Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/271/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1309202578 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1309202578.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: B.. V. K. narodený dňa XX.XX.XXXX, bytom K., K. č. XXXX/XX, zastúpený JUDr. Tomášom Kozovským, advokátom, Bratislava, Björnsonova č. 8, proti žalovaným v I. rade: Mestská časť Bratislava - Rača, IČO: 00 304 557, Bratislava, Kubačova č. 21, v II. rade: Slovenská republika - Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky, IČO: 30 416 094, Bratislava, Námestie slobody č. 6, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 30. apríla 2015, č.k. 9 C 40/2009-279, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 30. apríla 2015, č.k. 9 C 40/2009-279, p o t v r d z u j e . II. Žalovaným v I., II. rade p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava III. rozsudkom zo dňa 30.4.2015, č.k. 9 C 40/2009-279, zamietol žalobu; žalovaným v I., II. rade nepriznal náhradu trov konania. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu prvej inštancie dňa 14.4.2009, ktorou žalobca žiadal uložiť povinnosť žalovanému v I. rade zaplatiť mu sumu 12.389,97 € titulom náhrady škody na majetku. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 15.3.2006 podal žiadosť o vydanie stavebného povolenia spolu s príslušnou dokumentáciou vo veci vydania územného povolenia stavebnému úradu, ktorého pôsobnosť vykonáva v zmysle preneseného výkonu úloh miestnej štátnej správy žalovaný v I. rade, ktorý žiadosť zákonom stanoveným spôsobom nevybavil a v období od jej podania, t.j. od 15.3.2006 do 10.12.2007, nevykonal žiadne úkony. Týmto konaním, respektíve nekonaním (nesprávnym úradným postupom), mu žalovaný v I. rade spôsobil škodu vo výške 12.389,97 € s príslušenstvom predstavujúcu nárast cien stavebných prác v uvedenom časovom období svojej nečinnosti. Krajskému stavebnému úradu, ako nadriadenému orgánu žalovaného v I. rade, doručil dňa 19.1.2007 sťažnosť na postup Referátu územného konania a stavebného poriadku stavebného oddelenia žalovaného v I. rade, ktorý túto sťažnosť postúpil starostovi žalovaného v I. rade, ale tento na ňu nereagoval, z dôvodu ktorého podal na Krajský stavebný úrad v Bratislave žiadosť na vykonanie opatrenia proti nečinnosti pri vybavovaní predmetných žiadostí zo dňa 15.3.2006. Dňa 18.10.2007 sa konalo pracovné stretnutie vo veci umiestnenia rodinného domu na pozemkoch v jeho vlastníctve, na ktorom bol dohodnutý postup a následne oznámením zo strany žalovaného v I. rade zo dňa 19.10.2007 bol vyzvaný na predloženie potrebných dokladov k územnému konaniu (predložil ich dňa 15.11.2007) a napokon dňa 10.12.2007 vydal žalovaný v I. rade oznámenie o začatí územného konania, v ktorom nesprávne uviedol, že podal návrh na začatie konania dňa 8.11.2007, ako to v liste zo dňa 4.1.2008 namietal, keďže k podaniu návrhu, respektíve žiadosti o vydanie územného a stavebného povolenia, došlo dňa 15.3.2006. Uviedol, že porušenie právnej povinnosti vidí v porušení tzv. prevenčnej povinnosti, ktorou je v tomto prípade najmä zabezpečenie riadneho úradného postupu v súlade so zákonom, t.j. rozhodnutie v zmysle zákona a v zákonom stanovenej lehote; vznik škody odôvodnil preukázateľným navýšením rozpočtového nákladu na stavbu rodinného domu, keď došlo k zvýšeniu hodnoty indexu cien stavebného materiálu a stavebných prác v žalovanej sume 12.389,97 €; zavinenie na strane žalovaného v I. rade bolo v tom, že mohol zabrániť vzniku škody na majetku vynaložením všetkého úsilia, ktoré bolo možné a ktoré bolo možné od neho v danom čase objektívne požadovať. Výšku škody odvodzoval z ustanovenia § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa uhrádza skutočná škoda, teda čo poškodenému ušlo (ušlý zisk), keď rozpočtový náklad stavby bol na začiatku, t.j. v čase podania žiadosti o stavebné povolenie, určený sumou v celkovej výške 2.744.559,09 Sk a po 9.2.2008, kedy bolo stavebné povolenie vydané, sa predmetná suma zvýšila na sumu 3.117.819,19 Sk; rozdiel predstavuje sumu 373.260,10 Sk (12.389,97 €). 2. