Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Cob/171/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313207494 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kúšová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1313207494.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek senátu JUDr. Ľubici Kriškovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: H. Š., Q. J. XX, XXX XX P., G.: XX XXX XXX, zast.: JUDr. Slavomíra Kurinská, advokátka, J. Šimka 11, 036 01 Martin, proti žalovanému: Pharmix Group s.r.o., Družstevná 1, 834 03 Bratislava, IČO: 35 942 410, o zaplatenie 16.020,30 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 23 Cb/40/2014 - 295 zo dňa 22.05.2015, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 23 Cb/40/2014 - 295 zo dňa 22.05.2015 v odvolaním napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalobca má právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie, prvým výrokom, žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 6.983,25 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.327,75 eur od 16.07.2010 do zaplatenia, zo sumy 2.327,75 eur od 15.08.2010 do zaplatenia a zo sumy 2.327,75 eur od 15.09.2010 do zaplatenia. Vo zvyšku žalobu zamietol a rozhodol, že o trovách konania rozhodne do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa domáhal, aby mu žalovaný uhradil sumu 16.520,30 eur s úrokom z omeškania a nahradil mu trovy konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným uzavrel dňa 01.05.2007 Zmluvu o zabezpečení propagácie prípravkov spoločnosti M. na území Slovenskej republiky, pričom povinnosťou žalobcu na základe tejto zmluvy bola propagácia prípravkov spoločnosti M. na území SR a povinnosťou žalovaného bolo zaplatiť žalobcovi za túto činnosť odplatu podľa článku II. zmluvy. Žalobca uviedol, že v zmysle tejto zmluvy odplatu za svoju činnosť fakturoval so 14-dennou lehotou splatnosti, pričom mu podľa interného predpisu o bonusovom odmeňovaní patrili k odplate podľa článku II. zmluvy tiež bonusy za predaje. Listom zo dňa 25.05.2010 žalovaný odstúpil od predmetnej zmluvy z dôvodu reštrukturalizácie spoločnosti. Žalobca mal za to, že odstúpenie nie je platné a oznámil, že trvá na platnosti zmluvy, výplate dojednanej odmeny až do platného ukončenia zmluvy, vyplatení dohodnutých bonusov a náhrade škody. Žalobca poukázal na to, že žalovaný nezaplatil žalobcovi faktúry č. 7-VI/2010, č. 8-VII/2010 a č. 9-VIII/2010, ako aj bonusy za obdobie celého roku 2009 a časti roku 2010. Žalovaný namietal, že nikdy nemal interný predpis o bonusovom odmeňovaní, a teda žalobca si bonusy k odmene bonusy pripočítaval na základe vlastného uváženia a svojvoľne. Nesúhlasil tiež s názorom, že odstúpenie od zmluvy nebolo platné a mal za to, že zmluva bola ukončená v máji 2010. Žalovaný poukazoval na to, že žalobca nepredložil všetky faktúry, o ktoré opiera svoje nároky, pričom od mája 2010 mu nebola doručená žiadna faktúra vystavená žalobcom, teda ani faktúry č. 7-VI/2010, faktúra č. 8-VII/2010 a faktúra č. 9-VIII/2010. 2. Na základe vykonaného dokazovania konajúci súd považoval za nesporné, že žalobca a žalovaný dňa 01.05.2007 v písomnej podobe uzavreli Zmluvu o zabezpečení propagácie prípravkov spoločnosti M. na území Slovenskej republiky, pričom povinnosťou žalobcu na základe tejto zmluvy bola propagácia uvedených prípravkov na území SR a povinnosťou žalovaného bolo zaplatiť žalobcovi za túto činnosť odplatu podľa článku II. zmluvy. Podľa svojho obsahu predmetná zmluva predstavovala v zmysle ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka nepomenovanú zmluvu. 