Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/223/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1517207477 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Kučerová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1517207477.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: P. M., O.. XX.X.XXXX, Z. V. Y. G.Á. XXXX, O. M., zastúpený JUDr. Dušanom Repákom, advokátom, so sídlom Krížna 47, Bratislava a žalovaných: 1/ L. Š., O.. XX.X.XXXX, Z. V. U.D. XX, V., X/ U.. K. Š., O.. XX.X.XXXX, Z. V. K. XXX/X, V., obaja zastúpení JUDr. Stanislavom Štefankom, O.. XX.X.XXXX, V. Č. XXX/XX, O., o zapl. nemajetkovej ujmy 15.000 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 39C/17/2017-170 zo dňa 23.3.2018 takto r o z h o d o l : r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovaným 1/, 2/ sa priznáva voči žalobcovi spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. III. Návrh na pristúpenie Y. U. do konania na strane žalobcu sa nepripúšťa. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovaným 1/, 2/ náhrady nemajetkovej ujmy 15.000 eur; žalovaným 1/, 2/ priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2. V dôvodoch napadnutého rozsudku súd prvej inštancie poukázal na skutkové zdôvodnenie žaloby, podľa ktorého žalobca a jeho partnerka Y. U. bývajú v rekreačnom dome v obci O. M. XXXX, Y. G., ktorý je v osobnom vlastníctve žalobcu. Žalovaní 1/ a 2/ sú vlastníkmi susedného rekreačného domu v obci M. XXXX, v ktorom trvalo bývajú. V súvislosti so susedským sporom, ktorý vyústil do trestného konania, sa z Uznesenia o vznesení obvinenia v predmetnej trestnej veci dňa 13.03.2015 žalobca dozvedel, že bezprostredné okolie jeho rekreačného domu a záhrady, t.j. súkromný pozemok mimo verejného priestranstva bol v období od 15.6.2014 najmenej do 16.5.2016 monitorovaný žalovanými prostredníctvom kamerového informačného systému, a to bez súhlasu žalobcu. Na jeho návrh vykonal Úrad na ochranu osobných údajov SR na mieste kontrolu a vydal dňa 30.1.2017 rozhodnutie zn. 00037/2016-Os-9, právoplatné dňom 06.03.2017, ktorým konštatoval zo strany žalovaných ako prevádzkovateľov porušenie § 15 ods. 7, § 6 ods. 2 písm. b) zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov, nakoľko predmetným kamerovým informačným systémom monitorovali aj časti verejnej komunikácie a priľahlých pozemkov - obydlia žalobcu v dôsledku čoho získavali aj osobné údaje dotknutých osôb, ktoré neboli nevyhnutné na dosiahnutie zákonom dovoleného účelu, resp. boli spracúvané aj také osobné údaje, ktoré svojim rozsahom nezodpovedali účelu ich spracúvania, pričom žalovaní monitorovaný priestor neoznačili. Žalobca tiež dôvodil, že aj napriek vykonaným opatreniam (na základe rozhodnutia na ochranu osobných údajov) je naďalej monitorovaný, t.j. je monitorovaná aj spoločná príjazdová cesta a záhrada. 3. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie skutkovo zistil, že dňa 15.6.2014 žalovaní nainštalovali na svojom rodinnom dome monitorovací kamerový systém, a to za účelom vymedzeným v § 15 ods. 7 zákona č. 428/2002 Z.z. Kamerový informačný systém obsahoval 3 funkčné kamery, technicky spôsobilé na vyhotovenie záznamu v kvalite umožňujúcej identifikáciu dotknutej osoby nachádzajúcej sa v dostatočnej vzdialenosti od kamier. Z monitorovania sa vyhotovoval záznam. Kamery boli statické a neumožňovali priblíženie obrazu pomocou optického zoomu. Možnosti identifikácie dotknutých osôb boli limitované technickými parametrami kamier. Zariadenie nebolo priamo ani nepriamo prepojené s verejne prístupnou počítačovou sieťou. Zorný uhol kamier - dochádzalo nimi k monitorovaniu verejne prístupných priestorov, ako aj iných ako verejnosti prístupných priestorov. Žalovaní označili