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 8.10.2012, č.k. 9 C 40/20009-220, pripustil do konania vstup žalovaného v II. rade; vo veci nariadil pojednávanie, oboznámil sa s vyjadreniami strán sporu, s listinnými dôkazmi založenými v spise, vypočul svedkov, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav veci. Žalobca po podaní žiadosti o vydanie stavebného povolenia a územného rozhodnutia na výstavbu jeho rodinného domu na O. (R.) ulici v K., na pozemkoch parcelné číslo XXXX/X a parcelné číslo XXXX/X, katastrálne územie P., požiadal dňa 18.4.2006 z dôvodu zistenia skutkového stavu Odbor územného plánu a regionálneho rozvoja žalovaného v I. rade o stanovisko k investičnej činnosti, ktorý žalobcu upozornil na skutočnosť, že s výstavbou je možné súhlasiť až po vyriešení dopravného napojenia dotknutého územia. Listom zo dňa 3.5.2006 žalobcu informoval, že predmetné pozemky sú platnou celomestskou územnoplánovacou dokumentáciou „Aktualizácia územného plánu hlavného mesta SR Bratislavy, rok 1993, v znení neskorších zmien a doplnkov“ a sú určené pre funkčné využitie - malopodlažná zástavba obytného územia s tým, že pozemky, na ktorých sa má realizovať výstavba rodinného domu, sa nachádzajú v území, ktoré si vyžaduje spracovanie územnoplánovacieho podkladu, resp. územnoplánovacej dokumentácie, ktorá zabezpečí priestorovú reguláciu územia, riešenie technickej infraštruktúry a dopravnú obsluhu v území. Zároveň bolo potrebné k rozvojovému územiu doplniť aj stanovisko Odboru územného plánu a regionálneho rozvoja žalovaného v I. rade. Žalobca na základe výzvy stavebného úradu zo dňa 3.5.2006 požiadal príslušný odbor žalovaného v I. rade o vyjadrenie. V odpovedi na jeho list zo dňa 14.7.2006 bol opäť informovaný, že pred vydaním žiadaných rozhodnutí je potrebné vyriešiť spôsob vybudovania komunikácie, dopravného prepojenia ulíc J. - R. - O. s bodom napojenia v tesnom kontakte s pozemkom parcelné číslo XXXX/X. Žalovaný v I. rade sa zaviazal, že zabezpečí rokovanie s vlastníkmi pozemkov v uvedenej rozvojovej lokalite; predmetná informácia má platnosť 1 rok. O tejto prekážke, že na predmetné územie je potrebné spracovať územnoplánovací podklad, resp. územnoplánovaciu dokumentáciu, bol ešte pred samotným podaním žiadosti žalobca informovaný prostredníctvom listu zo dňa 27.7.2005. Na pracovnom stretnutí dňa 7.9.2006, ktorého sa žalobca osobne zúčastnil, boli prerokované možnosti investičných zámerov formou obstarania územnoplánovacieho podkladu, urbanistickej štúdie, ktorá navrhne vhodné riešenie novej zástavby s možnosťou napojenia na existujúce komunikácie s potrebou vypracovať územnoplánovací podklad. Prítomní boli informovaní, že žalovaný v I. rade nemá vo výdavkovej časti na rok 2006 finančné prostriedky na riešenie daného problému, následne bol dňa 30.10.2006 návrh zadania na spracovanie urbanistickej štúdie zaslaný na vypracovanie spoločnosti GEOSAN GAMA s.r.o., ktorá skompletizovaný návrh doručila žalovanému v I. rade dňa 23.3.2007. Čistopis zadania mal byť podkladom pre urbanistickú štúdiu, predmetom ktorej malo byť aj riešenie komunikácie, ktorá je v dotyku s predmetným pozemkom žalobcu a ktorá mala byť limitujúcim prvkom pre umiestnenie stavby jeho rodinného domu. V rámci tohto obdobia sa celý spisový materiál z dôvodu žiadosti Krajského súdu v Bratislave v období od 22.5.2007 do 4.8.2008 nachádzal na uvedenom súde v rámci riešenia podnetu žalobcu, pričom Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí zo dňa 4.7.2008 žalobnému návrhu nevyhovel a v odôvodnení uviedol, že sa v danom prípade žalobcovi nepodarilo preukázať, že žalovaný v I. rade je nečinný a jeho rozhodnutiu nebráni žiadna prekážka, pretože vydaniu žalobcom žiadaného rozhodnutia bránia prekážky, ktoré nemôže vo vlastnej kompetencii odstrániť. Napriek tomu, že bol celý spisový materiál spolu s projektovou dokumentáciou odstúpený Krajskému súdu v Bratislave, žalovaný v I. rade dňa 18.10.2007 vyvolal pracovné stretnutie, na ktorom bol žalobca oboznámený so súčasným stavom prípravy priľahlého územia, na ktorom sa dohodol postup k povoleniu umiestnenia stavby jeho rodinného domu tak, aby nedošlo k obmedzovaniu vlastníkov susedných pozemkov a ani jeho samotného. Napriek zložitej a neprehľadnej situácii mal žalovaný v I. rade eminentnú snahu o vyriešenie daného problému, výsledkom čoho bolo vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby dňa 10.12.2007. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 4.7.2008, sp. zn. 1 S 468/2006, žalobu žalobcu voči žalovanému v I. rade zamietol z dôvodu, že z obsahu jeho administratívneho spisu zistil, že v danom prípade správny orgán nemohol rozhodnúť v lehotách stanovených v § 49 Stavebného zákona, pretože vydaniu žalobcom žiadaných rozhodnutí (stavebné povolenie a územné rozhodnutie) musí predchádzať vydanie územnoplánovacieho podkladu po vypracovaní príslušnej urbanistickej štúdie, vypracovanie ktorej bolo zadané jedným z vlastníkov pozemkov z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov v mestskej časti v roku 2006. Listom zo dňa 14.7.2006, ktorý má platnosť jeden rok, žalovaný v I. rade o prekážke vydania rozhodnutí žalobcu informoval. Nadriadený žalovaného v I. rade, Krajský stavebný úrad v Bratislave, rovnako nevyhodnotil daný stav ako stav odôvodňujúci uplatnenie opatrenia voči nečinnosti žalovaného v I. rade podľa ustanovenia § 50 Správneho poriadku, keď mu bola dokonca poskytnutá informácia, že sa v prípade žalobcu našlo kompromisné riešenie a bolo vydané rozhodnutie o umiestnení stavby. V závere rozhodnutia uviedol, že sa v danom prípade žalobcovi nepodarilo preukázať, že žalovaný v I. rade je nečinný a jeho rozhodnutiu nebráni žiadna prekážka, keď naopak vydaniu žalobcom žiadaného rozhodnutia bránia prekážky, ktoré nemôže vo vlastnej kompetencii odstrániť. Žalobca si uplatnil svoj nárok žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vo veci nesprávneho úradného postupu stavebného úradu pri Miestnom úrade Mestská časť Bratislava P. na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré tejto žiadosti nevyhovelo pre nesplnenie zákonných podmienok zakotvených v predmetnom zákone, pretože nebola preukázaná podmienka príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom; stavebný úrad postupoval v zmysle ustanovenia § 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), a žalobcu odkázal v zmysle ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. na súd. 3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1 písm. d/ § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, ods. 1 písm. d/ bod 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, dôvodiac tým, že žalobu voči žalovanému v I. rade zamietol z dôvodu nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v konaní, na ktorú v rámci svojej procesnej obrany poukazoval. Uviedol, že nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v konaní znamená, že takto označený žalovaný nie je hmotnoprávnym nositeľom tých povinností, plnenie ktorých sa žalobca od neho súdnou cestou dožaduje. Žalovaný v I. rade síce vykonáva činnosť stavebného úradu výkonu štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu, keď na obce (mestské časti) prešla pôsobnosť stavebného úradu na úseku územného plánovania a stavebného poriadku, ale zodpovednosť za výkon štátnej správy na tomto úseku má štát, t.j. žalovaný v II. rade podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. d/ bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 1 ods. 1 koná ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy, aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu, čo je tento prípad. Z uvedeného vyplýva, že žalobca mal od začiatku žalovať žalovaného v II. rade, čo urobil až svojím podaním doručeným súdu dňa 1.10.2012. Konštatoval, že žalovaný v I. rade nemôže byť zodpovednostným subjektom ani sčasti, pretože zákon neumožňuje delenú ani solidárnu zodpovednosť za škodu tak, ako to umožňuje Občiansky zákonník. Žalovaný v I. rade teda nemôže byť popri žalovanom v II. rade ani subjektom podieľajúcim sa na náhrade škody v rámci spoločného a nerozdielneho spôsobu úhrady žalovanej sumy (tzv. solidárna zodpovednosť dlžníka) tak, ako žiadal žalobca, nakoľko možnosť spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti ministerstva a obce (mestskej časti) za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom zákon č. 514/2003 Z.z. nepozná. Ďalej uviedol, že žalobu zamietol aj voči žalovanému v II. rade, keď jeho námietka premlčania uplatnená v konaní bola dôvodná, a preto sa odôvodňovaním iných dôkazov nezaoberal. Poukázal na režim osobitnej právnej úpravy zodpovednosti za škodu, ustanovenie § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Táto lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 uvedeného zákona a odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov. Pre posúdenie