Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Cob/49/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315214487 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Pastieriková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1315214487.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: PSV, s.r.o. v konkurze, Dubová 3156/14, 900 25 Chorvátsky Grob, IČO: 35 693 606, zast.: Ing. Hilda Gajdošová, správca úpadcu, Sabinovská 12, 821 02 Bratislava, proti žalovanému: K.. T. H., F. N. Ú. XX, XXX XX F., zast.: Sympatia Legal, s.r.o., Vajnorská 100/B, 831 04 Bratislava, IČO: 47 256 834, v mene ktorej koná JUDr. Jana Habánová, advokátka, o zaplatenie 67.533,96 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 24 Cb/297/2015 - 124 zo dňa 10.05.2016, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 24 Cb/297/2015 - 124 zo dňa 10.05.2016 p o t v r d z u j e . Žalovaný má právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému k rukám právnej zástupkyne náhradu trov konania vo výške 2.044,02 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 03.07.2015 domáhal voči žalovanému náhrady škody vo výške 67.533,96 eur, ktorú mu žalovaný spôsobil ako štatutárny orgán pri výkone funkcie konateľa oprávneného konať v mene spoločnosti PSV, s.r.o., IČO: 35 693 606, so sídlom Dubová 3156/14, Chorvátsky Grob. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný bol od 01.08.2007 posledným konateľom spoločnosti, ktorá od skončenia jeho funkcie dňa 17.10.2009 nemala nového konateľa. Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22.10.2012 bol dňom právoplatnosti 17.01.2014 vymenovaný do funkcie likvidátora spoločnosti Ing. Ľubomír Dubeň, ktorý listom zo dňa 16.06.2014 požiadal Daňový úrad o vrátenie daňových preplatkov. Rozhodnutím č. 9112301/5/3005756/2014 zo dňa 23.06.2014 Daňový úrad preplatok na DPH nevrátil, s odvolaním sa na §§ 69 ods. 1 a 79 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok). Podľa uvedených ustanovení a usmernenia finančného riaditeľstva k uvedenej problematike zo dňa 04.07.2014 lehota, v ktorej bolo možné žiadať o vrátenie preplatku, uplynula dňa 31.12.2013. Dňom 01.01.2014 tým vznikla spoločnosti (úpadcovi) škoda. Dňom 06.08.2014 bolo na návrh dlžníka začaté konkurzné konanie voči žalobcovi a uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22.09.2014 bol na jeho majetok vyhlásený konkurz a do funkcie správcu bola ustanovená Ing. Hilda Gajdošová. Žalobca mal za to, že škoda vo výške 67.533,96 eur vznikla nečinnosťou žalovaného, ktorý ako posledný konateľ spoločnosti v období, kedy bolo možné žiadať o vrátenie preplatku, nekonal a postupoval v rozpore s § 135a ods. 2 a 5 Obchodného zákonníka (ďalej len „OBZ“), podľa ktorého bol ako konateľ povinný vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Nečinný bol najmä v dobe, kedy požiadal o zbavenie funkcie konateľa a ako posledný konateľ spoločnosti bol povinný informovať spoločníka o ekonomickom stave spoločnosti. U žalovaného sa v jeho funkcii vyžadovala určitá profesionalita a jeho povinnosť sledovať ekonomický stav spoločnosti a podať návrh na vyhlásenie konkurzu vyplýva aj zo Zákona o konkurze a reštrukturalizácii. 3. Súd prvej inštancie posudzoval zistený skutkový stav podľa ust. § 66 ods. 2 posledná veta, § 135 ods. 1, 2, § 135a ods. 1 až 5 OBZ a § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení do 31.12.2011 (ďalej len „ZRK“). Po vykonanom dokazovaní a zhodnotení výsledkov dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Uviedol, že zodpovednosť žalovaného za škodu v danej veci prichádzala do úvahy v zásade len podľa citovaných ustanovení a bol toho názoru, že porušenie týchto povinností nebolo v konaní preukázané, navyše samotné tvrdenia žalobcu považoval za pomerne nekonkrétne, všeobecné. Konajúci súd v konaní nezistil žiadne porušenie povinností žalovaného konať s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a jej spoločníka. Žalovaný zabezpečil, aby účtovníctvo spoločnosti v roku 2009 viedla zodpovedná osoba K. Y., ktorá urobila účtovnú závierku za rok 2009 a dňa 30.06.2010 podala na Daňový úrad súvahu a poznámky k účtovnej závierke. Vzhľadom na to, že funkcia žalovaného zanikla dňa 17.10.2009, iné povinnosti ohľadne zabezpečenia vedenia účtovníctva mu nevznikli. Mal za to, že so skutočnosťou, že žalovaný bol posledným konateľom nie sú v zákone, v spoločenskej zmluve, ani v zmluve o výkone funkcie spojené žiadne dodatočné povinnosti. 