Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 21CoE/180/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1405221033 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eugen Palášthy ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1405221033.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eugena Palášthyho a členov senátu JUDr. Lýdie Noskovičovej a JUDr. Moniky Školníkovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Máčajom, Pribinova 25, Bratislava a advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnému: A. M., H.. XX.XX.XXXX, R. S. C. - E. N., štátny občan SR, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Vladimírom Sucháčkom, so sídlom Exekútorského úradu Hrnčiarska 2/B, 902 01 Pezinok, pod sp. zn. EX 315/05, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 836,49 eura s príslušenstvom, trov konania a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV č. k. 37Er/3477/2005-28 zo dňa 28.3.2012, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave, uznesenie Okresného súdu Bratislava IV č. k. 37Er/3477/2005-28 zo dňa 28.3.2012, v celom rozsahu p o t v r d z u j e . Súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a . Súd povinnému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava IV ako súd prvej inštancie, napadnutým uznesením výrokom 1) zamietol žiadosť oprávneného o zmenu súdneho exekútora, výrokom 2) exekúciu vyhlásil za neprípustnú, výrokom 3) exekúciu zastavil, výrokom 4) určil povinnosť oprávneného zaplatiť súdnemu exekútorovi sumu 76,87 eura titulom trov exekučného konania, výrokom 5) rozhodol, že oprávnený nemá právo na náhradu trov exekučného konania a výrokom 6) nepriznal povinnému právo na náhradu trov exekúcie a to s odkazom na ustanovenia § 30 ods. 1, § 44 ods. 8, ods. 9, § 57 ods. 1 písm. g), písm. h), § 58 ods. 1, § 196, § 200 ods. 1, § 203 ods. 1, ods. 2, § 240 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“), § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 14 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 15 ods. 1, § 22 ods. 1, § 25 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že dňa 8.12.2005 exekučný súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie č. 5104 005665 a to na základe notárskej zápisnice napísanej notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom pod č. N 3363/2005, NZ 31798/2005, NCRLs 31331/2005 zo dňa 9.7.2005. Dňa 6.10.2010 bol súdu prvej inštancie doručený návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora na súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, pričom súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí uviedol, že z úradnej činnosti (napr. konanie pod sp. zn. 16Er/455/2004) je súdu prvej inštancie známe, že súdny exekútor JUDr. Krutý bol zamestnancom oprávneného od 1.8.2006 do 5.6.2007 a v tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 30 ods. 1 EP. Dňa 5.1.2011 bol súdu prvej inštancie doručený podnet súdneho exekútora na zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného a zároveň si súdny exekútor uplatnil náhradu trov exekúcie v sume 71,90 eura + 19% DPH vo výške 13,66 eura, t.j. spolu trovy exekúcie vo výške 85,56 eura. Ďalej súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí uviedol, že z predmetnej notárskej zápisnice súd zistil, že túto nepodpísal povinný osobne, ale podpísal ju advokát Mgr. Tomáš Kušnír, konajúci na základe plnej moci, ktorá je súčasťou zmluvy o úvere tvoriacej prílohu notárskej zápisnice, pričom sa jedná o typickú formulárovú zmluvu na liste A4 s údajmi o dlžníkovi a výške úveru dopísanými rukou, s predtlačeným splnomocnením pre advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej exekučnej zápisnice na prvej strane a s predtlačenými všeobecnými zmluvnými podmienkami na druhej strane. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že mu je z úradnej činnosti (napr. konania pod sp. zn. 15Er/325/2003 alebo pod sp. zn. 16Er/372/2003) taktiež známe, že advokát Mgr. Tomáš Kušnír zastupoval na základe plnej moci v konaniach na Okresnom súde Bratislava IV oprávneného. Súd prvej inštancie v ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III.ÚS 322/2010-37, podľa ktorého skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 EP, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 EP povinný bezodkladne oznámiť súdu. Súd prvej inštancie má z úradnej činnosti (napr. konanie pod sp. zn. 16Er/455/2004) vedomosť, že súdny exekútor JUDr. Krutý bol v minulosti zamestnancom oprávneného od 1.8.2006 do 5.6.2007, v dôsledku čoho je vylúčený z vykonávania exekúcie a preto súd prvej inštancie žiadosť oprávneného o zmenu súdneho exekútora zo súčasného exekútora na JUDr. Krutého zamietol. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25.9.2008, pod č. k. 23Sp/86/2008-19, podľa ktorého je dohoda o splnomocnení uzavretá medzi dlžníkom a splnomocnencom navrhnutým veriteľom, obsiahnutá v štandardnej zmluve o úvere, absolútne neplatná pre rozpor záujmov dlžníka a splnomocnenca podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.5.2011 pod č. k. IV.ÚS 183/2011-16 a uviedol, že dospel k záveru, že dohoda o plnomocenstve na spísanie notárskej exekučnej zápisnice medzi povinným a advokátom Mgr. Tomášom Kušnírom je absolútne neplatná pre rozpor záujmov splnomocnenca a povinného (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka), keďže splnomocnenec bol vybratý oprávneným, nakoľko jeho meno je predtlačené na formulárovej zmluve a splnomocnenec aj na Okresnom súde Bratislava IV, t.j. na súde prvej inštancie na základe plnej moci oprávneného zastupoval (napr. konania 16Er/372/2003 a 15Er/323/2003). Zápisnicu napísanú notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom pod č. N 3363/2005, NZ 31798/2005, NCRLs 31331/2005 zo dňa 9.7.2005, podpísanú v mene povinného advokátom Mgr. Tomášom Kušnírom, teda súd prvej inštancie nemohol akceptovať ako riadny exekučný titul a preto súd prvej inštancie vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Vzhľadom na túto skutočnosť, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že súdny exekútor oznámil súdu nemajetnosť povinného, čo je samo osebe dôvodom na zastavenie exekúcie, súd prvej inštancie exekúciu zastavil. Súčasne súd prvej inštancie priznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 76,87 eura a na ich úhradu súd prvej inštancie zaviazal oprávneného, pričom aplikoval § 203 ods. 1, ods. 2 EP vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený navrhol vykonať exekúciu na podklade nespôsobilej notárskej exekučnej zápisnice, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že povinný je nemajetný. Súd prvej inštancie nepriznal súdnemu exekútorovi odmenu za administratívny úkon prijatie návrhu na vykonanie exekúcie a jeho registrácia a DPH z hotových výdavkov v zmysle § 196 EP v znení účinnom ku dňu začatia exekučného konania 7.11.2005 v spojení s § 240 ods. 1 EP. Oprávnenému súd prvej inštancie nepriznal právo na náhradu trov exekúcie z dôvodu, že nebol v konaní úspešný a povinnému z dôvodu, že si ich neuplatnil a súd prvej inštancie mal teda za to, že mu žiadne nevznikli. 3. Proti tomuto uzneseniu v celosti podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu podľa § 205 ods. 2 písm. b), písm. d) a písm. f) OSP a navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie. Vo svojom rozsahom obsiahlom odvolaní oprávnený namietal, že exekučný súd sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 58 ods. 1 EP postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu (ustanovenie § 41 ods. 2 písm. c) EP), pričom oprávnený je toho názoru, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, akoby bol exekučný titul zrušený. Oprávnený tiež poukázal na skutočnosť, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti (ustanovenie § 44 ods. 2 EP). Ďalej oprávnený v odvolaní uviedol, že to bol predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi (ustanovenie § 36 ods.1 Notárskeho poriadku). Oprávnený poukázal aj na ďalšie ustanovenia Notárskeho poriadku, a to § 38 ods. 2, § 43 ods. 1, § 40 a uviedol, že všeobecný súd vo veci žalobcu (veriteľa) nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase keď došlo k spísaniu notárskej zápisnice, Slovenská republika bola právnym štátom a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť domáhať sa opravy cestou zrušenia zápisnice de iure, alebo sa domáhať náhrady škody. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť účinky notárskej zápisnice v konaní pred exekučným súdom, pričom tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich konanie notára, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu výkonu notárskej činnosti. Vzhľadom na to, že platná notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky notárskej zápisnice majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto titulom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného v rámci činnosti notára. Oprávnený vo svojom odvolaní taktiež uviedol, že ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 EP obsiahnutou v argumentácii odvolateľa, oprávnený žiada, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá EP s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa ustanovenia § 44 ods. 2 EP a to bez akejkoľvek časovej limitácie. Oprávnený ďalej v predmetnom odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh (v danom prípade neexistovalo zákonom stanovené oprávnenie adresované súdu začať konanie z úradnej povinnosti (ex officio)), rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. V tejto súvislosti oprávnený poukázal na čl. 12 ods. 2, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1, čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V súvislosti