námietky premlčania v danej veci bol podstatný okamih, kedy sa žalobca o škode dozvedel, t.j. vtedy, keď mal k dispozícii údaje umožňujúce mu podať žalobu na náhradu škody na súd; tzn. okamih, kedy nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch aspoň v približnej výške s možnosťou jej dodatočného spresnenia. Týmto momentom mu boli známe skutkové okolnosti spôsobilé pre záver o finančnom vyjadrení spôsobenej majetkovej ujmy. Žalobca musel o vzniku škody vedieť najneskôr dňa 13.3.2009, kedy doručil Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky svoju žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., pričom po dobu vybavenia žiadosti listom ministerstva zo dňa 27.5.2009 premlčacia lehota spočívala. Odo dňa rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o predbežnom prerokovaní nároku žalobcu, t. j. odo dňa 27.5.2009 začala plynúť trojročná lehota, v rámci ktorej si mohol žalobca uplatniť voči žalovanému v II. rade svoj nárok na súde, najneskôr do 27.5.2012, pričom si ale svoj nárok voči nemu uplatnil až procesným návrhom na vstup ďalšieho účastníka do konania, doručeným súdu dňa 1.10.2012, po uplynutí zákonnej lehoty, teda oneskorene. 3.2. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovaným v I., II. rade, ktorí mali v konaní plný úspech, nepriznal náhradu trov konania z dôvodu, že si ich náhradu neuplatnili. 4. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie dôvodiac tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, resp. konanie má vadu (rozpory v dôkazoch), ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Uviedol, že dňa 15.3.2006 podal žiadosť o stavebné povolenie, žalovaný v I. rade bol však nečinný a začal konať až po vytýčení pojednávania k žalobe proti nečinnosti správneho orgánu a prieťahom správneho orgánu, ktorú podal dňa 18.12.2006. Tvrdenie žalovaného v I. rade, že v jeho veci konal, je nepravdivé, pretože nevykonal žiaden úkon, pričom svoju nečinnosť odôvodňuje prekážkamni v konaní, a to urbanistickou štúdiou, ktorá podľa výpovede svedkyne Ing. arch. T. Z. doteraz neexistuje a doriešením dopravného napojenia, o ktoré nikdy nežiadal, pričom štúdie týkajúce sa dopravného napojenia boli zbytočným mrhaním času a financií. Žalovaný v I. rade mu v stavebnom konaní spôsoboval účelovo prieťahy tým, že nedodržiaval lehoty a zákonné postupy, obnovoval a pridával ďalšie dôvody, ktorými argumentoval pri nečinnosti a nevydaní stavebného povolenia, ktoré sa následne ukázali ako nedôvodné a konečné rozhodnutie bolo vydané bez ich splnenia, pričom ako kompetentný správny orgán aj naďalej nevykonáva svoju činnosť v súlade so zákonom. Poukázal na skutočnosť, že stavebné povolenie, o ktoré žiadal, žalovaný v I. rade nevydal riadne a včas, vecou sa nezaoberal v zákonných lehotách a svojim nezákonným a prieťahovým postupom v rozpore s právom a dobrými mravmi mu spôsobil škodu, ktorej sa domáha predmetnou žalobou, keď jej vznik riadne preukázal znaleckým posudkom. Škoda mu bola spôsobená nevykonaním zákonnej povinnosti pri porušovaní ostatných zákonných noriem zo strany žalovaného v I. rade ako stavebného úradu Mestskej časti Bratislava-P., pri prenesenom výkone štátnej správy na samosprávu. Ďalej uviedol, že zákon č. 514/2003 Z.z. sa na konanie o náhradu škody spôsobenej porušením komunitárneho práva Slovenskou republikou použije iba subsidiárne, ak predmetné otázky náhrady škody nie sú upravené v judikatúre Súdneho dvora a za podmienky dodržania zásad rovnocennosti a účinnosti. Zodpovednosť členského štátu môže vyplývať aj z iných druhov porušenia komunitárneho práva, ako je porušenie povinností súvisiacich s transpozíciou smernice, napríklad aplikácia ustanovenia vnútroštátneho právneho poriadku odporujúceho komunitárnemu právu (C-46 a 48/93, Factortame a Brasserie du pecheur, 5.3.1996, Zb. s. I-1029, body 14, 15 a nasl.). Poukázal na rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-283/94, C-291/94 a C-292/44 Denkavit International BV a ostatní proti Bundesamt für Finanzen z 17.10.1996, v ktorom poukázal na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej princíp zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú fyzickým osobám, ako dôsledok porušenia práva Spoločenstva, za ktorú nesie zodpovednosť štát, je súčasťou systému Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva. Súdny