Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/312/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314219652 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1314219652.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Romana Bolebrucha v právnej veci žalobcu: FORSYMA HOLDINGS LIMITED, so sídlom Stasinou & Bompoulinas 3, 1st floor, P.C. 1060, Nicosia, Cyprus, IČO: 224076, zastúpeného advokátom JUDr. Zoltánom Sťahulom, Dunajská 6, Bratislava, proti žalovanému: H. U., P.A. X, W., zastúpenému advokátom JUDr. Mariánom Ďurinom, Sibírska 4, Bratislava, o zaplatenie 12.500 eur s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 44C/32/2015-155, zo dňa 10.2.2016, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej meritórnej časti p o t v r d z u j e . II. V časti náhrady trov konania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v tejto časti v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 12.500 eur istiny s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 500 eur od 11.10.2013 do zaplatenia, 5,25 % ročne zo sumy 500 eur od 12.11.2013 do zaplatenia, 5,25 % ročne zo sumy 2.500 eur od 12.12.2013 do zaplatenia, 5,25 % ročne zo sumy 2.500 eur od 12.1.2014 do zaplatenia, 5,25 % ročne zo sumy 3.000 eur od 12.2.2014 do zaplatenia a 5,25 % ročne zo sumy 3.500 eur od 12.3.2014 do zaplatenia a trovy konania 750 eur titulom súdneho poplatku a trovy právneho zastúpenia 2.664,19 eura. Vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť trovy štátu 30,60 eura na účet Okresného súdu Bratislava III. V odôvodnení uviedol, že návrhom na začatie konania doručeným súdu 26.8.2014 sa právny predchodca žalobcu OPERA JET a.s. domáhal voči žalovanému zaplatenia 12.500 eur istiny s prísl. titulom nezaplatenia odmeny za poskytnutý letecký výcvik IR(A)/ME v termíne od decembra 2012 do júna 2013, ktorý žalovaný úspešne absolvoval a zložil požadované skúšky. Cena za výcvik bola dohodnutá v sume 13.500 eur, žalovaný však zaplatil iba časť ceny za výcvik 1.000 eur. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.) súd prvej inštancie vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu uviedol, že právny predchodca žalobcu OPERA JET a.s. ako veriteľ uzavrel so žalovaným ako dlžníkom 16.9.2013 Dohodu o urovnaní podľa § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka, Uznanie dlhu v zmysle § 559 Občianskeho zákonníka a Dohodu o splátkovom kalendári podľa § 51 Občianskeho zákonníka. V článku I bod 1.1 Dohody o urovnaní žalovaný vyhlásil, že sa zúčastnil leteckého výcviku IR(A)/ME, ktorý organizoval veriteľ vo svojom výcvikovom stredisku v termíne od 12/2012 do 6/2013. Žalovaný tento kurz úspešne absolvoval a zložil príslušné skúšky (skill test). Veriteľ v rámci kurzu poskytol dlžníkovi 15 hodín lietania lietadlom, 40 hodín simulátora a umožnil mu absolvovať skúšku, ktorá bola absolvovaná na lietadle DA42 v trvaní 1 hodina 35 minút. Skonštatoval, že podľa článku I bod 1.2 dohody sa veriteľ a dlžník dohodli, že odmena za absolvovanie kurzu a lietania nad rámec kurzu podľa bodu 1.1 je 13.500 eur, pričom táto suma pokryla všetky náklady, poplatky, DPH a suma je konečná. Veriteľ vyhlasuje, že od dlžníka už obdržal na tieto účely 6.9.2013 sumu 1.000 eur t.j. zostávajúci dlh je už iba vo výške 12.500 eur. Podľa článku I bod 1.3 Dohody o urovnaní sa veriteľ zaviazal v deň podpisu dohody odovzdať dlžníkovi všetky potrebné doklady a podklady, aby IR(A)/ME mohol byť riadne zapísaným na licenciu dlžníka. V článku II bod 2.1 žalovaný ako dlžník uznal svoj dlh uvedený v bode 1.3 čo do výšky aj dôvodu a zaviazal sa dlžnú čiastku uhradiť veriteľovi podľa podmienok dohodnutých v dohode. V článku III si právny predchodca žalobcu a žalovaný dohodli splátkový kalendár s tým, že podľa bodu 3.3 má veriteľ nárok na úroky z omeškania vo výške 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania. V