Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/769/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412220916 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1412220916.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobcu: X.. N. J., D. N. X, D., zastúpeného Advokátska kancelária AK MS s. r. o., Galandova č. 3, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné nám. č. 13, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, zo dňa 15. mája 2014 č. k. 7C 322/2012-132, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti náhrady nemajetkovej ujmy v sume 70.000 eur a náhrady škody v sume 1.519,04 eur z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom - rozhodnutím orgánu verejnej moci s príslušenstvom podľa z. č. 58/1969 Zb. v znení neskorších predpisov (nemajetkovú ujmu 70.000 eur za prieťahy v konaní, nemajetkovú ujmu za výkon väzby 4.190 eur, náhrada ušlého zisku v sume 82.984,80 eur, t. j. spolu v sume 169.069,06 eur). Vykonaným dokazovaním zistil, že uznesením sp. zn. OUJP-66-2003 zo dňa 11. 02. 2003 proti žalobcovi začal vyšetrovateľ Okresného úradu justičnej polície Bratislava IV trestné stíhanie a vzniesol voči žalobcovi obvinenie pre pokračovací trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi. Dňa 12. 02. 2003 prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava IV podal návrh na vzatie žalobcu do väzby z dôvodov uvedených v ust. § 67 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku v znení účinnom do 01. 01. 2006. Uznesením Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 13. 02. 2003 sp. zn. 2Nt11/2003 bol žalobca podľa § 68 ods. 1 Trestného poriadku vzatý do väzby. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 17. 03. 2003 sp. zn. 7Tpo32/03 uznesenie zrušil a žalobcu prepustil z väzby na slobodu dňa 17. 03. 2003. Dňa 01. 04. 2003 začal vyšetrovateľ trestné stíhanie a vzniesol proti žalobcovi obvinenie pre iné konanie posúdené ako trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 a 2 Trestného zákona, uznesením Okresného úradu justičnej polície Bratislava IV zo dňa 01. 04. 2003 sp. zn. OUJP-66/2003. Dňa 08. 07. 2003 bolo proti žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona a trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. c/ Trestného zákona. Okresný súd Bratislava IV uznesením zo dňa 10. 07. 2003 sp. zn. 2Nt39/2003 vzal žalobcu do väzby. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 20. 08. 2003 sp. zn. 7Tpo108/2003 napadnuté uznesenie zrušil a žalobcu prepustil z väzby na slobodu. Okresná prokuratúra Bratislava IV prostredníctvom dozorujúcich prokurátorov v rámci dozoru prokurátora nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní zistila prieťahy v podaní zo dňa 11. 04. 2003 č. k. 1Pv81/03-51 a v podaní zo dňa 29. 10. 2004 č. k. 1Pv81/03-172. Okresná prokuratúra Bratislava IV uznesením zo dňa 09. 03. 2011 č. k. 1Pv1360/2009-24, právoplatným dňa 22. 03. 2011, zastavila trestné stíhanie žalobcu vedené na podklade uznesení vyšetrovateľa Okresného úradu justičnej polície PZ Bratislava IV sp. zn. PRP-66/2003 pre konanie posúdené ako pokračovací trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi, ako trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi, trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby a trestný čin vydierania, pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Listom zo dňa 20. 09. 2012 MS SR zn. 18355/2012-34 oznámilo právnemu zástupcovi žalobcu na základe jeho podania zo dňa 07. 03. 2012, ktorým sa domáhal náhrady škody v celkovej sume 97.550,02 eur a náhrady nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku v zmysle zák. č. 58/1969 Zb., ktorá mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci - uzneseniami orgánov činných v trestnom konaní zo dňa 11. 02. 2003, 01. 04. 2003 a 08. 07. 2003 vo veci vedenej na Okresnom úrade justičnej polície Bratislava IV sp. zn. OUJP-66/2003, rozhodnutiami o väzbe v predmetnom trestnom konaní ako aj nesprávnym úradným postupom (zbytočnými prieťahmi) orgánov činných v trestnom konaní, že predmetnú žiadosť posúdil ako nedôvodnú. Z faktúr č. 0122003 z 30. 