dvor konštatoval, že každý členský štát má zabezpečiť, aby sa jednotlivec mohol domôcť náhrady straty a škody, ktorá mu bola spôsobená v dôsledku nesúladu s právom Spoločenstva bez ohľadu na to, ktorý verejnoprávny orgán je zodpovedný za predmetné porušenie a ktorý verejnoprávny orgán je v zásade, podľa práva príslušného členského štátu, zodpovedný za náhradu škody. Členský štát sa nemôže zbaviť uvedenej zodpovednosti, či už odvolávaním sa na vnútorné rozdelenie právomocí a zodpovednosti medzi orgánmi v rámci jeho vnútroštátneho právneho poriadku ani tvrdením, že predmetný verejnoprávny orgán zodpovedný za porušenie práva Spoločenstva nemal potrebné právomoci, vedomosti, prostriedky alebo zdroje. Uviedol, že cieľom práva Európskej únie je nahradenie škody jednotlivcovi, ktorá mu bola spôsobená v súvislosti s nezákonným, resp. nesprávnym, úradným postupom zo strany štátu bez ohľadu na to, voči akému orgánu sa jednotlivec náhrady škody na príslušnom súde domáha. Dôležitým faktom je, že škodu spôsobil štát. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa v konaní nezaoberal právom Európskej únie, ktoré má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou členského štátu a akceptoval námietky žalovaného v I. rade o nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie a žalovaného v II. rade o premlčaní jeho nároku na náhradu škody voči nemu ako príslušnému orgánu verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Navrhol preto odvolaciemu súdu zmeniť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a jeho žalobe vyhovieť. 5. Žalovaný v I. rade k odvolaniu žalobcu uviedol, že argumentácia uvedená v odvolaní žalobcu je právne irelevantná, nezohľadňujúca platnú úpravu dotknutých právnych predpisov, keď je vo viacerých častiach odporujúca a nepravdivá. Stotožnil sa so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v konaní z dôvodu neexistencie jeho zodpovednosti za škodu, ktorej náhrady sa žalobca domáha, čo prvoinštančný súd dostatočne v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne odôvodnil. Súhlasil aj so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie o premlčaní nároku voči žalovanému v II. rade, ktorá skutočnosť bola riadne odôvodnená. K námietke žalobcu o porušení komunitárneho práva Európskeho spoločenstva uviedol, že žalobca neuviedol, čím napadnutý rozsudok odporuje komunitárnemu právu, keď toto namietané porušenie vyvracia aj samotná doložka zlučiteľnosti návrhu zákona s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie. Zdôraznil, že podľa § 4 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. je zodpovedným subjektom len Slovenská republika zastúpená Ministerstvom dopravy a výstavby Slovenskej republiky. V rámci implementácie princípu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je nutné podľa platnej právnej úpravy v danej veci považovať za jediný subjekt Slovenskú republiku zastúpenú Ministerstvom dopravy a výstavby Slovenskej republiky, pričom sa touto úpravou nebráni fyzickej osobe, aby mohla uplatniť nárok na náhradu škody za nesprávny úradný postup. V prípade, ak si tento nárok uplatňuje zákonom nedovoleným spôsobom, nemôže sa mu priznať ochrana a musí byť zamietnutý. Súd nie je oprávnený rozširovať okruh subjektov zodpovedných za škodu nad rámec platného znenia zákona, pretože by bol v rozpore s čl. 144 bod 1 Ústavy Slovenskej republiky a zásahom do ústavných práv. Upozornil, že ani zo žiadneho právneho predpisu komunitárneho práva Európskeho spoločenstva nevyplýva, že fyzická osoba v rámci uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci má právo si vybrať, voči ktorému subjektu, akým spôsobom, si bude tento nárok uplatňovať, pretože takýto postup by bol v rozpore s postupmi, ktoré sa predpokladajú pri aplikácii v právnom štáte. Účelový výber citácií úryvkov európskych dokumentov, rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie, ktorý použil žalobca v odvolaní, takýto výklad nepodporuje a je vytrhnutý z kontextu. Poukázal na predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, najmä na existenciu nesprávneho úradného postupu a existenciu škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch s tým, že v konaní podľa stavebného zákona nedošlo k takým prieťahom, ktoré by spĺňali pojmové znaky nesprávneho úradného postupu. K ďalšiemu