Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/487/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1307212809 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1307212809.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci žalobcu: I. T., L. XX, G., zastúpeného advokátkou JUDr. Sylviou Filipovou, Radvanská 1, Bratislava, proti žalovanej: W. T., L. XX, G., zastúpenej advokátkou JUDr. Ester Bujnovskou, Záhorácka 15B, Malacky, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 12C/125/2007-409, zo dňa 4.4.2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti z r u š u j e a v r a c i a vec na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov tak, že do výlučného vlastníctva žalovanej pridelil hodnotu členského podielu v Stavebnom bytovom družstve občanov v Pezinku k bytu č. XX, 2. poschodie bytového domu so súp. č. XXXX, nachádzajúceho sa na L. ul. XX v Pezinku, zapísaného na LV č. XXXX (ďalej len „byt“) vo výške 72.400 eur; žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi na vyrovnanie podielu sumu 5.000 eur a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Žalobkyni a žalovanému (podľa správnosti žalobcovi a žalovanej) uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava III sumu 2.172 eur titulom súdneho poplatku. Žalobcovi a žalovanej uložil (každému) povinnosť zaplatiť trovy štátu 104,89 eura na účet Okresného súdu Bratislava III. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 6.7.2007 domáhal, aby súd vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov tak, že do vlastníctva žalobcu prikáže motorové vozidlo zn. M. T. v hodnote 20.000,- Sk, a do vlastníctva žalovanej spálňový nábytok, obývaciu stenu, sedaciu súpravu, chladničku Calex, vysávač Eta, televízor Funai, OVP, videoprehrávač zn. AIWA, pračku zn. Whirpool, rádio prijímač zn. Philips, mikrovlnnú rúru a satelitné zariadenie zn. Unident, spolu v hodnote 36.300,- Sk, členský podiel v stavebnom bytovom družstve v hodnote 2.300.000,- Sk a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi na vyrovnanie jeho podielu sumu 1.158.150,- Sk. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov je všetko, čo do tohto spoluvlastníctva patrilo a čo existovalo ku dňu jeho zániku. Manželstvo strán sporu bolo právoplatne rozvedené 16.8.2006, pričom strany sa nedohodli na tom, kto bude predmetný byt ďalej užívať ako nájomca. Vo veci rozhodoval Okresný súd Pezinok rozsudkom č.k. 7C/138/2008-104, ktorý nadobudol právoplatnosť 17.1.2011. Tento súd zrušil právo spoločného nájmu strán k bytu a určil, že členkou družstva a jedinou nájomníčkou bytu bude ďalej žalovaná. V časti o určenie práva na bytovú náhradu bolo rozhodnuté, že žalobca je povinný predmetný byt vypratať do 15 dní odo dňa zabezpečenia náhradného bytu. Ďalej poznamenal, že strany sporu neuzavreli dohodu o vyporiadaní zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov a preto sa žalobca obrátil žalobou na súd prvej inštancie, v lehote troch rokov od zániku tohto bezpodielového spoluvlastníctva. Žalobca ako predmet bezpodielového spoluvlastníctva uvádzal napokon iba hodnotu členského podielu k bytu, nakoľko ako strany sporu zhodne prehlásili, hnuteľné veci sa stali s ohľadom na čas bezcennými a bez zostatkovej hodnoty. 3. Súd prvej inštancie poukázal na to, že podľa ustálenej súdnej praxe medzi hodnoty, ktoré je potrebné v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov vyporiadať, patrí aj hodnota členského podielu v bytovom družstve. Súdna prax sa zjednotila na stanovisku, že všeobecnou cenou členského podielu v bytovom družstve je cena, za ktorú je možné v danom mieste a čase nadobudnúť členské práva a povinnosti k bytu porovnateľnej veľkosti, polohy, vybavenia, veku a podobne. Obvykle sa táto cena zisťuje porovnaním s už zrealizovanými predajmi a kúpami podobných bytov v danom mieste a čase (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.7.2000, sp. zn. 5 Cdo 29/2000). V konaní poveril stanovením hodnoty členského