4. Konajúci súd dal za pravdu žalovanému, že výkon funkcie konateľa je založený na princípe dobrovoľnosti, pričom v zákone je upravený postup pre prípad, ak sa konateľ vzdá svojej funkcie. Konateľ musí svoju funkciu vykonávať aj po vzdaní sa funkcie, avšak len do doby jej zániku. Pri zániku funkcie však musí upozorniť spoločnosť/jediného spoločníka na hroziacu škodu. Mal za to, že v roku 2009 spoločnosti škoda nehrozila, táto hrozila až koncom roka 2013, keďže podľa rozhodnutia Daňového úradu o nevrátení preplatku a následného záznamu o telefonickom hovore, preplatok na DPH vznikol v januári 2008. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že dôsledky vyplývajúce zo skutočnosti, že spoločnosť vôbec neustanovila nového konateľa a zostala bez štatutárneho orgánu, nemôžu byť prenášané na konateľa. Preto, ak žalovaný za týchto okolností pri zániku svojej funkcie ponechal účtovníctvo u zodpovednej osoby, ktorá aj účtovne uzavrela rok 2009 a v roku 2010 podala daňové priznanie a ostatné doklady ponechal v sídle doterajšieho spoločníka, postupoval primerane okolnostiam a nebolo možné od neho viac spravodlivo požadovať. 5. Konajúci súd vyslovil, že vzťah medzi konateľom a spoločnosťou sa inak spravuje ustanoveniami o mandátnej zmluve a náhrada škody sa spravuje § 373 a nasl. Obchodného zákonníka. Podľa § 376 Obchodného zákonníka nemá poškodená strana nárok na náhradu škody, ak nesplnenie povinnosti povinnej strany bolo spôsobené konaním poškodenej strany alebo nedostatkom súčinnosti, na ktorú bola poškodená strana povinná. Konštatoval, že aj keby žalovaný porušil niektorú z uvedených zákonných povinností pri zániku svojej funkcie, zjavne by chýbala príčinná súvislosť. Splnenie tohto zákonného predpokladu zodpovednosti za škodu znamená, že medzi porušením povinnosti a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku, pričom tento vzťah musí byť bezprostredný a vzniknutá škoda musí byť dôsledkom aspoň jednej z hlavných príčin. Existencia príčinnej súvislosti musí byť bezpečne preukázaná, nemožno ju len predpokladať. Žalovaný sa funkcie konateľa vzdal v júli 2009, ku skončeniu jeho funkcie došlo dňa 17.10.2009, pričom na uplatnenie preplatku na dani zostávali ešte viac ako štyri roky. Rozhodujúcou príčinou vzniku škody, tak podľa súdu, bola nečinnosť jediného spoločníka, prípadne okolnosti súvisiace s tým, že rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20.12.2011 nadobudlo v časti zrušenia spoločnosti a vstupu do likvidácie právoplatnosť dňa 11.09.2012, avšak v časti vymenovania likvidátora až dňa 17.01.2014, kedy už nebolo možné preplatky žiadať. Súd sa preto stotožnil s obranou žalovaného, že u neho nie sú preukázané predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. 6. Súd ďalej konštatoval, že v konaní taktiež nebolo preukázané porušenie povinnosti žalovaného včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Žalobca v tomto smere neuviedol žiadne konkrétne tvrdenia, proti ktorým by sa mohol žalovaný brániť a preukazovať, že postupoval s odbornou starostlivosťou. Okrem toho z citovaného ustanovenia Zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyplýva, že takúto žalobu o náhradu škody môžu podať veritelia, nie samotná spoločnosť, a to spravidla až po skončení konkurzu, kedy je známa výška škody. Na záver súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že okrem uvedených vecných dôvodov na zamietnutie žaloby, existoval aj ďalší formálny dôvod. Zastával názor, že úpadca nie je vecne legitimovaný na podanie takejto žaloby proti konateľovi, nakoľko podľa § 135a ods. 5 OBZ prípadné nároky veriteľov spoločnosti voči konateľom uplatňuje po vyhlásení konkurzu správca konkurznej podstaty, a nie úpadca, zastúpený správcom konkurznej podstaty. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. 7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca k rozhodnutiu súdu ohľadom formálneho dôvodu na zamietnutie žaloby, týkajúceho sa nedostatku aktívnej vecnej legitimácie úpadcu na podanie žaloby, poukázal na skutočnosť, že žalobu podáva správca konkurznej podstaty, ktorý podľa § 44 ods. 1 ZKR koná v mene úpadcu a na účet úpadcu. Pri nakladaní s majetkom konkurznej podstaty, ako aj vo veciach správy takéhoto majetku, správca koná na základe zákonného mandátneho vzťahu, čo znamená, že pri právnych úkonoch, ktoré sa týkajú konkurznej podstaty, správca vystupuje ako zástupca a konajúcou stranou je vždy úpadca zastúpený správcom. 8. Žalobca nesúhlasil ani so záverom konajúceho súdu, že nepreukázal porušenie povinností žalovaného ako konateľa, ktoré mu vyplývajú z ustanovení § 66 ods. 2, § 135 ods. 1 a 2 a § 135a Obchodného zákonníka, nakoľko prostredníctvom dôkazov predložených súdu, porušenie povinností žalovaného preukázal. Zdôraznil, že žalovaný nevykonal žiadne úkony, ktoré by smerovali k vymoženiu daňovej pohľadávky vo výške 67.533,96 eur, žiadnym spôsobom nezabezpečil túto pohľadávku proti jej premlčaniu a žiadnym spôsobom neupozornil nového spoločníka na hrozbu vzniku škody a na to, aké opatrenia treba urobiť na jej odvrátenie. Žalobca zotrval na svojom tvrdení, že žalovaný nekonal s odbornou starostlivosťou a skutočnosť, že nemá ekonomické a právne vzdelanie, ho nezbavuje zodpovednosti konateľa spoločnosti. Pokiaľ ide o zabezpečenie účtovníctva spoločnosti, žalobca uviedol, že poverenie spoločnosti ASIENTO, s.r.o. Bratislava, resp. K. Y. vedením účtovníctva, s vedomím tej skutočnosti, že účtovníctvo nemá komu žalovaný po zániku funkcie odovzdať, pretože nebol zvolený nový konateľ, nie je postup s odbornou starostlivosťou. Vzhľadom k tomu, že účtovníctvo, aj zmluvná agenda, vrátane zmluvy o vedení účtovníctva neboli k dispozícii, spôsob zabezpečenia nie je zrejmý a žalovaný nepreukázal, že konal s odbornou starostlivosťou ako to vyžaduje ustanovenie § 135 a ods. 3 Obchodného zákonníka. Žalobca bol toho názoru, že súd neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, t.j. vypočutie svedkov K. Y. E. Y.. W.. Nesúhlasil s názorom konajúceho súdu, že tým, že žalovaný ponechal doklady v sídle doterajšieho spoločníka, postupoval primerane okolnostiam, pričom nebolo možné od neho viac spravodlivo požadovať a žalovaný nemôže niesť zodpovednosť za konanie jediného spoločníka. Súd preto dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože agendu nechal v sídle firmy Roľnícka 116, Bratislava, v miestnosti vyhradenej pre dokumentáciu, kde má sídlo spoločnosť IPEC - Management, s.r.o., Bratislava, IČO: 35 843 527, ktorá však nebola doterajším spoločníkom úpadcu. 9. Ďalej žalobca zastával názor, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď vyslovil, že v roku 2009 spoločnosti škoda nehrozila, ale hrozila až koncom roka 2013, keďže škoda spoločnosti (úpadcovi) vznikala od okamihu vzniku preplatku na DPH za január 2008, minimálne vo výške úrokov z omeškania. Mal za to, že v danom spore dostatočne preukázal aj príčinnú súvislosť podľa § 373 Obchodného zákonníka. 10. Žalobca záverom uviedol, že nakoľko sa konajúci súd viacerými dôkazmi a žalobnými námietkami nezaoberal a neuviedol, prečo ich považuje za irelevantné, neposkytol žalobcovi ústavne konformným spôsobom ochranu pred dôsledkami postupu žalovaného a nenaplnil potrebnú kvalitu súdneho procesu tak, aby bolo naplnené právo na spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu, garantované v čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky. Rozsudok považoval za arbitrárny, odôvodnenie rozsudku za svojvoľné a skutkové zistenia, z ktorých súd vychádzal nemajúce oporu vo vykonaných dôkazoch. Na základe uvedených skutočností navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že sa žalobe vyhovie, alebo aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 11. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne určito vyplýva, že v danej veci neprichádza do úvahy zodpovednosť žalovaného, keďže v konaní nebolo preukázané žiadne porušenie povinností konateľa pri zániku funkcie konateľa v spoločnosti PSV, s.r.o.. Rovnako nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi ujmou žalobcu a konaním žalovaného, teda chýbajú dva základné predpoklady vzniku súkromnoprávnej zodpovednosti za škodu. Konajúci súd v danej veci úplne a spoľahlivo zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Uviedol, že na vznik zodpovednosti konateľa za škodu spôsobenú obchodnej spoločnosti konaním bez náležitej odbornej starostlivosti, sa vyžaduje všeobecná úprava v ustanovení § 373 a nasl. OBZ, pričom tri základné predpoklady majú objektívny charakter a ich existenciu musí preukázať poškodený. Pridržiaval sa svojho vyjadrenia k žalobe a právneho názoru vysloveného súdom v odôvodnení napadnutého rozsudku a trval na tom, že v predmetnej veci nebolo porušenie povinností žalovaného konať ako konateľ spoločnosti s odbornou starostlivosťou preukázané. Mal za to, že nakoľko vedenie účtovníctva žalobcu zabezpečovali dostatočne odborne kvalifikovaní pracovníci s praxou zodpovedajúcou vykonávanej činnosti a účtovníctvo bolo vedené v súlade s príslušnými predpismi o účtovníctve, čo potvrdil aj audítor, ktorý na žiadosť žalobcu vykonal audit vedenia účtovníctva, ako konateľ svoju povinnosť nezanedbal. Citujúc ust. § 135 ods. 1 a 2 OBZ poukázal na to, že konatelia majú povinnosť zabezpečiť riadne vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva, t.j. evidenciu a účtovníctvo môžu viesť buď osobne alebo môžu zabezpečiť vedenie účtovníctva tretími osobami na základe osobitných zmlúv. Uviedol, že nedisponuje vzdelaním ekonomického zamerania z odboru účtovníctvo v takom rozsahu, aby mohol sám zabezpečiť vedenie účtovníctva spoločností, a preto zabezpečil vedenie účtovníctva pre žalobcu externou spoločnosťou ASIENTO, s.r.o., čím si dostatočne splnil svoje zákonom uložené povinnosti a v týchto súvislostiach nebolo od neho možné viac spravodlivo požadovať. 12. K tvrdeniu žalobcu, že v konaní pred súdom bola preukázaná pasivita žalovaného vo vzťahu k vymáhaniu daňovej pohľadávky vo výške 67.533,96 eur, sa žalovaný stotožnil s názorom konajúceho súdu, že zodpovednosť žalovaného za škodu v danej veci prichádzala do úvahy v zásade len podľa citovaných ustanovení § 66 ods. 2. § 135 ods. 1 a 2 a § 135a OBZ, porušenie ktorých nebolo v konaní preukázané. Pri zániku svojej funkcie ponechal účtovníctvo u osoby, ktorá spoločnosti účtovníctvo viedla (pričom nemal možnosť postupovať inak, nakoľko vo vedení účtovníctva bolo potrebné kontinuálne pokračovať a pripraviť daňové priznania) a ostatné dokumenty ponechal v sídle spoločníka, teda postupoval primerane okolnostiam a nemožno od neho požadovať, aby niesol zodpovednosť za omisívne konanie jediného spoločníka. Odvtedy mu v súvislosti so spornou pohľadávkou nevznikli žiadne ďalšie povinnosti. Dodal, že žiadosť o vrátenie daňového preplatku je štandardný úkon vykonávaný účtovnými firmami a obdobie, v ktorom možno preplatok žiadať naspäť, trvalo dlhšie a nešlo len o obdobie, v ktorom vykonával funkciu konateľa. Zastával názor, že skutočnosť, že nebol vymenovaný nový konateľ spoločnosti, ktorý by vyžiadal vrátenie daňového preplatku, prípadne, že ho nevymáhala samotná účtovná firma, mu nemôže byť daná na zodpovednosť, taktiež ako zodpovednosť za stratu riadne odovzdaných účtovných dokumentov v spoločnosti spoločníka. Zdôraznil, že aj v prípade, ak by súd dal za pravdu žalobcovi a mal by za preukázané právom reprobované správanie žalovaného, medzi protiprávnym konaním žalovaného a vznikom škody chýba akákoľvek príčinná súvislosť (cit. rozsudky Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.10.2010, sp. zn.: 3 Cdo 130/2010 a zo dňa 04.03.2008, sp.zn.: 1 Obo 36/2006). Vzhľadom na uvedené skutočnosti, odvolanie žalobcu považoval za neodôvodnené a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. 13. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej iba „CSP“) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke súdu v súlade s § 219 ods. 3 CSP. Po preskúmaní obsahu spisu, oboznámení sa s dôvodmi odvolania žalobcu a vyjadrením žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. 14. Podľa § 387 ods. 2 a 3 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 15. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pretože z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd uvádza nasledovné: 16. Zistený skutkový stav posudzoval podľa nasledovných ustanovení zákona: 17. Podľa § 66 ods. 2 posledná veta OBZ, ak spoločnosti hrozí vznik škody, je člen orgánu spoločnosti, ktorý sa vzdal funkcie, bol odvolaný alebo inak sa skončil výkon jeho funkcie, povinný upozorniť spoločnosť, aké opatrenia treba urobiť na jej odvrátenie. 18. Podľa § 135 ods. 1 OBZ, konatelia sú povinní zabezpečiť riadne vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva, viesť zoznam spoločníkov a informovať spoločníkov o záležitostiach spoločnosti. 19. Podľa § 135 ods. 2 OBZ, konatelia predkladajú valnému zhromaždeniu na schválenie riadnu individuálnu účtovnú závierku a mimoriadnu individuálnu účtovnú závierku a návrh na rozdelenie zisku alebo úhradu strát v súlade so spoločenskou zmluvou a stanovami. Ak osobitný zákon ukladá spoločnosti povinnosť vyhotoviť výročnú správu, konatelia predkladajú valnému zhromaždeniu na prerokovanie spolu s riadnou alebo mimoriadnou individuálnou účtovnou závierkou výročnú správu. 20. Podľa § 135a ods. 1 OBZ, konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Najmä sú povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej spoločníkov, a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti. 21. Podľa § 135a ods. 3 OBZ, konateľ nezodpovedá za škodu, ak preukáže, že postupoval pri výkone svojej pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Konatelia nezodpovedajú za škodu spôsobenú spoločnosti konaním, ktorým vykonávali uznesenie valného zhromaždenia; to neplatí, ak je uznesenie valného zhromaždenia v rozpore s právnymi predpismi, spoločenskou zmluvou alebo stanovami alebo ak ide o povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Ak má spoločnosť zriadenú dozornú radu, konateľov nezbavuje zodpovednosti, ak ich konanie dozorná rada schválila. 22. Úlohou odvolacieho súdu, vzhľadom na námietky odvolateľa, bolo v prvom rade posúdiť, či žalobca bol aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby. 23. Podľa § 44 ods. 1 ZKR, oprávnenie úpadcu nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu a oprávnenie konať za úpadcu vo veciach týkajúcich sa tohto majetku, vyhlásením konkurzu prechádza na správcu; správca pritom koná v mene a na účet úpadcu. 24. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že žalobu podal správca v súlade s ust. § 44 ods. 1 ZKR v mene úpadcu. Pri nakladaní s majetkom konkurznej podstaty, ako aj vo veciach správy takéhoto majetku, správca koná na základe zákonného mandátneho vzťahu, čo znamená, že pri právnych úkonoch, ktoré sa týkajú majetku, ktorý podlieha konkurzu, správca vystupuje ako zástupca a konajúcou stranou je vždy úpadca zastúpený správcom. Je nesporné, že či už je označený v žalobe žalobca ako: 1. PSV, s.r.o. v konkurze, IČO: 35 693 606, so sídlom Dubová 3156/14, 900 25 Chorvátsky Grob, zastúpený Ing. Hildou Gajdošovou, správcom úpadcu, so sídlom Sabinovská 12, 821 02 Bratislava alebo by bol označený ako: 2. Ing. Hilda Gajdošová, so sídlom Sabinovská 12, 821 02 Bratislava, správca úpadcu PSV, s.r.o. v konkurze, IČO: 35 693 606, so sídlom Dubová 3156/14, 900 25 Chorvátsky Grob, vždy ide o osobitné zákonné zastúpenie správcu zastupovať úpadcu, bez ohľadu na to, ako je označený. Odvolací