Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10CoPr/13/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317207811 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1317207811.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobkyne: A.. H. B., X.. XX. XX. XXXX, L. N.. H.. K.. Š. Č.. XXX/XX, X. J., zastúpená advokátom: Mgr. Martin Hurtiš, ul. Matice Slovenskej č. 17, Prievidza, proti žalovanému: Wüstenrot poisťovňa, a.s., Karadžičova ul. č. 17, Bratislava, IČO: 31 383 408, zastúpený: Bartošík Šváby s.r.o., IČO: 35 929 049, Plynárenská ul. č. 7/ A, Bratislava, o určenie neplatnosti pracovnoprávneho úkonu a o nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III zo dňa 19. mája 2017, č. k. 19Cpr/11/2017 - 48, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením zamietol návrh žalobkyne na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa domáhala pozastaviť účinnosť pracovnoprávneho úkonu žalovaného o zmene pravidelného a hlavného pracoviska zamestnanca z Wüstenrot centra, L. M. X, J. XXX XX do Wüstenrot centra v X. H. X. Y. a zároveň žiadala zakázať žalovanému vydávať jednostranné pracovnoprávne úkony o zmene jej pravidelného a hlavného pracoviska. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 324, § 325 ods. 1, 2, § 328 ods. 1, § 329 ods. 1 C. s. p. a vecne nedôvodnosťou podaného návrhu, keď sa žalobkyňa žalobou vo veci samej domáha určenia neplatnosti pracovnoprávneho úkonu žalovaného o zmene jej pravidelného a hlavného pracoviska z Wüstenrot centra, L.A. M. X, J. XXX XX do Wüstenrot centra v X. H. X. Y., pričom v žalobe, ktorej súčasťou je aj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia žiadne dôvody neplatnosti neuviedla s tým, že z § 1 bod 2 pracovnej zmluvy, ktorú so žalovaným uzavrela dňa 25. 08. 2016 jednoznačne vyplýva, že miestom výkonu práce sú pracoviská Wüstenrot poisťovne, a.s. v Trenčianskom samosprávnom kraji, z čoho vyplýva, že Zákonník práce neurčuje žiadne limity, ako široko možno dohodnúť miesto výkonu práce a jeho vymedzenie spravidla závisí od organizačnej štruktúry zamestnávateľa, ako aj od povahy vykonávanej práce. Uviedol, že miesto výkonu práce možno určiť presnou adresou zamestnávateľa alebo prevádzky, resp. organizačnej zložky zamestnávateľa, ale rovnako je možné vymedziť ho názvom obce, kraja alebo inak ohraničeného územia, v ktorom bude zamestnanec vykonávať prácu, keď v danom prípade miesto výkonu práce podľa verejne dostupných údajov korešponduje s organizačnou štruktúrou činnosti žalovaného ako zamestnávateľa (§ 43 ods. 1 písm. b/ zákona č. 311/2001 Z. z.) z čoho vyplýva, že miesto výkonu práce zamestnanca teda môže, ale nemusí byť rovnaké ako pracovisko zamestnanca, nakoľko je vecou dohody zamestnávateľa so zamestnancom, v akom rozsahu vymedzí v pracovnej zmluve miesto výkonu práce. Poukázal na skutočnosť, že z predloženej pracovnej zmluvy mal za preukázané, že miesto výkonu práce vymedzené bolo, čo účastníci zmluvy (strany sporu) potvrdili svojimi podpismi s tým, že ak by bolo v pracovnej zmluve vymedzené miesto výkonu práce uvedením konkrétnej adresy zamestnávateľa, v danom prípade Wüstenrot centrum J., mala by žalobkyňa nárok na výkon práce na takto určenom mieste a pokiaľ by došlo k zmene takto dohodnutého miesta výkonu práce, bolo by potrebné, aby sa zamestnávateľ so zamestnancom (žalobkyňa so žalovaným) na takejto zmene dohodli (potreba súhlasu zamestnanca) a ak by žalobkyňa nesúhlasila so zmenou dohodnutého miesta výkonu práce, zamestnávateľ by mohol so zamestnancom skončiť pracovný pomer výpoveďou a zároveň by bol povinný vyplatiť žalobkyni odstupné (§ 54, § 55, § 63 ods. 1 písm. a/ bod 2 a § 76 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce). Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že žalovaný jednostranným právnym úkonom v súlade s dohodou (pracovnou zmluvou, t. j. zákonom aprobovaným spôsobom) zmenil „pracovisko“ žalobkyne v rámci „miesta výkonu práce“ (nie miesto výkonu práce), ktorým je na základe pracovnej zmluvy Trenčiansky samosprávny kraj, z dôvodu ktorého si žalobkyňa nemôže nárokovať (bez dohody so zamestnávateľom) na zúženie miesta výkonu práce na jedno konkrétne pracovisko s tým, že pracovisko Wüstenrot centra v X. H. X. Y. sa nachádza na území Trenčianskeho samosprávneho kraja (rovnako ako Wüstenrot centrum J.), a preto sa v danom prípade nejedná o zmenu miesta výkonu práce, ale zmenu pracoviska v rámci dohodnutého územia (miesta) výkonu práce, skutočnosť ktorá má podstatný vplyv aj na rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, nakoľko zjavne nedôvodnému nároku žalobkyne nemožno poskytnúť ochranu prostredníctvom neodkladného opatrenia, inak by súd „ad absurdum“ mohol a v niektorých prípadoch po splnení iných zákonných predpokladov na nariadenie neodkladného opatrenia musel nariadiť neodkladné opatrenie popierajúce (opomínajúce) závery o dôvodnosti hmotnoprávneho nároku vychádzajúc z osvedčených tvrdení, v danom štádiu konania bez potreby dokazovania, z dôvodu ktorého samostatným prípisom vyzval žalobkyňu aj na späťvzatie zjavne nedôvodnej žaloby (§ 138 C. s. p.). Uviedol, že týmto rozhodnutím neprejudikuje rozhodnutie vo veci samej, nakoľko tvrdenia žalobkyne posudzoval z predložených listinných dôkazov a len z hľadiska ich osvedčenia, pre účely rozhodovania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. 2. Proti tomuto uzneseniu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvého stupňa (od 01. 07. 2016 ide o súd prvej inštancie pozn. odvolacieho súdu) nedostatočne rozlíšil pojem miesto výkonu práce a pojem pravidelné pracovisko, nevzal do úvahy jej prípadnú diskrimináciu ako zamestnanca a odoprel poskytnúť ochranu chránenému oznamovateľovi a navrhla napadnuté uznesenie zmeniť a jej návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovieť. Nestotožnila sa s názorom súdu prvého stupňa (právny zástupca žalobkyne opomenul, že od účinnosti Civilného sporového poriadku ide o súd prvej inštancie), že pracovná zmluva je platná vo všetkých bodoch s tým, že miesto výkonu práce je určené správne ako pracoviská Wüstenrot poisťovne, a.s. v Trenčianskom samosprávnom kraji, nakoľko podľa tohto právneho názoru dochádza k jej diskriminácií, keďže jej zamestnávateľ má v Trenčianskom samosprávnom kraji 4 pracoviská, a to v X. H. X. Y. (vzdialené od jej bydliska tam aj späť 180 km), v J. L., ktorá je od jej bydliska tam aj späť vzdialená 100 km, v V. (vzdialený od bydliska tam aj späť 150 km) a v J., ktorá je od jej bydliska vzdialená 20 km tam aj späť, pričom pri prijímacom pohovore v roku 2013 sa ústne s krajským riaditeľom A.. J. R. dohodla, že jej pracoviskom je Wüstenrot centrum J.. Namietla, že pokiaľ by mal zamestnávateľ, ktorý by si ju mohol pohadzovať po svojich pracoviskách tak, že by musela dochádzať do práce aj vyše 100 km, požívať právnu ochranu súdnictvom Slovenskej republiky, tak každý zamestnanec by mal ohrozené svoje základné práva, čo sa týka pracovnoprávnych nárokov, pretože žiadny zamestnanec nebude schopný vykonávať