Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/311/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1311200514 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1311200514.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobcu: Q.. V. Y., bytom F. XX, XXX XX O., zastúpeného: Advokátska kancelária Mgr. Vladimír Šárnik, Národného oslobodenia 25, 900 27 Bernolákovo, proti žalovaným: 1/ Bratislavský samosprávny kraj, Sabinovská 16, Bratislava, IČO: 36 093 606, 2/ Regionálne cesty Bratislava, a.s., Čučoriedkova 6, Bratislava, IČO: 36 063 606, zastúpeného: JUDr. Lívia Krnčoková, advokátka, AK so sídlom 29. augusta 5, Bratislava, IČO: 30 856 108, 3/ Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne námestie 1, 814 99 Bratislava, IČO: 00 603 481, o zaplatenie 109,51 eur s príslušenstvom, na odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 28.2.2014, č.k. 15C/8/2011- 67 a uzneseniu Okresného súdu Bratislava III zo dňa 15.1.2014, č.k. 15C/8/2011-64, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 28.2.2014, č.k. 15C/8/2011-67 sa z r u š u j e a vec sa v r a c i a na ďalšie konanie. Uznesenie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 15.1.2014, č.k. 15C/8/2011-64 sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Žalovanému 2/ sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo dňa 28.2.2014, č.k. 15C/8/2011-67 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uložiť žalovanému 3/ povinnosť zaplatiť mu sumu 109,51 eur spolu s 9% ročným úrokom z omeškania z uvedenej sumy za obdobie od 28.1.2010 do zaplatenia a účastníkom nepriznal náhradu trov konania. 2. Zamietajúci výrok právne odôvodnil ô 420 ods.1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „Občiansky zákonník“), § 78 ods.1,3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej „O.s.p.“) a vecne tým, že žalobu posúdil ako nedôvodnú. V rozhodnutí uviedol, že prvým predpokladom pre priznanie náhrady škody je preukázanie, kedy škoda vznikla, čo v tomto prípade je deň jej vzniku, čo ale v tomto prípade absentuje, žalobca to nevedel uviesť a nebolo to možné zistiť ani zo žiadnych uvedených vykonaných dôkazov. Žalobca mohol navrhnúť súdu ešte v ten deň elektronickým podaním zabezpečiť dôkaz spôsobom, ktorý si zvolí alebo nejakým iným hodnoverným spôsobom sám riadne ,,zadokumentovať“ dátum vzniku škody, najmä s prihliadnutím na to, že nebol havarijne poistený a nie žiadosť o náhradu škody až po roku a na súde ju uplatniť až po ďalšom roku. Súd prvej inštancie uviedol, že od preukázania dňa vzniku škody sa právne odvíja preukazovanie základných právnych náležitostí priznania náhrady škody, a to porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou a napokon zavinenie. 3. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a keďže žalobca v konaní nemal úspech, súd mu nepriznal náhradu týchto trov, ktoré mu vznikli právnym zastúpením a zaplatením súdneho poplatku za podanú žalobu. 4. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca navrhujúc, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil, žalobe vyhovel a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V odvolaní poukázal na to, že v konaní preukázal časové obdobie, kedy došlo ku vzniku škody , vzhľadom na odstup času už nevedel uviesť presný deň. Presný časový okamih vzniku škody by mohol byť rozhodujúcim v prípade viacerých obdobných škôd, ktoré vznikali postupne na tej istej veci so zodpovednosťou rôznych osôb , kedy by bolo potrebné oddeliť jednotlivé škodové udalosti a posúdiť samostatne zodpovednosť jednotlivých škodcov. V jeho prípade sa jednalo o jedinú škodovú udalosť s jedným škodcom, takže neuvedenie presného dňa jej vzniku nie je prekážkou uplatnenia nároku na jej náhradu. Svojou výpoveďou, výpoveďou svojho právneho zástupcu, fotodokumentáciou a faktúrami z autoservisu preukázal, že v presne neurčený deň začiatkom februára 2009 vbehol do neoznačeného hlbokého výtlku na komunikácii v správe žalovaného 3/, pričom si poškodil koleso. List zo dňa 23.1.2014 predložený žalovaným 3/, v ktorom sa uvádza, že neeviduje žiadne písomné oznámenie o závade z februára 2009, nebolo tam osadené prenosné dopravné značenie a opravu výtlkov realizoval dodávateľským spôsobom v júni 2009, nie je spôsobilý spochybniť tvrdenie žalobcu a naviac je nedôveryhodný. Nedôveryhodné je aj tvrdenie, že oprava výtlkov bola zrealizovaná až v júni 2009. Výtlky vznikajú v zime vplyvom mrazov, takže podľa žalovaného 3/ predloženého vyjadrenia, by tieto neboli opravené niekoľko mesiacov po skončení zimy. Žalobca konštatoval, že svoj nárok v konaní riadne preukázal. 