Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/216/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312213491 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1312213491.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 10C/97/2012-116, zo dňa 20.4.2015 a proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III č.k. 10C/97/2012-157, zo dňa 1.7.2015, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . III. Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v celosti zamietol návrhy pôvodne vedené pod sp. zn. 10C/97/2012, 10C/147/2012, 10C/162/2012, 10C/181/2012, 9C/164/2012, 9C/180/2012, 9C/188/2012 a spojené na spoločné konanie pod sp. zn. 10C/97/2012. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa návrhmi podanými na súde 27.9.2012 domáhal voči žalovanému vydania medzitýmneho rozsudku podľa § 152 ods. 2 veta druhá O.s.p., ktorým by súd určil, že žalovaný je zodpovedný za vznik škody nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III, pretože tento nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia žiadosti súdu a o jeho návrhoch na zmenu súdneho exekútora v exekučných konaniach vedených pre pohľadávky žalobcu, vzniknuté nesplnením záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv o úveroch jednotlivými dlžníkmi (povinnými): I.A. Z., J. V., K. A.L., X. A., E. X., X. A., P. O.. 3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil právne v zmysle § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, ods. 2, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, ods. 2, § 19 ods. 1 veta prvá, § 19 ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a § 442 ods. 1, ods. 3 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď v ani jednom z návrhov, spojených do spoločného konania, nepreukázal vznik akejkoľvek škody na jeho strane, ani jej výšku, ani základné podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu nemá oporu v zákone, nakoľko žalobca nesplnil základné atribúty predpokladané zákonodarcom pre uplatnenie si náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. 4. Vec siedmych žalôb súd prvej inštancie prejednal v spoločnom konaní podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti strán sporu i právneho zástupcu žalobcu, ktorí sa napriek riadnemu predvolaniu na pojednávanie nedostavil; vykonal dokazovanie oboznámením sa s jednotlivými podaniami žalobcu, výpisom z obchodného registra žalobcu, a obsahom pripojených exekučných spisov. Skonštatoval, že žalobca požadoval od žalovaného v súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III spočívajúcom v oneskorenom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci č. EX 627/2005 (z dôvodu zmeny súdneho exekútora exekučný spis teraz evidovaný pod č. EX 4631/2008) náhradu majetkovej škody vo výške 70 eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 2.382 eur; v exekučnej veci č. EX 377/2004 (z dôvodu zmeny súdneho exekútora exekučný spis teraz evidovaný pod č. EX 10944/2011) žalobca požadoval od žalovaného v súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III spočívajúcom v oneskorenom rozhodnutí o návrhu na zmenu exekútora náhradu majetkovej škody vo výške 175 eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 110,64 eura, v exekučnej veci č. EX 421/2004 náhradu majetkovej škody vo výške 175 eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 2.434,08 eura, v exekučnej veci č. EX 430/2001 náhradu majetkovej škody vo výške 175 eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 940,44 eura, v exekučnej veci č. EX 1219/2002 náhradu majetkovej škody vo výške 175 eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 221,28 eura, v exekučnej veci č. EX 719/2005 náhradu majetkovej škody vo výške 175 eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 442,56 eura a v exekučnej veci č. EX 333/2002 (z dôvodu zmeny súdneho exekútora exekučný spis teraz evidovaný pod č. EX 14338/2011) náhradu majetkovej škody vo výške 175 eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 221,28 eura. 5. Z obsahu pripojeného exekučného spisu č. 35Er/2046/2005 súd prvej inštancie zistil, že na Okresnom súde Bratislava III sa viedlo exekučné konanie vo veci oprávneného žalobcu proti povinnému I. Z. pre vymoženie pohľadávky vo výške 17.160,- Sk (569,61 eura) s prísl. Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená 30.11.2005, pričom súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora 9.12.2005 registrované pod č. XXXX XXXXXX. Z obsahu pripojeného exekučného spisu č. 36Er/1531/2004 súd prvej inštancie zistil, že na Okresnom súde Bratislava III sa viedlo exekučné konanie vo veci oprávneného žalobcu proti povinnému J. V. pre vymoženie pohľadávky 18.480,- Sk (613,42 eura) s prísl. Návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora bol exekučnému súdu doručený 6.10.2010, a exekučný súd uznesením č.k. 36Er/1531/2004-17, zo dňa 10.12.2010 návrhu na zmenu exekútora vyhovel, pričom uznesenie nadobudlo právoplatnosť 26.1.2011. Originál exekučného spisu za účelom rozhodnutia o návrhu bol exekučnému doručený až 24.11.2010. Súd prvej inštancie ďalej z obsahu pripojeného exekučného spisu č. 15Er/2689/2008 zistil, že pod touto spisovou značkou sa na Okresnom súde Pezinok viedlo exekučné konanie vo veci oprávneného žalobcu proti povinnému K. A. pre vymoženie pohľadávky vo výške 5.803,- Sk (192,62 eura) s prísl. Návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora bol exekučnému súdu doručený 2.1.2008, a exekučný súd uznesením č.k. 15Er/2689/2008-21, zo dňa 5.8.2011 návrhu na zmenu exekútora vyhovel, pričom uznesenie nadobudlo právoplatnosť 31.10.2011. Originál exekučného spisu bol za účelom rozhodnutia o návrhu doručený súdu až 25.8.2009. Z obsahu pripojeného exekučného spisu č. 40Er/1659/2001 súd prvej inštancie zistil, že na Okresnom súde Bratislava III sa pod touto spisovou značkou viedlo exekučné konanie vo veci oprávneného žalobcu proti povinnému X. A. pre vymoženie pohľadávky vo výške 8.640,- Sk (286,80 eura) s prísl. Návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora bol exekučnému súdu doručený 6.9.2010 a exekučný súd uznesením č.k. 40Er/1659/2001-17 zo dňa 10.2.2012 návrhu na zmenu exekútora vyhovel, pričom uznesenie nadobudlo právoplatnosť 14.3.2012; uviedol, že originál exekučného spisu bol postúpený na súd 27.12.2010. Z obsahu pripojeného exekučného spisu č. 36Er/2385/2002 súd prvej inštancie zistil, že pod touto spisovou značkou sa na Okresnom súde Bratislava III viedlo exekučné konanie vo veci oprávneného žalobcu proti povinnému Ladislav Pápay pre vymoženie pohľadávky vo výške 11.770,- Sk (390,69 eura) s prísl. Návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora bol exekučnému súdu doručený 23.11.2010 a exekučný súd uznesením č.k. 36Er/2385/2002-11, zo dňa 7.4.2011 návrhu na zmenu exekútora vyhovel, pričom uznesenie nadobudlo právoplatnosť 30.4.2011. Exekučný spis bol exekučnému súdu za účelom rozhodnutia doručený až 24.3.2011. Z obsahu pripojeného exekučného spisu č. 34Er/1429/2005 súd prvej inštancie zistil, že na Okresnom súde Bratislava III sa pod touto spisovou značkou viedlo exekučné konanie vo veci oprávneného žalobcu proti povinnému X. A. pre vymoženie pohľadávky vo výške 16.800,- Sk (557,66 eura) s prísl. Návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora bol súdu doručený 6.10.2010 a exekučný súd uznesením č.k. 34Er/1429/2005-22, zo dňa 4.3.2011 návrhu na zmenu exekútora vyhovel, pričom uznesenie v časti pripustenia zmeny súdneho exekútora nadobudlo právoplatnosť 14.10.2011. Predmetný originál exekučného spisu za účelom rozhodnutia o návrhu mu bol doručený až 1.12.2010. Napokon z obsahu pripojeného exekučného spisu č. 36 Er/989/2002 súd prvej inštancie zistil, že na Okresnom súde Bratislava III sa pod touto spisovou značkou viedlo exekučné konanie vo veci oprávneného žalobcu proti povinnej P. O. pre vymoženie pohľadávky vo výške 9.360,- Sk (310,70 eura) s prísl. Návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora bol súdu doručený 23.11.2010 a exekučný súd uznesením č.k. 36 Er/989/2002-10, zo dňa 12.4.2011 návrhu na zmenu exekútora vyhovel, pričom uznesenie v časti pripustenia zmeny súdneho exekútora nadobudlo právoplatnosť 7.5.2011. Predmetný originál exekučného spisu za účelom rozhodnutia o návrhu mu bol doručený až 29.3.2011. 6. Súd prvej inštancie upriamil pozornosť na to, že lustráciou v registri exekučných vecí v súdnom oddelení Er zistil počet nevybavených exekučných vecí na Okresnom súde Bratislava III, ktorý predstavoval ku dňu 31.12.2009 celkovo 43.855 vecí, ku dňu 31.12.2010 spolu 47.436 vecí a ku dňu 31.12.2011 spolu 52.014 vecí; lustráciou v registri Spr zistil, že vo vyššie špecifikovaných exekučných veciach nebola v rokoch 2010 až 2012 podaná žiadna sťažnosť na prieťahy v konaní. Skonštatoval, že žalobca za účelom určenia výšky majetkovej škody predložil Znalecký posudok č. 1/2014, zo dňa 17.1.2014, vypracovaný znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, z ktorého zistil, že predmetom znaleckého posudku bolo posúdenie činnosti a ich ekonomickej náročnosti spojených s vymáhaním pohľadávok žalobcu ako aj činností, ktoré boli uskutočňované v súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučných okresných súdov Slovenskej republiky, keď tieto neskoro rozhodli, resp. nerozhodli o žiadosti o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, resp. nerozhodli o žiadosti o zmenu exekútora. Po posúdení predmetného znaleckého posudku dospel k záveru, že ide iba o všeobecný znalecký posudok bez bližšej špecifikácie