Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/267/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314208366 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1314208366.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému: G. X., X. Q. XX, W., o zaplatenie 156,45 eura s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 44C/193/2014-67, zo dňa 12.11.2014, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh zamietol; rozhodol, že žalovanému nepriznáva náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu 9.4.2014 sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia 156,45 eura s úrokom z omeškania zo splátok vo výške 1,14 eura za obdobie od 21.5.2010 do 20.7.2010, s úrokom z omeškania 9,0 % ročne z 156,45 eura od 21.7.2010 až do zaplatenia a trov konania a to titulom zmluvy o splátkovom úvere. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že právny predchodca žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a.s.) uzavrel so žalovaným 18.8.2006 zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej poskytol žalovanému splátkový úver 50.000,- Sk (1.659,70 eura), s pevnou úrokovou sadzbou 18,40 % p.a. V čl. I zmluvy o úvere sa zmluvné strany dohodli, že žalovaný bude úver splácať v pravidelných mesačných splátkach 1.571,- Sk, vždy k 20. dňu v mesiaci, so splatnosťou prvej splátky 20.9.2006 a konečnou splatnosťou úveru k 20.7.2010; ročná percentuálna miera nákladov 23,10 %. Žalovaný si zmluvnú povinnosť spočívajúcu v uhrádzaní pravidelných mesačných splátok neplnil. Pohľadávka žalobcu v čase postúpenia predstavovala 3.816,49 eura a pozostávala z istiny 3.219,29 eura, riadneho úroku 0 eur a úroku z omeškania 597,20 eura. V zmysle zmluvy o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE z 10.12.2009 pôvodný žalobca (Slovenská sporiteľňa, a.s.) ako postupca postúpil pohľadávku na postupníka žalobcu. Žalobca si žalobou uplatňuje splátky úveru splatné od 20.5.2010 do 20.7.2010 v počte 3 a celkovej výške 156,45 eura. 3. Súd prvej inštancie s poukazom na § 52 ods. 3, ods. 4 Občianskeho zákonníka, prihliadol na charakter účastníkov pri uzavieraní zmluvy; žalobca konal v rámci predmetu podnikateľskej činnosti, poskytoval úvery a žalovaný bol fyzická osoba, nepodnikateľ, ktorý si vzal úver na osobnú spotrebu, vystupoval ako spotrebiteľ. Zmluvu o úvere a nároky z nej vyplývajúce preto posudzoval podľa zákona č. 258/2001 Z.z. (ďalej len „Zákon o spotrebiteľskom úvere“), v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy. V nadväznosti na uvedené ozrejmil, že (pri spotrebiteľských vzťahoch) je ex offo povinný prihliadať na premlčanie nároku a ak zistí, že uplatnený nárok je premlčaný, prihliadne na túto skutočnosť aj v prípade, keď by inak bolo potrebné, aby si spotrebiteľ takúto námietku uplatnil a z hľadiska procesnej ekonómie už bližšie neskúma existenciu subjektívneho práva veriteľa. V tejto súvislosti mal ďalej za to, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú v predmetnom prípade použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave ktorá má z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Medzi troma zákonmi prichádzajúcimi v tomto prípade do úvahy (1. Zákon o spotrebiteľskom úvere, 2. Občiansky zákonník a 3. Obchodný zákonník) sa primárne použije špeciálny predpis t.j. Zákon o spotrebiteľskom úvere a ak tento určitú otázku neupravuje, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe Občiansky zákonník. Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v Občianskom zákonníku a v jeho vykonávacích predpisoch. Na podporu uvedeného poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 19.6.2013, sp. zn. I. ÚS 402/2013. Vychádzajúc z uvedeného aplikoval na posúdenie premlčania nároku ustanovenia Občianskeho zákonníka, keď v tomto prípade je to pre žalovaného ako spotrebiteľa výhodnejšie. 4. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že 21.7.2010 (deň nasledujúci po uplynutí poslednej splátky úveru) si žalobca mohol svoje právo uplatniť voči žalovanému prvýkrát, teda všeobecná premlčacia lehota uplynula 21.7.2013; žalobca podal žalobu na súd 9.4.2014, teda oneskorene. S poukazom na skutočnosť, že súd je povinný prihliadať pri nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania a ak zistí, že uplatnený nárok je premlčaný, nemôže premlčané právo veriteľovi priznať(§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka) žalobu žalobcu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. podľa zásady úspechu v spore, avšak trovy konania úspešnému žalovanému nepriznal, nakoľko si trovy neuplatnil. 5. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť, resp. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal (vzhľadom na uzavretie predmetnej úverovej zmluvy dňa 18.8.2006) nesprávnu aplikáciu ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúceho sa premlčacej doby, nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. V období do 31.12.2007, kedy bola predmetná úverová zmluva uzavretá, sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 1.1.2008 sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.4.2011, sp. zn. 2 M Cdo 3/2011, podľa ktorého vzťahy, ktoré vznikli zo zmluvy o úvere, sa bez ohľadu na povahu účastníkov spravujú záväzkovou časťou Obchodného zákonníka a na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.3.2013, sp. zn. 6 M Cdo 4/2012, podľa ktorého v prípade, ak sa hlavný záväzkový vzťah, z ktorého žalobca vyvodzuje svoj nárok, spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka, treba podľa neho postupovať aj v otázke premlčania uplatneného nároku. Na podporu svojho názoru uviedol aj ďalšie súdne rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/132/2013, sp. zn. 15Co/28/2013, Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/138/2013. Ďalej argumentoval tým, že aplikáciou § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu, konkrétne k porušeniu zákazu diskriminácie, porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci, k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania. Použitím tohto zákonného ustanovenia na prebiehajúce súdne konania bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu žaloby, došlo k zotretiu princípu právnej istoty ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a k závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Vzhľadom na to, že v konaní si uplatnil svoj nárok žalobným návrhom zo dňa 9.4.2014 a predmetné ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. nadobudlo účinnosť až 1.5.2014, nesúhlasil s rozhodnutím súdu prvej inštancie. 6. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne (§ 378 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.9.2017 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 7. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p.). 8. S ohľadom na to, že preskúmavacia právomoc odvolacieho súdu je obmedzená maximálne na rozsah a dôvody vymedzené v podanom odvolaní, odvolací súd na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie poukazuje na stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave k výkladu ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., ktoré prijal na svojom rokovaní 5.2.2015, z ktorého senáty občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave v zmysle § 17 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z.z. v rámci zjednoteného výkladu vychádzajú. V predmetnom stanovisku, ktoré bolo prijaté k otázke k výkladu ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., ktoré dopadá aj na prejednávaný spor, bol prijatý záver, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. je možné aplikovať aj na konania začaté pred jeho účinnosťou, t.j. aj na konania začaté pred 1.5.2014. V odôvodnení je osobitne akceptovaný právny názor, podľa ktorého napriek tomu, že samotné premlčanie má hmotnoprávny charakter, procesná povaha cit. ustanovenia vyplýva z jeho samotného znenia, ktoré ustanovenie normuje predovšetkým a najmä procesnú činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy. Na jeho základe sa súdu ako orgánu rozhodujúcemu o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy ukladá povinnosť v súdnom konaní z úradnej povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských veciach, teda ide o konkrétny procesný postup súdu v konaní, čo nasvedčuje procesnoprávnemu charakteru ustanovenia. Keďže ide o procesné ustanovenie, v prípade absencie prechodného ustanovenia platí, že súd postupuje podľa právneho stavu účinného v čase rozhodovania súdu. Preto, ak bolo v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (12.11.2014) predmetné ustanovenie cit. zákona účinné, súd prvej inštancie ho bol povinný aplikovať, i keď sa civilný spor začal skôr, t.j. pre účinnosťou zákona. Žalobca v podanom odvolaní ničím nespochybnil záver súdu prvej inštancie, že žalobca resp. jeho právny predchodca pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a dlžník uzavrel zmluvu o úvere ako fyzická osoba, výhradne pre súkromné účely, ktoré nesúvisia s akýmkoľvek podnikaním; žalobca nespochybnil, že žalovaný má v predmetnom právnom vzťahu postavenie spotrebiteľa a preto skutočnosti uvádzané žalobcom v odvolaní neboli ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby. 9. Odvolací súd na ďalšie zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie reagujúc na odvolacie námietky žalobcu, že došlo k nesprávnej aplikácii ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúceho sa premlčacej doby, uvádza, že zmluva o úvere bola ku dňu uzatvorenia zmluvy