Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/6/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1310201650 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1310201650.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobcu: N. Š., H. H. Č.. XX, W. T. N., Č.J. M., proti žalovanému: Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu škody v sume 200.000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, zo dňa 03.septembra 2015, č.k. 19C/20/2010-333, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca; po čiastočnom späťvzatí žaloby v časti o náhradu škody spôsobenej štátom za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej mu konaním sudkyne JUDr. Beáty Farkašovej v sume 100.000 eur v konaní sp.zn. 21C/126/2006 a zastavení konania v tejto časti uznesením zo dňa 25.11.2014; domáhal voči žalovanému náhrady škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v konaní Vojenského obvodového súdu v Bratislave sp.zn. 3T 158/83 zo dňa 14.07.1983 a zo dňa 24.02.1993 sp.zn. 2Rtv 6/90 v sume 210.000 eur a 420 eur mesačne titulom výsluhového dôchodku tak, že žiadal zaplatiť sumu 100.000 eur titulom náhrady škody a nemajetkovej ujmy v zmysle § 11 a nasl. Obč. zákonníka, sumu 100.000 eur titulom náhrady ušlej mzdy od doby prepustenia a uväznenia od 01.01.1983 až po súčasnosť, ktorá zahŕňa aj odstupné za odslúžené roky a výslužné, sumy 420 eur mesačne titulom výsluhového dôchodku a sumy 10.000 eur ako nákladov na poštovnom a ostatných nákladov spojených s uplatnením škody. Rozhodol tak podľa § 1, § 18 ods. 1, § 22 ods. 1, 2, 3, § 23 zákona č. 58/1969 Zb., § 100 ods. 1 a § 101 Obč. zákonníka s odôvodnením, že v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu uvedeným v uznesení Krajského súdu v Bratislave č.k. 8Co 301/2013-171 zo dňa 09.09.2014, ktorým zrušil rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 07.03.2013, konal vo veci so správne žalobcom označeným pasívne legitimovaným subjektom sporu, a to Slovenskou republikou, za ktorú pri uplatňovaní nárokov žalobcu koná Ministerstvo spravodlivosti SR. Ustálil, že pri čiastočnom späťvzatí žaloby a čiastočnom zastavení konania je predmetom konania nárok žalobcu na náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., ktorá mu mala vzniknúť vydaním nezákonného rozhodnutia Vojenského obvodového súdu v Bratislave sp.zn. 3T 158/83 zo dňa 14.07.1983 a zo dňa 24.02.1993 sp.zn. 2Rtv 6/90 v sume 210.000 eur a 420 eur mesačne titulom výsluhového dôchodku, na zistený skutkový stav aplikoval zákon č. 58/1969 Zb. a vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca bol rozsudkom Vojenského obvodového súdu v Bratislave sp.zn. 3T 158/83 zo dňa 14.07.1983, právoplatným dňa 14.08.1983 uznaným vinným z dvoch trestných činov, a to skutok 1./: zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona v súbehu s trestným činom ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona a skutok 2./: z trestného činu útoku na štátny orgán podľa § 154 ods. 2 Trestného zákona a bol podľa § 158 ods. 1, § 35 ods. 1 Trestného zákona odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov nepodmienečne so zaradením pre výkon trestu do I. nápravnovýchovnej skupiny v zmysle § 39a ods. 2 písm. a/ Trestného zákona. Na návrh žalobcu o súdnu rehabilitáciu v zmysle zákona č. 119/90 Zb. v prieskumnom konaní uznesením Vojenského obvodového súdu Bratislava sp.zn. 2Rtv/6/90 zo dňa 14.08.1990, právoplatným dňa 14.08.1990 bol zrušený predchádzajúci rozsudok a tento vydal rozsudok sp.zn. 2Rtv/6/90 zo dňa 13.11.1990, ktorým žalobcu odsúdil za 1./ skutok, a to za trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona v súbehu s trestným činom ublíženia na zdraví v zmysle § 