s ústavnou potrebou aplikácie relevantných právnych noriem oprávnený poukázal aj na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie s tým, že oprávnený v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie vo veci aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá nemá všeobecnú záväznosť a navyše súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil aj na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie, čo je v danej veci neprípustné a úplne nemožné. Podľa názoru oprávneného súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci (zásadným právnym názorom) a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania, čo je v podmienkach právneho štátu neprípustné a porušuje právo oprávneného na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces. Súd prvej inštancie v napadnutom uznesení viackrát konštatuje skutočnosti, akoby v tomto smere vykonal dokazovanie, napríklad dospel k záveru, že dojednanie zastúpenia povinného v zmluve o úvere je pre povinného ako spotrebiteľa značne nevýhodné, alebo že záujmy zástupcu povinného boli v rozpore so záujmami samotného povinného. Exekučný súd vo svojom uznesení konštatuje aj iné skutkové okolnosti, akoby v nich vykonal dokazovanie, avšak exekučný súd vo veci dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Úvaha súdu v tomto smere nemôže byť podkladom pre rozhodnutie. Rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave, pričom ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci nenavrhli. Oprávnený uviedol, že ak by aj považoval postup súdu za vykonávanie dokazovania, toto dokazovanie nebolo vykonané zákonným spôsobom. Účastníci konania predovšetkým nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených skutočností. Postupom súdu tak bola odňatá možnosť účastníkov konania konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Oprávnený vo svojom odvolaní tiež uviedol, že povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal záväzok z úveru podľa zmluvy o úvere tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 EP. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia podľa oprávneného uvádza, že uvedené plnomocenstvo považuje za neprijateľnú podmienku podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. podľa ustanovenia § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a toto plnomocenstvo je preto neplatné pre rozpor so zákonom. Oprávnený v predmetnom odvolaní tiež uvádza skutočnosť, že exekučný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia konštatuje, že povinný predmetné plnomocenstvo udelil v čase, keď jeho dlh ešte neexistoval, čím sa dopredu vzdal svojho práva, ktoré mu vznikne v budúcnosti a tiež skutočnosť, že súd prvej inštancie vytkol konaniu zástupcu aj skutočnosť, že zástupca v notárskej zápisnici určil dokedy bude dlh splatený, pričom údajne na to nemal splnomocnenie. Oprávnený ďalej vytýkal súdu prvej inštancie, že dospel k záveru, že zástupca zjavne nehájil záujmy povinného, pretože spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech, pričom podľa názoru oprávneného súd prvej inštancie aj v tomto prípade dospel k nesprávnemu záveru, pričom tento záver nijakým spôsobom nevyplýva z vykonaného dokazovania a ide len o domnienku a subjektívny názor súdu. Záujmy zástupcu súd prvej inštancie považoval za rozporné so záujmami povinného, čo spôsobuje neplatnosť zastúpenia pre rozpor so zákonom, pričom v tejto otázke súd založil svoje konštatovanie a rozhodnutie na dohadoch, domnienkach a vlastnom presvedčení. Nevychádzalo z dôsledne zisteného skutkového stavu, pretože vo veci nebolo vykonané dokazovanie. Súd vôbec neuviedol, aký záujem zástupcu bol v rozpore s ktorým záujmom povinného. Podľa ustanovenia § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka je na neprípustnosť zastúpenia potrebné, aby išlo o skutočný rozpor v záujmoch zástupcu a zastúpeného, a nie len o dohad, možnú kolíziu záujmov, či vnútorné presvedčenie súdu. Oprávnený v odvolaní uviedol, že v neposlednom rade súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil aj na tom, že notárska zápisnica ako exekučný titul podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c) EP musí byť spísaná nielen povinným, ale aj oprávneným a tento svoj záver súd prvej inštancie podporil tvrdením, že to vyplýva zo súdnej praxe. Podľa názoru oprávneného nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu, pričom vzhľadom na uvedené oprávnený považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú za nezákonné. 4. Po podaní predmetného odvolania oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu predložil súdu písomné podanie zo dňa 26.7.2012, doručené súdu dňa 9.8.2012, v ktorom uviedol, že oprávnený považuje za potrebné v záujme maximalizácie ochrany svojich legitímnych práv doplniť k odvolaciemu dôvodu postavenému na tvrdení, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci právnu argumentáciu týkajúcu sa najnovšieho vývoja rozhodovacej činnosti Ústavného súdu v konaní o ústavných sťažnostiach, ktorých predmetom je porušenie základných práv a slobôd, pričom oprávnený poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.3.2012, č. k. I.