Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/421/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412206885 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1412206885.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35724803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému: Ľ. L., G. K. Y. Č.. XXXX/XX, K., zastúpeného opatrovníkom Mgr. Ivetou Ružičkovou, pracovníčkou Okresného súdu Malacky, za účasti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Važecká 16, Prešov, zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Šafránkom, so sídlom ul. Sovietskych hrdinov 163/66, Svidník, o zaplatenie 241,68 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 24. 08. 2015 č. k. 6C/30/2013-94, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 241,68 eur, sumy 169,72 eur ako úroku z omeškania 13% ročne zo sumy 261,68 eur vypočítaného za obdobie od 18. 11. 20016 do 09. 11. 2011 spolu s úrokom z omeškania 13% ročne zo sumy 241,68 eur od 10. 11. 2011 do zaplatenia. Rozhodol tak podľa § 1 ods. 1, 2, § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1, 2 z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 524 ods. 1, 2, § 558, § 559 ods. 2, § 100 ods. 1, § 101, § 103, § 110 ods. 1, 2, 3 Obč. zákonníka, § 5b, § 7 ods. 1, 2, 4, § 8 ods. 3 z. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a § 3 ods. 1 a § 39 Obč. zákonníka, keď vykonaným dokazovaním zistil, že právny predchodca žalobcu Tatra banka a. s. so žalovaným uzatvorili dňa 28. 10. 2003 Zmluvu o bežnom účte fyzickej osoby a poskytovaní ďalších produktov a služieb k tomuto účtu. Predmetom tejto zmluvy bolo otvorenie a vedenie bežného účtu v prospech žalovaného s balíkom služieb Tatra Dynamic; tento balík služieb zahŕňal vydanie platobnej karty a v zmysle obchodných podmienok balíkov služieb aj poskytnutie povoleného prečerpania na účte po splnení kritérií stanovených bankou. Z výpisu z účtu vyplýva, že po súčte všetkým debetných a kreditných operácií bol stav účtu ku dňu 14. 11. 2006 (deň postúpenia pohľadávky) 261,68 eur (7 883,45 Sk). Pohľadávka bola na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 14. 11. 2006 postúpená na žalobcu. Súčasťou zmluvy o postúpení bola príloha, z ktorej vyplýva, že právny predchodca žalobcu zrušil žalovanému poskytnutý rámec prečerpania dňa 31. 08. 2005 a týmto dňom sa žalovaný dostal aj do omeškania. Z oznámenia Tatra banky a. s. o postúpení pohľadávky a o ukončení zmluvného vzťahu zo dňa 14. 11. 2006 vyplýva, že Tatra banka a. s. odstúpila od zmluvy a ku dňu 14. 11. 206 zrušila účet žalovaného vedený v Tatra banke a. s., čím zanikol zmluvný vzťah so žalovaným. Žalobca predložil písomný doklad označený ako Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, ktorá bola dňa 22. 08. 2011 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným, v ktorej je uvedené, že žalovaný v bode 2. Dohody uznal čo do dôvodu a výšky svoj záväzok vyplývajúci z uzatvorenej zmluvy v celkovej výške 542,39 eur, ktorá pozostávala z istiny 261,68 eur a úroku z omeškania vo výške 20,1 % ročne zo sumy 261,68 eur od 14. 11. 2006 do splatnosti poslednej splátky. Podľa bodu 3. 1 sa žalovaný zaviazal záväzok splácať v 24 pravidelných splátkach v minimálnej výške po 20 eur k 20. dňu v mesiaci počnúc prvou splátkou 20. 09. 2011 a poslednou splátkou dňa 20. 08. 2013. Podľa bodu 3. 4 sa žalovaný zaviazal k úhrade príslušenstva pohľadávky a príslušných úrokov z omeškania. Zároveň vyhlásil, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Podľa vyjadrenia žalobcu žalovaný na základe predmetnej dohody uhradil dňa 09. 11. 2011 sumu 20 eur, a preto sa žalobca domáha zaplatenia istiny 241,68 eur. Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS vznieslo námietku premlčania vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 12. 10. 