podielu znalca, ktorý určil jeho hodnotu metódou polohovej diferenciácie ako všeobecnú hodnotu predmetného bytu vo výške 72.400 eur. Zdôraznil, že pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa vo všeobecnosti vychádza zo zásady rovnosti ich podielov, nie je však vylúčené, aby tieto podiely boli určené v inom pomere. Znenie § 150 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby súd vyjadril rozdielnosť podielov manželov pri vyporiadaní, prihliadnuc k tomu, ako sa každý z manželov zaslúžil o nadobudnutie a udržanie veci tak, že vec prikáže do vlastníctva tomu z manželov, ktorý sa o nadobudnutie a udržanie spoločnej veci zaslúžil výlučne, respektíve v prevažnej miere, bez toho, aby uložil druhému manželovi, ktorý sa o jej nadobudnutie a udržanie nezaslúžil, zaplatiť na vyrovnanie podielov určitú finančnú čiastku. Zákon síce explicitne spôsob nerovného vyrovnania neupravuje, ale samotná podstata nerovnosti spočíva v tom, že môže byť vyjadrená nielen percentom alebo zlomkom, ale i prikázaním celej veci jednému z manželov. 4. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že strany sporu uzavreli manželstvo XX.XX.XXXX, pričom vychádzal zo zistenia, že o nadobudnutie predmetného bytu sa pričinila výlučne žalovaná, ako členka bytového družstva, ktorá si žiadosť o byt podala u svojho zamestnávateľa a dostala od neho kladné stanovisko. Vzhľadom na to, že bytové družstvo bolo v omeškaní s kolaudáciou predmetného bytu a žalovaná medzičasom so žalobcom uzatvorila manželstvo (družstevný byt získali od Okresného stavebného bytového družstva Bratislava - vidiek 22.7.1992), vznikol žalobcovi, ako jej manželovi, spoločný nájom k bytu. Žalobca sa z predmetného bytu navždy odsťahoval v novembri 2004, a to ešte za trvania manželstva a od mája 2005 náklady spojené s týmto bytom nehradil a to ani sčasti, čím mal súd prvej inštancie za preukázané, že o udržanie spoločného majetku sa od polovice roku 2005 pričinila iba žalovaná. Žalovaná ako dôkazy svojich tvrdení predložila doklady o jednotlivých platbách. Z manželstva účastníkov sa narodili dve deti, syn Marek a dcéra Miriam, ktorí v čase opustenia spoločnej domácnosti žalobcom mali iba 11 a 14 rokov. V tejto súvislosti súd prvej inštancie upriamil pozornosť na to, že všetku osobnú starostlivosť o rodinu a domácnosť prevzala na seba iba žalovaná, ktorá deti riadne vychovala a poskytla im pokojné rodinné zázemie, naviac s veľmi nízkym príjmom, cca 330 eur netto, čím sa ukázala ako osoba spoľahlivá a zodpovedná. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že bolo možné a spravodlivé odchýliť sa od zásady rovného podielu pre oboch manželov pri vyporiadaní zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva a s poukazom na § 148, § 149, § 150 Občianskeho zákonníka určil, že do výlučného vlastníctva žalovanej pripadá všeobecná hodnota členského podielu družstevného bytu v hodnote, ktorú stanovil znalec na 72.400 eur; vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že výlučne iba žalovaná sa pričinila o nadobudnutie bytu a jeho udržanie. Podstatné pre súd prvej inštancie bolo tiež zistenie, že žalovaná sa ešte počas trvania manželstva listom z roku 2001 pokúšala o odkúpenie predmetného bytu od Okresného stavebného bytového družstva, čo by zvýšilo hodnotu bytu a upevnilo by postavenie strán sporu na trhu s nehnuteľnosťami, pričom to bol žalobca, ktorý s odkúpením bytu nesúhlasil. Žalobca žiadne z tvrdení žalovanej nevyvracal, dôkazy o opaku nepredkladal, preto ich mal súd prvej inštancie za pravdivé a nespochybnené; žalobca v konaní iba tvrdil, že on sa riadne o rodinu staral, s ohľadom na čo mal za to, že nie je na mieste, aby nebolo rozhodnuté podľa rovnosti podielov. Vykonaným dokazovaním však súd prvej inštancie mal preukázaný opak týchto tvrdení, a to i výsluchom jeho medzičasom už plnoletých detí, C. a predovšetkým C.. Tá vypovedala o dlhodobom nezáujme žalobcu o ňu a jej brata, o čom svedčila i skutočnosť, že žalobca napriek pozvaniu