Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/208/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1308213187 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1308213187.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: D. P. , narodený dňa X.X.XXXX, trvale bytom W., S. 5, proti žalovanému: Slovenská pošta, a.s., IČO: 36 631 124, Banská Bystrica, Partizánska 9, o zaplatenie 1 854,64 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 10. februára 2016, č.k. 9 C 139/2008-183, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 10. februára 2016, č.k. 9 C 139/2008-183, vo výroku v poradí prvom m e n í tak, že žalobu z a m i e t a . II. Vo výroku o náhrade trov konania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovanému priznáva náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100 %. III. Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. V predmetnom súdnom konaní sa žalobca domáha voči žalovanému zaplatenia 1.854,64 € (55.873,- Sk) s príslušenstvom titulom mzdového nároku z dôvodu prvého skončenia pracovného pomeru a odchodu do dôchodku a to podľa § 76 ods. 6 Zákonníka práce a Podnikovej kolektívnej zmluvy žalovaného platnej v rokoch 2003 až 2005 v sume 526,89 € (15.873,- Sk), predstavujúcej výšku jedného priemerného mesačného zárobku a v sume 1.327,75 € (40.000,- Sk) ako mimoriadneho odchodného dojednaného v zmysle Podnikovej kolektívnej zmluvy žalovaného. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť poukazujúc na to, že žalobca nesplnil tak zákonné predpoklady na vyplatenie odchodného vo výške jedného priemerného mesačného zárobku podľa Zákonníka práce, prípadne kolektívnej zmluvy, ako aj mimoriadneho odchodného v zmysle kolektívnej zmluvy žalovaného. 2. Rozsudkom (v poradí prvým) zo dňa 18.5.2009, č.k. 9 C 139/2008-77, súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalobcu zaviazal povinnosťou zaplatiť žalovanému titulom trov konania sumu 119,42 €. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanovením § 76 ods. 6 a § 252b Zákonníka práce a po vecnej stránke tým, že v čase prvého skončenia pracovného pomeru žalobcu Zákonník práce nereagoval na vznik inštitútu predčasného starobného dôchodku vytvoreného novelou zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, ktorá v treťom oddiele vytvorila ako samostatný typ dôchodku inštitút predčasného starobného dôchodku. Zákonník práce v znení účinnom v čase skončenia pracovného pomeru žalobcu podmieňoval zákonný nárok žalobcu na vyplatenie odchodného vo výške minimálne jedného priemerného mesačného zárobku vznikom nároku na starobný dôchodok, invalidný dôchodok alebo dôchodok za výsluhu rokov. Ani Podniková kolektívna zmluva žalovaného na roky 2003-2005 pri odchodnom v čl. 9.4.1 v sume mesačného zárobku a mimoriadneho odchodného v čl. 9.4.2 v sume 40.000,-- Sk (1.327,76 €) neupravovala skončenie pracovného pomeru v nadväznosti na nárok na predčasný starobný dôchodok; zároveň pri mimoriadnom odchodnom podmieňovala vyplatenie odchodného na presný čas skončenia pracovného pomeru, a to v deň vzniku nároku na starobný, pomerný starobný dôchodok a invalidný dôchodok, čo v prejednávanej veci nebolo splnené, keďže žalobca odišiel do predčasného starobného dôchodku dňa 1.6.2005 a pracovný pomer skončil dňa 30.11.2005. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 15.4.2010, č.k. 2 Co 176/2009-96, rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovi v čase skončenia pracovného pomeru nárok na odchodné nevznikol z dôvodu, že predčasný starobný dôchodok v čase skončenia pracovného pomeru Zákonník práce neupravoval a tento inštitút upravoval iba zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Bolo povinnosťou súdu prvej inštancie právne sa vysporiadať s otázkou zakotvenia inštitútu pomerného starobného dôchodku v čl. 9.4.1. Podnikovej kolektívnej zmluvy žalovaného na roky 2003-2005, platnej a účinnej v čase skončenia pracovného pomeru žalobcu, keďže ani tento druh dôchodku v tomto čase neexistoval. Vyslovil, že nárok na predčasný starobný dôchodok žalobca spĺňa. Ak Zákonník práce predčasný starobný dôchodok účinne upravil až od 1.7.2006, avšak zákonom č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení bol inštitút predčasného starobného dôchodku účinne upravený už od 1.1.2004, nie je možné uzavrieť, že nárok žalobcu na vyplatenie odchodného z dôvodu, že žalobca odišiel do dôchodku, ktorý Zákonník práce taxatívne nevymenovával, nevznikol. 3. Rozsudkom (v poradí druhým) zo dňa 21.3.2011, č.k. 9 C 139/2008-115, súd prvej inštancie žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi istinu 1.854,64 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 6 % ročne z istiny od 1.12.2005 do zaplatenia, ako aj nahradiť trovy konania v sume 222,- €. Svoje rozhodnutie odôvodnil po právnej stránke ustanovením § 60 ods. 1, 2, § 76 ods. 6, § 134 ods. 1, 2 Zákonníka práce, § 67 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, § 517 ods. 1 prvá veta, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Po vecnej stránke rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca na základe pracovnej zmluvy zo dňa 15.2.1990 pracoval u žalovaného počnúc týmto dňom ako prevádzkovo-technický pracovník na dobu neurčitú. Dňa 21.11.2005 žalovaný ako zamestnávateľ a žalobca ako zamestnanec uzavreli dohodu o skončení pracovného pomeru ku dňu 30.11.2005 na žiadosť žalobcu zo dňa 29.9.2005 o skončenie pracovného pomeru dohodou ku dňu 30.11.2005 z dôvodu nástupu žalobcu do predčasného starobného dôchodku. Žalobca súčasne žiadal vyplatiť všetky nadčasové hodiny a odchodné podľa kolektívnej zmluvy platnej do 31.12.2005. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 8.8.2005 bol žalobcovi priznaný predčasný starobný dôchodok s účinnosťou od 1.6.2005; podľa čl. III. bod 9.4.1., bod 9.4.2. Podnikovej kolektívnej zmluvy žalovaného na roky 2003-2005 pri prvom skončení pracovného pomeru po nadobudnutí nároku na starobný dôchodok, pomerný starobný dôchodok, invalidný dôchodok žalovaný vyplatí zamestnancovi odchodné v sume jeho priemerného mesačného zárobku, najmenej v sume 10.000,-- Sk (331,94 €) a v prípade, ak zamestnanec skončí pracovný pomer v deň, v ktorom mu vznikol nárok na starobný dôchodok, pomerný starobný dôchodok, žalovaný mu vyplatí odchodné v sume jeho priemerného mesačného zárobku najmenej v sume 10.000,-- Sk (331,94 €) zvýšené o sumu 40.000,-- Sk (1.327,76 €). Súd prvej inštancie za sporné medzi stranami sporu považoval to, či na uplatňovaný nárok žalobcu sa vzťahuje právny predpis účinný až po skončení pracovného pomeru žalobcu, t.j. zákon č. 124/2006 Z.z. (účinný od 1.7.2006), kde bol medzi taxatívne vymenovanými inštitútmi v súvislosti s nárokom na odchodné zaradený inštitút predčasného starobného dôchodku, ktorý však absentoval v zákone platnom v čase rozviazania pracovného pomeru. Mal za to, že nárok na predčasný starobný dôchodok podľa § 67 ods. l zákona č. 461/2008 Z.z. o sociálnom poistení môže vzniknúť len vtedy, ak dôchodkové poistenie trvalo najmenej 10 rokov a súčasne by predčasný starobný dôchodok bol ku dňu jeho priznania vyšší, ako je pre jednu plnoletú fyzickú osobu 1,2-násobok životného minima podľa osobitného predpisu (zákon č. 601/2003 Z.z. o životnom minime). V tejto súvislosti dospel k záveru, že žalobca podmienky na priznanie predčasného starobného dôchodku spĺňal. Zákonník práce predčasný starobný dôchodok upravoval až od 1.7.2006, pričom zákon o sociálnom poistení predčasný starobný dôchodok upravoval už od 1.1.2004. Dospel preto k záveru, že zákon o sociálnom poistení sa týka