Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/237/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1413203381 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1413203381.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci žalobcu: mBank SPÓLKA AKCYJNA konajúceho na území Slovenskej republiky prostredníctvom mBank S.A., pobočka zahraničnej banky, zastúpeného Bartošík Šváby s.r.o., Plynárenská 7/A, Bratislava, proti žalovanému: C. W., R. XX, Bratislava, zastúpenému advokátkou JUDr. RNDr. Silviou Prachovou, Horná Krupá 14, o zaplatenie 2.842,91 eura s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 23C/66/2013-242, zo dňa 11.3.2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh zamietol; žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou z 1.3.2013 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného k zaplateniu istiny 2.842,91 eura, zmluvného úroku 16,50 % ročne od 23.2.2010 do zaplatenia a úroku z omeškania 9 % ročne od 1.1.2012 do zaplatenia na tom skutkovom a právnom základe, že zmluvou o poskytnutí hotovostného úveru „mPÔŽIČKA“ č. XXXXXX-XXXXXXXXXX/XXXX uzavretej stranami sporu 14.11.2008 poskytol žalovanému hotovostný úver s dohodnutou úrokovou sadzbou 16,50 % ročne. Žalovaný sa so splácaním úveru dostal do omeškania, neuhradená zostala časť istiny 2.842,91 eura; po viacnásobných výzvach k zaplateniu v zmysle všeobecných obchodných podmienok poskytovania hotovostného úveru odstúpil od zmluvy písomným podaním zo 4.10.2011. Uvedené podanie bolo žalovanému doručené 13.10.2011 s upozornením, že zmluva zaniká v deň doručenia odstúpenia. 3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinami - zmluvou o poskytnutí hotovostného úveru uzavretou 14.11.2008, obchodnými podmienkami poskytovania hotovostného úveru, odstúpením od zmluvy z 4.10.2011 a odstúpením od zmluvy zo 17.3.2010, oboznámil sa s vyjadreniami strán sporu. Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že na základe zmluvy o poskytnutí hotovostného úveru „mPÔŽIČKA“ č. XXXXXX-XXXXXXXXXX/XXXX uzavretej stranami sporu 14.11.2008 (ďalej aj „predmetnej zmluvy“) poskytol žalobca žalovanému hotovostný úver 100.000,- Sk (3.319,39 eura) s dohodnutou úrokovou sadzbou 16,50 % ročne; účastníci zmluvného vzťahu dohodli konečnú splatnosť úveru k 14.11.2013. Žalovaný sa so splácaním úveru dostal do omeškania a k 22.2.2010 dlh predstavoval 2.842,91 eura. V dôsledku uvedeného žalobca listom zo 17.3.2010 oznámil, že odstupuje od zmluvy a vyhlásil splatnosť dlhu s účinnosťou k poslednému dňu mesiaca nasledujúceho po mesiaci doručenia listu. Žalovanému bol predmetný list s vyššie uvedeným obsahom doručený v mesiaci marec 2010. Následne žalobca listom zo 4.10.2011 doručeným žalovanému 13.10.2011 odstúpil od zmluvy druhýkrát. 4. Súd prvej inštancie s poukazom na § 48, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 4, § 100 ods. 1, § 107, § 451 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., dospel k záveru, že žalobe nie je možné priznať úspech, keď mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že stranami sporu bola uzavretá predmetná zmluva, ktorá je podľa § 52 Občianskeho zákonníka nesporne spotrebiteľskou zmluvou. V tejto súvislosti uviedol, že pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy je žalobca dodávateľom konajúcim v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti a žalovaný je spotrebiteľom. Predmetom konania je nárok žalobcu vyplývajúci zo záväzku vzniknutého zo zmluvy uzavretej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. S poukazom na § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa stotožnil s argumentmi žalovaného, že už odstúpením od zmluvy zo 17.3.2010 účinným ku dňu 30.4.2010 došlo zo strany žalobcu k platnému odstúpeniu od zmluvy, následkom čoho od 1.10.2010 (podľa správnosti zrejme 1.5.2010) začala plynúť dvojročná zákonná premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá uplynula 1.5.2012. Na uvedenom základe vyslovil, že nárok žalobcu uplatnený žalobou podanou 1.3.2013 je premlčaný; aj keby žalovaný nevzniesol námietku premlčania skonštatoval, že je s poukazom na § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. povinný z úradnej povinnosti (aj bez návrhu) prihliadať na premlčanie nároku. Pri posudzovaní plynutia premlčacej doby aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka aj keď zmluva o úvere uzatvorená podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka je s poukazom na § 261 ods. 6 písm. c) Obchodného zákonníka takzvaným absolútnym obchodným záväzkovým vzťahom. Ozrejmil, že aj keď zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru má charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť spotrebiteľskou zmluvou a pri spotrebiteľských zmluvách predstavujúcich širší pojem má z hľadiska aplikácie absolútnu prednosť Občiansky zákonník, pričom aplikácia iných právnych predpisov prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva. Z vyššie uvedeného mal za jednoznačné, že v prípade spotrebiteľských zmlúv sa prioritne aplikujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje spotrebiteľské právo a normy obchodného práva sú pri spotrebiteľských zmluvách použiteľné len vtedy, pokiaľ neodporujú úprave, ktorá tu podľa charakteru veci má prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov podľa Občianskeho zákonníka a vykonávacích predpisov. Vzhľadom na uvedené aplikoval Občiansky zákonník, ktorý obsahuje pre spotrebiteľa priaznivejšiu úpravu premlčacej doby a žalobu zamietol, nakoľko žalobca uplatnil žalobu po uplynutí zákonom upravenej premlčacej doby. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.; žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli. 5. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietal použitie nesprávnych ustanovení nepríslušného právneho predpisu na posúdenie vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Stotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého spotrebiteľské vzťahy medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi spadajú pod ochranu § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka aj v prípade, ak ide o tzv. absolútne obchodné právne vzťahy, akým je napríklad aj vzťah založený zmluvou o úvere. V tejto súvislosti však podotkol, že samotná skutočnosť, že takzvaný absolútny obchodný vzťah je založený medzi dodávateľom (§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka) a spotrebiteľom (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka) nezakladá automaticky pôsobnosť Občianskeho zákonníka v celom rozsahu, ale zakladá iba aplikáciu ustanovení o spotrebiteľských zmluvách. Aplikácia ustanovení upravujúcich právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, a to vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom, totiž neznamená, že možno aplikovať akékoľvek ustanovenie, ale naopak, že aplikovať možno len také, ktoré bolo prijaté za účelom ochrany spotrebiteľa, a teda také, ktoré explicitne uvádza, že v prípade, ak je účastníkom právneho vzťahu spotrebiteľ, treba takéto ustanovenie na daný právny vzťah použiť. Vzhľadom na vyššie uvedené bol názoru, že výlučná aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka na záväzkovo-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako spotrebiteľom nie je celkom správna. Skutočnosť, že ide o spotrebiteľskú zmluvu zakladá aplikáciu ustanovení o spotrebiteľských zmluvách, no zároveň nevylučuje aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka, ktorý upravuje úverovú zmluvu ako absolútny obchod. V nadväznosti na uvedené namietal posúdenie premlčania. S ohľadom na to, že zmluvný vzťah založený zmluvou o úvere je tzv. absolútnym obchodným vzťahom, považoval za nutné aplikovať obchodnoprávnu úpravu premlčania, v zmysle ktorej je premlčacia doba štyri roky (§ 397 Obchodného zákonníka). Táto premlčacia doba začala podľa § 394 ods. 1 Obchodného zákonníka plynúť dňom nasledujúcim po účinnosti žalobcovho odstúpenia od zmluvy. S poukazom na dobu, ktorá uplynula od okamihu začatia plynutia premlčacej doby do podania žaloby v predmetnom prípade mal za to, že k premlčaniu jeho práva dôjsť nemohlo, a teda zamietnutie žaloby v celom rozsahu je nedôvodné. 