Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/302/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1309215112 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1309215112.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci žalobcu: W. I., B. X, Z., zastúpeného advokátkou Mgr. Ivetou Vajdovou, Bárdošova 25, Bratislava, proti žalovanému: Ing. B. W., L. XXX, Z., zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Arendackým, Železničiarska 13, Bratislava, o zaplatenie 4.813,11 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 9C/51/2010-204, zo dňa 23.4.2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 100 %. 2. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka, keď podľa listiny o uznaní dlhu žalobca požičal dňa 29.1.2007 sumu 95.000,- Sk a podľa listiny o uznaní dlhu dňa 26.3.2007 sumu 50.000,- Sk; tieto skutočnosti neboli medzi stranami sporné. Spornými tvrdeniami medzi stranami boli tie, že kým žalobca tvrdil, že mu žalovaný pôžičku nevrátil, ten naopak uvádzal, že mu prevodom na účet dňa 14.2.2007 vrátil sumu 100.000,- Sk a dňa 21.4.2007 prostredníctvom svojho brata W. W. vložil na jeho účet sumu 55.000,- Sk; v obidvoch prípadoch vrátil sumy o 5.000,- Sk vyššie ako boli požičané (odmena za požičanie). 3. Zo zhodnotenia jednotlivých dôkazných prostriedkov v ich vzájomných súvislostiach, najmä z výsluchu strán sporu, svedkyne W. I., či faktúry č. XX/XXXX z 29.1.2007 (vystavenej dodávateľom Autoopravár W. B., B. XX, Z., žalovanému ako odberateľovi, s dátumom dodania služieb 29.1.2007, dátumom úhrady 9.2.2007, za opravu osobného motorového vozidla B. XXX M., ŠPZ Z. XXX R.) nevyplývalo podľa súdu prvej inštancie preukázanie nároku žalobcu v časti vrátenia sumy 95.000,- Sk. Vyjadrenia samotného žalobcu ohľadom dôvodu zaslania sumy na jeho účet boli totiž rôzne (auto dal opraviť inému/opravil ho sám osobne), samotná faktúra bez ďalšieho nepreukazuje vznik dlhu a ani výpoveď svedkyne W. I. neodstránila rozpory v tvrdeniach žalobcu (nevedela sa vyjadriť ku skutočnosti, prečo bola vo februári 2007 suma 100.000,-Sk vyplatená na účet jej manžela a nie priamo na účet servisu alebo na účet toho, kto auto opravoval; nepamätala si, čo bolo dôvodom, pre ktorý žalovaný požiadal jej manžela, aby za neho predal auto Peugeot; nenapadlo ich započítať pohľadávku a dlžnú sumu odrátavať z kúpnej ceny auta, keď v zmysle dohody im mal žalovaný peniaze z pôžičky vrátiť osobne). 4. Podľa súdu prvej inštancie sa javil ako nelogický dôvod zaslania sumy 100.000,- Sk žalovaným žalobcovi dňa 14.2.2007 za účelom opravy auta, keď podľa kúpnej zmluvy medzi žalobcom a kupujúcou W. I. bolo predmetné auto predané dňa 13.2.2007 a bola za neho zaplatená kúpna cena 345.000,- Sk. Za predpokladu, že auto dal žalobca opraviť potom z vykonaného dokazovania vyplýva, že sa predaj auta uskutočnil dňa 13.2.2007, ktorý predchádzal dňu 14.2.2007, kedy bola suma 100.000,- Sk vložená na účet žalobcu. Vzhľadom k tomuto časovému nesúladu nie je dôveryhodné tvrdenie žalobcu a svedkyne W. I., že odniesli kúpnu cenu auta po jeho predaji v celom rozsahu žalovanému v hotovosti osobne bez toho, aby si započítali cenu za opravu v sume 100.000,- Sk. Súd prvej inštancie preto vyhodnotil tvrdenie žalobcu o zaplatení sumy 100.000,- Sk na jeho účet dňa 14.2.2007 žalovaným ako úhradu sumy požičanej na základe listiny o uznaní dlhu zo dňa 29.1.2007 vo výške 95.000,- Sk, keď za dôveryhodné vyhodnotil vysvetlenie žalovaného, že suma 5.000,- Sk navyše bola odmenou za požičanie peňazí. 