04. 2003 s fakturovanou sumou 56.367 Sk, č. 0162003 z 02. 06. 2003 s fakturovanou sumou 51.240 Sk, č. 0292003 z 02. 09. 2003 s fakturovanou sumou 53.802 Sk, č. 0422003 z 12. 11. 2003 s fakturovanou sumou 38.430 Sk, č. 0222004 zo 16. 04. 2004 s fakturovanou sumou 43.554 Sk, č. 0122005 z 09. 03. 2005 s fakturovanou sumou 69.174 Sk zistil, že uvedené faktúry boli vystavené pre odberateľa služby: X.. N. J., dodávateľom služby: BESSO spol. s. r. o. a uvedené sumy boli fakturované za poskytnuté služby právneho zastúpenia v zmysle vyhlášky č. 163/2002 Z. z. Zistený skutkový stav posúdil podľa čl. 5 ods. 5, čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, 2, 3, 4, § 48 ods. 2 Ústavy SR, § 1 ods. 1, § 2, § 3, § 4 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, § 10, § 20, § 22 zák. č. 58/1969 Zb. v znení neskorších predpisov a dospel k záveru, že poškodený žalobca má právo aj na náhradu trov konania, ktorému vznikli v predmetnom konaní, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby, ale žalobca nepreukázal vznik škody v príčinnej súvislosti s činnosťou orgánov štátu (predložil súdu doklady o uhradení trov obhajoby subjektu, ktorý mu právne služby nemohol poskytnúť- vo faktúrach označený ako dodávateľ služby), pričom v konaní nebolo preukázané postúpenie tejto pohľadávky. V danej veci bolo predloženými faktúrami preukázané, že žalobca neplnil odmenu obhajcovi, a teda plnil neexistujúci záväzok voči spoločnosti BESSO spol. s. r. o. (o čom boli súdu predložené faktúry) a takáto škoda nemôže ísť na ťarchu štátu (t. j. náhrada za služby, ak sa žalobca radil so spoločnosťou, ktorá nemala oprávnenie poskytovať právne služby). Ďalej posúdil ako dôvodnú námietku premlčania vznesenú žalovaným s odôvodnením, že žalobca si uplatňoval náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia o väzbe podľa zák. č. 58/1969 Zb., v ust. § 23 citovaného zákona je však upravené premlčanie práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe (ust. § 5 zák. č. 58/1969 Zb.). Premlčacia lehota na uplatnenie náhrady škody začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto ju spôsobil, resp. odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia zrušujúceho pôvodné rozhodnutie poškodenému. Táto premlčacia lehota je 3-ročná. Premlčacia lehota platí aj pre uplatnenie nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne v rámci predbežného prerokovania (predbežné uplatnenie nároku dňa 07. 03. 2013) aj pre uplatnenie nároku na náhradu škody na súde, a to dňa 28. 12. 2012. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia zrušujúceho rozhodnutia. Keďže žalobca podal žalobu na súd dňa 28. 12. 2012, jeho nárok na náhradu škody už bol premlčaný, a to dňom 17. 03. 2006 (uznesením sp. zn. 7/Tpo/32/03 zo dňa 17. 03. 2003 prepustil odvolací súd žalobcu na slobodu) a dňom 20 .08 2006 (uznesením sp. zn. 2/Nt/39/2003 zo dňa 20. 08. 2003 Krajský súd v Bratislave prepustil žalobcu z väzby na slobodu). O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal s odôvodnením že ich náhradu nežiadal. 2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobca, žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 86.084,26 eur a nahradiť mu trovy konania, alternatívne žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, keď ním uplatnený nárok posudzoval výlučne ako nárok z titulu nezákonného rozhodnutia o väzbe, avšak zo žaloby vyplýva, že si neuplatňoval nároky z titulu väzby ako takej, ale uplatnil si nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným začatím a vedením trestného stíhania, čo sa v zmysle ustálenej judikatúry posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, keďže sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným a rozhodnutie má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Uviedol, že z gramatického a logického výkladu ust. § 5 zák. č. 58/1969 Zb. vyplýva, že väzba sa stáva nezákonnou a spôsobuje vznik práva na náhradu škody až v nadväznosti na neskoršie rozhodnutie o zastavení trestného stíhania. Poukázal na to, že do väzby bol vzatý dňa 10. 