2012. Dospel k záveru, že zmluva o bežnom účte uzavretá právnym predchodcom žalobcu a žalovaným má charakter spotrebiteľskej zmluvy, pretože jej obsah žalovaný nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť, keďže tento bol už vopred pripravený, predtlačený. Ak sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, je potrebné aplikovať spotrebiteľské právo a v rámci neho ustanovenia Obč. zákonníka a Zákona na ochranu spotrebiteľa. Ak sa uzavrie spotrebiteľská zmluva podľa Obch. zákonníka, tak okrem vymedzenia zmluvného typu jeho podstatných náležitostí sa na všetko ostatné bude vzťahovať Obč. zákonník. Vzhľadom na to na premlčaciu dobu v spotrebiteľských zmluvách treba aplikovať úpravu v Obč. zákonníku, teda trojročnú premlčaciu dobu. Keďže žalobcom uplatnený nárok je nárokom zo spotrebiteľskej zmluvy, bol súd v zmysle § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. povinný z úradnej povinnosti prihliadnuť na premlčanie nároku ex offo, t. j. zo zákona, teda aj bez toho, aby sa žalovaný premlčania sám dovolával. Právna úprava v ustanovení § 5b z. č. 250/2007 Z. z. bola zavedená zákonom č. 102/2014 Z. z. s účinnosťou od 01. 05. 2014, pričom vo vzťahu k tejto právnej úprave neboli prijaté žiadne prechodné ustanovenia. Keďže toto ustanovenie je procesného charakteru, platí táto povinnosť odo dňa účinnosti citovaného zákonného ustanovenia, teda aj na právne vzťahy, ktoré súd v predmetnej veci posudzoval. Z obsahu prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok mal za preukázané, že dátum omeškania žalovaného bol dňa 31. 08. 2005, a teda dňa 01. 09. 2005 začala plynúť v zmysle § 101 Obč. zákonníka všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 01. 09. 2008, pričom žaloba bola podaná dňa 28. 05. 2012, teda v čase, keď nárok žalobcu bol v celom rozsahu premlčaný. Z dôvodu premlčania nároku žalobcu nebolo možné mu uplatnený nárok priznať. Ďalej uviedol, že k dohode o uznaní splátkového kalendára a uznaní záväzku súdna prax (rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4Co/940/2013 zo dňa 16. 10. 2014) zaujala stanovisko, že pri uzatváraní týchto dohôd zo strany žalobcu došlo k nekalej obchodnej praktike. Keďže právny vzťah medzi stranami je vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, je potrebné aj na tento právny úkon aplikovať ustanovenia upravujúce vzťahy spotrebiteľského charakteru. Aj v tomto prípade dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku predloženú žalobcom, treba považovať za formulárový dokument, ktorý má zdanlivo pôsobiť ako ústupok žalobcu vo forme povolenia splátok dlhu, avšak jeho cieľom je dosiahnutie uznania záväzku a tým predloženie premlčacej lehoty na uplatnenie nároku, ako aj dosiahnutie súhlasu s rozhodcovskou doložkou. Z textu dohody je zrejmé, že ide o formulár, ktorý žalobca používa vo vzťahu k neurčitému počtu dlžníkov. Konštatoval, že ak dlžník podpisuje takúto dohodu, nerobí to z dôvodu, aby uznal svoj záväzok, ale aby dosiahol splátky svojho dlhu. Uznanie záväzku je cieľ sledovaný predovšetkým veriteľom, a nie dlžníkom. Text dohody je podpísaný na dopredu žalobcom pripravený formulár, vytlačený drobným písmom, ktorého obsah nemôže spotrebiteľ ovplyvniť. Vychádzajúc zo zásady ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany je umiestnenie textu o vedomosti premlčaného dlhu do bodu 3 Dohody obsahovo označené ako "forma splatenia záväzku" zavádzajúce, a preto napĺňa kritéria nekalej obchodnej praktiky. Dospel preto k záveru, že uznanie dlhu žalovaným je neplatné podľa § 39 Obč. zákonníka, pretože sa prieči zákonu (§ 7 ods. 1,2 a 4 z. č. 250/2007 Z. z.). O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Važecká 16, Prešov, trovy konania v sume 70,10 eur na účet jeho právneho zástupcu. 2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobca, žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe vyhovieť v celom rozsahu, alternatívne žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania a právneho zastúpenia v prvoinštančnom i v odvolacom konaní, pričom trovy právneho zastúpenia odvolacieho konania vyčíslil v sume 35,97 eur s DPH. Namietal nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový stav súdom prvej inštancie. Nesúhlasil s aplikáciou ustanovenia § 5b z. č. 250/20007 Z. z. na daný prípad, keď toto ustanovenie nadobudlo účinnosť dňa 01. 05. 