Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/30/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313217602 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1313217602.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci navrhovateľa: H. Č., D. E. XX, R., zastúpeného JUDr. Igorom Klamárom, advokátom, Družstevná 5, Bratislava, proti manželke navrhovateľa: G. Č., D. E. XX, R., zastúpenej GRMAN & PARTNERS, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, o rozvod manželstva, na odvolanie manželky navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 11C/167/2013-106, zo dňa 17.9.2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozviedol manželstvo H. W., nar. XX.XX.XXXX a G. W., rodenej O., nar. XX.X.XXXX, uzavreté dňa XX.X.XXXX v Q., zapísané v knihe manželstiev matričného úradu W., Okres Kutná Hora, vo zväzku 1, ročník 1960, na strane 62, pod poradovým číslom 7. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. 2. V odôvodnení uviedol, že návrhom na začatie konania doručeným súdu 9.9.2013 sa navrhovateľ domáhal, aby súd rozviedol jeho manželstvo s manželkou s tým, že existencia manželstva je len formálna, manželia spolu vôbec nekomunikujú, nežijú spolu, manželstvo neplní žiadnu z funkcií predpokladaných zákonom. U oboch ide o prvé manželstvo, z ktorého pochádza dcéra, ktorá je už plnoletá. Rozpory medzi manželmi sa začali pred viac ako pätnástimi rokmi, hlavnou príčinou boli majetkové spory. Ním získané prostriedky v podnikaní manželka s dcérou využívali bez jeho súhlasu, podľa vlastného uváženia, postupne ho izolovali od akéhokoľvek rozhodovania o spoločných veciach v domácnosti a o spoločnom majetku. Táto situácia viedla k výrazným rozporom a napriek tomu, že bývajú s manželkou v jednom dome, spolu už 15 rokov nekomunikujú, nehospodária spolu, nevedú spoločnú domácnosť. Manželka spolu s dcérou iniciovali na súde viaceré súdne spory o majetok, ktorá skutočnosť na neho veľmi zle psychicky vplýva; obáva sa, že v dôsledku konania manželky príde o akékoľvek zabezpečenie v starobe a preto sa rozhodol riešiť existujúcu situáciu v nefungujúcom a formálnom manželstve návrhom na rozvod. 3. Súd prvej inštancie konštatoval, že manželka navrhovateľa ospravedlnila svoju neprítomnosť na pojednávaní nariadenom na 17.9.2015 a žiadala o jeho odročenie dôvodiac, že nakoľko manželstvo bolo uzatvorené v Q., okres Kutná hora v Českej republike, bola založená právomoc súdov Českej republiky; ide o nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť a preto má byť konanie zastavené. Keďže však súd prvej inštancie nezistil žiadne prekážky, ktoré by mu bránili vo veci rozhodovať, tvrdenie manželky navrhovateľa o neexistencii podmienok konania považoval za irelevantné; uviedol, že obaja účastníci konania sú slovenskí štátni občania (skutočnosť, že manželka navrhovateľa je občiankou Slovenskej republiky mal za preukázanú z jej vyjadrenia z 30.10.2013), a dospel k záveru, že sú splnené všetky podmienky, aby vo veci rozhodol. Návrh na odročenie pojednávania neakceptoval, nakoľko manželka navrhovateľa neuviedla žiadne vážne okolnosti, pre ktoré by sa pojednávania nemohla zúčastniť a pre ktoré by súd pojednávanie musel odročiť. Súd prvej inštancie ďalej prihliadol aj na celkovú dĺžku konania a skutočnosť, že od podania návrhu na začatie konania sa manželka navrhovateľa nezúčastnila ani jedného vytýčeného pojednávania, nenavrhovala vykonanie žiadnych dôkazov. 