konania, pričom znalci sa pri vyčíslení presnej majetkovej škody spôsobenej žalobcovi v súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučných okresných súdov Slovenskej republiky zaoberali len priemernými výškami údajnej škody na súdoch v rámci celej Slovenskej republiky bez bližšej špecifikácie ku konkrétnym konaniam. Nakoľko teda znalecký posudok nebol vypracovaný na danú prejednávanú vec, pričom navyše ani nevypovedá o skutočnej výške škody, ktorá mala údajne žalobcovi v predmetných exekučných konaniach vzniknúť, súd prvej inštancie na znalecký posudok neprihliadol. Mal za to, že aj keď z vyššie uvedenej chronológie obsahu jednotlivých exekučných spisov vyplýva, že došlo k čiastočne oneskorenému vyhoveniu návrhom na zmenu exekútora, prevažne sa tak stalo v dôsledku oneskoreného postúpenia exekučného spisu, teda nie z viny konajúceho súdu. Preto nemal za danú zodpovednosť, ktorú vo svojich návrhoch žalobca pertraktoval ako oprávnený, navyše s nesprávnym uvedením tzv. dní omeškania. Vo vzťahu k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (podanej na súde dňa 30.11.2005) v exekučnom konaní sp. zn. 35Er/2046/2005, o ktorej exekučný súd podľa názoru žalobcu taktiež oneskorene rozhodol tým, že vydal poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora až 9.12.2005, mal preukázané, že k vydaniu predmetného poverenia exekučným súdom došlo 9 dní po podaní žiadosti súdnym exekútorom o vydanie poverenia; z uvedeného mu teda vyplynulo, že exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej lehote v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. 7. Súd prvej inštancie ďalej pripomenul, že aj napriek tomu, že žalobca odôvodňoval svoje žaloby s poukazom na množstvo judikátov, stotožnil sa s vyjadrením žalovaného, že v danom konaní nie je oprávnený skúmať tzv. prieťahy v konaní, keďže podľa judikatúry i samotnej Ústavy Slovenskej republiky je zrejmé, že „zbytočné prieťahy“ je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho ktorého úkonu sudcu alebo iného štátneho orgánu, s tým, že porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách. V dôvodoch svojho rozhodnutia zároveň poukázal na nečinnosť samotného žalobcu, ktorý nevyužil žiadne zákonné prostriedky na to, aby zabránil údajnej škode, ku vzniku ktorej podľa jeho (v konaní ničím nepreukázaného) tvrdenia malo dôjsť. Dospel potom k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani na svoje tvrdenia o vzniku škody, jej výšky, ako i nemajetkovej ujmy a preto nenaplnil zákonné atribúty spojené so vznikom zodpovednosti za škodu v zmysle hmotného práva. Uviedol, že špecifikované sumy, ktoré mal žalobca použiť v súvislosti so správou pohľadávky, výkonov zamestnancov, informačného systému, administratívy, na urgencie a pod., žalobca ničím nepreukázal a preto ich vyhodnotil len ako všeobecné a ničím nepodložené tvrdenia. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému, ktorému žiadne trovy konania nevznikli, náhradu trov konania nepriznal. 8. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalobca a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietol prejednanie veci v neprítomnosti jeho právneho zástupcu pre nesplnenie podmienok podľa § 101 ods. 2 O.s.p., keď žalobca riadne a včas požiadal z dôležitých dôvodov, ktorých existenciu preukázal priloženými listinnými dôkazmi, o zrušenie nariadeného pojednávania a vyslovil, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na predmetnom pojednávaní. Ďalej uviedol, že už v návrhu na začatie konania upovedomil o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená náhodným výberom na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Podľa žalobcu je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach a v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Nebolo a nie je preto prípustné pokračovanie v konaní pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Žalobca namietol predčasnosť rozhodnutia vo veci samej z dôvodu súbežného rozhodovania o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. Nakoľko vydaním rozhodnutia vo veci samej predbehol súd prvej inštancie účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania, odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. K degradácii zásady kontradiktórnosti konania, porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu a k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo podľa žalobcu v dôsledku nemožnosti vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal; rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd prvej inštancie vykonal, ani k prednesom a nemal možnosť vyjadriť sa k nim a navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. V ďalšom žalobca tvrdil, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácii, kedy bolo vo