súd zastáva názor, že sa jedná o rovnocenné označenie, aj keď v súdnej praxi sa častejšie používa 2. označenie, z ktorých je zrejmé, že žalobu podáva správca ako zástupca úpadcu. Zo znenia § 44 ods. 1 ZRK vyplýva, že pri právnych úkonoch týkajúcich sa majetku podliehajúcemu konkurzu, správca vystupuje ako zástupca úpadcu, koná v jeho mene a na jeho účet. Odvolací súd v tejto súvislosti odkazuje na body 10.1 odvolania, v ktorých žalobca citoval z komentára JUDr. Milan Ďurica, Zákon o konkurze a reštrukturalizácii, komentár, 2.vydanie, Bratislava: C.H.Beck, 2015, s.478 a bod 10.2. z komentára JUDr. Branislav Pospíšil, JUDr. Jaroslav Macek, JUDr. Martin Maliar, JUDr. Vladimír Kitty, Zákon o konkurze a reštrukturalizácii, Komentár, druhé, doplnené a prepracované vydanie, Wolters Kluwer, 2016, s. 315, 316. 25. K názoru súdu prvej inštancie, že úpadca nie je vecne legitimovaný na podanie takejto žaloby proti konateľovi, nakoľko podľa § 135a ods. 5 OBZ prípadné nároky veriteľov spoločnosti voči konateľom uplatňuje po vyhlásení konkurzu správca konkurznej podstaty, a nie úpadca, zastúpený správcom konkurznej podstaty odvolací súd uvádza, že sa jedná o nesprávny výklad cit. ustanovenia konajúcim súdom, nakoľko zákon v ňom upravuje možnosť uplatňovania nárokov veriteľov spoločnosti na náhradu škody voči konateľom v prípade, ak nemôžu uspokojiť svoju pohľadávku z majetku spoločnosti. Okrem spoločníkov môžu uplatňovať nároky spoločnosti na náhradu škody voči konateľom aj veritelia spoločnosti. Základným predpokladom uplatňovania nároku na náhradu škody voči konateľovi zo strany veriteľa je existencia pohľadávky veriteľa, ktorá smeruje voči spoločnosti, v ktorej je konateľ štatutárnym orgánom. Ďalším predpokladom je nemožnosť uspokojenia tejto pohľadávky z majetku spoločnosti. Za predpokladu existencie týchto dvoch skutočností, môže aj veriteľ spoločnosti vo vlastnom mene a na vlastný účet uplatniť, a to aj súdnou žalobou, nárok spoločnosti na náhradu škody voči konateľovi. Takouto zákonnou konštrukciou zákon rozširuje zodpovednosť konateľov v tom smere, že do výšky spôsobenej škody spoločnosti zodpovedajú konatelia celým svojím majetkom aj za záväzky spoločnosti, ktoré nemohli byť uspokojené z jej majetku voči veriteľovi. V prípade vyhlásenia konkurzu na majetok spoločnosti, voči ktorej smeruje pohľadávka veriteľa, uplatňuje túto pohľadávku veriteľa voči konateľom spoločnosti správca konkurznej podstaty. V danom prípade si však voči žalovanému neuplatňuje nárok na náhradu škody veriteľ spoločnosti, ale priamo spoločnosť, na ktorú bol vyhlásený konkurz. 26. K ďalším odvolacím dôvodom, odvolací súd uvádza, že konajúci súd v danej veci úplne a dostatočne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Odvolací súd súhlasí s názorom žalobcu, že konateľ spoločnosti je povinný vykonávať svoju funkciu s odbornou starostlivosťou, v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých spoločníkov, pričom výkon funkcie sa vzťahuje na všetky povinnosti uložené konateľom zákonom, spoločenskou zmluvou, stanovami alebo rozhodnutím valného zhromaždenia. Pri výkone svojej pôsobnosti konatelia zodpovedajú za škodu, ktorú spôsobili spoločnosti tým, že porušili svoje povinnosti. V súlade s § 261 ods. 1 písm. a) OBZ, podľa ktorého vzťah medzi konateľom a spoločnosťou je vždy obchodno-záväzkovým vzťahom, zodpovednosť konateľa za škodu sa bude riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka. Konštrukcia zodpovednosti konateľa za škodu uvedená v Obchodnom zákonníku je upravené tak, že v § 135a ods. 2, 3, 4, 5 sa nachádza osobitná úprava zodpovednosti za škodu konateľa, a len v prípade, ak toto ustanovenie nemá osobitnú úpravu, použijú sa na zodpovednostný vzťah konateľa voči spoločnosti všeobecné ustanovenia Obchodného zákonníka o náhrade škody podľa § 373 a nasl.. Na vznik zodpovednosti konateľa za škodu vyžaduje všeobecná úprava splnenie troch základných predpokladov, a to vznik škody, porušenie povinnosti a príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody. Konštrukcia zodpovednosti konateľa za škodu vychádzajúca z § 135a ods. 3 OBZ je založená na prezumpcii porušenia povinností konateľa konať s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Spoločnosť uplatňujúca si nárok na náhradu škody voči konateľovi bude preukazovať vznik škody spôsobenej porušením povinnosti konateľa, príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti konateľa, pričom porušenie povinnosti konateľa konať s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti je zákonom predpokladané a dôkaz opaku je na konateľovi, ktorý musí preukázať, že konal s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že konal v súlade so záujmami spoločnosti. Konateľ nezodpovedá za škodu, ak preukáže, že postupoval pri svojej pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Konajúci súd tak vec správne posúdil nárok žalobcu na náhradu škody podľa ust. § 66 ods. 2, § 135 ods. 1 a 2, § 135a a § 373 a nasl. OBZ. 27. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že žalovaný neporušil žiadnu povinnosť konať s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a jej spoločníka a žalobca nepreukázal tento zákonný predpoklad zodpovednosti za škodu. Žalovaný v konaní preukázal, že postupoval s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, keď zabezpečil vedenie účtovníctva externou spoločnosťou, nakoľko nedisponuje vzdelaním ekonomického zamerania z odboru účtovníctvo, čím si dostatočne splnil svoje zákonom uložené povinnosti. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že ako konateľ neporušil svoju povinnosť ustanovenú v § 135 ods. 1 a 2 OBZ, keď vedenie účtovníctva žalobcu zabezpečovali dostatočne odborne kvalifikovaní pracovníci s praxou zodpovedajúcou vykonávanej činnosti. Odvolací súd k tomu dodáva, že v zmysle cit. ust. zákona, konatelia majú povinnosť zabezpečiť riadne vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva, t.j. túto evidenciu a účtovníctvo môžu viesť buď osobne alebo môžu zabezpečiť vedenie účtovníctva tretími osobami na základe osobitných zmlúv a má za to, že aj v prípade, že by sa pri vedení účtovníctva kvalifikovanými pracovníkmi externej spoločnosti ASIENTO, s.r.o., vyskytli chyby, niesla by za ne zodpovednosť táto spoločnosť. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že konajúci súd tak správne rozhodol, keď zamietol návrhy na vykonanie dôkazov vypočutím navrhovaných svedkov, nakoľko vykonanie týchto dôkazov by bolo neúčelné a zároveň poukazuje na tú skutočnosť, že ich vypočutie navrhol žalovaný a nie žalobca. Konajúci súd však pochybil, keď v odôvodnení rozsudku neuviedol, z akého dôvodu tieto dôkazy nevykonal. Uvedená vada odôvodnenia však nemala vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu o odvolaní žalobcu. 28. Odvolací súd mal za to, že žalovaný neporušil žiadnu svoju povinnosť v súvislosti s výkonom funkcie konateľa, keď pri zániku svojej funkcie z dôvodu kontinuálneho pokračovania vedenia účtovníctva ponechal účtovníctvo u spoločnosti, ktorá ho viedla a ostatné dokumenty ponechal v sídle spoločníka, žalovaný postupoval primerane okolnostiam a jeho konanie nie je v rozpore s plnením povinností s odbornou starostlivosťou. Preto súd prvej inštancie prijal správny záver, že nezistil žiadne porušenie povinností žalovaného konať s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a jej spoločníka a zároveň konštatoval, že vzhľadom na to, že funkcia žalovanému zanikla dňa 17.10.2009, iné povinnosti ohľadne zabezpečenia vedenia účtovníctva mu nevznikli. Konateľ musí svoju funkciu vykonávať aj po vzdaní sa funkcie, avšak len do doby jej zániku. Pri zániku funkcie však musí upozorniť spoločnosť/jediného spoločníka na hroziacu škodu. Odvolací súd súhlasí s názorom konajúceho súdu a žalovaného, že v roku 2009 spoločnosti škoda nehrozila. Žalovaný sa funkcie konateľa vzdal v júli 2009, ku skončeniu jeho funkcie došlo dňa 17.10.2009, pričom na uplatnenie preplatku na dani zostávali ešte viac