4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že účastníci konania 10.9.1960 uzatvorili manželstvo v Q., okres Kutná Hora, v Českej republike. U oboch ide o prvé manželstvo a z manželstva sa narodila dcéra, ktorá je plnoletá. Poukázal na výpoveď navrhovateľa, ktorý uviedol, že podmienky bývania v dome by prirovnal k výrazu teror; naposledy mu boli spôsobené fyzické zranenia, bola zavolaná štyrikrát polícia a to bezdôvodne. S manželkou spolu nehospodária, táto mu všetky peniaze zobrala. Ďalej uvádzal, že vybudoval dom rodine manželky v Českej republike a keď svokor zomrel, manželka namiesto, aby ho oslovila, zriekla sa dedičstva v prospech sestry. Neskôr kúpila nehnuteľnosť za ich peniaze, ale zapísaná bola na svokru, ktorá mala 83 rokov a ktorá ju potom darovala dcére. Vnímal to ako ďalší podraz zo strany manželky, ktorá tiež trvala na tom, aby polovičku domu daroval dcére, čo odmietol. Na tretí deň po tom, čo odmietol prepis domu, dostal ranu do hlavy v čase keď spal, preto sa odsťahoval a odvtedy spolu s manželkou vôbec nekomunikujú; jediným riešením vzniknutej situácie je rozvod. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, ako navrhovateľ opakovane zdôrazňoval, že situácia v rodine a ich vzájomné spory sa stále zhoršujú, celkovú situáciu pociťuje ako obrovskú psychickú záťaž, s ktorou nedokáže ďalej žiť a má záujem ju vyriešiť práve rozvodom. Podľa jeho názoru manželke terajší stav vyhovuje a jej nesúhlas s rozvodom manželstva je podmienený snahou spôsobovať prieťahy v konaní a vyhýbať sa účasti na pojednávaniach. Manželka s dcérou vstup na prvé poschodie uzamykajú, neumožňujú mu tam prístup. V decembri 2014 došlo k poruche na elektrickom ohrievači vody v kúpeľni na prízemí, porucha trvala až do 22.12., kedy dal ohrievač opraviť, nakoľko dovtedy nemal žiadne finančné prostriedky. Po celú dobu poruchy mu manželka s dcérou neumožnili používať kúpeľňu na poschodí a to napriek tomu, že dom postavil a je predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Bol nútený vykonávať osobnú hygienu v studenej vode napriek tomu, že trpí reumatickým ochorením a studená voda a chlad mu spôsobujú zhoršovanie zdravotného stavu. Tieto skutočnosti sú im dobre známe a napriek tomu mu odmietli vstup do kúpeľne na poschodí. Navrhovateľ považoval s poukazom na hĺbku rozvratu v manželstve situáciu v domácnosti za neriešiteľnú. 5. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že sú splnené zákonné podmienky rozvodu manželstva. Podotkol, že ku zrušeniu manželstva rozvodom možno pristúpiť len v odôvodnených prípadoch a rozvod manželstva je odôvodnený, ak sú splnené podmienky ustanovené v § 23 Zákona o rodine, ak sú vzťahy medzi manželmi vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie spolužitia. Spoločenský účel manželstva možno vidieť vo vytváraní rodinného prostredia, v ktorom manželia žijú vo vzájomnej zhode, citovom zblížení, poskytujú si vzájomne podporu a pomoc. Súd prvej inštancie uvedomujúc si, že ide o dlhoročné manželstvo a obaja manželia sú v pokročilom veku dospel k záveru, že podmienky na rozvod manželstva sú splnené. Vyslovil vážnosť narušenia manželských vzťahov, ktoré mal preukázané vykonaným dokazovaním; navrhovateľ opakovane v priebehu konania vyhlasoval, že manželské spolužitie nemieni obnoviť a trval na podanom návrhu. Tvrdil, že tento stav je dlhodobý, pretrvával aj pred podaním návrhu na začatie konania; súd prvej inštancie v tomto kontexte mal za právne irelevantné, či to bolo pätnásť rokov, alebo kratšie. Naplnenú mal aj podmienku, že rozvrátenie manželských vzťahov je trvalé, že si manželstvo nemôže ďalej plniť svoj účel, pretože nevytvára harmonické a trvalé životné spoločenstvo, účastníci konania majú problém spolu komunikovať, hospodáriť spoločne a poskytovať si pomoc. Vo vzťahu k príčinám rozvratu manželstva uviedol, že tieto môžu byť subjektívneho charakteru, ale môžu mať aj objektívnu povahu. Vykonaným dokazovaním nemal zistené, že by rozvrat manželstva spôsobil iba jeden z manželov a ako príčinu rozvratu manželstva vyhodnotil odlišné názory manželov na hospodárenie so spoločnými vecami, nezhody vznikajúce zo sporov o majetok, dlhodobú neschopnosť vzájomne komunikovať a poskytovať si vzájomnú pomoc. Uzavrel, že v danom prípade sa manželstvo stalo formálnym zväzkom a obnovenie manželského spolužitia nemožno očakávať. Na uvedenom základe súd prvej inštancie v zmysle § 23 Zákona o rodine návrhu vyhovel a manželstvo účastníkov konania rozviedol. 