6. Súdu prvej inštancie ďalej vytýkal nesprávne právne posúdenie, podľa ktorého mal odstúpením vzniknúť medzi účastníkmi právny režim bezdôvodného obohatenia. Právna úprava odstúpenia od zmluvy v Obchodnom zákonníku je komplexnou, a preto sa ustanovenia Občianskeho zákonníka nepoužijú (§ 1 Obchodného zákonníka, § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka). S poukazom na § 506 Obchodného zákonníka uviedol, že s odstúpením veriteľa od úverovej zmluvy vzniká špecifická situácia, a to z dôvodu, že napriek odstúpeniu od zmluvy naďalej trvá záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úrok. Odstúpením od zmluvy de facto dochádza k mimoriadnej splatnosti úveru a strate výhody splátok. Vzhľadom na uvedené mal za zjavné, že jeho odstúpenie, ktoré bolo urobené v súlade s § 506 Obchodného zákonníka mu založilo uplatnený nárok voči žalovanému na úhradu nesplatenej časti úveru spolu so zmluvným úrokom a úrokom z omeškania. Na podporu svojho tvrdenia poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 4.11.2014, sp. zn. 14Co/41/2014, podľa ktorého nemožno bez ďalšieho ani pri aplikácii § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyhodnotiť dohodnuté následky odstúpenia od zmluvy, založené najmä na zachovaní povinnosti vrátiť úver i primerané úroky (ako cenu úveru) za zmluvné podmienky v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sa odchyľujú od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Požiadavka vrátiť poskytnuté prostriedky (dlžnú sumu), aj povinnosť platiť úrok z nevrátenej časti úveru vyplýva zo zmluvy o úvere (a trvá, resp. pokračuje aj po účinnosti odstúpenia veriteľa od zmluvy); aj § 506 Obchodného zákonníka po odstúpení od zmluvy požaduje vrátenie nielen dlžnej sumy, ale aj úrokov ako ceny za poskytnutie peňazí. Preto je opodstatnené, aby aj po odstúpení od zmluvy o úvere dlžník platil aj úroky z úveru. V opačnom prípade by sa veriteľ využijúc oprávnenie dané mu zákonom (odstúpiť od zmluvy), ktoré je dôsledkom porušenia povinnosti dlžníka, dostal do horšieho postavenia, ako mal pred porušením povinnosti dlžníkom. 7. Ďalej argumentoval tým, že aj napriek tomu, že s účinnosťou od 1.4.2015 sa spotrebiteľské zmluvy posudzujú podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, a to aj vtedy, ak by sa mali inak použiť normy obchodného práva, je výlučná aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka na všetky spotrebiteľské zmluvy v rozpore so zásadou právnej istoty ako základným princípom právneho štátu. Dôvodil, že predmetná zmluva bola uzatvorená za účinnosti odlišnej právnej úpravy než aká je v súčasnosti; pri jej uzatváraní a takisto pri uskutočňovaní právnych úkonov s ňou súvisiacich postupoval v súlade s platným právnym stavom a nemohol kvalifikovane predpokladať, že sa tento zmení a akým spôsobom. V čase uskutočnenia právneho úkonu, ktorým odstúpil od predmetnej zmluvy, ešte nebola do § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka začlenená jeho posledná veta, ktorá určuje primárnu aplikáciu Občianskeho zákonníka; nemohol mať preto vedomosť o tom, že by malo prísť k bezdôvodnému obohateniu. Úverovú zmluvu uzatváral podľa ustanovení Obchodného zákonníka, ktorý v zmysle § 263 ods. 2 zmluvu o úvere upravuje ako absolútny obchodnoprávny vzťah. V nadväznosti na uvedené vyslovil názor, že po veriteľoch nemožno spravodlivo požadovať, aby v čase uskutočňovania právnych úkonov postupovali v súlade s právnou úpravou, ktorá bude účinná o viac ako päť rokov odo dňa uskutočnenia úkonu. Právny úkon vykonaný v roku 2010 by nemal byť posudzovaný podľa novej (aktuálnej) právnej úpravy, a to nielen s poukazom na zásadu zákazu retroaktivity, ktorá má garantovať princíp právnej istoty, kde právny predpis (resp. jeho účinky) môžu pôsobiť výlučne do budúcnosti, a nie do minulosti. V čase vykonania právneho úkonu (v roku 2010) žiadny z účastníkov právneho vzťahu nemal možnosť oboznámiť sa s obsahom budúcej právnej normy a nemal ani možnosť jej obsah predpokladať. Vzhľadom na vyššie uvedené mal za to, že by predmetná zmluva mala byť posúdená podľa právneho stavu platného v čase uskutočnenia odstúpenia, uvedomujúc si absenciu prechodných ustanovení pre aplikáciu novely Občianskeho zákonníka. 8. Žalobca okrem toho namietal, že nakoľko jeho žaloba bola podaná 28.2.2013, nemohlo dôjsť k premlčaniu jeho práva; do dňa podania žaloby neuplynula ani subjektívna dvojročná, ani objektívna trojročná premlčacia lehota. Všeobecná trojročná premlčacia doba začala plynúť dňom nasledujúcim po nadobudnutí účinnosti odstúpenia. Účinnosť odstúpenia nastala k poslednému dňu mesiaca nasledujúcom po mesiaci, v ktorom bolo odstúpenie doručené, a teda 30.4.2010. V tejto súvislosti zdôraznil, že pre okamih začatia plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby (podľa § 107 Občianskeho zákonníka) je rozhodujúce, kedy sa ten, na koho úkor sa niekto obohatil, reálne dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu; vyžaduje sa skutočná, nielen predpokladaná vedomosť oprávneného z bezdôvodného