o splátkovom úvere, t.j. 18.8.2006 upravená v § 497 a nasl. Obchodného zákonníka; nebolo ju teda možné subsumovať pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom k 22.8.2005). Zmluva o úvere však aj napriek tomu bola zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb., podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Charakteristickým znakom spotrebiteľskej zmluvy je jej uzatváranie vo viacerých prípadoch a skutočnosť, že spotrebiteľ neovplyvnil obsah zmluvy podstatným spôsobom. Spotrebiteľskou zmluvou je teda zmluva uzatváraná s väčším počtom spotrebiteľov za totožných podmienok a tieto podmienky sú vopred určené dodávateľom, pričom spotrebiteľ ich obsah nemôže ovplyvniť. Spotrebiteľskou zmluvou je v zmysle uvedeného akákoľvek súkromnoprávna zmluva s uvedenými znakmi a to bez ohľadu na to, či je upravená Občianskym zákonníkom, Obchodným zákonníkom, alebo iným osobitným zákonom. Právny predchodca žalobcu uzavrel s dlžníkom zmluvu o úvere, ktorá bola svojou povahou zmluvou spotrebiteľskou, nakoľko právny predchodca žalobcu vystupoval ako dodávateľ, t.j. ako osoba, ktorá pri uzavieraní a plnení zmluvy konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a dlžník vystupoval ako spotrebiteľ, t.j. ako osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti; dlžník ako nepodnikajúca fyzická osoba uzatvoril zmluvu s vopred vypracovaným predmetom plnenia; neexistujú pritom žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva o splátkovom úvere má podobu klasickej formulárovej zmluvy, ktorej typickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú predtlač, pričom všeobecné obchodné podmienky tvoria priamo jej prílohu. V zmysle vyššie uvedeného odvolací súd poznamenáva, že v danej veci ide o vzťah medzi podnikateľom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu, teda sa jedná o typicky občianskoprávny vzťah. Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy a je plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie obchodné (podnikateľské) právo. Súd prvej inštancie na tomto základe náležite aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka na záver, že uplatňovaný nárok je premlčaný a ktorý napadnutým rozsudkom v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka aj správne zamietol. 10. Odvolací súd ďalej konštatuje, že v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného v čase dohodnutej konečnej splatnosti poskytnutého úveru resp. v čase, odkedy sa právo mohlo vykonať po prvý krát, sa ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, mali použiť vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom; systematickým výkladom tohto ustanovenia je dostatočným spôsobom odôvodnený záver, že na účely posúdenia premlčania v spotrebiteľských zmluvách majúcich formu absolútneho obchodu sa prednostne použije právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku. Nastúpený trend ochrany spotrebiteľa v uvedených prípadoch potvrdil aj zákonodarca novelizáciou § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (pripojením tretej vety), podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom bolo iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v rozsudku zo dňa 21.4.2015, sp. zn. 3 M Cdo 14/2014, ktorým zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, sa predmetné ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou; rovnaký názor Najvyšší súd SR zaujal aj vo svojom rozhodnutí zo dňa 28.5.2015, sp. zn. 8 M Cdo 3/2015. Ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít tak zastáva jednoznačne názor, že právna úprava chrániaca spotrebiteľa (napr. v prípadoch duálnej úpravy premlčania podľa Obchodného a Občianskeho zákonníka), odôvodňuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa (v určitej konkrétnej situácii) výhodnejšie. Záverom hodno podotknúť, že aplikáciu občianskoprávnej úpravy o premlčaní v absolútnych obchodnoprávnych zmluvách majúcich spotrebiteľský charakter odobril aj Ústavný súd SR (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/2013, zo dňa 19.6.2013), ktorý takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný. Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 2 M Cdo 3/2011 zo dňa 28.4.2011, sp. zn. 6 M Cdo 4/2012 zo dňa 27.3.2013) a ďalšie rozhodnutia krajských súdov, na ktoré žalobca v odvolaní poukazuje už požiadavky aktuálnej praxe z uvedených hľadísk nereflektujú; závery týchto rozhodnutí preto odvolací súd nemohol aplikovať v predmetnej veci. Na uvedenom základe skutočnosti uvádzané žalobcom v odvolaní neboli ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie o zamietnutí uplatňovaného nároku z dôvodu jeho premlčania. 11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. 12. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).