svojej dcéry, neprijal jej pozvanie na stužkovú a tiež jeho arogantný postup v prípade odvozu dcéry od lekára domov, za ktorý žiadal 3 eurá, hoci na svoje vlastné hobby, motorky, finančné prostriedky zjavne mal. Podotkol, že žalobca bol navyše živnostníkom, v odbore maliar - natierač, a v čase po odchode zo spoločnej domácnosti, keď nebola kríza, mal určite dostatok pracovných príležitostí, aby mohol minimálne svoje deti riadne finančne zabezpečiť. Žalovaná naopak v konaní preukázala, že žalobca si vyživovaciu povinnosť k svojim dvom deťom ani za trvania manželstva neplnil, na jej výzvy o zaplatenie nereagoval. Napokon prostredníctvom advokáta JUDr. Jozefa Tuhého podala 29.3.2005 na Okresnú prokuratúru Bratislava III trestné oznámenie na žalobcu pre podozrenie z trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 213 ods. 2 Trestného zákona, a až na základe neho si žalobca svoju vyživovaciu povinnosť na deti začal plniť. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie uviedol, že výlučná miera zásluhovosti žalovanej bola preukázaná nielen pokiaľ ide o získanie predmetného bytu, ale aj o jeho udržanie po odchode žalobcu z tohto bytu, kedy sama hradila všetky náklady spojené s užívaním bytu. 5. Na vyrovnanie podielu žalobcu súd prvej inštancie zaviazal žalovanú finančnou čiastkou 5.000 eur, kedy podiel žalobcu krátil na sedminu, pričom do neho zahrnul polovicu preukázateľne a stranami sporu zhodne tvrdeného zaplateného členského poplatku a doplatku za predmetný byt za trvania manželstva vo výške 666 eur, a tiež nesporných investícii na zakúpenie 2 plastových okien v roku 2000, náklady na stierkovanie, vymaľovanie predmetného bytu, zakúpenie obkladov a dlažieb v kuchyni, na balkóne. Pri krátení tohto podielu vzal pritom zreteľ predovšetkým na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti výlučne zo strany žalovanej, nakoľko v konaní bolo preukázané, že žalobca sa o rodinu a deti riadne dlhodobo nestaral. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, keď žalobca mal v konaní len čiastočný úspech. Ďalej uviedol, že v zmysle § 151 O.s.p. súd rozhoduje o trovách štátu aj bez návrhu. Zo štátnych prostriedkov bolo zaplatených na nariadené znalecké dokazovanie 209,78 eura, preto zaviazal strany sporu k zaplateniu tejto sumy, každého vo výške 104,89 eura, keďže znalecké dokazovanie bolo potrebné pre rozhodovanie o ich spoločnej veci, ako náhrady trov štátu. Poukázal tiež na § 2 ods. 1 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb. podľa ktorého sú poplatníkmi obe strany sporu v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo jeden z nich podľa rozhodnutia súdu. V zmysle položky 6 sadzobníka súdnych poplatkov je súdny poplatok 3 % z predmetu konania, ak sa konanie skončilo rozsudkom a preto zaviazal strany sporu k zaplateniu 2.172 eur. 6. Proti výroku rozsudku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi na vyrovnanie jeho podielu sumu 5.000 eur podal žalobca odvolanie a žiadal rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalovanej uložiť povinnosť zaplatiť žalobcovi 36.200 eur ako vyrovnanie členského podielu v Stavebnom bytovom družstve, Na J. X, G.. Vyslovil názor, že súd prvej inštancie by mal prioritne vychádzať z princípu parity; poukázal na to, že posudzovanie výšky podielu manžela podľa toho, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie majetku získaného za trvania manželstva sa v súdnom konaní uplatňuje iba výnimočne (Z I, s. 451). Rozhodnutie s tak výraznou disproporciou nebolo podľa neho možné založiť na argumentoch, ktoré v napadnutom rozsudku uviedol súd prvej inštancie a ktoré podľa jeho názoru nemali oporu vo vykonanom dokazovaní. K argumentu súdu prvej inštancie, že výlučne žalovaná sa zaslúžila o získanie predmetného bytu uviedol, že z vykonaného dokazovania bolo nesporné, že o byt požiadali obaja, pričom žalovaná dostala kladné vyrozumenie, on záporné. Predmetný byt im bol pridelený za trvania manželstva, a to 2 roky