Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4To/34/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315010885 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1315010885.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Tibora Kubíka a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci obžalovaného W. K., pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III z 02.02.2017 sp. zn. 46T/22/2015, na verejnom zasadnutí konanom 07. novembra 2017 takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm. e/, písm. f/, ods. 3 Tr. por. z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste a náhrade škody. Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovanému W. K., nar. XX.XX.XXXX v A., trvale bytom A., A. XXX/X, na slobode, u k l a d á podľa § 360 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 3, § 36 písm. j/ Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 ods. 1 Tr. zák. sa obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá a určuje sa skúšobná doba na 2 (dva) roky. Podľa § 50 ods. 2, § 51 ods. 4 písm. e/ Tr. zák. sa obžalovanému ukladá príkaz osobne sa ospravedlniť poškodeným V.. D. M. - M., nar. XX.XX.XXXX a Q. M., nar. 23.02.1963. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 02.02.2017 sp. zn. 46T/22/2015 bol obžalovaný W. K. uznaný za vinného pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a/ Tr. zák., na tom skutkovom základe, že dňa 07.02.2015 v čase o 03.14 hod. v obci F. R. na ulici N. K., na príjazdovej ceste, pred rodinným domom s popisným číslom XXXX a č. XXXX, po vzájomnej slovnej hádke s poškodenými Q. M. a V.. D. M., odišiel do svojho rodinného domu a vrátil sa späť na príjazdovú cestu so zbraňou, pištoľou, ktorú držal v pravej ruke a z ktorej jeden až dvakrát vystrelil do vzduchu a následne nato začal mieriť na poškodených so slovami „zabijem Vás, pozabíjam Vás, uhni nech môžem toho kokota, chuja (poškodeného) trafiť“, čím vzbudil u poškodených: Q. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. č. XXXX/XX, A. a V.. D. M., bytom D. č. XXX/ X, Bratislava, dôvodnú obavu o ich život a zdravie, najmä vzhľadom na použitie zbrane pri samotnom vyhrážaní sa. Za uvedený prečin bol obžalovanému podľa § 360 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j/, § 37 písm. f/, § 38 ods. 2Tr. zák. uložený trest odňatia slobody vo výmere 20 mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 ods. 1 Tr. zák. výkon uloženého trestu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 3 roky. Podľa § 50 ods. 2, § 51 ods. 4 písm. e/ Tr. zák. bol obžalovanému uložený príkaz osobne sa ospravedlniť poškodeným Q. M. a V.. D. M.. Podľa § 50 ods. 2, § 51 ods. 4 písm. i/ Tr. zák. bol obžalovanému uložený príkaz podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve. Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. boli poškodení Q. M. a V.. D. M. odkázaní s nárokom na náhradu škody na civilný proces. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote uvedenej v § 309 ods. 1 Tr. por. odvolanie obžalovaný W. K., ako osoba oprávnená podľa § 307 ods. 1 písm. b/ Tr. por. V písomných dôvodoch podaného odvolania obžalovaný prostredníctvom zvoleného obhajcu sa domáhal, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a sám vo veci rozhodol, prípadne, aby vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Odvolateľ zdôraznil, že počas celého trestného konania opakovane poukazoval na rozpory vo výpovediach poškodených Jozefa M. a V.. D. M.. Poškodený Jozef M. opakovane popísal priebeh konfliktu ako jednostranný konflikt, pri ktorom mal dostať úder boxerom do tváre, následne mal jeho sused (obžalovaný) vbehnúť do domu, vrátiť sa so zbraňou v ruke a vyhrážať sa obom poškodeným - susedom zabitím. Poškodená V.. D. M. v prípravnom konaní uvádzala, že on (obžalovaný) mal udrieť poškodeného do tváre, pravdepodobne boxerom. Poškodená na hlavnom pojednávaní v rozpore so svojou predchádzajúcou výpoveďou uvádzala, že bolo to vzájomné, stalo sa to naraz, skočili do seba. Obžalovaný uviedol, že vo všetkých fázach trestného konania popieral, že by fyzicky napadol poškodeného a vyhrážal sa zabitím. Neustále opakoval, že