Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/36/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313211859 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1313211859.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Ondrišovej a členov senátu Mgr. Štefana Zelenáka a Mgr. Soni Pekarčíkovej v právnej veci žalobcu MOBAL, s.r.o., Popinecká 458/32, Vratimov, Česká republika, IČO: 19 012 128, práv. zast. JUDr. Štefániou Harciníkovou, advokátkou, Saleziánska 4, Žilina, proti žalovanému TEROL SLOVAKIA s.r.o., Nám. SNP 30, Bratislava, IČO: 36 700 339, o zaplatenie 20 045,65 EUR s príslušenstvom a o vzájomnom návrhu žalovaného, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č.k. 26Cb/132/2013-376 zo dňa 19.10.2015, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č.k. 26Cb/132/2013-376 zo dňa 19.10.2015 p o t v r d z u j e . Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 20 045,65 EUR spolu s 8,75 % p.a. úrokom z omeškania od 8.8.2012 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania v sume 1 202,50 EUR a právnemu zástupcovi žalobcu nahradiť trovy konania v sume 4 323,22 EUR, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vzájomný návrh žalovaného súd zamietol. 2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa svojho nároku domáhal z titulu neuhradenej ceny za dodaný tovar. Žalovaný navrhoval žalobu zamietnuť s tým, že súd mal podľa jeho názoru zistiť, či žalovaný od žalobcu tovar objednal, či tieto objednávky vybavovala oprávnená osoba, či bol tovar dodaný žalovanému a či ho v jeho mene prevzala oprávnená osoba, či sa jednotlivé faktúry dostali do dispozície žalovaného a aký zmluvný vzťah medzi stranami sporu vznikol. Žalovaný namietal, že jeho zamestnanec, F. C., bol nasadený žalobcom a svojou činnosťou spôsobil žalovanému škodu. Žalovaný v konaní preto podal vzájomný návrh a požadoval zaplatenie sumy 53 185,28 EUR. 3. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca svoj nárok preukázal daňovými dokladmi, t. j. faktúrami, ktorými vyúčtoval cenu za dodanie tovaru žalovanému, ktoré sú súčasťou súdneho spisu a ktorých súčasťou sú dodacie listy potvrdené žalovaným a požiadavky na fakturáciu. V rámci vykonaného dokazovania o p. F. C. súd zistil, že v rozhodnom období bol zamestnancom žalovaného v pozícii obchodného manažéra a náplňou jeho práce bola obchodná činnosť týkajúca sa objednávania tovaru, jeho identifikácie a preberania, ďalší predaj a fakturácia. Z jeho výpovede súd zistil, že poznal konateľku žalobcu, D. N.. K celkovej spolupráci so žalobcom uviedol, že to bol jednoduchý obchodný prípad, pričom dodacie listy predložené k faktúram spoločnosť Miro plast (pôvodný žalovaný) prevzala od žalobcu a každý dodací list v rámci komisionálneho predaja žalovaného mal vystavený dodací list a faktúru pre konečného odberateľa, ktorému žalovaný účtoval cenu za odobratý a prevzatý tovar. Svedok dodal, že cena, za ktorú žalobca dodával tovar žalovanému bola rozdielna od ceny, za ktorú žalovaný tovar ďalej predával. V súvislosti s tvrdením žalovaného, že p. C. mu svojou činnosťou spôsobil škody, pretože bol nasadený žalobcom, súd uviedol, že mal preukázané, že žalovaný mal s p. C. uzatvorenú platnú pracovnú zmluvu a ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, tento zamestnanec neprekročil rozsah svojho oprávnenia konať za žalovaného a spolu s p. O.E.Q. boli oprávnení objednávať a preberať tovar v mene žalovaného. Z výpovede svedka Iva M., ktorý bol v rozhodnom období konateľom žalobcu súd zistil, že p. C. ich nakontaktoval na p. Č., vlastníka spoločnosti Miro plast a na ich stretnutí spolu s p. P. a p. O. došlo k