221 ods. 1 Trestného zákona a odsúdil ho podľa § 158 ods. 1 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov nepodmienečne a v skutku 2./ žalobcu podľa § 226 písm. b/ Trestného poriadku spod obžaloby oslobodil. Na základe sťažnosti pre porušenie zákona ministra obrany ČSFR zo dňa 20.05.1991 rozsudkom Najvyššieho súdu Českej a Slovenskej federatívnej republiky sp.zn. Tzv/49/91 zo dňa 18.06.1991 boli obe rozhodnutia zrušené, pretože bol nimi porušený zákon v neprospech odsúdeného, teda žalobcu. Vojenský obvodový súd v Bratislave vec opätovne prejednal a rozhodol uznesením sp.zn. 2Rtv/6/90 zo dňa 27.11.1991, ktorým zrušil ako vadný výrok pôvodného rozsudku 3T/158/83 zo dňa 14.07.1983 ako aj všetky nadväzujúce rozhodnutia. Rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava sp.zn. 2Rtv/6/90 zo dňa 20.02.1992 bo žalobca opäť uznaný za vinného, avšak iba pre skutok 1./ s uložením trestu odňatia slobody na 8 mesiacov nepodmienečne. Tento rozsudok napadol v prospech žalobcu generálny prokurátor ČSFR sťažnosťou pre porušenie zákona a rozsudkom Najvyššieho súdu Českej a Slovenskej federatívnej republiky sp.zn. Tzv/81/92 zo dňa 24.11.1992 bol tento zrušený z dôvodu pochybenia v rozhodovaní o skutku 1./ čo do výšky uloženia prísnejšieho trestu 8 mesiacov nepodmienečne a u skutku 2./, kde prichádzalo do úvahy zastavenie trestného stíhania. Vojenský obvodový súd Bratislava potom opätovne rozhodol posledným a konečným rozsudkom sp.zn. 2Rtv/6/90 dňa 24.02.1993 tak, že pri skutku 1./ rozhodol pri nezmenenom výroku o vine rozsudkom sp.zn. 3T/158/83 zo dňa 14.07.1983 o treste tak, že žalobcu odsúdil k úhrnnému trestu odňatia slobody na 6 mesiacov nepodmienečne a v časti skutku 2./ ho spod obžaloby oslobodil; rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 30.03.1993. Z návrhu žalobcu na predbežné prerokovanie nároku zo dňa 30.11.2014 mal za preukázané, že tento je vedený u žalovaného pod č. spisu 48082/2014, žalobca tento návrh doručil žalovanému až dňa 03.12.2014. Konštatoval, že žalobcom uplatnená škoda bola spôsobená v priamej príčinnej súvislosti s vydaním nezákonných rozhodnutí sp.zn. 3T/158/83 zo dňa 14.07.1983 a sp.zn. 2Rtv/6/90 zo dňa 24.02.1993. Ďalej dospel k záveru, že námietka premlčania vznesená žalovaným, je dôvodná, keď žalobca uplatnil svoj nárok na súde po uplynutí premlčacej doby. Trojročná premlčacia lehota uplynula dňom 24.11.1995, kedy bol vydaný zrušujúci rozsudok Najvyššieho súdu ČSFR a v časti nároku na náhradu škody uplatnenej titulom uloženia miernejšieho trestu (týkajúci sa skutku 1./) a titulom oslobodenia spod obžaloby (týkajúci sa skutku 2./) dňom 30.03.1996, t.j. dňom právoplatnosti rozsudku Vojenského obvodového súdu Bratislava sp.zn. 2Rtv 6/90 zo dňa 24.02.1993. Uviedol, že žalobca bol na premlčanie nárokov uplatnených v tomto konaní upozornený už v rozhodnutí Centra právnej pomoci sp.zn. 6Ncc 1466/2012, ev.č. 3599/12 zo dňa 18.07.2012, právoplatným dňa 15.08.2012, o nepriznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci z dôvodu, že nie je možné vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu, a tým nesplnenie jednej z kumulatívnych podmienok na jej priznanie. Poukázal aj na to, že v roku 1983 bolo vedené trestné konanie za dva skutky, za prvý skutok bol žalobca odsúdený a za druhý skutok bol v rehabilitačnom konaní oslobodený. Rozhodnutie o prvom skutku v prieskumnom rehabilitačnom konaní zrušené nebolo, žalobca nepodal odvolanie, a teda pri prvom skutku nebol rehabilitovaný; tento nebol vôbec predmetom rehabilitačného konania. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal s odôvodnením, že si ich náhradu neuplatnil, a ani mu v konaní trovy nevznikli. 