5. Žalovaný 3/ v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne a právne správne potvrdiť, keď predpokladom pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je preukázanie porušenia právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím a následkom. Žalobca v konaní nepreukázal porušenie právnej povinnosti zo strany žalovaného 3/, ani to, že škoda mu skutočne vznikla na ním uvádzanom mieste v príčinnej súvislosti s poškodením na predmetnej komunikácii. 6. Súd prvej inštancie v uznesení zo dňa 15.1.2014, č.k. 15C/8/2011-64 s použitím ust. § 96 O.s.p. zastavil konanie v časti žalovaného 2/ a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť právnemu zástupcovi žalovaného 2/ náhradu trov konania vo výške 88,15 eur, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Prijatý výrok o trovách konania odôvodnil § 146 ods.2 O.s.p. konštatujúc, že žalobca späťvzatím žaloby voči žalovanému 2/ zavinil zastavenie konania v tejto časti. Žalobcovi na základe uvedeného uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 2/ trovy konania pozostávajúce z troch úkonov právnych služieb za úkony: prevzatie a príprava a účasť na pojednávaniach dňa 6.11.2013 a 15.1.2014, s odmenou za jeden úkon 16,60 eur, 2x režijný paušál 7,81 eur a 1 x 8,04 eur, 20 % DPH v sume 14,69 eur. 7. Proti výroku o trovách konania uvedeného uznesenia podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca navrhujúc, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti zmenil a o trovách konania rozhodol podľa § 146 ods.1 písm. c/ O.s.p., prípadne rozhodol tak, že podľa § 147 ods. 1 O.s.p. bude naopak žalovaný 2/ zaviazaný k povinnosti zaplatiť mu náhradu trov konania. V odvolaní zopakoval chronológiu daného prípadu a uviedol, že o skutkovej okolnosti, od ktorej záviselo posúdenie pasívnej legitimácie strán na žalovanej strane sa dozvedel až na v poradí treťom pojednávaní dňa 6.11.2013 z prednesu právneho zástupcu žalovaného 2/. Náklady na vynaložené právne služby v danej situácii nie sú účelne vynaloženými nákladmi, najmä keď žalovaný 2/ mohol využiť služby právneho oddelenia žalovaného 1/ ako svojho zriaďovateľa. 8. Žalovaný 2/ v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu žalobcu navrhol, výrok o trovách konania napadnutého uznesenia ako vecne a právne správny potvrdiť. Poukazujúc na ust. § 146 ods. 2 O.s.p. konštatoval, že čiastočné späťvzatie žaloby nezavinil. Naopak, v zmysle judikatúry NS SR platí, že čiastočné zastavenie konania zavinil žalobca, a preto mu je povinný nahradiť vzniknuté trovy konania. 9. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem s použitím § 378 ods. 1 v spojení s § 470 C.s.p. a vo vzťahu k obom napadnutým rozhodnutiam dospel k nasledujúcim záverom. 10. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O oboch odvolaniach žalobcu rozhodoval po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 11. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 12. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 13. V danej veci z obsahu vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 21.1.2011 domáhal voči žalovaným 1/ Bratislavský samosprávny kraj, so sídlom Sabinovská 20, Bratislava, 2/ Regionálne cesty Bratislava a.s., so sídlom Čučoriedkova 6, Bratislava a 3/ Hlavné mesto SR Bratislava, so sídlom Primaciálne námestie 1, Bratislava vydať rozsudok, ktorým uloží žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 109,51 eur spolu z úrokom z omeškania vo výške 9% p.a. zo sumy 109,51 eur od 28.1.2010 do zaplatenia a k rukám jeho advokáta nahradiť trovy konania, eventuálne ktorým uloží rovnakú povinnosť žalovanému 2/, resp. žalovanému 3/. V priebehu konania zobral žalobca podaním zo dňa 10.1.2014 (čl. 46) žalobu proti žalovanému 1/ a žalovanému 2/ späť. Súd prvej inštancie uznesením vyhláseným v priebehu pojednávania nariadeného na deň 15.1.2014 konanie v časti žalovaného 2/ zastavil a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 2/ náhradu trov konania v sume 88,15 eur, k rukám právneho zástupcu žalovaného 2/. Písomné vyhotovenie tohto uznesenia zo dňa 15.1.2014, č.k. 15 C/8/2011-64 doručoval stranám až úpravou sudcu zo dňa 7.5.2014. V priebehu pojednávania nariadeného na deň 28.2.2014 vyhláseným uznesením zastavil konanie v časti žalovaného 1/ a deklaroval, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Písomné vyhotovenie tohto uznesenia zo dňa 28.2.2014, č.k. 15C/8/2011-66 doručoval stranám až úpravou sudcu zo dňa 7.5.2014. V priebehu pojednávania nariadeného na deň 28.2.2014 vyhlásil rozsudok vo veci samej. 14. Vychádzajúc z uvedeného je možné ako prvoradé konštatovať, že súd prvej inštancie nesprávne v písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku neuviedol všetky strany, ktoré boli v čase vyhlásenia rozsudku (t.j. dňa 28.2.2014) stranami sporu na žalovanej strane. Podotýka, že uznesenie o zastavení konania je podľa právnej úpravy účinnej do 30.6.2016 (§ 96 O.s.p.) uznesením, voči ktorému bolo prípustné odvolanie, čo znamená, že jeho účinky nastali až riadnym doručením jeho písomného vyhotovenia. Zrejmú chybu záhlavia písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku (ku ktorej je možné zaradiť aj nesprávne priezvisko právneho zástupcu žalobcu) však odvolací súd nenaprával z dôvodu, že z dôvodov uvedených v nasledujúcej časti tohto rozhodnutia, rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 15. Vzhľadom na to, že odvolaciemu prieskumu sú podrobené dve rozhodnutia súdu prvej inštancie, a to rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 28.2.2014, č.k. 15C/8/2011- 67 a uznesenie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 15.1.2014, č.k. 15C/8/2011-64, odvolací súd v tomto rozhodnutí (v záhlaví a odôvodnení) v záujme prehľadnosti ponecháva pôvodné označenie strán sporu na žalovanej strane. 16. Z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016 vyplýva požiadavka, aby odôvodnenie rozsudku obsahovalo okrem iného stručné a výstižné vysvetlenie toho, ktoré skutočnosti mal súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a zároveň potreba premietnuť jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) do záveru o skutkovom stave veci do tzv. do skutkovej vety, ktorý záver stručne a výstižne vyjadruje zistený skutkový stav veci a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie veci. 17.Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd („ďalej len „Dohovor“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ale právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd sa z tohto dôvodu nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať úplne všetkými dôvodmi a argumentmi procesných strán; postačujúcim je, ak z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (viď tiež II. ÚS 76/07). 18. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou Najvyššieho súdu SR (R 111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“), dôsledkom ktorej nebolo odňatie možnosti účastníka konať pred súdom. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Na rokovaní občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. 19. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje odvolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci, a to pokiaľ ide o odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 28.2.2014, č.k. 15C/8/2011-67. Konštatuje, že práve daný prípad poskytuje podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska analogicky aplikovaného na podmienky odvolacieho konania, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). 