Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/675/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1410204965 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1410204965.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcov: v 1.rade: X. N., A. Q. B. XX, A., v 2.rade: J. N., A. Q. B. XX, A., oboch zastúpených: Mgr. Martina Pastierová, advokátka, so sídlom Cintorínska 36, Nová Baňa, proti žalovanému: Stavebné bytové družstvo Bratislava IV, Polianky 9, Bratislava, IČO: 00169731, zastúpenému: JUDr. Jozef Drvár, advokát so sídlom Belinského 16, Bratislava, o určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 24. júna 2015, č.k. 8C/142/2010-200, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, p o t v r d z u j e . Vo výroku o náhrade trov konania rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 403,56 eur, k rukám právneho zástupcu žalovaného, do troch dní. Žalovaný má proti žalobcom v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia neplatnosti výpovede žalovaného z nájmu bytu č. XX, nachádzajúceho sa na X. W. A. F.L. na L. Q. B. M. A., doručenú žalobcom dňa 28.01.2010, a žalobcom v 1. a 2. rade uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 636,12 eur. Vychádzal zo zistenia, že dňa 21.03.1989 bol žalobcom pridelený do užívania na základe rozhodnutia o pridelení družstevného bytu predmetný byt, čím vznikol nájomný vzťah medzi stranami. Žalobcom bola dňa 28.01.2010 doručená výpoveď z nájmu bytu z dôvodov hrubého porušenia povinností, vyplývajúcich z nájmu bytu, ktorého sa mali žalobcovia dopustiť neplatením nájomného, ako aj úhrad za plnenia poskytnuté s užívaním bytu za čas dlhší ako 3 mesiace, keď ku dňu 31.12.2009 im zostal nedoplatok na nájomnom vo výške 721,94 eur. Po právnej stránke vec posúdil podľa § 711 ods. 1 písm. d/, ods. 2, ods. 6, § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobcami namietané nedostatočné skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu považoval za neopodstatnené, keď dospel k záveru, že dôvod výpovede nájmu bytu bol vymedzený presným, dostatočným skutkovým vymedzením dôvodu výpovede tak, že ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom výpovede z nájmu bytu; žalovaný ako prenajímateľ vo výpovedi uviedol sumu aj obdobie (mesiace), kedy žalobcovia ako nájomcovia neplatili nájomné a úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu a zo sumárnej analýzy platieb za obdobie od 01.01.2007 do 31.03.2015 jednoznačne vyplýva, že žalobcovia neplatili nájomné ako ani úhrady spojené s užívaním bytu v obdobiach január až apríl 2009, jún až september 2009, čo presne zodpovedá vymedzenému obdobiu, pričom neskoršie čiastočné uhradenie omeškaných platieb nemohlo mať žiaden vplyv na skutočnosť, že bol naplnený zákonný dôvod výpovede z nájmu bytu. Uhradením zameškaného nájomného totiž len zanikla pohľadávka žalovaného voči žalobcom v rozsahu zaplatenia zameškaného nájomného a úhrad spojených s užívaním bytu. Nestotožnil sa s názorom žalobcov, že daná výpoveď je neplatná pre jej rozpor s Občianskym zákonníkom, keď nebola presne vymedzená príslušná dlžná suma numericky, konkrétne za ten - ktorý mesiac omeškania, a mal za to, že uvedenie mesiacov, počas ktorých žalobcovia neplatili nájomné, bolo plne dostačujúcim určením a odôvodnením podanej výpovede. K žalobcami namietanému rozporu s dobrými mravmi pri postupe žalovaného, ktorým dal žalobcom výpoveď z nájmu bytu konštatoval, že nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi taký postup, ktorým sa subjekt v rámci zákona, bez jeho porušenia či zneužitia, domáha svojich práv, v tomto prípade dať výpoveď z nájmu bytu subjektu, ktorý si neplnil svoje povinnosti z nájomného vzťahu. Za dôvodnú nepovažoval ani argumentáciu žalobcov, že postup žalovaného bol diskriminačný, keď žalobcovia neuviedli, ako mal žalovaný diskriminovať žalobcov v zmysle § 2 Antidiskriminačného zákona. Pokiaľ by aj existoval obdobný prípad, pri ktorom by nájomca nedostal z identických dôvodov výpoveď z nájmu bytu, nešlo by o diskrimináciu v zmysle Antidiskriminačného zákona, nakoľko v jeho § 2 je vymedzený