Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/422/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1311213841 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1311213841.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobkyne: Ľ. Y., bytom N.L. XXXX/XX, Z., zast. JUDr. Romanom Juríkom, advokátom, Račianska 62, Bratislava, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia s.r.o., so sídlom Mliekarenská 10, Bratislava, IČO: 35 792 752, zast. Advokátskou kanceláriou HAVLÁT&PARTNERS, so sídlom Rudnayovo nám. 1, Bratislava, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalobkyne: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Važecká 16, Prešov, IČO: 42 176 778, o určenie neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, o určenie neplatnosti zmluvy o úvere a o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 29. apríla 2013, č.k. 44C 140/2011-291, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaný m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala proti žalovanému určenia, že rozhodcovská doložka uzavretá v rámci zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 03.02.2011 medzi stranami je neprijateľná, že zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 03.02.2011 je neplatná, a že žalovaný je povinný zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur. Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 100%, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti rozsudku. Vec posúdil právne podľa ust. § 53 ods. 1, 4 písm. r), 5 a 10 Obč. zák. a § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa v žalobe argumentovala tým, že vzhľadom na veľký počet hrubo nemorálnych a zneužívajúcich zmluvných podmienok, ktoré zakladajú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, je zmluva o revolvingovom úvere ako celok neplatná. Neprijateľnosť zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky odôvodnila tým, že rozhodcovská doložka ju ako spotrebiteľa núti podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal veriteľ. Poukázala na to, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou aj vtedy, ak fakticky znemožňuje uplatnenie práva spotrebiteľa na súde, keď v 99 % prípadov bude žalovať spotrebiteľa dodávateľ, a ten si vyberie rozhodcovský súd, čím je naplnená hrubá nerovnováha v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, a tiež na to, že spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal. Nárok na primerané finančné zadosťučinenie uplatnila v zmysle ust. § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, keď tvrdila, že pre porušovanie jej spotrebiteľských práv znášala permanentný stav neistoty, obávala sa o výšku dlhu a jeho neustále narastanie, a trpela stresom, keď si voči nej žalovaný uplatňoval jednotlivé nemorálne zmluvné podmienky. Žalovaný nesúhlasil a namietal nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti predmetnej zmluvy s poukazom na to, že sa voči žalobkyni nedomáha žiadneho plnenia. Súd prvej inštancie z výsluchu žalobkyne zistil, že banka jej nechce dať pre jej vek pôžičku, a že je teda odkázaná na nebankové subjekty, keď takýchto úverov má viac, a to od Cofidis, Home Credit, GE MONEY, a Slovenská požičovňa, pričom všetky úvery splatila a podala žaloby na určenie neplatnosti predmetných zmlúv. Žalobkyňa uviedla, že podpísala žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/zmluva o revolvingovom úvere a rozhodcovskú zmluvu, a po prečítaní zistila, že jej žalovaný dáva úver 450 eur. Následne jej poštou došlo oznámenie veriteľa o schválení úveru, zmluva o revolvingovom úvere a rozhodcovská zmluva a zmluvné podmienky, z čoho potom zistila, že žalovaný si z poskytnutého úveru odrátal 75,95 eur ako odplatu za úver a dňa 04.02.2011 jej prišla na účet suma 374,10 eur, ktorú žalovanému splatila. Medzi stranami sporu nebolo sporné uzatvorenie zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 03.02.2011 a rozhodcovskej zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 03.02.2011. Z výpisov z účtu žalobkyne súd prvej inštancie zistil, že žalovaný jej poukázal dňa 04.02.2011 na účet 374,10 eur, pričom podľa predložených výpisov