02. 2003 a prepustený z väzby dňa 17. 03. 2003, opätovne dňa 07. 07. 2003 a prepustený z väzby dňa 20. 08. 2003, ale trestné stíhanie bolo zastavené až dňom právoplatnosti rozhodnutia zo dňa 09. 03. 2011, t. j. dňom 22. 03. 2011. Nesprávny je preto názor súdu prvej inštancie, že mal podať žalobu na súd v lehote troch rokov od vydania rozhodnutia odvolacieho súdu po prepustení z väzby na slobodu, keďže v tom čase ešte trestné stíhanie právoplatne zastavené nebolo, a teda nebol naplnený zákonný predpoklad vzniku uplatnenia práva na náhradu škody. V zmysle § 5 zák. č. 58/1969 Zb. sa právo na náhradu škody odvíja od rozhodnutia o zastavení trestného stíhania, a preto mechanické uplatnenie ust. § 22 citovaného zákona, bez posúdenia v súlade s § 5 citovaného zákona je nesprávnym právnym posúdením veci súdu prvej inštancie. Uviedol, že si uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania, ktoré sa následne stalo nezákonným, a tým sa stali nezákonné aj rozhodnutia o väzbe vydané v priebehu takéhoto trestného stíhania. Neuplatňuje si nároky z titulu nezákonného rozhodnutia o väzbe. Poukazom na dĺžku trvania nezákonnej väzby a negatívne dopady väzby na život jednotlivca, ako aj poukazom na dĺžku trestného stíhania a opakovane konštatované prieťahy v konaní len naznačil, že aj tieto skutočnosti je potrebné pri určení výšky nemajetkovej ujmy zohľadniť. Nesprávne podľa jeho názoru súd prvej inštancie posúdil aj otázku premlčania a začiatok plynutia premlčacej doby. S poukazom na ust. § 22 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. namietal, že za zásah do svojich práv považoval začatie trestného stíhania voči jeho osobe, ktoré sa stalo nezákonným, avšak súd prvej inštancie nesprávne za relevantné oznámenie považoval oznámenie rozhodnutia - uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 03. 2003 sp. zn. 7Tpo32/03 a uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 08. 2003 sp. zn. 7Tpo108/03, ktorými ho Krajský súd prepustil z väzby na slobodu. Keď v súlade s § 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. je potrebné za takéto relevantné rozhodnutie považovať rozhodnutie o zastavení trestného stíhania, ktoré v danom prípade nadobudlo právoplatnosť dňa 22. 03. 2011. Väzba je súčasťou trestného stíhania, ktoré sa právoplatne skončilo dňom 22. 03. 2011. Vzhľadom na to žalobu podal včas, pred uplynutím premlčacej doby. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie pri hodnotení predložených dôkazov o úhrade trov nutnej obhajoby nepostupoval v súlade s ust. § 132 O. s. p. Z pripojených trestných spisov vyplýva, že v trestnom konaní bol zastúpený advokátom nebohým S.. O. I., I. I. J. XX, D., a že išlo o nutnú obhajobu. Ako vystaviteľ predmetných faktúr je taktiež uvedený S.. O. I., ktorý bol v tom čase spoločníkom a konateľom spoločnosti BESSO spol. s r. o., uvedenej vo faktúrach ako dodávateľ služieb a sídliacej na tej istej adrese ako advokát S.. O. I.. Vzhľadom na to, že proti nemu nebolo vedené žiadne iné trestné konanie, fakturované a uhradené úkony zodpovedajú úkonom v zmysle trestných spisov a nebolo preukázané, že by hradil trovy obhajoby dvom subjektom, ani že by obhajca poskytoval žalobcovi právne služby bezodplatne, ako aj vzhľadom na to, že v prípade spoločnosti BESSO spol. s r. o. nejde o tretiu osoby bez evidentného vzťahu k obhajcovi žalobcu, podľa jeho názoru pri dôslednom rešpektovaní obsahu zásady voľného hodnotenia dôkazov a posudzovaniu dôkazov v ich vzájomnej súvislosti je potrebné dospieť k záveru, že existuje príčinná súvislosť medzi vznikom škody a činnosťou orgánu štátu. Prísne formalistické posúdenie dokladov o zaplatení v časti označenia subjektu poskytnutia právnych služieb, keď je nepochybné, že ide o úkony vyplývajúce z trestných spisov, ukracuje ho ako poškodeného, ktorý má v zásade právo na náhradu takto vzniknutej skutočnej škody a v tejto súvislosti namietal, že osobu, proti ktorej je vedené trestné