po jeho uzavretí a odovzdaný za ďalšie 2 roky. Nadobudnutie bytu bolo štandardné s prihliadnutím na vtedajšiu dobu. Na pojednávaní konanom 12.12.2012 so žalovanou zhodne vypovedali, že za trvania manželstva uhradili zo spoločných prostriedkov v súvislosti s členstvom v bytovom družstve a bytom bytovému družstvu všetky platby, rovnako ako následné úpravy v predmetnom byte a výmenu okien. V tejto súvislosti považoval za potrebné zdôrazniť, že im ako manželom vznikol nielen spoločný nájom bytu, ale aj spoločné členstvo v bytovom družstve. Ďalej k argumentu, že o udržanie spoločného majetku sa od polovice roku 2005 pričinila iba žalovaná uviedol, že z dikcie zákona i z ustálenej praxe súdov je zrejmé, že súd by mal skúmať, ako sa manželia starali o udržanie spoločného majetku v čase vedenia spoločnej domácnosti, po jej opustení jedným z manželov a po rozvode manželstva. V čase vedenia spoločnej domácnosti predmetný byt udržiaval a zveľaďoval, čo nespochybňovala ani žalovaná. Od novembra 2004 býval u rodičov, keď pre nezhody a neustále ataky zo strany žalovanej, ktorými trpeli najmä deti, opustil spoločnú domácnosť. Ako nepravdivé namietal tvrdenie súdu prvej inštancie, že sa podieľal na nákladoch spojených s bývaním do mája 2005. Poukázal na to, že sama žalovaná v písomnom vyjadrení z 29.4.2013 uviedla, že sa na nich podieľal do júna 2006 a tiež zaplatil nedoplatok na nájomnom vo výške 9.752,- Sk a v roku 2007 nedoplatok na koncesionárskych poplatkoch, o čom predložil písomné doklady. Za nezanedbateľnú považoval aj skutočnosť, že žalovaná asi 7 rokov žije v predmetnom byte so svojím priateľom, čo potvrdil aj ich syn vo svojej výpovedi. Mal za to, že súd prvej inštancie sa s touto informáciou nevysporiadal, pričom v napadnutom rozsudku mu vyčítal, že neprispieval dlhšie na náklady spojené s bývaním a preto nerozhodol v zmysle prvej vety § 150 Občianskeho zákonníka. Toto konanie súdu prvej inštancie považoval za nekonvenčné a nesúladné s chápaním dobrých mravov. Dodal, že akoby nestačilo, že predmetný byt nemohol užívať a miesto neho tam býval iný muž. Žalobca ďalej nesúhlasil s tvrdeniami, že všetku osobnú starostlivosť o rodinu a domácnosť prevzala na seba žalovaná. Tento pohľad súdu prvej inštancie mal za jednostranný, bez objektívneho zhodnotenia dôkazov. Uviedol, že o deti sa zaujímal a riadne platil výživné, čo potvrdila aj žalovaná i dcéra. Okrem výživného deťom platil aj obedy v škole. Ozrejmil, že spomínané trestné oznámenie pre podozrenie zo zanedbania povinnej výživy nebolo podané z dôvodu jeho neochoty výživné platiť, ale z dôvodu, že nevedel, že rozhodnutie je v tejto otázke predbežne vykonateľné. Na deti manželke peniaze uhrádzal, len nie v požadovanej výške a výživné v krátkom čase doplatil. Tvrdil, že jeho účasť na starostlivosti o deti bola obmedzená, keďže tie boli zverené matke, s ktorou žili v spoločnej domácnosti a dodal, že žalovaná mu často bránila v realizácii styku s ich deťmi, čo sa snažil riešiť opakovanými návštevami ÚPSVaR v Pezinku. Ďalej považoval za potrebné uviesť, že keď opustil spoločnú domácnosť mali deti 11 a 15 rokov; v tom veku nemohli posúdiť, čo bolo dôvodom ich sporov, naviac ak tieto dôvody trvali niekoľko rokov. S matkou bývali v spoločnej domácnosti. Ak nechcela, aby sa s deťmi stretol, nasledoval krik, čo deti traumatizovalo a ony ten krik ešte ďalej museli znášať aj po jeho odchode. Zdôraznil, že pri pretrvávajúcej osobnostnej poruche žalovanej nebolo ľahké tieto situácie zvládnuť. Z výsluchu detí bolo podľa neho zrejmé, že majú strach, aby mohli v predmetnom byte ďalej bývať. Ďalej ozrejmil, že tvrdenie, že ich opustil kvôli inej žene sa nezakladalo na pravde. Dcéra len reprodukovala to, čo dlhé roky doma počúvala a i keď z jej účelovej výpovede bola čitateľná snaha pomôcť v spore matke, vyplývalo z nej aj to, že dcéru vozil k lekárovi, že deti brával na výlety, na chatu v Banskej Bystrici, na motokáry a podobne. K skutočnosti, že žalovaná podala v roku 2001 