2014. S poukazom na čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky namietal, že aplikáciou ustanovenia § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci, zakotvenej v čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1. dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému súdu podľa čl. 46 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania garantovanej čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Aplikáciou ust. § 5b citovaného zákona na prebiehajúce súdne konania bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu žaloby, došlo k zotretiu princípu právnej istoty, ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Poukázal na to, že Ústava SR priznáva každému z účastníkov súdneho konania rovnaké postavenie a možnosť zbaviť sa dlhu, vznesením námietky premlčania už sama osebe znamená zásah do majetkových práv a zásad dobrých mravov, avšak prijatím predmetného ustanovenia zákonodarca zašiel ešte ďalej a uložil súdom a iným orgánom povinnosť vyhľadávať dôvody, pre ktoré by mohol nárok veriteľa zamietnuť, či pre ktoré by nemusel priznať veriteľom uplatnený nárok v plnej výške a skúmať dôkazy v tomto svetle, čím zákonodarca de facto zlegalizoval postavenie súdu ako advokáta dlžníka. Porušil tým Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami garantované právo prístupu k nestrannému súdu, narušil tiež zásadu rovnosti účastníkov konania a nestrannosti súdu. Poukázal aj na časové obdobie, ktoré uplynulo odo dňa podania žaloby až do rozhodnutia vo veci, pričom niekoľkokrát žiadal súd o pokračovanie v konaní a podľa jeho názoru práve z dôvodu prieťahov v konaní spôsobených súdom, žalobcovi konaním súdu vznikla škoda. Poukázal aj na uznesenie Okresného súdu Košice zo dňa 17. 07. 2015 sp. zn. 36C117/2014, ktorým prerušil konanie až do právoplatného skončenia konania na Ústavnom súde SR, nakoľko podal Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania o určenie, že ust. § 5b z. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa je v nesúlade s ust. čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej namietal nesprávne právne posúdenie dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach súdom prvej inštancie ako absolútne neplatného právneho úkonu. Uviedol, že k uzatvoreniu dohody došlo na základe iniciatívy žalovaného, ktorý žalobcu telefonicky požiadal o uzatvorenie splátkového kalendára, načo následne žalobca zaslal žalovanému na adresu jeho bydliska dve vyhotovenia predmetnej dohody, pričom jednu z nich zaslal žalovaný podpísanú späť do sídla žalobcu. Žalobca teda dohodu podpísal vo svojom bydlisku a vzhľadom na to mal možnosť si dohodu v pokoji prečítať, porozumieť jej obsahu a v prípade, ak mal záujem dohodu s takýmto obsahom uzavrieť, vysloviť s ňou svoj súhlas svojím podpisom, čo aj urobil, resp. mohol ju odmietnuť, nepodpísať a neodoslať, ak s jej obsahom nesúhlasil. Žalovaný si bol vedomý existujúceho záväzku, preto záväzok podpisom dohody uznal a zaviazal sa ho splácať v mesačných splátkach. Tým, že podpísal dohodu, prejavil svoju vôľu záväzok splniť. Predmetná dohoda ani neobsahuje žiadne zložité, ani zavádzajúce právne formulácie. Žalobca umožnil splácanie dlžnej sumy v mesačných splátkach, a teda sa snažil v záujme žalovaného predísť súdnemu konaniu. Žalovaný však predmetnú dohodu nedodržal. Listinným dôkazom v konaní preukázal, že zo strany žalovaného došlo k uznaniu záväzku, čím došlo zo zákona k pretrhnutiu premlčacej doby a začatiu plynutia novej štvorročnej premlčacej doby odo dňa uznania záväzku. S týmto sa však súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysporiadal. Poukázal na to, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno chápať ako ochranu ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti spotrebiteľa. Účelom ochrany spotrebiteľa je zabezpečiť rovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, účelom ochrany spotrebiteľa však nemôže byť zbavenie spotrebiteľa akejkoľvek zodpovednosti za záväzkové vzťahy, do ktorých vstupuje. Nesúhlasil ani s priznaním trov právneho zastúpenia Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS so sídlom Važecká 16, Prešov, z dôvodu, že nejde o trovy účelne vynaložené na uplatňovanie alebo bránenie práva a tiež z dôvodu že v danom prípade podľa jeho názoru je potrebné aplikovať ust. § 150 ods. 2 O. s. p. keďže ide o drobný spor a namietal aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto časti, pretože z odôvodnenia nie je zrejmé, za aké úkony právnej služby bola vedľajšiemu účastníkovi priznaná náhrada trov právneho zastúpenia. 