ÚS 120/2012-12. Opätovne oprávnený v predmetnom písomnom podaní uviedol, že ako rozhodujúci právny argument exekučný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza, že uvedené plnomocenstvo považuje za neprijateľnú podmienku podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. podľa ustanovenia § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a toto plnomocenstvo je preto neplatné pre rozpor so zákonom a k tomu oprávnený uviedol, že podoba a legislatívne zakotvenie neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách a spôsob posudzovania ich uplatnenia podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka pramení z právnej úpravy, ktorá nemá svoj pôvod v slovenskom právnom poriadku, ale v práve Európskej únie. Konkrétne piata hlava prvej časti Občianskeho zákonníka označená ako „spotrebiteľské zmluvy“, t.j. §§ 52 až 60 vychádza najmä zo Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorú podľa tvrdenia oprávneného cituje aj súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Podľa názoru oprávneného je v danom prípade nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie a z toho dôvodu oprávnený predmetným písomným podaním navrhol, aby súd na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ prerušil konanie a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení navrhovanom oprávneným, a to otázku 1) či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy a otázku 2) či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. 5. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril. 6. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v zmysle § 34 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je vo výrokoch vecne správne. 7. Podľa § 243b ods. 1 EP (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. novembra 2013) exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak. 8. Podľa § 243b ods. 3 EP (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. novembra 2013) o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca. 9. Podľa § 30 ods. 1 EP (v znení účinnom v čase vydania napadnutého uznesenia) exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania, alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. 10. Podľa § 44 ods. 8 EP (v znení účinnom v čase vydania napadnutého uznesenia) oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu, podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. 11. Zo znenia § 57 ods. 1 písm. g) EP (v znení účinnom v čase vydania napadnutého uznesenia) vyplýva, že exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. 12. Podľa § 58 ods. 1 EP (v znení účinnom v čase vydania napadnutého uznesenia) exekúciu zastaví súd na návrh, alebo aj bez návrhu. 13. Podľa § 58 ods. 4 EP (v znení účinnom v čase vydania napadnutého uznesenia) proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) je prípustné odvolanie. 14. Podľa § 58 ods. 5 EP (v znení účinnom v čase vydania napadnutého uznesenia) proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné. 15. Podľa § 200 ods. 1 EP (v znení účinnom v čase vydania napadnutého uznesenia) trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. 16. Podľa § 200 ods. 2 EP (v znení účinnom v čase vydania napadnutého uznesenia) ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. 17. Podľa § 243h ods. 1 EP (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 2017) ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017. 18. Podľa § 9a ods. 1 EP (v znení účinnom do 31.3.2017), ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. 19. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 20. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 21. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 22. Odvolací súd sa stotožňuje so správnosťou záverov súdu prvej inštancie a s vecnou správnosťou výrokov napadnutého rozhodnutia. 