veci potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaný vôbec nevyjadril k podanému návrhu, mal súd prvej inštancie žalobcovi umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom prvej inštancie v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Ak tak neurobil a vo veci rozhodol, porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces. Upozornil na skutočnosť, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil sám. Kontradiktórnosť procesu sa vzťahuje i na oprávnenie vyjadrovať sa k dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Dodal, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia napadnutého rozsudku poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Uviedol, že ak žalovaný nereagoval na výzvu v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd prvej inštancie rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Namiesto toho však súd prvej inštancie bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a rozhodol vo veci samej ignorujúc § 153b O.s.p. Odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti zamietnutia návrhu na náhradu majetkovej škody mal žalobca za nepreskúmateľné a arbitrárne, keď súd prvej inštancie sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisoval ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním povinného. Úplne však ignoroval jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla titulom udržiavania a správy informačného systému a titulom výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou súd prvej inštancie dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda žalobcovi nevznikla. Napriek jedinečnosti skutkového základu odôvodnil súd prvej inštancie rozsudok úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak v ktorých boli rozdielne skutkové okolnosti. Pri dodržiavaní práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať vytváranie odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil povinný. Ak by totiž došlo k rozhodnutiu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu, než je výkon exekúcie pre nezaplatenie pohľadávky veriteľovi. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu. Žalobca chcel predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvej inštancie však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť a predložiť ďalšie dôkazy. Žalobca poukázal na to, že predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave, a ktorým je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku. Pokiaľ súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení konštatoval, že nepreukázal, že by mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda, nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. K návrhu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný proces na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR opätovne uviedol, že súd prvej inštancie bol povinný o ňom samostatne rozhodnúť pred samotným rozhodnutím vo veci samej. V súvislosti so zamietnutím návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy namietol žalobca skutočnosť, že súd prvej inštancie nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Samotný súd prvej inštancie predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Napriek zisteniu porušenia práva toto nekonštatoval a na tejto chybe postavil rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy. Za irelevantné žalobca označil úvahy súdu prvej inštancie o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky zvolil, navyše keď súdne rozhodnutia všeobecných súdov sú rovnocenné s rozhodnutiami rozhodcovských súdov; rovnako irelevantnými sú aj úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika, ktoré nemožno pre existenciu čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vzťahovať na možnosť vopred predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom a úvahy o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od súdu. 9. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 23.2.2017 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 10. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p.). 11. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 12. Na zdôraznenie správnosti postupu a záverov prijatých súdom prvej inštancie a v nadväznosti na odvolacie námietky žalobcu odvolací súd uvádza, že podľa Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.) platného do 30.6.2016 (v čase konania v prvej inštancii) súd za splnenia predpokladov uvedených v ustanovení § 101 ods. 2 O.s.p. mohol uskutočniť pojednávanie a na tomto aj rozhodnúť vec bez prítomnosti strany, resp. jeho zástupcu, ktorý bol riadne predvolaný a nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie. Dôležitý dôvod mohol byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je vo vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca každej strane sporu civilného procesu za rovnakých okolností účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná ako odpustiteľná), nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca strane sporu prijať opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla (vzhľadom na časové súvislosti nedovoľujúca strane sporu uskutočniť kroky vedúce k jeho účasti na pojednávaní). Dôležitosť dôvodu, ktorým bola odôvodňovaná žiadosť neprítomnej strany o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.) posudzoval súd podľa okolností toho - ktorého prípadu. V predmetnej veci žalobca svoj návrh na zrušenie termínu pojednávania nariadeného na 20.4.2015 a návrhy na prerušenie konania zaslal súdu prvej inštancie elektronickou poštou 16.4.2015; dôvodil pritom porušením zásady nestrannosti konajúceho súdu a sudcu. Pojednávanie žiadal zrušiť a konanie prerušiť až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, predmetom ktorej je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednaním veci. Keďže uvedené podanie bolo urobené elektronickým prostriedkom - emailom a nebolo doplnené písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní, na toto podanie súd prvej inštancie v súlade s § 42 ods. 1 štvrtá veta O.s.p. správne neprihliadal, t.j. vychádzal z toho, akoby vôbec ani podané nebolo; aj na iné podania je totiž treba uplatňovať režim výslovne uvedený len vo vzťahu k podaniu urobenému elektronickými prostriedkami bez podpísania zaručeným elektronickým podpisom obsahujúcemu návrh vo veci samej alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia (rovnako uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Ndc 6/2011, zo dňa 15.4.2011). Súd prvej inštancie preto nebol povinný posudzovať dôležitosť dôvodu pre odročenie pojednávania a postupoval správne, keď v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v neprítomnosti strán, keď mu nič nebránilo uskutočniť pojednávanie a na tomto vec rozhodnúť bez žalobcu, resp. jeho zástupcu. Nad rámec uvedeného odvolací súd uvádza, že otázka nestrannosti konajúceho sudcu, ktorú žalobca opätovne (a z totožných dôvodov ako v žalobe) namietal ústavnou sťažnosťou, už bola v konaní právoplatne vyriešená Krajským súdom v Bratislave ako nadriadeným súdom postupom podľa § 16 O.s.p., keď uznesením č.k. 8NcC/256/2012-14, zo dňa 23.10.2012, rozhodol, že sudkyňa JUDr. V. E. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej veci. Nie je preto dôvodná odvolacia námietka, že v predmetnej veci rozhodoval vylúčený sudca, keď žalobca v odvolaní neuviedol iné dôvody zaujatosti zákonného sudcu, než v podanej žalobe. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať len súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, a nie ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti žalobcu. Predmetný záver bol vyslovený aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý už v čase podania žiadosti o odročenie pojednávania a prerušenie konania uznesením č.k. IV. ÚS 702/2013-9, zo dňa 12.12.2013, ústavnú sťažnosť žalobcu v danej veci pre nedostatok právomoci odmietol. K argumentácii žalobcu namietajúcej rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania v rozhodnutí o veci samej odvolací súd uvádza, že v predmetnej veci súd prvej inštancie na návrh na prerušenie konania z vyššie uvedených dôvodov neprihliadal a o tomto nerozhodoval; uvedená odvolacia námietka je preto nedôvodná. 13. Neobstojí ani námietka žalobcu ohľadom porušenia práva na kontradiktórny súdny proces, keď žalobca napriek riadnemu a včasnému predvolaniu si bezdôvodnou neúčasťou na pojednávaní sám zmaril možnosť dôsledne uplatňovať svoje práva a chrániť svoje záujmy. Odvolací súd nespochybňuje zásadu kontradiktórnosti konania, pod ktorú možno subsumovať právo strany byť oboznámená s predloženými dôkazmi a vyjadreniami, vyjadriť sa k nim a predložiť či označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak nie je možný čisto absolútny, resp. formalistický výklad tejto zásady bez väzby na ostatné zásady občianskeho súdneho konania (napr. zásadu hospodárnosti a plynulosti súdneho konania). Žalobca navyše napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 O.s.p. neoznačil ani nepredložil mimo žaloby a Znaleckého posudku č. 1/2014 ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Pokiaľ potom súd prvej inštancie vykonal na pojednávaní dokazovanie navrhnuté žalobcom, pričom stranám umožnil zúčastniť sa uvedeného pojednávania, na základe čoho mali strany možnosť s dôkazmi sa oboznámiť, vyjadriť sa k nim a prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy, nedošlo jeho postupom k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania a ani k odňatiu práva na spravodlivý súdny proces. V