5. Ohľadom vrátenia sumy 50.000,- Sk na základe uznania dlhu - zmluvy o pôžičke, podpísaného dňa 26.3.2007 žalovaným, súdu prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyplynulo, že i túto sumu, zvýšenú o 5.000,- Sk ako odmeny za požičanie peňazí, žalovaný vrátil žalobcovi dňa 21.4.2007 prostredníctvom svojho brata W. W. vložením na účet žalobcu. Túto skutočnosť mal preukázanú z výpovede brata žalovaného W. W., podľa ktorej ho brat - žalovaný požiadal o zaslanie peňazí na účet žalobcu, pričom peniaze mu dal v hotovosti pri stretnutí. Poprel pravosť svojho podpisu na listine, v ktorej je uvedené: „Sumu za nevyplatené poistky a úhrady za kasolvenziu, ktoré vyplatil za mňa W. I.X., ti vložím na tvoj účet v Tatra banke, t.j. sumu 55.000,- Sk“. V súvislosti s tým poprel aj vysvetlenie žalobcu, že uvedenú sumu vrátil za to, že žalobca za neho vyplácal dlhy voči poisťovni (spôsobené tým, že ako obchodný zástupca Českej poisťovne Slovensko neodovzdal poisťovni originály potvrdení o predaji auta). Žalobca v tejto časti svojho návrhu na preukázanie svojich tvrdení nenavrhol žiadne ďalšie dôkazy; nebolo preto preukázané akékoľvek plnenie žalobcu tretím osobám za W. W.. 6. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a žalobu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal plnú náhradu trov vo výške 100 % (§ 151 ods. 7 O.s.p.). 7. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že napriek jeho požiadavke na opätovné vypočutie žalovaného za účelom odstránenia rozporov v tvrdeniach žalovaného a jeho brata sa tento na súd neustanovil; uvedené považoval za účelové. Žalovaný nepreukázal, že medzi ním a žalobcom bola dohoda o vrátení dlžných súm zvýšených o odmenu 5.000,- Sk (ak by existovala, zrejme by bola obsiahnutá v texte listiny označenej ako uznanie dlhu) a že platba od W. W. vo výške 55.000,- Sk je vrátením pôžičky. 8. Ďalej uviedol, že nie je zrejmé, z akého dôvodu by si mal žalobca započítať cenu opráv 100.000,- Sk oproti sume 340.000,- Sk, ktorá bola žalovanému odovzdaná, keďže táto suma za opravu bola uhradená žalovaným dňa 15.2.2007. Súdu prvej inštancie bol totiž predložený originál faktúry, kde ako odberateľ je označený žalovaný. Na faktúre je forma úhrady v hotovosti, pričom je poznačené, že uvedené uhradil žalobca. Svedkyňa uviedla, že motorové vozidlo dával opravovať žalobca, pričom zaplatil za opravu a následne cenu opravy žalovaný uhradil na žalobcu. Faktúra s rozpisom prác a ceny je riadnym daňovým dokladom, ktorý musí byť vyhotovený v písomnej forme. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, z akého dôvodu žalovaný - nežiadal po údajnej úhrade roztrhať listinu - uznanie dlhu, keď na pojednávaní dňa 14.11.2011 žalovaný aj svedkyňa zhodne uviedli, že po úhrade dlžnej sumy mali byť listiny o uznaní dlhu roztrhané (žalovaný predložil len vrátenú poštu, ktorá bola úmyselne poslaná na neexistujúcu adresu žalobcu); - neoznačil platbu 100.000,- Sk ako úhradu dlhu a odmenu; - neodpovedal žalobcovi na výzvy na vrátenie dlžných súm. 9. Žalobca ďalej namietol, že žalovaný nepreukázal uzavretie dohody so žalobcom ohľadom údajnej odmeny za poskytnutie pôžičky vo výške 5.000,- Sk. Ak žalobca požadoval, aby žalovaný uznanie dlhu podpísal pred notárom s určením presnej výšky a dňa splatnosti pôžičky, je málo pravdepodobné, aby uzatváral so žalovaným len ústnu dohodu, že za poskytnutie pôžičky mu zaplatí odmenu 5.000,- Sk. Na jedinom pojednávaní dňa 14.11.2011, ktorého sa žalovaný zúčastnil, tvrdil, že vozidlo predal za 160.000,- Sk, pričom k prevodu platby 340.000,- Sk na účet žalobcu sa nevedel vyjadriť; uviedol, že vozidlo bolo v dobrom technickom stave a žalobca ho nikdy nevyzýval na zľavu z kúpnej ceny. Uvedené tvrdenie je v rozpore s predloženou kúpnou zmluvou, z ktorej je zrejmé, že žalobca nebol kupujúcim a teda ho nemohol vyzývať na zľavu z kúpnej ceny. Súd prvej inštancie napriek skutočnosti, že žalovaný sa pojednávaní úmyselne nezúčastňoval a napriek jeho rozporným tvrdeniam považoval zrejme jeho tvrdenia o vrátení pôžičiek za dôveryhodné a aj napriek požadovanému vypočutiu žalovaného jeho vypočutie nevykonal. 