Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/39/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315215294 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1315215294.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobkyne: C. C., nar. XX.X.XXXX, bytom Y. XX, XXX XX G., zastúpenej: Bartošík Šváby s.r.o., so sídlom Plynárenská 7/A, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská sporiteľňa a.s., v skratke SLSP, a.s., IČO : 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, zastúpenej: JUDr. Roman Kvasnica, advokát, so sídlom Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, o zaplatenie 6.015,80 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 8.6.2016, č.k. 44C/470/2015-66, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalobkyni sa proti žalovanej p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 6.015,80 eur istiny s úrokom z omeškania 8,75 % p.a. zo sumy 171,88 eur od 16.8.2012, od 16.9.2012, od 16.10.2012, od 16.11.2012, od 16.12.2012, od 16.1.2013, od 16.2.2013, od 16.3.2013, od 16.4.2013, od 16.5.2013, od 16.6.2013, od 16.7.2013, od 16.8.2013, od 16.9.2013, od 16.10.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 8,25 % p.a. zo sumy 171,88 eur od 16.11.2013, od 16.12.2013, od 16.1.2014, od 16.2.2014, od 16.3.2014, od 16.4.2014, od 16.5.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 8,15 % p.a. zo sumy 171,88 eur od 16.6.2014, od 16.7.2014, od 16.8.2014, s úrokom z omeškania 8,05 % p.a. zo sumy 171,88 eur od 16.9.2014, od 16.10.2014, od 16.11.2014, od 16.12.2014, od 16.1.2015, od 16.2.2015, od 16.3.2015, od 16.4.2015, od 16.5.2015, od 16.6.2015 do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 360,50 eur titulom súdneho poplatku a trovy právneho zastúpenia vo výške 789,35 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 842, § 843, § 844, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „Občiansky zákonník“), § 27 ods. 8, § 116, § 119 ods. 3 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (ďalej len „zákon o bankách“), keď vo vzťahu k uplatnenému nároku na zaplatenie peňažnej sumy ako splátky dôchodku titulom Zmluvy o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu, túto zmluvu posúdil ako zmluvu o dôchodku, uzavretú podľa ust. § 842 a nasl. Občianskeho zákonníka. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že strany sporu uzavreli dňa 12.1.1996, v zmysle § 842 ods. 2 a § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvu o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s., ktorej predmetom bolo doživotné plnenie žalovanou ako povinnou v prospech žalobkyne, vo výške 171,88 eur (5.178,- Sk) mesačne. Dňa 26.10.2009 žalovaná v zmysle § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka uplatnila voči žalobkyni výpoveď z predmetnej zmluvy. Platnosť a účinnosť zmluvy o dôchodku mala podľa výpovede žalovanej zo dňa 26.10.2009 skončiť ku dňu 31.3.2010, preto počnúc mesiacom apríl 2010 prestala žalovaná poskytovať plnenia z predmetnej zmluvy. 3. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal z nálezu Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 26/2012-33 zo dňa 25.4.2012, riešiaceho platnosť rovnakého typu zmluvy o dôchodku a jej vypovedania, podľa ktorého zmluva o dôchodku je upravená ako samostatný zmluvný typ a jej podstata spočíva v záväzku jednej zmluvnej strany, poskytovať plnenie druhej zmluvnej strane počas trvania zmluvy .... a uviedol, že by bolo v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku oprávnenej osobe bola narušená možnosťou povinnej osoby kedykoľvek zmluvný vzťah ukončiť. Preto je v takýchto prípadoch vylúčené tento zmluvný typ ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že sa zaoberal aj námietkou žalovaného, že jeho záväzok voči žalobkyni zanikol z dôvodu nemožnosti plnenia (§ 575 a nasl. Občianskeho zákonníka) a vyhodnotil ju ako nedôvodnú, keď žalovaným citované ust. § 27 ods. 8 zákona o bankách sa podľa názoru súdu netýka vzťahov upravených predmetnou zmluvou, t. j. interných vecí banky ako zamestnávateľa a jej zamestnanca, ale toto ustanovenie upravuje vzťahy banky navonok, t. j. pri podnikaní banky, čo vyplýva zo začlenenia tohto ustanovenia v časti zákona o bankách, nazvanej „Požiadavky na podnikanie banky a pobočky zahraničnej banky.