Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 16Co/164/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1307212809 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1307212809.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského, v sporovej veci žalobcu: I. T., L. XX, G., t. č. K. XX, G., zastúpeného advokátkou JUDr. Sylviou Filipovou, Radvanská 1, Bratislava, proti žalovanej: W. T., L. XX, G., zastúpenej advokátkou JUDr. Ester Bujnovskou, Záhorácka 15B, Malacky, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 12C/125/2007-501, zo dňa 21.3.2018, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov mení tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi titulom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov sumu 36.200 eur, do deväťdesiatich dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. Napadnutý rozsudok v časti, v ktorej bola štátu priznaná proti žalobcovi náhrada trov konania v rozsahu 50 % potvrdzuje. III. Napadnutý rozsudok v časti, v ktorej bola štátu priznaná proti žalovanej náhrada trov konania v rozsahu 50 % potvrdzuje. IV. Žalobcovi priznáva proti žalovanej plný nárok na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo strán sporu tak, že do výlučného vlastníctva žalovanej prikázal hodnotu členského podielu v Stavebnom bytovom družstve občanov v Pezinku, k bytu č. XX, 2. posch., bytového domu so súp. č. XXXX, na L. ul. XX v G., zapísaného na LV č. XXXX, vo výške 72.400 eur a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi na vyrovnanie podielu sumu 5.000 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 86,20 % (výrok II.). Štátu priznal proti žalobcovi náhrada trov konania v rozsahu 50 % (výrok III.) a štátu priznal proti žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 50 % (výrok IV.). V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 6.7.2007 domáhal, aby súd vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (ďalej aj "BSM") tak, že do vlastníctva žalobcu prikáže motorové vozidlo zn. Opel T. v hodnote 20.000,- Sk, a do vlastníctva žalovanej spálňový nábytok, obývaciu stenu, sedaciu súpravu, chladničku Calex, vysávač Eta, televízor Funai, OVP, videoprehrávač zn. AIWA, pračku zn. Whirpool, rádio prijímač zn. Philips, mikrovlnnú rúru a satelitné zariadenie zn. Unident, spolu v hodnote 36.300,- Sk, členský podiel v stavebnom bytovom družstve v hodnote 2.300.000,- Sk a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi na vyrovnanie jeho podielu sumu 1.158.150,- Sk. Žalovaná s takýmto návrhom nesúhlasila, namietala sumu 1.158.150,- Sk ako výšku na vyrovnanie podielu žalobcu. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie pripomenul, že vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 12C/125/2007-409, zo dňa 4.4.2014, ktorý na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 3Co/487/2014-431, zo dňa 28.2.2017 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, aby rozsudok odôvodnil zrozumiteľne s ohľadom na výraznú disparitu a vypracoval preskúmateľné rozhodnutie. Uviedol, že predmetom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva je všetko čo do tohto spoluvlastníctva patrilo a čo existovalo ku dňu jeho zániku. Manželstvo strán sporu zaniklo ku dňu 16.8.2006. Súd prvej inštancie ozrejmil, že § 150 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby súd vyjadril rozdielnosť podielov manželov pri vyporiadaní, prihliadajúc k tomu, ako sa každý z manželov zaslúžil o nadobudnutie a udržanie veci tak, že vec prikáže do vlastníctva tomu z manželov, ktorý sa o nadobudnutie a udržanie spoločnej veci zaslúžil výlučne, resp. v prevažnej miere, bez toho, aby uložil druhému manželovi, ktorý sa o jej nadobudnutie a udržanie nezaslúžil, zaplatiť na vyrovnanie podielov určitú finančnú čiastku. Mal za to, že komentáre a judikatúra v tomto smere naznačujú, že výšku podielov môže ovplyvniť skutočnosť, že niektorý z manželov sa napriek svojim schopnostiam a možnostiam nestaral o rodinu, že sa nepričiňoval o nadobudnutie a zveľadenie spoločných vecí, svoje povinnosti si neplnil riadne, ako i v prípadoch, v ktorých manželia žili oddelene a nadobúdali veci do bezpodielového spoluvlastníctva vo svojich oddelených bydliskách. V tejto súvislosti poukázal na Najvyšší súd Českej republiky, ktorý vo svojom rozhodnutí zo dňa 27.6.2012, sp. zn. 22Cdo/1137/2012 uviedol, že Občiansky zákonník pri vyporiadaní nestanovuje presné pravidlá, ktoré majú viesť sudcu k tomu, aby vyporiadanie BSM bolo spravodlivé. Otvára tak priestor pre to, aby súčasťou úvahy o vyporiadaní bol aj ohľad na protiprávne konanie jedného z manželov proti členom užšej rodiny; takýmto protiprávnym konaním je aj tzv. domáce násilie. Požiadavka, aby pri vyporiadaní bolo zohľadnené nežiaduce chovanie niektorého z manželov je v súlade s princípom dobrých mravov. Pojem "dobré mravy" nie je možné vykladať iba ako súhrn mravných pravidiel používaných ako korekciu, alebo doplňujúci obsahový faktor subjektívnych práv a povinností, ale ako príkaz sudcovi rozhodovať v súlade s nastúpením cesty nachádzania spravodlivosti. Súd prvej inštancie konštatoval, že domáce násilie je protiprávne a neospravedlniteľné; je protikladom starostlivosti o rodinu, ktorý zákon výslovne uvádza ako jednu z okolností, ktoré sú pri vyporiadaní BSM významné. Keď má byť pri vyporiadaní spoločného majetku zohľadnená starostlivosť o rodinu, musí tiež platiť jej nedostatok a tiež jej protiklad, lebo ide o rôzne strany toho istého problému. Nemal za rozhodujúce, či násilie malo priamy dopad na spoločný majetok; taká požiadavka nie je stanovená v zákone, kde vedľa seba zákon stavia starostlivosť o rodinu na jednej strane a zásluhy o nadobudnutie a udržanie BSM na strane druhej. Ak môže starostlivosť o rodinu vyvážiť zásluhy o nadobudnutie a udržanie spoločného majetku, určite ich môže aj prevážiť. Považoval za možné uzatvoriť, že pri vyporiadaní BSM je treba pri úvahy o stanovení výšky podielov zohľadniť aj skutočnosť, že sa účastník dopúšťal voči členom rodiny domáceho násilia, pričom je treba vziať do úvahy aj jeho intenzitu, dobu trvania a všetky okolnosti prípadu, ktoré môžu mať vplyv na posúdenie vecí v súlade s princípom dobrých mravov. 3. Súd prvej inštancie vychádzajúc z toho, že predmetom sporu zostala všeobecná trhová hodnota členského podielu sporného bytu stanovená znalcom na 72.400 eur, ktorého jedinou nájomníčkou a členkou bytového družstva je žalovaná, ktorá ho obýva spolu medzičasom už s plnoletými deťmi pochádzajúcimi z manželstva, ktoré nemajú zabezpečené vlastné bývanie, v danom prípade dospel k záveru, že vzhľadom na zistený skutkový stav, možno vyvodiť odôvodnenosť rozhodnutia, ktoré by vychádzalo z nerovnosti podielov. Zopakoval, že strany sporu uzavreli manželstvo dňa 12.11.1988 a právoplatne boli rozvedení 16.8.2006. 3.1. Zrekapituloval verziu, ktorú k okolnostiam získania a zabezpečenia sporného bytu podal žalobca po vykonanom dokazovaní a v záverečnej reči; byt bol stranám sporu pridelený za trvania manželstva, platby súvisiace s jeho nadobudnutím, užívaním a rekonštrukciou boli uhrádzané zo spoločných peňazí, žalobca sa podieľal na úhrade nákladov za užívanie bytu do júna 2006, i keď od novembra 2004 v byte nebýval, uhradil nedoplatok vo výške 9.752 eur a v roku 2007 zaplatil nedoplatok na koncesionárskych poplatkoch. 3.2. K okolnostiam získania a zabezpečenia bytu žalovaná podala svoju verziu v zmysle ktorej, strany sporu pred uzatvorením manželstva bývali v starom byte, v centre G., v spoločnom dvore, ktorý bol v dezolátnom stave. Byt nemal WC, ani kúpeľňu a pozostával z väčšej izby, ktorá bola do polovice plesnivá a vlhká, z kuchyne bez kuchynskej linky a bez teplej vody. Po sobáši v roku 1988 sa im v roku 1989 narodil syn C.. Žalovaná v byte prala ručne, vodu vylievala do kanála na dvore. Žalobca sa jej posmieval a tvrdil, že "aspoň získa zručnosť a silu". Keď bola na materskej dovolenke, podľa žalobcu "nemala celý deň čo robiť." Za danej nepriaznivej bytovej situácie požiadali obaja svojich zamestnávateľov o pridelenie bytu. Žalobcova žiadosť bola zamietnutá, žalovanej bolo vyhovené. Žalovaná bola na schôdzi predstavenstva 21.6.1989 prijatá za člena družstva. Dňa 31.10.1990 ju Okresné stavebné bytové družstvo J. - E. vyzvalo na zloženie členského podielu 30.036 Kčs. Žalovaná zistila, že žalobca minul ich spoločné peniaze zo svadby a tak nemala na zaplatenie členského príspevku. Žalobca sa jej priznal, že zle investoval a tak ho žiadala, aby išiel do banky, zobrať si na zaplatenie členského príspevku novomanželskú pôžičku. Nakoľko žalobca zarábal veľmi málo, pôžičku mu nechceli poskytnúť, preto žalovaná požiadala švagra o ručenie a z vďaky za jeho ručenie sa snažila pôžičku čím skôr vyplatiť. Na základe vyplatenia členského príspevku bol Rozhodnutím zo dňa 12.12.1990 žalovanej ako členke Okresného stavebného bytového družstva J. - E. so sídlom v G. pridelený byt, ktorý však pre meškanie s kolaudáciou bol (ako to vyplýva zo Zápisnice o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu) odovzdaný žalovanej, ako členke družstva. 4. Súd prvej inštancie mal na základe týchto skutkových okolností (žalobcom nepopretých) za preukázaný skutkový stav, ako ho podrobne popísala žalovaná, a to aj po predložení listinných dôkazov z Okresného stavebného bytového družstva J. - E.. Z listinných dôkazov, adresovaných iba žalovanej mu vyplynulo, že o nadobudnutie sporného bytu sa zaslúžila výlučne a jedine svojou aktivitou žalovaná. Súd prvej inštancie porovnávajúc postoj žalobcu, ktorý mal takisto možnosť získať byt od svojho zamestnávateľa (možno mohol získať štátny byt, bez zaplatenia členského príspevku), bol zamestnávateľom odmietnutý. Prisvedčil však, že strany byt nadobudli za trvania manželstva, počas ktorého spoločne členský príspevok za byt aj zaplatili vo výške 1.333 eur; avšak nebyť aktivity žalovanej sporný byt by neboli nadobudli, uzavrel súd prvej inštancie. 5. K tvrdeniam žalobcu, že sa zaslúžil o zveľadenie a udržanie tohto bytu, že sa do roku 2006 podieľal na jeho nákladoch, hoci tam od roku 2004 nebýval, súd prvej inštancie poznamenal, že z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Pezinok sp. zn. 7C/138/2008 mal za preukázané, že toto je tvrdenie sa nezakladá na pravde, pretože v tomto právoplatne skončenom spore bolo konštatované, že žalobca prispieval na náklady spojené s bývaním iba za čas od decembra 2004 do 31.5.2005 a potom platiť prestal. Teda nielenže sa za trvania manželstva z bytu dobrovoľne vysťahoval, čím jednoznačne deklaroval opustenie spoločnej domácnosti, pretože manželstvo strán sporu bolo právoplatne rozvedené až 16.8.2006, pritom preukázateľne viac ako rok nájomné neplatil a dovtedy iba na nájomné prispieval v rozdielnych nižších sumách. Súd prvej inštancie opätovne preto skonštatoval, že jedine a preukázateľne žalovaná platila platby spojené s nájmom a to pravidelne a v predpísanej výške, jedine táto sa zaslúžila o udržanie sporného bytu pred exekútormi a vyprataním, čo vyplynulo z ňou predložených dôkazov o úhradách platieb na č.l. 271-324. Žalobca predloženými listinnými dôkazmi potvrdil, že v roku 2004 prispel na bývanie čiastkou 132 eur, v roku 2005 čiastkou 250 eur, v roku 2006 čiastkou 100 eur, z čoho mal súd prvej inštancie iba potvrdenú výpoveď žalovanej, že nešlo o pravidelné a mesačné predpísané nájomné, ale svojvoľne zaplatenú ročnú sumu žalobcom; uhradenie nedoplatku na koncesionárskych poplatkoch 33 eur po rozvode manželstva v roku 2007 považoval za irelevantné. 