ako priestor monitorovaný kamerovým informačným systémom osobných údajov piktogramom umiestneným v okne rekreačného domu, čo úrad považoval za nedostatočné. Porušenie povinností prevádzkovateľa týkajúce sa bezpečnosti spracúvania osobných údajov nebolo zistené. Záznam vyhotovený kamerovým informačným systémom zo dňa 07.02.2015 bol daný k dispozícii orgánom činným v trestnom konaní za účelom objasnenia trestného činu spáchaného žalobcom. Z tohto záznamu, ktorý snímal verejne prístupný priestor - spoločnú príjazdovú cestu strán sporu, žalobca zistil, že kamery snímajú aj časť jeho vstupu do obydlia a na základe tejto skutočnosti bol podaný podnet Úradu na ochranu osobných údajov, ktorý zistil nedostatky týkajúce sa priestoru verejne prístupného. Na základe podnetu p. Y. U. Úrad na ochranu osobných údajov SR uložil žalovaným 1/, 2/ rozhodnutím č. 00037/2016-Os-9 z 30.01.2017, (právoplatným 06.03.2017) odstrániť porušenia zákona č. 122/2013 Z.z. (§ 6 ods. 2 písm. b/ a d/, § 15 ods. 7/) žalovaným 1/, 2/, ktoré zistil v čase výkonu kontroly spracúvania osobných údajov zo dňa 16.05.2016 v lehote 7 dní odo dňa nasledujúceho po právoplatnosti rozhodnutia, a to: prostredníctvom kamier tvoriacich súčasť predmetného kamerového informačného systému osobných údajov spracúvať osobné údaje dotknutých osôb len v rozsahu, ktorý je nevyhnutný na dosiahnutie účelu spracúvania osobných údajov, t.j. nastaviť kamery tak, aby ich zorný uhol nezasahoval do časti verejnej komunikácie a priľahlých pozemkov, resp. zasahoval do nich len v nevyhnutnom rozsahu; zabezpečil zreteľné označenie verejnosti prístupného priestoru monitorovaného predmetným kamerovým systémom informáciou o snímaní tohto priestoru; do 10 dní odo dňa nasledujúceho po dni nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia informovať úrad o splnení uložených opatrení. Súd prvej inštancie ďalej zo spisu Úradu na ochranu osobných údajov č. XXXXX/XXXX (pred. č. 0299/2016) zistil, že žalovaní dňa 27.2.2017 úradu preukázali prijaté opatrenia na odstránenie príčin vzniku zistených nedostatkov, že dňa 04.09.2017 kontrolný orgán skonštatoval, že prostredníctvom kamerového informačného systému kontrolovaných osôb (žalovaných) sú osobné údaje dotknutých osôb spracúvané v súlade s požiadavkami § 15 ods. 7 a § 17 ods. 7 zákona na ochranu osobných údajov a tiež, že podmienky monitorovania priestoru prístupného verejnosti zodpovedajú zásadám vyplývajúcim z § 6 ods. 2 zákona o ochrane osobných údajov. 4. Súd prvej inštancie ďalej skutkovo zistil, že Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 46T/22/2015 z 02.02.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4To/34/2017 zo dňa 07.11.2017 bol žalobca právoplatne uznaný vinným pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) TZ na tom skutkovom základe, že „dňa 07.02.2015 v čase o 03.14 hod. v obci Y. G. na H. O. M., na príjazdovej ceste, pred rodinným domom s popisným Č. XXXX R. Č.. XXXX po vzájomnej slovnej hádke s poškodeným L. Š. R. U.. K. Š., odišiel do svojho rodinného domu a vrátil sa späť na príjazdovú cestu so zbraňou, pištoľou, ktorú držal v pravej ruke a z ktorej jeden až dvakrát vystrelil do vzduchu a následne na to začal mieriť na poškodených so slovami „zabijem Vás, pozabíjam Vás, uhni nech môžem toho kokota, chuja (poškodeného) trafiť“, čím vzbudil u poškodených dôvodnú obavu o ich život a zdravie, najmä vzhľadom na použitie zbrane pri samotnom vyhrážaní sa“. Zo spáchania uvedeného trestného činu bol žalobca usvedčený svedeckými výpoveďami žalovaných ako poškodených a kamerovým záznamom vyhotoveným žalovanými, ktorý súdy v trestnom konaní posúdili ako plnohodnotný dôkazný prostriedok získaný zákonným spôsobom a spĺňajúcim všetky znaky