žalobkyňa za obdobie od 01.02.2011 do 07.05.2012 žalovanému uhradila v celkovej výške 375,10 eur. 3. Po vykonanom dokazovaní výsluchom žalobkyne, vyjadreniami žalovaného, žiadosťou o poskytnutie revolvingového úveru/zmluvou o revolvingovom úvere č. XX XXXXXXXX zo dňa 03.02.2011, rozhodcovskou zmluvou č. XXXXXXXXXX zo dňa 03.02.2011, oznámením veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 03.02.2011 spolu so zmluvnými dojednania mi zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia s.r.o., výpismi z účtu žalobkyne, a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. Mal za preukázané, že sporové strany uzatvorili k zmluve o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX dňa 03.02.2011 rozhodcovskú zmluvu v zmysle ust. § 3 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. 4. Podrobne vysvetlil inštitút rozhodcovského konania, keď uviedol, že právomoc rozhodcu prejednať a rozhodnúť spor sa zakladá na zhodnej vôli sporových strán prejavených rozhodcovskej zmluve. Prejednanie veci v rozhodcovskom konaní neznamená vzdanie sa právnej ochrany, ale predstavuje skôr presunutie právomoci, respektíve príslušnosti na iný rozhodujúci orgán, ktorý nachádza právo. Poukázal na to, že uzavretie zmluvy je výsledkom slobodného rozhodnutia strán, ktoré zvažujú výhody a nevýhody prejednania veci v rozhodcovskom konaní, keďže autonómia ich vôle je jedným z princípov právneho štátu a vzťahuje sa aj na dojednávanie rozhodcovských zmlúv. Uviedol, že ak je rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, kde treba prísnejšie posudzovať jej formuláciu (aby obe strany mali rovnaké práva pri výbere rozhodcov), strany sa musia dohodnúť buď na "ad hoc" rozhodcovi alebo na stálom rozhodcovskom súde, ktorý je zriadený na základe zákona. Vysvetlil, že rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách nemožno automaticky považovať za neplatné, keď neplatnosť takejto doložky je spôsobená až tým, že v konkrétnom prípade spôsobuje značnú nerovnováhu strán v neprospech spotrebiteľa. Podmienkou pre platné dojednanie rozhodcovskej zmluvy v spotrebiteľských veciach je dojednanie transparentného a jednoznačného pravidla na určenie osoby rozhodcu. Z rozhodcovskej zmluvy, ktorú uzavreli sporové strany, zistil, že táto zmluva je na samostatnej listine, nie je ukrytá v množstve zmluvných podmienok zmluvy o revolvingovom úvere, je jednoznačným spôsobom vyjadrená, a obsahuje stručné a zrozumiteľné vysvetlenie dôsledkov jej uzatvorenia. Vyhodnotil, že žalobkyňa mala možnosť výberu, či ju podpíše, keď žalovaný v postavení veriteľa v čl. 2. zrozumiteľne vyhlásil, že uzatvorenie tejto rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia a vykonávania zmluvy o revolvingovom úvere a dlžník nie je povinný prijať návrh tejto rozhodcovskej zmluvy. Z rozhodcovskej zmluvy ďalej zistil, že žalobkyňa mala možnosť od nej odstúpiť do 14 dní od jej uzavretia (čl. 7), možnosť riešenia sporov v rozhodcovskom konaní pred stálymi rozhodcovskými súdmi v Bratislave a v Banskej Bystrici ako aj v súdnom konaní, pričom výber spočíva na žalobcovi (teda nie výlučne na veriteľovi), takže aj vzhľadom na bydlisko žalobkyne nejde o sťaženie ochrany jej práv z geografických dôvodov pre neprimeranú vzdialenosť rozhodcovského súdu od jej bydliska. Zmluvu posudzoval z viacerých hľadísk, a po jej posúdení z hľadiska rozsahu zistil malý rozsah - 7 článkov, z hľadiska štruktúry skonštatoval prehľadné členenie na 7 článkov, a z hľadiska voľby písma vyhodnotil písmo ako zreteľne čitateľné. Ustálil, že rozhodcovská zmluva bola na samostatnej listine a označená ako rozhodcovská zmluva, z čoho vyvodil, že nemožno mať potom pochybnosti o tom, že žalobkyňa ako príjemca tohto zmluvného návrhu vyslovila súhlas ako so zmluvou hlavnou, tak aj s rozhodcovskou zmluvou. Dospel k záveru, že žalobkyňa musela vedieť, že uzatvára rozhodcovskú zmluvu, pričom takýto záver možno urobiť aj z pohľadu "priemerného spotrebiteľa". Vyhodnotil, že žalobkyňa je pomerne zbehlá v braní si úverov od rôznych nebankových spoločností, a je teda namieste považovať ju za "priemerného spotrebiteľa". Skonštatoval, že ochrana spotrebiteľa má svoje hranice a v žiadnom prípade ju nemožno považovať za obranu ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Súd prvej inštancie nezistil neprijateľnosť a teda neplatnosť rozhodcovskej doložky, a preto žalobu o určenie neprijateľnosti rozhodcovskej doložky uzavretej k zmluve o revolvingovom úvere zamietol. 