6. K nevere žalobcu za trvania manželstva, ktorý ju v spore od počiatku popieral, súd prvej inštancie uviedol, že v spore bol jednoznačne preukázaný opak; bol potvrdený dokonca uvedením konkrétnej osoby (N. G.), ktorú ako to uviedla pred súdom dcéra C., videli aj s bratom C. už počas manželstva rodičov u jeho známych v G.. Tiež známosť žalobcu písomne potvrdila v čestnom vyhlásení S. M., ako nie rodinný príslušník. Námietku žalobcu, že tvrdenie S. M. je na "objednávku" žalovanej, vyhodnotil súd prvej inštancie bez výpovednej hodnoty, nakoľko sa nedomáhal ani jej výsluchu pred súdom a konfrontácii s ňou, tiež výsluchu N. G. alebo známych P., nežiadal. Zastával názor, že žalovaný tak v zmysle § 18 Zákona o rodine porušil svoju povinnosť žiť spolu so žalovanou a byť jej verný; ako irelevantnú mal námietku žalobcu, že žalovaná v spornom byte žije 10 rokov s priateľom, nakoľko v roku 2008 už bola so žalobcom právoplatne rozvedená a teda za trvania manželstva neverná nebola. K námietkam žalobcu, že tvrdenia dcéry C., ktorá mala v čase opustenia spoločnej domácnosti 11 rokov a ako malé dieťa nemohla mať vedomosť o jeho nevere, úhradách nájomného, výživnom a ďalej, že až po rozhodnutí odvolacieho súdu si "spomenula" aj na to, že žalobca žalovanej "rozbil hlavu o stenu", súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca až v záverečnej reči popieral fyzický atak na žalovanú, ktorý sa podľa neho nikdy nestal (pretože až do rozhodnutia odvolacieho súdu nebola táto vec nikdy tvrdená, nebola podporená žiadnym listinným dôkazom, napr. trestným oznámením alebo lekárskou správou); súčasne zdôraznil, že toto jeho tvrdenie sa nezakladá na pravde, pretože žalovaná sa či už v rozvodovom konaní, alebo v konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok sp. zn. 7C/138/2008 o zrušení spoločného nájmu bytu, v nich od počiatku poukazovala na fyzické a psychické násilie žalobcu voči rodine. V tejto súvislosti súd prvej inštancie upozornil na § 150 ods. 2 C.s.p. a doplnil, že podľa § 151 ods. 1, ods. 2 C.s.p. skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela sa považujú za nesporné. Žalobca sa mohol až do vyhlásenia dokazovania za skončené k veci vyjadriť a pokiaľ tak neučinil, svoje vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach neuvádzal a popieral iba, že sa to stalo, uvedené nebolo pre súd prvej inštancie účinným popretím. Tiež zhodnotil ako právne bezvýznamné s ohľadom na tvrdenú facku, že žalovaná nepodala na žalobcu trestné oznámenie, resp. že nevyhľadala lekárske ošetrenie, pretože ako sama uvádzala, sa ho bála. 7. Pokiaľ žalobca v spore tvrdil, že sa o rodinu riadne staral, mal podľa súdu prvej inštancie dôkaznú povinnosť, s ohľadom na tvrdený opak žalovanej, toto preukázať. Uviedol, že z manželstva účastníkov pochádzajú dve deti, syn C., nar. XX.XX.XXXX a dcéra C., nar. XX.XX.XXXX, ktoré v čase opustenia spoločnej domácnosti žalobcom mali iba 11 a 15 rokov; mal za preukázané (súdnymi konaniami) a výpoveďou dcéry C., že osobnú starostlivosť o rodinu a domácnosť prevzala na seba žalovaná, ktorá bola v tom čase už chorá, ktorá deti napriek tomu riadne vychovala a poskytla im pokojné rodinné zázemie s veľmi nízkym príjmom, cca 380 eur netto; žalobca tvrdenie, že rodine odovzdával všetky príjmy, že spoločne prispievali na domácnosť, ničím nepreukázal. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že počas trvania manželstva mal na výživnom nedoplatok, preto na neho bolo podané trestné oznámenie, z čoho vyplýva, že neplatil riadne a včas. Žalovaná v spore uvádzala, že za trvania manželstva nehospodárili spoločne a že jej žalobca vydeľoval peniaze. Žalobca toto jej tvrdenie nesporoval, preto ho mal súd prvej inštancie za preukázané. Žalovaná tiež tvrdila, že žalobca chodil na fušky a ako maliar natierač nevystavoval faktúry za vykonané práce, čím získaval vo svoj prospech príjmy, ktorých výšku tajil. Mal za nesporné, že žalobca bol živnostníkom v odbore maliar natierač, čo je na pracovnom trhu žiadaná a dobre platená profesia, preto súd prvej inštancie neuveril jeho tvrdeniam, že bol dlhé roky v strate alebo dosahoval minimálny zisk, ako to deklaroval predloženými daňovými priznaniami, ktoré spochybnila žalovaná, ktorá tvrdila, že žalobca prácu vykonával na "čierno, na fuškách" a on toto jej tvrdenie nepoprel. Súd prvej inštancie vychádzajúc z uvedeného odvodil, že strany sporu ako manželia spoločne nehospodárili a nezistenú a utajenú časť príjmu si žalobca takmer po celé roky manželstva ponechával pre vlastnú potrebu, čo zohľadnil pri konečnom vyporiadaní BSM. Naopak, Čestným vyhlásením C. T. mal potvrdené, že sústavne trpeli nedostatkom peňazí, že matka ich počas trvania manželstva živila iba z jej príjmu, príp. si požičiavala; uzavrel, že nezáujem otca o rodinu a deti bol dlhodobý, takmer od narodenia detí bol sústavne mimo domu, vracal sa až večer, tvrdil, že bol v práci. Niekedy dokonca aj niekoľko dní nebol doma. O finančnom zabezpečení detí zo strany žalovanej sa vyjadrila aj S. M. vo svojom čestnom vyhlásení, že žalovaná šetrila peniaze pre deti a kupovala im potrebné oblečenie. 8. Súd prvej inštancie pri ustaľovaní zisteného skutkového stavu vychádzal z vlastnoručne podpísaného Čestného vyhlásenia zo 14.11.2017, v ktorom C. T. (dcéra bývalých manželov) s vedomím o následkoch nepravdivého čestného vyhlásenia oznámila, že v rodine dochádzalo k traumatizujúcej situácii zapríčinenej arogantným, despotickým a sebeckým správaním žalobcu, ktoré podrobne popísala. Súd prvej inštancie neuznal ako dôvodnú námietku žalobcu v záverečnej reči, že na toto vyjadrenie nie je možné prihliadať (nakoľko je v podobe e-mailu zaslaného 9.1.2018 od advokátky žalovanej, absentuje jej podpis a opäť je v ňom použitá rétorika žalovanej), pretože čestné vyhlásenie C. T. je opatrené jej vlastnoručným podpisom a je bez právnej relevancie, že ho zaslala právna zástupkyňa žalovanej. Tiež mal za nepodstatné, že tieto okolnosti dcéra uviedla až po rozhodnutí odvolacieho súdu; za podstatné považoval to, že boli doručené pred vyhlásením dokazovania za skončené, preto sa s týmto dôkazom oboznámil a vyhodnotil ho. V nadväznosti na predmetné čestné vyhlásene C. T., ktoré nebolo v podstatných okolnostiach žalobcom rozporované mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca sa voči svojej rodine dopúšťal dlhodobo psychického a voči matke aj 1-2 x fyzického násilia. Dôvodil tým, že žalovaná do manželstva vstupovala ako telesne a duševne zdravá osoba a za relatívne krátku dobu po jeho uzatvorení jej bola diagnostikovaná psychická porucha - porucha osobnosti s tým, že bola hospitalizovaná a liečená na psychiatrickej klinike v G.; v jednej z lekárskych správ je uvedené, že i samotný žalovaný je psychicky labilný. Pre danú vec nepokladal za nevyhnutné oboznámiť sa komplexne s jej zdravotnou dokumentáciou, nakoľko strany sporu túto diagnózu nespochybňovali a takto ju zadefinovala jej ošetrujúca lekárka MUDr. N. v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 7C/138/2008. 9. Súd prvej inštancie mal zo zisteného skutkového stavu za preukázané, že konanie, ktorého sa žalobca voči žalovanej dopúšťal napĺňa všetky znaky domáceho násilia. Žalovaná okrem dvoch prípadov fyzického násilia v roku 2004 a 2006, rozbitia hlavy o stenu a facky, bola často a dlhodobo vystavená najmä psychickému násiliu a to predovšetkým vo forme slovných útokov, znevažovania a ponižovania, tiež formou ekonomickej kontroly, spočíva-júcej v obmedzenom prístupe k peniazom, nebolo jej poskytované dostatočné množstvo peňazí na chod domácnosti, na výživu detí, žalobcom vydelenú sumu 165-265 eur mesačne považoval za absolútne nepostačujúcu, ktorá nemohla pokrývať všetky jej odôvodnené potreby. Vo vzťahu k žalobcovi poznamenal, že tento žiadnymi dôkazmi, či už svedeckým výpoveďami, čestnými prehláseniami a pod. nevyvrátil tvrdenia žalovanej, že ako maliar natierač nezískaval finančné prostriedky "fuškami alebo prácou na čierno" a tieto si ponechával výlučne pre svoju osobnú potrebu. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti rozvinul úvahu, že keďže násilie sa deje doma, za zatvorenými dverami, obete násilia sa buď boja alebo ostýchajú o tom na verejnosti hovoriť, svedkami toho sú predovšetkým deti; dospelá dcéra jednoznačne potvrdila okolnosti, za akých sa to odohrávalo, pričom žalobca uvedené ničím relevantne nepoprel, resp. nevyvrátil, neuviedol žiadnu vlastnú verziu okolností. Nenavrhol nikoho z jeho najbližších, ktorí by verziu žalovanej a jej dcéry vyvrátili. Skutočnosť, že si jeho dvaja priatelia (vypočutí na súde) v rodine nevšimli nič podozrivé (rodina pôsobila podľa nich harmonicky) súd prvej inštancie odbil s argumentáciou, že to nič nedokazuje, nakoľko to boli priatelia násilníka, ktorého sa rodina bála. Súd prvej inštancie dodal, že s ohľadom na nepriaznivý psychický zdravotný stav žalovanej sa jej pochopiteľne na tieto pre ňu iste bolestné okolnosti podrobne nevypytoval s tým, že dcérine svedectvo bolo dostačujúce, veľmi úprimné a pravdivé. 