predpokladu, a to objektívnej existecie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou uviedol, že nie je postačujúca iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, vyžaduje sa dôkaz jej existencie preukázaním, či požadovaním urbanistickej štúdie v danom území ako koncepčného riešenia umiestnenia všetkých rodinných domov v predmetnej lokalite, mohlo dôjsť k navýšeniu stavebných nákladov žalobcu. Skutočnosť, že asi po jeden a pol roku došlo k zastaveniu prípravy urbanistickej štúdie z dôvodov, ktoré on nezapričínil, nemôže byť dôvodom na vyvodenie záveru, že koncepčné riešenie nebolo nevyhnutné a nebolo optimálnym riešením pre celú lokalitu. Taktiež skutočnosť, že na základe vývoja došlo k vynútenému kompromisnému riešeniu umiestnenia rodinného domu žalobcu v území bez urbanistickej štúdie v tejto lokalite, nie je dôvodom na záver o zbytočnosti štúdie, ktorá mala vytvoriť predpoklad pre možnosť osadenia aj ďalších stavieb v predmetnej lokalite, pričom upozornil, že dôvod na požadovanie urbanistickej štúdie bola zložitá konfigurácia územia pozdĺž úvozu Chladná, ktoré malo perspektívu ďalšej výstavby. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 4.7.2008, č.k. 1 S 468/2006-62, a na stanovisko Krajského stavebného úradu, v ktorých nebol konštatovaný nesprávny úradný postup, t.j. že správny orgán nebol nečinný ale naopak, že nie je daná ani príčinná súvislosť medzi postupmi správneho orgánu a zvýšením stavebných nákladov, ktoré konštatuje žalobca a ktoré považuje za svoju ujmu. Ďalej upozornil, že žalobca vo svojom odvolaní uviedol, najmä v I. a II. časti, viaceré subjektívne názory, polopravdy a nepravdivé tvrdenia a účelovo zamlčal skutočnosti, o ktorých vedel a na ktoré bol viacerými listami z jeho strany upozornený, pričom spája s danou vecou ďalšie prípady, ktoré s touto vecou ale nesúvisia. Konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o opodstatnenosti podanej žaloby. Odvolaciemu súdu preto navrhol odvolanie žalobcu zamietnuť. 6. Žalovaný v II. rade k odvolaniu žalobcu uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny, odvolanie žalobcu je účelové, nedôvodné. Stotožnil sa so správnym právnym názorom prvoinštančného súdu o premlčaní nároku žalobcu, pretože pre posúdenie námietky premlčania bolo v danej veci dôležité označiť okamih, kedy sa žalobca o škode dozvedel. Z listinných dôkazov vyplynulo, že žalobca sa o vzniku škody musel dozvedieť najneskôr dňa 13.3.2009, kedy Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky doručil žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., pričom počas doby od doručenia tejto žiadosti až pod dobu jej vybavenia (listom zo dňa 27.5.2009) premlčacia lehota do 27.5.2009 spočívala, takže žalobca si mohol uplatniť svoj nárok voči nemu súdnou cestou v lehote troch rokov odo dňa, kedy sa o škode dozvedel, t.j. najneskôr do 27.5.2012. Žalobca si ale svoj nárok voči nemu uplatnil až návrhom na vstup ďalšieho účastníka do konania dňa 1.10.2012, tzn. po viac ako štyroch mesiacoch od uplynutia zákonnej lehoty, z dôvodu ktorého jeho právo bolo premlčané. Ďalej uviedol, že mu nie je zrejmá argumentácia žalobcu v jeho odvolaní, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže sa nezaoberal právom Európskej únie, ktoré má prednosť pred vnútroštátnou úpravou členského štátu. Žalobca si nesprávne interpretuje porušenie práva Spoločenstva ako súčasť systému Zmluvy o založení Európskej únie s právami fyzických a právnických osôb na náhradu škody pri výkone verejnej moci zabezpečených vnútroštátnou právnou úpravou. Podľa zákona č. 514/2003 Z.z. si môže ktokoľvek, koho práva boli porušené orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím, uplatniť na súde nárok na náhradu škody za určitých podmienok, pričom tento nárok časovo nie je neobmedzený, musí sa uplatniť v zákonom stanovenej premlčacej lehote, inak ho nie je možné priznať v dôsledku premlčania. Rovnako aj v prípade vzniku škody spôsobenej v dôsledku nesprávneho, oneskoreného, prebratia smernice Európskej únie, ktorý nie je predmetom preskúmavanej veci, je majetkové právo na náhradu škody časovo obmedzené a riadi sa pri škode spôsobenej orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci zákonom č. 514/2003 Z.z. Ide o špeciálnu právnu úpravu o zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci vo vzťahu k všeobecnej úprave o zodpovednosti za škodu podľa Občianskeho zákonníka. Subjektívne právo žalobcu na súdnu ochranu ním tvrdeného porušenia práva na náhradu škody porušené nebolo, iba v dôsledku ním (žalovaného v II. rade) úspešného uplatnenia námietky premlčania, mu nemohlo byť priznané. Navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. 7. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniam žalovaných v I., II. rade k jeho odvolaniu uviedol, že žalovaní v I., II. rade v nich neuviedli žiadne nové skutočnosti, právna argumentácia a prostriedky procesnej obrany v nich uvedené sú totožné s tými, ktoré uvádzali aj počas konania pred súdom prvej inštancie. Zotrval na podanom odvolaní a pridŕžal sa v plnom rozsahu skutočností v ňom uvedených. 8. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. novembra 2017; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, právny zástupca žalobcu, upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 9. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania [za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb., O.s.p.), ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. s účinnosťou od 1.7.2016], majúc na zreteli ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (predovšetkým podľa ustanovenia § 157, § 204 ods. l, § 205, § 212 ods. 1, ods. 3, § 213 ods. l O.s.p.). Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Napokon táto zákonná zásada platí aj po 1.7.2016 (§ 383 C.s.p.). Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 10. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 157 O.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 212 ods. 3 O.s.p., takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať. 11. Žalobca sa domáhal zaplatenia náhrady škody, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom (nekonaním) žalovaného v I. rade v stavebnom konaní tým, že od podania jeho žiadosti o vydanie stavebného povolenia dňa 15.3.2006 až do 10.12.2007 nevykonal žiadne úkony, teda nevybavil ju zákonom stanoveným spôsobom, čím mu vznikla škoda vo výške 12.389,97 €, ktorá predstavuje nárast cien stavebných prác za uvedené obdobie nečinnosti žalovaného v I. rade. 12. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď žalobu pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v I. rade zamietol, pretože žalobca sa domáhal svojho nároku titulom náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť postupom stavebného úradu Mestskej časti Bratislava-P., v rámci výkonu štátnej správy. Žalobca ako žalovaného, zodpovedný subjekt, označil v žalobe Mestskú časť Bratislava- P., IČO: 00 304 557, Bratislava, C. č. XX. Zodpovedným subjektom za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci (aj pri výkone štátnej správy) podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je ale štát, t.j. Slovenská republika, v mene ktorej koná príslušný orgán uvedený v ustanovení § 4 citovaného zákona. Odvolací súd uvádza, že pojem verejná moc je nadradený pojmom výkonná moc, štátna správa a verejná správa a je najvšeobecnejší, pretože v sebe zahŕňa výkon moci orgánmi zákonodárnej, výkonnej a súdnej moci, ako aj výkon moci prostredníctvom iných subjektov. Podľa uznesenia Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej republiky zo dňa 9. júna 1992, sp.zn. I. ÚS 191/92, je verejnou mocou taká moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach a povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu. Verejnú moc vykonáva štát predovšetkým prostredníctvom orgánov moci zákonodárnej, výkonnej a súdnej a za určitých podmienok ju môže vykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov. Štát nie je jediným subjektom, ktorý vykonáva verejnú moc a verejnú správu, keď časť verejnej správy postúpil verejnoprávnym korporáciám, samosprávnym územným a záujmovým inštitúciám, a preto bolo v zákone nevyhnutné zadefinovať, čo sa v danom prípade považuje za orgán štátu, územnú samosprávu, či orgán územnej samosprávy. So zavedením samosprávy v právnom poriadku Slovenskej republiky prestal byť štát jediným nositeľom verejnej moci. Prijatím zákona č. 416/2001 Z.z o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a na vyššie územné celky sa vytvorili nevyhnutné predpoklady pre novú úpravu nielen zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom štátu, ale aj škodu spôsobenú orgánmi vyšších územných celkov pri výkone samosprávnych funkcií, napríklad rozhodnutím týchto orgánov alebo ich nesprávnym úradným postupom. 