Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/221/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1311203510 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1311203510.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej, v právnej veci žalobcu: D.. E. Q., T. O. XX, T., Š. Z. J., zast. JUDr. Stanislav Jakubčík, advokát, so sídlom Kutlíkova 17, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v ktorej menej koná Ministerstvo zdravotníctva SR, so sídlom Limbová 2, Bratislava, zast. JUDr. Marta Srncová, advokátka, so sídlom Seberíniho 9, Bratislava, o náhradu škody 759.479,40 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č. k. 45C/45/2011-228 zo dňa 28. júna 2012, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym úradným postupom žalovaného. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca sa v konaní domáhal náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci na základe nezákonných rozhodnutí vydaných Ministerstvom zdravotníctva zo dňa 8.11.2007 č. 23506-10/2007 ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu - vedúceho služobného úradu MZ SR, č. 22880-1/2007-OÚ zo dňa 10.9.2007, ktoré boli rozsudkom NSSR sp. zn. 4Sžo 6/2010 zo dňa 31.8.2010 zrušené. Vedúci služobného úradu Ministerstva zdravotníctva SR rozhodnutím č. 22880-1/2007-OÚ zo dňa 10.9.2007 podľa § 40 ods. 2 písm. a) Zák. o štátnej službe skončil so žalobcom štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca v stálej službe vo funkcii hlavný štátny radca s miestom výkonu štátnej služby MZ SR ku dňu 10.9.2007, proti tomuto rozhodnutiu sa žalobca odvolal tvrdiac, že mu služobný úrad neponúkol voľné štátnozamestnanecké miesto. Vedúci služobného úradu, ako druhostupňový orgán odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie z 10.9.2007 potvrdil. Krajský súd v Bratislave zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia vedúceho služobného úradu MZ SR č. 23506-10/2007-OÚ zo dňa 8.11.2007, ako druhostupňového správneho orgánu, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. 22880-1/2007-OÚ zo dňa 10.9.2007 o odvolaní žalobcu zo štátnozamestnaneckého pomeru v stálej službe. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 4Sžo/6/2010 zo dňa 31.8.2010 rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/4/2008-117 zo dňa 7.4.2010 zmenil a uvedené rozhodnutia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 2. Na základe takto zisteného skutkového stavu prvoinštančný súd konštatoval, že v danom prípade sa nejedná o zodpovednostný vzťah verejnoprávnej povahy vyplývajúci z úradného postupu pri výkone verejnej moci, pre jej uplatňovanie je charakteristický vzťah nadriadenosti a podriadenosti zúčastnených subjektov týchto právnych vzťahov, preto je vylúčené postupovať podľa uvedeného zákona pri posudzovaní zodpovednosti vyplývajúcej z individuálnych pracovných vzťahov, teda aj zo štátnozamestnaneckého pomeru charakterizovaného vzájomnou rovnosťou účastníkov. V zmysle zákona o štátnej službe je žalobca štátnym zamestnancom a žalovaný je v pozícii služobného úradu, ide teda o štátnozamestnanecký pomer a za škodu spôsobenú v týchto vzťahoch štát zodpovedá podľa všeobecných predpisov. Pokiaľ žalobca poukazuje na to, že žalovaný napriek uvedenému rozsudku Najvyššieho súdu SR naďalej pokračuje v nezákonnom konaní a naďalej mu zadržiava plat, na ktorý má zákonný nárok, okrem čiastky 7 693,64 €, ktorá mu bola 14.10.2010 vyplatená, súd uviedol, že zákon o štátnej službe upravuje nároky z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, kedy je služobný úrad povinný poskytnúť štátnemu zamestnancovi funkčný plat a na štátnozamestnanecké vzťahy sa primerane použijú ustanovenia zákonníka práce v oblasti náhrady škody a nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru. Ani zákonník práce neumožňuje domáhať sa zamestnancom súdnou cestou pri nárokoch z neplatného skončenia pracovného pomeru náhrady majetkovej či nemajetkovej ujmy. 3. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že žalovaný si neplnil zákonnú povinnosť vyplatiť mu funkčný plat, na ktorý má nárok, uviedol, že na Okresnom súde Bratislava III sa vedie konanie o uplatňovanom nároku, o ktorom bude rozhodnuté. Taktiež zo záznamu Inšpektorátu práce Bratislava zo dňa 28.3.2011, IBA-1-51-2.3/Z-P24-10 na základe odstúpenia Generálnej prokuratúry v Bratislave mal súd preukázané, že za kontrolované obdobie zo strany zamestnávateľa nedošlo k porušeniu zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe v znení do 31.10.2009. Napokon Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 2Co 182/2011-203 zo dňa 28.3.2012 potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 8.9.2010 č. k. 12C/16/2008-179, ktorým zamietol žalobu žalobcu na náhradu škody spôsobenej uvedeným nezákonným rozhodnutím. Pri vzniku škody nie je možné vychádzať z hypotetického predpokladu možného rozmnoženia majetkových hodnôt, rozsah náhrady škody nie je závislý na tom, ako poškodený s vecou naloží, či ju predá, daruje, prenajme a za akú protihodnotu, lebo tieto okolnosti sú náhodné bez súvislosti s príčinou vzniku škody. Obsah pojmu škody by bol popretý tým, že by sa výška škody stala závislou na náhodných udalostiach, ktoré pre ňu nie sú právne rozhodné. 4. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal trovy konania v plnej výške. Trovy konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia žalovaného JUDr. Martou Srncovou, advokátkou, podľa vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. uplatnených vo výške 9 669,- €. 5. Rozsudok odvolaním v zákonom stanovenej lehote napadol žalobca. V dôvodoch odvolania uviedol, že záver súdu prvej inštancie považuje za nezrozumiteľný v rozpore s ústavou a so zákonmi, ak aj dohovorom ľudských práv. Rozhodnutia orgánu verejnej moci boli zrušené v rámci preskúmavania zákonnosti súdom a sú bezpochyby nezákonné. Nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že rozhodnutia nie sú rozhodnutiami verejnej moci, a teda nejedná sa o zodpovednostný vzťah verejnoprávnej povahy. V prípade, ak by tieto rozhodnutia neboli rozhodnutiami pri výkone verejnej moci, preskúmanie rozhodnutí správnych orgánov súdom by nemalo zmysel a teda by nemala zmysel a účel ani taká právna úprava zakotvená v ústave a obsiahnutá v Občianskom súdnom poriadku. Svojim rozhodnutím súd prvej inštancie popiera zmysel a účel zákonov. Súd prvej inštancie teda nesprávne právne vec posúdil. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa a priori odmietol zaoberať otázkou vzniku škody. Žalovaný doposiaľ zadržiava žalobcovi funkčný plat za obdobie od 1.1.2004 do 22.10.2010, čím je daná jednoznačná príčinná súvislosti. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v plnom rozsahu vyhovel, alternatívne aby rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 6. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že z obsahu odvolania je zjavné absolútne nepochopenie základných rozdielov medzi nezákonnosťou rozhodnutí orgánov verejnej moci pri výkone verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom týchto orgánov v zmysle aplikácie zák. č. 514//2003 Z. z. a nezákonnosťou rozhodnutí vydaných v rámci individuálnych zamestnaneckých vzťahov medzi orgánom štátnej správy a občanom v právnom postavení zamestnanca príslušného orgánu štátnej správy podľa zák. č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a zák. č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe v platnom znení. Dal do pozornosti rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Co 182/2011-203 zo dňa 28.3.2012, týkajúci sa tých istých strán sporu s obdobným predmetom konania. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 7. O odvolaní žalobcu rozhodol Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudkom č. k. 9Co 507/2012-251 zo dňa 29.5.2014, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. 8. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením č. k. 2 Cdo 72/2016-324 zo dňa 30.3.2017 zrušil vyššie uvedený rozsudok Krajského súdu v Bratislave a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd prihliadol na vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., ktorá sa vyskytla v štádiu odvolacieho konania v podobe nedoručenia vyjadrenia žalovaného k odvolaniu žalobcovi, ktorý nemal možnosť sa dozvedieť o tomto vyjadrení a prípadne sa k nemu vyjadriť. Pretože odňatie možnosti konať pred súdom strane sporu znamená porušenie práva na spravodlivý proces, je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť. 9. Odvolací súd dourčil vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k nemu žalobcovi dňa 13.10.2017. 10. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne vyjadril podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 25.10.2017, v ktorom uviedol, že sa nemôže stotožniť s názorom žalovaného, že by sa zákona č. 514/2003 Z. z. nevzťahoval na predmetnú vec. Poukázal pri tom na § 2 ods. 1 predmetného zákona. Upozornil i na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 349/2009 a III. ÚS 219/2014, z ktorých vyplýva, že rozhodnutie služobného úradu je rozhodnutím orgánu verejnej moci. Žalobca ďalej namietal, že nezákonné rozhodnutia žalobcu boli vydané v čase platnosti zákona č. 312/2001 Z. z., kedy bol postup pri vzniku, zmene a zániku štátnozamestnaneckého pomeru upravený Správnym poriadkom, čo len potvrdzuje, že štátnozamestnanecký pomer, bol menený a zanikal autoritatívnym rozhodnutím štátneho orgánu. Súdy v predchádzajúcom konaní v tejto veci podľa názoru žalobcu nesprávne právne posúdili vec, keď dospeli k záveru, že rozhodnutia žalovaného nie sú rozhodnutiami pri výkone verejnej moci. Štátnozamestnanecký pomer ja založený dohodou, avšak len podľa zákona č. 400/2009 Z. z. Pokiaľ aj súd prvej inštancie dospel k záveru, že zákon č. 514/2003 Z. z. sa na predmetnú vec nevzťahuje, jednoznačne mal v duchu zásady iura novit curia posúdiť nárok žalobcu aj z hľadiska iných právnych predpisov, najmä podľa predpisu všeobecne upravujúcemu náhradu škody - Občianskeho zákonníka, v súvislosti s čím poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 149/2011. 