zákaz diskriminácie z konkrétnych dôvodov, ktoré však nepokrývajú vzťah medzi stranami a ich zmluvný vzťah z nájomnej zmluvy. Vzhľadom na to považoval výpoveď danú žalobcom za platnú, a preto žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania pozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 636,12 eur. 2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo ich žalobe vyhovené, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, dôvodiac tým, že im bola postupom súdu prvej inštancie odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a jeho rozhodnutie vychádza z právneho posúdenia veci. Zotrvali na svojej argumentácii, že výpoveď nájmu bytu zo strany žalovaného je neplatným právnym úkonom. Argumentovali jeho rozporom s dobrými mravmi, keď žalovanému v prvoinštančnom súdnom konaní nedlhovali na nájomnom žiadne položky. Poukazovali na to, že nemajú inú možnosť bývania a vzhľadom na ich aktuálne finančné príjmy si ani nemôžu dovoliť prenajať iný byt za podstatne vyššie nájomné, aké je obvyklé v Bratislave. Argumentovali tiež tým, že zbavenie trojčlennej rodiny možnosti bývania by vzhľadom na dlhované nájomné za iba jeden kalendárny mesiac v čase uplatnenia výpovede nájmu bytu predstavovalo neprimeraný následok a neprimeraný pomer medzi eventuálnu ujmou na ich strane, zasahujúcou do ich ľudských práv na dôstojnosť bývania, a majetkových práv žalovaného, ktorému vlastne žiadna škoda z ich konania nevznikla, keďže došlo k zaplateniu dlhovaného nájomného, a to aj s príslušným úrokom z omeškania v plnej výške. Na podporu svojich argumentov poukázali na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Za neprijateľný a neprimeraný považovali žalovaným predložený návrh dohody o urovnaní, na základe ktorého žalovaný požadoval za zrušenie výpovede z nájmu aj odplatu 10 000 eur, na zaplatenie ktorej žalovaný nemá v zmysle zákona ani v zmysle aktuálneho cenníka svojich služieb žiadny nárok. Uvedenú požiadavku tak považovali za zneužitie právnej pozície žalovaného za účelom vlastného prospechu a za šikanózny výkon práv. Uviedli, že žalovaný ich nikdy riadne neinformoval o nedoplatkoch, pred podaním výpovede z nájmu im nezaslal výzvu na zaplatenie dlhovaného nájomného a nedodržal ani svoj prísľub z januára 2010 na uskutočnenie stretnutia za účelom ustálenia výšky aktuálneho dlhu tak, aby mohlo dôjsť k jeho okamžitému vyrovnaniu, keď práve naopak využil tento prísľub na dohodu iba na danie novej výpovede nájmu za dlhované nájomné iba za jeden kalendárny mesiac. Zo strany žalovaného sa tak nejedná o poctivé konanie, ale o spôsob ako si zabezpečiť ovládnutie ekonomicky zaujímavej nehnuteľnosti, resp. získať z ich tiesne majetkový prospech. Výpoveď nájmu bytu tak bola voči nim účelová, v rozpore s dobrými mravmi, a teda absolútne neplatná. Poukázali na to, že ustanovenie § 711 Občianskeho zákonníka, ktoré už neobsahuje povinnosť prenajímateľa získať privolenie súdu na vypovedanie nájomnej zmluvy k bytu, čo narúšal práva nájomcu, je v rozpore so záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z medzinárodných aktov o ľudských právach, najmä Medzinárodným paktom o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Mali zato, že slovenské občianske právo nie je v súlade s týmito medzinárodnými záväzkami, keďže ohrozuje práva nájomcov a vystavuje ich rozmarom a predsudkom prenajímateľov. Poukazovali na to, že cieľom vedenia žalovaného bolo jednoznačne zbaviť ich bývania, a tým porušiť ich právo na bývanie ako základné ľudské právo chránené medzinárodnými právnymi dokumentmi; nemôže byť v súlade s právom a morálkou zbaviť trojčlennú rodinu adekvátneho bývania v mieste jej trvalých životných záujmov a vysťahovať ju po viac ako dvadsaťročnom bývaní a platenia nájomného z bytu, ktorý je navyše súčasťou družstevného, teda de facto spoločného historického dedičstva bytového fondu Slovenskej republiky, o vybudovanie ktorého sa súčasné vedenie žalovaného žiadnym spôsobom nepričinilo, a to iba z dôvodov nedoplatku na nájomnom vo výške 721,94 eur a iba tesne po jeho splatnosti. Mali zato, že žalovaný sa dopustil svojím