výslovne priznania toho-ktorého dôchodku (invalidného, čiastočného, starobného, predčasného starobného) a je aplikovateľný len pre jeho výpočet, ak sú dané podmienky na jeho priznanie. Ak žalovaný odmietol poskytnúť žalobcovi odchodné z dôvodu, že v ustanovení § 76 ods. 6 Zákonníka práce, platnom v čase skončenia pracovného pomeru, táto dôchodková dávka nebola uvedená, nepostupoval správne. Podľa súdu prvej inštancie predčasný starobný dôchodok je novou samostatnou dôchodkovou dávkou zo starobného poistenia. Poistenec, ktorému sa vypláca predčasný starobný dôchodok, nemá už nárok na starobný dôchodok a predčasný starobný dôchodok po dovŕšení dôchodkového veku sa považuje za starobný dôchodok. Predčasný starobný dôchodok je porovnateľný so starobným dôchodkom, žalovaný bol povinný odchodné poskytnúť žalobcovi aj pri prvom skončení zamestnania po nadobudnutí nároku na predčasný starobný dôchodok so zdôraznením, že výkon práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie preto uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi odchodné v sume 1.854,64 € (55.873,--Sk), pričom vychádzal z brutto príjmu žalobcu vypočítaného za sporné obdobie, ktorý výpočet žalovaný nespochybňoval. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný nevyplatil žalobcovi odchodné v stanovenom výplatnom termíne, dostal sa do omeškania, a tak je povinný zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania vo výške 6 % ročne zo sumy 1.854,64 € od 1.12.2005 do zaplatenia (v zmysle návrhu žalobcu). Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil po právnej stránke ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a po vecnej stránke úspechom žalobcu v konaní, ktorému priznal trovy konania pozostávajúce zo súdneho poplatku za žalobu v sume 111,-- €, zo súdneho poplatku za odvolanie, spolu v sume 222,-- €. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 29.5.2015, č.k. 2 Co 384/2011-138, rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vytýkal súdu prvej inštancie, že postupoval v rozpore s uznesením odvolacieho súdu zo dňa 15.4.2010, č.k. 2 Co 176/2006-96, ktorým bol zrušený v poradí prvý rozsudok, keď jeho povinnosťou bolo vyporiadať sa s inštitútom pomerného starobného dôchodku obsiahnutom v čl. 9.4.1. Podnikovej kolektívnej zmluvy, ktorý neskôr neexistoval; to znamená posúdiť, či pod pomerný starobný dôchodok (existujúci v čase uzavretia kolektívnej zmluvy) je možné subsumovať predčasný starobný dôchodok, ktorý zákonodarca zaviedol v neskoršom období. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia touto pre vec podstatnou otázkou nezaoberal. Odvolací súd ďalej vytýkal súdu prvej inštancie, že v jeho rozhodnutí absentuje odôvodnenie, prečo priznal žalobcovi odchodné podľa čl. 9.4.2. Podnikovej kolektívnej zmluvy na roky 2003-2005, keď podľa tohto článku Kolektívnej zmluvy zamestnancovi vznikne nárok na odchodné v sume jeho priemerného mesačného zárobku, najmenej 10.000,- Sk, zvýšené o 40.000,- Sk, ak zamestnanec skončí pracovný pomer v deň, v ktorom mu vznikol nárok na starobný dôchodok, pomerný starobný dôchodok, pričom žalobcovi vznikol nárok na predčasný starobný dôchodok dňom 1.6.2005 a pracovný pomer u žalovaného žalobca ukončil dňa 30.11.2005, takže deň vzniku nároku na predčasný starobný dôchodok sa nezhoduje s dňom skočenia pracovného pomeru žalobcu. Uložil súdu prvej inštancie vyporiadať sa s účelom, zmyslom Podnikovej kolektívnej zmluvy na roky 2003-2005, osobitne jej článkov 9.4.1., 9.4.2., posúdiť zmysel, účel, cieľ pomerného starobného dôchodku upraveného zákonom č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení (v znení účinnom v čase uzavretia Podnikovej kolektívnej zmluvy na roky 2003-2005), posúdiť zmysel, účel, cieľ predčasného starobného dôchodku upraveného zákonom č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení účinnom od 1.1.2004, ako upravoval zákon č. 461/2003 Z.z. nároky fyzických osôb na dôchodkové dávky upravované zákonom do 31.12.2003, a následne potom či pod pomerný starobný dôchodok s účinnosťou od 1.1.2004 možno subsumovať predčasný starobný dôchodok. V prípade, že áno, posúdiť, či žalobca splnil podmienky pre priznanie odchodného podľa článkov 9.4.1., 9.4.2. Podnikovej kolektívnej zmluvy na roky 2003-2005. 