dôkazu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 119 ods. 2 Trestného poriadku, keď Krajský súd v Bratislave v odôvodnení v tomto smere uviedol, že : „ Predmetné snímanie kamerou, resp. monitorovanie kamerovým informačným systémom bolo zákonné. Pokiaľ Úrad na ochranu osobných údajov SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 30.01.2017 pod č. 00037/2016-Os-9 vyslovil, že tento systém monitoroval okrem obydlia a pozemkov poškodených aj verejnú komunikáciu a pozemok spolu s časťou obydlia obžalovaného, a zároveň tento monitorovací priestor bol neoznačený spôsobom, aký ukladá zákon, tak krajský súd pripomína, že tieto chyby a nedostatky zo strany poškodených boli menej závažného charakteru, ktoré vo svojej podstate nespôsobovali nezákonnosť samotného monitorovania kamerovým informačným systémom. Alebo povedané inak, išlo zo strany poškodených len o formálne pochybenia a nedostatky, ktoré sa postupne konvalidujú, ako to vyplýva zo zápisnice z výkonu kontroly Úradu na ochranu osobných údajov SR zo dňa 23.05.2017 pod č. 00062/2017- Ui-8“. 5. Z tohto skutkového stavu, právne odkazujúc na § 11, § 12 ods. 1, § 13 ods. 1, 2 Obč. zák., § 10 ods. 7 zákona č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov, dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba na ochranu osobnosti žalobcu nie je dôvodná. Skonštatoval, že osoba vykonávajúca monitorovanie obydlia v súlade s § 3 ods. 2 písm. a) zákona nemá voči úradu žiadnu oznamovaciu, prípade evidenčnú povinnosť. Tieto osoby musia rešpektovať zásady ochrany osobnosti a súkromia podľa § 11 až § 16 Obč. zák. - v prípade zverejnenia vyhotoveného záznamu sa osoby na ňom zachytené môžu dovolávať svojich práv na ochranu osobnosti na všeobecnom súde v rámci občianskoprávnych sporov, ak na zverejnenie záznamu nedali privolenie. V prípade inštalácie kamerového systému treba voliť nastavenie kamier tak, aby svojim zorným polom nezasahovali na územie alebo na objekt susedov a tým nenarušili ich súkromie. V opačnom prípade prevádzkovateľ, resp. majiteľ kamerového systému riskuje to, že si sused môže uplatniť právo na ochranu súkromia prostredníctvom sťažnosti. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca nepreukázal tvrdený zásah monitorovania jeho súkromného pozemku, t.j. bezprostredné okolie a záhrady. Z fotodokumentácie mal za preukázané vyhotovovanie kamerového záznamu vstupnej časti domu v minimálnom rozsahu. Rovnako nebolo preukázané ani žalobcom tvrdené obdobie neoprávneného zásahu do súkromia od 15.06.2014 do 16.05.2016. Skutočnosť, že dochádza k neoprávnenému zásahu sa žalobca mohol dozvedieť zo záznamu zo dňa 7.2.2015 použitého pre účely trestného konania vedeného voči jeho osobe. Na základe rozhodnutia Úradu na ochranu osobných údajov z 30.1.2017 žalovaní vykonali opatrenia v nastavení kamier a označení monitorovaného verejného priestoru najneskôr ku dňu 27.2.2017 a následne, vzhľadom na zhoršené susedské vzťahy, vybudovaním nepriehľadného oplotenia - múru (priestor zaznamenávaný kamerou). Žalobca žalobu podával 11.4.2017, teda potom, čo došlo k odstráneniu úradom zistených nedostatkov a závadného stavu žalovanými; naviac informačný kamerový systém je mimo prevádzky od novembra 2017, kedy sa žalovaní odsťahovali, pričom rekreačný dom predali v januári 2018. Súd prvej inštancie skonštatoval, že k upusteniu od neoprávneného zásahu do súkromia došlo najneskôr 27.2.2017, teda ešte pred podaním žaloby na ochranu osobnosti (§ 13 ods. 1 Obč. zák.). Rovnako žalobca nepreukázal tvrdenie, že žalovaní zverejnili vyhotovené záznamy z informačného kamerového systému tretím osobám. Pokiaľ išlo o výšku požadovanej nemajetkovej ujmy 15.000 eur, súd prvej inštancie uviedol, že zadosťučinenie v peniazoch