10. V súvislosti so záverom súdu prvej inštancie ohľadom pôžičky 50.000,- Sk žalobca uviedol, že ak v rozsudku uviedol, že svedok W. W. poprel pravosť podpisu na listine (v ktorej je uvedené „Sumu za nevyplatené poistky a úhrady za kasolvenziu, ktoré vyplatil za mňa W. I., Ti vložím na Tvoj účet v Tatra banke, t.j. sumu 55.000,- Sk), tak uvedené nevychádza z vykonaných dôkazov, a to zápisnice o jeho výsluchu dňa 9.3.2012 v ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, ako ani z výsluchu dňa 13.1.2015. V súvislosti s hodnotením dôveryhodnosti tohto svedka poukázal na jeho výpoveď zo dňa 9.3.2012, kde uviedol, že o výsluchu sa dozvedel včera priamo vo väzení keď zistil, že nie je pracovne zaradený na ďalší deň a že to zistil telefonicky od svojich rodičov, ktorí mohli mať túto vedomosť od žalovaného alebo jeho právneho zástupcu. Žalobca mal za zrejmé, že svedok bol inštruovaný, ako má vypovedať ohľadom listiny s jeho podpisom, ako aj ohľadom zaplatenia sumy 55.000,- Sk. Pri oboch výsluchoch svedok uviedol, že podľa jeho názoru to nie je jeho podpis, t.j. nepoprel, že by to mohol byť jeho podpis. Svedok vo výpovedi dňa 9.3.2012 nepoprel, že by od neho nepoistené osoby žiadali peniaze späť, nevedel len uviesť, v akej výške a či im ich uhradil. Na pojednávaní dňa 13.1.2015 uviedol, že mal viac krát požičané sumy od žalobcu a že mu žalobca dohadzoval klientov na poistenie vozidiel. Potvrdil tak tvrdenia žalobcu, že si od neho požičiaval peniaze, že uzatváral poistné zmluvy pre klientov, ktorých mu dohodil žalobca, a že nepoistené osoby od neho žiadali peniaze späť. Svedok pri výsluchu dňa 13.1.2015 uviedol, že jeho brat niekam odchádzal, dal mu peniaze, pričom ho poveril, aby predmetnú sumu vložil na účet žalobcu. Na otázku, po akej dobe vložil prostriedky na účet žalobcu najskôr uviedol, že to bolo nasledujúci deň a neskôr, že to bolo asi nasledujúci deň. K okolnostiam ohľadom údajného odovzdania peňazí bratom si svedok nevedel spomenúť na žiadne konkrétne okolnosti. Žalobca k uvedenému poznamenal, že peniaze boli vložené na jeho účet dňa 21.4.2007, t.j. v sobotu. Ak by išlo o plnenie dlhu zo strany žalovaného na základe uznania dlhu zo dňa 26.3.2007, potom by žalovaný počas pracovných dní sám dlžnú sumu vrátil žalobcovi a nenosil by peniaze bratovi, aby on tieto prostriedky za neho vložil na účet žalobcu. Výpoveď svedka považoval žalobca za nedôveryhodnú, nakoľko kým dňa 9.3.2012 si presne pamätal, že vložil na účet žalobcu sumu 55.000,- Sk, pričom brat dlžil 50.000,- Sk, na pojednávaní dňa 13.1.2015 si pamätal len to, že išlo o sumu o 5.000,- Sk vyššiu, než bola dlžná suma. 11. Záverom žalobca namietol, že súd prvej inštancie nevyhodnotil všetky dôkazy vo vzájomných súvislostiach a nevykonal všetky navrhnuté dôkazy, ktoré mohli odstrániť rozpory. V napadnutom rozsudku absentuje dostatočné a presvedčivé odôvodnenie, čím bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie nepresvedčivo zdôvodnil uhradenie dlžných súm ako aj sumy 5.000,- Sk pri úhradách 100.000,- Sk a 55.000,- Sk a za dôveryhodné označil tvrdenia žalovaného a jeho brata. Žalobca v konaní žiadal vrátenie konkrétnych dlžných súm 95.000,-Sk a 50.000,- Sk, čo podložil uznaniami dlhu, čím uniesol dôkazné bremeno. Žalovaný svoje tvrdenia o úhrade dlhu ničím nepodložil, hlavne tvrdenie o úhrade 5.000,- Sk naviac na základe ústnej dohody ničím nepreukázal, čím neuniesol dôkazné bremeno. 