11. Žalovaný sa k replike žalobcu nevyjadril. 12. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 13. Po vrátení veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379, 380 ods. 1 C.s.p. v napadnutom (t. j. v celom) rozsahu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v celom rozsahu vecne správny. 14. V prejednávanej veci z ust. § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vyplýva, že štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. Jednou zo základných podmienok konania je civilno-procesná subjektivita, ktorej predpokladom je hmotno-právna subjektivita vo význame spôsobilosti mať práva a povinnosť podľa hmotného práva. Ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti, je potencionálnym subjektom práv a povinností. Aby sa však stal subjektom určitého konkrétneho oprávnenia, nositeľom povinnosti je potrebné právne relevantné správanie, t. j. také správanie subjektu, s ktorým objektívne právo spája vznik určitého práva alebo povinnosti a je potrebné s týmito subjektmi konať. 15. Súd prvej inštancie preto správne postupoval, keď sa prioritne zaoberal otázkou pasívnej legitimácie v tomto konaní. Správne tiež postupoval, keď žalobný návrh zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie, keďže v súdenej veci sa nejedná o zodpovednostný vzťah verejnoprávnej povahy vyplývajúcej z úradného postupu pri výkone verejnej moci, pre uplatňovanie ktorého je charakteristický vzťah nadriadenosti a podriadenosti zúčastnených subjektov, tak ako správne konštatoval prvoinštančný súd. Súd prvej inštancie správne tiež konštatoval, že v posudzovanej veci je vylúčené postupovať podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci pri posudzovaní zodpovednosti vyplývajúcej z individuálnych pracovných vzťahov, teda aj zo štátnozamestnaneckého pomeru charakterizovaného vzájomnou rovnosťou účastníkov. Správne preto súd prvej inštancie uzavrel, že v zmysle zákona o štátnej službe je žalobca štátnym zamestnancom a Ministerstvo zdravotníctva SR je v pozícii služobného úradu, ide teda o štátnozamestnanecký pomer. Pokiaľ si žalobca nárok na náhradu škody uplatnil voči žalovanému v súvislosti s neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru, nejedná sa o zodpovednostný vzťah verejnoprávnej povahy vyplývajúci pri výkone zvrchovanej verejnej moci, na ktorý by bolo možné použiť ustanovenia zákona o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. 16. Žalobca prezentoval v replike názor, že ak prvoinštančný súd dospel k záveru, že nárok žalobcu nemožno posúdiť ako nárok vyplývajúci zo zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., mal nárok žalobcu posúdiť aj z hľadiska iných právnych predpisov, najmä podľa predpisu všeobecne upravujúcemu náhradu škody - Občianskeho zákonníka. Keď súd prvej inštancie ustálil, že žalobcov nárok vyplýval z individuálneho pracovného vzťahu - štátnozamestnaneckého pomeru, v tomto prípade, aj keď nie výslovne, posudzoval nárok žalobcu aj z hľadiska iných právnych predpisov, než podľa zákona č. 514/2003 Z. z., pričom správne dospel k záveru, že v danom spore nie je daná pasívna vecná legitimácia žalovaného. Nároku vyplývajúceho z individuálneho pracovného vzťahu sa žalobca nemôže úspešne domáhať voči štátu, nakoľko účastníkom pracovnoprávneho pomeru, ktorého subjektom bol žalobca, nebol na druhej strane priamo štát. 17. Bez významu je snaha žalobcu spochybniť záver súdu prvej inštancie tým, že považuje rozhodnutie za nezrozumiteľné. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva síce povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len potiaľ, pokiaľ majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/6, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strany sporu na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). 18. Skutočnosť, že sa žalobca nestotožňuje s právnymi závermi prvoinštančného súdu, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám žalobcu o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť, keď tento sa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení právneho predpisu, ani nepoprel ich účel a význam. 19. Súd prvej inštancie v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, správne vec právne posúdil, a keď žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal, rozhodol vecne správne, z dôvodov ktorých odvolací súd, v celom rozsahu sa stotožňujúc s právnym záverom súdu prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie, spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C.s.p. bez ďalšieho odkazuje, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.. 20. O náhrade trov odvolacieho konania a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 453 ods. 3 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobcu nevyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mal žalovaný v odvolacom a dovolacom konaní plný úspech a vznikol mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keď o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).