plní len podpornú (subsidiárnu) funkciu, nastupuje vždy až potom, keď sa morálne zadosťučinenie ukázalo (úplne alebo sčasti) nepostačujúce (§ 13 ods. 2 Obč. zák.). Jeho použitie prichádza do úvahy len v tých kvalifikovaných prípadoch, keď došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere, pričom nevyhnutnou podmienkou pre jeho priznanie je, že iná forma morálneho zadosťučinenia sa nejaví s ohľadom na okolnosti prípadu postačujúcimi. Teda ide o prípad, kedy vzniknutú ujmu nemožno z nejakého dôvodu prostredníctvom žiadnej z foriem morálneho zadosťučinenia primerane zmierniť, nestačí len možnosť zníženia dôstojnosti či vážnosti fyzickej osoby v značnej miere, ale musí byť zistené a preukázané, že k tomuto zníženiu skutočne došlo. Sumarizujú uvedené dospel súd prvej inštancie k záveru, že vyhotovovaním záznamu v časti vstupu do obydlia žalobcu bol zásah do práva na súkromie žalobcu v minimálnom rozsahu, záznam žalovaní ako prevádzkovatelia informačného kamerového systému nezverejnili, resp. nebol daný k dispozícii tretím osobám (okrem orgánov činných trestnom konaní za účelom objasnenia trestnej činnosti žalobcu) a v čase pred podaním žaloby na ochranu osobnosti došlo zo strany žalovaných k vykonaniu opatrení, ktoré odstránili tento závadný stav (§13 ods. 1 Obč. Zák.). Nakoľko žalobca nepreukázal zákonom stanovené podmienky pre priznanie zadosťučinenia v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Obč. zák., súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. 6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a plne procesné úspešným žalovaným 1/, 2/ priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 100% s tým, že o výške nároku si vyhradil rozhodnúť po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 7. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a navrhol odvolaciemu súdu, aby ho zmenil tak, že žalobe vyhovie, alternatívne aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zistenia. Argumentoval tým, že z odôvodnenia rozsudku (str. 7, bod 20) vyplýva, že vykonaným dokazovaním bolo zistené, že k inštalácii kamerového systému žalovaných došlo 15.6.2014, rovnako z dokazovania vyplynulo, že dňa 7.2.2015 (deň spáchania trestného činu) kamerový systém riadne fungoval a snímal obydlie a taktiež v deň kontroly Úradu na ochranu osobných údajov 16.5.2016 u žalovaných kamerový systém naďalej fungoval a snímal obydlie žalobcu, čo preukazuje rozhodnutie úradu na ochranu osobných údajov. Preukázanie časového rozpätia neoprávneného monitorovania cudzieho obydlia nie je podmienkou neoprávnenosti zásahu do osobnostných práv žalobcu. Ust. § 12 ods. 1 Obč. zák. upravuje výlučne zásah do osobnostných práv žalobcu spočívajúci v neoprávnenom zhotovovaní obrazového záznamu dotknutej osoby bez jej výslovného súhlasu. Je nepochybným, že žalovaní snímali obydlie žalobcu (7.2.2015, 16.5.2016), kedy nepreukázali existenciu súhlasu zo strany žalobcu na ich zhotovenie. Súd prvej inštancie sa otázkou súhlasu bližšie nezaoberal, pričom žalobca v priebehu konania zdôraznil, že tvrdenia žalovaných o údajnej vedomosti žalobcu a jeho priateľky o inštalácii kamier sú nepravdivé, napriek tomu súd rozpor týchto tvrdení neskúmal a vo svojom rozhodnutí sa s týmto nevysporiadal. Len samotná skutočnosť, že žalovaní vyhotovovali obrazový záznam obydlia bez akéhokoľvek jeho súhlasu, bez ohľadu na časové rozpätie, je zásahom do jeho osobnostných práv. Z uvedeného dôvodu je zrejmé, že konajúci súd v tejto časti vec nesprávne právne posúdil. V priebehu dokazovania bolo zistené, že bolo monitorované obydlie žalobcu, a to minimálne v rozsahu príjazdovej cesty a vstup do brány, čo vyplýva z kamerového záznamu zo dňa 7.2.2015 (deň spáchania trestného činu), ako i zo