obohatenia (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 145/2004). V čase odstúpenia nemal vedomosť o tom, že by v dôsledku odstúpenia malo prísť k bezdôvodnému obohateniu žalovaného; nemal možnosť vedieť, že predmetná zmluva bude posudzovaná podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a teda ani nemohol mať vedomosť o tom, že vôbec prišlo k bezdôvodnému obohateniu na jeho úkor. Naopak odôvodnene predpokladal, že účinky odstúpenia od zmluvy nastali v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka. Vzhľadom na uvedené vyslovil, že k začatiu plynutia subjektívnej premlčacej lehoty mohlo prísť najskôr 23.4.2014, kedy vstúpila do platnosti novela Občianskeho zákonníka zákonom o ochrane spotrebiteľa, nakoľko až táto stanovuje, že s účinnosťou od 1.4.2015 budú spotrebiteľské zmluvy posudzované podľa ustanovení občianskeho práva. S poukazom na dobu, ktorá uplynula od okamihu začatia plynutia premlčacej doby do podania žalobného návrhu uviedol, že k premlčaniu jeho práva dôjsť nemohlo a jeho nárok na zaplatenie dlžnej sumy bol uplatnený včas. Napokon poznamenal, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nepostačujúce a v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. Napadnutý rozsudok okrem kusého odkazu na niektoré ustanovenia neobsahuje žiadne vysvetlenie a úvahy, prečo súd prvej inštancie napriek skutočnosti, že ide o tzv. absolútny obchodný vzťah považoval za príslušné výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka a na ustanovenia Obchodného zákonníka napriek jeho upozorneniam neprihliadal. V bezprostrednej súvislosti s inštitútom odstúpenia od zmluvy je citované iba všeobecné ustanovenie § 48 Občianskeho zákonníka. Obsah tohto ustanovenia však nie je vyložený v súvislosti s riešením odstúpenia do takej miery, aby bolo možné vyvodiť vzťah medzi skutkovým zistením a právnym posúdením, a prečo a ako bolo aplikované práve toto zákonné ustanovenie. Napadnutý rozsudok neobsahuje žiadne vysvetlenie a úvahy, prečo súd prvej inštancie napriek skutočnosti, že žalobca nemal možnosť oboznámiť sa so skutočnosťou, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, považoval za začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby účinnosť žalobcovho odstúpenia. 9. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že problematika použiteľnosti Občianskeho zákonníka na všetky podmienky týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv, resp. vylúčenie uplatnenia ustanovení Obchodného zákona na spotrebiteľské vzťahy je dlhodobým problémom v rámci aplikačnej praxe, ktorého následkom bola nejednotnosť v rozhodovacej praxi súdov. Za irelevantnú považoval argumentáciu žalobcu, že nemal ako vedieť, že sa bude aplikovať Občiansky zákonník na všetky spotrebiteľské vzťahy; uvedené vyplývalo priamo z judikatúry súdov. Práve v súvislosti s uvedenou judikatúrou súdov bol do Občianskeho zákonníka následne zavedený § 52 ods. 2, podľa ktorého sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Bol toho názoru, že s poukazom na predmetné ustanovenie, súd prvej inštancie správne posúdil právny vzťah ako spotrebiteľský, čoho následkom bolo posúdenie všetkých podmienok úverovej zmluvy podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie správne uplatnil § 107 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k premlčaniu nároku žalobcu. Údajnú nevedomosť žalobcu považoval za účelovú, nakoľko podľa ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa a zákona o spotrebiteľských úveroch je práve žalobca ten, ktorý má konať s odbornou starostlivosťou, a uplatniť si svoje právo v zákonom stanovenej lehote. V súvislosti so žalobcom namietanou zásadou zákazu retroaktivity upriamil pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.4.2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014, podľa ktorého sa § 52 ods. 2 tretia veta vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v závere svojho rozhodnutia uviedol, že súdy pri riešení otázky premlčania práva zo spotrebiteľskej zmluvy musia vziať na zreteľ jednak § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., v zmysle ktorého musí súd ako orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliadnuť na premlčanie ako zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobcom a taktiež musí zohľadniť § 52 ods. 2 tretiu vetu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Najvyšší súd SR ďalej uviedol, že obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1.5.2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia, to znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Preto mal žalovaný za to, že niet žiadneho dôvodu, aby na predmetnú vec spotrebiteľskej povahy nemala dopadať právna ochrana vyplývajúca z § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. 