prípade omeškania viac ako 7 dní splátkový kalendár sa ruší a dlžník stratí výhodu splátok. Súd prvej inštancie z preberacieho protokolu zo dňa 16.9.2013 zistil, že žalovaný svojím podpisom potvrdil prevzatie dokumentácie týkajúcej sa výcviku IR(A)/ME (SPA) ako aj dokumentáciu týkajúcu sa letového preskúšania IR(A)/ME (SPA) a to: 3x certifikát o poskytnutí výcviku IR(A)/ME (SPA), kópiu certifikátu o zaradení do výcviku IR(A)/ME (SPA), kópiu certifikátu o ukončení základného modulu výcviku IR(A)/ME (SPA), kópiu technického zápisníka lietadla OM-RWI potvrdzujúce vykonanie praktickej skúšky a dvoch dodatočných letových hodín nad rámec výcvikovej osnovy, originál protokolu praktickej skúšky IR(A)/ME (SPA). Z potvrdenia o prevzatí - preberací protokol zo dňa 23.9.2013 ďalej zistil, že žalovaný svojim podpisom potvrdil prevzatie: formuláru schváleného CAA UK označený ako Form SRG 1161 Issue 06, certifikát o schválení FTO- SK/03, kópia osvedčenia examinátora S. W., kópia preukazu spôsobilosti S. W., kópia emailu potvrdzujúca schválenie S. W. na vykonanie praktického preskúšania. Upriamil pozornosť na zistenia z výsluchu žalovaného, že jeho výcvik u pôvodného žalobcu začal 9.12.2012 a pozostával z dvoch častí: základný modul, keď sa letí 5 hodín na simulátore a 5 hodín na lietadle. Ten absolvoval na simulátore X.. Po jeho ukončení sa poslal formulár na letecký úrad, ten dal súhlas, že môže pokračovať druhou časťou, ale čakal takmer 3 mesiace na skúšajúceho. Kvôli tomu si vyžiadal 3 týždne navyše, lebo keď sa nelieta 2-3 týždne, strácajú sa zručnosti. Pôvodný žalobca mal dva simulátory - X. Y. I. a ani jeden nebol pred 4/2013 certifikovaný. Poukázal tiež na výpoveď svedka H.W. O., z ktorej zistil, že tento svedok pracoval pre OPERA JET ako pilot prúdových lietadiel v obchodnej leteckej doprave od roku 2007 do roku 2014. O výcviku žalovaného vie to, že začal výcvik v Trenčíne ako súkromný pilot, tam výcvik ukončil a po nejakej dobe sa stretli vo výcvikovom centre OPERA JET, kde absolvoval výcvik na prístrojovú kvalifikáciu IR. Bolo to v roku 2013, vtedy prebiehala certifikácia simulátorov - simulátor I. XXX, čo je simulátor prúdových lietadiel a svedok ten simulátor zalietaval a robil podklady pre certifikáciu. Žalovaný vykonával výcvik na simulátore F. X. F. a to práve z dôvodu, že na simulátore I. sa počas certifikácie výcviky nerobili, nakoľko to trvalo určité obdobie kedy sa overovali letové vlastnosti simulátora. Z výsluchu svedka Q. X. súd prvej inštancie zistil, že bol vedúcim výcviku od 1.3.2014 do 30.10.2014. OPERA JET vytvorila leteckú školu, ktorá bola do roku 2013 označená ako FTO a od roku 2014 na základe novej legislatívy ATO. OPERA JET vlastnil 2 letecké simulátory - simulátor Cesna označovaný tiež ako LS FTD2 a tiež ako FNTPII MCC, ten mal certifikát platný od 4/2014 pričom išlo o náväznú certifikáciu, keď bol certifikovaný od 4/2014 ešte pod hlavičkou FTO, po roku sa musí recertifikovať a simulátor F. XX X., ten nemal v rámci SR certifikáciu udelenú nikdy a teda nie je možné ho použiť na letecký výcvik. Každý študent má zavedenú žiacku knižku a logbook s tým, že bývalí zamestnanci OPERA JET písali len skratku Sim, ale z toho nie je zjavné, na ktorom z tých dvoch leteckých simulátorov výcvik prebiehal. Pred 4/2013 simulátor I. certifikáciu nemal. Z listu Dopravného úradu z 18.2.2015 súd prvej inštancie mal za preukázané, že výcvik na necertifikovanom simulátore nemôže byť započítaný pre získanie žiadnej kvalifikačnej kategórie; z ďalšieho listu zo dňa 23.10.2015 zistil, že podľa údajov z dokumentov, ktorými disponuje vo veci výcviku žalovaného, má Dopravný úrad za to, že žalovaný bol zaradený do výcviku 6.12.2012, základný modul IR(A) ukončil dňa 6.4.2013, výcvik bol ukončený dňa 29.5.2013. Nakoľko žalovaný nie je držiteľom preukazu spôsobilosti vydaného dopravným úradom, tento nie je príslušným úradom vo veci zápisu prístrojovej kvalifikačnej kategórie a preto nebol povinný skúmať nezrovnalosti v dátumoch a dokumenty len zobral na vedomie. 