záznamu z kontroly vykonanej Úradom na ochranu osobných údajov. Záver súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal tvrdený rozsah monitorovania jeho súkromného pozemku je v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania. Odvolateľ nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie, že vyhotovovaním záznamu časti vstupu do obydlia došlo k zásahu do práva na jeho súkromie v minimálnom rozsahu, keďže žalovaní záznam z informačného kamerového systému nezverejnili, resp. nebol daný k dispozícií tretím osobám a považuje ho za rozporný s ust. § 12 Obč. zák. Nemožno vylúčiť možnosť, že zverejnenie fotografie domu v konkrétnom prípade môže byť neprípustnou sondou do intímnej oblasti fyzickej osoby schopnou nedovolene informovať aj širokú verejnosť o jej individuálnom založení, teda môže neprípustné vypovedať o jej súkromnej sfére. Zobrazenie inej fyzickej osoby alebo zachytenie jej hlasového prejavu obdobnej povahy bez jej privolenia je teda zásahom do práva na ochranu osobnosti. Žalobca ďalej dôvodil tým, že súd prvej inštancie mu svojim postupom znemožnil uskutočňovať procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Naplnenie tohto odvolacieho dôvodu vidí v obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré neobsahuje zákonné náležitosti. Konajúci súd v odôvodnení rozsudku výlučne zreprodukoval vykonané dôkazy, ale nezaujal k nim žiadne stanovisko, nevysvetlil, ako posúdil jednotlivé dôkazy, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie. Žalobca vyslovil presvedčenie, že v prejednávom prípade je jediným spôsobom ako zabezpečiť rešpektovanie a ochranu jeho osoby a jemu blízkych osôb náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. V tejto súvislosti dodal, že vzťahy medzi stranami sporu sú hlboko rozvrátené a vážne narušené, a hoci sa žalovaní odsťahovali z bezprostredného susedstva žalobcu, stále zostali bývať na rovnakej ulici a preto nemožno tvrdiť, že tak učinili z dôvodu strachu pred žalobcom. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy, túto určil s prihliadnutím na majetkové pomery žalovaných, nakoľko podľa ustálenej súdnej praxe majetkové pomery žalovaného tvoria jednu z okolností, na ktorú súd pri rozhodovaní prihliada, ako aj so zohľadnením skutočnosti, že konaním žalovaných bolo bezprostredne zasiahnuté aj do osobnostných práv priateľky žalobcu p. Y. U., ktorá s ním žije v spoločnej domácnosti. Žalobca na záver svojho odvolania navrhol, aby bol podľa § 79 C.s.p. pripustený vstup p. Y. U. do konania na strane žalobcu. Argumentoval tým, že uvedená osoba s ním žije dlhodobo v spoločnej domácnosti, je jeho partnerkou a konaním žalovaných (monitorovaním obydlia žalobcu) došlo aj do zásahu do jej osobnostných práv, keď v dôsledku neustáleho monitorovania došlo k zhoršeniu jej zdravotného stavu. 8. Žalovaní 1/, 2/ vo vyjadreniu k odvolaniu uviedli, že napadnutý rozsudok považujú za vecne správny a navrhujú ho potvrdiť. Odvolaciu argumentáciu žalobcu považujú za účelovú a zavádzajúcu, vychádzajúcu z nedostatočného oboznámenia sa s trestným spisom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 46T/22/2015, ako aj s rozhodnutím ÚOOÚ SR č. 00037/2016-Os-9 zo dňa 30.1.2017. Kontrolný orgán konštatoval, že prostredníctvom kamerového systému sú osobné údaje dotknutých osôb spracúvané v súlade s § 15 ods. 7 a § 17 ods. 7 Zákona o ochrane osobných údajov, a tiež že podmienky monitorovania priestoru prístupného verejnosti zodpovedajú zásadám vyplývajúcim z § 6 ods. 2 tohto zákona. Žalovaní mali predmetný informačný kamerový systém inštalovaný za účelom ochrany ich života, zdravia, bez úmyslu a zámeru potajomky sledovať susedov. Poukázali tiež na skutočnosť, že rozsudkom Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 