10. Žalobca vo svojom stanovisku k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu poukázal na to, že žalovaný ohľadom prednostnej, resp. výlučnej aplikácie Občianskeho zákonníka na jednej strane priznáva, že v čase odstúpenia žalobcu od zmluvy nebola otázka právnych účinkov odstúpenia od zmluvy normatívne (judikatórne) a ani doktrinálne uniformná, na druhej strane však tvrdí, že „uvedené vyplývalo priamo z judikatúry súdov“. Zdôraznil, že nie je jasné, ako mohla dať judikatúra súdov SR v čase uskutočnenia odstúpenia žalobcu od zmluvy jednoznačnú odpoveď na otázku, ktorú podľa názoru žalovaného judikovala konštantne odchylne. Ďalej poukázal na to, že žalovaný označil žalobcovu objektívnu nevedomosť o obsahu budúcej právnej úpravy za účelovú; svoje vyjadrenie opiera o skutočnosť, že práve žalobca má byť ten subjekt spotrebiteľských vzťahov, ktorý má konať s odbornou starostlivosťou. Reductio ad absurdum bolo, resp. bolo jeho základnou povinnosťou predvídať obsah právnej úpravy pro futuro. V čase odstúpenia od zmluvy (v roku 2010) mal podľa názoru žalovaného vedieť, že sa obsah právnej úpravy o viac ako päť rokov hyperbolicky zmení v prospech spotrebiteľa, a preto svoje zákonné právo odstúpiť od zmluvy uzavretej podľa Obchodného zákonníka radšej ani nemal realizovať. V tejto súvislosti zopakoval, že je neprípustné, aby súdy retroaktívne zasahovali do uskutočnených právnych úkonov a odobrovali obohacovanie sa nedobromyseľných dlžníkov na úkor veriteľov, a to pod hlavičkou zmeny právnej úpravy v súčasnosti. Ďalej uviedol, že si svoje právo vyplývajúce z § 565 (zosplatnenie úveru) Občianskeho zákonníka a predmetnej zmluvy uplatnil listom zo 17.3.2010, čo deklaruje aj samotný text odstúpenia od zmluvy a vyhlásenia splatnosti úveru: „Vzhľadom k tomu, že svoje záväzky vyplývajúce z článku 7 Zmluvy neplníte... a nastali okolnosti, za ktorých je Banka podľa článku 9.3 Zmluvy oprávnená odstúpiť od Zmluvy a požadovať okamžité splatenie istiny úveru a príslušenstva“ a ďalej, že: „Banka odstupuje od Zmluvy a vyhlasuje úver za splatný súčinnosťou k poslednému dňu mesiaca nasledujúceho po mesiaci doručenia tohto listu.“ V súvislosti so splnením hmotnoprávnych podmienok vyhlásenia splatnosti úveru v kontexte § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka konštatoval, že tak, ako to vyplýva z výpisu z úverového účtu žalovaného a z harmonogramu splátok, ktorý bol neoddeliteľnou a záväznou súčasťou predmetnej zmluvy, žalovaný bol v omeškaní s úhradou splátky s poradovým číslom 14 ku dňu 14.1.2010, pričom žalobca si uplatnil právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka listom z 17.3.2010 s účinnosťou k 30.4.2010, teda po uplynutí troch mesiacov od vzniku omeškania so zaplatením splátky a súčasnom zachovaní lehoty nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva (lehota predstavovala spolu 44 dní). Zdôraznil, že v prípade uplatnenia práva veriteľa v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka zákonodarca nestanovuje žiaden osobitný režim dĺžky a začiatku plynutia premlčacej doby. Vo všeobecnosti preto platí, že premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 Občianskeho zákonníka). V predmetnom konaní začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba 1.5.2010, pričom žaloba bola podaná na súde prvej inštancie 28.2.2013; pred uplynutím zákonom stanovenej doby na vykonanie práva. V súvislosti s aplikáciou § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. upriamil pozornosť na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.11.2014, sp. zn. 3Co/495/2014 podľa ktorého zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa je hmotnoprávnym predpisom, nakoľko upravuje hmotnoprávne postavenie subjektov spotrebiteľských vzťahov, preto aj § 5b je, ako súčasť zákona o ochrane spotrebiteľa, hmotnoprávnym ustanovením, keď navyše i samotný inštitút premlčania má hmotnoprávny charakter. Pokiaľ by bolo úmyslom zákonodarcu upraviť týmto ustanovením postup súdov, zahrnul by túto úpravu v rámci novelizácie procesného