svoju pracovnú činnosť napr. pol roka v X. H. X. Y., následne v V. alebo poprípade na iných pracoviskách a teda logicky dôjde k ukončeniu pracovného pomeru zo strany zamestnanca t. j. zamestnávateľ napriek tomu, že nebude mať zákonný dôvod na ukončenie pracovného pomeru, vie „donútiť" zamestnanca na jeho ukončenie. Uviedla, že v prípade potvrdenia právneho názoru prvostupňového súdu (súdu prvej inštancie, pozn. odvolacieho súdu) by zamestnávatelia mali neobmedzenú voľnosť a pri tomto výklade môžu uviesť miesto výkonu práce napr. západné Slovensko, resp. aj celú Slovenskú republiku a zamestnanec by mal teda podľa nariadenia zamestnávateľa vykonávať pracovnú činnosť niekedy v Košiciach a niekedy napr. v Bratislave. Poukázala na skutočnosťou že žiadosťou zo dňa 31. 10. 2016 požiadala obidvoch zamestnávateľov, aby špecifikovali v súlade s § 2 ods. 3 zákona č. 283/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov, ktoré pracovisko je vzájomne dohodnuté ako pravidelné pracovisko v rámci miesta výkonu práce v pracovnej zmluve z 15. 04. 2013, nakoľko miesto výkonu práce zahŕňalo celkovo pracoviská v Trenčianskom samosprávnom kraji (X. H. X. Y., V., J. L. C. J.), z ktorých však iba jedno môže mať charakter pravidelného pracoviska s tým, že charakter jej práce nebol vôbec spojený s častou zmenou miesta výkonu práce (častá zmena pracoviska vyplývajúca z osobitnej povahy povolania), keďže celé 4 roky svoju prácu v zmysle pracovnej zmluvy vykonávala iba na jednom mieste, a to na Wüstenrot centre J., z čoho vyplýva, že jej pravidelné pracovisko bolo jednoznačne určené konkludentným spôsobom, t, j. dlhodobým výkonom práce na tomto jedinom pracovisku. Uviedla, že zamestnávateľ jej poverením zo dňa 25. 04. 2014 jednostranne stanovil miesto výkonu práce užšie, teda na konkrétne Wüstenrot centrum v J. a tým, že toto poverenie svojim podpisom akceptovala, došlo z jej strany k prijatiu návrhu zamestnávateľa, čo sa týka miesta výkonu práce, čím bol fakticky uzatvorený písomný dodatok o zmene platnej pracovnej zmluvy, obojstranne záväzný od tohto dátumu, avšak takúto dohodu o mieste výkonu práce zamestnávateľ už nemôže jednostranne zmeniť v rozpore so Zákonníkom práce bez súhlasu zamestnanca a to ani v prípade, ak si takýto nezákonný postup výslovne uvedie v texte tohto poverenia. Poukázala na skutočnosť, že pracoviskom sa rozumie práve úzko špecifikované miesto, na ktorom sa skutočne práca vykonáva (dielňa, sklad, výrobná hala, kancelária a pod.). Žalobkyňa vo svojom odvolaní ďalej uviedla, že síce nevylučuje, že by miesto výkonu práce nemohlo byť určené ako súhrn viacerých pracovísk, avšak zároveň musí byť medzi zamestnancom a zamestnávateľom nesporné, ktoré pracovisko z týchto viacerých pracovísk je pravidelným pracoviskom pre účely zákona o cestovných náhradách, avšak jej zamestnávateľ takto široko koncipované miesto výkonu práce neurčil do pracovných zmlúv z dôvodu, že by to reálne potreboval na zabezpečenie svojich úloh, ale v praxi toto ustanovenie používa iba v prípade, že sa chce zbaviť nepohodlného zamestnanca, odborára, či iného sťažovateľa. Uviedla, že jej preloženie, tzn. zmena pravidelného pracoviska z J. G. X. H. X. Y., ktoré je od bydliska vzdialené takmer 100 km, je náročné nielen na čas (cestovanie do práce a naspäť, viacnásobné prestupovanie, riziko zmeškania prípojov), ale aj na finančné prostriedky, keď náklady na cestovné predstavujú sumu 242 eur pri 22 odpracovaných dňoch s tým, že jej odmena za vykonanú prácu dohodnutá v pracovnej