počas predmetného konfliktu on bol fyzicky napadnutý poškodeným a to spôsobom, že ho poškodený udrel do pravej strany tváre a do pravej ruky. Uvedený priebeh konfliktu, vrátane fyzického napadnutia zo strany poškodeného potvrdila vo svojich výpovediach aj Dominika V.. Vykonaným dokazovaním, najmä prehratím kamerového záznamu prostredníctvom technického zariadenia bolo preukázané, že on neudrel poškodeného do tváre, ale naopak, poškodený ho fyzicky napadol úderom do tváre a hornej časti ruky. Odvolateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že pri hodnotení dôkazov nezohľadnil zrejmé rozpory vo výpovediach poškodeného Jozefa M. a poškodenej V.. D. M., pričom neprihliadal na jeho výpoveď a výpoveď svedkyne F. V., čím podľa jeho názoru súd postupoval v rozpore so zásadu zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností. Obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu namietal aj nezákonnosť dôkazu kamerového záznamu vyhotoveného poškodeným. Tento záznam bol vyhotovený spôsobom, ktorý porušil ustanovenie § 6 ods. 2 písm. b/ a § 15 ods. 7 zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov, pretože monitoroval okrem obydlia a pozemkov poškodeného aj verejnú pozemnú komunikáciu a pozemok s časťou obydlia obžalovaného, pričom takto získaval osobné údaje dotknutých osôb, ktoré neboli nevyhnutné na dosiahnutie zákonom dovoleného účelu a zároveň tento monitorovaný priestor neoznačil spôsobom, aký ukladá uvedený zákon. Uvedené porušenie zákona potvrdil aj Úrad na ochranu osobných údajov SR v protokole o kontrole, ktorý do spisu doložil poškodený a napokon aj v rozhodnutí zo dňa 30.01.2017. Podľa názoru obžalovaného je neprípustné, aby predmetný kamerový záznam, ktorý bol vyhotovený nezákonným spôsobom, použitý ako dôkaz v trestnom konaní. Obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu dal do pozornosti odvolaciemu súdu aj to, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukazuje na judikatúru českých súdov, ktorú však vzhľadom na odlišnosť slovenskej právnej úpravy nie je možné použiť. Slovenská právna úprava zužuje možnosť použitia dôkazov, ktoré boli získané inak, ako z prostriedkov vymenovaných v Trestnom poriadku, alebo iného osobitného zákona. Obžalovaný vyslovil nesúhlas s názorom, že je možné aj v podmienkach slovenskej právnej úpravy pri zvažovaní možnosti použitia takéhoto dôkazu v konaní pred súdom porovnávať kolidujúce právne záujmy, teda na jednej strane verejný záujem na odhalení závažnej trestnej činnosti a na strane druhej, záujem na ochrane privátnej sféry. Záverom obžalovaný vyslovil, že v posudzovanej trestnej veci bolo z vykonaného dokazovania zrejmé, že išlo o vzájomný susedský spor medzi ním a oboma poškodenými, pričom sám poškodený ho fyzicky napadol. Zo skutkových okolností možno vyvodiť odôvodnený záver, že podanie trestného oznámenia a výpovede poškodených v predmetnej trestnej veci majú za účel preniesť riešenie civilného sporu na orgány činné v trestnom konaní. Obžalovaný dodal, že on je bezúhonným občanom, doposiaľ nikdy nebol trestne stíhaný, žije usporiadaným životom a dlhodobo pracuje v bankovom sektore, pričom si plní aj vyživovaciu povinnosť voči maloletej dcére. Uloženie trestu odňatia slobody, hoci aj s podmienečným odkladom by malo za následok stratu jeho zamestnania, čo by malo neprimeraný dopad na blízke osoby. Na verejnom zasadnutí Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací postupom podľa § 295 ods. 2 Tr. por. s použitím § 269 Tr. por. doplnil dokazovanie oboznámením listu poškodenej Mgr. D. M. adresovaný Úradu na ochranu osobných údajov SR, zápisnicu z vykonanej kontroly Úradu na ochranu osobných údajov SR z 23.05.2017, ako aj rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov SR z 30.01.2017 pod č. 00037/2016-Os-9. Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom sa v plnom rozsahu pridržiaval dôvodov podaného odvolania. Zvlášť zvýraznil a poukázal na nezákonnosť dôkazu - kamerového záznamu vyhotoveného poškodeným a v tejto súvislosti aj na nepoužiteľnosť znaleckého posudku. Obhajca obžalovaného poukázal aj na rozpory vo výpovediach oboch poškodených, ako aj nesprávnu argumentáciu okresného súdu , keď poukazoval na českú právnu úpravu, ktorá je odlišná od slovenskej právnej úpravy. Obhajca navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a sám vo veci rozhodol. Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Ďalej uviedol, že sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, pričom kamerový záznam považuje za zákonne získaný dôkazný prostriedok. Splnomocnenec poškodených na verejnom zasadnutí uviedol, že sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa a napadnutý rozsudok považuje za správny. Podľa jeho názoru aj kamerový záznam je zákonným dôkazom, na ktorý možno prihliadať. Na základe uvedeného navrhol, aby krajský súd odvolanie obžalovaného zamietol. Obžalovaný W. K. na verejnom zasadnutí uviedol, že sa cíti byť nevinným, nakoľko predmetný skutok nespáchal. Tvrdenia poškodených považuje za účelové. Podotkol, že poškodení išli na políciu až o dva dni od predmetného konfliktu. Záverom sa pripojil k prednesu svojho obhajcu. Krajský súd v Bratislave na podklade podaného odvolania oprávnenou osobou, preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku a tiež aj správnosť postupu konania, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo, prihliadnuc pritom i na chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., pričom postupom podľa § 326 ods. 5 Tr. por. konanie doplnil dôkazmi nevyhnutnými na to, aby mohol o odvolaní rozhodnúť a zistil, že odvolanie obžalovaného je dôvodné iba vo vzťahu k výroku o treste a náhrade škody. Odvolací súd úvodom konštatuje, že vo vzťahu k skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného prečinu, je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pokiaľ ide o zistenie, že predmetný skutok sa stal spôsobom popísaným vo výrokovej časti napadnutého rozsudku a tento spáchal obžalovaný Patrik K.. Na tomto základe potom prvostupňový súd vyvodil z dôkazov skutkové zistenia, ktoré sú správne a ktorým nemožno nič vytknúť. Vina obžalovaného bola predovšetkým preukázaná výpoveďami poškodených - svedkov Jozefa M. a V.. D. M. - M., s ktorými korešpondovali aj ďalšie dôkazy a to vyhotovený kamerový záznam a znalecký posudok Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ, z odboru prírodovedného skúmania a kriminalistických analýz, odvetvia kriminalistickej fotografie a videa, fonoskopie a kriminalistickej balistiky. Ani krajský súd nemal dôvod spochybniť hodnovernosť výpovedí poškodených - svedkov Q. M. a V.. D. M. - M., ktorí popísali priebeh skutkového deja a obžalovaného z protiprávneho konania usvedčili. Napokon aj kamerový záznam a znalecké dokazovanie potvrdili hodnovernosť svedeckých výpovedí poškodených. Aj z týchto dôkazov bolo zrejmé, že obžalovaný pri tomto konflikte použil zbraň, z čoho bolo možné oprávnene vyvodiť, že nešlo o bežný susedský spor, ale išlo o také konanie obžalovaného, ktoré bolo nevyhnutné riešiť prostriedkami trestného práva. Na strane druhej, výpovede obžalovaného W. K. a svedkyne F. V. bolo potrebné vyhodnotiť ako účelové, aby sa obžalovaný zbavil trestnej zodpovednosti. Odvolacie námietky obžalovaného, že vykonané dôkazy boli zo strany súdu prvého stupňa vyhodnotené nesprávne, nezodpovedajú zisteným skutočnostiam. Ani odvolací súd nevzhliadol závažné a podstatné rozpory medzi skoršími a neskoršími výpoveďami poškodených - svedkov Q. M. a V.. D. M. - M., či vzájomné rozpory medzi výpoveďou poškodeného - svedka Q. M. a výpoveďou poškodenej - svedkyne V.. D. M. - M.. Pokiaľ aj došlo k určitým odlišnostiam, nemožno tieto považovať z hľadiska meritórneho rozhodnutia za podstatné. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že je pomerne bežné, ak svedok, ktorý vypovedá v trestnom konaní opakovane, jeho viaceré výpovede nie sú úplne identické (rovnaké od slova do slova). Často sa stáva, že takáto opakovane vypovedajúca osoba môže niečo zabudnúť, prípadne určitej okolnosti už neprikladá takú dôležitosť, alebo si na niečo dodatočne spomenie, čo v predchádzajúcej výpovedi neuviedla. Čo sa týka svedeckých výpovedí poškodených, tieto možno označiť za zhodné a nemenné o tej najpodstatnejšej skutočnosti, že sa im obžalovaný W. K. v kritickom čase vyhrážal smrťou a ťažkou ujmou na zdraví a pri týchto vyhrážkach použil zbraň, z ktorej aj vystrelil do vzduchu. K námietke odvolateľa, že kamerový záznam vyhotovený poškodeným je nezákonným dôkazom, ktorý nemôže byť podkladom pre ustálenie viny, krajský súd zhodne so súdom I. stupňa uvádza, že tento kamerový záznam v danom trestnom konaní je plnohodnotný dôkazný prostriedok získaný zákonným spôsobom a spĺňajúci všetky znaky dôkazu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 119 ods. 2 Tr. por. V tomto smere možno konštatovať, že predmetné snímanie kamerou, resp. monitorovanie kamerovým informačným systémom bolo zákonné. Pokiaľ Úrad na ochranu osobných údajov SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 30.01.2017 pod č. 00037/2016-Os-9 vyslovil, že tento systém monitoroval okrem obydlia a pozemkov poškodených aj verejnú komunikáciu a pozemok spolu s časťou obydlia obžalovaného, a zároveň tento monitorovaný priestor bol neoznačený spôsobom, aký ukladá zákon, tak krajský súd pripomína, že tieto chyby a nedostatky zo strany poškodených boli menej závažného charakteru, ktoré vo svojej podstate nespôsobili nezákonnosť samotného monitorovania kamerovým informačným systémom. Alebo povedané inak, išlo zo strany poškodených len o formálne pochybenia a nedostatky, ktoré sa postupne konvalidujú, ako to vyplýva zo zápisnice z výkonu kontroly Úradu na ochranu osobných údajov SR zo dňa 23.05.2017 pod č. 00062/2017-Ui-8. Čo sa týka ďalších odvolacích námietok, možno prisvedčiť odvolateľovi v tom, že pokiaľ v odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd poukazoval aj na judikatúru českých súdov, tak túto skutočne nemožno aplikovať na posudzovaný prípad. Odvolateľ správne podotkol, že tu ide o výraznú odlišnosť medzi slovenskou a českou právnou úpravou. Ustanovenie § 119 ods. 2 Tr. por. totiž jednoznačne stanovuje, že za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona, pričom následne demonštratívne vymenúva dôkazné prostriedky. Naproti tomu česká právna úprava v ustanovení § 89 ods. 2 Tr. por. zakotvuje, že za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k objasneniu veci a následne demonštratívne vymenúva dôkazné prostriedky. Z výkladu predmetných ustanovení je zrejmé, že česká právna úprava dôkaz poskytuje širší výklad toho, čo v trestnom konaní môže byť ako dôkaz použité, pričom na rozdiel od slovenskej právnej úpravy sa neobmedzuje iba na tie dôkazy, ktoré boli získané z dôkazných prostriedkov podľa zákona (Trestného poriadku) alebo osobitného zákona. Slovenská právna úprava preto zužuje možnosť použitia dôkazov, ktoré boli získané inak, ako z prostriedkov vymenovaných v Trestnom poriadku alebo iného osobitného zákona. Odvolací súd po preskúmaní obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj vyšetrovací spis, dospel k zhodnému záveru ako okresný súd, že výrok o vine obžalovaného W. K., bol založený na presvedčivých dôkazoch, ktoré bez akejkoľvek pochybnosti vylučujú akúkoľvek inú alternatívu tohto skutkového deja, ktorý bol na základe týchto dôkazov ustálený, pričom tohto skutku sa dopustil práve obžalovaný. V tomto smere odvolacie argumenty obžalovaného nemohli obstáť. Krajský súd zistil, že prvostupňový súd správne zistené konanie obžalovaného W. K. právne posúdil v súlade so zákonom, tak po stránke objektívnej, ako aj po stránke subjektívnej, keď ho právne kvalifikoval ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a/ Tr. zák. Pokiaľ ide o ustanovenie § 138 písm. a/ Tr. zák., treba pre úplnosť vysloviť, že trestný čin je spáchaný so zbraňou nielen vtedy, ak páchateľ použije zbraň k priamemu fyzickému násiliu voči osobe, resp. osobám, ale aj vtedy, ak použije zbraň na zastrašovanie hrozbou, že použije zbraň na fyzický útok voči napadnutému, resp. napadnutým (primerane porovnaj R 25/1983 II). K samotnému výroku o treste napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že apelačným dôvodom zrušenia tohto výroku bolo to, že zo strany prvostupňového súdu došlo jednak k porušeniu Trestného zákona v neprospech obžalovaného tým, že bol nesprávne ustálený pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a následne