10. Prihliadnuc k zisteným okolnostiam prípadu potom súd prvej inštancie bezpodielové spoluvlastníctvo manželov za použitia § 143, § 148 ods. 1, § 149 ods. 1, ods. 3, § 150 Občianskeho zákonníka a § 18 Zákona o rodine vyporiadal tak, že sa (ako jediné spravodlivé riešenie) odchýlil od zásady rovného podielu pre oboch manželov pri vyporiadaní zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva; a určil, že do výlučného vlastníctva žalovanej pripadá všeobecná hodnota členského podielu družstevného bytu v hodnote, ktorú stanovil znalec v hodnote 72.400 eur a na vyrovnanie podielu žalobcu zaviazal žalovanú opätovne finančnou čiastkou 5.000 eur, ktorú s ohľadom na preukázané negatívne okolnosti prípadu, ako nevera žalobcu, dlhodobé domáce násilie na žalovanej, nevedenie spoločnej domácnosti, oddelenie hospodárenia manželov, vydeľovanie z peňazí a na princíp zásluhovosti, kedy sa žalovaná mimoriadne zaslúžila o získanie a udržanie majetku značnej hodnoty, považoval za spravodlivú. Pri krátení tohto podielu vzal zreteľ predovšetkým na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti výlučne zo strany žalovanej, nakoľko v konaní bolo preukázané, že žalobca sa o rodinu a deti riadne dlhodobo nestaral. Správanie žalobcu ku svojej chorej manželke hodnotil súd prvej inštancie za neospravedlniteľné a protiprávne a uzavrel, že požiadavka, aby pri vyporiadaní bolo zohľadnené nežiaduce chovanie niektorého z manželov je v súlade aj s princípmi dobrých mravov, na ktoré sa samotný žalobca odvolával. O náhrade trov konania procesných strán rozhodol podľa § 255 ods. 2, § 262 ods. 1 C.s.p. podľa úspechu vo veci, nakoľko žalovaná bola s ohľadom na žalobcom požadovanú sumu rovnajúcu sa polovici hodnoty členského podielu k spornému bytu vo výške 36.200 eur (72.400 : 2) úspešná v sume 5.000 eur, ktorá predstavuje mieru jej úspechu vo veci vo výške 86,20 %. O trovách štátu rozhodol podľa čl. 4 ods. 2 C.s.p. a na ich zaplatenie zaviazal každú zo strán v rozsahu 50 %. 11. Proti rozsudku v časti výroku I., ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi na vyrovnanie jeho podielu sumu 5.000 eur a proti výroku o náhrade trov konania (výrok II.) podal odvolanie žalobca z dôvodu, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala je patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalovanej uložiť povinnosť zaplatiť žalobcovi 36.200 eur ako vyrovnanie členského podielu v Stavebnom bytovom družstve, L. J. X, G. do 90 dní od právoplatnosti rozhodnutia; podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) bola jeho námietka, že súd prvej inštancie by mal prioritne vychádzať z princípu parity; poukázal na to, že posudzovanie výšky podielu manžela podľa toho, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie majetku získaného za trvania manželstva sa v súdnom konaní uplatňuje iba výnimočne (Z I, s. 451). Rozhodnutie s tak výraznou disproporciou nebolo podľa neho možné založiť na argumentoch, ktoré v napadnutom rozsudku opätovne uviedol súd prvej inštancie a ktoré podľa jeho názoru nemali oporu vo vykonanom dokazovaní. 11.1. Zrekapituloval priebeh konania a obsah v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému sa odvolal na Krajský súd v Bratislave, ktorý uznesením zo dňa 28.2.2017, sp. zn. 3Co/487/2014, rozsudok v napadnutej časti zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Napriek vyslovenému právnemu názoru v zrušujúcom uznesení súd prvej inštancie rozhodol v zásade rovnako ako v pôvodnom rozhodnutí. K argumentácii súdu prvej inštancie o tvrdeniach žalovanej, ktoré uviedla v konaní o rozvod manželstva, že ju napáda a vyhráža sa, že deti unesie do zahraničia, deťom zobral rodné listy detí a má mala o deti obavy poznamenal, že v spoločnej domácnosti nebýval od novembra 2004, a to práve z toho dôvodu, že chcel predísť konfliktom a nechcel, aby svedkami nezhôd boli deti; preto sa odsťahoval k rodičom. Zdôraznil, že sa nikdy nevyhrážal, že deti odvezie do zahraničia, nakoľko v zahraničí nikdy nežil a nepracoval; takéto tvrdenie nemá reálny základ. Rovnako ako tvrdenie o rodných listoch detí. Naviac je všeobecne známe, že sa bez ťažkostí dá prostredníctvom matriky získať duplikát rodných listoch. Teda ťažko nájsť súvislosť medzi obavami o deti a stratenými rodnými listami a dôvodom, prečo žalovaná nemohla podať návrh na rozvod manželstva. V súvislosti s konaním o rozvod manželstva poukázal na skutočnosť, že navrhol schválenie rodičovskej dohody, ktorú nakoniec súd aj schválil. Bola to posledná dohoda, ktorú sa mu so žalovanou podarilo uzavrieť. Snaží sa veci riešiť vždy nekonfliktne, preto žalovanej navrhol dohodu aj v konaní o zrušenie spoločného nájmu bytu, ako aj pred podaním žaloby o vyporiadanie BSM, ale je to práve žalovaná, ktorá odmieta uzavrieť akúkoľvek dohodu. 11.2. K tvrdeniam žalovanej v konaní pred Okresným súdom Pezinok pod sp. zn. 7C/138/2008, že je agresívny a zanedbáva rodinu dal do pozornosti odvolacieho súdu samotný rozsudok Okresného súdu v Pezinku sp. zn. 7C/138/2008, kde sa na str. 3 uvádza, že MUDr. S. N. (ako ošetrujúca lekárka z Psychiatrickej kliniky G. G.) sa na pojednávaní, konanom 18.6.2009 vyjadrila, že žalovaná "...bola hospitalizovaná na Psychiatrickej klinike P. G. v G. z dôvodu akútnej poruchy správania, ktorá náhle vznikla a odznela vo veľmi krátke dobe. Bola dôsledkom celoživotnej poruchy osobnosti, čo sa nedá nazvať chorobou. Je to určitá odchýlka, ktorá v stresových situáciách môže vyústiť do krátkodobej psychotickej poruchy. Počas hospitalizácie sa navrhovateľka (teraz žalovaná) o problémoch v manželstve nezmieňovala.... U týchto ľudí je zvýšená precitlivenosť a môžu neadekvátne reagovať i na bežnú kritiku...." Zo zápisnice z pojednávania (18.6.2009), kde je zaznamenaná výpoveď MUDr. S. N. mal za zrejmé, že žalovaná " ...bola na hospitalizáciu odporučená Obvodným psychiatrom z dôvodu vzniknutia akútnej poruchy správania, ktorá vznikla náhle a navrhovateľka (teraz žalovaná) strácala kontakt s realitou." Teda ani tvrdenia žalovanej, že ochorela počas manželstva so mnou, sa nezakladajú na pravde a teda nie je ani možné o informáciu od žalovanej oprieť rozhodnutie. Nikdy počas konania psychické problémy žalovanej, ktoré boli dlhodobé, nezdôrazňoval, avšak teraz musí konštatovať, že súd prvej inštancie, napriek pripojenému spisu a listinným dôkazom, tento aspekt ignoroval a v rozhodnutí sa s ním nevysporiadal. Tvrdenia žalovanej mal za účelové a aj súd v konaní o zrušenie spoločného nájmu bytu napriek rozsiahlemu dokazovaniu na str. 5 rozsudku konštatoval (najmä po zoznámení sa s obsahom vyjadrenia žalovanej, doručeného súdu 16.11.2009, v ktorom sa žalovaná snažila ozrejmiť v čom spočívalo psychické týranie počas trvania manželstva), že "...manželstvo účastníkov konania vykazovalo dlhodobé znaky disharmónie, išlo o manželstvo problematické, čo napokon vyústilo do rozvodu. Avšak ani z vyjadrenia navrhovateľky (žalovanej) súd nezistil také skutočnosti, ktoré by poukazovali, že ide o prípad hodný osobitného zreteľa. Problémy, ktoré v manželstve existovali, vykazujú znaky štandardných problémov rozpadávajúceho sa manželstva.... Je možné, že navrhova- teľka vzhľadom na zníženú hranicu citovej odolnosti vnímala takéto správanie odporu ako týranie, ale z hľadiska objektívneho týranie, či už psychické alebo fyzické preukázané nebolo." 11.3. K záverom súdu prvej inštancie, že výlučne žalovaná sa zaslúžila o získanie bytu (str. 5 rozsudku) argumentoval tým, že z vykonaného dokazovania je nesporné, že o byt požiadali obaja, pričom žalovaná dostala kladné vyrozumenie, žalobca záporné, čo vyplýva aj zo samotnej výpovede žalovanej na str. 4 rozsudku. Upozornil, že byt im bol pridelený za trvania manželstva, dva roky po jeho uzavretí a odovzdaný za ďalšie dva roky s tým, že nadobudnutie bytu bolo štandardné s prihliadnutím na vtedajšiu dobu. Na pojednávaní, konanom 12.12.2012 so žalovanou zhodne vypovedali, že za trvania manželstva zo spoločných prostriedkov, v súvislosti s členstvom v bytovom družstve, členským podielom a bytom na L. XX v G. uhradili bytovému družstvu všetky platby, rovnako ako následné úpravy v byte a výmenu okien. V tejto súvislosti považoval za potrebné zdôrazniť, že ako manželom im vznikol nielen spoločný nájom bytu, ale aj spoločné členstvo v bytovom družstve. Žalobca poprel tvrdenia, že minul všetky peniaze zo svadby, lebo sa nezakladajú na pravde a neboli žiadnym spôsobom preukázané. 11.4. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že počas manželstva spoločne so žalovanou nehospodárili a o udržanie spoločného majetku sa od polovice r. 2005 pričinila opäť iba žalovaná; z dikcie zákona i z ustálenej praxe súdov mal za zrejmé, že súd by mal skúmať, ako sa manželia starali o udržanie spoločného majetku v čase vedenia spoločnej domácnosti, po jej opustení jedným z manželov a po rozvode manželstva. Zopakoval, že byt v čase vedenia spoločnej domácnosti udržiaval a zveľaďoval, čo nespochybňovala ani žalovaná; riadne viedli spoločnú domácnosť a tiež spolu hospodárili. Od novembra 2004 býva u rodičov, keď som nezhody a neustále ataky zo strany manželky, ktorými trpeli najmä deti, opustil spoločnú domácnosť. Nesúhlasil s tvrdením súdu, že sa podieľal na nákladoch spojených s bývaním od r. 2004 nepravidelne a v nižších čiastkach. Pripomenul, že sama žalovaná v písomnom vyjadrení z 29.4.2013 uviedla, že sa na nich podieľal do júna 2006, tiež zaplatil nedoplatok na nájomnom 9.752,- Sk a v roku 2007 nedoplatok na koncesionárskych poplatkoch, o čom predložil písomné doklady. V roku 2006 žalovaná vymenila zámok na byte, na telefonické žiadosti o sprístupnenie bytu nereagovala, rovnako ignorovala list z 31.1.2007, ktorý založil do spisu; žalovaná výmenu zámku v konaní nepoprela, pričom za nezanedbateľnú skutočnosť mal aj to, že žalovaná už 10 rokov žije v predmetnom byte so svojím priateľom, čo potvrdil aj syn vo svojej výpovedi; súdu prvej inštancie vyčítal, že sa s touto informáciou opäť nevysporiadal, ale mu vyčítal, že neprispieval dlhšie na náklady spojené s bývaním. Tento názor súdu na predmetnú otázku považoval za nekonvenčný a nie je ani v súlade s chápaním dobrých mravov; akoby nestačilo, že byt nemohol užívať a miesto neho tam býval iný muž. 11.5. Na margo tvrdení, že všetku osobnú starostlivosť o rodinu a domácnosť prevzala na seba žalovaná uviedol, že tento pohľad súdu prvej inštancie je jednostranný, bez objektívneho zhodnotenia dôkazov, nakoľko sa o deti zaujímal a riadne platil výživné, čo potvrdila aj žalovaná (výpoveď na pojednávaní, konanom 6.3.2013) i dcéra. Okrem výživného deťom platil aj obedy v škole, zaplatil som nedoplatky súvisiace s užívaním bytu a služby, ako už uviedol vyššie. Žalovanou spomínané trestné oznámenie pre podozrenie zo zanedbania povinnej výživy nebolo podané z dôvodu neochoty výživné platiť, ale z toho dôvodu, že nevedel, že rozhodnutie je v tejto otázke predbežne vykonateľné. Neuhradené výživné v krátkom čase doplatil. Na deti manželke inak peniaze uhrádzal, čo žalovaná ani nepoprela. Ozrejmil, že jeho účasť na starostlivosti o deti bola obmedzená, keďže deti boli zverené matke, s ktorou žili v spoločnej domácnosti. Naviac žalovaná mu často bránila v realizácii styku, čo sa snažil riešiť opakovanými návštevami Úradu práce a sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVaR) v G. (v spise založené štyri úradné záznamy). Táto skutočnosť vyplýva aj z rozsudku sp. zn. 7C/128/2008 a z výpovede R. C., pracovníčky ÚPSVaR v tomto konaní; súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s týmto dôkazom. Pripomenul, že keď opustil spoločnú domácnosť, deti mali 11 a 15 rokov. V tom veku nemohli posúdiť, čo je dôvodom ich sporov, naviac ak tieto dôvody trvali