3. Žalovaný a Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS so sídlom Važecká 16, Prešov, sa v odvolacom konaní nevyjadrili. 4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 z. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") účinného od 01. 07. 2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contratio) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nie je vecne správny z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. 5. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 6. V prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval správne, keď právny vzťah medzi stranami založený Zmluvou o bežnom účte fyzickej osoby a poskytovaní ďalších produktov a služieb k tomuto účtu zo dňa 28. 10. 2003 posúdil ako vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy a s poukazom na ust. § 5b z. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa skúmal z úradnej povinnosti, či nedošlo k premlčaniu nároku žalobcu. 7. Uvedené ustanovenie stanovilo zákonnú povinnosť súdu ex offo v každom konaní, predmetom ktorého je nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný, resp., či nie je daná iná zákonná prekážka, ktorá by neumožňovala nárok priznať. Ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa bolo zavedené zákonom č. 102/2014 Z. z., a keďže neobsahuje osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by jeho účinnosť stanovovalo (posúvalo) na veci/konania rozhodované (začaté) po účinnosti predmetnej právnej úpravy, je potrebné toto ustanovenie, vzhľadom na jeho povahu procesnej normy, aplikovať od 01. 05. 2014 na všetky súdne konania, v ktorých súdy rozhodujú o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy; ide o tzv. režim okamžitej aplikability, ktorý sa uplatňuje pri procesných predpisoch. 8. Odvolací súd v tomto smere vychádzal z konštantnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia sp. zn. 3MCdo14/2014 zo dňa 31. 04. 2015, sp. zn. 8MCdo3/2014 zo dňa 28. 05. 2015, sp. zn. 8MCdo13/2014 zo dňa 28. 05. 2015), ktorý vo svojich rozhodnutiach o mimoriadnom dovolaní v súvislosti s aplikáciou uvedenej právnej úpravy vyslovil, že aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení obchodného (a nie občianskeho) zákonníka - je zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na zreteľ § 5b z. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako "orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy" bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Obč. zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Obč. zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 01. 05. 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia, to znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy, založené pred týmto dňom. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym dovolaním by súd prvej inštancie (opäť) posudzoval plynutie premlčacej doby podľa ustanovení Obč. zákonníka, v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktoré generálny prokurátor navrhuje zrušiť (žaloba by bola zamietnutá pre premlčanie nároku žalobcu - poznámka odvolacieho súdu). 9. Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR mal za to, že citované zákonné ustanovenia o ochrane spotrebiteľa je potrebné aplikovať bez ohľadu na to, kedy záväzkovo-právny vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy vznikol, keďže citované právne predpisy neobsahujú prechodné ustanovenia k aplikácii týchto nových spotrebiteľských právnych noriem, a tým sa aplikujú vo všetkých konaniach, ktoré nie sú skončené bez ohľadu na to, v akom štádiu konania sa vec nachádza (prvostupňové, odvolacie či dovolacie konanie). 10. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8MCdo13/2014 bolo na základe ústavnej sťažnosti podrobené kontrole Ústavného súdu SR, ktorý vo svojom uznesení č. k. II. ÚS 729/2015-11 zo dňa 04. 11. 2015 odmietol sťažnosť sťažovateľa, ktorý namietal ústavne nekonformný výklad § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, ako neopodstatnenú s konštatovaním, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nevybočuje z medzí ústavnej udržateľnosti, je z tohto pohľadu akceptovateľné, pričom prekročenie právomoci najvyššieho súdu pri vydaní napadnutého rozhodnutia ústavný súd nezistil; ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by popieralo účel a zmysel právnej úpravy. 11. Vzhľadom na vyššie uvedený vývoj rozhodovacej činnosti a posun ďalšej súdnej praxe; stotožnil sa v danej veci odvolací súd s názorom, že aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré vznikli pred účinnosťou ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, sa uvedené zákonné ustanovenie vzťahuje. Nedôvodné sú preto námietky žalobcu, že na aplikáciu ust. § 5b zák. č. 205/2007 Z. z., v znení od 01. 05. 2014, nie sú v preskúmavanej veci splnené podmienky. 12. Dôvodne však žalobca v odvolaní namieta nesprávne právne posúdenie uznania dlhu žalovaným súdom prvej inštancie ako neplatné podľa § 39 Obč. zákonníka. Odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že pri uzatváraní tejto dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku žalovaným došlo zo strany žalobcu k nekalej obchodnej praktike, pretože i keď predmetnú dohodu predloženú žalobcom možno považovať za formulárový dokument, ktorého obsah nemôže žalovaný ako spotrebiteľ ovplyvniť, a spotrebiteľ ho podpisuje za účelom dosiahnutia dohody s veriteľom o splátkach svojho dlhu; potrebné je pri posudzovaní tohto úkonu žalobcu, ktorým je predloženie predmetnej dohody žalovanému, z hľadiska obchodnej praktiky, prihliadnuť aj na tú skutočnosť, že uznanie záväzku žalovaným v danom prípade je zároveň aj dôsledkom prejavu vôle žalovaného svoj dlh splatiť, ktorú vôľu prejavil už samotným uzavretím, resp. svojím úmyslom uzavrieť dohodu o splátkach. Taktiež samotné umiestnenie textu o vedomosti premlčaného dlhu do bodu 3 dohody, označeného ako "forma splatenia záväzku", nemožno podľa názoru odvolacieho súdu považovať za zavádzajúce, keď vzhľadom na prejavenú vôľu žalovaného svoj dlh splatiť, informácie ohľadne formy splatenia, obsiahnuté v bode 3 dohody, sú pre žalovaného právne významné a zároveň mu týmto textom veriteľ poskytol informáciu o tom, že jeho dlh je už premlčaný. Odvolací súd preto dospel k záveru, že samotné predloženie predmetnej dohody právnym predchodcom žalobcu žalovanému nemožno považovať za konanie alebo opomenutie, ktoré by bolo klamlivé, alebo by iným spôsobom spĺňalo zákonom stanovené podmienky nekalej obchodnej praktiky v zmysle § 7 ods. 1, 2, § 8 zák. č. 250/2007 Z. z., a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že predmetom tejto dohody nebolo poskytnutie výrobku alebo služby, ku ktorému by sa žalovaný uzavretím tejto dohody mohol dostať, ale jej predmetom bola dohoda o splátkach a uznaní záväzku, ktorú žalovaný, ak by jeho vôľa k splateniu dlhu nesmerovala, nemusel uzavrieť, prípadne, ak by s textom nesúhlasil, mohol by aj bez jej uzavretia platiť veriteľovi splátky na splnenie svojho dlhu. Vzhľadom na uvedené záver súdu prvej inštancie o neplatnosti dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní dlhu žalovaným vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, v nadväznosti na ktoré pri posudzovaní premlčania žalobcom uplatneného nároku, na toto uznanie záväzku žalovaným neprihliadol a s týmto sa nevysporiadal. 13. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 CSP, v ktorom súd prvej inštancie v zmysle vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu znovu posúdi dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku a jeho premlčanie aj z hľadiska právnych následkov uznania dlhu žalovaným. 14. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci podľa § 396 ods. 3 CSP. 15. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).