6. Záverom súd prvej inštancie v odôvodnení ešte konštatoval, že aj napriek tomu, že manželka navrhovateľa v konaní nebola vypočutá, nebola jej odňatá možnosť konať pred súdom, lebo mala dostatočný časový priestor na vyjadrenie sa k návrhu na začatie konania, mohla navrhovať dôkazy; skutočnosť, že manželia nevedia komunikovať potvrdila samotná manželka navrhovateľa vo svojom vyjadrení. Nestotožnil sa s tvrdením, že predmet konania vedený pod sp. zn. 14C/283/2013 bezprostredne súvisí s príčinou podania návrhu na rozvod a právoplatné rozhodnutie môže byť dôkazom toho, že návrh na rozvod konania je postavený na nepravdivých tvrdeniach navrhovateľa; považoval za právne irelevantné, či sú všetky skutkové tvrdenia navrhovateľa pravdivé a za podstatné považoval to, že vzťahy medzi manželmi sú trvalo narušené a z postoja navrhovateľa je jednoznačné, že obnovenie manželského spolužitia nemožno očakávať. O trovách konania rozhodol podľa § 144 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal. 7. Proti rozsudku podala manželka navrhovateľa odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a návrh na rozvod manželstva zamietnuť, resp. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Oponovala tým, že podaním doručeným súdu prvej inštancie 16.9.2015 namietla nedostatok právomoci súdov Slovenskej republiky na prejednanie a rozhodnutie veci a navrhla z tohto dôvodu zastavenie konania. O tejto jej námietke mal súd prvej inštancie rozhodnúť samostatným uznesením, proti ktorému by bolo prípustné odvolanie. Námietka nedostatku právomoci súdu mala pritom za zásadnú, keďže môže viesť až k zastaveniu konania. Bola tiež názoru, že súd prvej inštancie sa ani v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne nevysporiadal s touto jej námietkou; argumentáciu súdu prvej inštancie zhodnotila ako veľmi strohú, všeobecnú a nepresvedčivú. Z uvedeného jej vyplynula nesprávnosť napadnutého rozsudku, pretože súd prvej inštancie sa náležite, z hľadiska obsahu a formy, nevysporiadal s jej námietkou o nedostatku právomoci súdu a nebola tak náležité zodpovedaná otázka právomoci súdu ako jedna zo základných podmienok konania. Nesúhlasila s odôvodnením napadnutého rozsudku, v ktorom sa uvádza, že je právne irelevantné, či sú všetky skutkové tvrdenia navrhovateľa pravdivé, podstatné je, že vzťahy medzi manželmi sú trvalé narušené a z postoja navrhovateľa je jednoznačné, že obnovenie manželského spolužitia nemožno očakávať. Vyčítala súdu prvej inštancie, že len jednostranne prevzal tvrdenia navrhovateľa, z ktorých vychádzal bez toho, že by tieto tvrdenia boli akokoľvek preukázané; navrhovateľ pritom nepredložil a neoznačil žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd prvej inštancie sa nijako nevysporiadal s jej tvrdeniami a dôvodila, že v napadnutom rozsudku len zreprodukoval jej tvrdenia. Na základe uvedeného mala za to, že súd prvej inštancie nemohol urobiť žiadne relevantné skutkové zistenia o vzťahoch medzi manželmi a o príčinách stavu týchto vzťahov, ktoré by mali byť podkladom pre jeho rozhodnutie. Z týchto dôvodov, citujúc časť z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 17.9.2013, sp. zn. 11Co/140/2013, považovala napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný. Namietala, že nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku jej súd prvej inštancie odňal možnosť konať pred súdom. Poukázala na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky z ktorých vyplýva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces (konanie) podľa čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Na základe vyššie uvedeného mala za to, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval § 23 Zákona o rodine, keď skutkové okolnosti opodstatňujúce aplikáciu tohto ustanovenia neboli náležité zistené. Tvrdenia navrhovateľa označila za nepravdivé a nepreukázané; v konaní nebola preukázaná žiadna taká skutočnosť, z ktorej by bolo možné vyvodiť, že vzťahy medzi manželmi sú vážne narušené a trvalo rozvrátené a dodala, že prípadné spory medzi manželmi v otázke hospodárenia so spoločným majetkom nie sú dostatočným dôvodom na rozvod manželstva. 8. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Uviedol, že konanie manželky od jej prvého vyjadrenia k návrhu až do podania odvolania považuje za účelové, s cieľom oddialiť právoplatné rozhodnutie vo veci; dôkazom sú aj jej opakované žiadosti na prerušenie konania z rôznych objektívne neakceptovateľných dôvodov. Manželka sa nedostavila ani na jedno pojednávanie vo veci, čo jej však nebránilo v tom, aby v odvolaní proti rozsudku namietala, že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konania pred súdom. Za účelovú mal aj ňou vznesenú námietku nedostatku právomoci súdu, keď v priebehu celého konania, t.j. po dobu cca dvoch rokov nenavrhla vykonanie žiadnych dôkazov a žiadnym spôsobom nevyvrátila jeho tvrdenia, týkajúce sa vzťahov medzi manželmi. Manželka navrhovateľa opakovane poukazovala na svoje zákonné práva, avšak opomenula na jeho práva ako účastníka konania, napr. jeho právo na súdny proces bez zbytočných prieťahov, ktoré v priebehu celého konania spôsobovala. Vykonaným dokazovaním mal jednoznačne za preukázané, že vzťahy medzi manželmi sú tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a sú splnené všetky zákonné podmienky na to, aby bolo manželstvo rozvedené. Záverom podčiarkol, že nemal inú možnosť riešenia stále sa zhoršujúcich vzťahov s manželkou a ich vzájomné spory pociťuje ako obrovskú psychickú záťaž, ktorú je možné riešiť len rozvodom. 9. Odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zákona č. 161/2015 Z.z. (Civilný mimosporový poriadok, ďalej len „C.m.p.“) s ohľadom na § 395 ods. 1 C.m.p., v zmysle ktorého, ak § 396 neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; viazaný rozsahom odvolania (§ 65 C.m.p, § 379 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie manželky navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. bez viazanosti odvolacími dôvodmi (§ 66 C.m.p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26.1.2017 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 10. Podľa § 1 a § 94 C.m.p. podľa tohto zákona súdy prejednávajú a rozhodujú veci ustanovené v tomto zákone. Účastníkmi konania o rozvod manželstva sú manželia. 11. Podľa § 2 ods. 1 C.m.p. na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. 12. Podľa § 395 ods. 2 C.m.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 13. Podľa § 18 Zákona o rodine manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie. 14. Podľa § 19 ods. 1 Zákona o rodine o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní starať sa obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Uspokojovaním potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť. 15. Podľa § 23 ods. 1, ods. 3 Zákona o rodine súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Súd pri posudzovaní miery rozvratu vzťahov medzi manželmi prihliada na porušenie povinností manželov podľa § 18 a 19. 16. Na potvrdenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých na posúdenie splnenia zákonných predpokladov na rozvod manželstva. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver, že vzťahy medzi manželmi sú vážne a trvalo narušené, manželstvo účastníkov je iba formálnym zväzkom a že pre jednoznačný postoj navrhovateľa nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Náležite na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia § 18, § 19 a § 23 Zákona o rodine, ktoré aj správne vysvetlil a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu návrhu aj riadne v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. 