stíhanie za skutky, ktoré nespáchala, je potrebné v tejto súvislosti považovať za slabšiu stranu, ktorá by pri zachovaní princípov spravodlivosti a morálky mala byť chránená a nie jej striktne formalistickým prístupom odňať právo na náhradu účelne a preukázateľne vynaložených trov obhajoby. Nemožno spravodlivo od žalobcu požadovať, aby niesol zodpovednosť za prípadné daňové a účtovné excesy obhajcu, resp. spoločnosti, v ktorej bol obhajca spoločníkom a konateľom, a ktoré žalobca ako prijímateľ právnych služieb nemohol ovplyvniť. Ďalej namietal, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, pretože odôvodnenie rozhodnutia nie je v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p., z odôvodnenia nie je zrejmé, prečo sa súd prvej inštancie v rozpore so žalobou obmedzil len na rozhodovanie o väzbe, prečo sa nezaoberal rozhodnutím o začatí a následnom zastavení trestného stíhania, súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal so žalobcom uvádzanou judikatúrou a právnymi závermi najvyššieho súdu SR a nevysporiadal sa ani s jeho argumentáciou vo vyjadrení zo dňa 09. 08. 2013 a na poslednom pojednávaní. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že premlčanie žalobcom uplatneného nároku namietal z dôvodu, že žaloba bola podaná po uplynutí ročnej premlčacej doby od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia o zastavení trestného stíhania, avšak osvojuje si aj závery súdu prvej inštancie o uplynutí 3-ročnej premlčacej doby odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia o väzbe, a to s poukazom na odbornú literatúru (Mates, P., Severa, J. Odpovědnost státu za výkon verejné moci. Praha: Leges, 2014, s. 50), z ktorej vyplýva, že v prípade zrušenia rozhodnutia o väzbe prichádza do úvahy posúdenie nároku na náhradu škody nie podľa ustanovení o rozhodnutí o väzbe, ale podľa ustanovení o nezákonnom rozhodnutí, a v takom prípade prichádza do úvahy aj 3-ročná premlčacia doba podľa § 22 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. počítaná od zrušenia rozhodnutí o väzbe. V prípade žalobcu došlo k zrušeniu priamych účinkov väzby už na podklade podaných sťažností, keď Krajský súd v Bratislave ešte v priebehu trestného konania rozhodnutia o väzbe zrušil bez ohľadu na výsledok trestného konania. Prípadný nárok na náhradu škody, preto mohol nastúpiť už momentom zrušenia rozhodnutí o väzbe, nie až zastavením trestného stíhania. Súčasne však platí, že trestné stíhanie bolo voči žalobcovi zastavené uznesením, právoplatným dňa 22. 03. 2011 a žalobca doručil žalobu na súd až dňa 28. 12. 2012, teda približne po uplynutí jedného roka a deväť mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia o zastavení trestného stíhania. Žaloba bola preto podaná aj po uplynutí ročnej premlčacej doby podľa § 23 zák. č. 58/1969 Zb. Uvedené platí aj po prípadnom zohľadnení 6-mesačnej lehoty určenej pre predbežné prerokovanie nároku. Je teda zrejmé, že nárok odvodzovaný od väzby je premlčaný súčasne pri viacerých spôsoboch výkladu, a to počítajúc (ročnú) premlčaciu dobu od právoplatnosti uznesenia o zastavení trestného stíhania alebo počítajúc (trojročnú) premlčaciu dobu odo dňa doručenia (oznámenie) zrušujúcich rozhodnutí o väzbe. Za správny považoval aj záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní takej škody, ktorá by vznikla v príčinnej súvislosti s trestným konaním. Uviedol, že nie je prípustné, aby štát nahrádzal škodu spočívajúcu v trovách obhajoby, ktorá bola uhradená subjektu bez oprávnenia poskytovať právne služby. Pokiaľ tento subjekt (hoci aj by jeho spoločníkom a konateľom bol obhajca) predstieral, že tieto služby poskytol, je neprípustné, aby boli takéto špekulatívne praktiky legalizované tak, že by náklady na ich údajne poskytnutie nahrádzal štát, keď špekulatívne praktiky v podobe predstierania poskytnutia služieb sú rozporné so zákonom a dobrými mravmi. Pri úhrade faktúry vystopoval žalobca ako slobodný súkromno-právny subjekt rovnocenný so spoločnosťou BESSO spol. s. r. o., a pokiaľ od neho tento subjekt, ktorý mu právne služby neposkytol, požadoval plnenie, mal sa žalobca správať prevenčne (§ 415 Obč. zákonníka) a fiktívny záväzok nemal uhradiť, v opačnom prípade si škodu zavinil sám. 4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 z. č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "C.s.p.") účinného od 01. 