5. Keďže žalobkyňa sa domáhala určenia neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere, zaoberal sa jej platnosťou aj za pomoci výkladu (ust. § 35 ods. 2 Obč. zák.). Nestotožnil sa s tvrdením žalobkyne, že jej zmluvné dojednania pred uzatvorením zmluvy neboli známe. Výsluchom žalobkyne mal za preukázané, že zástupkyňa žalovaného, ktorú žalobkyňa kontaktovala, ju navštívila minimálne dvakrát (podľa žalobkyne dva alebo trikrát), najprv vyplnila žiadosť o úver (požadovala 333 eur), pri druhej návšteve bola uzrozumená s výškou úveru, keď jej zástupkyňa žalovaného oznámila, že jej dajú úver 450 eur. Žalobkyňa následne podpísala žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/ zmluvu o revolvingovom úvere a rozhodcovskú zmluvu. Poštou jej prišlo oznámenie veriteľa o schválení úveru - zmluva o revolvingovom úvere, rozhodcovská zmluva a zmluvné podmienky, z čoho zistila, že žalovaný si odrátal z poskytnutého úveru 75,95 eur ako odplatu za úver a 04.02.2011 jej prišla na účet suma 374,10 eur. Mechanizmus uzatvárania zmluvy aj vzhľadom na opakované návštevy zástupkyne žalovaného umožňoval podľa názoru súdu prvej inštancie žalobkyni oboznámiť sa so zmluvnými podmienkami. Mal za to, že pokiaľ by žalobkyňa dodatočne dospela k záveru, že predmetná zmluva o úvere je pre ňu neprijateľná, mohla využiť možnosť od nej odstúpiť bez uvedenia dôvodu (čl. 18 bod 18. 2 zmluvy) v lehote 14 dní odo dňa, kedy jej bola doručená. V tomto smere dospel k záveru, že žalobkyňa dostatočne zreteľne prejavila vôľu uzatvoriť zmluvu o revolvingovom úvere, ktorá korešponduje aj s jej písomným - jazykovým vyjadrením. Uviedol, že z procesu, ktorý predchádzal podpisu zmluvy, jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa nekonala v časovej tiesni, zmluvu si aj po jej podpise mohla dať prekonzultovať, a v prípade, že by boli úverové podmienky pre ňu neúnosné, mohla využiť právo na odstúpenie od zmluvy bez uvedenia dôvodu. Vysvetlil, že spotrebiteľské zmluvy majú byť vyvážené, pričom ak dôjde k pochybnostiam o obsahu spotrebiteľskej zmluvy a možnému rôznemu výkladu, platí výklad, ktorý je priaznivejší pre spotrebiteľa. Základným princípom spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky, teda ustanovenia spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa pod sankciou absolútnej neplatnosti podmienky. Značná nerovnováha predstavuje také právne postavenie spotrebiteľa, ktoré mu nedovoľuje alebo značne obmedzuje uplatňovanie nárokov, ktorými sa domáha riadneho plnenia zo zmluvy, nápravy už prijatého plnenia, alebo ktoré sa týkali možnosti odstúpenia od zmluvy. Zdôraznil, že neprijateľnosť zmluvnej podmienky, ktorá je potom neplatná, však nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy, pokiaľ túto podmienku možno oddeliť od ostatných ustanovení zmluvy. Následne posúdil jednotlivé žalobkyňou namietané zmluvné podmienky, tieto podrobne analyzoval, a po ich vyhodnotení ich nepovažoval za neprijateľné. Dospel potom k záveru, že predmetná zmluva o revolvingovom úvere, uzavretá medzi stranami obsahuje všetky náležitosti v zmysle cit. ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z.. Skonštatoval, že zo zmluvy vyplýva, že žalobkyni bola schválená výška úveru 450 eur, splatnosť úveru 30 mesiacov, výška mesačnej splátky úveru 27,70 eur, dátum splatnosti prvej splátky úveru 21.03.2011, dátum splatnosti poslednej splátky úveru 21.08.2013, periodicita splácania úveru - mesačná, dátum splatnosti splátky v priebehu periódy splácania - 21, celková výška úveru 450 eur, RPMN úveru 66,18 %, priemerná hodnota RPMN platná ku dňu podpísania zmluvy 44,57 %, schválená výška revolvingu 265,77 eur, zvýšenie celkovej výšky úveru po vykonaní revolvingu 265,77 eur, RPMN po vykonaní revolvingu (predpokladaná výška) 61,58 %, úverový limit 450 eur, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť 831 eur, odplata za poskytnutie služby v zmysle článku 8 ods. 8. 