žiadosť o odkúpenie predmetného bytu uviedol, že je pravdou, že vtedy chcel s prevodom tohto bytu ešte počkať, keďže nemali na vyplatenie peniaze. Neskôr prišli manželské problémy, tak sa o prevod nezaujímali. Tento argument však považoval za tendenčný a pri rozhodovaní irelevantný. Nesúhlasil s tým, že ako žalobca žiadne z tvrdení žalovanej nevyvracal, dôkazy opaku nepredkladal, a preto ich mal súd prvej inštancie za pravdivé a nespochybnené. Bol toho názoru, že k svojim tvrdeniam doložil listinné dôkazy a písomné vyjadrenia potrebné na rozhodnutie. Považoval za zarážajúce, že tvrdenia žalovanej, že je dlhé roky „motorkár“ mal súd prvej inštancie bez jediného dôkazu za preukázané, i keď si motorku kúpil len pred rokom a aj to ojazdenú. Ani táto skutočnosť však nebola podľa neho dôležitá pri rozhodovaní o tejto veci. Ďalej uviedol, že konštatovanie, že si od dcéry pýtal 3 eurá za odvoz k lekárovi sa nezakladalo na pravde; pravdou však bolo, že neprijal pozvanie na stužkovú ich dcéry, nakoľko mal obavy z konfliktu so žalovanou. Bol tiež toho názoru, že odôvodnenie výpočtu na vyrovnanie podielu vo výške 5.000 eur bolo nedostatočné, nepresné a nepreskúmateľné a nemalo oporu vo vykonanom dokazovaní. Uzavrel, že o rodinu a deti sa so žalovanou starali spoločne, dbali na zabezpečenie potrieb detí a rovnako sa spoločne zaslúžili o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Z vykonaného dokazovania nebolo možné vyvodiť súdom prvej inštancie uvádzané dôvody nerovnosti pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie by malo smerovať k tomu, aby vzťahy k spoločnému majetku manželov boli upravené čo najspravodlivejšie, v súlade s dobrými mravmi. 7. O odvolaní žalobcu proti napadnutému rozsudku odvolací súd rozhodoval po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a to s poukazom na § 470 ods. 1 C.s.p. v zmysle ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 8. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal rozsudok v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. 9. V prejednávanej veci sa žalobca proti žalovanej domáhal vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Je nesporné, že predmetom bezpodielového spoluvlastníctva medzi stranami bola napokon iba hodnota členského podielu k bytu, nakoľko strany sporu zhodne prehlásili, že hnuteľné veci sa stali s ohľadom na čas bezcennými a bez zostatkovej hodnoty. Žalobca sa domáhal, aby členský podiel k predmetnému bytu v hodnote ustálenej znaleckým dokazovaním na 72.400 eur pripadol žalovanej. Na vyrovnanie podielu žiadal proti žalovanej zaplatiť 36.200 eur, t.j. polovicu hodnoty členského podielu k bytu. Súd prvej inštancie prikázal do výlučného vlastníctva žalovanej hodnotu členského podielu k bytu, lebo mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že výlučne iba žalovaná sa pričinila o nadobudnutie predmetného bytu a jeho udržanie. Na vyrovnanie podielu žalobcu zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 5.000 eur a pri krátení tohto podielu vzal zreteľ predovšetkým na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti výlučne zo strany žalovanej, pretože žalobca sa o rodinu a deti riadne dlhodobo nestaral. 10. V zmysle § 149 ods. 1 Občianskeho zákonníka možno vyporiadať len zaniknuté bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov môže zaniknúť na základe rôznych právnych skutočností, ktoré spôsobujú jeho zánik priamo zo zákona (napr. rozvod, smrť jedného z manželov), alebo môže zaniknúť na základe rozhodnutia súdu. Ak nebolo zaniknuté bezpodielové spoluvlastníctvo vyporiadané dohodou manželov, rozhodne o jeho vyporiadaní súd na návrh niektorého z nich (§ 149 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Súd môže s ohľadom na dispozičný princíp civilného sporového konania vyporiadať len ten majetok, ktorý strany sporu navrhli na vyporiadanie do troch rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Po uplynutí troch rokov totiž nastupuje nevyvrátiteľná právna domnienka o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov (§ 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka). Súd vykoná vyporiadanie v súlade so zásadami uvedenými v § 150 <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/20160701> Občianskeho zákonníka; vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti (§ 150 Občianskeho zákonníka). 