3. S poukazom na § 585 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie uviedol, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným došlo k uzavretiu Dohody o urovnaní zo dňa 16.9.2013, ktorou si nanovo upravili práva vzniknuté z účasti žalovaného na leteckom výcviku IR(A)/ME, ktorý organizoval právny predchodca žalobcu vo svojom výcvikovom stredisku v termíne od 12/2012 do 6/2013. Mal za to, že zo strany účastníkov tejto dohody došlo k splneniu toho, na čo sa zaviazal právny predchodca žalobcu ako veriteľ t.j. v rámci kurzu poskytol žalovanému 15 hodín lietania lietadlom, 40 hodín simulátora a umožnil mu absolvovať skúšku, ktorá bola absolvovaná na lietadle DA42 v trvaní 1 h 35 minút a odovzdal mu doklady, na ktoré sa zaviazal v čl. I bod 1.3 Dohody. Ozrejmil právny inštitút dohody o urovnaní, ktorá je právnym dôvodom zániku záväzku a je samostatným zaväzovacím dôvodom. Je to dohoda účastníkov záväzkového právneho vzťahu, ktorou účastníci odstránili spornosť alebo pochybnosť vzájomných práv a povinností tým, že vzájomné práva znova upravia a nahradia tak doterajší záväzok novým záväzkom. Dochádza tak k zániku doterajšieho záväzku jeho nahradením novým záväzkom, ktorý vyplýva z urovnania. V prípade urovnania tak dochádza k vyporiadaniu pôvodného záväzku na základe dohody. Vysvetlil, že na základe urovnania vzniká nový záväzkový vzťah, ktorý je odlišný od pôvodného záväzku. Právnym dôvodom nového záväzku je iba dohoda o urovnaní a nie aj právna skutočnosť, z ktorej vznikol urovnávaný záväzok. Podmienkou vzniku urovnania nie je, aby pôvodný záväzok, ktorý sa má nahradiť novým záväzkom, bol platný a žalovateľný; v tejto súvislosti zdôraznil, že ak po uzavretí vyrovnania vyjde najavo, že jeden alebo obaja účastníci žiadne práva nemali, nemá to v zásade vplyv na platnosť urovnania, nakoľko urovnaním došlo k založeniu nového právneho vzťahu a na predchádzajúci sa už neprihliada. 4. Súd prvej inštancie ďalej svoje rozhodnutie založil na konštatovaní, že žalovaný ako dlžník uznal dlh špecifikovaný v predmetnej dohode o urovnaní v článku II bod 2.1 čo do dôvodu aj výšky a zároveň sa zaviazal dlžnú čiastku 12.500 eur uhradiť veriteľovi podľa podmienok dohodnutých v dohode. Žalovaný (na rozdiel od žalobcu) však nesplnil to, na čo sa zaviazal v Dohode o urovnaní a nedodržal splátkový kalendár dohodnutý s právnym predchodcom žalobcu. Objasnil, že uznanie dlhu sa považuje za samostatný zabezpečovací inštitút tým, že zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii dlhu v dobe uznania, ktorá je však vyvrátiteľná dôkazom opaku. Procesným dôsledkom uznania dlhu je presun dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka. Dlžník, ktorý svoj dlh uznal môže namietať, že dlh nevznikol alebo že v čase uznania netrval, resp. namietať, že dlh nie je splatný alebo stratil platnosť. Táto námietka môže byť úspešná len za predpokladu, že sa oproti prezumpcii uvedenej v § 558 Občianskeho zákonníka preukáže opak; všeobecné popretie záväzku nie je dôvodom na preskúmanie uznania nároku súdom. Vychádzajúc z uvedeného potom súd prvej inštancie uzavrel, že skutočnosti o certifikácii simulátora sú irelevantné vo vzťahu k právam a povinnostiam založených Dohodou o urovnaní, ktorou si účastníci dohody upravili nanovo obsah záväzkového vzťahu a podčiarkol, že súčasne žalovaný, ktorý dlh uznal, v konaní nepreukázal, že dlh nevznikol alebo že v čase uznania netrval. 