3. Odstúpenie od zmluvy súd prvej inštancie považoval za neplatné, vzhľadom k tomu, že žalovaný ako jeho dôvod uviedol reštrukturalizáciu spoločnosti žalovaného, pričom takýto dôvod odstúpenia nemôže mať za následok právne následky v zmysle ust. § 349 ods. 1 Obchodného zákonníka práve z dôvodu, že nebol v zmluve dohodnutý, a ako dôvod odstúpenia ho neuvádza ani Obchodný zákonník. 4. Ďalej súd ustálil, že žalobca mal v zmysle platnej zmluvy povinnosť prezentovať prípravky spoločnosti M. lekárom so špecializáciou kožné lekárstvo, detské lekárstvo a lekárne pri individuálnych návštevách (článok I. bod 2. písm. b/) a uskutočňovať propagáciu podľa článku I zmluvy podľa pokynov povereného manažéra P.. S. P. alebo inej osoby splnomocnenej žalovaným (článok III. bod 1.). Propagácia podľa článku I. zmluvy sa mala uskutočňovať prezentáciou prípravkov spoločnosti M. pri individuálnych návštevách lekárov a lekární na vyčlenenom území Slovenskej republiky podľa priloženej prílohy č. 1 (článok III. bod 2.) a tiež bol žalobca povinný vykonávať propagáciu s odbornou starostlivosťou v termínoch stanovených žalovaným a v dohodnutej kvalite v počte návštev: denne 6 dermatovenenroógov, 4 pediatrov a príslušné lekárne (článok IV. bod 2.). Žalovaný mal povinnosť platiť žalobcovi odplatu za činnosť uvedenú pod písmenom a) spôsobom a v rozsahu dojednanom v čl. II tejto zmluvy (článok I. bod 2. písm. a/) a vytvárať nevyhnutné predpoklady pre uskutočňovanie propagácie vymedzenej v článku I. zmluvy a poskytnúť žalobcovi nevyhnutné podklady a informácie potrebné pre plnenie záväzkov podľa tejto zmluvy (článok IV. bod 4.). 5. Na základe vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že žalobca mal za svoju činnosť, vykonanú v zmysle zmluvy nárok na: 1/ mesačnú odplatu 40.000,- Sk podľa čl. II. bod 1., čo mal súd preukázané zo znenia uvedeného článku predmetnej zmluvy, 2/ bonusy z predaja výrobkov, čo mal konajúci súd preukázané z listiny, označenej ako interný predpis žalovaného z r. 2007 (bonusová schéma pre reprezentantov SR), ktorú ako generálny riaditeľ žalovaného podpísal svedok P., z výpovedí svedka P. a svedkyne T. (ktorí zhodne potvrdili, že žalovaný svojím reprezentantom bonusy z predaja výrobkov vyplácal do r. 2010, v ktorom už bonusy nevyplácal) a vyjadrenia samotného žalovaného (išlo o mailovú správu konateľky žalovaného žalobcovi zo dňa 10.01.2010, v ktorej konateľka žalovaného výslovne sľúbila žalobcovi vyplatenie bonusov, čím potvrdila nárok na ich vyplácanie), 3/ preplácanie marketingových výdavkov, čo mal súd preukázané z listiny, označenej ako interný predpis žalovaného z r. 2007 (preplácanie marketingových výdavkov), ktorú ako generálny riaditeľ žalovaného podpísal svedok P. a výpovedí svedka P. a svedkyne T. (ktorí zhodne potvrdili, že semináre pre lekárov a podobné marketingové akcie boli hradené z peňazí reprezentanta žalovaného, pričom žalovaný neskôr tieto nápady tomuto reprezentantovi preplatil), pričom povinnosť konať povinné reprezentačné akcie vyplývala žalobcovi ako reprezentantovi žalovaného priamo z čl. III. bod 1. predmetnej zmluvy s odkazom na uvádzaný interný predpis žalovaného z r. 2007. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že žalobca mal za jeden kalendárny mesiac okrem zmluvne dohodnutej odmeny 40.000,- Sk nárok aj na bonusy z predaja výrobkov a náhradu marketingových výdavkov, pokiaľ ich v danom mesiaci vynaložil. 