4. Rozsudkom (v poradí tretím) zo dňa 10.2.2016, č.k. 9 C 139/2008-183, súd prvej inštancie žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi istinu 1.854,64 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 6 % ročne z istiny od 1.12.2005 do zaplatenia s tým, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil po právnej stránke ustanovením § 118 ods. 2, § 134 ods. 1, 2 Zákonníka práce, § 67 ods. 1, 68 ods. 1 až 8, § 69 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Po vecnej stránke rozhodnutie odôvodnil tým, že pojem „predčasný starobný dôchodok“ upravený zákonom č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení možno subsumovať pod legislatívny pojem „pomerný starobný dôchodok“ uvedený v kolektívnej zmluve dôvodiac, že zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v čase tvorby kolektívnej zmluvy (31.12.2003) upravoval len dve formy dôchodkových dávok, a to starobný dôchodok (§ 65 a nasl.) a predčasný starobný dôchodok (§ 67 a nasl.). Tento legislatívny nesúlad nemôže byť na ťarchu žalobcu, išlo by o prílišný formalizmus. Súd prvej inštancie mal za to, že vzhľadom na charakter predčasného starobného dôchodku pojem predčasný starobný dôchodok v zmysle zákona č. 461/2003 Z.z. možno subsumovať pod nárok na starobný dôchodok upravený v kolektívnej zmluve a z neho vyplývajúce právo na vyplatenie odchodného. Keďže súd prvej inštancie pojem pomerný starobný dôchodok vyložil tak, že ho subsumoval pod pojem predčasný starobný dôchodok, potom žalobcovi, ktorému vznikol nárok na predčasný starobný dôchodok, patrí odchodné podľa čl. 9.4.1. Podnikovej kolektívnej zmluvy vo výške priemerného mesačného zárobku za rozhodné obdobie júl až september 2005 v sume 526,88 € (15.873,- Sk). Súd prvej inštancie považoval za dôvodný aj nárok žalobcu na zvýšené odchodné podľa čl. 9.4.2. Podnikovej kolektívnej zmluvy, keďže obdobie ukončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného odchodom do predčasného starobného dôchodku ku dňu 30.11.2005 je zároveň obdobím vzniku nároku na predčasný starobný dôchodok. U žalobcu išlo o prvé skončenie pracovného pomeru po nadobudnutí nároku na predčasný starobný dôchodok, ktorý je možno pre účely posudzovania Podnikovej kolektívnej zmluvy považovať za starobný dôchodok, preto žalobcovi patrí aj nárok na odchodné podľa čl. 9.4.2. Podnikovej kolektívnej zmluvy vypočítané sčítaním priemerného mesačného zárobku 526,88 € (15.873,- Sk) a sumy 1.327,75 € (40.000,- Sk), spolu 1.854,64 €. O úroku z omeškania v zákonnej výške súd rozhodol podľa ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil po právnej stránke ustanovením § 151 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 5. Proti tomuto rozsudku (v poradí tretiemu) v celom rozsahu podal včas odvolanie žalovaný dôvodiac tým, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď pojem predčasný starobný dôchodok subsumoval pod nárok na starobný dôchodok, keďže podľa žalovaného nárok na predčasný dôchodok zaniká, ak vznikne nárok na starobný dôchodok, predčasný starobný dôchodok sa považuje po dovŕšení dôchodkového veku za starobný dôchodok. V súvislosti s odchodným, ktoré patrí zamestnancovi pri prvom skončení pracovného pomeru podľa § 76 ods. 6 Zákonníka práce v odvolaní opakovane uviedol, že žalobcovi vyplatil mimoriadnu odmenu