11. Odvolací súd na objasnenie právnej stránky veci zdôrazňuje, že pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva sa vychádza z princípu rovnosti podielov oboch manželov. Rozhodovacia prax pripúšťa odklon od tohto princípu, tento postup je však výnimočný a musí byť odôvodnený konkrétnymi skutkovými okolnosťami (napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 25.3.2015, sp. zn. 5Co/809/2014). Tie musia byť v konaní náležitým spôsobom preukázané tak, aby jednoznačne odôvodňovali záver o nerovnosti podielov oboch manželov pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva. Treba mať na zreteli, že okolnosti, ktoré odôvodňujú odklon od princípu rovnosti podielov nespočívajú v akomkoľvek negatívnom konaní jedného z manželov, ale len v takom, ktoré sa významnejšie premieta do majetkovej sféry zákonného majetkového spoločenstva manželov alebo do starostlivosti o rodinu. Tieto okolnosti je však nutné dôsledne zohľadňovať v pomeroch každého individuálneho prípadu, nakoľko variabilita vzájomných vzťahov manželov sťažuje vyslovenie všeobecne aplikovateľných záverov. Týmito okolnosťami môže byť napríklad to, ak jeden z manželov vôbec nepracuje alebo sa práci vyhýba, nevedenie spoločnej domácnosti, gamblerstvo, používanie návykových látok, alkoholizmus, zavinené zadlžovanie bezpodielového spoluvlastníctva, úmyselné alebo aj nedbanlivostné konanie, ktoré viedlo k zániku alebo k poškodeniu spoločnej veci, problematika tzv. domáceho násilia, výkon trestu odňatia slobody a ďalšie (uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 25.3.2014, sp. zn. 24Co/21/2013). Uvedené formy konania predstavujú predpoklad pre odklon súdu od princípu rovnosti podielov oboch manželov, ak sa významnejšie premietajú do spoločného majetku manželov, či starostlivosti o rodinu (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28.11.2013, sp. zn. 19Co/220/2013, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.10.2015, sp. zn. 3 Cdo 209/2012). V predmetnom konaní nebolo sporné, že žalovanej má byť zo zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov pridelený členský podiel k predmetnému bytu; uvedená skutočnosť vyplývala jednak z obsahu žalobného návrhu, kde samotný žalobca žiadal vydať rozhodnutie, ktorým by bol členský podiel k predmetnému bytu pridelený žalovanej, a tiež z rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. 7C/138/2003-104, zo dňa 19.6.2006, ktorým bolo zrušené právo spoločného nájmu strán sporu k predmetnému bytu a zároveň ním bolo určené, že jedinou nájomníčkou a členkou bytového družstva bude žalovaná. Hoci výrokom o zrušení spoločného nájmu k družstevnému bytu nie je súčasne rozhodnuté o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva k tomuto bytu t.j. v uvedenom konaní sa nerozhoduje o majetkovom vyporiadaní bývalých manželov ohľadne ich spoločného majetkového práva k podielu v družstevnom byte, napriek tomu z konštantnej judikatúry vyplýva, že rozhodnutie, ktorým sa určuje, komu z manželov má členský podiel pripadnúť, bude závisieť predovšetkým na tom, ktorý z nich bude ako člen družstva byt ďalej užívať, či už na základe dohody rozvedených manželov alebo na základe právoplatného rozhodnutia súdu (R 42/1972). Hodnota členských práv a povinností (členského podielu) by nemala pripadnúť tomu z manželov, ktorý stratil právo spoločného užívania bytu a tým aj členstvo v družstve (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.6.2012, sp. zn. 3 Cdo 183/2010). S ohľadom na uvedené je nepochybné, že v spojitosti s právoplatným rozsudkom Okresného súdu Pezinok č.k. 7C/138/03-104, zo dňa 19.6.2006, mala