trest sa ukladal podľa režimu § 38 ods. 2 Tr. zák., hoci sa mal ukladať podľa režimu § 38 ods. 2 Tr. zák. a zároveň neboli splnené zákonné podmienky na postup podľa § 50 ods. 2, § 51 ods. 4 písm. i/ Tr. zák., aby sa obžalovaný podrobil v skúšobnej dobe psychoterapii alebo sa zúčastnil na psychologickom poradenstve, jednak uložený trest odňatia slobody vo výmere 20 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 3 roky, bol trestom príliš prísnym, čím nespĺňal podmienky primeranosti trestu. Je potrebné zdôrazniť, že stanovenie druhu trestu a jeho výmery musí vychádzať nielen z podmienok upravených v ustanoveniach pri tom ktorom druhu trestu, ale je tiež potrebné dôsledne skúmať všetky skutočnosti významné z hľadiska účelu trestu obsiahnutého v § 34 ods. 1 Tr. zák., ako aj ostatné na účel trestu nadväzujúce kritériá rozhodujúce pre určenie druhu trestu a jeho výmery, ktorých zohľadnenie predpokladá úprava zásad pre ukladanie trestov. Ustanovenie § 34 ods. 1 Tr. zák. o účele trestu je spolu s ustanovením § 34 ods. 4 Tr. zák. základným vodidlom pri určovaní druhu trestu a jeho výmery. Z hľadiska týchto ustanovení, uložený trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov a zároveň trest vyjadrí morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Závery na primeranosť postihu páchateľa trestného činu sa musia opierať o skutočný stav veci a musia z neho vyplynúť. Odvolací súd po vyhodnotení dôkazov vzťahujúcich sa k výroku o treste dospel k názoru, že súd I. stupňa na jednej strane správne ustálil jednu poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že obžalovaný viedol pred spáchaním trestnej činnosti riadny život (§ 36 písm. j/ Tr. zák.), na strane druhej nemal žiadny relevantný dôvod na ustálenie priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. f/ Tr. zák. Krajský súd vychádzal z toho, že prokurátor v obžalobe posudzovaný skutok právne kvalifikoval ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., pričom okresný súd si túto právnu kvalifikáciu v celom rozsahu osvojil, čo našlo svoj výraz aj vo výroku o vine napadnutého rozsudku. Z uvedeného je zrejmé, že protiprávne konanie obžalovaného sa právne neposúdilo aj podľa ustanovenia § 360 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák., t. j. obžalovaný spáchal trestný čin verejne. Napokon tomuto kvalifikačnému znaku sa nevenovala počas celého trestného konania žiadna pozornosť. Za takejto situácie, pokiaľ pojem „trestný čin spáchaný verejne“ je kvalifikačným znakom, ktorý pristupuje k základnej skutkovej podstate prečinu nebezpečného vyhrážania a spolu tak vytvárajú kvalifikovanú skutkovú podstatu tohto trestného činu, avšak vo výroku o vine napadnutého rozsudku dôjde k vynechaniu, resp. opomenutiu tohto kvalifikačného znaku, potom by bolo neštandardným a na ťarchu obžalovaného, aby sa prípadné chyby a nedostatky v ustálení právnej kvalifikácie predmetného skutku, mali naprávať spôsobom, že znak „trestný čin spáchal verejne“ by sa zahrnul do všeobecnej priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. f/ Tr. zák. a táto priťažujúca okolnosť by sa zohľadnila pri ukladaní trestu. Uvedenú problematiku nadriadený súd uzatvára tak, že pri štandardnom postupe mal okresný súd u obžalovaného Patrika K. priznať poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/ Tr. zák. a nepriznať žiadnu priťažujúcu okolnosť a trest odňatia slobody ukladať podľa režimu § 38 ods. 3 Tr. zák., t. j. znížiť hornú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu. V takomto prípade by rozpätie upravenej trestnej sadzby bolo od 6 mesiacov do 26 mesiacov. Čo sa týka čiastkového výroku o treste, ktorým prvostupňový súd podľa § 50 ods. 2, § 51 ods. 4 písm. i/ Tr. zák. obžalovanému uložil príkaz podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve, tak tento výrok je nepreskúmateľný, nakoľko v odôvodnení napadnutého rozsudku nie je vôbec zrejmé, akými úvahami sa okresný súd spravoval pri ukladaní tohto príkazu v rámci skúšobnej doby podmienečného odsúdenia. Z dôkazov zabezpečených k osobe obžalovaného sa dá zistiť, že obžalovaný doposiaľ nebol súdne trestaný, zamestnávateľ ho veľmi pozitívne