niekoľko rokov. Bývali s matkou v spoločnej domácnosti. Ak žalovaná nechcela, aby sa deťmi stretol, deti mu nedala, nasledoval krik, čo deti traumatizovalo a ony ten krik ešte ďalej museli znášať aj po jeho odchode. Naviac pri pretrvávajúcej osobnostnej poruche žalovanej nebolo ľahké tieto situácie zvládnuť. Z výsluchu detí mal žalobca za zrejmé, že majú strach, aby mohli v byte ďalej bývať; ich strach pramenil z toho, že matka im neustále opakovala, že nebudú mať kde bývať, lebo ich otec chce vyhodiť z domu. Napriek tomu, že žalovaná, jej partner i deti pracujú, nikdy neuvažovali a ani sa nerozprávali o tom, že by si zobrali úver a situáciu vyriešili, tak ako je zrejmé z výpovede syna. Zopakoval, že dcéra mala iba 11 rokov, keď sa odsťahoval a poprel skutočnosť, že to bolo kvôli inej žene. Dcéra vo svojej výpovedi na pojednávaní len reprodukovala to, čo dlhé roky doma od matky počúvala. I keď z jej účelovej výpovede je čitateľná snaha pomôcť v spore matke, vyplýva z nej aj to, že dcéru vozil k lekárovi, že deti brával na výlety, na chatu v J. J., na motokáry a pod., aj keď hneď za poskytnutou informáciou nasleduje vykreslenie situácie, ktoré celú situáciu a jeho úlohu v dcérinom živote degraduje. Ani touto časťou dcérinej výpovede sa súd prvej inštancie nezaoberal. K synovi a jeho pozícii svedka uviedol, že syn je citlivý, snažil sa žiadnemu z rodičov neublížiť, lebo má oboch rád. K reálnemu narušeniu vzťahov so žalovanou došlo v čase, keď bol tiež ešte malý; je nekonfliktný, pre kľud v domácnosti sa prispôsoboval požiadavkám matky. Avšak z jeho výpovede je zrejmé, že situácia medzi žalobcom a deťmi nebola taká, ako ju popisuje žalovaná a potvrdzuje slová dcéry o spoločných aktivitách a je z nej tiež zrejmé, ako mu bolo celej situácie ľúto a ako veľmi pri svojej výpovedi plakal. Keď súd prvej inštancie po vyhlásení rozsudku krátko odôvodňoval svoje rozhodnutie, vyjadril sa, že syn je nezrelou osobnosťou, čo súd "zistil" pri jeho výpovedi. Naopak dcéru označil ako zrelú, sebavedomú a zdôraznil výpovednú hodnotu jej výpovede a aj písomného vyjadrenia. Žalobca zastával názor, že zo správania detí pri ich výpovediach bol veľmi jednoducho čitateľný rozsah úprimnosti a pravdy, čo súd ale zrejme vnímal opačne ako žalobca. Ozrejmil, že v čase spisovania vyjadrenia žila dcéra vo E. J., preto považuje za nereálne, aby ho podpísala. V priebehu konania navrhoval žalovanej aj takú dohodu, že jej vyplatí polovicu ustálenej hodnoty členského podielu s tým, že v byte zostane bývať s deťmi on, avšak žalovaná to odmietla; matka naviac deťom hovorila, že ich všetkých chce vyhodiť z bytu, tak majú z tohto sporu pochopiteľné obavy. 11.6. K obsahu písomného vyjadrenia dcéry C. T. a kamarátky žalovanej S. M. namietal, že písomné vyjadrenie S. M. z 25.1.2018 nie je možné akceptovať ako dôkaz, nakoľko je písané na "objednávku"; je napísané na žiadosť žalovanej, rovnakým "slovníkom" ako vypovedala žalovaná a okrem toho opisuje skutočnosti, ktorých S. M. nebola účastníkom. Na vyjadrenie C. T. taktiež nie je možné prihliadať s odôvodnením, že je v podobe e-mailu, zaslaného 9.1.2018 od advokátky žalovanej, absentuje na ňom podpis a opäť je v ňom použitá rétorika žalovanej. Zdôraznil, že v čase poskytnutia vyjadrenia žila a žije vo E. J. a ako 10 - 11 ročné dieťa s istotou nemohla vnímať skutočnosti, ktoré popisuje, vrátane úhrad na nájomnom, výživné, neveru a pod. Pokladal naviac za zvláštne, že napriek tomu, že C. T. v konaní už vypovedala, spomenula si s odstupom času na ďalšie odsúdeniahodné konania otca, i keď boli výraznejšieho charakteru ako tie, ktoré uviedla vo svojej výpovedi. Vyslovil úvahu, že sa tak stalo zrejme na základe rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave a preto si "spomenula" aj na to, že žalovanej "rozbil hlavu o stenu". Tejto konštrukcii, s ktorou sa súd prvej inštancie bez výhrad stotožnil, nie je možné uveriť. Nestotožnil sa so súdom prvej inštancie, ktorý uviedol v napadnutom rozsudku, že čestné vyhlásenia neboli rozporované; stalo sa tak v priebehu posledného pojednávania a rovnako aj v záverečnej reči. Žalobca trval na tom, že fyzický atak voči žalovanej sa nikdy nestal; okrem tvrdenia žalovanej a čestného vyhlásenia C. T., na ktoré nie je možné prihliadať, takáto vec nikdy pred rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave nebola tvrdená, nebola ani podporená žiadnym listinným dôkazom. Zdá sa viac ako málo pravdepodobné, že by žalovaná nepodala trestné oznámenie, resp. že by nevyhľadala lekárske ošetrenie, ak na neho podala trestné oznámenie za jedno omeškané výživné. 12. Žalobca vo vzťahu k údajnému domácemu násiliu zdôraznil, že obvinenia zo strany žalovanej sú nepreukázané a gradujú s každým konaním a pojednávaním; rovnako ako vyjadrenie dcéry oproti predchádzajúcej výpovedi. Svedkovia K. P. a G. B. považovali ich manželstvo za harmonické, nikdy neboli svedkami, že by sa hádali a žalovaná sa na súžitie s ním nikdy nesťažovala, i keď sa so svedkami kamarátili. Napriek tomu, že sa stretávali, žalovaná tvrdila, že ich nepozná a nevie o koho ide. Mal za to, že domáce násilie nebolo nikdy preukázané; súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na domnienkach a dohadoch, ktoré ani nemajú reálny základ. Bol názoru, s odvolaním sa na ustálenú rozhodovaciu prax, že na rozhodnutie o disparite nestačia dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uvádza súd, ako napr. nevera, nevedenie spoločnej domácnosti a pod. Oddelené hospodárenie až do odchodu žalobcu pred rozvodom nemali a opätovne uviedol, že domáce násilie je len účelovým tvrdením žalovanej. Len pre úplnosť dodal, že priateľku si našiel až po opustení spoločnej domácnosti. 13. Odvolaciemu súdu dal do pozornosti úvahu súdu prvej inštancie (v ods. 46 rozsudku), že žiadnymi dôkazmi nevyvrátil tvrdenia žalovanej, že ako maliar natierač nezískaval finančné prostriedky "fuškami alebo na čierno". Nielenže je nemožné preukázať niečo, čo sa nestalo, ale s istotou by mala v takejto situácii dôkazné bremeno uniesť žalovaná, ktorá to neurobila. Napriek tomu, že žalovanej zdravotný stav je podrobne zdokumentovaný v spise i v pripojenom spise o zrušenie spoločného nájmu bytu, súd prvej inštancie mal za preukázané tvrdenia, ktoré mal voči žalovanej vysloviť, i tvrdenia o ekonomickej kontrole, ktoré opäť nie sú ničím preukázané. Konštatoval, že v rozsudku naviac vo vzťahu k uvádzaným dôvodom neprehľadne splývajú obdobia, kedy so žalovanou žili v spoločnej domácnosti, kedy ešte boli manželia, ale spoločnú domácnosť už opustil a obdobie po rozvode manželstva; teda aj jednotlivé tvrdené udalosti žalovanou nie je možné zaradiť v čase. Súdu prvej inštancie vytýkal, že nezohľadnil ani záznamy z jeho návštev na ÚPSVaR, kde žiadal o pomoc, keďže mu žalovaná odmietala styk s deťmi a jednostranne sa stotožnil s tvrdeniami protistrany o jeho nezáujme o deti, i keď nepreukázanými. Za neprijateľnú považoval aj úvahu, že nenavrhol nikoho z najbližších, aby vyvrátil tvrdenia žalovanej a dcéry, nakoľko jediným zostávajúcim členom rodiny je syn, ktorý už vypovedal a keď si predstavil, ako pri svojej výpovedi plakal, je isté, že ho nemohol viac trápiť. Nie je stotožnený s tým, aby deti vypovedali v prospech jedného alebo druhého rodiča a už v prvom konaní na súde prvej inštancie sa proti predvolaniu detí ohradil, avšak zbytočne. Oponoval tým, že súd prvej inštancie dokonca zašiel tak ďaleko, že v ods. 47 s vysokým rešpektom ocenil nezlomnú, láskyplnú a dlhoročnú starostlivosť takmer výlučne žalovanej o dve, v tom čase maloleté deti, ktorá pri svojej diagnóze a nepriaznivom zdravotnom stave dokázala vychovať slušné, vzdelané a milujúce deti, ktoré s ňou naďalej zdieľajú spoločnú domácnosť a teraz ony, v jej chorobe, v dôsledku ktorej sa stala invalidnou, pomáhajú; súd prvej inštancie však opomenul, že z vyjadrenia samotnej žalovanej vyplýva, že poruchou osobnosti trpela už počas manželstva, diabetes jej bol diagnostikovaný až po rozvode a invalidita jej bola priznaná až v r. 2014. Teda táto časť odôvodnenia je tendenčná a nad rámec obvyklosti. 14. Opakovane pripomenul, že dcéra už dlhodobo žije v zahraničí a syn býva u priateľky; žalovaná žije v byte, ktorý je predmetom konania viac ako 10 rokov so svojím priateľom, čo však súd prvej inštancie, napriek rozsiahlemu rozsudku opätovne opomenul. Žalobca poukázal na to, že pred podaním žaloby navrhol žalovanej vyporiadať ich BSM dohodou, a to tak, že sa stane výlučnou nájomníčkou bytu, jedinou členkou Stavebného bytového družstva v G., za čo žiadal vyplatiť podiel k predmetnému bytu vo výške 36.513,31 eura (1.100.000,- Sk). Z vykonaného znaleckého dokazovania je nesporné, že členský podiel má hodnotu 72.400 eur, teda ? hodnoty bola ustálená na 36.200 eur, preto medzi jeho návrhom dohody a hodnotou stanovenou znaleckým posudkom je minimálny rozdiel. Zastával názor, že v zmysle aktuálnej judikatúry musí z rozsudku jednoznačne vyplývať, ako súd dospel k sume, ktorú je jeden z účastníkov povinný zaplatiť na vyrovnanie podielu druhému; ako súd prvej inštancie dospel k disparite takého rozsahu však nie je z rozsudku čitateľné. Vzhľadom na reálnosť jeho návrhu na dohodu, nesúhlasil ani s rozhodnutím v časti o trovách konania. Upriamil pozornosť aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave (unesenie zo dňa 28.2.2017, sp. zn. 3Co/487/2017), ktorý podrobne uviedol, o aké okolnosti sa musí jednať, aby odôvodňovali odklon od princípu rovnosti. Nespočíva v akomkoľvek negatívnom konaní jedného z manželov, ale musí sa významnejšie premietať do majetkovej sféry zákonného majetkového spoločenstva manželov alebo do starostlivosti o rodinu, čo súd prvej inštancie nerešpektoval. Zopakoval, že sa jedná o nepreskúmateľné rozhodnutie, založené na dohadoch a domnienkach s významným priestorom pre tvrdenia žalovanej a bez vysporiadania sa s dôkazmi, ktoré predložil žalobca. Zásada voľného hodnotenia dôkazov neznamená, že by súd mal na výber, ktorý z vykonaných dôkazov vyhodnotí a ktorý nie, prípadne o ktoré oprie svoje skutkové závery a ktoré opomenie; z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí totiž vždy dostatočným spôsobom vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov a právnymi závermi súdu. Na adresu rozhodnutia súdu prvej inštancie uviedol, že je arbitrárne, jednostranné a nepresved-čivé; ako uviedol Krajský súd v Bratislave, povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatoč-nosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej ako i právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06). Nakoľko Krajský súd v Bratislave po tom, ako sa nestotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie v uznesení zdôraznil, že konanie odôvodňujúce disparitu podielov by muselo mať znaky extrémnej závažnosti, tento názor mal za následok "upravenie" tvrdení žalovanej i dcéry, smerujúce k požadovanej extrémnej závažnosti. Súd prvej inštancie však nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu a opätovne nesprávne právne posúdil vec a taktiež znemožnil stranám, aby uskutočnili im patriace procesné v takej miere, že došlo k porušeniu na spravodlivý proces. Na záver skonštatoval, že o rodinu a deti sa starali so žalovanou spoločne, dbali na zabezpečenie ich potrieb; rovnako sa spoločne zaslúžili o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Z vykonaného dokazovania nie je možné vyvodiť súdom uvádzané dôvody nerovnosti pri vyporiadaní BSM. 15. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správy potvrdiť; uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a tvrdenia odvolateľa zjavne účelové; zastávala názor, že súd prvej inštancie vykonal vo veci náležité dokazovanie, stranám sporu dal dostatočný priestor na doplnenie dokazovania, dokazovanie doplnil v intenciách uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co/487/2014 a následne vyvodil správny právny názor. Náležite sa vyporiadal s otázkou disparity podielov strán sporu, pričom zohľadnil všetky skutočnosti v spore preukázané a to najmä zásluhovosť žalovanej na získaní a udržaní predmetu vyporiadania (bytu). Ďalej zhrnula, že súd prvej inštancie vychádzajúc z výpovedí žalovanej a detí účastníkov ako aj čestných vyhlásení dcéry C. a svedkyne S. M. mal za preukázané dlhodobý nezáujem žalobcu o rodinu počas konania o rozvod manželstva a po rozvode manželstva, keď nad všetku pochybnosť bolo dokázané, že žalobca opustil domácnosť, neprispieval dobrovoľne na výživu detí, neplnil si záväzky voči vlastníkovi bytu, všetko zabezpečovala výlučne žalovaná. Žalobca sa zaujímal len o seba, svoje záujmy a pohodlie. Taktiež bolo z výpovede dcéry C. a jej vyhlásenia preukázané, že žalobca sa počas manželstva dopúšťal psychického a aj fyzického násilia voči žalovanej, čo do istej miery spôsobilo jej zdravotné problémy, ktorých následky pociťuje dodnes. Mala za to, že všetky tvrdenia žalobcu v odvolaní sú nepravdivé a zavádzajúce s cieľom získať čo najväčší prospech; považovala doslova za absurdné jeho tvrdenia o ním navrhovanej akejsi dohode so žalovanou, žiadnu dohodu nechcel, o dohodu sa on ani jeho právna zástupkyňa počas celého sporu ani nepokúsili, vždy trvali na výplate ? trhovej ceny bytu. Podľa názoru žalovanej súd prvej inštancie sa náležitým spôsobom vyhodnotil tvrdenia strán a svedkov o negatívnych okolnostiach v manželstve a dospel k správnemu presvedčeniu o odklone od princípu parity podielov pri vyporiadaní BSM bývalých manželov, a svoje rozhodnutie precízne zdôvodnil ako jediné možné spravodlivé riešenie. 16. Odvolací súd v odvolacom konaní, ktorého predmetom je vyporiadanie BSM nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, keďže ide o konanie, v ktorom určitý spôsob vyporiadania vyplýva zo zákona. I keď výroková časť rozsudku o vyporiadaní BSM obsahuje vždy viacero výrokov (medziiným o tom, čo sa z bezpodielového spoluvlastníctva manželov prikazuje tej - ktorej strane konania a o tom, či a čo má jedna z nich plniť druhej na ich úplné vyrovnanie), treba na toto rozhodnutie hľadieť ako na jednotný celok, ktorý má komplexne vyporiadať doterajšie práva strán sporu o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov a konštituovať ich nové práva. 17. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 C.s.p.). Ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám (§ 384 ods. 1 C.s.p.). 18. Odvolací súd teda bez viazanosti rozsahom odvolania (§ 379 písm. c) Civilného sporového poriadku, ďalej len "C.s.p."), viazaný dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, vychádzajúc z § 384 ods. 1 C.s.p. prejednal odvolanie žalobcu podľa § 385 ods. 1 C.s.p. na pojednávaní konanom dňa 26.5.2020, na ktorom v potrebnom rozsahu zopakoval dokazovanie listinami a obsahom pripojených súdnych spisov (o rozvode manželstva sp. zn. 25C/136/2004 a zrušenie spoločného nájmu byt po rozvode sp. zn. 7C/138/2008), za súčasného splnenia podmienok podľa § 204 C.s.p. veta za bodkočiarkou a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie (§ 388 C.s.p.). 19. Podľa § 150 Občianskeho zákonníka pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti. 19.1. Uvedené ustanovenie patrí k normám s relatívne neurčitou hypotézou, ktoré prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností. Je vecou úvahy súdu, aby v rámci vymedzenom § 150 Občianskeho zákonníka zistené konkrétne skutkové okolnosti úvahou premietol do rozsahu, ktorým princíp rovnosti podielov modifikuje a určil výšku podielov každého z bývalých manželov. Táto úvaha však nemôže byť ľubovoľná. Vždy treba dôsledne prihliadať ku všetkým okolnostiam konkrétneho prípadu, určenie výšky podielov oprieť o dostatočne zistený skutkový stav a riadne ho odôvodniť. 19.2. Pri rozhodovaní o výške podielov a úvahe o disparite sú relevantné predo-všetkým okolnosti uvedené v § 150 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na demonštratívny výpočet hľadísk v tomto ustanovení ("prihliadne predovšetkým na") však tieto hľadiská nemožno považovať za výlučné a prihliadať treba aj k ďalším relevantným okolnostiam. Okrem iného treba zohľadniť najmä vzájomné práva a povinnosti manželov podľa § 18 a nasl. Zákona o rodine. Medzi okolnosti, ktoré by mali byť v rámci rozhodovania o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov v súvislosti s určením veľkosti podielov zohľadňované, patria predovšetkým: potreby maloletých detí, zásluhy o nadobudnutie a udržanie spoločného majetku, starostlivosť o rodinu, deti a obstarávanie spoločnej domácnosti, negatívne okolnosti v manželstve. 20. Úvodom hodno poznamenať, že Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací už v uznesení sp. zn. 3Co/487/2014, zo dňa 28.2.2017, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie (v poradí prvý) zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie uviedol, že pri vyporiadaní bezpodie-lového spoluvlastníctva sa vychádza z princípu rovnosti podielov oboch manželov. Rozhodovacia prax pripúšťa odklon od tohto princípu, tento postup je však výnimočný a musí byť odôvodnený konkrétnymi skutkovými okolnosťami, ktoré musia byť v konaní náležitým spôsobom preukázané tak, aby jednoznačne odôvodňovali záver o nerovnosti podielov oboch manželov pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva. Okolnosti, ktoré odôvodňujú odklon od princípu rovnosti podielov je nutné dôsledne zohľadňovať v pomeroch každého individuálneho prípadu, nakoľko variabilita vzájomných vzťahov manželov sťažuje vyslo-venie všeobecne aplikovateľných záverov. Týmito okolnosťami môže byť napríklad to, ak jeden z manželov vôbec nepracuje alebo sa práci vyhýba, nevedenie spoločnej domácnosti, gamblerstvo, používanie návykových látok, alkoholizmus, zavinené zadlžovanie bezpodie-lového spoluvlastníctva, úmyselné alebo aj nedbanlivostné konanie, ktoré viedlo k zániku alebo k poškodeniu spoločnej veci, problematika tzv. domáceho násilia, výkon trestu odňatia slobody a ďalšie (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.10.2015, sp. zn. 3 Cdo 209/2012). 20.1. Po tom, ako súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.000 eur titulom finančného vyrovnania jeho podielu na majetku patriaceho do BSM, t.j. jeho 50 % podiel zmenšil na cca. 7 %, (na 1/7 z jeho paritného podielu) argumentoval iba tým, že pri krátení predmetného podielu vzal zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti výlučne zo strany žalovanej, nakoľko v konaní mal za preukázané, že žalobca sa o rodinu a deti riadne dlhodobo nestaral. Už vtedy sa Krajský súd v Bratislave nestotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že pre odklon od princípu rovnosti podielov pri vyporiadaní BSM postačuje akékoľvek negatívne správanie žalobcu spočívajúce v tom, že sa o rodinu a deti riadne dlhodobo nestaral a túto starostlivosť zabezpečovala žalovaná a zdôraznil, že nie akékoľvek negatívne konanie jedného z manželov môže viesť k odklonu od princípu rovnosti podielov, ale len také konanie, ktoré sa významnejšie premieta do spoločného majetku manželov alebo starostlivosti o rodinu; prízvukoval, že konanie žalobcu by muselo mať znaky extrémnej závažnosti pri určení tak výraznej nerovnosti podielov, akú v prejednávanej veci zvolil súd prvej inštancie; ten zo žalovanej priznaného majetku v hodnote členského podielu 72.400 eur priznal žalobcovi na vyrovnanie jeho podielu 5.000 eur, t.j. ide o nepomer približne 93 % ku 7 %; Krajský súd v Bratislave podčiarkol, že dôvody vedúce k tak výraznej disparite, ktoré súd prvej inštancie uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku nie sú ani takej povahy, ale ani takej intenzity, aby opodstatňovali takýto záver, najmä pre neexistenciu príčinnej súvislosti medzi takým negatívnym konaním žalobcu, ktoré by zasahovalo do majetku patriaceho do BSM, ale ani z dôvodu nedostatočnej intenzity negatívneho konania žalobcu (napr. domáce násilie) premietajúceho sa do starostlivosti o rodinu. 20.2. Súd prvej inštancie však aj napriek uvedeným právnym (interpretačným) východiskám po vrátení veci odvolacím súdom, po doplnení dokazovania výsluchmi svedkov, ktorých navrhol žalobca a čítaním čestných prehlásení dcéry sporových strán C. T. a kamarátky žalovanej S. M., ktoré predložila žalovaná, rozhodol identicky; urobil tak v rozpore so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým sa podľa všetkého necítil byť viazaný; nerešpektoval úvahy Krajského súdu v Bratislave ako sa v rámci vymedzenom § 150 Občianskeho zákonníka majú zistené konkrétne skutkové okolnosti premietnuť do rozsahu, ktorým sa princíp rovnosti podielov môže modifikovať. Skutkové a právne závery vyplývajúce z napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie tak popierajú legitímne očakávania sporovej strany ako komponentu základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. 21. Žalobca odvolaním napadol aj v poradí druhý rozsudok súdu prvej inštancie a podal odvolanie proti výroku týkajúceho sa výšky vyporiadacieho podielu, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom vyporiadania spoločného majetko-vého práva manželov na jeho podiel sumu 5.000 eur; z právoplatného rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. 