1 písm. a) dohody o poskytnutí služby 75,90 eur, ročná úroková sadzba úveru 70,03 %, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť pri každom revolvingu 498,60 eur, ročná úroková sadzba 68,11 %, ročná úroková sadzba úrokov z omeškania 9 %, dátum nadobudnutia platnosti zmluvy 03.02.2011, dátum nadobudnutia účinnosti zmluvy 03.02.2011. S poukazom na to, že nepovažoval jednotlivé namietané zmluvné podmienky za neprijateľné a zároveň zmluva obsahovala všetky náležitosti v zmysle zákona o spotrebiteľskom úvere, žalobu o určenie neplatnosti predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere zamietol. Vzhľadom na to, že nezistil porušenie práv alebo povinností žalobkyne ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi zo strany žalovaného, ktoré by jej zakladali právo na primerané finančné zadosťučinenie, žalobu aj v časti o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500 eur ako nedôvodnú zamietol. 6. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. podľa zásady úspechu a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal náhradu trov konania vo výške 100 % s poukazom na ust. § 151 ods. 7 O.s.p. 7. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa včas odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jej žalobe v celom rozsahu vyhovieť, alebo zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Súdu prvej inštancie vytkla, že nedostatočne vyhodnotil podstatné skutkové okolnosti veci, čo malo za následok okrem iného nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia. Namietala tiež, že jednostranne a účelovo prihliadal na argumenty a dôkazy žalovaného, pričom jej argumenty nezohľadnil, a keďže za svoje pojal výhradne tvrdenia žalovaného, odňal jej právo na prístup k súdu a porušil zásadu rovnosti účastníkov konania. Rozhodnutie považovala tiež za arbitrárne a v rozpore s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR a aj Ústavného súdu SR, týkajúcou sa odôvodňovania súdnych rozhodnutí. V tejto súvislosti poukázala na konkrétne rozhodnutia s tým, že podľa jej názoru napadnutý rozsudok nespĺňa judikované závery a vybočuje z rámca preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Nesúhlasila ani s právnym posúdením neprijateľných zmluvných podmienok a nekalých praktík žalovaného. 8. Zopakovala svoju argumentáciu ohľadne neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy, ktorú považovala za rozhodcovskú doložku, brániacu uplatniť vec na súde, ak dodávateľ skôr podá žalobu na rozhodcovskom súde, čím núti spotrebiteľa riešiť v takomto prípade vec iba v rozhodcovskom konaní. Citovala ust. § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák. s tým, že je tak vystavená rozhodcovskému súdu, ktorý je pre ňu netransparentný, keď vzhľadom na to, že žalovaný ho má predtlačený v tzv. rozhodcovskej zmluve, vyvoláva pochybnosti o jeho objektívnosti. Aj miesto považovala za nevýhodnejšie, keďže inak by žalobca mohol využiť súd v mieste svojho bydliska, pričom na súde je spotrebiteľ oslobodený od súdnych poplatkov a od trov konania. Poukázala na to, že napriek snahe žalovaného budiť dojem, že ide o rozhodcovskú zmluvu, z jeho strany ide len o technické oddelenie zmluvy o úvere a tzv. rozhodcovskej zmluvy. Zdôraznila, že nemala reálnu možnosť ovplyvniť obsah ani rokovať o tzv. rozhodcovskej zmluve. Snaha žalovaného navodiť dojem, že ide o individuálne dojednanie, mala len zmiasť súd, pretože tento právny úkon nemožno vyhodnotiť ako riadne vyjednanú rozhodcovskú zmluvu. V tejto súvislosti poukázala na konkrétne súdne rozhodnutia, ktoré sa týkajú hodnotenia rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, a z týchto citovala. 