postupom aj porušení § 4 ods. 3 a § 4 ods. 8 Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z. keď ako predávajúci voči nim ako spotrebiteľom konal v rozpore so všeobecne zaužívanými pravidlami morálky a na základe klamlivého a ľstivého konania vypovedal voči nim nájom bytu, a preto jeho konanie pre rozpor s dobrými mravmi zakladá neplatnosť výpovede nájmu. Namietali porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, keď žalovaný nepostupoval vo všetkých prípadoch neplatičov nájomného v bytoch v jeho vlastníctve spôsobom rovnakým ako v ich v prípade, teda výpoveďou nájmu bytu; v danom období boli aj nájomcovia, ktorí napriek svojím nedoplatkom na nájomnom nemali byť zbavení práva nájmu a nebola im daná výpoveď z nájmu, tak ako to vedenie žalovaného rozhodlo urobiť v ich prípade. Žalovaný tak voči nim uplatnil nerovný prístup oproti postupu voči iným jeho nájomcom, majúcim dlhy na nájomnom a službách poskytovaných s nájmom bytu, dopustil sa konania diskriminačného v rozpore s dobrými mravmi a výpoveď nájmu preto predstavuje aj z tohto dôvodu neplatný právny úkon. Poukazovali na to, že navrhovali vykonať dokazovanie predložením písomného prehľadu nedoplatkov na nájomnom žalovaného a písomného zoznamu výpovedi nájmu bytu uplatnených žalovaným za obdobie rokov 2007 - 2012, a to na preukázanie, či žalovaný dodržal zásadu rovnakého zaobchádzania s nimi ako spotrebiteľmi, teda, že prípady iných svojich nájomcov, ktorí boli v omeškaní s platbami nájomného, neriešil výpoveď nájmu, resp. po podanej výpovedi nájmu túto žalovaný voči ním odvolal. Navyše skutočnosť, že žalovaný u niektorých svojich dlžiacich nájomcoch už podanú výpoveď nájmu v priebehu súdneho konania odvolal, bolo známe konajúcemu súdu z jeho vlastnej činnosti, nebolo ju potrebné dokazovať, a preto súd prvej inštancie pochybil, pokiaľ ju nevzal do úvahy a bližšie sa ňou nezaoberal pri objasnení skutočnosti, či došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania v spotrebiteľských vzťahoch, resp. v zmysle Antidiskriminačného zákona. Súd prvej inštancie tak rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a tým im odňal možnosť konať pred súdom. Namietali tiež priznanie výšky náhrady trov právneho zastúpenia za 4 úkony právnej služby. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov zotrval na svojej argumentácii pred súdom prvej inštancie majúc zato, že ako prenajímateľ splnil všetky zákonom stanovené podmienky pre platnosť výpovede nájmu bytu, keď z listinných dôkazov, založených v súdnom spise, je zrejmé, že žalobcovia sa opakovane dostali do omeškania s úhradou plnení za užívanie družstevného bytu, a že meškali s peňažnými plneniami po dobu presahujúcu 3 mesiace, čím boli splnené podmienky výpovede nájmu bytu v zmysle § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka. Poukázal tiež na to, že žalobcom bola daná už skôr výpoveď nájmu bytu dňa 19. 09. 2008, že zo sumárnej analýzy platieb vyplýva, že žalobcovia si dlhodobo neplnia povinnosti peňažných úhrad riadne a včas, a to aj po podaní ich žaloby v predmetnej veci, a že inicioval voči žalobcom súdne konania o dodatočnú úhradu nimi dlhovaných peňažných plnení, ako aj exekučné konanie. Za nenáležitú považoval ich argumentáciu o porušovaní princípu dobrých mravov. Mal za to, že súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav veci a rozhodol v zmysle platnej právnej úpravy, a preto absentuje dôvod na zmenu napadnutého rozsudku. 4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. , Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") účinného od 01.07.2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je čiastočne dôvodné. 5. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie riadne vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia neplatnosti výpovede nájmu bytu, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami vyplývajúcimi z ust. § 132 O.s.p., keď vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli najavo a vec posúdil správne aj po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval ust. § 711 ods. 1 písm. d/, § 711 ods. 2, § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ktoré aj správne vyložil a dospel k správnemu záveru, že výpoveď nájmu bytu, daná žalobcom listom žalovaného zo dňa 20.01.2010, je platná, s poukazom na dodržanie všetkých formálnych náležitostí požadovaných pre platnosť právneho úkonu; vrátane skutkového vymedzenia dôvodu výpovede; ako aj s poukazom na existenciu uplatneného výpovedného dôvodu, keď v tejto súvislosti nezistil ani rozpor výkonu práva žalovaného, ako prenajímateľa, s dobrými mravmi a ani taký jeho postup, ktorý by zakladal porušenie zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k žalobcom v porovnaní s ostatnými dlžníkmi žalovaného v postavení nájomcov bytov. 6. Žalobcovia vo svojom odvolaní už len zopakovali svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvej inštancie, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadal s tým, prečo na ne neprihliadol, a v dostatočnom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené, odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Obsah odvolania žalobcov čo do veci samej; z hľadiska nimi uplatňovaných odvolacích dôvodov; nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje meritórne; žalobu vo veci samej zamietajúce; rozhodnutie. 7. Vzhľadom na uvedené odvolací súd, stotožňujúc sa s odôvodnením súdu prvej inštancie v celom rozsahu, napadnutý rozsudok vo veci samej, t.j. vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. 8. Žalobcovia postavili svoju odvolaciu argumentáciu na tvrdení o rozpore právnej úpravy v ust. § 711 Občianskeho zákonníka; ktorá už neobsahuje povinnosť prenajímateľa získať privolenie súdu na vypovedanie nájomnej zmluvy k bytu; so záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Zákonom č. 261/2001 Z.z. účinným od 01.09.2011 došlo k zmene právnej úpravy v Občianskom zákonníku, týkajúcej sa zániku nájmu bytu výpoveďou, keď predchádzajúca právna úprava, ktorá vyžadovala privolenie súdu k výpovedi prenajímateľa z nájmu bytu, bola zmenená tak, že prenajímateľ naďalej môže vypovedať nájom bytu len zo zákonom taxatívne vymedzených dôvodov, avšak súd o výpovedi nájmu bytu koná už len na návrh nájomcu bytu, ktorý s výpoveďou nesúhlasí, a až v konaní o určenie neplatnosti výpovede na základe nájomcom včas podanej žaloby sa preskúmava, či bola výpoveď daná v súlade so zákonom. Naďalej tak právna úprava garantuje nájomcom chránený nájom bytu v tom, že prenajímateľ môže vypovedať nájom bytu len z dôvodov výslovne stanovených v zákone a zároveň dáva nájomcovi dostatočné právne prostriedky domáhať sa žalobou o určenie neplatnosti výpovede nájmu bytu ochrany práva na bývanie pred jeho porušovaním zo strany prenajímateľa. Odvolací súd sa preto nestotožnil s argumentáciou žalobcov, z ktorej vyvodzovali záver, že slovenské občianske právo nie je v súlade s medzinárodnými záväzkami, keďže "ohrozuje práva nájomcov a vystavuje ich rozmarom a predsudkom prenajímateľov". 9. Právna úprava dostatočne reflektuje aj na situácie, keď nájomca nezaplatil nájomné alebo úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu z dôvodu, že sa bez vlastného zavinenia ocitol v hmotnej núdzi. V prípade, že nájomca, ktorému bola daná výpoveď nájmu bytu z dôvodu neplatenia nájomného alebo úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu, preukáže, že bol v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, poskytuje mu zákon zvýšenú ochranu tým, že výpovedná lehota sa predlžuje o ochrannú lehotu v trvaní šiestich mesiacov, a ak nájomca do uplynutia ochrannej lehoty nezaplatí prenajímateľovi dlžné nájomné alebo sa nedohodne s prenajímateľom o spôsobe jeho úhrady, skončí sa nájom bytu uplynutím ochrannej lehoty; a ak nájomca do uplynutia ochrannej lehoty svoj dlh zaplatí alebo sa dohodne s prenajímateľom o spôsobe jeho úhrady, má sa za to, že výpovedný dôvod zanikol. 10. V podanej žalobe žalobcovia argumentovali tým, že v priebehu rokov 2008 a 2009 sa ocitli v dôsledku straty zárobkovej činnosti v prechodne ťaživej sociálnej situácii, keď v dôsledku krízy v oblasti výroby audiovizuálnych diel stratili obidvaja možnosť pravidelného príjmu a navyše boli povinní vyživovať svoju dcéru. Z týchto dôvodov neboli schopní vždy načas plniť svoje povinnosti súvisiace s nájmom bytu, keď ich príjmy nepostačovali na platenie nájomného a spojených úhrad za služby. Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ osobitná skutková podstata (odlišne) rieši prípady, keď k neplateniu nájomného, či úhrad, došlo z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie nájomcu, a to modifikáciou právnych následkov výpovede nájmu bytu, nie je možné; nad rozsah tejto zákonnej právnej úpravy; analogicky riešiť prostredníctvom inštitútu dobrých mravov aj ďalšie prípady, teda keď neschopnosť platiť úhrady nebola vyvolaná objektívnym stavom hmotnej núdze nájomcu, ale inými dôvodmi ; ako napr. u žalobcov, ktorí neschopnosť riadne a včas platiť úhrady odôvodňovali krízou v podnikaní. Žalobcovia sa rozhodli vykonávať podnikateľskú činnosť dobrovoľne, na základe vlastného slobodného rozhodnutia, čím prevzali na seba aj podnikateľské riziko, a preto z dôvodu nedosiahnutia očakávaného zisku nemôžu sa dovolávať porovnateľných právnych následkov ako zákon predpokladá v prípade neplatenia úhrad nájomcom z dôvodu stavu hmotnej núdze z objektívnych dôvodov a požívať tak zvýšený štandard ochrany bývania (v podobe zániku právnych následkov platnej výpovede nájmu bytu). 11. Skutočnosť, že žalobcovia nemajú inú možnosť bývania, nemôže byť sama osebe dôvodom na odopretie výkonu práv žalovaného pre rozpor s dobrými mravmi, a to ani v spojení so žalovaným predloženým návrhom dohody o urovnaní, ktorý bol pre žalobcov neprimeraný, neprijateľný a bol tiež (podľa nich) v rozpore so zákonom. Tvrdenie žalobcov, že v čase dania výpovede dlhovali nájomné iba za jeden kalendárny mesiac z vykonaného dokazovania, a ani inak z priebehu konania, nevyplynulo. Na druhej strane v neprospech žalobcov svedčí tá skutočnosť, že im bola daná v poradí druhá výpoveď nájmu bytu v krátkom časovom období (predchádzajúca výpoveď im bola daná dňa 19.09.2008) a navyše zo sumárnej analýzy platieb za obdobie od 01.01.2007 do 31.03.2015 vyplýva nedoplatok 659,13 eur a napokon dlžobu (432,- eur) potvrdil na pojednávaní aj štatutárny zástupca žalovaného vo svojej výpovedi. 12. Podľa názoru odvolacieho súdu právne následky, vyvolané platným právnym úkonom - výpovede nájmu bytu, v podobe zániku nájmu bytu a jeho ďalšieho užívania žalobcami bez právneho dôvodu, nepredstavujú; z hľadiska konkrétnych okolností za ktorých bol v danej veci tento právny úkon zo strany žalovaného uskutočnený; tak zjavne neprimerane tvrdý postih pre žalobcov, pre ktorý by bolo potrebné odoprieť žalovanému, ako prenajímateľovi, výkon jeho práva skončiť nájom bytu výpoveďou, inak realizovaného legitímnym spôsobom. Odopretie práva prenajímateľa v prípade jeho kolízie s právom nájomcu na bývanie, v dôsledku rozporu jeho výkonu s dobrými mravmi, možno podľa názoru odvolacieho súd len v celkom výnimočných prípadoch osobitného zreteľa. Inštitút dobrých mravov sa totiž uplatní v prípadoch, kedy sa môže stať, že interpretácia právnych predpisov všeobecnými súdmi, ktorá sa javí ako interpretácia na prvý pohľad zákonná, môže byť natoľko extrémna, že vybočí z medzí sociálnej spravodlivosti a únosnosti. 13. Po komplexnom zhodnotení všetkých okolností daného prípadu v ich súhrne nemožne dospieť k presvedčeniu, že žalovaný v súvislosti s výpoveďou nájmu bytu danú žalobcom hrubo zneužil svoje práva prenajímateľa na úkor práv žalobcov; ktorých prvoradou a základnou povinnosťou ako nájomcov bolo riadne a včas platiť nájomné a úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu; alebo že by z jeho strany išlo o šikanózny výkon práva, keď aj v priebehu konania žalovaný prejavil ochotu so žalobcami sa dohodnúť. 