7C/138/2008-104, zo dňa 11.12.2009, ktorým bolo zrušené právo spoločného nájmu strán sporu k predmetnému bytu vyplýva, že jedinou nájomníčkou a členkou bytového družstva je žalovaná, ktorej tak bez ďalšieho patrí aj majetková hodnota členského podielu v bytovom družstve. Keďže ale predmetné rozhodnutie neurčuje akú náhradu na vyporiadanie členského podielu má zaplatiť ako výlučná členka družstva žalobcovi, v konaní o vyporiadanie BSM zostalo vo vzťahu medzi bývalými manželmi vyporiadať iba jeho hodnotu, keďže o prikázaní členského podielu už rozhodol súd v rámci konania o zrušenie práva spoločného nájmu. Po tom, čo žalobca pre odstup času v ďalšom štádiu konania už nežiadal zahrnúť do masy BSM aj hnuteľné veci, nakoľko niektoré už neexistovali, príp. boli bezcenné alebo minimálnej hodnoty - strany sporu zhodne prehlásili, že hnuteľné veci sa stali s ohľadom na čas bezcennými a bez zostatkovej hodnoty - fakticky z celej masy BSM zostal nevyporiadaný iba majetkový nárok žalobcu plynúci zo zrušenia práva spoločného nájmu bytu. 22. Žalobca uplatnil odvolací dôvod nielen podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. o nesprávnom právnom posúdení veci, ale aj z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.), to zn., že aj keď súd prvej inštancie vykonal všetky potrebné dôkazy, tieto nevyhodnotil spôsobom zodpovedajúcim požiadavkám § 191 C.s.p. a preto dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a skutkovým záverom významným pre právne posúdenie veci; odvolací súd je teda oprávnený - ak dodrží zákonom predpísaný postup - aj na základe rovnakých dôkazov, aké boli prevedené pred súdom prvej inštancie, dospieť k odlišným skutkovým zisteniam. 22.1. Aj keď súd prvej inštancie náležite ustálil skutkový stav veci pokiaľ ide o predmet vyporiadania a hodnotu členského podielu družstevného bytu v akej bola znaleckým dokazovaním stanovená (72.400 eur), ktorá v odvolaní nebola ani nenamietaná, odvolací súd ako nesprávne a v rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov (§ 191 C.s.p.) vyhodnotil skutkové závery súdu prvej inštancie, ktoré viedli k odklonu od princípu rovnosti podielov pri vyporiadaní BSM založených na okolnostiach, ktorými odôvodnil extrémnu disparitu podielov (nevera žalobcu, dlhodobé domáce násilie na žalovanej, nevedenie spoločnej domácnosti, oddelenie hospodárenia manželov, zásluhovosť žalovanej, ktorá sa mimoriadne zaslúžila o získanie bytu). Možno uzavrieť, že súd prvej inštancie nezhodnotil dostatočne vyvážene všetky právne významné skutočnosti, ktoré sú relevantné pre modifikáciu princípu rovnosti podielov, ale tieto vyhodnotil účelovo a jednostranne v prospech žalovanej. 22.2. Odvolací súd na tomto mieste opakovane uvádza, že základnou zásadou vyporiadania zaniknutého majetkového spoločenstva manželov je zásada rovnosti podielov (princíp parity) a teda že podiely oboch manželov na majetku patriacom do ich BSM sú rovnaké. Ustálená súdna prax, ako aj doktrína však uznáva, že uplatnenie tejto zásady nie je bezpodmienečné a pripúšťa situácie, kedy je namieste sa od tejto zásady odchýliť. Treba zdôrazniť, že aj keď judikatúra pripúšťa možnosť odklonu od rovnosti podielov a uplatnenie disparity, takýto postup označuje za výnimočný, ktorý musí byť vždy odôvodnený individuálnymi okolnosťami konkrétneho prípadu. 22.3. Zásada rovnosti podielov sa označuje aj ako vyvrátiteľná právna domnienka, ktorá sa uplatní vždy, pokiaľ v konaní nebudú preukázané okolnosti, ktoré by súdu umožnili určiť podiely v inom pomere. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Dôkazným bremenom je v danom prípade zaťažený ten z bezpodielových spolu-vlastníkov, ktorý tvrdí, že tu sú skutočnosti, ktoré majú za následok neuplatnenie zásady rovnosti podielov, t.j. žalovaná. 23. K zásluhovosti o získanie spoločného majetku; odvolací súd nepopiera, že disparita podielov môže byť odôvodnená aj vyššou mierou zásluhovosti jedného z manželov na nadobudnutí a udržaní spoločného majetku, ale súčasne dodáva, že odklon od princípu rovnosti podielov je namieste iba v prípade, ak je daná zjavná nerovnomernosť pričinenia medzi účastníkmi. Ako príklad sa zvykne uvádzať rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 17.1.2001, sp. zn. 22 Cdo 2433/1999, v ktorom sa konštatuje, že disparitné určenie podielov je namieste "v prípade svetovo úspešného športovca, ktorý vyvíjal značné úsilie k tomu, aby vo svojej športovej činnosti dosiahol uvedené postavenie a tomu zodpovedajúci príjem umožňujúci nadštandardnú životnú úroveň rodiny a nadobudnutie majetku značnej hodnoty". 23.1. Pri zásluhovosti žalovanej na nadobudnutí spoločného majetku súd prvej inštancie vychádzal v podstatne zo zistenia, že o nadobudnutie družstevného bytu sa pričinila výlučne žalovaná, ako členka bytového družstva, ktorá si žiadosť o byt podala u svojho zamestnávateľa. Z výsluchov strán sporu a z vykonaných listinných dôkazov vyplýva, že obaja manželia pri riešení bytovej otázky požiadali svojich zamestnávateľov o pridelenie bytu s tým, že žalovaná dostala kladné stanovisko, žalobca záporné. Žalovaná bola prijatá za člena OSBD Bratislava - vidiek so sídlom v G. počas trvania manželstva dňa 3.7.1989; družstevný byt jej bol pridelený dňa 12.12.1990 a odovzdaný OSBD Bratislava - vidiek dňa 22.7.1992. Je nesporné, že obidvom manželom vznikol nielen spoločný nájom bytu, ale aj spoločné členstvo v bytovom družstve. Na pojednávaní konanom dňa 12.12.2012 (č.l. 248) bývalí manželia zhodne vypovedali, že zo spoločných prostriedkov patriacich do BSM, ako vklad do družstva, už za trvania manželstva zaplatili 30.036,- Sk a po pridelení bytu zaplatili aj doplatok za byt 10.000,- Sk, spolu 40.036,- Sk. Žalobca tiež poprel tvrdenia žalovanej, že minul všetky peniaze zo svadby s tým, že sa nezakladajú na pravde (č.l. 338); žalovaná tieto tvrdenia žiadnym spôsobom nepreukázala. 23.2. Preukázané skutkové okolnosti ohľadom nadobudnutia bytu bývalými manželmi poskytujú dostatočný podklad pre záver, že s prihliadnutím na zaužívanú prax v bývalom socialistickom Československu (žalobca so žalovanou uzatvorili manželstvo 12.11.1988), išlo u novomanželov o obvyklý spôsob riešenia bytovej otázky; na uvedenom základe má odvolací súd za to, že odklon od rovnomerného stanovenia podielov v tomto konkrétnom prípade nie je odôvodnený žiadnymi mimoriadnymi okolnosťami a že paušalizované uplat-nenie nerovnomerného určenia podielov v danom prípade súdom prvej inštancie na základe "mimoriadnych zásluh žalovanej na získaní bytu" je absolútne neprijateľné. 24. K žalovanou tvrdenej nevere žalobcu; hodno uviesť, že okrem prednesu strán, ako jediný zákonný dôkazný prostriedok tu do úvahy prichádzal výsluch svedkyne C. T., dcéry strán sporu na pojednávaní konanom 31.1.2014 (č.l. 404) a poznatky získané z obsahu tejto svedeckej výpovede, podľa ktorej mala svedkyňa vedomosť o existencii otcovej "frajerky". Na Čestné vyhlásenie C. T. (č.l. 471), z dôvodov uvádzaných nižšie nebolo možné prihliadnuť. Odvolací súd však v zmysle § 186 ods. 2 C.s.p. pri ustaľovaní skutkového stavu v tejto otázke vychádzal zo zhodných tvrdení strán, keď sám žalobca v odvolaní pripustil, že priateľku si našiel až po opustení spoločnej domácnosti. Bolo preukázané, že žalobca si našiel priateľku a teda tzv. mimomanželskú známosť ešte za trvania manželstva, ale už v čase, keď sa odsťahoval zo spoločnej domácnosti v novembri 2004 a po podaní návrhu na rozvod manželstva (2.8.2004), ktorému súd v rozvodovom konaní aj vyhovel; nepochybne v čase, v ktorom boli už vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo si nemohlo plniť ďalej svoj účel a od strán sporu ako manželov nebolo možné očakávať obnovenie manželského spolužitia. Od uzatvorenia manželstva 12.11.1988 do odsťahovania žalobcu zo spoločnej domácnosti iná nevera, ktorá by mala za následok porušenie povinnosti žalobcu byť verný a vytvárať zdravé rodinné prostredie (§ 18 Zákona o rodine) preukázaná nebola. 24.1. K zodpovedaniu otázky, či tieto zistené konkrétne skutkové okolnosti môžu viesť k úvahe o odklone rovnosti podielov odvolací súd poukazuje na to, že aj v tomto prípade odklon od zásady parity nie je daný akýmkoľvek negatívnym konaním (žalobcu), ale iba takým, ktoré sa významne prejavilo v majetkovej sfére zákonného majetkového spoločenstva manželov alebo v starostlivosti o rodinu. Podiel na vyporiadaní spoločného majetku nemožno znížiť iba preto, že príčinou rozvratu manželstva bol mimomanželský vzťah jedného z manželov (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 19.3.2007, sp. zn. 22 Cdo 2921/2005 uverejnený In: Právní rozhledy č. 15/2007, sp. zn. 22 Cdo 1683/2013 z 26.2.2014, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 26.2.2014, sp. zn. 3Co/239/2013). Ako už bolo uvedené vyššie, keďže mimomanželská známosť žalobcu nastala v čase, keď už od strán sporu ako manželov nebolo možné očakávať obnovenie manželského spolužitia, táto nemala priamy dopad na hospodárenie so spoločným majetkom ani na starostlivosť o rodinu; zistené konkrétne skutkové okolnosti k nevere žalobcu tak neboli pre odklon od zásady parity významné. 25. K domácemu násiliu; pri úvahe o stanovení výšky podielov s ohľadom na výskyt domáceho násilia v rodine je treba podľa názoru odvolacieho súdu vziať do úvahy predovšetkým jeho intenzitu, dobu trvania a všetky ďalšie okolnosti prípadu. Na preukázanie tvrdení žalovanej bol vykonaný výsluch svedkyne C. T., dcéry strán sporu na pojednávaní konanom 31.1.2014 (č.l. 404); po poučení svedka podľa § 126 ods. 1 O.s.p. o tom, že je povinná vypovedať pravdu a nič nezamlčovať sa nijako nezmienila o existencii eventuálnych prejavov žalobcovho fyzického alebo psychického násilia na žalovanej. Syn C. T. (č.l. 403) v tejto súvislosti k veci tiež nič neuviedol. Svedkovia K. P. - rodinný priateľ účastníkov a G. B. - priateľ žalobcu, ktorých výsluch navrhol žalobca, zhodne vypovedali (č.l. 469), že žalobca so žalovanou počas manželstva žili spolu normálnym bežným životom, neboli svedkami hádok, či iných mimoriadnych udalostí, podľa svedectva G. B. manželstvo účastníkov na neho pôsobilo ako harmonické manželstvo. 25.1. Dokazovanie k tvrdenému domácemu násiliu sa viedlo najprv v konaní vedenom o rozvod manželstva a ÚPP k maloletým deťom (sp. zn. 25C/136/2004); žalovaná v písomnom vyjadrení k návrhu na rozvod manželstva (č.l. 33-38) sa vôbec nezmienila o domácom násilí zo strany manžela, skôr potvrdila tvrdenia žalobcu, že sa podieľal na starostlivosti o rodinu a domácnosť, keď uviedla, že žalobca zaplatil nájomné a poplatky za byt a stravu deťom do školy, v 7/2004 kúpil synovi bicykel za vysvedčenie a dal jej 1.000,- Sk do ruky na stravu, v 8/2004 zobral deti na týždeň na dovolenku. V poradí až na treťom pojednávaní (26.9.2005) žalovaná uviedla, že ju žalobca fyzicky a psychicky napáda, keď (po tom, čo sa odsťahoval zo spoločnej domácnosti) sa príde do bytu vyspať, lebo nemá peniaze; podnet na trestné stíhanie žalobcu však nepodala. Žalobca v písomnom vyjadrení z 8.11.2005 (č.l. 149) uviedol priebeh okolností, ktoré predchádzali nočnému incidentu (ponižovanie, osočovanie, vyhrážky, provokácie atď.) a pripustil, že mu pri návšteve detí v spoločnej domácnosti v jednom prípade "povolili nervy" a nechtiac dal žalovanej "zaucho". Osobitne však treba zdôrazniť, že k okolnostiam prípadného dlhodobého domáceho násilia boli na pojednávaní konanom dňa 19.6.2006 (č.l. 215) vypočutí ako svedkovia susedia manželov, P. T. a X. P., ktorí zhodne vypovedali, že nemajú vedomosť o problémoch manželov T. a nikdy nepočuli, že by sa hádali alebo bili. V právoplat-nom rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. PK-25C/136/2004-218, zo dňa 19.6.2006, nie sú konštatované žiadne príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi (§ 23 ods. 2 Zákona o rodine). Z výsledkov vykonaného dokazovania možno z obsahu súdneho spisu v konaní o rozvod manželstva ustáliť jedno "zaucho" v čase vrcholiacej manželskej krízy. 