6. Zo svedeckých výpovedí svedka P. a svedkyne T. mal konajúci súd za preukázané, že v čase podpísania zmluvy svedok P. vystupoval ako generálny, resp. poverený riaditeľ žalovaného s právomocou udeľovať pokyny ohľadom propagácie predmetných výrobkov reprezentantom žalovaného, teda aj žalobcovi. Uvedené navyše podporujú aj interné predpisy žalovaného z roku 2007, označené ako „bonusová schéma pre reprezentantov SR“ a „preplácanie marketingových výdavkov“, pretože boli vydané 30.04.2007, resp. 01.05.2007 a podpísal ich ako generálny riaditeľ žalovaného svedok S. P.. 7. Tvrdenie žalovaného, že žalobca si neplnil svoje povinnosti riadne, konajúci súd považoval za vyvrátené jednak skutočnosťou, že žalovaný žiadnym dôkazom takéto upozornenie žalobcu zo strany žalovaného nepreukázal, a najmä zo samotného listu žalovaného zo dňa 25.05.2010, ktorým odstúpil od predmetnej zmluvy, a v ktorom výslovne uviedol, že vzhľadom k lojálnemu vzťahu žalobcu k žalovanému počíta žalovaný s pôsobením žalobcu na iných projektoch žalovaného. Navyše svedok P. vo svojej svedeckej výpovede uviedol, že bol s prácou žalobcu spokojný. 8. Súd prvej inštancie nárok žalobcu posúdil tak, že mu priznal nárok na zaplatenie faktúr č. 7-VI/2010, č. 8-VII/2010 a č. 9-VIII/2010 v celkovej výške 6.983,25 eura, ktoré žalobca v konaní súdu ako dôkaz predložil, pretože sa tieto faktúry týkali odmeny za vykonanie zmluvnej činnosti za mesiace jún, júl a august 2010 a fakturovanou činnosťou bol výkon práce mediálneho reprezentanta žalovaného vo výške 1.327,75 eura v každej z týchto faktúr (čo bola mesačná odmena 40.000,- SK podľa čl. II. bod 1. predmetnej zmluvy a bonus z predaja výrobkov vo výške 1.000 eura v každej z týchto faktúr (čo bol bonus v zmysle vyššie uvedeného interného predpisu). Každá z týchto troch uvedených faktúr preto predstavovala sumu vo výške 2.327,75 eur za obdobie, počas ktorého zmluva trvala a počas ktorého žalobca vykonával zmluvnú činnosť, pričom žalovaný takéto vykonávanie činnosti žalobcom v danom období ani nenamietal. Keďže mal nárok nie len na mesačnú odmenu, ale aj na bonusy z predaja výrobkov, súd predmetné žalobcom vystavené faktúry považoval za dôvodne vystavené v súlade s písomnou zmluvou a internými predpismi žalovaného (pričom žalovaný nespochybnil vyplácanie bonusov počas trvania zmluvného vzťahu, ale naopak v predmetnej mailovej správe zo dňa 10.01.2010 prisľúbením vyplatenia bonusov takéto vyplácanie bonusov jednoznačne potvrdil). Výška každej z týchto faktúr bola 2.327,75 eura, pričom žalobca si uplatnil z týchto faktúr sumu 2.423,15 eura, čo bolo o 95,40 eura suma vyššia, než na akú zneli všetky tri predmetné faktúry, preto súd prvej inštancie žalobcovi priznal nárok z týchto faktúr v uvedenej fakturovanej výške (2.423,15 eura) a zo sumy prevyšujúcej túto výšku 95,40 eura tento nárok zamietol. Vo zvyšku žalobu zamietol s odôvodnením, že žalobca nepreukázal splnenie povinnosti vystaviť a doručiť za dotknuté obdobie faktúry žalovanému. 9. Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej súd vyhovel žalobe, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Mal za to, že súd nesprávne vyhodnotil existenciu nároku žalobcu a jeho právo na uplatňovanie si bonusov. Poukázal na ust. § 272 ods. 2 Obchodného zákonníka, z ktorého mal za to, že pokiaľ bola zmluva zmenená spôsobom iným, ako predpokladá zákon, je takáto zmena neplatná, a teda nie je možné na takto neplatne dohodnutom základe, uplatňovať si právo na bonusy. Podľa ustálenej judikatúry a právnej praxe, nie je možné zmeniť písomne uzavretú dohodu inak, ako jej zmenou v písomnej forme. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/95/2000. 10. Ďalej poukázal na to, že v čl. II zmluvy je stanovené, že mesačná odmena bude vyplatená v plnej výške iba pri dopracovaní všetkých pracovných dní v príslušnom mesiaci, čo znamená, že žalobca bol oprávnený fakturovať za svoje služby až po odpracovaní všetkých pracovných dní, teda nie vopred. Podmienkou na zaplatenie faktúry bolo jej vystavenie žalobcom a doručenie žalovanému. Súd sa vôbec nezaoberal otázkou správnosti vystavených faktúr. Z ich znenia vyplýva, že boli vystavené nie spätne ako bolo zmluvne dohodnuté, ale pred poskytnutím plnenia. Znamená to podľa neho, že súd zaviazal žalovaného na plnenie na základe neplatných faktúr. 11. Namietal tiež, že sa konajúci súd nezaoberal tým, či možno interný predpis podpísaný svedkom P. považovať za právne záväzný dodatok k zmluve a či spĺňa náležitosti dodatku vyžadované zmluvou. Poukázal na znenie čl. VII predmetnej zmluvy, podľa ktorého zmeniť alebo doplniť zmluvu je možné len vo forme písomných očíslovaných dodatkov k tejto zmluve podpísanými zmluvnými stranami. Podľa jeho názoru je zrejmé, že interný predpis tieto podmienky nespĺňa. Súd ďalej neskúmal, či F.. P. bol oprávnený uvedený dokument podpísať, pričom sa uspokojil len s konštatovaním svedka P. Y. T., že menovaný bol generálny riaditeľ. Konajúci súd neskúmal, či skutočne vykonával uvedenú funkciu v uvedenom pracovnom zaradení, či mal riadne uzavretú pracovnú zmluvu so žalovaným. Pokiaľ by aj mal právo ho podpísať, neznamená to, že založil právo žalobcovi bez ďalšieho si uplatňovať nárok na bonusy. Tiež neskúmal, či interný predpis existoval v čase platnosti zmluvy so žalobcom. Poukázal pri tom na výpoveď F.. P., ktorý tvrdil, že mu žiadne bonusy vyplácané neboli, ako aj na dlhoročný spor medzi svedkom S. P. a konateľkou žalovaného P.. O.Y. P. o úpravu práv a povinností k ich maloletému synovi. 12. Konštatoval, že pokiaľ sa zmluva odvoláva na povinnosť žalobcu vykonávať propagáciu podľa pokynov povereného manažéra v zmysle čl. III bod 1. zmluvy, neznamená to automaticky, že mal aj oprávnenie vydávať akékoľvek interné predpisy, ktoré by bez ďalšieho zaväzovali žalovaného aj žalobcu. Tiež nepovažoval za správny záver súdu prvej inštancie, že konateľka žalovaného v emailovej korešpondencii medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 10.01.2010, potvrdila nárok žalobcu na vyplácanie bonusov. Len samotné tvrdenie konateľky o vyplatení bonusov neznamená automaticky priznanie právneho nároku žalobcovi, ktorého by sa mohol domáhať. Pokiaľ aj žalovaný vyplatil bonusy svojím reprezentantom, konal tak na základe jeho slobodného rozhodnutia bez existencie akejkoľvek právnej povinnosti a jednalo by sa iba o naturálnu obligáciu. 