23. Odvolací súd konštatuje správnosť záveru súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti právneho úkonu predstavujúceho dohodu o splnomocnení udelenom povinným advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi v predtlačenom formulári zmluvy o úvere č. 1210745, uzavretej dňa 4.3.2005 medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom, pričom na zdôraznenie správnosti uvedeného záveru súdu prvej inštancie odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že ani v podanom odvolaní oprávnený žiadnym spôsobom nenamietal a nespochybnil správnosť zistenia súdu prvej inštancie, na ktorom súd prvej inštancie svoj záver o absolútnej neplatnosti právneho úkonu postavil, t.j. zistenie známe súdu prvej inštancie z jeho úradnej činnosti o tom, že Mgr. Tomáš Kušnír ako advokát opakovane zastupuje oprávneného v iných exekučných konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava IV. Odvolací súd zdôrazňuje skutočnosť, že práve uvedené zistenie súdu prvej inštancie je východiskovým pre konštatáciu súdu o rozpore záujmov splnomocnenca povinného Mgr. Tomáša Kušníra so záujmami povinného, s odkazom na § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka a následnú konštatáciu absolútnej neplatnosti tohto právneho úkonu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že niet pochybností o tom, že návrh predmetnej zmluvy o úvere, ktorej súčasťou je i predmetná dohoda o splnomocnení už aj s uvedením mena a adresy splnomocneného advokáta, predkladal povinnému oprávnený, ktorý takýmto spôsobom sledoval účel jednoduchého získania exekučného titulu vo forme notárskej zápisnice v prípade neplnenia povinností vyplývajúcich zo zmluvy o úvere povinným bez toho, aby sa oprávnený musel domáhať svojich nárokov podaním žaloby na všeobecnom súde, pričom návrh predkladaný povinnému oprávneným už obsahoval aj návrh konkrétneho advokáta, čo nepriamo potvrdzuje konštatáciu súdu prvej inštancie o prepojenosti splnomocnenca povinného s oprávneným. 24. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej dohody o splnomocnení) advokát je povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Ak sú pokyny klienta v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, nie je nimi viazaný. O tom klienta vhodným spôsobom poučí. 25. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej dohody o splnomocnení) advokát je povinný pri výkone advokácie konať čestne a svedomito, dôsledne využívať všetky právne prostriedky a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia pokladá za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb. 26. Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej dohody o splnomocnení) advokát postupuje pri výkone advokácie tak, aby neznižoval dôstojnosť advokátskeho stavu. V záujme toho je povinný dodržiavať pravidlá profesijnej etiky a iné pravidlá, ktoré určuje predpis komory. 27. Bez ohľadu na absolútnu neplatnosť dohody o splnomocnení konštatovanú súdom prvej inštancie, s ktorou konštatáciou sa odvolací súd stotožňuje, je potrebné zo strany odvolacieho súdu uviesť, že z obsahu spisu a ani z odvolania oprávneného nevyplýva, či splnomocnenec povinného pri zastupovaní povinného v súvislosti s uznaním záväzku zo zmluvy o úvere a spísaním notárskej zápisnice ako exekučného titulu konal v zmysle vyššie citovaných ustanovení § 18 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, t.j. či konal v záujme ochrany a presadzovania záujmov povinného ako svojho klienta, či sa pri realizácii právneho úkonu riadil pokynmi klienta a či vôbec povinného ako svojho klienta informoval o realizácii týchto právnych úkonov. Vo vzťahu k uvedeným skutočnostiam však nie je potrebné dokazovanie doplniť a to vzhľadom na absolútnu neplatnosť samotnej dohody o splnomocnení zo dňa 4.3.2005, v dôsledku čoho je nutné konštatovať, že advokát Mgr. Tomáš Kušnír nebol osobou oprávnenou na vykonanie právnych úkonov v mene povinného, predstavujúcich vykonanie vyhlásení o uznaní právneho záväzku a súhlase s exekúciou do notárskej zápisnice ako exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c) EP. 28. Odvolací súd ako nedôvodné vyhodnotil námietky oprávneného obsiahnuté v jeho odvolaní, ktorými vytýkal súdu prvej inštancie jednak skutočnosť, že preskúmaval notársku zápisnicu - exekučný titul v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku a Notárskeho poriadku a jednak skutočnosť, že súd prvej inštancie tak učinil až po tom, ako už vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal platnosťou, resp. neplatnosťou dohody o splnomocnení, ktorá je súčasťou zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným a túto súd prvej inštancie kvalifikoval ako absolútne neplatný právny úkon, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd prihliada ex offo aj bez námietky, a to v ktoromkoľvek štádiu konania. Absolútna neplatnosť dohody o splnomocnení následne zakladá absolútnu neplatnosť právnych úkonov realizovaných splnomocnencom povinného v mene povinného vykonanými vyhláseniami do notárskej zápisnice a v nadväznosti na to absolútna neplatnosť osvedčeného právneho úkonu zakladá nevykonateľnosť predmetného exekučného titulu. 