2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobca, ktoré odôvodnil tým, že v roku 2000 podal žalobu voči Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR vo veci odškodného. Krajský súd Bratislava rozhodol, že s kauzou je povinný zaoberať sa Okresný súd Bratislava III, vec bola pridelená JUDr. Beáte Farkašovej, až do roku 2006 sa však veci nepohli, nasledovalo úmyselné nekonanie, odďaľovanie a robenie zbytočných prieťahov vo vyšetrovaní, pokračovala v tom aj sudkyňa JUDr. Tatiana Buchvaldová, ktorá v roku 2010 spis prevzala a veci sa pohli až po tom, čo sa obrátil o pomoc na Generálneho prokurátora JUDr. Jarolíma Čižnára. Poukázal na svoje niekoľkoročné úsilie o spravodlivé posúdenie a rozhodnutie veci súdom, avšak žaloba bola zamietnutá z dôvodu premlčania, pričom je zaujímavé, že toto súdy nezistili skôr, ale až po 15-ich rokoch. Nesprávne podľa jeho názoru právny zástupca žalovaného na pojednávaní sa vyjadril, že Vojenský obvodový súd Bratislava dňa 24.02.1993 správne rozhodol, pretože v rokoch 1990-1993 bol súdne rehabilitovaný iba v 2./ skutku, a nie v 1./ Namietal, že Najvyšší vojenský federálny súd v Prahe v rozsudku zo dňa 24.11.1992 prikázal Vojenskému obvodovému súdu Bratislava, aby sa v prípade potreby začal zaoberať aj s rozsudkom z roku 1983, pretože práve tento rozsudok bol vynesený a celý súdny proces prebiehal za zvláštnych okolností a udalostí; práve v roku 1983 došlo k niekoľkonásobnému porušeniu zákona v neprospech obžalovaného. Uviedol, že bol prepustený z práce policajta skôr, než bol právoplatne odsúdený. Najvyšší vojenský federálny súd v Prahe poukazoval aj na také nedostatky, že k celej veci a kauze neboli vypočutí dvaja korunní svedkovia, čo podľa jeho názoru potvrdilo to, že dá sa predpokladať, že celá kauza bola vykonštruovaná. Vojenský obvodový súd toto nerešpektoval a s rozsudkom z roku 1983 sa úmyselne nezaoberal. Právny zástupca žalovaného mal teda povedať aj to, že 1./ skutok zostal nedotknutý a mal sa vrátiť aj do 1./ skutku z roku 1983. Ďalej uviedol, že požiada generálneho prokurátora o preskúmanie kauzy, či Okresný súd Bratislava III neporušil zákon, a aj keď vo veci bude rozhodovať Krajský súd v Bratislave, vzhľadom na to, že vymožiteľnosť práva je takmer nemožná, domnieva sa, že v jeho prípade bude musieť rozhodovať Európsky súd v Štrasburgu. Nemôže sa zmieriť s tým, že sa nič nestalo, a že bol rok nevinne vo väzení, ako nejaký zločinec, že bol prepustený z práce, ktorá ho bavila, že mu bola spôsobená finančná ujma na ušlých mzdách, ale najmä ujma na cti a nedá sa zabudnúť na to, ako sa občania správali k jeho najbližšej rodine. Pokiaľ súd označil jeho kauzu za premlčanú, je nebezpečenstvo pre Slovensko, že sa premlčujú zločiny komunizmu. Je presvedčený, že rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III je v rozpore s právnymi princípmi demokracie a s princípmi vyspelého právneho demokratického štátu. Nerozumie, ako je možné, že od roku 2000 alebo 2001, kedy podal žalobu proti žalovanému, nikto až do roku 2015 neprišiel na to, že doba je premlčaná. Pokiaľ súdy vedeli, že doba je premlčaná, tak úmyselne ho psychicky týrali, spôsobili mu zbytočné finančné výdaje na poštovnom, komunikácii so súdmi, stratu času a iné finančné náklady. Pokiaľ súd konštatoval, že v spise Ministerstva obrany SR a na Najvyššom vojenskom súde v Trenčíne sa nenachádzali žiadne jeho odvolania voči rozhodnutiu Vojenského obvodového súdu Bratislava z rokov 1993 uviedol, že najskôr podal voči súdnemu rozhodnutiu Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 24.02.1993 sťažnosť na Najvyšší vojenský súd do Trenčína, a keďže vtedajší sudca tohto súdu mu povedal, že im nebolo nič z Vojenského obvodového súdu