5. Na uvedenom základe súd prvej inštancie nárok žalobcu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka vyhodnotil ako dôvodný a žalovanému za použitia § 585 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 12.500 eur istiny; dôvodil, že nakoľko žalovaný riadne a včas nesplnil svoj záväzok vyplývajúci mu z uznania dlhu dostal sa do omeškania so splnením peňažného záväzku, a preto je povinný v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške uvedenej vo výroku rozsudku z jednotlivých splátok od dátumu nasledujúceho po dni ich splatnosti až do zaplatenia. S ohľadom na to, že výšku úrokov z omeškania určuje cit. nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z., súd prvej inštancie žalobu v časti prevyšujúcej zákonný úrok z omeškania zamietol, keď žalobca si uplatnil úrok z omeškania vo výške 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania v zmysle čl. III bodu 3.3 Dohody o urovnaní. O trovách konania rozhodol v súlade s § 142 ods. 3 O.s.p. vychádzajúc z toho, že neúspech žalobcu bol v pomerne nepatrnej časti, pretože žaloba bola zamietnutá v časti príslušenstva prevyšujúceho zákonný úrok z omeškania stanovený Občianskym zákonníkom. Úspešnému žalobcovi priznal v podrobnej špecifikácii plnú náhradu trov konania 3.414,19 eura pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku 750 eur a z trov právneho zastúpenia 2.664,19 eura. O trovách štátu súd rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p. a neúspešného žalovaného zaviazal na náhradu trov svedočného 30,60 eura. 6. Proti vyhovujúcej časti rozsudku podal žalovaný odvolanie a žiadal rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávne skutkové zistenia na základe vykonaných dôkazov, resp. že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vyjadril presvedčenie, že žalobca poskytol žalovanému necertifikovaný letecký výcvik, ktorý je aj podľa vyjadrenia Dopravného úradu SR zo dňa 18.2.2015 neplatný - ak totiž výcvik nie je vykonávaný na certifikovanom zariadení nemôže byť započítaný pre získanie žiadnej kvalifikačnej kategórie, teda ani kvalifikačnej kategórie IR-ME. Použitie simulátora bez príslušného osvedčenia (certifikátu) pre výcvik IR-ME nepovažoval za súladný s právnymi predpismi, z čoho mu vyplynulo, že výcvik ako keby vôbec neabsolvoval. Za nenáležitú preto považoval takú argumentáciu, podľa ktorej je irelevantné, či žalobca resp. jeho právny predchodca poskytol výcvik na certifikovaných simulátoroch (teda že mu poskytol platný výcvik), nakoľko Dohoda o urovnaní vychádzala z určitých právnych okolností a očakávaní žalovaného, že mu bol poskytnutý platný certifikovaný výcvik. To sa ukázalo ako nepravdivé a vyvrátené - teda, že výcvik nebol vykonaný v súlade s príslušnými normami a nemohol na základe neho získať licenciu (ak ju získal, tak to bolo len uvedením príslušného úradu do omylu). Označil za nepravdivé tvrdenia v odôvodnení napadnutého rozsudku, že žalobca (resp. jeho právny predchodca) si voči žalovanému splnil všetky povinnosti vyplývajúce z Dohody o urovnaní, ktorá bola uzatváraná za predpokladu, že letecký výcvik bol platný a že bol vykonávaný na certifikovaných simulátoroch. V Dohode o urovnaní sa veriteľ zaviazal odovzdať dlžníkovi (žalovanému) všetky potrebné doklady a podklady, aby IR(A) ME mohol byť riadne zapísaný na licenciu H. U.J.; aj keď tieto podklady odovzdané boli, nešlo o riadne splnenie záväzku a preto ani súd nemohol ustáliť záver, že navrhovateľ (resp. jeho právny predchodca) splnil svoj záväzok riadne, keďže mu boli odovzdané neplatné doklady o absolvovaní leteckého kurzu. Presnejšie povedané, boli mu odovzdané doklady od leteckého výcviku, ktorý nespĺňal príslušné normy a bol vykonávaný na necertifikovaných simulátoroch; ak mu aj takáto licencia bola zapísaná, udialo sa tak len v dôsledku toho, že príslušný úrad bol uvedený do omylu. V súčasnosti mu už licenciu nikto neobnoví. Vyjadril názor, že by bolo aj v rozpore s dobrými mravmi, ak by mal platiť za letecký výcvik, ktorý bol vykonávaný na necertifikovaných simulátoroch a teda výsledky výcviku nemohli byť zohľadnené na jeho leteckú licenciu. Pre prípad potvrdenia napadnutého rozsudku