17. K námietke manželke navrhovateľa uplatnenej v odvolaní, že súd prvej inštancie nerozhodol samostatným uznesením o jej návrhu na zastavenie konania pre nedostatok právomoci súdov Slovenskej republiky na prejednanie a rozhodnutie veci odvolací súd uvádza, že postup súdu prvej inštancie, ktorý o predmetnom návrhu nerozhodoval samostatným uznesením bol správny; ak by procesne rozhodoval o každej námietke účastníka, ktorou sa má zaoberať z úradnej povinnosti, mal by takýto spôsob vedenia konania za následok nenáležité spomaľovanie procesu a dával by účastníkom konania možnosť nevhodným spôsobom zasahovať do efektívneho priebehu konania. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že medzinárodnú právomoc tuzemských súdov je nutné považovať za podmienku konania pre vydanie rozhodnutia vo veci samej podľa § 161 ods. 1 C.s.p. (§ 103 O.s.p.), pričom jej existencia sa skúma kedykoľvek v priebehu konania. Podľa predchádzajúcej procesnoprávnej úpravy (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „O.s.p.“) platnej do 30.6.2016 súd kedykoľvek za konania prihliadal na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (§ 103 O.s.p.). Ak išlo o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nebolo možné odstrániť, mal súd konanie zastaviť (§ 104 ods. 1 O.s.p.). Skúmanie procesných podmienok konania platí takmer pri totožnej právnej úprave aj podľa § 161 ods. 1, ods. 2 C.s.p. Súd v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení z úradnej povinnosti (ex offo) skúma, či sú splnené všetky podmienky konania a teda aj to, či predmetná vec spadá do právomoci súdov Slovenskej republiky a ak nezistí nedostatok podmienky konania odôvodňujúci zastavenie konania, jednoducho pokračuje v konaní. O svojej právomoci rozhoduje iba v prípade zistenia jej nedostatku; o tom, že súd má právomoc, resp. že je daná právomoc tuzemského súdu, súd nerozhoduje, a to ani na návrh účastníka. Spôsob, akým súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku ustálil vlastnú právomoc na konanie o návrhu konštatovaním, že tvrdenie manželky navrhovateľa o neexistencii podmienok konania je irelevantné, lebo obaja účastníci konania sú slovenskí štátni občania a preto nezistil žiadne prekážky, ktoré by mu bránili vo veci rozhodovať, nemožno považovať za okolnosť, ktorou by sa manželke navrhovateľa odňala možnosť konať pred súdom. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku jasne, stručne a výstižne vysporiadal s námietkou o nedostatku právomoci slovenských súdov, ktoré je z hľadiska nevyhnutného obsahu a formy odôvodnenia napadnutého rozsudku postačujúce. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd poznamenáva, že aj v prípade výlučne českého štátneho občianstva manželky navrhovateľa právomoc slovenského súdu možno vyvodiť s ohľadom na čl. 3 bod 1 písm. a) nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie Brusel IIb“), v zmysle ktorého vo veciach rozvodu majú právomoc súdy členského štátu, na ktorého území majú manželia obvyklý pobyt; právomoc súdov Slovenskej republiky je tak daná nielen na základe deklarovaného slovenského štátneho občianstva u oboch účastníkov, ale aj s ohľadom na obvyklý pobyt oboch účastníkov, ktorý je nepochybne na území Slovenskej republiky. Kritérium miesta uzavretia manželstva v Českej republike je z hľadiska skúmania procesných podmienok konania právne bezvýznamné. 