“ Plnenie podľa predmetnej zmluvy je výrazom realizácie politiky žalovaného v oblasti starostlivosti o bývalých zamestnancov, vychádzajúc z toho, že podporný dôchodkový fond žalovaného bol vytvorený na základe kolektívnej zmluvy za rok 1993 (článok XI bod 14), ktorou sa žalovaný zaviazal vytvoriť podmienky pre realizáciu doplnkového dôchodkového pripoistenia svojich zamestnancov. Možnosť uzatvorenia takejto zmluvy vyplýva priamo zo zákona a preto predstavuje legitímny právny prostriedok na to, aby žalovaný ako zamestnávateľ odmenil svojich dlhoročných zamestnancov odchádzajúcich do starobného a invalidného dôchodku za kvalitu ich práce a dlhoročnú vernosť vo forme peňažného plnenia. Výška plnenia závisí od dĺžky nepretržitého trvania pracovného pomeru a podľa názoru súdu prvej inštancie nejde ani o zmluvu, ktorou by sa žalovaný zaviazal na hospodársky neodôvodnené plnenie alebo plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote. V opačnom prípade každé iné bezodplatné plnenie žalovaného bez súčasného protiplnenia (napr. sponzorské dary), by bolo ako zakázaná činnosť v rozpore so zákonom o bankách. Takýto záver však výkladom ustanovenia § 27 ods. 8 v spojení s § 119 ods. 3 zákona o bankách nemožno vyvodiť. Keďže právna úprava prijatá v zákone o bankách sa nedotkla zmeny tvorby fondu (článok II bod 3 štatútu) alebo potreby zmeny štatútu (článok V, bod 2) tak, že by tvorba fondu z použiteľného (čistého) zisku predstavovala takú činnosť banky, v ktorej žalovaný nemôže ďalej pokračovať pre jej rozpor so zákonom, nemožno vyvodiť záver o zániku záväzku žalovaného poskytovať žalobkyni plnenie zo zmluvy o dôchodku, v dôsledku nemožnosti plnenia podľa § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 4. Súd prvej inštancie dal ďalej do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5MCdo 49/2012 zo dňa 29.4.2014, v ktorom Najvyšší súd skonštatoval, že zmluva o dôchodku má presne vymedzený časový úsek svojej platnosti s presne určeným koncom, avšak neurčitého trvania, čo práve je pojmovým znakom zmluvy o dôchodku. Cieľom celého systému podporného dôchodkového fondu žalovaného, bol spôsob sociálnej a ekonomickej stabilizácie zamestnancov, príspevok sa poskytoval na základe odpracovaných rokov a mal motivovať zamestnancov k odchodu do starobného či invalidného dôchodku, pričom poskytovaný dôchodok mal byť akousi náhradou za zvýšený dôchodok, ktorý by inak dosiahli ako pracujúci dôchodcovia zo systému sociálneho zabezpečenia a ako bolo uvedené v čl. I štatútu, účelom podporného dôchodkového fondu bola podpora zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti a kvality práce. Žalovaný do tohto právneho vzťahu vstupoval celkom dobrovoľne, sám motivoval svojich zamestnancov k odchodu do starobného dôchodku v protihodnote s poskytnutím dôchodku a on sám si musel byť od začiatku vedomý dôsledkov spojených s týmto zmluvným záväzkom (t. j. doba trvania) a nič mu nebránilo, aby si možnosť ukončenia zmluvy o dôchodku za vopred stanovených podmienok dojednal sám. To že žalovaný až po uzatvorení týchto zmlúv dospel k záveru o ich finančnej nevýhodnosti, nemôže byť právnym základom pre porušenie zásady " pacta sunt servanda ". Dôsledkom takéhoto stavu by bolo, že každá uzatvorená zmluva o dôchodku, hoci uzatvorená na dobu dožitia oprávnenej osoby, by bola od počiatku ponechaná na ľubovôľu povinnej strany, ktorá by tak sama svojvoľne určovala dĺžku trvania tejto zmluvy, bez ohľadu na vôľu svojho zmluvného partnera. Pripustením takéhoto výkladu by sa poprela právna podstata zmluvy o dôchodku, ako tzv. odvážnej zmluvy, pri ktorej poskytovateľ dôchodku berie na seba riziko, že bude musieť poskytnúť druhému účastníkovi zmluvy plnenie bez náležitého protiplnenia. Najvyšší súd prezentoval názor, tento zmluvný typ nemožno ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka a výpoveď žalovaného je preto neplatná. 5. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie považoval nárok žalobkyne za dôvodný a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu podľa zmluvy, t.j. 6.015,80 eur za obdobie od augusta 2012 do júna 2015 (t. j. celkom za 35 mesiacov) spolu s príslušenstvom. Podľa zmluvy bol žalovaný povinný vyplácať žalobkyni zmluvou určenú sumu 5.178 Sk, t.j. 171,88 eur mesačne, vždy k 15. dňu každého mesiaca. Predchádzajúcimi rozsudkami bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobkyni mesačné plnenia naposledy do júla 2012, takže sa počnúc dňom 16.8.2012 dostal do omeškania a preto súd žalobkyni priznal od tohto dátumu aj úrok z omeškania z uvedenej sumy, vo výške uvedenej vo výroku rozsudku, pričom vychádzal z ustanovenia § 10 písm. c/ nariadenia vlády č. 87/1995 Zb., podľa ktorého ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi predpismi účinnými k 31. 