9. V ďalšom sa podrobne vyjadrila k jednotlivým, ňou v priebehu konania namietaným článkom a bodom úverovej zmluvy a zotrvala na svojej argumentácii o ich neprijateľnosti. V tejto súvislosti tiež vyjadrila nesúhlas s vyhodnotením jednotlivých zmluvných podmienok súdom prvej inštancie a opätovne zdôraznila, že v odôvodnení svojho rozhodnutia len prevzal argumenty žalovaného. Opäť citovala z konkrétnych súdnych rozhodnutí, vo svetle ktorých žiadala posudzovať aj nekalé obchodné praktiky žalovaného. Poukázala na to, že hoci súd prvej inštancie skonštatoval, že spotrebiteľské zmluvy majú byť vyvážené, túto teóriu nepreviedol do praxe, a nie je ani obsiahnutá v jeho rozhodnutí, keď v podstate konštatoval, že je v poriadku, keď dodávatelia používajú neprijateľné zmluvné podmienky, pokiaľ má spotrebiteľ možnosť od úverovej zmluvy v rámci istej doby odstúpiť, počas ktorej si môže dať zmluvu na vlastný popud prekontrolovať. Mala za to, že súdu prvej inštancie dostatočne ozrejmila dôvody neprijateľnosti, pričom zdôraznila, že súd má ex offo kontrolovať neprijateľnosť zmluvných podmienok. Súd prvej inštancie však podľa jej názoru neprijateľnosť zmluvných podmienok neposúdil po právnej stránke správne, keď nevychádzal z ich rozporu s dobrými mravmi bez ohľadu na to, či sa skutočne použijú alebo nie, keď podmienky naviac zhodnotil nie z pohľadu spotrebiteľa, ale z pohľadu dodávateľa a ich výhodnosti pre neho. 10. Argumentovala, že nesprávne právne posúdenie sa prejavilo aj pri nároku na primerané finančné zadosťučinenie, ktorý súd prvej inštancie v celosti zle posúdil a nesprávne ustálil podmienky pre jeho priznanie. Nesúhlasila s jeho tvrdením v odôvodnení napadnutého rozsudku, že by neuniesla dôkazné bremeno, a že požadovaný výrok adekvátne neodôvodnila. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Obo 302/2006 v ktorom Najvyšší súd SR vymedzil kritéria pre posúdenie finančného zadosťučinenia a ich hľadiská. Vyjadrila presvedčenie, že pre priznanie nároku na finančné zadosťučinenie sú splnené všetky podmienky. S poukazom na rôzne rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, Súdneho dvora ES, čl. 38 charty základných práv EÚ, čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ, ust. § 3 ods. 1, § 52 ods. 4 a § 53 ods. 1 a 5 Obč. zák. a § 2 písm. a) a u) zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa mala za to, že súd prvej inštancie svojím rozhodnutím porušil jej práva ako spotrebiteľky. 11. Žalovaný navrhol vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Nesúhlasil s tvrdeniami a hodnoteniami žalobkyne v odvolaní, ako ani s jej argumentáciou ohľadom údajných nesprávnych skutkových zistení, keď poukázal na to, že žalobkyňa ani v odvolaní neuviedla žiadne konkrétne skutočnosti, na ktorých je toto tvrdenie založené, alebo o aké skutkové okolnosti sa vôbec opiera. Zhrnul súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, uvedený aj v napadnutom rozsudku, ktorý podľa jeho názoru dostatočným a relevantným spôsobom preukazuje jeho skutkové zistenia. Uviedol, že ani jedno z tvrdení žalobkyne v odvolaní nesmeruje k vyvráteniu skutkových záverov súdu prvej inštancie, a jej všeobecné vyjadrenia smerujú skôr proti hodnoteniu skutkových záverov. Ak žalobkyňa tvrdila, že súd prvej inštancie prihliadol najmä na jeho argumenty a nezohľadnil ňou tvrdené skutočnosti, poukázal na to, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú podstatný význam. Z odvolania žalobkyne vyplýva, že táto považuje rozsudok za nedostatočne odôvodnený a údajne plný rozporných tvrdení a stanovísk, pričom z jej odvolania nie je možné identifikovať ani len to, ktoré konkrétne tvrdenia a stanoviská obsiahnuté do rozsudku považuje žalobkyňa za rozporné, a v čom konkrétne by mala ich rozpornosť spočívať. Nesúhlasil ani s tvrdením žalobkyne, že bolo zasiahnuté do jej práv na súdnu ochranu, keď poukázal na to, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany, aby sa všeobecný súd stotožnil z jej právnymi názormi, a aby bolo rozhodnuté v súlade z jej požiadavkami. Do tohto práva nepatrí ani právo strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Skutočnosť, že sa súd prvej inštancie stotožnil s jeho právnou argumentáciou, nie je možné považovať za porušenie práva na spravodlivý proces alebo zásady rovnosti sporových strán. Zo závermi prijatými súdom prvej inštancie sa stotožnil, keď poukázal na to, že súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ozrejmil svoje myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia dôkazov, skutkové zistenia a vyvodené