zmluve so zamestnávateľom Wüstenrot poisťovňa, a.s. predstavuje sumu 325 eur brutto pri 28 hod. týždňovom úväzku. Poukázala na skutočnosť, že v prípade, ak bude žalovaný naďalej trvať na stanovisku, že jej dochádzanie do X. H. X. Y. nezakladá právo na cestovné náhrady, resp. preplatenie nákladov na ubytovanie, tak takmer celý svoj čistý zamestnanecký príjem minie na cestovanie na šikanózne určené miesto, nakoľko vlastné motorové vozidlo nemá a z postoja žalovaného je zrejmé, že jej na dochádzanie motorové vozidlo neposkytne. Namietla, že postup zamestnávateľa vykazuje zreteľné znaky diskriminácie predovšetkým v tom, že používa zmenu pravidelného pracoviska zásadne iba v situácii, keď sa chce zbaviť konkrétneho zamestnanca, napr. za jeho členstvo, resp. činnosť v „nesprávnej" odborovej organizácii (prípad podpredsedníčky 20 IOZ Wüstenrot Land H. Z. z leta minulého roka, ktorá na takýto hrubý nátlak zamestnávateľa podpísala skončenie pracovného pomeru dohodu pod hrozbou dochádzania do Dolného Kubína cca 4 hod denne na vlastné náklady) s tým, že v X. H. X. Y. nevznikla žiadna mimoriadna situácia, ktorú bolo treba riešiť v apríli 2017 jej preradením z J., keď práve naopak, jej prípadným odchodom z J. vzniká nedostatok pracovníkov na tomto pracovisku a dokonca dňa 01. 06. 2017, keď nebola v práci, bolo jej pracovisko zatvorené. Uviedla, že žiada súd o ochranu práve z dôvodu, že je chráneným oznamovateľom v zmysle zákona 307/2014 Z. z. v platnom znení, čiže aj inak neutrálny krok by mal byť pod prísnejšou kontrolou príslušných inštitúcií, pretože môže ísť (a nesporne aj ide) o diskriminačný postup zamestnávateľa, aby zabránil prešetreniu ňou oznámenej protispoločenskej činnosti s tým, že esenciálnym zmyslom neodkladného opatrenia je práve to, aby vôbec malo význam samotné rozhodovanie súdu vo veci, pričom úplne zbytočným, ničím nezdôvodneným a evidentne cieleným atakom žalovaného na jej osobu, sú naplnené znaky priamej, resp. nepriamej diskriminácie v zmysle § 2a antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov. 3. Žalovaný, ktorému bolo odvolanie žalobkyne doručené dňa 17. 08. 2017, sa k nemu nevyjadril. 4. Odvolací súd preskúmal vec v medziach podaného odvolania podľa § 380 ods. l C. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1 C. s. p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je vecne správne a odvolaniu žalobkyne nie je možné priznať úspech. 5. Zo zákonných ustanovení upravujúcich neodkladné opatrenia (§ 324 až 342 C. s. p.) vyplýva, že navrhovateľ neodkladného opatrenia musí (pokiaľ chce byť v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia úspešný) osvedčiť uplatnený nárok, ako aj potrebu bezodkladnej úpravy pomerov, t. j. naliehavosť situácie alebo obavu z ohrozenia exekúcie. Základným predpokladom prípustnosti a dôvodnosti neodkladného opatrenia je tvrdenie a osvedčenie existencie právneho vzťahu medzi stranami sporu a nevyhnutnosť úpravy právnych vzťahov medzi nimi. Neodkladné opatrenie plní funkciu prostriedku regulujúceho právne vzťahy na obdobie po jeho vydaní a má preto výrazný preventívny zmysel i účinok, ktorý v naliehavých prípadoch môže zamedziť i vzniku škody alebo inej ujmy a ak k nej došlo, neodkladným opatrením je možné zabrániť jej rozširovaniu. Nariadenie neodkladného opatrenia vo všeobecnosti teda predpokladá, aby sa aspoň osvedčila danosť práva (nároku), a aby neboli vážnejšie pochybnosti o potrebe predbežnej úpravy a podmienkou pre jeho vydanie je osvedčenie, že bez okamžitej, i keď len dočasnej úpravy pomerov, by bolo právo niektorej zo strán ohrozené. 