13. Na žalovaného v I. rade prešla pôsobnosť stavebného úradu na úseku územného plánovania a stavebného poriadku s výnimkou vyvlastňovacieho konania (§ 2 písm. e/ zákona č. 416/2001 Z.z.). Škoda, ktorá mala vzniknúť žalobcovi nesprávnym úradným postupom žalovaného v I. rade vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa citovaného zákona, pričom v takom prípade za škodu zodpovedá štát, v mene ktorého koná v danej veci Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky, t.j. žalovaný v II. rade (§ 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 514/2003 Z.z. účinného v čase vzniku škody), pretože škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva (§ 8 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy). 14. Odvolací súd sa stotožnil aj so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie o premlčaní nároku žalobcu voči žalovanému v II. rade, keďže subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie náhrady škody začala plynúť žalobcovi odo dňa, kedy sa dozvedel o tom, kto ju spôsobil s tým, že táto lehota je trojročná. Objektívna premlčacia lehota je desaťročná a začína plynúť odo dňa, keď došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.2.2015, sp.zn. 2 MCdo 6/2014, základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Obe premlčacie lehoty platia pre uplatňovanie nároku na náhradu škody pri predbežnom prerokovaní nároku ako aj pre uplatnenie nároku na náhradu škody na súde. Počas predbežného prerokovania nároku na náhradu škody odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania nároku, najdlhšie však šesť mesiacov, premlčacie lehoty neplynú. Odvolací súd zhodne s argumentáciou súdu prvej inštancie má za to, že žalobca sa najneskôr dozvedel o vzniku škody dňa 13.3.2009, kedy doručil Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhrady škody, ktoré mu listom zo dňa 27.5.2009 oznámilo, že jeho nárok pokladá za nedôvodný (počas doby predbežného prerokovania nároku žalobcu premlčacia lehota neplynula). Z uvedeného vyplýva, že žalobca si mohol nárok na náhradu škody voči žalovanému v II. rade uplatniť na súde v trojročnej subjektívnej premlčacej lehote, najneskôr do 27.5.2012, pričom návrh na pripustenie vstupu žalovaného v II. rade ako ďalšieho účastníka do konania podľa § 92 ods. 1 O.s.p. podal na súd prvej inštancie až dňa 1.10.2012, t.j. po uplynutí uvedenej premlčacej lehoty. Bolo povinnosťou žalobcu ako poškodeného sledovať plynutie premlčacích lehôt tak, aby svoje právo v stanovenej lehote uplatnil žalobou proti povinnej osobe na súde. 15. K žalobcom uplatnenej odvolacej námietke, že súd prvej inštancie sa v konaní nezaoberal právom Európskej únie, odvolací súd uvádza, že táto dôvodná nie je. Zákon č. 514/2003 Z.z. rešpektuje ochranu zaručenú čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, rozhodovaciu činnosť medzinárodných súdnych inštitúcií (napr. Európsky súd pre ľudské práva), je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a zákonmi a je aj v súlade s právom Európskych spoločenstiev a Európskej únie (dôvodová správa predkladateľa zákona: vláda Slovenskej republiky). Žalobca vo svojom odvolaní vôbec nekonkretizoval, v čom súd prvej inštancie porušil komunitárne právo a nešpecifikoval ani v čom je rozpor zákona č. 514/2003 Z.z. s komunitárnym právom, keď rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, na ktoré vo svojom odvolaní poukázal sa týkajú iných skutkových okolností ako v danej právnej veci, pričom tak, ako konštatoval žalovaný v II. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu, tento si nesprávne vyložil porušenie práva Spoločenstva ako súčasť systému Zmluvy o založení Európskej únie s právami fyzických a právnických osob na náhradu škody pri výkone verejnej moci, ktoré sú zaručené vnútroštátnou úpravou. 16. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 17. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 18. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovaným v I. a II. rade, ktorí mali v odvolacom konaní plný úspech, priznáva náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 19. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).