odvolacím súdom žalovaný namietal výšku priznaných trov konania a trov právneho zastúpenia žalobcovi. Keďže súd prvej inštancie rozhodol, že úroky z omeškania sa nebudú počítať ako 0,1 % za každý deň omeškania, ale len ako 5,25 % ročne z dlžnej sumy, tak ku dňu 31.3.2016 by tieto úroky z omeškania boli vypočítané v sume cca 1.433 eur (oproti pôvodnej výške cca 9.967 eur). Spolu s istinou vo výške 12.500 eur teda žalovaný nemusí k 31.3.2016 platiť sumu 22.467 eur, ale len 13.933 eur, čo je o 8.534 eur menej a takto by zaplatil o cca 38 % menej, z čoho usúdil, že nešlo určite iba o nepatrný úspech vo veci. Pomer úspechu bol 62 % k 38 %, čo v konečnom dôsledku znamená priznanie trov len vo výške 24 %. 7. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej (zaväzujúcej) časti ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že žalovaný aj napriek v Dohode o urovnaní jasne stanovenému záväzku svoj dlh nezaplatil a žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal porušenie z Dohody vyplývajúcich zmluvných povinností žalobcu alebo jeho právneho predchodcu, ktoré by založili právo žalovaného vyhnúť sa plneniu jeho zmluvných záväzkov. Namietal, že v zmysle článku I bod 1.3 Dohody boli žalovanému právnym predchodcom žalobcu odovzdané všetky doklady potrebné pre zápis licencie IR(A) ME; rovnako žalovaný vďaka uskutočnenému leteckému výcviku a zloženiu príslušných skúšok získal oprávnenia na príslušných leteckých úradoch v Slovenskej republike ako aj vo Veľkej Británii. Na tomto mieste považoval za potrebné zdôrazniť, že letecký úrad Veľkej Británie uznal žalovanému kvalifikáciu MEP(IR) a rovnako aj Dopravný úrad SR uznal tento letecký výcvik za riadne ukončený. V zmysle znenia článku I bod 1.1 Dohody boli žalovanému nad rámec absolvovaného leteckého výcviku poskytnuté ďalšie hodiny lietania lietadlom v počte 2 hodiny a simulátorom 2 hodiny 15 min. Tvrdenia žalovaného, že letecký výcvik u jeho právneho predchodcu absolvoval na necertifikovanom leteckom simulátore boli účelovo predložené po tom, ako žalovaný dva roky využíval (práve prostredníctvom predmetného leteckého výcviku) získanú leteckú licenciu IR(A)ME. Zdôraznil, že Dopravný úrad SR nikdy nevyhlásil letecký výcvik z dôvodu jeho realizácie na necertifikovanom zariadení za neplatný a žalovaný svojim nepodloženými tvrdeniami zámerne relativizuje stále platné úradné rozhodnutie Dopravného úradu SR. Žalovaný ignoruje skutočnosť, že jeho letecký výcvik a predovšetkým odplata zaň stanovená, vychádzala z vynaložených prevádzkových nákladov, ktoré sú v prípade leteckých výcvikoch rádovo niekoľko desaťtisíc eur. Plne sa stotožnil s právnou argumentáciou súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku, že jasne vyplýva záväzok žalovaného vo forme povinnosti zaplatiť dlh žalobcovi, ktorý vznikol na základe dvojstranného právneho úkonu právneho predchodcu žalobcu a žalovaného tvoriaci obsah Dohody o urovnaní. Na základe skutočností preukázaných v prvoinštančnom konaní mal za to, že žalovaný nespochybnil existenciu jeho pohľadávky a dlh, ktorý žalovanému vnikol uznaním dlhu, je žalovaný povinný v zmysle jeho zmluvných povinností mu vyplývajúcich z Dohody zaplatiť. 8. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutej meritórnej časti vo výroku vecne správne (§ 378 ods. 1 C.s.p.). Po preskúmaní napadnutého rozsudku v časti náhrady trov konania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v tejto napadnutej časti je potrebné zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.11.2017 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 9. Na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie a v nadväznosti na odvolacie námietky žalovaného odvolací súd uvádza, že inštitút uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ktorý bol s účinnosťou od 1.1.1992 vtelený do Občianskeho zákonníka jeho novelou vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb., je samostatným zaväzovacím inštitútom; zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá právnu domnienku existencie dlhu v dobe jeho uznania. Tým sa v spore posilňuje procesná pozícia veriteľa, pretože v ňom nemusí dokazovať vznik dlhu ani jeho trvanie v dobe, keď k uznaniu došlo. Je naopak na dlžníkovi, ktorý namieta, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo zanikol inak, aby to preukázal. Uznaním dlhu teda prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka. K platnému uznaniu dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka je okrem všeobecných náležitostí (§ 34 a nasl.) potrebné, aby tento jednostranný právny úkon dlžník vykonal písomnou formou, vyjadril v ňom prísľub zaplatenia dlhu a uviedol dôvod a jeho výšku, teda uznal dlh čo do dôvodu a výšky. Pozitívne riešenie otázky, či sporová strana uniesla dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzku alebo nie, nemôže byť založené na samotnom popretí skutočnosti, o ktorej existencii platí vyvrátiteľná domnienka (napríklad v tvrdení žalovaného, že tovar mu nebol riadne odovzdaný a žalobca nepredložil dôkaz na vyvrátenie tohoto tvrdenia), nakoľko akceptácia takéhoto názoru by vo svojej podstate popierala zmysel inštitútu vyvrátiteľnej domnienky. V niektorých prípadoch zákon nerobí existenciu pohľadávky podmienkou (predpokladom) právneho úkonu, ktorý sa k nej vzťahuje. Tak tomu je aj v prípade neexistencie uznaného dlhu (záväzku), ktorá nerobí právny úkon uznania dlhu (záväzku) neplatným, nakoľko v dôsledku konštrukcie vyvrátiteľnej právnej domnienky spočíva dôkazné bremeno ohľadom neexistencie dlhu na dlžníkovi. V opačnom prípade, teda ak by platilo, že nemožno platne uznať nedlh, by účinky uznania dlhu vôbec nenastali (vrátane uplatnenia vyvrátiteľnej právnej domnienky), čo by znamenalo, že dôkazné bremeno ohľadom neexistencie dlhu by nikdy neniesol dlžník, naopak veriteľ by musel vždy, dovolávajúc sa uznania dlhu, preukazovať existenciu uznaného dlhu ako podmienku platnosti uznania dlhu a teda aj ako predpoklad k uplatneniu jeho účinkov. 10. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovaného v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko má vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci a z nesprávnych skutkových zistení), s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k vyhoveniu žaloby na zaplatenie 12.500 eur titulom záväzku z Dohody o urovnaní, založeného súdom prvej inštancie na Uznaní dlhu a Dohody o urovnaní zo dňa 16.9.2013, ktorou si strany nanovo upravili práva vzniknuté z účasti žalovaného na leteckom výcviku IR(A)/ME, ktorý organizoval právny predchodca žalobcu vo svojom výcvikovom stredisku v termíne od 12/2012 do 6/2013. Podľa § 585 ods. 1 Občianskeho zákonníka dohodou o urovnaní môžu strany upraviť práva medzi nimi sporné alebo pochybné; dohoda, ktorou majú byť medzi účastníkmi upravené všetky práva, sa netýka práv, na ktoré účastník nemohol pomýšľať. Z uvedeného zákonného znenia vyplýva, že účastníci urovnania riešia vzájomnú spornosť alebo pochybnosť svojich záväzkov tým, že vzájomné práva a povinnosti upravia a nahradia novými. Doterajší záväzok tak zaniká a je nahradený novým záväzkom, ktorý vyplýva z urovnania. Vychádzajúc z uvedeného, prihliadnuc na skutočnosť, že dohoda o urovnaní je samostatným zaväzovacím dôvodom - právnym dôvodom vzniku záväzku s tým, že účelom urovnania je predísť ďalším nezrovnalostiam alebo sporom tak, že pôvodný záväzok, v ktorom sa sporné právo vyskytlo, sa zruší a nahradí záväzkom novým, neboli žalovaným uvádzané tvrdenia v odvolaní (napr. o tom, že jeho výcvik nebol vykonaný v súlade s príslušnými normami a nemohol na základe neho získať licenciu a ak ju získal, tak to bolo len uvedením príslušného leteckého úradu do omylu) spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli privodiť priaznivejšie rozhodnutie v prospech odvolateľa. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že nárok žalobcu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka je dôvodný a žalovanému za použitia § 585 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 12.500 eur istiny spolu so zákonným úrokom z omeškania. Odvolací súd neakceptoval ani námietku žalovaného v podanom odvolaní, že by bolo v rozpore s dobrými mravmi, ak by mal platiť za letecký výcvik, ktorý bol vykonávaný na necertifikovaných simulátoroch; súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne poznamenal, že skutočnosti o certifikácii simulátora sú irelevantné vo vzťahu k právam a povinnostiam založených Dohodou o urovnaní, ktorou si účastníci dohody upravili nanovo obsah záväzkového vzťahu. 11. Keďže žalobca ako veriteľ v prípade súdneho sporu už dlh žalovaného, čo do dôvodu a výšky ku dňu uznania nemusel dokazovať a žalovaný v konaní nepreukázal, že dlh nevznikol alebo že v čase uznania netrval, t.j. neuniesol dôkazné bremeno ohľadom neexistencie dlhu v čase jeho uznania, odvolací súd tvrdenia žalovaného uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t.j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku; ďalšie odvolacie námietky žalovaného preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Žalovaný v odvolaní ďalej argumentoval už len ničím nepodloženými subjektívnymi názormi o absolvovaní leteckého výcviku na necertifikovanom leteckom simulátore, ktorými sa snažil spochybniť leteckú licenciu z dôvodu vyhnutiu sa splnenia svojej zmluvnej povinnosti z dohody o urovnaní; možno uzavrieť, že žalovaný neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej meritórnej časti. 12. Žalovaný odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti náhrady trov konania; nesúhlasil s tým, že aj napriek zamietajúcemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie, že úroky z omeškania sa nebudú počítať ako 0,1 % za každý deň omeškania, ale len ako 5,25 % ročne z dlžnej sumy, súd prvej inštancie žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania ako pri 100 % úspechu, resp. jeho neúspechu iba v nepatrnej časti. 13. Podľa § 255 <aspi://module='KO'&link='KO160_2015SK%2523255'&ucin-k-dni='30.12.9999'>ods. 1, ods. 2 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 14. Podľa § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 15. Zmyslom a účelom inštitútu náhrady trov konania podľa predchádzajúcej procesnoprávnej úpravy (O.s.p.) platnej do 30.6.2016 pred všeobecným súdom bolo poskytnúť účastníkovi konania náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Výnimky z tohto pravidla musel ustanoviť zákon; tieto sa mali uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne, napr. takou výnimkou bolo nepriznanie náhrady trov konania podľa § 150 O.s.p. (porovnaj napr. II. ÚS 31/2004). Ustanovenie § 142 O.s.p. vyjadrovalo zásadu zodpovednosti za výsledok sporového konania, táto znamená, že účastník, ktorý mal v konaní plný úspech, mal právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov konania; bola obmedzená na náhradu všetkých trov vynaložených na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Posúdenie účelnosti záviselo od konkrétnych okolností tej ktorej veci. Kritériom na priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu, ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisela od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej. Podľa miery úspechu mohol súd o náhrade trov konania rozhodnúť buď tak, že priznal náhradu všetkých trov účelne vynaložených na uplatňovanie alebo bránenie práva tomu účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal (§ 142 ods. 1 O.s.p.), alebo náhradu trov konania pomerne rozdelil, prípadne vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo, ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný (§ 142 ods. 2 O.s.p.). 