v súdenom spore patriť bez ďalšieho majetková hodnota členského podielu v bytovom družstve výlučne žalovanej; nedôvodná bola argumentácia súdu prvej inštancie o prikázaní členského podielu žalovanej podľa princípu zásluhovosti na základe jej (výlučného) pričinenia sa o nadobudnutie predmetného bytu. Možno tak zhrnúť, že v čase podania žaloby ostal de facto nevyporiadaný iba majetkový nárok žalobcu plynúci zo zrušenia práva spoločného nájmu bytu. 12. Súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.000 eur titulom finančného vyrovnania jeho podielu na majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, t.j. jeho podiel krátil na sedminu; argumentoval iba tým, že pri krátení predmetného podielu vzal zreteľ predovšetkým na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti výlučne zo strany žalovanej, nakoľko v konaní mal za preukázané, že žalobca sa o rodinu a deti riadne dlhodobo nestaral. Podľa názoru odvolacieho súdu je odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti nepreskúmateľné. Absentuje totiž právne zdôvodnenie rozhodujúcich skutočností a vlastných úvah, ktoré by náležite ozrejmovali, ako súd prvej inštancie interpretoval právnu normu, na základe ktorej bolo možné vziať zreteľ na negatívne správanie sa žalobcu (t.j. že sa dlhodobo nestaral o rodinu a deti) a na základe ktorej bolo možné dospieť k záveru o disparite pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Súd prvej inštancie interpretoval § 150 Občianskeho zákonníka len tak, že toto ustanovenie nevylučuje, aby súd vyjadril rozdielnosť podielov manželov pri vyporiadaní, berúc do úvahy, ako sa každý z manželov zaslúžil o nadobudnutie a udržanie veci, pričom neuviedol žiadne iné okolnosti vedúce k záveru o disparite. Odvolací súd zdôrazňuje, že proces aplikácie právnych noriem pozostáva z troch základných postupov, ktorými sú náležité zistenie skutkového stavu, interpretácia právnej normy, ktorá sa má na daný skutkový stav vzťahovať a subsumpcia zisteného skutkového stavu pod príslušnú právnu normu. V oblasti nedostatočne vyloženej a zdôvodnenej právnej argumentácie (subsumpcia skutkového stavu pod zvolené právne normy) nastávajú obdobné následky vedúce k neúplnosti a hlavne k nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež so zásadami spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 3.10.2012, sp. zn. I. ÚS 33/2012). Je povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 328/05, zo dňa 29.3.2006, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 116/06, zo dňa 5.9.2006). Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku obmedzil iba na konštatovanie toho, k akým skutkovým zisteniam prihliadol pri finančnom vyrovnaní podielu na majetku patriacom do bezpodielového spoluvlastníctva manželov ohľadom členského podielu k predmetnému bytu, avšak bez toho, aby uviedol, aké právne úvahy ho k tomuto záveru viedli, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v tejto časti nepreskúmateľný. 13. Odvolací súd sa nestotožnil ani s právnym záverom súdu prvej inštancie, že pre odklon od princípu rovnosti podielov pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov postačuje negatívne správanie žalobcu spočívajúce v tom, že sa o rodinu a deti riadne dlhodobo nestaral a túto starostlivosť zabezpečovala žalovaná. S poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít je toho názoru, že princíp rovnosti podielov pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov predstavuje všeobecné pravidlo a nerovnosť, t.j. disparita tvorí výnimku z tohto pravidla. Preto nie akékoľvek negatívne konanie jedného z manželov môže viesť k odklonu od princípu rovnosti podielov, ale len také konanie, ktoré sa významnejšie premieta do spoločného majetku manželov alebo starostlivosti o rodinu. V tejto súvislosti je potrebné pre náležité objasnenie odklonu od princípu rovnosti podielov zdôrazniť, že konanie žalobcu by muselo mať znaky extrémnej závažnosti pri určení tak výraznej nerovnosti