6. Osvedčenie (na rozdiel od dokázania) znamená, že súd pomocou ponúknutých dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce skutočnosti). Pri ich zisťovaní nemusí dbať na všetky formality, ako je to pri dokazovaní; postačuje, že osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná. Pri nariadení neodkladného opatrenia teda súd poskytne oprávnenej strane dočasnú ochranu, prípadne zabraňuje ďalšiemu zhoršovaniu jej postavenia aj za cenu, že skutočný stav veci nie je ešte náležite zistený, a teda, že subjektívne právo ani jemu zodpovedajúca povinnosť, nie sú celkom nepochybné. Dočasnou úpravou urobenou vo forme neodkladného opatrenia sa preto neprejudikujú práva a povinnosti strán sporu ani posúdenie právneho vzťahu medzi nimi. Znamená to, že obsahom dočasnej úpravy v neskoršom konaní nie je súd viazaný a môže rozhodnúť inak. 7. V konaní o nariadenie neodkladného opatrenia dôkazná povinnosť smeruje k osvedčeniu tých procesných a hmotnoprávnych skutočností, ktorých pravdepodobnosť môže vyústiť do záveru o legálnosti (potrebe, naliehavosti, primeranosti) nariadenia neodkladného opatrenia. Unesenie dôkazného bremena v tomto konaní teda predpokladá len to, aby navrhovateľ neodkladného opatrenia súdu aspoň navrhol dôkazy základného významu pre osvedčenie nároku, ktorý má byť dočasne chránený neodkladným opatrením, ako i dôkazy na osvedčenie naliehavosti, primeranosti a nevyhnutnosti dočasného opatrenia. 8. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého uznesenia, že nárok, ktorému žalobkyňa žiadala navrhovaným neodkladným opatrením poskytnúť ochranu dôvodný nie je, avšak odvolací súd považuje za nevyhnutné dodať, že z listinných dôkazov, ktorá žalobkyňa k návrhu predložila jednoznačne vyplýva, že požadovaná ochrana jej bola poskytnutá už dňa 07. 04. 2017, kedy Inšpektorát práce Trenčín pod Č.: J. vydal Potvrdenie o pozastavení účinnosti pracovnoprávneho úkonu, ktorým pozastavil účinnosť pracovnoprávneho úkonu zmeny pravidelného a hlavného pracoviska zamestnanca (žalobkyne) z Wüstenrot centra, L. M. X, J. XXX XX do Wüstenrot centra Y. X. H. X. Y. s účinnosťou od 10. 04. 2017 a z ktorého zároveň vyplýva, že pozastavenie účinnosti pracovnoprávneho úkonu začína dňom doručenia potvrdenia žalobkyni a zároveň, že rozhodnutiu, ktoré je pracovnoprávnym úkonom sa pozastavením účinnosti odkladá vykonateľnosť (viď č. l. 17 spisu). 9. Z uvedeného preto nesporne vyplýva, že už v čase podania návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia (dňa 21. 04. 2017), ktorým žalobkyňa žiadala pozastaviť účinnosť pracovnoprávneho úkonu žalovaného o zmene pravidelného a hlavného pracoviska zamestnanca z Wüstenrot centra, L. M. X, J. XXX XX do Wüstenrot centra Y. X. H. X. Y. (mail žalovaného zo dňa 03. 04. 2017), bola vykonateľnosť tohto „rozhodnutia“ odložená dva týždne, t. j. tvrdenie žalobkyne, ktorá nariadenie neodkladného opatrenia odôvodnila iba ohrozením jej práva je absolútne právne irelevantné, nakoľko na základe Potvrdenia Inšpektorátu práce Trenčín, žalovaný na zmene pravidelného a hlavného pracoviska žalobkyne trvať nemohol, keďže účinnosť pracovnoprávneho úkonu bola pozastavená. 10. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnuté uznesenie podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p., ako vecne správne potvrdil. 11. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 421 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).