hodnotil, dokonca starosta obce Dunajská Lužná uviedol, že nemá žiadne negatívne poznatky o obžalovanom. Iba výpis z evidencie priestupkov naznačuje, že obžalovaný mal v minulosti problémy s dodržiavaním občianskeho spolunažívania. Svedčí o tom priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch zo dňa 26.06.2010, za ktorý mu bola uložená sankcia - pokarhanie. Priestupok spočíval v tom, že obžalovaný fyzicky napadol inú osobu tak, že jej dal otvorenou dlaňou slabú facku na ľavé líce, pričom jej nespôsobil žiadne zranenia. Vzhľadom na uvedené krajský súd vyslovuje, že v posudzovanej veci nebol zistený taký stupeň narušenia obžalovaného, aby mu bolo nevyhnutné uložiť príkaz, že sa má podrobiť v skúšobnej dobe psychoterapii, alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve. Ako už bolo vyššie konštatované, odvolací súd uložený trest odňatia slobody vo výmere 20 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 3 roky, považuje za neprimerane prísny trest, hlavne čo sa týka výmery tohto druhu trestu a dĺžky trvania skúšobnej doby. Treba si predovšetkým uvedomiť, že trest nemožno chápať tak, že musí byť svojimi účinkami rovnocenný spáchanému trestnému činu, ale musí ísť o trest primeraný, v maximálnej miere zohľadňujúci konkrétne zvláštnosti jednotlivého prípadu. Krajský súd vo svojom rozhodnutí pri určení druhu trestu a jeho výmery, vychádzal tak z okolností prípadu významných pri posúdení závažnosti spáchaného prečinu, ako aj z tých kritérií, ktoré sú definované v ustanovení § 34 Tr. zák., vrátane pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, pričom prihliadol aj na osobné, rodinné a pracovné pomery obžalovaného a možnosti jeho nápravy. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade účel trestu, ktorý je zakotvený v ustanovení § 34 ods. 1 Tr. zák., možno dôvodne očakávať aj od uloženia trestu odňatia slobody vo výmere 1 rok s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 2 roky. Zároveň do svojho rozhodnutia prevzal aj výrok prvostupňového súdu, ktorým podľa § 50 ods. 2, § 51 ods. 4 písm. e/ Tr. zák. bol obžalovanému uložený príkaz osobne sa ospravedlniť poškodeným Mgr. D. M. - M. a Q. M.. Krajský súd takto uloženým trestom poskytol obžalovanému možnosť preukázania schopnosti dodržiavať normy občianskeho spolužitia a viesť riadny život. Charakter tohto druhu trestu môže na obžalovaného vplývať pozitívnejšie ako represívny trest. V priebehu skúšobnej doby bude správanie obžalovaného sledované a v prípade porušenia zákonných podmienok bude nasledovať premena trestu a nariadenie výkonu trestu, ktorý mu bol nateraz podmienečne odložený. Čo sa týka výroku o náhrade škody napadnutého rozsudku, ktorým podľa § 288 ods. 1 Tr. por. boli poškodení V.. D. M. - M. a Q. M. odkázaní s nárokom na náhradu škody na civilný proces, tak ani tento výrok nebol súladný so stavom veci a zákonom. Z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj vyšetrovací spis vyplynulo, že poškodení V.. D. M. - M. a Q. M. v prípravnom konaní si vôbec neuplatnili nárok na náhradu spôsobenej škody. Podľa § 46 ods. 3 Tr. por. návrh na náhradu škody musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhrady škody uplatňuje. Pre úplnosť treba dodať, že poškodení V.. D. M. - M. a Q. M. konkrétne vyčíslenie náhrady škody voči obžalovanému si uplatnili až v súdnom konaní po podaní obžaloby a to písomným podaním zo dňa 02.02.2017 (na č. l. 240 -241), v ktorom celkovú výšku spôsobenej škody stanovili na sumu 9.088,89-, euro. Za tejto situácie nemal okresný súd rozhodnúť žiadnym výrokom o náhrade škody, dokonca ani postupom podľa ustanovenia § 288 ods. 1 Tr. por. a poškodených odkázať s ich nárokom na náhradu škody na civilný proces. Výrok o náhrade škody musí byť vyslovený len na podklade návrhu poškodeného, ktorý je v súlade s ustanovením § 46 ods. 3 Tr. por. To mimo iného znamená, že návrh musí byť uplatnený riadne a včas. Takéto pochybenie okresného súdu o výroku o náhrade škody, krajský súd napravil tak, že nerozhodol žiadnym výrokom o náhrade škody. Odvolací súd na podklade odvolania obžalovaného napokon rozhodol spôsobom, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.