12. Žalobca mal za to, že s prihliadnutím na špecifiká prípadu za predpokladu riadneho odôvodnenia rozsudku mohol súd prvej inštancie úspešnému žalovanému nepriznať náhradu trov s poukazom na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 30/2012. Uviedol, že súdu prvej inštancie predložil dôkazy, na základe ktorých požadoval zaplatenie dlžných súm od žalovaného, riadne sa zúčastňoval pojednávaní a predkladal dôkazy. Žalovaný sa konaniam úmyselne vyhýbal, dostavil sa na jediné pojednávanie, jeho právny zástupca opakovane uvádzal, že na klienta nemá kontakt. Vzhľadom k uvedenému nemal súd prvej inštancie v zmysle § 150 ods. 1 O.s.p. žalovanému priznať trovy konania. 13. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil v súlade s § 219 ods. 3 C.s.p. v spojení s § 378 ods. 1 C.s.p. 14. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p.). 15. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že podľa ustálenej právnej teórie a súdnej praxe je sporové konanie ovládané prejednávacou zásadou, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou strán sporu. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať (§ 132 ods. 1 C.s.p.). Uvedené ustanovenie stanovuje teda aj dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť týchto skutkových tvrdení. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží teda na tej strane sporu, ktorá z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Strana sporu, ktorý tvrdí určitú negatívnu skutočnosť, nenesie ohľadne tejto skutočnosti dôkazné bremeno; pri popretí tohto tvrdenia protistranou táto sama ponesie dôkazné bremeno ohľadne svojho pozitívneho tvrdenia. 16. Žalobca sa v predmetnom konaní domáhal zaplatenia žalovanej sumy s prísl. titulom vrátenia peňažných pôžičiek. Preukázal uzavretie zmlúv, teda existenciu právneho vzťahu z pôžičiek a ich skutočné poskytnutie žalovanému (medzi stranami sporu uvedené skutočnosti neboli sporné). Pokiaľ sa žalovaný bránil tvrdením, že pôžičky vrátil v celom rozsahu, bolo jeho povinnosťou uvedené tvrdenie preukázať. Uvedenú skutočnosť preukazoval poukázaním sumy 100.000,- Sk dňa 14.2.2007 na účet žalobcu a vložením sumy 55.000,- Sk dňa 21.4.2007 na účet žalobcu prostredníctvom svojho brata W. W.. Pripísanie uvedených súm na účet žalobcu nebolo sporné; sporným však bol ich účel. Kým žalovaný tvrdil, že uvedené sumy predstavovali vrátenie pôžičiek, žalobca žalovaným tvrdený účel poprel, pričom uvádzal iné účely vrátených súm. 17. Pokiaľ totiž žalovaný už v odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že dlžné sumy vrátil žalobcovi dňa 14.2.2007 a dňa 21.4.2007 (prostredníctvom brata W. W.), pričom na uvedenom zotrval do vyhlásenia napadnutého rozsudku, tvrdenia žalobcu o účele vrátených peňazí boli rôzne a menili sa: - žalobca vo vyjadrení k odporu uviedol, že žalovanému viac krát požičal finančné prostriedky a že žalovaný chcel napasovať platby za iné pôžičky na pôžičky, ktorých vrátenie je predmetom konania; platba poukázaná bratom žalovaného nesúvisela s pôžičkou žalovanému; - právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 14.9.2010 uviedol, že v prípade sumy 100.000,- Sk nešlo o vrátenie dlhu (nesedí so sumou v uznaní dlhu) a suma 55.000,- Sk bola splátkou pôžičky brata žalovaného; - žalobca vo výpovedi na pojednávaní dňa 14.9.2010 uviedol, že 100.000,- Sk bolo vrátenie peňazí za chyby na vozidle, ktoré mu predal žalovaný; následne si na účel platby nespomenul; žalovanému požičiaval asi 4 x; suma 55.000,- Sk mu bola vrátená bratom žalovaného za exekučné konania voči jeho mame a známym. - žalobca vo výpovedi na pojednávaní dňa 3.10.2011 uviedol, že 100.000,- Sk mu žalovaný vrátil za vozidlo B. XXX, ktoré mu dal opravovať; žalovanému iné pôžičky neposkytol, mali medzi sebou len uvedené dve pôžičky; 55.000,- Sk mu vrátil brat žalovaného za poistky na motorové vozidlá, ktoré mal zrušiť, avšak ich v lehote nezrušil a matke žalobcu, resp. viacerým firmám tým vznikli podlžnosti na poistnom, ktoré za nich uhradil v uvedenej výške žalobca; - žalobca vo výpovedi na pojednávaní dňa 5.12.2011 uviedol, že 100.000,- Sk mu žalovaný dal za opravu predávaného Peugeota s tým, že opravu previedol žalobca osobne. 