právne závery takým spôsobom, že výsledok jeho rozhodovacej činnosti je jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený. Nesúhlasil s námietkou žalobkyne, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď poukázal na to, že žalobkyňa sa v odvolaní vôbec nezamerala na vyvracanie podstaty právnych záverov súdu, ale na to, aby tieto závery interpretovala obmedzeným výkladom, ktorý nič nemení na ich podstate, pričom ich žiadnym spôsobom nevyvrátila. Zdôraznil tiež, že tvrdenia žalobkyne o neplatnosti úverovej zmluvy ako celku sú v rozpore aj s euro-konformným výkladom relevantných ustanovení právnych noriem upravujúcich ochranu spotrebiteľa. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora sp.zn. C-453/2010 zo dňa 15.03.2012. Aj výrok rozsudku o nepriznaní nároku na primerané finančné zadosťučinenie považoval za správny, keďže účelom inštitútu finančného zadosťučinenia je reparovať ujmu, ktorá bola spôsobená neoprávneným zásahom do práva na ochranu spotrebiteľa, pričom jeho predpokladom je ujma, ktorá musí byť v konaní preukázaná a nie len deklarovaná na základe domnienok a hypotéz. V tejto súvislosti zdôraznil, že súd môže priznať finančné zadosťučinenie iba v prípade úspešného uplatnenia porušenia práv alebo povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa, a preto je prípustné len vtedy, ak bol spotrebiteľ v konaní predchádzajúcom rozhodnutiu o finančnom zadosťučinení úspešný. Keďže konanie o ochranu spotrebiteľa je konaním návrhovým, bolo na žalobkyni, aby preukázala okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva, ako aj závažnosť vzniknutej ujmy. Nie je úlohou súdu, aby ex offo nahrádzal procesnú aktivitu žalobkyne a vyhľadával za ňu dôkazy. Poukázal na to, že v konaní neboli zistené žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie, a ani sama žalobkyňa ich nielen že nepreukázala, ale ani netvrdila, hoci znášala dôkazné bremeno. Uviedol, že ani v odvolaní žalobkyňa žiadne takéto relevantné skutočnosti nekonkretizuje, len povrchne konštatuje, že tu sú. Argumentáciu žalobkyne rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Obo 302/2006 považoval za irelevantnú, keďže toto rozhodnutie sa týkalo právneho vzťahu spravujúceho sa normami obchodného práva, a teda úplne odlišným právnym režimom ako zmluvný vzťah sporových strán. 12. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadrila. 13. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. 14. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 15. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutej časti rozsudku, ktorou súd prvej inštancie žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, uzavretej v rámci zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 03.02.2011 (výrok I), a uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur (výrok III) zamietol, a v podrobnostiach na ne poukazuje. Odvolací súd sa stotožnil aj so zamietnutím žaloby v časti žalobkyňou požadovaného určenia neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere. 16. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne a dostatočne zistil skutkový stav, aplikované ust. § 53 ods. 1, 4 písm. r), 5 a 10 Obč. zák. a § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov správne vyložil, a svoje rozhodnutie tiež odôvodnil tak, ako to malo na mysli v čase rozhodovania platné a účinné ust. § 157 ods. 2 O.s.p., a preto nemôže obstáť námietka žalobkyne o nedostatočnom odôvodnení resp. nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, a dospel k správnemu záveru o nedôvodnosti žaloby. Odvolací súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, čím sa súd prvej inštancie aj riadil, keď dal jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom sporu. Na tomto závere odvolacieho súdu nič nemení ani poukazovanie žalobkyne na rôzne rozhodnutia, týkajúce sa legitímnych požiadaviek na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré mal odvolací súd za naplnené, ani skutočnosť, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie zrejme neodôvodnil podľa požiadavky žalobkyne. Považuje totiž za potrebné zdôrazniť, že sporová strana nemá právo na odôvodnenie rozhodnutia podľa jej predstáv ani právo na to, aby súd jej argumentácii vyhovel, a aby bola v spore úspešná. 