ako štyri roky. Dôsledky vyplývajúce zo skutočnosti, že spoločnosť neustanovila nového konateľa, ktorý by vykonával svoju funkciu s odbornou starostlivosťou tak, aby nevznikla žalobcovi predmetná škoda a požiadal včas o vrátenie daňového preplatku, nemôžu byť prenášané na žalovaného. Odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že medzi porušením povinnosti a vzniknutou škodou, musí byť vzťah príčiny a následku, pričom tento vzťah musí byť bezprostredný a vzniknutá škoda musí byť dôsledkom aspoň jednej z hlavných príčin. Existencia príčinnej súvislosti musí byť bezpečne preukázaná, nemožno ju len predpokladať. Odvolací súd sa stotožnil s názorom konajúceho súdu, že žalobca nepreukázal v konaní príčinnú súvislosť medzi porušením povinností žalovaného a vznikom škody. 29. K poslednej odvolacej námietke žalobcu, že nakoľko sa konajúci súd viacerými dôkazmi a žalobnými námietkami nezaoberal a neuviedol, prečo ich považuje za irelevantné, neposkytol žalobcovi ústavne konformným spôsobom ochranu pred dôsledkami postupu žalovaného a nenaplnil potrebnú kvalitu súdneho procesu tak, aby bolo naplnené právo na spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu, garantované v čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a rozsudok považoval za arbitrárny, odôvodnenie rozsudku za svojvoľné a skutkové zistenia, z ktorých súd vychádzal nemajúce oporu vo vykonaných dôkazoch, odvolací súd uvádza, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). 30. Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). 31. Odvolací súd konštatuje, že konajúcemu súdu možno vytknúť, že odôvodnenie napadnutého rozsudku úplne nezodpovedá § 157 ods. 2 O.s.p., platnému a účinnému v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie, (po zmene právnej úpravy od 01.07.2016 ust. § 220 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok „ďalej len „CSP“), keď súd prvej inštancie nepostupoval dôsledne v súlade s § 132 O.s.p., (po zmene právnej úpravy od 01.07.2016 podľa § 191 CSP), keď v odôvodnení absentuje vymenovanie dôkazov, z ktorých súd vychádzal. Súd prvej inštancie však v odôvodnení dostatočne uviedol, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, stručne jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie je a ako vec právne posúdil. Jednotlivé časti odôvodnenia a ich obsahová (materiálna) náplň zakladajú v súhrne jeho zrozumiteľnosť a všeobecnú interpretačnú presvedčivosť a rozsudok tak nemožno považovať za arbitrárny. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že súd prvej inštancie neznemožnil žalobcovi uskutočniť jemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu, garantované v čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky. 32. Odvolací súd tiež považuje za potrebné poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu SR (napr. II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07), kde ÚS SR opakovane vyslovil, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama o sebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia týchto práv. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým a právnym názorom súdu nestotožňuje, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej nedôvodnosti alebo arbitrárnosti tohto názoru.... Okrem toho, reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu, nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (IV. ÚS 340/04, I. ÚS 232/08). 33. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku, alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/145/2011 z 16.11.2011). 34. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny. 35. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalovanému odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania, o ich výške rozhodne súd prvej inštancie. 36. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 37. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. 38. Tento rozsudok bol členmi senátu prijatý pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).