4To/34/2017 zo dňa 7.11.2017 (rozsudok odvolacieho súdu) bol P. M. právoplatne uznaný vinným zo spáchania trestného činu/prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 Trestného zákona, a to spáchania skutku závažnejším spôsobom konania so strelnou zbraňou s poukazom na § 138 Trestného zákona. Obžalovanému M. bol uložený trest odňatia slobody vo výmere jeden rok s podmienečným odkladom so skúšobnou dobou 2 roky. Zároveň sa obžalovanému uložil príkaz osobne sa ospravedlniť poškodeným U.. K. Š. R. L. Š.. Súd prvej inštancie sa pred rozhodnutím oboznámil s uvedeným trestným spisom a rozsudkom vydaným v danej trestnej veci, vyžiadal si spisový materiál z Úradu na ochranu osobných údajov SR majúci vzťah k predmetu veci, vykonal analýzu, syntézu a komparáciu zistení, ktorých sa domáhal žalobca a tieto verifikoval so skutkovým a právnym stavom. Žalovaní považujú za absurdné, aby ten, kto bol odsúdený za násilný trestný čin so zbraňou v ruke si nárokoval od obetí trestného činu odškodné. Následkom trestnej činnosti žalobcu boli nútení predať svoju nehnuteľnosť z dôvodnej obavy o svoj život a zdravie, ako aj z obavy, že útok so zbraňou sa môže zo strany žalobcu kedykoľvek zopakovať. Žalovaná 2/ následkom trestného konania žalobcu absolvovala pravidelné sedenia u lekára špecialistu kvôli psychickej traume z trestného skutku žalobcu a bola nútená ukončiť pracovný pomer u predchádzajúceho zamestnávateľa. 9. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 10. Odvolací súd sa stotožňuje s nosnými dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje ich správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé spochybniť správnosť pre vec podstatných skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, ktorý vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, správne zistil a vyhodnotil skutkový stav veci a tento aj správne právne posúdil. 11. K odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd uvádza, že Úrad na ochranu osobných údajov SR skutočne svojim rozhodnutím č. 00037/2016-Os-9 zo dňa 30.1.2017, právoplatným 6.3.2017 skonštatoval, že žalovaní okrem bezprostredného okolia svojho domu a pozemku monitorovali aj časti verejnej komunikácie a priľahlých pozemkov, v dôsledku čoho získavali aj osobné údaje dotknutých osôb, ktoré neboli nevyhnutné na dosiahnutie zákonom dovoleného účelu, resp. ktoré nezodpovedali účelu ich spracúvania, a tiež že monitorovaný priestor, ktorý bol vyhodnotený ako priestor prístupný verejnosti ako monitorovaný zreteľne neoznačili už v miestach vstupu do týchto priestorov, čím porušili Zákon o ochrane osobných údajov č. 122/2013 Z.z., pričom v konaní súhlas žalobcu na takéto monitorovanie preukázaný nebol. Je teda nepochybné, že monitorovaním súkromného vonkajšieho priestoru žalobcu (prístupovej cesty a vstupnej brány) bez jeho súhlasu došlo k zásahu do jeho osobnostných práv. Žalovaní však bezodkladne, ešte pred podaním osobnostnej žaloby, príčiny zistených nedostatkov odstránili v súlade s označeným rozhodnutím úradu. V kontexte s konaním pred úradom na ochranu osobných údajov treba tiež uviesť, že predmetné administratívne konanie bolo začaté na základe návrhu Y. U. voči žalovaným, nie žalobcu. Administratívne konanie úradu sa tak sústredilo predovšetkým na okolnosť, že predmetom spracovania údajov zaznamenaných kamerou boli osobné údaje Y. U. a jej súkromné priestory, nie osobné údaje žalobcu a jeho súkromné priestory. Y. U. však nie je žalujúcou stranou tohto sporu, pričom v odvolacom konaní jej pristúpeniu podľa § 79 C.s.p. bránia zákonné prekážky. 