17. Ohľadom žalobkyňou požadovaného určenia neprijateľnosti rozhodcovskej doložky uviedol súd prvej inštancie všetky svoje zistenia z preskúmanej rozhodcovskej zmluvy a podrobne vysvetlil ako svoje zistenia skutkovo i právne vyhodnotil. Ak nezistil neprijateľnosť a neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodol na základe správneho vyhodnotenia z predmetnej rozhodcovskej zmluvy zistených skutočností, a teda správne. Odvolací súd sa so všetkými, ako skutkovými, tak aj právnymi závermi súdu prvej inštancie stotožnil. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia naviac uvádza, že žalobkyňa žiadala v žalobe určiť, že rozhodcovská doložka, uzavretá v rámci zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere je ako súčasť revolvingovej zmluvy neprijateľná. Vzhľadom na to, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo jednoznačne preukázané, že v posudzovanej veci sa o žiadnu rozhodcovskú doložku uzavretú v rámci zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere nejedná, keďže strany uzatvorili samostatnú rozhodcovskú zmluvu, ktorá v žiadnom prípade nie je predmetom zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere (o čom mala žalobkyňa vedomosť), javí sa aj žalobkyňou požadovaný výrok, ktorým by zjednodušene povedané mala byť údajná rozhodcovská doložka ako súčasť zmluvných dojednaní súdom vyhlásená za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ako manipulatívny, a súdu podsúvajúci predbežný záver o existencii rozhodcovskej doložky ako súčasti zmluvných dojednaní (teda záver nevyplývajúci z listinných dôkazov), o prijateľnosti ktorej by mal rozhodovať. Už z týchto skutočností je zrejmé, že žalobkyňa nemohla byť po vykonaní dokazovania a ustálení, že sporové strany uzatvorili riadnu rozhodcovskú zmluvu, a nie rozhodcovskú doložku, v konaní v tejto časti žaloby úspešná. Za rozhodcovskú doložku sa totiž považuje jednoduché zmluvné ustanovenie nachádzajúce sa v hlavnej zmluve upravujúcej zmluvný vzťah (alebo v zmluvných podmienkach), obsahujúce určenie rozhodcovského súdu alebo rozhodcu, ktorý bude oprávnený rozhodovať prípadné spory. Naproti tomu rozhodcovská zmluva sa uzatvára ako samostatná zmluva v zmysle vôle zúčastnených strán. Súd prvej inštancie napriek uvedenému, poskytujúc žalobkyni ako spotrebiteľke zvýšenú ochranu, stranami uzatvorenú rozhodcovskú zmluvu podrobne preskúmal zo všetkých možných hľadísk, a dospel k správnemu záveru, že nie je ani neprijateľná ani neplatná. Žalobkyňa v odvolaní argumentovala výlučne tým, že ona považuje rozhodcovskú zmluvu za rozhodcovskú doložku, a zopakovala všeobecné súdmi judikované závery, ktoré sa týkajú rozhodcovskej doložky. Odvolací súd vyhodnotil jej námietky ako nedôvodné, keď dospel k záveru, že ust. § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák., na ktoré poukazovala, sa na posudzovanú vec nevzťahuje, pretože žalobkyňa uzatvorila so žalovaným samostatnú rozhodcovskú zmluvu, pričom rozhodnutie, či rozhodcovskú zmluvu uzavrie, bolo len na jej uvážení. Žalovaný v postavení veriteľa totiž zrozumiteľne vyhlásil, že uzatvorenie navrhovanej rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia a vykonávania zmluvy o revolvingovom úvere a dlžník nie je povinný prijať návrh tejto rozhodcovskej zmluvy (čl. 2 zmluvy). Niet preto žiadnych pochýb o tom, že v prípade posudzovanej rozhodcovskej zmluvy nejde o rozhodcovskú doložku, ktorá by bola súčasťou zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere, a preto žalobkyňa nemohla byť v konaní o určenie jej neprijateľnosti úspešná. 