predmetnej veci súd prvej inštancie nevykonával dokazovanie z vlastnej iniciatívy, ako uviedol žalobca v odvolaní, keď exekučný spis označil ako dôkaz v podanej žalobe samotný žalobca; dokazovanie tak bolo vykonávané len na preukázanie tvrdení žalobcu a nie nad rámec žalobcovho návrhu. Nedôvodná je aj odvolacia námietka týkajúca sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia „formulárovým spôsobom“. Z úradnej činnosti je totiž odvolaciemu súdu známe, že žalobca podal množstvo žalôb týkajúcich sa totožných strán s takmer totožným skutkovým základom. Samotný žalobca všetky žaloby a procesné návrhy v týchto konaniach odôvodňuje identicky, t.j. „formulárovým spôsobom“, pričom rozdiely sa týkajú iba spisových značiek exekučných konaní, mien súdnych exekútorov a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní s rozhodnutím o návrhu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. návrhu na zmenu súdneho exekútora. Za tejto situácie nemožno súdu prvej inštancie vytýkať rovnaké, či obdobné odôvodňovanie napadnutého rozsudku s inými rozsudkami, najmä ak súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku zaoberal skutočne iba predmetnou vecou. Naproti tomu žalobca v odvolaní uviedol viaceré odvolacie dôvody, ktoré nekorešpondujú s priebehom predmetného konania či s odôvodnením napadnutého rozsudku. V odvolaní je tak viacero rozporov, keď napr. žalobca na jednej strane namietal, že nemal možnosť oboznámiť sa s vyjadrením žalovaného a na druhej strane že nakoľko sa žalovaný nevyjadril, mal súd prvej inštancie rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie (postup v zmysle § 153b O.s.p. je však upravený ako možnosť a nie povinnosť súdu). Rovnako žalobca na jednej strane vytýkal prejednanie sporu na pojednávaní v jeho neprítomnosti v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p., no na strane druhej namietal skutočnosť, že v predmetnej veci sa neuskutočnilo pojednávanie, pričom nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. 14. Pokiaľ ide o právne posúdenie veci, má odvolací súd v názorovej zhodne so súdom prvej inštancie za to, že žalobca nepreukázal splnenie žiadneho z predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Správne súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku popri konštatovaní, že exekučný súd o žiadostiach na zmenu exekútora rozhodol čiastočne oneskorene, vyhodnotil, že sa tak stalo prevažne v dôsledku oneskoreného predloženia exekučného spisu, a nie z viny konajúceho súdu, a v tejto súvislosti správne poukázal na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 7.5.2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012). Ďalej je nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (napr. I. ÚS 86/2002). Odvolací súd sa tak stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal vznik ani výšku majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, a že v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť aj v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o spore, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním vzniku a výšky škody a príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom súdu zaťažuje žalobcu, ktorý nemôže vznik a výšku škody odvodzovať od jej paušálneho vyčíslenia. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal dostatočné dokazovanie, keď sa neoboznámil s predloženým Znaleckým posudkom č. 1/2014, vypracovaným Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, z ktorého vyplývajú konkrétne náklady vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky, pretože ako súd prvej inštancie správne uviedol, ide iba o všeobecný znalecký posudok bez bližšej špecifikácie konania; dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním vzniku a výšky škody a príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom súdu zaťažuje žalobcu, keď predmetný znalecký posudok nevypovedá o skutočnej výške škody, ktorá mala žalobcovi v predmetných exekučných konaniach vzniknúť; so závermi predmetného znaleckého posudku sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku. Rovnako v súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou odvolací súd uvádza, že samotné nedodržanie zákonnej lehoty bez preukázania skutočností odôvodňujúcich závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, nezakladá bez ďalšieho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca si náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Žalobca tieto svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal; uvádzané skutočnosti tak ostali len v rovine všeobecných tvrdení bez preukázania konkrétneho zásahu. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že sú to práve okolnosti predmetnej veci, ktoré by neumožnili priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade preukázania tvrdení žalobcu. Je síce povinnosťou štátu zabezpečiť, aby bola spravodlivosť poskytnutá včas, pričom personálne a materiálne problémy na jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Uvedené zásady však platia pre štandardné situácie, kedy strana obracajúca sa na súd so svojou vecou nemá dôvod zaujímať sa o pripravenosť súdu na poskytnutie súdnej ochrany v jeho veci. No v prípade, ak sa jedna osoba v priebehu krátkeho času obráti na súdy s enormným množstvom nových návrhov, v rámci prevencie (§ 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka) sa musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd jej podania schopný vybaviť, a je povinná akceptovať, že vybavenie jej vecí nemusí byť tak promptné, ako vybavovanie vecí iných žalobcov. Súd je totiž povinný zabezpečiť okrem iného rovnaký prístup k spravodlivosti pre všetkých a žalobca nemohol reálne očakávať, že súd promptne vybaví všetky jeho veci na úkor všetkých ostatných. Žalobca preto nemohol legitímne očakávať vybavenie všetkých svojich žiadostí v 30 dňovej lehote a nemohol preto z dôvodu jej nedodržania zažiť stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci. 15. V prejednávanom spore teda súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na správne a dostatočne zistenom skutkovom stave veci, ktorý po právnej stránke správne posúdil a svoje úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil, aj náležite a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobca v konaní nepreukázal splnenie všetkých zákonom kumulatívne stanovených podmienok pre založenie objektívnej zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu v exekučnom konaní v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Napadnutý rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie zodpovedajúcim § 157 ods. 2 O.s.p., účinným v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, pričom odvolací súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, čomu zodpovedá odôvodnenie napadnutého rozsudku, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo strán sporu na spravodlivý proces. 16. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie 20 eur podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. 17. Proti uzneseniu podal žalobca odvolanie a žiadal napadnuté uznesenie zrušiť bez náhrady. Súdu prvej inštancie vyčítal, že v uznesení absentuje jedna z podstatných náležitostí súdneho rozhodnutia, ktorou je odôvodnenie. V ďalšom namietal, že spoplatnenie podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa netýka odvolania, ale iba žaloby. Poukázal na skutočnosť, že v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Aj s poukazom na nemožnosť použitia analógie legis pri vyrubovaní súdnych poplatkov, poplatková povinnosť, ktorá bola žalobcovi uložená napadnutým uznesením, predstavuje zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. Dôvodil, že tento právny názor korešponduje so závermi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovenými v rozsudku zo dňa 29.3.2007, sp. zn. 4Cdo/39/2007, z ktorých vyplýva, že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, a ak zákon č. 71/1992 Zb. ukladá poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona č. 71/1992 Zb. záver rešpektujúci zásadu "v pochybnostiach v prospech poplatníka". V ďalšom poukázal na dôvodovú správu k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch, podľa ktorého v čl. II bod 3 sa žaloby budú spoplatňovať podľa položky č. 1 Sadzobníka súdnych poplatkov s tým, že z pozmeňovacích návrhov poslancov T. F., H. B., L. L. a E. A. vyplýva, že v nadväznosti na zrušenie vecného oslobodenia pri žalobách na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa navrhuje zaviesť paušálny súdny poplatok pre tieto žaloby vo výške 20 eur, čím sa čiastočne zohľadňuje účel vládneho návrhu zákona (opatrenia na strane príjmovej časti štátneho rozpočtu) a súčasne sa zlepšuje v porovnaní s vládnym návrhom prístup k spravodlivosti v týchto veciach, nakoľko sa nebude vyberať poplatok podľa percentuálnej sadzby, ale ako paušálny poplatok, ktorý je podstatne nižší. Záverom podotkol, že žaloba bola v danej veci podaná na súd pred 30.9.2012, a preto v zmysle § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch treba na žalobcom podané odvolanie aplikovať právny stav platný do 30.9.2012, kedy bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Na podporu svojho tvrdenia poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5M Cdo/14/2007, zo dňa 30.6.2008, ktorý konštatoval, že spoplatňovanie procesného úkonu sa musí riadiť časom začatia konania. 18. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie a prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p.; dospel k záveru, že ani odvolanie žalobcu voči poplatkovej povinnosti za odvolanie proti meritórnemu rozhodnutiu nie je dôvodné. 19. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. 20. Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný. 21. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť vzniká podaním žaloby, návrhu, odvolania, žaloby na obnovu konania, dovolania, kasačnej sťažnosti alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom žalobca alebo navrhovateľ, odvolateľ, ten, kto podal žalobu na obnovu konania, dovolateľ a ten, kto podal kasačnú sťažnosť. 22. Podľa § 6 ods. 2 prvá a druhá veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. 23. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom alebo reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti. 24. Podľa § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1.10.2012), z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.9.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.9.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.9.2012. 25. Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok vo výške 20 eur. 26. Odvolací súd na potvrdenie správnosti napadnutého uznesenia uvádza, že novelou zákona č. 286/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.10.2012 došlo k zrušeniu § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Predmetným ustanovením bolo súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdneho poplatku. Uvedenou novelou bola do Sadzobníka súdnych poplatkov vložená aj položka 7a, podľa ktorej zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok vo výške 20 eur. Odvolací súd v súvislosti s posúdením správnosti vyrubeného súdneho poplatku za podané odvolanie poukazuje na § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, podľa ktorého je sadzba poplatku ustanovená za konanie, pričom sa tým rozumie konanie na jednej inštancii. Keďže žalobca podal odvolanie na súde prvej inštancie dňa 23.6.2015, podaním odvolania sa začalo odvolacie konanie, t.j. konanie vo veci samej na druhej inštancii. Odvolací súd má za to, že povinnosť platiť poplatok je závislá od právnej úpravy platnej a účinnej v čase, kedy bol poplatkový úkon urobený. Vzhľadom na to, že odvolanie bolo podané v čase účinnosti zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení zákona č. 286/2012 Z.z., ktorým bol vypustený § 4 ods. 1 písm. k) a vložená nová položka 7a, žalobca je povinný zaplatiť súdny poplatok za odvolanie. Nemožno prisvedčiť výkladu žalobcu, podľa ktorého spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a ktorý je v príkrom rozpore s citovanými § 2 ods. 4, § 5 ods. 1 písm. a) a § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Takýto výklad je účelový a protirečiaci platnej právnej úprave; jeho osvojenie by viedlo k absurdnému záveru, že v podstate žiadne odvolacie konanie by nemohlo byť spoplatnené, nakoľko poplatková povinnosť za odvolanie voči žiadnej žalobe v Sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je. Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré žalobca vo svojom odvolaní poukazuje, odvolací súd poznamenáva, že v predmetnom rozhodnutí bolo konštatované, že pokiaľ nie je v sadzobníku stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý okruh konania, teda pokiaľ určité konanie nie je ako poplatkový úkon spoplatnené v Sadzobníku súdnych poplatkov, v rámci tohto konania nevzniká ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom prípade však v čase podania odvolania, ktorý je rozhodným pre vznik poplatkovej povinnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, bola zákonom stanovená poplatková povinnosť za tento druh konania, a to položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov. K námietke žalobcu, že napadnuté uznesenie neobsahuje riadne odôvodnenie, v dôsledku čoho je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia, rovnako aj rozsudku, je súčasťou základného práva strany súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov a s poukazom na § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Treba pritom myslieť na podstatu súdneho rozhodovania, ktorou je poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv, a nie prepätý formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. V zmysle uvedeného možno zhrnúť, že pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o uložení poplatkovej povinnosti nie je ani podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje oddelenú časť s výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie bezprostredne nasleduje po výrokovej časti, ale musí byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa ktorej položky Sadzobníka súdnych poplatkov. 27. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. 29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).