18. K námietke manželky navrhovateľa, že skutkové okolnosti opodstatňujúce aplikáciu § 23 Zákona o rodine neboli náležité zistené, lebo tvrdenia navrhovateľa sú nepravdivé a nepreukázané, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania dostatočne zistený skutkový stav potrebný pre rozhodnutie vo veci samej; je nesporné, že vzájomné manželské nezhody mali za následok narušenie vzťahov medzi účastníkmi a úplné ochladnutie vzťahu navrhovateľa k manželke. Účastníci napriek tomu, že bývajú v jednom dome, v súčasnosti spolu nežijú a nehospodária. Nielen z tvrdení navrhovateľa, ale aj z postoja manželky navrhovateľa, ktorá má dôvodné obavy, že konaním navrhovateľa príde o svoj majetok, ktorý nadobudla vlastným pričinením, možno dospieť k záveru, že manželstvo si neplní svoje funkcie; je zrejmé, že účastníci sa podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov prestali starať o uspokojovanie potrieb rodiny a vzájomne si nepomáhajú, keď proti sebe vedú súdne spory o spoločný majetok. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne konštatoval, že spoločenským účelom manželstva je vytváranie rodinného prostredia, v ktorom manželia žijú vo vzájomnej zhode, citovom zblížení, poskytujú si vzájomne podporu a pomoc. Samotné presvedčenie manželky navrhovateľa, že navrhovateľ sa snaží privlastniť si jej majetok a opačné tvrdenia navrhovateľa, že ho manželka izoluje od užívania spoločného majetku a vedenie súdnych sporov, preukazujú ich antagonistické partnerské postoje v manželskom vzťahu, ktorý by mal byť založený na vzájomnej úcte, láske a porozumení; z povahy veci popiera vytváranie zdravého rodinného prostredia a preukazuje absenciu vzájomnej podpory a jednoty individuálnych záujmov každého z manželov nielen v otázke hospodárenia so spoločným majetkom, ale v širšom zmysle aj v existenčných otázkach týkajúcich sa uspokojovania potrieb rodiny ako takej, čo viedlo prirodzene k vážnemu a trvalému rozvratu vzťahov medzi manželmi. V prejednávanej veci nemožno súdu prvej inštancie vyčítať jeho procesný postup, keď podľa § 101 ods. 2 O.s.p. pokračoval v konaní a vec prejednal aj v neprítomnosti manželky navrhovateľa, ktorá sa napriek riadnemu predvolaniu nedostavila na pojednávanie ani nepožiadala z dôležitého dôvodu o jeho odročenie; nedá sa vyčítať ani spôsob, akým súd prvej inštancie hodnotenie dôkazov vykonal (výsledky jeho hodnotenia dôkazov zodpovedajú pravidlám logického myslenia, do úvahy vzal iba skutočnosti, ktoré z dokazovania vyplynuli a neopomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), preto nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka, že súd prvej inštancie nevykonal potrebné dokazovanie na náležité zistenie skutkového stavu; súd prvej inštancie správne prihliadol na skutočnosť, že od podania návrhu na začatie konania sa manželka navrhovateľa nezúčastnila ani jedného vytýčeného pojednávania a nenavrhla vykonať vo svoj prospech žiaden dôkaz. S ohľadom na uvedené preto možno zhodne so súdom prvej inštancie prijať záver o vážnom a trvalom narušení vzťahov medzi manželmi; od manželov nemožno očakávať ani obnovenie manželského spolužitia najmä pre trvalý postoj navrhovateľa, ktorý nemieni za žiadnych okolností manželské spolužitie obnoviť a preto z jeho strany nie je možné očakávať zmenu jeho doterajšieho postoja k manželstvu ani snahu o jeho udržanie. 19. S poukazom na správne vyhodnotenie zákonných kritérií na rozvod manželstva neboli skutočnosti uvádzané v odvolaní spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie; v odvolacom konaní neboli zistené nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie odôvodnil napadnutý rozsudok spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom odvolací súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, čomu zodpovedá odôvodnenie napadnutého rozsudku, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Odvolací súd na uvedenom základe napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 52 C.m.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania za súčasného nesplnenia podmienok na náhradu trov konania podľa § 55 C.m.p. (materiálny korektív spravodlivého požadovania náhrady trov konania). 21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).