Bratislava doručené, a aby podal znova nie sťažnosť, ale odvolanie, že tam ani toto nebolo z Vojenského obvodového súdu Bratislava doručené, tak to nie je jeho chyba, a zrejme to tam úmyselne neposlali. Predložil však kópiu z roku 1993, ktorá bola formulovaná ako sťažnosť voči rozhodnutiu Vojenského obvodového súdu Bratislava. Ďalej uviedol, že keď navrhoval, aby bol v tejto veci vypočutý bývalý sudca Ľuboš Meško, ktorý pracoval na Vyššom vojenskom súde v Trenčíne a bol jeho kamarátom, ktorý mu už v roku 1983 povedal a naznačil, že ak by sa aj bol v roku 1983 odvolal do Trenčína k nemu, nebol by mu pomohol, pretože jeho vylúčenie z polície bolo nariadené z bíra strany. Proti tomu sa v tých rokoch nedalo nič robiť. Ďalej uviedol, že justícia je skorumpovaná a nefunkčná, ale bude očakávať ako v tejto veci rozhodne samotný generálny prokurátor. Namietal, že nesprávne sa doba premlčania kladie za vinu jemu ako občanovi, a nie štátu, pretože nie on ako poškodený, ale bol to práve štátny orgán a Vojenský obvodový súd v Bratislave, ktorý v roku 1993 nerešpektoval pokyn nadriadeného vyššieho orgánu, ktorý nariadil Vojenskému obvodovému súdu v Bratislave, aby ho oslobodil spod obžaloby zo všetkých súdnych rehabilitačných procesov z rokov 1990-1992 a začal sa venovať aj rozsudku z roku 1983 a jeho oslobodil. Ak toto Vojenský obvodový súd v Bratislave nerešpektoval ako príkaz a pokyn svojho vyššieho nadriadeného orgánu, tak za to by mal niesť zodpovednosť štát a Slovenská republika. Okrem toho on podal aj odvolanie, ale ešte predtým v roku 1993 podal aj sťažnosť na Vyšší vojenský súd do Trenčína, práve cestou Vojenského obvodového súdu Bratislava, a to že tento to zatajil a do Trenčína na Najvyšší vojenský súd neodoslal, ale hodil do koša, to nie je jeho problém, ale problém štátu a justície. Predložil kópiu listu z roku 1993, ktorá znela ako sťažnosť a odvolanie, keďže táto kópia je zažltnutá, dá sa usúdiť, že ide o zachovalý dokument z roku 1993 a potvrdzuje, že sťažnosť, či odvolanie, bolo a nemôže sa súd vyhovárať na rezort MO-SR a archív súdov, kde nie je doložené jeho odvolanie, a preto je doba premlčaná. 3. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") účinného od 01. 07. 2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP),dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. 4. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť vydaním nezákonných rozhodnutí Vojenského obvodového súdu v Bratislave sp.zn. 3T/158/83 zo dňa 14.07.1983 a sp.zn. 2Rtv/6/90 zo dňa 24.02.1993, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O.s.p., účinného v čase vydania napadnutého rozsudku, vec posúdil správne po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. a Občianskeho zákonníka a správne dospel k záveru, že dôvodná je námietka premlčania vznesená žalovaným, keď žalobca uplatnil svoj nárok na súde po uplynutí premlčacej doby. 5. Žalobca sa v konaní domáhal voči žalovanému náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť nezákonným rozhodnutím vydaným Vojenským obvodovým súdom v Bratislave dňa 14.07.1983 sp.zn. 3T/158/83, právoplatným dňa 14.08.1983, ktorým bol žalobca uznaný vinným z dvoch trestných činov, a to v skutku 1./ zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona v súbehu s trestným činom ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona a v skutku 2./ z trestného činu útoku na štátny orgán podľa § 154 ods. 2 Trestného zákona a bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov nepodmienečne so zaradením pre výkon trestu do I. nápravnovýchovnej skupiny. Následne vo veci rozhodoval Vojenský obvodový súd Bratislava podľa zákona č. 119/90 Zb., a to uznesením sp.zn. 2Rtv/6/90 zo dňa 