20. Rozsudok sa musí skladať z troch predpísaných častí, t. j. z časti úvodnej, tzv. záhlavia, z výrokovej časti (enunciát) a z odôvodnenia s poučením o odvolaní. Zvýšenú pozornosť je súd povinný venovať odôvodneniu svojho rozhodnutia, pretože až v súvislosti s ním, sa rozsudok stáva pre účastníkov konania (strany) zrozumiteľným. Odôvodnenie pritom musí obsahovať odôvodnenie skutkové aj právne, pričom po skutkovej stránke je súd povinný uviesť najprv stručné a výstižné prednesy strán a ich konečné návrhy vo veci samej. V odôvodnení musí byť preto vždy uvedené, ktoré skutočnosti mal súd zistené a ktorými dôkaznými prostriedkami, nestačí uviesť iba obsah dôkazov bez uvedenia, z akých dôvodov súd dospel k záveru o ich pravdivosti. Značnú pozornosť je však nutné venovať i formálnej stránke písomného vyhotovenia odôvodnenia. Je predovšetkým nutné sa vyvarovať doslovnému popisovaniu skutkových tvrdení strán alebo výsledkov vykonaných dôkazov a v súlade so starostlivosťou o zvýšenú úroveň rozsudkov sa kladie dôraz i na požiadavku, uviesť v odôvodnení všetko, čo malo vplyv na konečný návrh strán a naopak javí sa ako úplne zbytočné uvádzať v ňom to, čo pre vlastné meritórne rozhodnutie nemalo žiadny význam. 21. Súd prvej inštancie sa však uvedeným postupom neriadil, keď v rozpore s citovaným zákonným ustanovením vypracoval svoje rozhodnutie spôsobom nezodpovedajúcim zákonom predpísanej forme. Odôvodnenie napadnutého rozsudku nemá náležitosti v zmysle citovaných zákonných ustanovení, nakoľko obsahuje síce doslovný opis (prepis) žaloby (neprípustne), avšak absentuje v ňom čo do myšlienkových postupov, vysporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami, ktoré v konaní vyšli najavo a tiež s argumentáciou strán, majúcich vzťah k prejednávanej veci. V napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie absentujú dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie konajúci súd založil, a z toho vyplývajúci jednoznačný a nepochybný záver o nedôvodnosti žaloby. Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, akým spôsobom súd prvej inštancie vyhodnotil tvrdenia žalobcu, jeho právneho zástupcu a predložené listinné dôkazy, ktorými preukazoval, že začiatkom februára 2009 vo večerných hodinách (cca o 20,00 hod.) viedol svoje motorové vozidlo E. Q., A. O. XXX F. po V. T. B. O., pričom vbehol do hlbokého neoznačeného výtlku na vozovke, v dôsledku čoho došlo k poškodeniu predného disku a posunutiu nastavenia geometrie nápravy. Pokiaľ súd prvej inštancie svoje rozhodnutie na jednej strane založil na úvahe, že žalobca v konaní nepreukázal presný deň nehody (t.j. deň vzniku škody) a na strane druhej neprihliadol a nevyhodnotil skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania , nie je možné preskúmať správnosť ním prijatej úvahy. Súdu prvej inštancie je treba dať do pozornosti, že podľa tvrdenia žalobcu uvedeného v priebehu pojednávania nariadeného na deň 6.11.2013, k nehode malo dôjsť v dňoch 2. alebo 3. februára 2009 vo večerných hodinách, pričom uvedená skutočnosť bola potvrdená výsluchom právneho zástupcu žalobcu v priebehu rovnakého pojednávania (ktorý bol po nehode žalobcom privolaný k miestu nehody). Výšku škody žalobca v konaní preukazoval k žalobe priloženou fotodokumentáciou a Vyúčtovaním zákaziek V XXXXXXX a B.. Podľa ust. § 132 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016 , dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Uvedený postup súd prvej inštancie ignoroval, tvrdeniami žalobcu a námietkami žalovaného 3/, ktoré sa pri osvedčovaní relevantných skutočností javia ako nie nepodstatné, sa v rozhodnutí vôbec nezaoberal. 22. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p. zrušil, pretože jeho nepreskúmateľnosťou došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Úlohou prvoinštančného súdu bude pri ďalšom prejednaní veci skúmať a posúdiť opodstatnenosť nároku žalobcu, opätovne vo veci rozhodnúť a odôvodniť rozhodnutie tak, aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2 C.s.p., t.zn. v ňom uviesť stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri posúdení žaloby, vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy; v novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods.3 C.s.p.). 