12. Odvolací súd tiež uvádza, že žalobcu v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať, že konaním žalovaných nastal nielen protiprávny zásah do jeho osobnostných práv (do jeho práva na súkromie) ale aj to, že tento zásah preukázateľne mal negatívne následky. Priznanie peňažnej satisfakcie totiž vyžaduje aj preukázanie negatívnych následkov daného zásahu, nestačí len samotná možnosť takýchto následkov. Aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo domáhať sa ochrany podľa ust. Obč. zák. (§ 11, § 12) a znášať súdom uložené sankcie, musia byť obe náležitosti splnené súčasne. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, k protiprávnemu zásahu spočívajúcom v zaznamenávaní časti súkromných priestorov žalobcu, konkrétne časti vstupu do jeho obydlia síce došlo, ale žalovaní od zásahu upustili ešte pred podaním žaloby a žiadne iné negatívne následky než právoplatné odsúdenie žalobcu za trestný čin, ktorého sa dopustil voči žalovaným, v konaní nevzišli najavo. Z uvedených dôvodov nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Obč. zák. nie je namieste. Inak povedané, žalobca v konaní nepreukázal, že zásah žalovaných spočívajúci vo vyhotovovaní obrazových záznamov z vonkajších priestorov jeho obydlia mu privodil takú ujmu na jeho právach, ktorá by odôvodňovala priznať mu právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Obč. zák. Skutočnosť, že takto vyhotovený kamerový záznam bol použitý ako zákonný a podstatný dôkaz v trestnom konaní, v ktorom bol žalobca právoplatne odsúdený za trestný čin, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalovaným, nemôže byť podkladom na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože by to bolo v rozpore so zásadou spravodlivosti a dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Obč. zák.). Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že aj za situácie, kedy kamerový záznam vytvorený súkromnou osobou, ktorý zasahuje do sféry osobnostných práv zaznamenanej osoby nebol vydaný s jej súhlasom alebo v súlade so zákonnými výnimkami, nie je jeho použiteľnosť pre potreby dokazovania v trestnom konaní vylúčená. V týchto prípadoch sa totiž posudzuje legitimita cieľa, ktorý sa má dosiahnuť na strane jednej a primeranosť použitého postupu na strane druhej. Vždy je potrebné zvážiť, či v konkrétnom prípade môže nad ochranou osobnostných práv dotknutého subjektu prevážiť záujem spoločnosti na objasnení a potrestaní trestnej činnosti a ochrana ústavou garantovaných práv zhotoviteľa takéhoto záznamu. Možno teda zhrnúť, že ak by za daného skutkového stavu bolo vyhovené žalobe, žalovaní by tak odškodnili žalobcu za to, že na podklade nimi vyhotoveného kamerového záznamu došlo k jeho právoplatnému odsúdeniu za trestný čin, ktorého sa dopustil voči nim, čo by bolo neakceptovateľné. 13. Za bezpredmetnú vyhodnotil odvolací súd aj argumentáciu žalobcu ohľadom zásahu do osobnostných práv jeho priateľky Y. U., pretože táto nie je žalujúcou stranou sporu. Pokiaľ ide o námietku žalobcu ohľadom odôvodnenia napadnutého rozsudku, odvolací súd uvádza, že predmetný prvoinštančný rozsudok má náležitosti predpokladané ust. § 220 ods. 2 C.s.p., z ktorých sú zrejmé nosné dôvody, ktoré viedli súd prvej inštancie k zamietnutiu žaloby. 14. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok, vr. výroku o trovách konania, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 15. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a plne procesné úspešným žalovaným l/,2/ priznal voči žalobcovi spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 16. Odvolací súd tretím výrokom svojho rozhodnutia nepripustil žalobcom navrhovaný vstup Y. U. do konania, nakoľko podľa ust. § 378 ods. 2 C.s.p. na odvolacie konanie sa ustanovenie o pristúpení subjektov (§ 79 C.s.p.) nepoužije. 17. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).