dohode, že žalobca bude dodávať výrobky žalovanému a p. C. sa stane zamestnancom žalovaného, pričom nerokovali o nákladoch pre žalovaného, nakoľko ten v tomto smere nevzniesol žiadne požiadavky. Uvedené mal súd preukázané aj z výpovede ďalšieho svedka, p. Č., v rozhodnom období konateľa žalovaného, ktorý dodal, že sa zároveň dohodli na tom, že všetky náklady spojené so zriadením skladu bude znášať on a bude uhrádzať cenu za dodaný tovar, pričom náklady mali byť v zvýhodnenej marži, spočívajúcej v predaji tovaru žalobcom žalovanému za výhodnejšie ceny, pričom daný obchodný prípad mal na starosti p. C.Í.F., ktorý tovar objednal, následne bol tovar dodaný, vyúčtovaný a predaný zákazníkovi. Svedkyňa P. O., zamestnankyňa žalovaného potvrdila, že podpis na dodacích listoch je jej, tovar prevzala aj odkontrolovala. Z jej výpovede bolo teda zrejmé, že žalobca tovar žalovanému skutočne dodal a jednotlivé kalkulované ceny zodpovedajú cenám na dodacích listoch. 4. Súd prvej inštancie uviedol, že v konaní bolo potrebné vykonať dokazovanie k otázke, aký záväzkový vzťah vznikol medzi stranami sporu, či kúpna zmluva alebo komisionálny predaj. To, že medzi stranami bola uzatvorená zmluva o komisionálnom predaji nepotvrdil ani p. Č. a ani p. M.. Podľa súdu nebolo potrebné vypočuť p. P.A. a p. O., a to vzhľadom na dlhé časové obdobie od vyššie uvedeného stretnutia. S poukazom na § 577 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len ,,Obch. zák.“) súd skonštatoval, že zo žiadnych výpovedí a vyjadrení strán nevyplýva, že žalovaný sa zaviazal vo svojom mene a na účet žalobcu sprostredkovať predaj tovaru a ani to, že žalobca sa za sprostredkovanie predaja zaviazal zaplatiť žalovanému odplatu. Žalovaný nepredložil žiaden dôkaz k svojmu tvrdeniu, že za obdobie spolupráce za sprostredkovanie obchodu požadoval odplatu, nakoľko je zrejmé, že pri predaji tovaru konal vo svojom mene, na svoj účet. 5. Súd prvej inštancie poukázal na to, že právomoc mal danú podľa čl. 2 ods. 2 Nariadenia Rady ES č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, podľa ktorého ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu. Ohľadom rozhodného materiálneho práva alebo predpisu, ktorým sa majú riadiť vzťahy medzi stranami sporu súd vychádzal z toho, že k žiadnej dohode strán nedošlo a na základe toho je na ich vzťah potrebné aplikovať Dohovor OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru, publikovaný pod č. 160/1991 Zb., ktorým je Slovenská aj Česká republika viazaná. Súd uviedol, že rozsah aplikačného statusu určuje v rámci ustanovení Viedenského dohovoru kapitola prvá, konkrétne ustanovenia článkov 1-6. Základným prvkom, a teda základným predmetom Viedenského dohovoru je kúpna zmluva. Tá musí napĺňať kvalitatívne znaky inštitútu kúpnej zmluvy. Definícia takéhoto právneho inštitútu však nie je v rámci Viedenského dohovoru výslovne stanovená. Jej definíciu je z časti možné dovodiť výkladom a interpretáciou ustanovení článkov 30 a 53 Viedenského dohovoru. Samotná definícia kúpnej zmluvy ako takej a vymenovanie jej podstatných náležitostí sa vo Viedenskom dohovore nenachádza. V každom prípade absencia jednotnej definície kúpnej zmluvy môže v niektorých prípadoch ponechávať veľkú dispozitivitu zmluvným stranám s ohľadom na to, čo všetko považujú za kúpnu zmluvu alebo nie. Z hľadiska predmetu zmluvy sa Viedenský dohovor v zmysle článku 1, použije na zmluvy o kúpe tovaru na podnikateľské účely. Zmluva spadá pod Viedenský dohovor, ak je predávajúci povinný dodať tovar, odovzdať akékoľvek doklady, ktoré sa k nemu vzťahujú a previesť vlastnícke právo k tovaru. Súčasne musí platiť, že kupujúci