14. S poukazom na absenciu žalobcami tvrdeného diskriminačného dôvodu správne skonštatoval súd prvej inštancie nedôvodnosť žaloby aj z hľadiska namietaného porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, vyplývajúcej z právnej úpravy ochrany spotrebiteľa. Žalobcovia v tejto súvislosti tiež namietali, že súd prvej inštancie zistil neúplne skutkový stav, pretože nevykonal ďalšie nimi navrhované dokazovanie. Z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 22.04.2015 vyplýva, že právna zástupkyňa žalobcov; riadne poučená podľa § 120 ods. 4 O.s.p. ( č.l. 56); nemala návrhy na doplnenie dokazovania, a preto správne súd prvej inštancie uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené na pojednávaní dňa 08.12.2014. Pokiaľ teda v prvoinštančnom konaní žalobcovia upustili od pôvodne navrhovaného dokazovania, nedôvodne vytýkajú súdu prvej inštancie, že neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal ďalšie nimi v priebehu konania navrhované dôkazy. Z uvedených dôvodov neobstojí odvolacia námietka žalobcov, že súd prvej inštancie rozhodol bez náležitého (úplného) zistenia skutkového stavu. Nevykonanie navrhovaného dokazovania tiež nemohlo mať za následok odňatie možnosti žalobcom konať pred súdom, keď z tohto hľadiska je podstatné, že žalobcom bolo zo strany konajúceho súdu umožnené navrhnúť dôkazy, a len preto, že neboli vykonané, žalobcovia neboli vylúčení z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré im Občiansky súdny poriadok priznával. Napokon sa žiada poznamenať, že žalobcami v tomto smere navrhované dokazovania by bolo nadbytočné vzhľadom na absenciu nimi tvrdeného diskriminačného dôvodu, a preto je tiež bez významu, či bolo známe konajúcemu súdu z jeho vlastnej činnosti, že žalovaný uplatňoval rôzne postupy voči dlžným nájomcom bytov. 15. Za dôvodné však považoval odvolací súd námietky žalobcov čo do výroku o náhrade trov konania. Odvolací súd dal žalobcom za pravdu v tom, že žalovanému nemala byť priznaná náhrada trov právneho zastúpenia za účasť jeho právneho zástupcu na pojednávaní dňa 08.12.2013, nakoľko na uvedený deň nebolo pojednávanie vôbec nariadené, že za účasť na odročenom pojednávaní dňa 11.03.2015 mala byť správne priznaná krátená odmena v sume 16,13 eur ( ? z 64,53 eur), a že právnemu zástupcovi žalovaného nemala byť priznaná ani odmena za úkony - písomné podania na súd zo dňa 11.06.2013 a 15.12.2014, keďže tieto sa prevažne týkali vedenia konania, resp. vedenia dokazovania a neboli úkonmi týkajúcimi sa veci samej - neobsahovali zásadný skutkový ani právny rozbor veci (§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhl.č. 655/2004 Z.z.). 16. Z uvedených dôvodov vznikol právnemu zástupcovi žalovaného nárok na odmenu za úkon právnej služby v roku 2010 - prevzatie a príprava zastúpenia v sume 55,46 eur, v roku 2012 za účasť na pojednávaní dňa 11.09.2012 v sume 14,67 eur, za účasť na pojednávaní dňa 22.05.2012 v sume 14,67 eur, v roku 2013 za účasť na pojednávaní dňa 03.04.2013 v sume 15,02 eur, v roku 2014 za účasť na pojednávaní 08.12.2014 v sume 60,07 eur, v roku 2015 za účasť na pojednávaní dňa 11.03.2015 v sume 16,13 eur, za účasť na pojednávaní dňa 22.04.2015 v sume 64,53 eur, za účasť na pojednávaní dňa 24.06.2015 v sume 32,26 eur. K tomu náhrada režijných paušálov za rok 2010 - 1 x 7,21 eur, za rok 2012 - 2 x 7,63 eur, za rok 2013 - 1x 7,81 eur, za rok 2014 - 1 x 8,04 eur, za rok 2015 - 3x 8,39 eur. Spolu náhrada trov právneho zastúpenia predstavuje 336,3 eur + DPH v sume 67,26 eur = 403,56 eur. 17. So zreteľom na uvedené odvolací súd podľa § 388 CSP zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov (prvoinštnačného) konania tak, že žalobcom v 1. a 2. rade uložil spoločne a nerozdielne povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume 403,56 eur. 18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní vo veci samej úspech v celom rozsahu, priznal proti žalobcom v 1. a 2.rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s bránením práva. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0 . Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) ( § 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( § 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( § 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.1 CSP) . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( § 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( § 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 430 CSP).