1. 2013 aj za dobu omeškania po 31. 1.2013. Vzhľadom k tomu, že zmluva o dôchodku bola uzavretá pred 1.2.2013, výšku úrokov z omeškania prvoinštančný súd posudzoval podľa predpisov účinných k 31.1.2013 a priznal úrok z omeškania vo výške, ako ho žalobkyňa špecifikovala v petite žaloby. 6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „ O.s.p“) a úspešnej žalobkyni priznal plnú náhradu trov konania spolu vo výške 1.149,85 eur (z toho súdny poplatok za žalobu predstavuje sumu 360,50 eur a trovy právneho zastúpenia sumu 789,35 eur, za tri úkony právnej služby á 210,81 eur, režijný paušál 2x8,39 eur + 1x8,58 eur, spolu 658,51 eur, zvýšené o 20% DPH v sume 131,56 eur). 7. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná namietajúc, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). V odvolacom návrhu žiadala napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť. Odvolateľka konštatovala, že súd prvej inštancie celým zdôvodnením okolnosti, prečo sa na vec nemá použiť zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách, poprel základný účel tohto zákona, vyjadrený v ustanovení § 1 s tým, že nesprávne na vec aplikoval znenie ustanovenia § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona o bankách, ktorý bol po krachoch bánk, ktoré zasiahli bankový sektor v Slovenskej republike pred rokom 2000, prijatý na účel regulácie a kontroly bánk, pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov s cieľom bezpečného fungovania bankového systému (§ 1 tohto zákona). Uviedla, že úmyslom zákonodarcu určite nebolo pri prijatí ustanovenia § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou tohto zákona, aby sa tento všeobecný a široký zákonný zákaz takých činností, ktoré sú v rozpore so zákonom o bankách, dal obchádzať. Nestotožnila sa s argumentáciou súdu prvej inštancie, ktorý povolil banke plniť zmluvy bez protiplnenia pre banku s tým, že ak taká zmluva nie je uzatvorená pri (bežnej) bankovej činnosti alebo pri podnikaní banky, tak jej plnenie nie je zakázané, nakoľko účelom zákona o bankách je regulovať banky tak, aby bankový systém v štáte bol stabilný a bezpečný. Uviedla, že taký výklad zákona o bankách sa dostáva do rozporu so znením ustanovenia § 1 zákona o bankách, ktorý sa neobmedzuje len na podnikateľskú činnosť banky (upravuje aj vzťahy súvisiace s organizáciou, resp. riadením banky), a tiež do rozporu s ustanovením § 119 ods. 3 zákona o bankách, ktoré neobsahuje žiadne obmedzenie čo do skúmania subjektov alebo skúmania, či išlo o bankovú činnosť pri podnikaní, ale zakazuje plošne vykonávať činnosti v rozpore so zákonom o bankách. Vytkla súdu prvej inštancie, že posúdením zmluvy o dôchodku ako zmluvy, ktorá ju nezaväzuje poskytovať hospodársky neodôvodnené plnenie, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedla, že ustanovenie § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou tohto zákona, zákonodarca neobmedzil len na bankové činnosti banky alebo podnikanie banky, pretože také obmedzenie tu nie je uvedené a je len logické, že také obmedzenie v zákone nie je, pretože bankové činnosti sú v súlade so zákonom o bankách, ale účelom ustanovenia § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou, bolo práve zamedziť banke pokračovať v iných než takých činnostiach, ako sú v súlade so zákonom o bankách. 8. Odvolateľka namietla nesprávne právne posúdenie veci prvoinštančným súdom tým, že na vec neaplikoval ustanovenie § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktoré zakazuje banke všetky činnosti (plnenia), ktoré sú v rozpore s týmto zákonom, nakoľko toto zákonné ustanovenie nepozná žiadne výnimky pri aplikácii a neobmedzuje sa len na právne vzťahy banky vzniknuté pri výkone bankových činností s tým, že právny vzťah strán sporu je vzťahom banky a iného subjektu, pretože zmluva o dôchodku nebola uzatvorená skôr, ako sa skončil pracovnoprávny vzťah žalobkyne. Mala za zrejmé, že zmluvu o dôchodku banka neuzatvorila pri jej bankovej činnosti, pretože poskytovanie plnenia bez protiplnenia nie je bankovou činnosťou, pričom práve na také prípady sa vzťahuje právna úprava § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktorej účelom je zamedziť pokračovať v plneniach, ktoré nie sú v súlade so zákonom o bankách, a takou činnosťou nie je ani plnenie zmluvy bez protiplnenia s tým, že na vec sa tak vzťahujú ustanovenia § 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a následne sa na vec aplikuje ustanovenie § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súdu prvej inštancie odvolateľka vytkla aj nedostatočné odôvodnenie rozsudku. 