25.2. Žalovaná sa takisto snažila v konaní o zrušenie spoločného nájmu bytu manželmi vedenom pod sp. zn. 7C/138/2008 na Okresnom súde Pezinok preukázať, že vzhľadom na hrubé a agresívne správanie odporcu (aktuálne žalobcu) k žalovanej, by bolo v rozpore s dobrými mravmi, ak by musela rozvedenému manželovi po zrušení spoločného nájmu bytu zabezpečiť náhradný byt, nakoľko sa o nadobudnutie bytu zaslúžila výlučne ona a sú splnené dôvody uvedené v § 712a ods. 8 Občianskeho zákonníka, teda že "ak sa rozvedený manžel za trvania manželstva alebo po rozvode manželstva voči druhému manželovi alebo voči blízkej osobe, ktorá s ním býva spoločne v byte, dopúšťal alebo dopúšťa fyzického násilia alebo psychického násilia, súd rozhodne, že bytová náhrada mu nepatrí." Okresný súd Pezinok v právoplatnom rozsudku č.k. 7C/138/2008-104, zo dňa 11.12.2009, však dospel k záveru, že dôvody osobitného zreteľa majúce na mysli § 712a ods. 8 Občianskeho zákonníka v konaní preukázané neboli a neprichádzal do úvahy postup, pri ktorom by súd nepriznal žalobcovi nárok na poskytnutie bytovej náhrady. K celkovému obrazu manželskej krízy súd uviedol, že "manželstvo účastníkov konania vykazovalo dlhodobé znaky disharmónie, išlo o manželstvo problematické, čo napokon vyústilo do jeho rozvodu; avšak ani z vyjadrenia navrhovateľky (aktuálne žalovanej) nezistil také skutočnosti, ktoré by poukazovali, že ide o prípad hodný osobitného zreteľa. Problémy, ktoré v manželstve existovali, vykazujú znaky štandardných problémov rozpadávajúceho sa manželstva, kde pre rozdielnosť pováh, názorov a predstáv o spoločnom živote skĺzla vzájomná komunikácia manželov do hádok, výčitiek a osočovania. Tvrdenia navrhovateľky, že bola na všetko sama, že odporca (aktuálne žalobca) jej nedával dostatok finančných prostriedkov a prestával s ňou komunikovať osvedčujú, že manželstvo svoje funkcie neplnilo, resp. plnilo len nedostatočne. Je možné, že navrhovateľka vzhľadom na zníženú hranicu citovej odolnosti vnímala takéto správanie odporcu ako týranie, ale z hľadiska objektívneho týranie, či už psychické alebo fyzické preukázané nebolo." 25.3 Ako vidno, aj keď žalovaná, či už v rozvodovom konaní alebo v konaní o zrušenie spoločného nájmu bytu, v nich poukazovala na dlhodobé a intenzívne fyzické a psychické násilie žalobcu voči rodine, toto v týchto konaniach nebolo ani konštatované, ani preukázané. 26. Súd prvej inštancie mal (v protiklade s vyššie uvedenými zisteniami) za preukázané, že konanie, ktorého sa žalobca voči žalovanej dopúšťal napĺňa znaky domáceho násilia na základe toho, že žalovaná okrem dvoch prípadov fyzického násilia v roku 2004 a 2006, rozbitia hlavy o stenu a facky, bola často a dlhodobo vystavená najmä psychickému násiliu a to predovšetkým vo forme slovných útokov, znevažovania a ponižovania, tiež formou ekonomickej kontroly. 26.1. Súd prvej inštancie k uvedeným záverom dospel na základe skutkových okolností tvrdených žalovanou, ktoré podľa jeho názoru žalobca nepoprel, resp. nevyvrátil, lebo neuviedol žiadnu vlastnú verziu týchto okolností. K tomuto hodno uviesť, že žalobca v priebehu pojednávania vo svojej záverečnej reči a pred vyhlásením dokazovania za skončené (§ 182 C.s.p.) poprel fyzický atak na žalovanú, ktorý sa podľa neho nikdy nestal, čo je z pohľadu tzv. negatívnej dôkaznej teórie postačujúce, keďže od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (negatívna skutočnosť - niečo čo sa nestalo, čo objektívne neexistuje). 26.2. V doplnení svojej záverečnej reči (č.l. 488) žalobca poprel aj tvrdenia o psychickom týraní a označil ich za účelové, keďže z vykonaného dokazovania mal za zrejmé, že sa nesprával spôsobom ako opísala žalovaná a pripomenul, že prvýkrát žalovaná spomenula "týranie" v súvislosti s konaním o zrušenie spoločného nájmu bytu, ale jej tvrdenia sa v konaní nepotvrdili. V uvedenom kontexte je preto nesprávny záver súdu prvej inštancie, že zo strany žalobcu nedošlo k účinnému popretiu skutkových tvrdení žalovanej s argumentom súdu, že žalobca vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach neuvádzal a popieral iba to, že sa to stalo. 26.3. Súd prvej inštancie nepriaznivý psychický zdravotný stav žalovanej pričítal negatívnemu vplyvu manželstva so žalobcom, ktorý ju psychicky týral; dôvodil tým, že žalovaná do manželstva vstupovala ako telesne a duševne zdravá osoba a za relatívne krátku dobu po jeho uzatvorení jej bola diagnostikovaná psychická porucha - porucha osobnosti s tým, že bola hospitalizovaná a liečená. Treba povedať, že žalovaná obdobne argumentovala aj v konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 7C/138/2008 o zrušenie práva spoločného nájmu bytu, že situácia v rodine vyústila do jej psychickej poruchy, z dôvodu ktorej bola hospitalizovaná a liečená na psychiatrickej klinike. Okresný súd Pezinok na ozrejmenie týchto tvrdení vypočul ako svedkyňu na pojednávaní konanom 18.6.2009 (č.l. 80) ošetrujúcu lekárku žalovanej MUDr. S. N., lekárku psychiatrickej kliniky G. G., na ktorej bola žalovaná hospitalizovaná. Svedkyňa vypovedala, že u žalovanej bola diagnostikovaná akútna psychotická porucha správania, ktorá vznikla náhle a žalovaná strácala kontakt s realitou. Táto akútna psychotická porucha odznela vo veľmi krátkej dobe a bola dôsledkom celoživotnej poruchy osobnosti, čo sa nedá nazvať chorobou. Svedkyňa uviedla, že určiť príčinu ochorenia je veľmi obtiažne s tým, že sama žalovaná sa nezmieňovala o dramatických okolnostiach v rodine a o vyslovenom týraní zo strany manžela sa počas hospitalizácie nezmienila. Ako vidno, ani správy získané vykonaným dokazovaním výsluchom ošetrujúcej lekárky žalovanej najmä o tom, že "akútna psychotická porucha osobnosti bola u žalovanej dôsledkom celoživotnej poruchy osobnosti, čo sa nedá nazvať chorobou", skutkové závery súdu prvej inštancie nijakým spôsobom nepotvrdzujú. 26.4. Okrem skutkových tvrdení nepopretých protistranou, súd prvej inštancie nesprávne skutkové závery o konaní žalobcu napĺňajúceho znaky domáceho násilia ťažiskovo založil na správach získaných z Čestného vyhlásenia C. T. zo dňa 14.11.2017; hneď na úvod je potrebné zdôrazniť, že predmetné čestné vyhlásenie nemá povahu písomnej svedeckej výpovede v zmysle § 196 ods. 3 C.s.p., ktoré predpokladá poučenie súdom o povinnosti svedka vypovedať pravdu a nič nezamlčovať a o trestnoprávnych následkoch krivej výpovede; C. T. zákonom predpísaným spôsobom poučená nebola. Na účely hodnotenia tohto čestného vyhlásenia ako dôkazného prostriedku považuje odvolací súd za potrebné objasniť právnu povahu čestného prehlásenia v civilnom súdnom konaní, keď Civilný sporový poriadok, ani iný osobitný predpis civilného práva čestné prehlásenie ako osobitný inštitút, na rozdiel od správneho konania (§ 39 ods. 1 Správneho poriadku), neupravuje. Všeobecná právna povaha čestného vyhlásenia v správnom konaní spočíva v tom, že v taxatívne uvedených prípadoch čestné vyhlásenie účastníka (správneho) konania, po náležitom upozornení účastníka na právne následky nepravdivého čestného vyhlásenia, nahradzuje dôkaz. V civilnom sporovom konaní je pripustenie čestného prehlásenia (vyhlásenia) namiesto dôkazu vylúčené, práve preto, že sa nejedná o dôkazný prostriedok, ktorým možno zistiť skutkový stav veci s náležitým vyvodením právnych následkov z jeho nepravdivosti, ako napr. pri krivej svedeckej výpovedi. So zreteľom na uvedené je potom pojmovo vylúčené, aby uvedená listina preukazovala rozhodujúce skutočnosti v nej obsiahnuté a keďže, ako také, nemá v civilnom sporovom konaní žiadnu výpovednú hodnotu, odvolací súd naň neprihliadol. 26.5. Odhliadnuc od uvedeného je tiež zarážajúce, že C. T. vedomosť o exponovaných negatívnych okolnostiach vyskytujúcich sa v manželstve jej rodičov prezentovaných v Čestnom prehlásení (14.11.2017) nijako (súvisle a vlastnými slovami) neuvádzala vo svojej svedeckej výpovedi (31.1.2014), čo vyvoláva značné pochybnosti o jej hodnovernosti. Otázniky vyvoláva aj to, či takýto významný obrat vo vnímaní tak extrémne závažného správania žalobcu u svedkyne nenastal až po tom, čo došlo k zrušeniu rozsudku súdu prvej inštancie a či tento posun nebol účelový, v snahe docieliť skutkový stav do podoby, ktorý by korešpondoval s právnymi závermi Krajského súdu v Bratislave v zrušujúcom uznesení; nepreukázané je tiež konštatovanie súdu prvej inštancie o tom, že doložené Čestné prehlásenie z 14.11.2017 je podpísané vlastnoručne C. T., keď je (podľa tvrdení žalobcu a protistrana to nepoprela) zjavné, že v čase jeho poskytnutia žila vo E. J. a pravosť jej podpisu nebol úradne overený. 27. Summa summárum tak možno konštatovať, že žalovaná, ktorú stíhalo dôkazné bremeno ohľadom preukázania skutočností o dlhodobom fyzickom a psychickom násilí žalobcu, toto dôkazné bremeno neuniesla a okrem vlastných tvrdení a svedeckej výpovede dcéry C. T. neprodukovala žiadne iné dôkazy (napr. právoplatný rozsudok o uznaní žalobcu za vinného zo zločinu týrania blízkej a zverenej osoby), alebo iné listiny (napr. trestné oznámenia, úradné policajné záznamy, fotografie, lekárske správy a pod.), ktoré by preukazovali existenciu (aj len) dôvodného podozrenia z fyzického, psychického alebo ekonomického násilia voči žalovanej. Pre úvahu o disparite podielov sú relevantné iba také prípady domáceho násilia počas trvania manželstva, ktoré vzhľadom na ich povahu, vysokú intenzitu, dobu jeho trvania, frekvenciu a opakovanosť výskytu, môžu mať vplyv na posúdenie veci v súlade s princípom dobrých mravov. Možno ustáliť, že jeden preukázaný fyzický incident, ku ktorému došlo v čase vrcholiacej manželskej krízy, ktorý ale nebol orgánmi činnými v trestnom konaní vyšetrený a objasnený, nerobí bez ďalšieho zo žalobcu so zreteľom na jednorázovosť tohto skutku násilníka, ktorý spôsoboval žalovanej dlhodobo počas trvania manželstva fyzické alebo psychické utrpenie; odvolací súd tak uzatvára, že preukázaný jednorazový exces bez naplnenia charakteristiky domáceho násilia pre úvahy o disparite podielov nebol relevantný. 