13. Na záver uviedol, že nie je jasné, na základe čoho súd dospel k záveru, že žalobca mal za jeden kalendárny mesiac, okrem zmluvne dohodnutej odmeny aj nárok na bonusy z predaja výrobkov a náhradu marketingových výdavkov. V tejto časti sa súd odvoláva na interný predpis z r. 2007 a výpovede svedkov, avšak tieto samy o sebe nepreukazujú existenciu právneho nároku na vyplatenie bonusov. Vzhľadom na uvedené argumenty odvolateľ, t. j. žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 14. K odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý nesúhlasil s názorom, že predmetnú zmluvu je možné meniť len písomne a v tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS ČR sp. zn. 23Cdo/332/2010. Tiež uviedol, že v konaní bolo dostatočne preukázané, že p. P. vykonával funkciu generálneho riaditeľa. Nesúhlasil s tým, že v danom prípade ide o naturálne obligácie. Ďalej dal do pozornosti súdu možnosť posúdenia nároku na bonusy a ich výplatu na základe právneho inštitútu obchodných zvyklosti alebo praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli. 15. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok - ďalej len CSP) prejednal vec podľa § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ustanovením § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. 16. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalovaný neargumentuje žiadnymi novými skutočnosťami a dôkazmi v zmysle § 366 CSP, s ktorými by sa súd prvej inštancie riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal a ktoré by mali za následok zmenu konajúcim súdom zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd uvádza nasledovné: 17. Predmetom dokazovania v priebehu prvoinštančného konania bola okrem iného existencia nároku žalobcu na vyplatenie bonusov popri odplate písomne dohodnutej v Zmluve o zabezpečení propagácie prípravkov spoločnosti M.. 18. Podľa čl. II ods. 1 predmetnej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že žalobcovi patrí mesačná odmena vo výške 40.000,- Sk. 19. Podľa čl. VII. ods. 4 predmetnej zmluvy zmeniť alebo doplniť túto zmluvu je možné len vo forme písomných očíslovaných dodatkov k tejto zmluve podpísaných oboma zmluvnými stranami. 20. Podstatná námietka žalovaného spočívala v tom, že v prípade, ak by mal žalobcovi vzniknúť nárok na bonusy popri odmene, muselo by dôjsť k úprave ich vzťahu vo forme písomného dodatku k predmetnej zmluve v zmysle jej čl. VII ods. 4. Odvolací súd zdôrazňuje, že Obchodný zákonník je postavený na zásade zmluvnej voľnosti v súkromnoprávnych vzťahoch, čo znamená, že strany môžu právne vzťahy vzájomne upraviť dohodou tak, ako to zodpovedá ich potrebám a vôli, a to odchýlne od právnej úpravy, pokiaľ to právny predpis nezakazuje, alebo pokiaľ z povahy určitého ustanovenia nevyplýva, že sa od nej odchýliť nemožno. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je vylúčené, že popri písomnej úprave obchodnoprávneho vzťahu existuje aj úprava takých práv a povinností, ktoré po vstupe do právneho vzťahu vyplynú z praxe, ktorú medzi sebou účastníci zaviedli. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na názor Najvyššieho súdu ČR vyslovený v rozhodnutí sp. zn. 23Cdo/332/2010 zo dňa 23.12.2011, podľa ktorého „ze skutečnosti, že písemně uzavřená smlouva obsahovala ustanovení, že může být měněna pouze dohodou stran v písemné formě, samo o sobě nevyplývá, že následná jinak než písemně uzavřená dohoda smluvních stran této smlouvy nemůže být dohodou o změně písemné smlouvy, uzavřenou co do formy v rozporu s ujednáním v písemně smlouvě (§ 272 odst. 2 obch. zák.), nýbrž že půjde o jinou, další smlouvu o dílo.