18. Žalobkyňa napadla odvolaním aj rozhodnutie o zamietnutí jej žaloby v časti ňou požadovaného určenia neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere. Zo žaloby ako aj z predloženého spisu odvolací súd zistil, že žalobkyňa tvrdila neplatnosť tejto úverovej zmluvy z dôvodu, že obsahuje množstvo neprijateľných zmluvných podmienok. Súd prvej inštancie jednotlivé zmluvné podmienky, o ktorých žalobkyňa tvrdila, že sú neprijateľné, preskúmal, a nepovažoval ich za neprijateľné. Ustálil skutkový stav, ktorý predchádzal uzatvoreniu úverovej zmluvy, túto preskúmal aj z hľadiska zákonom vyžadovaných náležitostí, a dospel k záveru, že vzhľadom na proces, ktorý predchádzal uzavretiu zmluvy, je nepochybné, že žalobkyňa nekonala v časovej tiesni, a že zmluva obsahuje všetky náležitosti v zmysle zákona o spotrebiteľskom úvere. Zdôraznil tiež, že prípadná neplatnosť neprijateľnej zmluvnej podmienky však nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy, pokiaľ túto podmienku možno oddeliť od ostatných ustanovení zmluvy, a žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere zamietol. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie ňou rozporované zmluvné podmienky neposúdil správne, a že jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, pričom zotrvala na argumentácii o neprijateľnosti jednotlivých zmluvných podmienok a na tvrdení o neplatnosti zmluvy. Odvolací súd nepovažoval za sporné uzavretie zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 03.02.2011, určenia neplatnosti ktorej sa žalobkyňa domáhala. Nakoľko v konaní o tejto časti žaloby ide o určenie neplatnosti zmluvy, najskôr skúmal, či je splnený okruh účastníkov konania na strane žalobcu a žalovaného. Naplnenie uvedeného procesného predpokladu sa vyžaduje najmä preto, aby sa rozsudok vo veci samej, ktorým sa žalobe ohľadne neplatnosti právneho úkonu vyhovie, vzťahoval na všetkých účastníkov namietaného právneho úkonu. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej je imanentnou súčasťou každého súdneho konania, a súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu, a aj v prípade, že ju žiadna zo sporových strán nenamieta. To, že sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku výslovne k vecnej legitimácii nevyslovil, neznamená, že sa ňou v konaní nezaoberal. Keďže žalobu v tejto časti prejednal, mal odvolací súd za to, že dospel k záveru o správne určenom okruhu účastníkov konania. S týmto záverom sa odvolací súd nestotožnil. Dospel k záveru, že v spore o určenie neplatnosti zmluvy musia byť stranami sporu všetci, ktorí zmluvu uzavreli, nakoľko rozsudok sa má týkať všetkých účastníkov tohto právneho vzťahu, a ak tomu tak nie je, musí byť žaloba z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie zamietnutá. Keďže v danom prípade zmluvu, určenia neplatnosti ktorej sa žalobkyňa domáha, uzavrel ako spoludlžník okrem žalobkyne aj L. Y., bytom ako žalobkyňa, ktorého žalobkyňa v žalobe neoznačila ako sporovú stranu, nemohla byť jej žaloba pre nedostatok vecnej legitimácie úspešná. Preto odvolací súd považoval zamietajúci výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie za vecne správny. 19. Keďže žalobkyňa neuplatnila proti žalovanému úspešne na súde porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, nevzniklo jej ani právo na primerané zadosťučinenie od žalovaného. Rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý jej žalobu aj v tejto časti zamietol, je preto správne. Všetky odvolacie námietky žalobkyne ohľadom tohto zamietajúceho výroku vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné. 20. Vzhľadom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že ak súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol, rozhodol správne. 21. Po preskúmaní výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania tak, že žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 100 %, dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je i v tejto časti správny. Ak súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol podľa v čase rozhodnutia účinného ust. § 142 ods. 1 O.s.p. pri plnom úspechu žalovaného v spore, vec posúdil po právnej stránke správne a aplikoval aj správne zákonné ustanovenie. Keďže žalobkyňa v odvolaní ohľadom rozhodnutia o trovách konania ničím neargumentovala, obmedzí sa odvolací súd len na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. 22. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. a v časti aj podľa § 387 ods. 2 C.s.p. potvrdil. 23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalovanému, plne úspešnému v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).