podielov, akú v prejednávanej veci zvolil súd prvej inštancie; ten žalovanej priznal majetok v hodnote 72.400 eur a žalobcovi priznal na vyrovnanie jeho podielu sumu 5.000 eur, t.j. ide o disparitu v pomere približne 7:1. Odvolací súd má za to, že dôvody vedúce k tak výraznej disparite, ktoré súd prvej inštancie uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku, nie sú ani takej povahy, ale ani takej intenzity, aby opodstatňovali tento záver. Uvedené platí pre neexistenciu príčinnej súvislosti medzi takým negatívnym konaním žalobcu, ktoré by zasahovalo do majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (napr. že by žalobca nepracoval alebo sa vyhýbal práci, bol vo výkone trestu odňatia slobody, gambloval, zadlžoval spoločný majetok, úmyselne alebo z nedbanlivosti zničil byt, alebo spoločné veci a pod.), ale tiež z dôvodu nedostatočnej intenzity negatívneho konania žalobcu (napr. domáce násilie) premietajúceho sa do starostlivosti o rodinu; odvolací súd sa nestotožnil s takým chápaním negatívnych okolností v manželstve, podľa ktorého by odmietnutie pozvania na stužkovú svojej dcéry, vypýtanie si 3 eur od žalovanej za odvoz dcéry k lekárovi, alebo splnenie vyživovacej povinnosti k deťom pochádzajúcim z manželstva až po podaní trestného oznámenia, malo predstavovať také krajne negatívne správanie žalobcu v starostlivosti o rodinu, ktoré by zakladalo disparitu v pomere 7:1. Súd prvej inštancie teda vec aj nesprávne právne posúdil. 14. Na uvedenom základe rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedá požiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré by dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na relevantné právne a skutkovo súvisiace otázky vo vzťahu k odklonu od princípu rovnosti podielov pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Nesprávnym právnym posúdením veci súd prvej inštancie zase dôsledne nezhodnotil všetky právne významné skutočnosti dôležité pre modifikáciu princípu rovnosti podielov. Súd prvej inštancie tým znemožnil stranám, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (je neprípustné, aby odôvodnenie napadnutého rozsudku bolo založené na tom, že súd prvej inštancie sa odvolá na citované ustanovenia Občianskeho zákonníka, ale bez právneho zdôvodnenia rozhodujúcich skutočností a vlastných úvah, ktoré by dostatočne ozrejmovali ich použitie) a nakoľko uvedený nedostatok nemožno napraviť ani v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi na vyrovnanie jeho podielu sumu 5.000 eur podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec v tomto rozsahu na ďalšie konanie. V ňom bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný. V ďalšom konaní vezme do úvahy, že predpokladom pre súdny odklon od princípu rovnosti podielov pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov nie je akékoľvek negatívne správanie sa žalobcu, ale len také, ktoré sa významnejšie premieta do spoločného majetku manželov alebo starostlivosti o rodinu, a to v naznačenom smere a s ohľadom na vyššie uvedené kritéria (viď ods. 12 a 13 tohto odôvodnenia). Spor opätovne prejedná na pojednávaní, neopomenúc, že s účinnosťou od 1.7.2016 súdy v konaní postupujú a rozhodujú v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi C.s.p. (čl. 16 ods. 1 Základných princípov C.s.p.). Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov ustáli skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie, ktoré bude vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu preskúmateľné, dôsledne vyhodnotí tvrdenia strán a svedkov o podstatných negatívnych okolnostiach v manželstve, vysporiada sa s odvolacími námietkami žalobcu a po opätovnom rozhodnutí sporu svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. tak, by obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné. 15. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne o náhrade trov konania (§ 262 ods. 1, § 396 ods. 3 C.s.p.). 16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).