9. Žalobkyňa vo vyjadrení sa k odvolaniu žalovanej navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť a zároveň žiadala priznať náhradu trov odvolacieho konania. Uviedla, že v prípade zmluvy o dôchodku nie je možné aplikovať zákon o bankách nielen z dôvodu, že zmluva o dôchodku nie je výsledkom bankovej činnosti v zmysle zákona o bankách, ale aj preto, že plnenie zo zmluvy o dôchodku plynie z čistého zisku banky. Namietla, že poskytovanie plnenia na základe zmluvy o dôchodku nespadá pod činnosť banke zakázanú v zmysle ustanovenia § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona o bankách s poukazom na ustanovenie § 27 ods. 12 zákona o bankách. Zopakovala svoju argumentáciu prednesenú v priebehu sporu, na základe ktorej mala za to, že zmluva o dôchodku nie je zmluvou uzavretou na dobu neurčitú a nie je možné ju vypovedať v zmysle § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v súvislosti s charakterom zmluvy o dôchodku odkázala aj na nález Ústavného súdu SR sp.zn. ÚS 26/2013-33). Poukázala na niektoré rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, ktorý rozhodoval v obdobných veciach. Napadnutý rozsudok má podľa jej názoru všetky náležitosti odôvodnenia rozsudku v zmysle príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku. 10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku na zaplatenie peňažného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 11. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s odôvodnením odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods. 2, 3 C.s.p.). K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd uvádza nasledovné. 12. K žalovanou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p., vyplývajúcemu z obsahu odvolania (t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 a § 193 C.s.p.. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 192 a § 193 C.s.p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 13. K námietke odvolateľky, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. 14. Vo veci samej dospel súd prvej inštancie k správnemu právnemu záveru o neplatnosti výpovede Zmluvy o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a.s.“ zo dňa 12.1.1996 a o povinnosti žalovanej vyplácať žalobkyni plnenia z tohto fondu, pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 39, § 842, § 582 ods. 1), ktoré aj správne vyložil a dôvody vedúce k vyhoveniu žalobe aj náležite odôvodnil, pričom sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi strán sporu a posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok žalobkyne aj žalovanej, súvisiacich s predmetom konania. V posudzovanom prípade sa súd prvej inštancie správne vysporiadal s otázkou platnosti Zmluvy o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s.“, ako aj s otázkou neplatnosti výpovede z tejto zmluvy danej žalobkyni žalovanou a svoje rozhodnutie aj riadne, v súlade s princípmi zakotvenými v ust. § 220 C.s.p. odôvodnil. 15. Je v zásade vylúčené, aby záväzok mohol zaniknúť výpoveďou podľa § 582 Občianskeho zákonníka, ktorá predpokladá neurčitú dobu jeho trvania a zároveň uplynutím času podľa § 578 Občianskeho zákonníka, ktoré predpokladá obmedzenie doby jeho trvania; práve možnosť vypovedania zmluvy na dobu neurčitú má byť právnym nástrojom na ukončenie zmluvy, ktorá môže trvať do nekonečna (nezanikne smrťou), resp. do smrti (nie je časovo obmedzená), keď nemôže zaniknúť splnením, uplynutím času. Pripustenie právnej argumentácie žalovanej by totiž znamenalo, že zmluva o dôchodku uzatvorená na doživotne určenú dobu, by bola zmluvou na dobu neurčitú a bolo by ju možné ukončiť výpoveďou a zmluva o dôchodku uzatvorená na dobu napr. štúdia, by bola uzatvorená na dobu určitú, nebolo by ju možné vypovedať a zanikla by uplynutím času; takýto rôzny výklad jednej a tej istej