je povinný zaplatiť za tovar kúpnu cenu. Článok 8 stanovuje, že pre účely Viedenského dohovoru je prehlásenie, alebo chovanie zmluvnej strany posudzované podľa jej úmyslu, ak bol tento úmysel známy druhej strane. Ak to nie je možné použiť, tak podľa významu, ktorý by mu prikladala rozumná osoba v tom istom postavení so zreteľom na všetky rozhodné okolnosti prípadu, vrátane jednania o zmluve, praxe medzi stranami, zvyklostí a následného chovania strán. Z čl. 53 a 78 Dohovoru ďalej vyplýva, že kupujúci je povinný zaplatiť kúpnu cenu v dobe stanovenej zmluvou alebo určiteľnej podľa zmluvy alebo Dohovoru, pričom nie je potrebné, aby bol k tomuto úkonu vyzývaný predávajúcim a ak sa kupujúci oneskorí s platením, má druhá strana nárok na úroky z omeškania bez toho, aby boli dotknuté akékoľvek nároky na náhradu škody podľa čl. 74 Dohovoru. Súd poukázal na to, že výšku úrokov z omeškania Dohovor neurčuje a strany si ju nedohodli. 6. S odkazom na čl. 4 bod 1 písm. a/ Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (RÍM I), podľa ktorého sa zmluva o predaji tovaru spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu predajcu súd uviedol, že nakoľko žalobca ako predávajúci má sídlo v Českej republike, bolo na daný právny vzťah potrebné aplikovať české právo, v súvislosti s čím súd vychádzal z § 369 ods. 1 a § 517 ods. 2 zákona č. 513/1991 Sb. v spojení s Nariadením vlády ČR č. 33/2010 Sb.. 7. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný podal vzájomný návrh, ktorým si uplatnil nárok v sume 53 185,28 EUR z dôvodu, že medzi stranami bola uzatvorená zmluva o komisionálnom predaji, na základe ktorej pre žalobcu vykonal obchodné zastúpenie a skladovanie tovaru, pričom žalovaný nebol koncovým odberateľom a nárok na zaplatenie dodaného tovaru tak žalobcovi vznikol až v prípade jeho skutočného predaja koncovému odberateľovi. Žalovaný uviedol, že žalobca jednostranne ukončil spoluprácu bez uvedenia dôvodu a on tak nemal možnosť obsiahnuť kompenzáciu svojich nákladov v súvislosti s predajom tovaru. Nárok uplatnený žalovaným pozostával tak zo mzdy p. C., úhrad za telefón, internet a služobné auto používaných p. C., za dopravu ním objednanú ako aj za nájomné za sklad od roku 2010 do roku 2012. K takto uplatnenému nároku žalovaného súd v prvom rade uviedol, že právna úprava zodpovednosti za škodu v súlade s § 373 Obch. zák. je identická v SR aj v ČR. Dodal, že tak ako vyplýva z vyšetrovacieho spisu Okresného riaditeľstva policajného zboru v Bratislave III č. ORP-465/3-VYS-B3-2014 trestné stíhanie proti F. C. bolo odmietnuté. Z uznesenia a zo spisového materiálu súdu vyplývalo, čo bolo aj v konaní preukázané, že F. C. bol doporučený spoločnosti MIRO PLAST - ČÍŽEK s.r.o. od spoločnosti MOBAL, s.r.o.. a dňa 1.6.2010 uzatvoril so žalovaným pracovnú zmluvu, v ktorej nie sú uvedené práva a povinnosti iné ako vyplývajúce z pracovnej náplne zamestnanca. Ako už bolo spomenuté vyššie, vo výpovedi Ing. C. uviedol, že doniesol do spoločnosti Miro Plast Č. s.r.o. svoje kontakty, pričom jedným z hlavných dodávateľov bola spoločnosť Mobal, s.r.o. , ktorá tvorila zhruba 30% z celkového obratu a ponúkla neštandardné podmienky pre Miro Plast Č., s.r.o.. Po vytvorení spoločnosti Espack sa Mobal, s.r.o. rozhodol svoje výrobky distribuovať prostredníctvom tejto spoločnosti, čím Miro Plast Č., s.r.o. stratila svoju exkluzivitu. Dohoda o kompenzácii nákladov žalovaného na zamestnanca ani dohoda o kompenzácii nákladov v súvislosti s prenájmom skladu nevyplynula ani z výpovede bývalého konateľa žalovaného, p. Č., ktorý rozšírenie skladu považoval za svoju investíciu. Z vykonaného dokazovania teda súdu nevyplývalo, v čom malo spočívať porušenie povinnosti žalobcu zo záväzkového vzťahu. Žalovaný bol navyše zvýhodnený v cene dodávaného tovaru a v splatnosti uhrádzania ceny za tovar, čo tiež potvrdil p. Č., a preto súd považoval doplnenie dokazovania výsluchom ďalších svedkov za nadbytočné. Súd tak dospel k záveru, že nárok žalobcu je oprávnený a vzájomný návrh žalovaného bolo potrebné zamietnuť. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 prvá veta zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok a ich náhradu priznal úspešnému žalobcovi. 8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný (v tom čase Matys Slovakia s.r.o. v zastúpení Ing. U.G.Ř.P. F.) z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/, h/ O.s.p., podľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/, f/ a písm. e/ v spojení s § 205a ods. 1 písm. b/, d/ O.s.p.. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a uložil súdu prvej inštancie povinnosť doplniť dokazovanie a vec znovu prejednať a rozhodnúť. Žalovaný zastával názor, že súd nevykonal včas navrhnuté a odôvodnené dôkazy na preukázanie rozhodných skutočností, a to tak k jeho obrane proti žalobe ako aj k vzájomného návrhu. Svoj názor, že súd nemôže opomenúť vykonanie dôkazu, ktorý bol navrhnutý na preukázanie rozhodných skutočností, žalovaný oprel o príslušnú judikatúru. Ďalej žalovaný uviedol, že povinnosťou súdu je odôvodniť takéto nevykonanie dôkazu a pokiaľ súd nereagoval na navrhnutý výsluch svedkov, porušil tým právo na spravodlivý proces. Hodnotenie dôkazu pritom prichádza do úvahy najskôr po vykonanom dokazovaní, ku ktorému sa na záver môžu strany vyjadriť. Žalovaný dodal, že dôvodom odmietnutia vykonania dôkazu nemôže byť jeho nedôveryhodnosť. 9. K odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že v odvolaní žalovaného absentuje konkretizácia tvrdeného nevykonania dôkazov ako i toho, ktoré rozhodné skutočnosti mali byť nevykonanými dôkazmi preukázané. Žalobca zastával názor, že súd prvej inštancie dostatočne zistil tak skutkový stav týkajúci sa nároku žalobcu ako aj vzájomného návrhu žalovaného a nevykonanie dôkazu výsluchom p. P. Y. O. jasne odôvodnil. Tvrdenia žalovaného o nedostatočne vykonanom dokazovaní sú podľa žalobcu jednoznačne vyvrátené skutočným priebehom rozsiahleho a dôsledného dokazovania, ktoré súd prvej inštancie vykonal. Žalobca dodal, že žalovaný vo vzájomnom návrhu ani v ďalších podaniach neuvádzal nič, čím by poukazoval na konkrétne porušenie povinností žalobcu zo záväzkového vzťahu a v konaní nevyšlo najavo ani tvrdenie žalovaného o kompenzácii, resp. refundácii režijných nákladov žalovaného a rovnako ani žiadne iné nekalé či špekulatívne obchodné praktiky žalobcu zamerané na poškodzovanie žalovaného. Z podstaty predmetného podnikania podľa žalobcu vyplýva, že režijné náklady, ktoré má podnikateľ, a teda mal aj žalovaný v súvislosti s výkonom svojej činnosti, sú kompenzované výnosmi z podnikania. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil a zároveň uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania, ktoré vyčíslil v sume 664,73 EUR. 10. Podľa § 470 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,C.s.p.“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú ustanovenia tohto zákona; ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase. Konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo. 11. Krajský súd v Bratislave prejednal odvolanie podľa § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. 12. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 13. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie v predmetnej veci vykonaným dokazovaním dostatočne zistil skutkový stav, nevykonanie ďalších navrhnutých dôkazov riadne odôvodnil a jeho rozhodnutie považuje odvolací súd za správne tak po skutkovej ako aj právnej stránke a v celom rozsahu sa s týmto rozhodnutím ako aj s jeho odôvodnením stotožňuje. Rovnako odvolací súd poukazuje aj na vyjadrenie žalobcu k odvolaniu, s ktorého tvrdeniami sa taktiež stotožňuje. Žalovaný v odvolaní namietal len nedostatočne vykonané dokazovanie týkajúce sa jeho obrany proti žalobe a vzájomného návrhu. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že žalovaný v odvolaní uviedol, že podrobnejšie odôvodnenie odvolania doplní v lehote 15 dní, čo však neurobil a odvolanie nedoplnil. Navyše uznesením č. k. 26Cb/132/2013-447 zo dňa 21.10.2016 súd prvej inštancie rozhodol, že v konaní bude na strane žalovaného pokračovať so spoločnosťou TEROL SLOVAKIA s.r.o. , ktorá sa v dôsledku zlúčenia stala právnym nástupcom žalovaného. Zásielka doručovaná novému žalovanému obsahujúca toto uznesenie sa však súdu vrátila s tým, že adresát je neznámy. 14. Na doplnenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že argumentáciu žalovaného v odvolaní o nedostatočne vykonanom dokazovaní považuje za špekulatívnu. Z obsahu spisu je zrejmé, že nárok uplatnený žalobcom bol v konaní preukázaný relevantnými dôkazmi, z vykonaného dokazovania jasne vyplynulo, že žalovaný (prv MIROPLAST-CIZEK s.r.o.) si tovar u žalobcu prostredníctvom na to oprávneného zamestnanca objednal, žalobca mu tovar riadne dodal, čo preukázateľným spôsobom potvrdili zamestnanci žalovaného na príslušných sprievodných dokladoch (dodacích listoch) o uskutočnených obchodoch medzi stranami sporu. Dôvodnosť podanej žaloby a nároku žalobcu je zrejmá aj z výpovedí svedkov. K tvrdeniu žalovaného o nedostatočne vykonanom dokazovaní ohľadom jeho vzájomného návrhu odvolací súd uvádza, že vypočutí svedkovia okrem iného zhodne potvrdili, že p. F. C., ktorý bol v rozhodnom období zamestnancom žalovaného, konal v súlade s dohodnutým druhom práce v zmysle pracovnej zmluvy a vykonával obchodnú činnosť u žalovaného. Uplatnený nárok žalovaného mal pritom pozostávať z ,,výdavkov“ spojených práve s týmto zamestnancom žalovaného a s jeho činnosťou a s prenájmom skladu na dodávaný tovar. Avšak to, že zo strany p. C.B.O. nedošlo k žiadnemu protiprávnemu konaniu, ktorým by sa, tak ako tvrdil žalovaný aj v podanom trestnom oznámení, dopustil trestného činu podvodu a zneužívania informácii v obchodnom styku, bolo potvrdené aj uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave III o odmietnutí oznámenia žalovaného z dôvodu nepreukázania skutočností o tvrdenom protiprávnom konaní p. C.. Odvolací súd tak zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalovaný nepredložil žiaden dôkaz k svojmu tvrdeniu, že za obdobie spolupráce za sprostredkovanie obchodu požadoval odplatu, nakoľko je zrejmé, že pri predaji tovaru konal vo svojom mene a na svoj účet. Dohoda o kompenzácii nákladov žalovaného na zamestnanca ani dohoda o kompenzácii nákladov v súvislosti s prenájmom skladu nevyplynula ani z výpovede bývalého konateľa žalovaného, p. Č.. Odvolací súd preto dospel k záveru, že z vykonaného dokazovania v konečnom dôsledku vôbec nevyplynuli skutočnosti, na ktorých žalovaný postavil svoju obranu proti uplatnenému nároku žalobcu a svoj vzájomný návrh. 15. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 16. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil stotožňujúc sa i s jeho odôvodnením. 17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný, a preto odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).