“ 21. Výkladové pravidlá týkajúce sa obsahu právnych úkonov sú vymedzené v ustanovení § 266 Obchodného zákonníka. Na rozdiel od úpravy interpretácie právnych úkonov uvedenej v § 35 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka, Obchodný zákonník neuprednostňuje jazykový prejav, ale ako rozhodujúce kritérium akcentuje význam vôle, ktorú uprednostňuje pred jazykovým prejavom. Vyžaduje však, aby bol úmysel strane, ktorej je určený, známy, alebo jej musel byť známy. Pokiaľ však úmysel konajúceho nie je možné zistiť (čo platí aj v preskúmavanej veci), prejav vôle sa vykladá podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení, v akom je adresát úkonu. Jedná sa tu o objektivizáciu interpretačného hľadiska v tom, že sa berie do úvahy abstraktná osoba v rovnakom postavení. 22. Ustanovenie § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka priznáva právny význam nielen rokovaniam, ktoré sa uskutočnili pri uzatváraní zmluvy, ale aj na praxi, ktorú strany medzi sebou zaviedli. Pri dlhšie trvajúcich obchodných vzťahoch sa medzi stranami ustálili určité zvyklosti, ktoré strany medzi sebou zachovávajú, hoci nie sú písomne vyjadrené ani v zmluve, ani v iných dokumentoch. Preto následné správanie sa zmluvných strán je dôležitým interpretačným prostriedkom. Pri dlhotrvajúcich vzťahoch môže práve takéto správanie objasniť skutočný zámer strán pri vzniku zmluvy. 23. V tejto súvislosti je možné konštatovať, že následne potom, čo žalobca vstúpil do právneho vzťahu so žalovaným, došlo zo strany oboch zmluvných strán k určitým prejavom vôle vedúcim k tomu, že žalovaný za vykonanú činnosť žalobcovi okrem odmeny platil aj bonusy podľa ním určených kritérií, s čím žalobca prejavil súhlas a z takéhoto správania sa stala zaužívaná prax, ktorá vo vzťahu k žalobcovi dôvodne vyvolala presvedčenie o jej záväznosti. Z kópie mailovej komunikácie účastníkov konania jednoznačne vyplýva, že konateľka žalovaného potvrdila vyplácanie bonusov za jednotlivé mesiace v závislosti od výsledkov predaja, z čoho je zrejmé, že išlo o zaužívanú prax zmluvných strán. Tento záver bol potvrdený aj svedeckými výpoveďami F.. P. Y. F.. T.. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že F.. P. nebol oprávnený zaväzovať žalovaného z pozície generálneho riaditeľa, odvolací súd dodáva, že nie je rozhodujúca otázka jeho oprávnenia zaväzovať žalovaného. Interné predpisy však nasvedčujú tomu, že v obchodnom vzťahu medzi účastníkmi existovala určitá schéma odmeňovania bonusmi, čo potvrdila aj sama konateľka žalovaného v mailovej komunikácii tým, že tieto bonusy priznávala. Strany medzi sebou zaviedli pravidlá pre vznik nároku na bonusy a spôsob ich vyplácania. 24. Čo sa týka námietky žalovaného, že faktúry neboli platne vystavené, odvolací súd dodáva, že z čl. II ods. 3 predmetnej zmluvy vyplýva, že odmena bude vyplatená po dopracovaní všetkých pracovných dní v príslušnom mesiaci, pričom v prípade, že nebudú všetky dni odpracované, bude z nej odpočítaná alikvótna čiastka. Odmena mala byť v zmysle ods. 4 tohto článku splatná na základe faktúry, ktorú mesačne vystaví žalobca so splatnosťou 14 dní od vystavenia. Z uvedeného nevyplýva, že žalobca bol povinný faktúru vystaviť až po dopracovaní všetkých pracovných dní, bol iba určený spôsob výpočtu odmeny v prípade, že v danom mesiaci neboli odpracované všetky pracovné dni, pričom žalovaný mohol z uvedenej čiastky odpočítať časť prislúchajúcu za prípadne neodpracované dni. 25. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny. 26. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania, o ich výške rozhodne súd prvej inštancie. 27. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 28. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. 29. Tento rozsudok bol členmi senátu prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).