18. Súd prvej inštancie sa dostatočne vyporiadal s tvrdeniami žalobcu ohľadom uvedených účelov, pričom dospel k záveru, že žalobca tvrdené účely vrátenia peňazí nepreukázal, t.j. neuniesol dôkazné bremeno. V súlade s § 132 O.s.p. pritom hodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo strany uviedli. Napadnutý rozsudok odôvodnil spôsobom zodpovedajúcim § 157 ods. 2 O.s.p., pričom odvolací súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, čomu zodpovedá odôvodnenie napadnutého rozsudku, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces. 19. K odvolacej námietke týkajúcej sa nevykonania všetkých navrhnutých dôkazov (opätovné vypočutie žalovaného) odvolací súd uvádza, že podľa § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p. (v znení účinnom ku dňu vyhlásenia napadnutého rozsudku) bol účastník povinný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastník bol pritom podľa § 120 ods. 4 O.s.p. (v znení účinnom ku dňu vyhlásenia napadnutého rozsudku) povinný všetky dôkazy a skutočnosti predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Hoci na pojednávaní dňa 13.1.2015 právna zástupkyňa žalobcu navrhla vypočuť W. I.Ž., W. Z. a žalovaného, vyžiadať výpisu z účtu žalovaného a ustanoviť znalca za účelom zistenia pravosti podpisu W. W. na listine na č.l. 76, následne na pojednávaniach dňa 24.2.2015 a 23.4.2015 výslovne nemala ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania (t.j. netrvala ani na predtým navrhnutých dôkazoch). Na uvedenom základe súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 23.4.2015 vyhlásil dokazovanie za skončené. Odvolacia námietka týkajúca sa nevykonania všetkých navrhnutých dôkazov je preto nedôvodná. 20. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol skutočnosť, že žalovaný nepreukázal existenciu dohody o vrátení dlžných súm zvýšených o odmenu 5.000,- Sk, tak odvolací súd opakovane uvádza, že pokiaľ sa žalovaný bránil tvrdením, že pôžičky vrátil v celom rozsahu, bolo jeho povinnosťou uvedené tvrdenie preukázať. Uvedenú skutočnosť preukazoval poukázaním sumy 100.000,- Sk dňa 14.2.2007 na účet žalobcu a vložením sumy 55.000,- Sk dňa 21.4.2007 na účet žalobcu prostredníctvom svojho brata W. W.. Ak teda žalovaný tvrdil, že žalované sumy 95.000,- Sk a 50.000,- Sk vrátil žalobcovi v sumách 100.000,- Sk a 55.000,- Sk, pričom poukázanie týchto súm žalobcovi preukázal, pri neunesení dôkazného bremena zo strany žalobcu ohľadom iných tvrdených účelov vrátenia týchto súm nebolo pre rozhodnutie vo veci podstatné preukázanie existencie dohody o odmene za požičanie peňazí po 5.000,- Sk pri každej pôžičke. 21. Nedôvodný je aj poukaz na faktúru č. 13/2007, uvedený v odvolaní. Pokiaľ totiž žalovaný poprel nejednoznačné a rozporné tvrdenia žalobcu o oprave vozidla (ktorú mal tento zabezpečiť či priamo vykonať), tak samotná faktúra, na ktorej je uvedené meno žalovaného ako odberateľa, nepreukazuje zmluvný vzťah ani s dodávateľom a ani so žalobcom. 22. Vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena žalobcom nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie vzhľadom na zásadu hospodárnosti konania zaoberať sa a následne sa vysporiadať s dôvodmi, pre ktoré žalovaný nežiadal po úhrade dlhu roztrhanie listín o uznaní dlhu, neoznačil platbu 100.000,- Sk ako úhradu dlhu a odmenu a neodpovedal žalobcovi na výzvy na vrátenie dlžných súm, ktoré skutočnosti namietol žalobca v odvolaní. 