v roku 2006 v sume 6.000,- Sk a dňa 14.2.2008 v sume 10.000,- Sk, teda po skončení pracovného pomeru so žalobcom, vychádzajúc zo zásady dobrých mravov v zmysle Zákonníka práce. V súvislosti s nárokom žalobcu na zvýšené odchodné podľa čl. 9.4.2. Podnikovej kolektívnej zmluvy žalovaný uviedol, že inštitút „pomerný starobný dôchodok“ upravoval zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení (platil do 31.12.2003) a nárok naň mal občan, ktorý bol poistený najmenej 10 rokov a dosiahol vek aspoň 65 rokov. Prvotným kritériom pre priznanie takéhoto dôchodku bola dĺžka poistenia a následne dosiahnutý vek občana. Zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení účinný od 1.1.2004 zaviedol nový inštitút „predčasný starobný dôchodok“, inštitút „pomerný starobný dôchodok“ zanikol. Dôvodom vzniku inštitútu „predčasného starobného dôchodku“ bola najmä implementácia zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami ustanovená smernicou Rady Európskych spoločenstiev č. 7 z roku 1979, išlo o zjednotenie veku odchodu do dôchodku. Podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení nárok na predčasný starobný dôchodok mal občan, ktorý bol dôchodkovo poistený najmenej 10 rokov a suma predčasného starobného dôchodku ku dňu, od ktorého požiadal o jeho priznanie, bola vyššia ako 1,2 násobok sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu podľa osobitného predpisu. Podľa žalovaného z uvedeného vyplýva, že žalobca podmienky vzniku nároku na predčasný starobný dôchodok splnil. Inštitút pomerného starobného dôchodku a predčasného starobného dôchodku sú dva rôzne inštitúty, ktoré sa líšia jednak podmienkami vzniku na ich nárok, ako aj samostatným vzorcom. V súvislosti s čl. 9.4.2. Podnikovej kolektívnej zmluvy, poukazujúc na zmluvnú voľnosť, kedy zamestnávateľ môže po dohode s odborovou organizáciou upraviť pracovnoprávne nároky odchylne, resp. výhodnejšie od ustanovení Zákonníka práce, pokiaľ sa nejedná o kogentné ustanovenia, žalovaný poukázal na to, že nárok na zvýšené odchodné mali zamestnanci, ktorým vznikol nárok na starobný dôchodok alebo pomerný starobný dôchodok (nie invalidný dôchodok alebo dôchodok za výsluhu rokov), čím zamestnávateľ motivoval zamestnancov k odchodu do starobného, resp. pomerného starobného dôchodku v deň, kedy im vznikne nárok na jeden z uvedených dôchodkov, s cieľom zamestnať mladých ľudí. Odvolateľ v súvislosti s takouto úpravou zvýšeného odchodného v Podnikovej kolektívnej zmluve v náväznosti na starobný, resp. pomerný starobný dôchodok, uviedol, že ak inštitút pomerného starobného dôchodku zanikol, zvýšené odchodné bolo možné získať len pri získaní nároku na starobný dôchodok. Ak súd priznal žalobcovi nárok na zvýšené odchodné podľa čl. 9.4.2. Podnikovej kolektívnej zmluvy, postupoval nad rámec ustanovení Zákonníka práce. Žalovaný konal v súlade s čl. 2 základných zásad Zákonníka práce, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi, keď žalobcovi vyplatil základné odchodné podľa § 76 ods. 6 Zákonníka práce, keď ani na ťarchu zamestnanca ani zamestnávateľa nemožno pripísať legislatívny rozpor medzi úpravou obsiahnutou v Zákonníku práce a v zákone o sociálnom poistení. Súdu prvej inštancie vytýkal nesprávne právne posúdenie, keď konštatoval, že žalobcovi vznikol nárok na zvýšené odchodné podľa čl. 9.4.2. Podnikovej kolektívnej zmluvy, keďže podľa súdu prvej inštancie obdobie ukončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného odchodom do predčasného starobného dôchodku ku dňu 30.11.2005 je zároveň obdobím vzniku nároku na predčasný starobný dôchodok. Podľa čl. 9.4.2. Podnikovej kolektívnej zmluvy žalobca musel kumulatívne splniť dve podmienky pre vznik nároku na zvýšené odchodné. Prvou podmienkou bolo získať nárok na starobný dôchodok, resp. pomerný starobný dôchodok a druhou podmienkou bolo skončiť pracovný pomer v deň, v ktorom mu vznikol nárok na starobný dôchodok alebo pomerný starobný dôchodok. Podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení žalobcovi vznikol nárok na predčasný starobný dôchodok v deň podania žiadosti o predčasný starobný dôchodok, ktorý sa však nezhoduje s dňom skočenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného. 6. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že sumu 6.000,- Sk, ktorú mu žalovaný vyplatil v roku 2006, a sumu 10.000,- Sk, ktorú mu vyplatil v roku 2008, mu vyplatil ako odchodné v súvislosti so zmiernením tvrdosti zákona; podľa žalobcu išlo o odmenu za vykonanú prácu. 7. Žalovaný sa už k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu nevyjadril. 8. Odvolací súd, s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.") účinného od 1.7.2016, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), na odvolacom pojednávaní (§ 385 ods. 1 C.s.p.), po doplnení a zopakovaní dokazovania (§ 384 ods. 1 C.s.p.) výsluchom žalobcu, vyjadrením žalovaného, dokladmi nachádzajúcimi sa v spise, a to pracovnou zmluvou zo dňa 15.2.1990, dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 21.11.2005, rozhodnutím o poskytnutí predčasného starobného dôchodku z 8.8.2005, Podnikovou kolektívnou zmluvou na roky 2003 až 2005 (§ 378 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. 9. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 15.2.1990 pracovnú zmluvu, na základe ktorej žalobca počnúc týmto dňom pracoval u žalovaného ako prevádzkovo- technický pracovník na dobu neurčitú so skúšobnou dobou tri mesiace. Dňa 21.11.2005 žalovaný ako zamestnávateľ a žalobca ako zamestnanec uzatvorili dohodu o skončení pracovného pomeru ku dňu 30.11.2005 na podnet žalobcu, ktorej predchádzala žiadosť žalobcu zo dňa 29.9.2005 o skončenie pracovného pomeru dohodou ku dňu 30.11.2005 z dôvodu odchodu žalobcu do predčasného starobného dôchodku a v ktorej žalobca požiadal o vyplatenie všetkých nadčasových hodín a odchodného podľa kolektívnej zmluvy. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 8.8.2005 bol žalobcovi priznaný predčasný starobný dôchodok s účinnosťou od 1.6.2005. Žalovaný nevyplatil žalobcovi odchodné z dôvodu, že v čase skončenia pracovného pomeru žalobcu tento nesplnil zákonné podmienky ustanovenia § 76 ods. 6 Zákonníka práce ani podmienky časti III. čl. 9.4. bod 9.4.1. a 9.4.2. Podnikovej kolektívnej zmluvy na roky 2003 - 2005. Podľa § 76 ods. 6 Zákonníka práce platného v čase skončenia pracovného pomeru žalobcu odchodné patrilo zamestnancovi pri prvom skončení pracovného pomeru po nadobudnutí nároku na starobný dôchodok, invalidný dôchodok alebo dôchodok za výsluhu rokov najmenej v sume jeho priemerného mesačného zárobku. Podľa čl. III bod 9.4.1. Podnikovej kolektívnej zmluvy žalovaného na roky 2003 až 2005 pri prvom skončení pracovného pomeru po nadobudnutí nároku na starobný dôchodok, pomerný starobný dôchodok, invalidný dôchodok, žalovaný vyplatí zamestnancovi odchodné v sume jeho priemerného mesačného zárobku, najmenej v sume 10.000,- Sk (331,94 €) a v prípade, ak zamestnanec skončí pracovný pomer v deň, v ktorom mu vznikol nárok na starobný dôchodok, pomerný starobný dôchodok, žalovaný mu vyplatí odchodné v sume jeho priemerného mesačného zárobku najmenej v sume 10.000,- Sk (331,94 €) zvýšené o sumu 40.000,- Sk (1.327,76 €), a to podľa čl. III. bod 9.4.2. uvedenej kolektívnej zmluvy. Podľa žalovaného žalobca nesplnil podmienky vzniku nároku na odchodné podľa ustanovení Zákonníka práce, keďže mu nevznikol nárok na niektorú z taxatívne vymenovaných dôchodkových dávok a nesplnil podmienky vzniku nároku ani podľa kolektívnej zmluvy, keď mu nevznikol nárok na starobný dôchodok, pomerný