predpisu, napr. do Občianskeho súdneho poriadku, čim by tak predišiel problémom s prípadnou retroaktivitou tohto ustanovenia ... z uvedeného preto vyplýva, že súd prvej inštancie, ktorý na premlčanie nároku žalobcu, uplatneného v konaní prihliada ex offo podľa § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré je hmotnoprávnym predpisom, kedy v prípade absencie prechodného ustanovenia platí, že daný právny vzťah sa má posudzovať podľa doterajšieho právneho stavu a teda bez toho, aby žalovaný, resp. jeho opatrovníčka vzniesla námietku premlčania, z dôvodu ktorého návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol, zaťažil svoje konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, keď uvedeným postupom odňal žalobcovi jeho právo konať pred súdom. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že sa prikláňa k uvedenému právnemu názoru, nakoľko má za to, že intertemporálne ustanovenia nie sú samoúčelné, ale v právnom poriadku plnia dôležitú funkciu prepojenia starej a novej právnej úpravy, a to tak, aby sa eliminovali účinky prípadnej retroaktivity, a aby sa zabezpečila ochrana nadobudnutých práv a legitímnych očakávaní právom chránených subjektov záväzkovo - právnych vzťahov. Napokon ozrejmil, že pri § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ide o výlučne hmotnoprávnu normu. Fundamentálnym znakom hmotnoprávnej intertemporality je princíp aretroaktivity, resp. zákazu retroaktivity (stavu, kedy hmotnoprávna norma po nadobudnutí svojej účinnosti nemôže spätne regulovať právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím svojej účinnosti). Ak zákonodarca intertemporálne pravidlo nevytvorí priamo v právnom predpise, pomerne konštantná judikatúra ústavného súdu, ako aj doktrinálne názory sa zhodujú v tom, že tento princíp (princíp zákazu retroaktivity) je priamo odvoditeľný z princípov právneho štátu, akými sú princíp legitímnych očakávaní, dôvera subjektov práva v právo samotné, či z ochrany nadobudnutých práv. V tejto súvislosti upriamil pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.5.2015, sp. zn. 3 M Cdo 14/2014, na ktorý vo svojom vyjadrení opakovane poukazuje žalovaný a uviedol, že riešenie intertemporality uvedené v predmetnom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR nemá obdobu v hmotnom práve Slovenskej republiky. Zdôraznil, že paušálne vymedzenie v tom zmysle, že nová právna úprava sa vzťahuje odo dňa účinnosti aj na právne vzťahy založené pred jej účinnosťou, je v právnom štáte neprijateľné; priamym legislatívnym zásahom nemôže dochádzať k zmene obsahu práv a povinností adresátov právnych noriem. Vzhľadom na uvedené mal za to, že nesprávnym je názor žalovaného poňatý z obsahu predmetného rozsudku Najvyššieho súdu SR ohľadom aplikácie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. 11. Žalovaný vo vyjadrení k stanovisku žalobcu vyjadreného v ods. 10 zopakoval, že k účinnosti odstúpenia od zmluvy došlo 30.4.2010; premlčaciu dobu je potrebné počítať dňom nasledujúcom po dni odstúpenia od zmluvy, t.j. 1.5.2010; nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčal v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe 1.5.2012. S poukazom na skutočnosť, že žalobca podal na súd prvej inštancie žalobu až 1.3.2013 nemožno pochybovať o premlčaní tohto záväzku. Ďalej upriamil pozornosť na § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka a uviedol, že z týchto ustanovení vyplýva, že ak sa v spotrebiteľskej zmluve dohodla strata výhody splátok alebo ak o tom rozhodne súd, veriteľ má právo od dlžníka (spotrebiteľa) žiadať zaplatenie celej pohľadávky. Podotkol, že ak chce (veriteľ) toto právo uplatniť, môže tak urobiť len ak od splatnosti nezaplatenej splátky uplynula najmenej trojmesačná lehota. Pred uplynutím uvedenej lehoty nie je veriteľ oprávnený žiadať od dlžníka splnenie celého dlhu naraz. Zákon navyše vyžaduje, aby veriteľ dlžníka upozornil, že si uplatňuje právo na zaplatenie celého dlhu (strata výhody splátok). Veriteľ musí uplatnenie svojho práva notifikovať vopred aspoň v pätnásť dňovej lehote. Po jej uplynutí sa právo na zaplatenie celej zvyšujúcej pohľadávky stáva účinným. V tejto súvislosti považoval za nevyhnutné uviesť, že žalobca si nesplnil notifikačnú povinnosť v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Žalovaný napokon v súvislosti s námietkami žalobcu k aplikácii § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v kontexte judikatúry Najvyššieho súdu SR upriamil pozornosť na čl. 2 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít: ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. 12. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.4.2017 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 13. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne posúdil, že predmetná zmluva o poskytnutí hotovostného úveru je spotrebiteľskou zmluvou a to aj napriek tomu, že podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka je tzv. absolútnym obchodným záväzkovým vzťahom, čo ostatne ani žalobca v odvolaní nenamietal. Súd prvej inštancie tiež správne vyhodnotil, že pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikácie absolútnu prednosť Občiansky zákonník a aplikácia iných právnych predpisov prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva, lebo pri spotrebiteľských zmluvách sa prioritne aplikujú ustanovenia právnych predpisov upravujúce spotrebiteľské právo a právne normy obchodného práva sú v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu z povahy veci má prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. 14. V nadväznosti na uvedené odvolací súd ďalej poznamenáva, že v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, účinného v čase odstúpenia od predmetnej zmluvy žalobcom (17.3.2010), ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné; systematickým výkladom tohto ustanovenia je dostatočným spôsobom odôvodnený záver, že na účely posúdenia odstúpenia a následného premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia pri spotrebiteľskom právnom vzťahu sa prednostne použije právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku. Nastúpený trend ochrany spotrebiteľa v uvedených prípadoch potvrdil aj zákonodarca novelizáciou § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (pripojením tretej vety), podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v rozsudku sp. zn. 3 MCdo 14/2014, zo dňa 21.4.2015, ktorým zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, sa predmetné ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Aktuálna súdna prax zastáva tak jednoznačne názor, že právna úprava chrániaca spotrebiteľa (napr. v prípadoch duálnej úpravy odstúpenia podľa Obchodného a Občianskeho zákonníka) odôvodňuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa (v určitej konkrétnej situácii) výhodnejšie. Uvedené potvrdzuje aj staršia súdna prax (viažuca sa k zneniu § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka pred jeho novelizáciou), podľa ktorej úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy, a preto je plne súladné s princípmi ochrany spotrebiteľa, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva dôvodne bola aplikovaná právna úprava o občianskych právach, teda Občiansky zákonník a nie právo podnikateľské upravené v Obchodnom zákonníku (uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 25.2.2015, sp. zn. 6Co/246/2014); niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na odstúpenie jedného z účastníkov od zmluvy a jeho dôsledky v typickej občianskoprávnej veci, má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi biznismenmi (podnikateľmi), ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre spotrebiteľov výhodnejšia (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 11.6.2015, sp. zn. 16Co/1134/2014). Hodno tiež podotknúť, že aplikáciu občianskoprávnej úpravy o odstúpení od zmluvy a premlčacej doby v absolútnych obchodnoprávnych zmluvách majúcich spotrebiteľský charakter odobril aj Ústavný súd SR (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 19.6.2013, sp. zn. I. ÚS 402/2013), ktorý takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný. Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že novelizáciou § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa len stabilizoval už existujúci judikovaný právny stav a expressis verbis sa zakotvilo výkladové pravidlo o prednostnej aplikácii režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské vzťahy (obdobne rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 20.4.2015, sp. zn. 11Co/53/2015, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28.12.2016, sp. zn. 13Co/478/2015 <http://merit.slv.cz/13Co/478/2015>). K retroaktívnemu pôsobeniu novelizovaného § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka z vyššie uvedeného