07. 2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu je dôvodné v časti, v ktorej zamietol žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 70.000 eur a náhrady škody v sume 1.519,04 eur a vo zvyšnej časti je napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vecne správny. 5. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 28. 12. 2012 domáhal proti žalovanému zaplatenia celkovej sumy 169.069,06 eur titulom náhrady škody podľa zák. č. 58/1969 Zb., pričom sumu 70.000 eur si uplatnil titulom náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nezákonným vedením trestného stíhania, sumu 4.190 eur titulom nemajetkovej ujmy za výkon väzby, sumu 10.375,22 eur titulom náhrady vynaložených výdavkov spojených s nutnou obhajobou v trestnom konaní, sumu 1.519,04 eur titulom náhrady nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody a sumu 82.984,80 eur titulom náhrady ušlého zisku. V priebehu konania žalobca zobral späť žalobu v časti náhrady ušlého zisku v sume 82.984,80 eur, v dôsledku čoho súd prvej inštancie v tejto časti konanie zastavil uznesením zo dňa 19. 08. 2013 č. k. 7C 322/2012-97. 6. Súd prvej inštancie správne posúdil ako nedôvodnú žalobu v časti uplatnenej náhrady nákladov vynaložených na trovy nutnej obhajoby žalobcu v trestnom konaní, náhradu ktorých si žalobca v žalobe uplatnil ako náhradu skutočnej škody, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní. Predloženými príjmovými pokladničnými dokladmi a faktúrami bolo preukázané, že žalobcom uplatnená suma bola fakturovaná za právne úkony v trestnej veci v zmysle vyhlášky č. 163/2002 Z. z. dodávateľom služby, ktorému bola aj žalobcom zaplatená, a to spoločnosti BESSO spol. s r. o. so sídlom Koceľova 25, Bratislava, ktorá obchodná spoločnosť však nebola obhajcom žalobcu v trestnom konaní, keď nesporné je, že žalobca bol v trestnom konaní zastúpený advokátom S.. O. I.. Nedôvodne žalobca namieta v odvolaní prísne formalistické posúdenie predložených listinných dôkazov, pretože tieto aj podľa názoru odvolacieho súdu nepreukazujú vznik škody žalobcovi v príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní, v ktorom bol žalobca zastúpený fyzickou osobou, a to advokátom S.. O. I., a ktorému mal aj zaplatiť trovy obhajoby v trestnom konaní, keď podľa predložených listinných dôkazov neboli predmetné služby vyfakturované S.. O. I. ako advokátom, ale iným subjektom, a to spoločnosťou BESSO spol. s r. o., ktorej žalobca fakturované sumy aj zaplatil. Irelevantné je, Ž. S.. O. I., ktorý ako advokát bol obhajcom žalobcu v trestnom konaní, súčasne bol v tom čase spoločníkom a konateľom spoločnosti BESSO spol. s r. o., pretože len samotná táto skutočnosť neoprávňovala uvedenú spoločnosť fakturovať žalobcovi trovy nutnej obhajoby žalobcu v trestnom konaní za úkony vykonané a poskytnuté žalobcovi fyzickou osobu S.. O. I. ako advokátom. Nedôvodne žalobca namieta, že takéto konanie jeho obhajcu prípadne spoločnosti nemohol ovplyvniť, v tomto smere sa odvolací súd stotožnil s názorom žalovaného, že v prípade vystavenia faktúr za obhajobu v trestnom konaní iným subjektom ako jeho obhajcom, ktorým mu boli predmetné služby skutočne poskytnuté, nebol povinný žalobca tieto faktúry uhradiť. 7. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že správne súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu aj v časti náhrady nemajetkovej ujmy za výkon väzby, ktorú si žalobca uplatnil v sume 4.190 eur, avšak čiastočne z iných dôvodov ako uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku. Žalobca v konaní uviedol, a to aj v žalobe, že nemajetkovú ujmu v tejto sume si uplatnil za výkon väzby, pričom vznik tohto nároku odôvodňoval jednak výsledkom trestného konania, ktoré bolo zastavené, ako aj nezákonnosťou predmetných rozhodnutí o väzbe, ktoré ako bolo vykonaným dokazovaním preukázané, boli zrušené už na základe podaných sťažností, teda ešte v priebehu trestného konania a bez ohľadu na výsledok trestného konania. Z tvrdení žalobcu vyplýva, že zaplatenia sumy 4.190 eur sa domáha od žalovaného titulom odškodnenia nemajetkovej ujmy spôsobenej mu výkonom väzby, ktorá však bola na ňom vykonaná na základe predmetných rozhodnutí o väzbe, a preto v tejto časti je potrebné jeho nárok uplatnený žalobou posudzovať v zmysle § 5 zák. č. 58/1969 Zb., obsiahnutého v prvej časti, druhej hlave citovaného zákona, z ktorého vyplýva, že ten, na kom bola väzba vykonaná, má právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené, alebo ak bol spod obžaloby oslobodený. Premlčanie práva na náhradu škody podľa prvej časti druhej hlavy citovaného zákona upravuje ust. § 23 tohto zákona, a to v jednoročnej lehote odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené. Vzhľadom na osobitnú úpravu premlčania práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, upraveného v ust. § 5 zák. č. 58/1969 Zb., zaradeného v prvej časti druhej hlavy citovaného zákona, nemožno pri posudzovaní premlčania tohto práva aplikovať ust. § 22 citovaného zákona, upravujúce 3-ročnú premlčaciu dobu práva na náhradu škody podľa tohto zákona, ale je potrebné posúdiť premlčanie v zmysle § 23 uvedeného zákona. V danom prípade bolo trestné konania právoplatne zastavené dňa 22. 03. 2011 a jednoročná premlčacia doba v zmysle uvedeného ustanovenia uplynula dňa 22. 03. 2012, a keďže žalobca si právo na náhradu škody spôsobenej väzbou uplatnil na súde až dňa 28. 12. 2012, uplatnil si toto právo po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby, a to aj pri zohľadnení 6-mesačnej lehoty, stanovenej pre predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, počas ktorej premlčacia lehota neplynie. 8. Z uvedených dôvodov správne súd prvej inštancie rozhodol, keď zamietol žalobu v časti, v ktorej sa žalobca domáhal náhrady nákladov vynaložených na trovy nutnej obhajoby v sume 10.375,22 eur a náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej mu výkonom väzby v sume 4.190 eur. 9. Žalobca sa však žalobou okrem uvedeného domáhal aj náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie v sume 70.000 eur, keď namietal nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia a taktiež sa domáhal náhrady nákladov spojeným s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody v sume 1.519,04 eur, na ktorých uplatnených nárokoch v priebehu konania zotrval, čo vyplýva aj zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 13. 03. 2014, súd prvej inštancie sa však s týmito žalobcom uplatnenými nárokmi v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal a zamietnutie žaloby v tejto časti dostatočne neodôvodnil. 10. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky je súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, výstižne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nároku a obranou proti takémuto uplatňovanému nároku. Rozhodnutie súdu, ako orgánu verejnej moci, nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami strán sporu, avšak vo všetkých svojich častiach musí zodpovedať zákonným požiadavkám, ktoré vymedzujú obligatórne náležitosti, odôvodnenia rozsudku, významné z hľadiska kontroly správnosti rozhodnutia a postupu súdu pri jeho vydávaní, resp. z hľadiska preskúmateľnosti zákonnosti, opodstatnenosti a spravodlivosti jeho výroku. 11. Povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodňovať z hľadiska zákonom stanovených obligatórnych náležitostí je tak súčasťou práva na riadny a spravodlivý proces vylučujúci ľubovôľu súdu pri rozhodovaní a zakladajúci dôveru a presvedčenie strán sporu, že sudca ich vecou dostatočne náležite zaoberal z hľadiska všetkých nimi tvrdených rozhodujúcich skutočností. Dodržanie zákonných náležitostí pri formulovaní odôvodnenia rozhodnutia predpokladá, že z neho bude vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, a že sa v ňom súd adekvátne, čo do myšlienkových postupov racionálne logickým spôsobom, vysporiada so všetkými dôkazmi ako aj skutočnosťami, ktoré inak v konaní vyšli najavo, a tiež aj s argumentačnými tvrdeniami strán sporu, na ktorých spočívajú ich námietky a je založená ich obrana, pokiaľ majú vzťah k prejednávanej veci. 12. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však nie je zrejmé, z akých dôvodov súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie sumy 70.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nezákonným trestným stíhaním, keď s poukazom na neskorší výsledok trestného konania, ktorým bolo zastavenie trestného stíhania žalobcu, odôvodňoval žalobca vznik jeho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nielen nezákonnosťou rozhodnutí o väzbe, ale aj nezákonnosťou rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia voči nemu, a taktiež nesprávnym úradným postupom orgánov činných v predmetnom trestnom konaní, spočívajúcom v zbytočných prieťahoch v konaní. Taktiež nie je z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé, z akých dôvodov zamietol súd prvej inštancie nárok žalobcu na náhradu nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody, ktorú si žalobca uplatnil v sume 1.519,04 eur. 13. Vzhľadom na absenciu dostatočného vysvetlenia myšlienkového postupu (úvah) súdu prvej inštancie z hľadiska skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel pri posudzovaní dôvodnosti žaloby žalobcu v tejto časti, je jeho rozsudok v časti, v ktorej tieto žalobcom uplatnené nároky zamietol, nedostatočne odôvodnený (nepreskúmateľný), pretože nespĺňa zákonné náležitosti odôvodnenia, a je tak v rozpore s ust. § 157 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 30. 06. 2016 a z neho vyplývajúcej požiadavky preskúmateľnosti a presvedčivosti súdnych rozhodnutí. 14. S poukazom na tento nesprávny procesný postup, spočívajúci v nedostatočnom a nepresvedčivom odôvodnení napadnutého rozsudku, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi uplatňovať procesné právo na riadne odôvodnenie rozsudku, keď mu ubral právo dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom, a tým aj možnosť v odvolacom konaní náležite skutkovo a právne argumentovať proti jeho záverom z hľadiska dôvodov, pre ktoré žalobu v tejto časti zamietol, a to do tej miery, že tým porušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces. Rozhodnutie vo veci samej odvolacím súdom by však za tohto stavu veci v celom rozsahu nahrádzalo prvoinštančné rozhodnutie, čím by bolo stranám sporu odopreté právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde, a tým aj možnosť preskúmania správnosti záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel právnym posúdením skutkových zistení z hľadiska tých rozhodujúcich skutočností, ktoré považoval za významné na rozdiel od súdu prvej inštancie, ktorý sa nimi buď vôbec náležite nezaoberal, alebo opomenul zaoberať. Posúdenie podstaty veci v rámci dvojinštančného súdneho konania je rovnako súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti konania je možné učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím a z toho dôvodu nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 15. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti náhrady nemajetkovej ujmy v sume 70.000 eur a náhrady škody v sume 1.519,04 eur podľa § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p. zrušil a vec mu vrátil podľa § 391 ods. 1 C.s.p. na ďalšie konanie, v ktorom súd prvej inštancie posúdi dôvodnosť žaloby žalobcu v tejto časti na základe jeho tvrdení a predložených dôkazov, ako aj z hľadiska tvrdení, ktoré žalovaný uviedol na svoju obranu, a svoje úvahy, na základe ktorých dospeje k rozhodnutiu náležitým (zákonným, zrozumiteľným) spôsobom odôvodní v novom rozhodnutí. Vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 16. O náhrade trov rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci podľa § 396 ods. 3 C. s. p. 17. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).