28. K neplateniu výživného; súd prvej inštancie pri uplatnení nerovnomerného určenia podielov vychádzal tiež z nesprávneho skutkového zistenia ohľadom toho, že žalobca počas trvania manželstva neplatil riadne a včas výživné na vtedy ešte maloleté deti pochádzajúce z manželstva a preto na neho žalovaná podala aj trestné oznámenie; podľa uznesenia OR PZ v Bratislave III zo dňa 19.5.2005, ČVS:ORP-1440/4-OSV-B3-2005, bola vec podozrenia z trestného činu zanedbania povinnej výživy (ktorého sa mal dopustiť žalobca) odmietnutá, nakoľko nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo postupu podľa § 159 ods. 2 alebo ods. 3 Trestného poriadku. V odôvodnení uznesenia sa uvádza, že vykonaným šetrením, ako aj z výpovede W. T. vyplýva, že žalobca si vyživovaciu povinnosť plnil riadne v mesiacoch január, marec, apríl, máj 2005, s výnimkou mesiaca február, kedy zaplatil výživné len čiastočne sumou 2.200,- Sk a neskôr doplatkami v sume 500,- Sk v mesiaci apríl a 500,- Sk v mesiaci máj 2005. Vychádzajúc z uvedeného bolo v odmietajúcom uznesení konštatované, že sa nejedná o trestný čin zanedbania povinnej výživy, pretože skutková podstata trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona si vyžaduje zavinené neplnenie vyživovacej povinnosti po dobu najmenej troch mesiacov v posledných dvoch rokoch. Skutočnosť, že žalobca pravidelne platil nielen súdom určené výživné, potvrdila aj samotná žalovaná vo výpovedi účastníka konania na pojednávaní konanom 6.3.2013 (č.l. 260), keď uviedla, že počas trvania manželstva od roku 2004, kedy žalovaný opustil spoločnú domácnosť až do právoplatného skončenia rozvodu, žalobca platil na obe dve deti spolu 5.000,- Sk; na uvedenom základe, keďže žalobca si svoju vyživovaciu povinnosť plnil, je vylúčený (aj v teoretickej rovine) akýkoľvek dopad jeho neplnenia na celkové uhrádzanie potrieb rodiny a spoločnej domácnosti, ktorej plnenie (údajne) mala suplovať žalovaná. 30. Zabezpečovanie starostlivosti o rodinu, deti a spoločnú domácnosť každým z manželov je ďalším hľadiskom, ktoré je významné pre úvahu o výške podielov. Tu opätovne platí, že odklon od zásady parity a stanovenie nerovnakej výšky podielov je namieste zásadne iba v prípade zjavnej nerovnomernosti účasti každého z manželov na zabezpečovaní starostlivosti o rodinu a spoločnú domácnosť. 30.1. Pri krátení vyrovnacieho podielu súd prvej inštancie vzal zreteľ na starostlivosť o deti, na obstarávanie spoločnej domácnosti a udržanie spoločných vecí platením nájomného za byt výlučne zo strany žalovanej; tvrdenia žalobcu, že sa do roku 2006 podieľal na nákladoch bytu, hoci tam od roku 2004 nebýval, súd prvej inštancie vyhodnotil ako nepravdivé, nakoľko mal z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Pezinok sp. zn. 7C/138/2008 za preukázané, že žalobca prispieval na náklady spojené s bývaním iba za čas od 12/2004 do 31.5.2005 a potom platiť prestal. Treba však poznamenať, že v právoplatne skončenej veci sa k týmto dôvodom neplatenia v rozsudku tiež konštatuje, že z výpovede odporcu (aktuálne žalobcu) súd vyvodil, že po tom, čo vznikali medzi ním a žalovanou problémy ohľadom styku s deťmi a žalovaná ho vyhadzovala z bytu, žalobca platiť prestal. V tejto súvislosti hodno poznamenať, že vzhľadom na vyostrené vzťahy medzi manželmi v rozvodovom konaní, sa žalobca zo spoločnej domácnosti odsťahoval nie z neprijateľného dôvodu, ale preto, aby sa vyhol hádkam so žalovanou, nakoľko to bolo v záujme maloletých detí; k opusteniu spoločnej domácnosti žalobcom tak došlo zo spoločensky akceptovateľného dôvodu. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, žalobca sa na starostlivosti o deti a rodinu podieľal pravidelným plnením vyživovacej povinnosti, ktoré nebolo nikdy po ňom exekučne vymáhané. 30.2. Žalovaná ešte v písomnom vyjadrení k návrhu na rozvod manželstva (č.l. 33-38) dosvedčila tvrdenia žalobcu, že sa podieľal na starostlivosti o rodinu a domácnosť; uviedla, že žalobca zaplatil nájomné a poplatky za byt a stravu deťom do školy, v 7/2004 kúpil synovi za vysvedčenie bicykel a dal jej 1.000,- Sk do ruky na stravu, v 8/2004 zobral deti na týždeň na dovolenku. Potom sa už výpovede bývalých manželov v rozvodovom konaní rozchádzali; žalobca vo výpovedi z 26.1.2005 (č.l. 43) uviedol, že platí nájomné a stravu deťom a žalovaná sa stará o ostatné záležitosti. Žalobkyňa na pojednávaní 14.3.2005 vypovedala v tom zmysle, že žalobca sa nestaral o rodinu od 4/2004-11/2004, ale manžel jej dával celú výplatu a ostatné peniaze, ktoré zarobil mimo, si nechal pre seba. Tieto skutočnosti, ktoré vyplynuli z rozvodového konania evokujú jednoznačný záver, že až do prepuknutia manželskej krízy (žalobca podal návrh na rozvod manželstva dňa 2.8.2004), ktorá skončila rozvodom manželstva, participovali obaja bývalí manželia na starostlivosti o rodinu a na nadobúdaní a udržiavaní spoločných vecí. 30.3. Tvrdenia a výpovede strán v otázke zabezpečovania starostlivosti o rodinu a spoločnú domácnosť sa definitívne rozchádzali v samotnom konaní o vyporiadanie BSM; podľa tvrdení žalovanej sa žalovaný o rodinu a deti nikdy poriadne nestaral a nezaujímal, na nej bola starostlivosť o domácnosť, žalovaný po istom čase viac ako rok nájomné neplatil a dovtedy iba na nájomné prispieval v rozdielnych nižších sumách. Žalobca nesúhlasil s uvedenými tvrdeniami a nesúhlasil s tým, že všetku osobnú starostlivosť o rodinu a domácnosť prevzala na seba žalovaná, že počas manželstva spoločne so žalovanou nehospodárili a že o udržanie spoločného majetku sa pričinila iba žalovaná. Žalovaná na pojednávaní konanom 6.3.2013 (č.l. 260) ohľadom spôsobu hospodárenia manželov a starostlivosti o rodinu vypovedala v tom zmysle, že za trvania manželstva, po tom, ako podala žiadosť o odkúpenie bytu, žalobca výlučne platil nájomné za byt, čo bolo od roku 2001 cca. 4.000,- Sk s tým, že ona platila ostatné náklady na stravu, deti, domácnosť a pod. Z vykonaného dokazovania taktiež vyplynulo, že žalobca sa v čase vedenia spoločnej domácnosti o byt staral, udržiaval ho a svojpomocnými prácami zveľaďoval. Súd prvej inštancie pri krátení vyrovnacieho podielu svoje závery o výlučnej starostlivosti žalovanej o deti, spoločnú domácnosť a udržanie majetku značnej hodnoty, opätovne vychádzal najmä zo správ získaných z Čestného vyhlásenia C. T. zo dňa 14.11.2017, o ktorom už bolo uvedené, z akých dôvodov naň nemožno prihliadnuť. 30.4. Zhodnotenie dôkazov, ktoré boli za konania vykonané neumožnili odvolaciemu súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdení žalovanej ale ani o tom, že by boli nepravdivé, preto odvolaciemu súdu z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalovanou neostalo nič iné, ako konštatovať, že v konaní nebolo jednoznačne preukázané, že žalobca sa na zabezpečovaní starostlivosti o rodinu a spoločnej domácnosti podieľal v neporovnateľne nižšej miere ako žalovaná. Nebolo možné prisvedčiť ani názoru, že o udržanie majetku sa výrazne väčšou mierou pričinila žalovaná. Odvolací súd sa nestotožnil s takým chápaním negatívnych okolností v hospodárení a starostlivosti o domácnosť, podľa ktorých skutočnosť, že žalobca prispieval na náklady spojené s bývaním iba do 31.5.2005 a ďalej sa na úhradách spojených s užívaním bytu (v ktorom sa ani nezdržiaval) v priebehu rozvodového konania nepodieľal, by mala predstavovať také krajne negatívne správanie žalobcu v starostlivosti o rodinu a udržanie spoločných vecí, ktoré by zakladalo disparitu podielov. 31. Keďže výsledky vykonaného dokazovania pri komplexnom posúdení všetkých okolností prípadu nepreukázali také škodlivé správanie žalobcu, či iné závažné skutočnosti na jeho strane (podrobná argumentácia v ods. 23 až 30 odôvodnenia), ktoré by sa zásadným spôsobom premietli do spoločného majetku manželov alebo starostlivosti o rodinu a ktoré by odôvodňovali použitie takého výnimočného postupu, akým je odchýlenie sa od princípu rovnosti (parity) podielov; po vecnom a právnom zhodnotení relevantných skutoč-ností, z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, odvolací súd neakceptoval opodstatnenosť dôvodov, ktoré viedli súd prvej inštancie k rozhodnutiu o disparite podielov a napadnutý rozsudok podľa § 388 C.s.p. pri zachovaní rovnosti podielov bývalých manželov zmenil tak, ako je uvedené vo výroku I. rozsudku. 32. V zostávajúcej časti (trovy štátu), keďže odvolací súd v danej veci nie je viazaný rozsahom podaného odvolania (§ 379 písm. c) C.s.p.) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil; v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. sa odvolací súd v tejto časti stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré považuje za správne a na ktoré v podrobnostiach odkazuje. 33. O nároku na náhradu trov celého konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p., tak, že žalobcovi priznal proti žalovanej plný nárok na náhradu trov konania; Civilný sporový poriadok (predtým O.s.p.) ohľadom vyporiadania BSM nestanovil žiadne výslovné pravidlo, ktoré by toto konanie vynímalo z pôsobnosti § 255 C.s.p.. Odvolací súd pri posudzovaní úspechu žalobcu v konaní zohľadnil predovšetkým rovnosť podielov pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva a prihliadol tiež k žalobcom požadovanej (1.100.000,- Sk) a skutočne priznanej výške vyporiadacieho podielu (36.200 eur) k majetkovej hodnote členského podielu v bytovom družstve, ktorá je v nepatrnej odchýlke rovnaká (pri úvahách o úspechu strany nemožno postupovať s matematickou presnosťou). Každá zo sporových strán vo výsledku získala vyporiadaním hodnotu vo výške ? v pomere k celku, v rozsahu a výške požadovanej žalobcom v podanej žalobe (po tom, ako hnuteľné veci za súhlasu strán prestali tvoriť predmet vyporiadania). Odvolací súd prihliadol aj na postoj strán pred začatím konania, keď žalobca pred podaním žaloby mal záujem dohodnúť sa so žalovanou mimosúdne a pred podaním žaloby ju ešte vo februári 2007 vyzval na mimosúdne vyriešenie sporu predložením návrhu Dohody na vyporiadanie BSM (žalovaná však na ňu nereagovala) v podobe, v akej bola ohľadom požadovaného vyplatenia zostatkovej hodnoty členského podielu neskôr podaná samotná žaloba (6.7.2007) Podaniu žaloby predchádzala ešte jedna výzva na mimosúdne urovnanie sporu zo strany právnej zástupkyne žalobcu (4.5.2007). Odvolací súd na uvedenom základe dospel k záveru, že v prejednávanom spore výsledok konania svedčil potrebe priznania náhrady trov konania výlučne žalobcovi ako úspešnej strane sporu s tým, že na aplikáciu § 257 C.s.p. nebol dôvod, lebo prejednávaný spor svojim predmetom nie je ničím výnimočný a neexistujú dôvody, ktoré by boli hodné osobitného zreteľa. 34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).