29. Vo vzťahu k odvolaniu oprávneného odvolací súd považuje za potrebné tiež uviesť, že napriek jeho rozsiahlosti sa značná časť argumentácie oprávneného vôbec netýka odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, keďže súd prvej inštancie svoje rozhodnutie napadnuté odvolaním oprávneného vôbec neodôvodňoval aplikáciou Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách; súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí neodvolával na žiadne rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie; súd prvej inštancie v danej veci neaplikoval ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. ustanovenie § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa; súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec neuvádza oprávneným v odvolaní uvádzané tvrdenie, že povinný predmetné plnomocenstvo udelil v čase, keď jeho dlh ešte neexistoval, čím sa dopredu vzdal svojho práva, ktoré mu vznikne v budúcnosti; súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí nevytýkal konaniu zástupcu povinného skutočnosť, že zástupca povinného v notárskej zápisnici určil, dokedy bude dlh splatený, pričom údajne na to nemal splnomocnenie; súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí vôbec neuvádza oprávneným v odvolaní tvrdenú konštatáciu, že zástupca povinného zjavne nehájil záujmy povinného, pretože spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech; súd prvej inštancie svoje rozhodnutie napadnuté odvolaním oprávneného vôbec nezaložil na skutočnosti, že notárska zápisnica ako exekučný titul v zmysle Exekučného poriadku musí byť spísaná nielen povinným, ale aj oprávneným. 30. Súd prvej inštancie na základe ním konštatovaných záverov vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil a s týmto právnym záverom súdu prvej inštancie premietnutým do výrokov 2) a 3) napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. 31. Vo vzťahu k výroku 1) napadnutého rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh na zmenu exekútora, čo odôvodnil okolnosťou vylučujúcou navrhovaného exekútora z vykonávania exekúcie s poukazom na ustanovenie § 30 ods. 1 EP z dôvodu skutočnosti známej súdu prvej inštancie z jeho úradnej činnosti odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s vecnou správnosťou výroku 1) napadnutého rozhodnutia, ako aj s odôvodnením súdu prvej inštancie prezentovaným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Súčasne odvolací súd vo vzťahu k výroku 1) napadnutého rozhodnutia považuje za potrebné uviesť, že napriek tomu, že oprávnený v úvode svojho odvolania uvádza, že ho podáva voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celosti, v samotnom odvolaní neuvádza oprávnený žiadne odvolacie dôvody týkajúce sa výroku 1) napadnutého rozhodnutia. 32. Rovnako odvolací súd v kontexte vyššie uvádzaných skutočností a citovaných zákonných ustanovení konštatuje vecnú správnosť výrokov 4), 5) a 6) napadnutého rozhodnutia a vecnú správnosť s nimi súvisiacich záverov súdu prvej inštancie, pričom rovnako ako v prípade výroku 1) napadnutého rozhodnutia, oprávnený v podanom odvolaní vo vzťahu k výrokom 4), 5) a 6) osobitne neuviedol v odvolaní žiadne konkrétne odvolacie dôvody spochybňujúce konkrétne výroky napadnutého rozhodnutia, týkajúce sa rozhodovania o trovách exekučného konania. 33. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a s poukazom na znenie citovaných zákonných ustanovení, ako aj s poukazom na skutočnosť, že argumentácia oprávneného v odvolaní nespochybňuje správnosť napadnutého rozhodnutia v podstatných úvahách súdu, na ktorých sú založené výroky napadnutého rozhodnutia, odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP) rozhodnutie súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ako vo výrokoch vecne správne v celom rozsahu potvrdil. 34. Oprávnený v danej veci uplatnil dva procesné návrhy na prerušenie konania, pričom prvý procesný návrh na prerušenie konania bol oprávneným uplatnený v rámci odvolania proti napadnutému rozhodnutiu podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a druhý procesný návrh bol oprávneným uplatnený osobitným písomným podaním zo dňa 26.7.2012 podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Právnej úprave obsiahnutej v ustanovení § 109 ods. 1 písm. b) OSP účinnej do 30.6.2016 v súčasnosti zodpovedá právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 162 ods. 1 písm. b) CSP a právnej úprave obsiahnutej v ustanovení § 109 ods. 1 písm. c) OSP účinnej do 30.6.2016 zodpovedá v súčasnosti právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 162 ods. 1 písm. c) CSP. 35. Procesným návrhom tvoriacim súčasť podaného odvolania oprávnený navrhol, aby súd prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá EP s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Procesný návrh oprávneného obsiahnutý v samostatnom písomnom podaní zo dňa 26.7.2012 je založený na tvrdení oprávneného o tom, že ako rozhodujúci právny argument exekučný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza, že uvedené plnomocenstvo považuje za neprijateľnú podmienku podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. podľa ustanovenia § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a toto plnomocenstvo je preto neplatné pre rozpor so zákonom, pričom podľa názoru oprávneného je v danom prípade nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. 36. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) návrh na začatie konania. 37. Podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti. 38. Podľa § 162 ods. 3 CSP o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej. 39. Procesným návrhom obsiahnutým v časti A/ podaného odvolania oprávnený navrhol, aby súd prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá EP s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Svoj procesný návrh oprávnený odôvodnil tým, že postup konštruovaný exekučným súdom, ktorý umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do platných notárskych listín, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom (fyzickým osobám alebo právnickým osobám) je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľný, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených prvou vetou čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. 40. V nadväznosti na vyššie uvedený procesný návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) OSP (v súčasnosti v zmysle § 162 ods. 1 písm. b) CSP) odvolací súd opätovne uvádza, že primárnym dôvodom, na ktorom je postavený dôvod napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie spočíva v ustálení záveru o absolútnej neplatnosti dohody o splnomocnení obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným, pričom je opätovne nutné zdôrazniť, že na absolútnu neplatnosť právneho úkonu je konajúci súd povinný z úradnej povinnosti prihliadať v ktoromkoľvek štádiu konania s tým, že právnym dôsledkom absolútnej neplatnosti právneho úkonu je skutočnosť, že z absolútne neplatného právneho úkonu nemožno priznať práva a povinnosti z neho vyplývajúce, či už ide o vznik, zmenu alebo zrušenie práv a povinností. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade nie je prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP dôvodné, keďže neexistuje žiadny skutkovo a právne relevantný dôvod na podanie návrhu na začatie konania Ústavnému súdu Slovenskej republiky v zmysle procesného návrhu oprávneného. 41. Procesným návrhom obsiahnutým v osobitnom písomnom podaní oprávneného zo dňa 26.7.2012 oprávnený navrhol, aby súd podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil konanie a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení navrhovanom oprávneným, pričom tento svoj procesný návrh oprávnený odôvodňoval tvrdením, že ako rozhodujúci právny argument exekučný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza, že uvedené plnomocenstvo považuje za neprijateľnú podmienku podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. podľa ustanovenia § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a toto plnomocenstvo je preto neplatné pre rozpor so zákonom, od čoho oprávnený odvodil dôvod vyššie uvedeného procesného návrhu na prerušenie konania, keďže podľa názoru oprávneného je v danom prípade nutné požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu. 42. V nadväznosti na vyššie uvedený procesný návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) OSP (v súčasnosti v zmysle § 162 ods. 1 písm. c) CSP) odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že tvrdenie oprávneného obsiahnuté tak v odvolaní podanom proti predmetnému rozhodnutiu súdu prvej inštancie, ako aj v písomnom podaní obsahujúcom predmetný návrh na prerušenie konania je v rozpore s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, z ktorého je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že súd prvej inštancie pri ustálení svojho právneho záveru vôbec neaplikoval ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. ustanovenie § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a vôbec výroky napadnutého rozhodnutia neodôvodňoval pojmom „nekalá zmluvná podmienka“. Z uvedeného dôvodu odvolací súd dospel k jednoznačnému záveru, že v danom prípade nie je prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP dôvodné, keďže procesný návrh oprávneného v kontexte tohto sporu vôbec nesúvisí s postupom a rozhodovaním súdu prvej inštancie. 43. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a s poukazom na citované zákonné ustanovenia odvolací súd obidva návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol. 44. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 45. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 46. V danom prípade mal v odvolacom konaní plný úspech povinný, v dôsledku čoho povinnému vzniklo právo na náhradu trov konania. Nakoľko však povinnému v priebehu odvolacieho konania žiadne trovy konania nevznikli, súd povinnému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 47. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť v podpísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania ( § 447 písm. d/, e/ CSP).