zmluvy nepovažuje odvolací súd za správny. V prípade zmluvy o dôchodku totiž zákon výslovne umožňuje jej uzatvorenie na doživotne určenú dobu, hoci sa táto doba končí smrťou; ide však o určenie doby trvania zmluvy odlišujúcej sa od zániku záväzku smrťou. Obsahovými náležitosťami zmluvy o dôchodku je okrem vymedzenia účastníkov právneho vzťahu, určenia výšky dôchodku aj stanovenie začiatku jeho výplaty a vymedzenie doby jeho výplaty, od ktorých náležitostí zmluvy je potom potrebné dovodiť aj dobu, na ktorú sa uzatvára; nemôžu byť práva zo zmluvy na výplatu dôchodku dojednané na určitú dobu, uplynutím ktorej zmluva ako celok zanikne (§ 578 Občianskeho zákonníka) a súčasne byť uzatvorenou na dobu neurčitú s možnosťou jej vypovedania podľa § 582 Občianskeho zákonníka. 16. Určitá doba trvania práva na dôchodok (na doživotie) zakladá zákonom určenú (určitú) dobu trvania zmluvy. Pokiaľ totiž zanikne právo na plnenie (na platenie dôchodku) uplynutím určenej doby (doživotne, alebo inak určenej doby neurčitého trvania), dochádza tým aj k zániku záväzku ako takého podľa § 578 Občianskeho zákonníka a tým dochádza aj k zániku zmluvy, ako právneho dôvodu vzniku práva na dôchodok; trvanie práva na dôchodok a povinnosť dôchodok vyplácať (tvoriace obsah zmluvy o dôchodku) sú tak totožné s trvaním zmluvy o dôchodku. Dočasnosť právneho vzťahu založeného zmluvou o dôchodku vyplýva zo samotnej povahy zmluvy a zo zákonnej dikcie o tom, že zakladá právo na vyplácanie dôchodku po určenú dobu neurčitého trvania a uplynutím doby zaniká celý záväzkovoprávny vzťah. Uvedené znamená, že nemôže dôjsť k situácii, že právo na vyplácanie dôchodku zanikne a zmluva (právny titul) bude trvať ďalej, nakoľko v takom prípade by už nešlo o záväzkový vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie od dlžníka a tomu vzniká povinnosť splniť záväzok (§ 488 Občianskeho zákonníka), a teda záväzok by zostal bez obsahu (predmetu) v zmysle § 497 Občianskeho zákonníka. 17. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalovanej, že zmluva o dôchodku zanikla v dôsledku nemožnosti plnenia podľa § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka vzhľadom na ust. § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, podľa ktorého banka nemôže uzatvárať zmluvy, ktoré ich zaväzujú na hospodársky neodôvodnené plnenia alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote. O účelovosti tejto obrany svedčí to, že uvedená právna úprava bola zavedená s účinnosťou od 1.1.2002 v ust. § 27 ods. 5, až od 1.1.2007 v ust. § 27 ods. 8 zákona o bankách, pričom žalovaná naďalej žalobkyni plnila zo zmluvy o dôchodku aj po 1.1.2002, až do jej vypovedania. Uvedené ustanovenie je zakomponované v zákone o bankách v šiestej časti upravujúcej požiadavky na podnikanie banky, a teda sa vzťahuje na bankovú činnosť (§ 2 ods. 5), prípadne iné činnosti, ktoré smie banka vykonávať pre iného v súvislosti s jej prevádzkou (§ 2 ods. 10) a pokračovanie len v takejto činnosti v rozpore s ust. § 28 ods. 5(8) sa stalo nadobudnutím účinnosti zákona o bankách 1.1.2002, nemožným. Odvolaciemu súdu nie je známe, že by žalovanej bola takáto nepovolená činnosť (teda rozpor zmluvy so zákonom) vytknutá v rámci výkonu bankového dohľadu nad jeho činnosťou. V prejednávanej veci vystupovala žalovaná ako zamestnávateľ vo vzťahu ku svojmu dlhoročnému zamestnancovi odchádzajúcemu do dôchodku a obsahovou náplňou zmluvného vzťahu bolo poskytnutie sociálnej výhody z podporného dôchodkového fondu slúžiaceho na podporu zabezpečenia životnej úrovne, ktorú zamestnanci dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti, kvality ich práce a na podporu stabilizácie zamestnancov; zo strany žalovanej teda išlo o zabezpečenie sociálnej starostlivosti o zamestnanca odchádzajúceho do dôchodku, spadajúcu pod agendu personálneho a sociálneho úseku divízie ľudských zdrojov. Zmluvu so žalobkyňou žalovaná neuzatvárala ako podnikateľ pri výkone svojej podnikateľskej činnosti a nešlo ani o vzťah banky s klientom, ako správne v napadnutom rozsudku uviedol súd prvej inštancie a žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej. 18. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie, podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 19. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnej žalobkyni priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).