16. V predmetnej veci sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia 12.500 eur istiny s úrokom z omeškania vo výške 0,1 % denne zo sumy 500 eur od 11.10.2013 do zaplatenia, 0,1 % denne zo sumy 500 eur od 12.11.2013 do zaplatenia, 0,1 % denne zo sumy 2.500 eur od 12.12.2013 do zaplatenia, 0,1 % denne zo sumy 2.500 eur od 12.1.2014 do zaplatenia, 0,1 % denne zo sumy 3.000 eur od 12.2.2014 do zaplatenia a 0,1 % denne zo sumy 3.500 eur od 12.3.2014 do zaplatenia, pričom súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 12.500 eur istiny s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 500 eur od 11.10.2013 do zaplatenia, 5,25 % ročne zo sumy 500 eur od 12.11.2013 do zaplatenia, 5,25 % ročne zo sumy 2.500 eur od 12.12.2013 do zaplatenia, 5,25 % ročne zo sumy 2.500 eur od 12.1.2014 do zaplatenia, 5,25 % ročne zo sumy 3.000 eur od 12.2.2014 do zaplatenia a 5,25 % ročne zo sumy 3.500 eur od 12.3.2014 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu v časti žalovaného príslušenstva zamietol. 17. Žalobca v podanom odvolaní dôvodne namietal, že na strane žalobcu nejde o nepatrný neúspech v konaní, tým, že súd prvej inštancie rozhodol, že úroky z omeškania sa nebudú počítať ako 0,1 % za každý deň omeškania, ale len ako 5,25 % ročne z dlžnej sumy; k 31.3.2016 by tieto úroky z omeškania predstavovali inú sumu oproti pôvodnej výške (cca 9.967 eur). Argumentoval tým, že spolu s istinou vo výške 12.500 eur teda nemusí k 31.3.2016 platiť sumu 22.467 eur, ale len 13.933 eur, čo je o 8.534 eur menej a takto by zaplatil o cca 38 % menej, z čoho vyvodil, že v jeho prípade nejde iba o nepatrný úspech vo veci. 18. Odvolací súd v nadväznosti na skutkové zistenia vyplývajúce z obsahu spisu dospel k záveru, že pomer úspechu úspešnejšieho žalobcu vo veci samej zníženého o pomer jeho neúspechu bolo možné vyjadriť v rámci rozhodnutia o náhrade trov konania pomerným rozdelením náhrady trov konania; súd prvej inštancie v súlade s § 142 ods. 2 O.s.p. mal pomer náhrady trov konania rozdeliť a žalobcovi priznať ako úspešnejšej strane v konaní náhradu trov konania zníženú o pomer jeho neúspechu (v časti zamietnutých úrokov z omeškania). Podľa názoru odvolacieho súdu niet žiadny dôvod nezohľadniť na účely pomeru úspechu a neúspechu aj úroky z omeškania a preto nebolo namieste rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 3 O.s.p. dôvodiac tým, že neúspech žalobcu bol v pomerne nepatrnej časti, pretože žaloba bola zamietnutá v časti príslušenstva prevyšujúceho zákonný úrok z omeškania stanovený Občianskym zákonníkom. Samotná skutočnosť, že neúspech sa dotýka len príslušenstva uplatnenej pohľadávky neznamená, že sa jedná o neúspech v nepatrnej časti. V takýchto prípadoch je vždy potrebné posúdiť pomer úspechu strán, pričom uplatnené nároky na zaplatenie príslušenstva (úroky z omeškania) je potrebné zohľadniť vyčíslené ku dňu rozhodovania súdu. Na uvedenom základe odvolací súd zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. napadnutý rozsudok v jeho výroku o trovách konania a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec v tomto rozsahu súdu prvej inštancie vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ňom bude musieť rozhodnúť najprv samostatne o nároku na náhradu trov konania žalobcu, proti rozhodnutiu ktorému bude prípustné odvolanie (§ 357 písm. m) C.s.p.) a to tak, že tento nárok na náhradu trov konania žalobcovi podľa pomeru jeho úspechu vo veci buď prizná (§ 255 ods. 1 C.s.p.) alebo neprizná. Až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania, bude následne samostatným rozhodnutím súdny úradník rozhodovať o ich výške (kde môže zohľadňovať ich účelnosť vynaloženia), proti rozhodnutiu ktorému je prípustná sťažnosť, o ktorej bude opätovne rozhodovať súd prvej inštancie. 19. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).