starobný dôchodok, invalidný dôchodok alebo dôchodok za výsluhu rokov. Žalobca nemá nárok ani na zvýšené odchodné, keď neskončil pracovný pomer v deň, keď mu vznikol nárok na starobný dôchodok alebo pomerný starobný dôchodok. Napriek týmto skutočnostiam, žalovaný, z dôvodu zmiernenia tvrdosti zákona, poukazujúc na dobré mravy, vyplatil žalobcovi mimoriadnu odmenu v januári 2006 v sume 6.000,- Sk brutto a vo februári 2008 v sume 10.000,- Sk brutto. Vyplatenie uvedených súm v konaní potvrdil aj žalobca, predložil súdu listinné doklady, podľa ktorých mu žalovaný vyplatil v januári 2006 sumu 5.760,- € a v januári 2008 sumu 8.100,- €. Žalobca tvrdil, že uvedené sumy mu boli žalovaným vyplatené ako odmena za vykonanú prácu a nie ako odchodné. 10. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, že žalobca dohodou zo dňa 21.11.2005 uzatvorenou so žalovaným, ukončil svoj pracovný pomer k 30.11.2005 z dôvodu odchodu do predčasného dôchodku, ktorý mu bol priznaný rozhodnutím Sociálnej poisťovne od 1.6.2005. Súd prvej inštancie však vec nesprávne právne posúdil. O nesprávne právne posúdenie ide, ak súd aplikoval na zistený skutkový stav nesprávnu právnu normu alebo správne zvolenú normu nesprávne interpretoval, alebo zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V prejednávnom prípade súd prvej inštancie zvolil správne normy, avšak tieto nesprávne interpretoval. 11. Úlohou súdu prvej inštancie bolo podľa uznesenia odvolacieho súdu č.k. 2 Co 384/2011-138 zo dňa 29.5.2015 vyporiadať sa s účelom, zmyslom Podnikovej kolektívnej zmluvy na roky 2003-2005, osobitne jej článkov 9.4.1., 9.4.2., posúdiť zmysel, účel, cieľ pomerného starobného dôchodku upraveného zákonom č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení (v znení účinnom v čase uzavretia Podnikovej kolektívnej zmluvy na roky 2003-2005), posúdiť zmysel, účel, cieľ predčasného starobného dôchodku upraveného zákonom č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení účinnom od 1.1.2004 a či pod pomerný starobný dôchodok s účinnosťou od 1.1.2004 možno subsumovať predčasný starobný dôchodok. 12.1. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že inštitút pomerného starobného dôchodku možno subsumovať pod inštitút predčasného starobného dôchodku, keďže zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v čase tvorby Podnikovej kolektívnej zmluvy (december 2002) upravoval len dve formy dôchodkových dávok a to starobný dôchodok (§ 65 a nasl.) a predčasný starobný dôchodok (§ 67 a nasl.) a tento legislatívny nesúlad nemožno vyhodnocovať na ťarchu žalobcu, pričom odchod každého zamestnanca do predčasného starobného dôchodku by bol takýmto spôsobom zo strany zamestnávateľa „trestaný“ nevyplatením nárokov v zmysle kolektívnej zmluvy. Odvolací súd sa s uvedeným záverom súdu prvej inštancie nestotožňuje. 12.2. Predpisom upravujúcim dôchodkové dávky v období do 31.12.2003 bol zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení, ktorý v § 26 ods. 1 a 2 upravoval inštitút pomerného starobného dôchodku tak, že podmienky nároku na pomerný starobný dôchodok splnil občan, ak bol zamestnaný najmenej 10 rokov a dosiahol vek aspoň 65 rokov a žena tiež, ak bola zamestnaná najmenej 20 rokov a dosiahla vek aspoň 60 rokov, teda jednou z podmienok ich nároku bolo dosiahnutie vekovej hranice u žiadateľa o pomerný starobný dôchodok. Inštitút predčasného starobného dôchodku ako nový inštitút bol zavedený zákonom č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, účinný od 1.1.2004. Vychádzajúc z ustanovenia § 67 tohto zákona nárok na poskytovanie predčasného starobného dôchodku patrí poistencovi, ktorý splní podmienku získania aspoň desiatich rokov dôchodkového poistenia a podmienku, že suma predčasného starobného dôchodku je vyššia ako 1,2 násobok sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, t.j. sumy, ktorá v tom čase predstavovala sumu 4.716,- Sk mesačne. Podľa dôvodovej správy k zákonu obsahom návrhu bolo nepodmieniť nárok na predčasný starobný dôchodok splnením vekovej podmienky. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že pomerný starobný dôchodok a predčasný starobný dôchodok sú dva rôzne samostatné inštitúty dôchodkového poistenia, s rôznou dobou platnosti a s rôznymi podmienkami pre nárok na ich priznanie. Skutočnosť, že pomerný starobný dôchodok nemožno subsumovať pod predčasný starobný dôchodok vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.6.2013, sp.zn. 9 So 110/2012, podľa ktorého „výšku predčasného starobného dôchodku nemožno porovnávať s inou dávkou podľa predpisov účinných do 31.12.2003, lebo nárok na predčasný starobný dôchodok pred 1. januárom 2004 neexistoval“. 12.3. Odvolací súd sa preto nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého má žalobca nárok na odchodné vo výške priemerného mesačného zárobku podľa čl. 9.4.1. Podnikovej kolektívnej zmluvy na roky 2003-2005, keďže nesplnil podmienky pre vznik nároku na odchodné upravené v uvedenom článku Podnikovej kolektívnej zmluvy, a to vznik nároku na starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok pri prvom skončení pracovného pomeru u žalovaného. V tomto smere je dôvodná argumentácia žalovaného, podľa ktorej pri tvorbe Podnikovej kolektívnej zmluvy ide o zmluvnú voľnosť, kedy si môže zamestnávateľ po dohode s odborovými organizáciami upraviť pracovnoprávne nároky odchylne, resp. výhodnejšie, od ustanovení Zákonníka práce, pokiaľ sa nejedná o kogentné ustanovenia Zákonníka práce. Odvolací súd dáva do pozornosti aj skutočnosť, že odvolateľ opakovane poukazoval na to, že po skončení pracovného pomeru vyplatil žalobcovi „mimoriadne odmeny“ vo výške 6.000,- Sk v januári 2006 a 10.000,- Sk vo februári 2008, poukazujúc na dobré mravy a snahu zmierniť tvrdosť zákona (úprava inštitútu predčasného starobného dôchodku v zákone o sociálnom poistení s účinnosťou od 1.1.2004, absencia inštitútu predčasného starobného dôchodku v Zákonníku práce účinnom ku dňu 30.11.2005, kedy došlo k ukončeniu pracovného pomeru so žalobcom), ako aj úpravu nároku na odchodné v Podnikovej kolektívnej zmluve na roky 2003-2005. Odvolací súd sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že išlo o vyplatenie mimoriadnych odmien, keďže na vyplatenie odmien po skončení pracovného pomeru už žalobca nemohol mať nárok. 12.4. Odvolací súd sa nestotožňuje ani so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého má žalobca nárok aj na zvýšené odchodné podľa čl. 9.4.2. Podnikovej kolektívnej zmluvy a to, okrem dôvodov uvedených v ods. 12.2. a 12.3. tohto rozhodnutia, z dôvodu nesplnenia podmienky vzniku nároku na odchodné, keď deň, v ktorom vznikol žalobcovi nárok na predčasný starobný dôchodok, sa nezhoduje s dňom, kedy žalobca skončil pracovný pomer u žalovaného. Žalobcovi vznikol nárok na predčasný starobný dôchodok dňom 1.6.2005 a pracovný pomer u žalovaného skončil dňom 30.11.2005. 13. S poukazom na uvedené odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal v konaní splnenie podmienok vzniku nároku na odchodné a zvýšené odchodné podľa čl. 9.4.1. a 9.4.2. Podnikovej kolektívnej zmluvy na roky 2003-2005. 14. Z dôvodu nesplnenia podmienok žalobcom uplatňovaného nároku na vyplatenie odchodného preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil podľa § 388 C.s.p. tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol. 15. O nároku na náhradu trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal vo veci úspech v celom rozsahu, priznal nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 16. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).