23. Vychádzajúc z ust. § 470 ods. 2 C.s.p., ktorého účelom je podpora nepravej retroaktivity zachovaním účinkov právnych úkonov vykonaných do 30. 6. 2016 (v danej veci odvolania podaného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III zo dňa 15.1.2014, č.k. 15C/5/2011-64 v časti priznania výšky náhrady trov konania žalovanému 2/, voči ktorému bolo do 30. 6. 2016 odvolanie prípustné), odvolací súd rozhodujúci za účinnosti nového C.s.p. pri svojom rozhodovaní zohľadnil skutkový a právny stav platný v čase rozhodovania prvoinštančného súdu a odvolanie žalobcu podané proti výroku o trovách konania za staršej procesnej úpravy, posúdil ako prípustné. 24. Podľa § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p., ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. 25. V prejednávanej veci súd prvej inštancie o náhrade trov konania rozhodol v súlade so zásadou zavinenia vyjadrenou v ust. § 146 ods. 2 O.s.p., keď správne zhodnotil, že zastavenie konania voči žalovanému 2/ bolo z procesného hľadiska zavinené žalobcom, ktorý využijúc svoje dispozičné oprávnenie vzal žalobu proti žalovanému 2/ späť. S týmto postupom súdu sa odvolací súd plne stotožňuje, nakoľko žalobcu ako účastníka sporového konania zaťažuje nielen zodpovednosť za výsledok (§ 142 O.s.p.), ale aj za prípadné zastavenie konania z dôvodov na jeho strane (§ 146 ods. 2 O.s.p.). Žalobca v danej veci svojim dispozičným prejavom (žalobou) vyvolal súdny spor, s ktorým sú spojené trovy konania, čoho si musel byť vedomý, a rovnako na základe jeho dispozície so žalobou došlo k jeho zastaveniu voči žalovanému 2/. Odvolací súd konštatuje, že v danej veci neboli splnené podmienky pre rozhodnutie o náhrade trov konania podľa § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p., keďže žalovaný 2/ z procesného hľadiska nedal žiaden dôvod pre späťvzatie žaloby voči nemu v danej veci. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd pritom posudzuje správanie sa účastníkov konania po podaní žaloby a jeho dopad na konanie, resp. jeho súvislosť so zastavením konania z procesného, nie z hmotnoprávneho hľadiska. Žalobcom v odvolaní uvádzané argumenty by mohli mať vplyv len na hmotnoprávne posúdenie tvrdeného nároku, nie na záver o procesnom zavinení niektorého z účastníkov konania na zastavení konania. 26. K námietke žalobcu o neúčelnosti trov právneho zastúpenia žalovaného 2/ v danom konaní, ktorú odvolací súd posudzoval v intenciách konkrétnych okolností prípadu, cieľa právneho zastúpenia a osoby zastúpeného, charakteru posudzovanej veci, či procesného správania sa žalovaného 2/ dospel k záveru, že trovy právneho zastúpenia boli v danom prípade účelne vynaložené na riadne bránenie práva žalovaného 2/ na súde. V zmysle konštantných záverov súdnej praxe len samotná skutočnosť, že strana sporu (resp. zriaďovateľ žalovaného 2/) má zamestnancov s právnickým vzdelaním, ho nezbavuje jeho procesného práva na zastúpenie advokátom v spore a vzhľadom na povahu žalobou uplatneného nároku, ktorý nespadá pod tzv. formulárové, opätovne podávané žaloby s rovnakým skutkovým základom, nemožno konštatovať ani neúčelnosť týchto trov právneho zastúpenia. Súdom prvej inštancie priznané trovy právneho zastúpenia žalovanému 2/ preto nie sú jeho odobrením zneužitia práva na zastúpenie advokátom zo strany tejto strany sporu. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 15.1.2014, č.k. 15C/8/2011-64 v napadnutej časti (t.j. vo výroku o trovách konania) podľa § 378 ods.1 C.s.p. ako vecne a právne správne potvrdil. 27. S poukazom na to, že rozhodnutím odvolacieho súdu sa konanie voči žalovanému 2/ končí (§ 262 ods.1 C.s.p.), odvolací súd podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania v odvolacom konaní úspešnému žalovanému 2/ proti neúspešnému žalobcovi s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).