23. Vo vzťahu k odvolacej námietke týkajúcej sa vrátenia pôžičky 50.000,- Sk odvolací súd uvádza, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané akékoľvek plnenie žalobcu tretím osobám za W. W.. Žalobca síce preukazoval účel vloženej sumy 55.000,- Sk potvrdením, ktoré mal vystaviť W. W. (podľa ktorého vloží sumu 55.000,- Sk za nevyplatené poistky a úhrady za kasolvenziu, ktoré za neho vyplatil žalobca, na účet v banke), avšak svedok W. W. poprel pravosť svojho podpisu na predloženej listine. U súkromných listín je treba rozlišovať ich pravosť, teda skutočnosť, že súkromná listina pochádza od toho, kto je na nej uvedený ako vystaviteľ, a správnosť, t.j. pravdivosť. Ak vystaviteľ popiera pravosť súkromnej listiny, leží dôkazné bremeno ohľadne pravosti listiny na tom účastníkovi, ktorý zo skutočností v listine uvedených vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Bolo preto povinnosťou žalobcu preukázať pravosť predloženej listiny, teda to, že listina bola skutočne vystavená W. W.Á.. Tento záver možno vyvodiť aj uplatnením tzv. negatívnej dôkaznej teórie na danú situáciu. Svedok W. W. popretím pravosti podpisu predloženej listiny v podstate tvrdil, že ju nikdy nevystavil, teda tvrdil jej neexistenciu. Preukázanie reálnej neexistencie listiny nie je možné, nakoľko podľa uvedenej teórie sa neexistencia určitej právnej skutočnosti majúca trvajúci charakter zásadne nepreukazuje. V tejto súvislosti nemožno opomenúť ani skutočnosť, že predložená listina nie je datovaná, takže bez ďalšieho by ju nebolo možné ani v prípade potvrdenia pravosti podpisu vyhodnotiť ako listinu vzťahujúcu sa k vloženiu sumy 55.000,- Sk dňa 21.4.2007 na účet žalobcu. 24. Odvolací súd nad rámec uvedeného uvádza, že záveru súdu prvej inštancie o splatení pôžičiek 95.000,- Sk a 50.000,- Sk zodpovedá aj časová nadväznosť dní ich splatnosti a dní, kedy boli splatené. Splatnosť pôžičky 95.000,- Sk bola podľa uznania dlhu dňa 14.2.2007; v uvedený deň, t.j. dňa 14.2.2007 bola pôžička vrátená v sume 100.000,- Sk. Splatnosť pôžičky 50.000,- Sk bola podľa uznania dlhu dňa 15.4.2007; pôžička bola vrátená v sume 55.000,- Sk dňa 21.4.2007. 25. V súvislosti s odvolacou námietkou týkajúcou sa možnej aplikácie § 150 ods. 1 O.s.p. mal žalobca dôvody hodné osobitného zreteľa dané tým, že predložil dôkazy, na základe ktorých požadoval zaplatenie dlžných súm, riadne sa zúčastňoval pojednávaní a predkladal dôkazy; naproti tomu sa žalovaný pojednávaniam úmyselne vyhýbal a dostavil sa na jediné pojednávanie. Vzhľadom k zamietnutiu žaloby pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom argument o predkladaní dôkazov nemohol pre aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p. obstáť. Rovnako tak neobstojí argument o vyhýbaniu sa pojednávaniam zo strany žalovaného, keď žalovaný mal od podania odporu proti platobnému rozkazu právneho zástupcu, ktorý sa pojednávaní zúčastňoval. Žalovaný bol ako strana sporu vypočutý na pojednávaní dňa 14.11.2011; následne žalobca výslovne netrval na jeho opakovanom vypočutí, keď jeho právna zástupkyňa na pojednávaniach dňa 24.2.2015 a 23.4.2015 výslovne nemala ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Odvolací súd tak na základe argumentov uvádzaných žalobcom nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých by bolo možné použiť pri rozhodovaní o trovách konania ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. rovnocenné ustanovenie § 257 C.s.p. a ich náhradu úspešnému žalovanému celkom, prípadne sčasti nepriznať; neúspech v konaní nemožno zamieňať s dôvodmi hodnými osobitného zreteľa a pre neúspech žalobcu v konaní nemožno bez ďalšieho úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznať. 26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. 27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).