14.08.1990 a rozsudkom sp.zn. 2Rtv/6/90 zo dňa 13.11.1990, avšak obidve rozhodnutia boli rozsudkom Najvyššieho súdu Českej a Slovenskej federatívnej republiky sp.zn. Tzv/49/91 zo dňa 18.06.1991 zrušené. Následne Vojenský obvodový súd v Bratislave uznesením sp.zn. 2Rtv/6/90 zo dňa 27.11.1991 zrušil ako vadný výrok o vine rozsudku sp.zn. 3T 158/83 zo dňa 14.07.1983 pre trestný čin podľa § 154 ods. 2 Trestného zákona (2./ skutok) a výrok o treste z uvedeného rozsudku, ktorým bol žalobcovi uložený trest v trvaní 12 mesiacov nepodmienečne a súčasne boli zrušené všetky ďalšie rozhodnutia obsahovo nadväzujúce na predmetný rozsudok, pokiaľ s ohľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 2Rtv/6/90 zo dňa 20.02.1992 bol žalobca v spojení s pôvodným rozsudkom sp.zn. 3T 158/83 zo dňa 14.07.1983, ktorým bol uznaný vinným z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona v súbehu s trestným činom ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona, v spojení s ďalšími uvedenými rozhodnutiami, vydanými vo veci, odsúdený k úhrnnému trestu odňatia slobody na 8 mesiacov nepodmienečne. Tento rozsudok bol zrušený rozsudkom Najvyššieho súdu Českej a Slovenskej federatívnej republiky sp.zn. Tzv 81/92 zo dňa 24.11.1992 a Vojenský obvodový súd Bratislava opätovne rozhodol posledným a konečným rozsudkom sp.zn. 2Rtv/6/90 zo dňa 24.02.1993, ktorým pri nezmenenom výroku o vine z rozsudku 3T 158/83 zo dňa 14.07.1983, ktorým bol žalobca uznaný vinným z trestného činu zneužívania právomocí verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona v súbehu s trestným činom ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona, odsúdený k úhrnnému trestu odňatia slobody na 6 mesiacov nepodmienečne a zároveň bol oslobodený spod obžaloby v časti 2./ skutku. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 30.03.1993. 6. Z ust. § 4 zákona č. 58/1969 Zb. vyplýva, že podmienkou pre uplatnenie nároku na náhradu škody vzniknutej nezákonným rozhodnutím je zrušenie právoplatného rozhodnutia, ktorým bola škoda spôsobená príslušným orgánom pre nezákonnosť. 7. Z ust. § 3 cit. zákona vyplýva, že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť. 8. Podľa § 22 ods. 1 cit. zákona právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. 9. Správne súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania konštatoval, že žalobca bol rozsudkom Vojenského obvodového súdu v Bratislave sp.zn. 3T/158/83 zo dňa 14.07.1983, právoplatným dňa 14.08.1983, odsúdený za dva skutky, a to trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa v súbehu s trestným činom ublíženia na zdraví a za druhý skutok z trestného činu útoku na štátny orgán, pričom konečným rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava sp.zn. 2Rtv/6/90 zo dňa 24.02.1993, právoplatným dňa 30.03.1993, bol oslobodený spod obžaloby len v časti 2./ skutku a pri nezmenenom výroku o vine žalobcu z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa bol odsúdený k úhrnnému trestu odňatia slobody na 6 mesiacov nepodmienečne. Z uvedeného vyplýva, že správne súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca pri 1./ skutku rehabilitovaný nebol, keď nesporné je, že výrok pôvodného rozsudku Vojenského obvodového súdu sp.zn. 3T/158/83 zo dňa 14.07.1983, ktorým bol žalobca uznaný vinným zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa v súbehu s trestným činom ublíženia na zdraví, zrušený nebol, a v tejto časti nebol oslobodený spod obžaloby, ale bol mu uložený miernejší trest a oslobodený bol spod obžaloby v časti 2./ skutku. Z tvrdení žalobcu vyplýva, že za nezákonné považuje okrem rozhodnutia Vojenského obvodového súdu v Bratislave sp.zn. 3T/158/83 zo dňa 14.07.83 aj toto posledného a konečné rozhodnutie Vojenského obvodového súdu Bratislava sp.zn. 2Rtv/6/90 zo dňa 24.02.1993, pretože podľa názoru žalobcu nerešpektuje rozhodnutia vydané Najvyšším súdom Českej a Slovenskej federatívnej republiky (sp.zn. Tzv/49/91 zo dňa 18.06.1991 a sp.zn. Tzv/81/92 zo dňa 24.11.1992), a preto správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že o škode vzniknutej žalobcovi v dôsledku nezákonných rozhodnutí sp.zn. 3T/158/83 a sp.zn. 2Rtv/6/90 sa žalobca mohol dozvedieť najneskôr z konečného rozsudku Vojenského obvodového súdu Bratislava sp.zn. 2Rtv/6/90 zo dňa 24.02.1993, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30.03.1996 a od tohto dňa začala plynúť zákonom stanovená trojročná premlčacia doba na uplatnenie nároku žalobcu na náhradu škody, ktorá uplynula dňa 30.03.1996. Žalobca však podal žalobu až dňa 10.02.2010, a teda po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby. Správne preto súd prvej inštancie námietku premlčania, vznesenú žalovaným, posúdil ako dôvodnú. 10. Nedôvodne žalobca v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie až po 15-ich rokoch od podania žaloby zistil, že jeho nárok je premlčaný, keď z obsahu spisu je nesporné, že žalobca v tejto veci podal žalobu na súd dňa 18.02.2010, avšak jeho žaloba neobsahovala zákonom stanovené náležitosti, a preto zo strany súdu bolo potrebné pred prejednaním veci samej vykonať úkony smerujúce k odstráneniu vád jeho žaloby a ustáleniu predmetu konania, a až následne mohol pristúpiť k prejednaniu veci, pričom na námietku premlčania súd neprihliada z úradnej povinnosti, ale v súlade s ust. § 100 ods. 1 Obč. zákonníka na premlčanie nároku môže prihliadnuť len na základe námietky protistrany. Žalobca tiež nedôvodne namietal, že nesprávne súd prvej inštancie uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku, že v príslušných spisoch sa nenachádzali žiadne jeho odvolania voči rozhodnutiu Vojenského obvodového súdu Bratislava z rokov 1993, keď uviedol, že podal najskôr sťažnosť, o ktorej sa dozvedel, že nebola z Vojenského obvodového súdu Bratislava zaslaná na Najvyšší vojenský súd v Trenčíne a následne aj odvolanie, ale nevie, prečo to Vojenský obvodový súd nedoručil, pričom na pojednávaní predložil kópiu z roku 1993, ktorá bola formulovaná ako sťažnosť voči rozhodnutiu Vojenského obvodového súdu Bratislava. Toto tvrdenie žalobcu, uvedené v jeho odvolaní, je v rozpore s jeho vyjadrením na pojednávaní konanom dňa 03.09.2015, na ktorom uviedol, že je pravdou, že sa voči rozsudku z 24.02.1993 neodvolal, lebo mu povedali, že je to ukončené a nedá sa s tým nič robiť. Taktiež uviedol, že je pravdou, že rozsudok obsahoval poučenie o opravnom prostriedku, že sa môže odvolať, ale neodvolal sa, pretože syn mu povedal, že zbytočne by sa odvolal. Z hľadiska posúdenia dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody, je irelevantná jeho námietka, že Vojenský obvodový súd rozhodnutím sp.zn. 2Rtv/6/90 zo dňa 24.02.1993 nerešpektoval právny názor Najvyššieho súdu Českej a Slovenskej federatívnej republiky, vyslovený v zrušujúcich rozhodnutiach, keď táto námietka mohla byť posúdená len v konaní vedenom pod sp.zn. 2Rtv/6/90, t.j. v uvedenom rehabilitačnom konaní, nie však v konaní o náhradu škody, v ktorom súd skúma len, či rozhodnutie, ktorým mala byť škoda spôsobená, bolo zrušené príslušným orgánom pre nezákonnosť, avšak nemôže v tomto konaní preskúmavať vecnú správnosť takéhoto rozhodnutia, ktoré pre nezákonnosť zrušené príslušným orgánom nebolo. 11. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 12. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, priznal náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).