dôvodu ani nemohlo dôjsť; práva a povinnosti žalobcu vyplývajúce z hmotného práva (tie vyplývali už zo znenia § 52 ods. 2 pred jeho novelizáciou) sa aplikáciou novelizovaného ustanovenia spätne do minulosti nijako nezmenili a vzhľadom na skutočnosť, že k novelizovanému ustanoveniu § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka niet prechodného ustanovenia, mali túto otázku súdy skúmať aj pri návrhoch, ktoré došli pred l.5.2014, teda pri všetkých sporoch v čase ich rozhodovania (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21.4.2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014 <http://merit.slv.cz/3MCdo14/2014>). Na uvedenom základe pri posudzovaní otázky odstúpenia od zmluvy a následného premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia tak súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka obsahujúceho pre spotrebiteľa priaznivejšiu úpravu tak odstúpenia od zmluvy ako aj premlčacej doby vyplývajúcej z následného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia (odstúpenie od zmluvy s účinkami ex tunc, oproti účinkom odstúpenia od zmluvy podľa Obchodného zákonníka s účinkami ex nunc, subjektívna premlčacia doba v trvaní dvoch rokov a objektívna v trvaní troch rokov, oproti štvorročnej všeobecnej premlčacej dobe ustanovenej Obchodným zákonníkom). Námietka žalobcu, že odstúpenie sa malo posudzovať podľa § 506 Obchodného zákonníka s tým, že premlčacia doba plynula podľa Obchodného zákonníka preto nebola dôvodná. 15. Odvolací súd ďalej uvádza, že § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 17.3.2010 (zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie), treba vykladať tak, že v prípade duálnej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije Obchodný zákonník, ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je dôsledkom transpozície čl. 8 smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a znamená, že strany si v spotrebiteľských zmluvách nemôžu dojednať zmluvné podmienky odchylne od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa; predmetné ustanovenie bolo do právneho poriadku SR inkorporované zákonom č. 150/2004 účinným od 1.4.2004 t.j. bolo účinné v čase odstúpenia žalobcu od zmluvy, ale aj v čase podpisu predmetnej zmluvy zmluvnými stranami. V tejto súvislosti je nutné podotknúť, že odstúpením od zmluvy sa zmluva podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka ruší od počiatku a momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z takéhoto vzťahu ako z bezdôvodného obohatenia podľa § 457 Občianskeho zákonníka. Naproti tomu podľa § 506 Obchodného zákonníka ako naň poukázal odvolateľ, odstúpením veriteľa od úverovej zmluvy záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úrok naďalej trvá. S poukazom na uvedené je zrejmé, že dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa Obchodného zákonníka sú pre spotrebiteľa zjavne nevýhodnejšie ako dôsledky odstúpenia podľa úpravy v Občianskom zákonníku; akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa, vrátane platenia úrokov napriek ich zrušeniu popri vzájomnej reštitučnej povinnosti po zániku zmluvy s účinkami ex tunc postavenie spotrebiteľa zhoršuje (obdobne rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.2.2014, sp. zn. 21Co/115/2013). Dôsledky odstúpenia od zmluvy, tak ako si ich na základe formulárovej zmluvy vymienil žalobca, preto bezpochyby zhoršujú postavenie spotrebiteľa oproti právnej úprave odstúpenia od zmluvy obsiahnutej v Občianskom zákonníku a preto takáto úprava nemôže žalovaného v pozícii spotrebiteľa v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zaväzovať. Aj právna doktrína a judikatúra súdov SR potvrdzuje, že sa zmluvné dojednania v spotrebiteľských zmluvách nemôžu odchýliť od zákona v neprospech spotrebiteľa; týka sa to tých dispozitívnych noriem, ktoré účastníkom spotrebiteľskej zmluvy umožňujú spotrebiteľom odchýliť sa od zákona (pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 18.11.2015, sp. zn. 7Co/199/2015, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22.10.2013, sp. zn. 16Co/256/2013). Z uvedeného vyplýva, že odklon od dispozitívnej právnej normy § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka je v neprospech spotrebiteľa vylúčený; odstúpenie žalobcu preto nemohlo vyvolať účinky stanovené v čl. 9 bod 9.3 predmetnej zmluvy t.j. že zmluva nezaniká a dlžníkov záväzok platiť úroky trvá. Hoci žalobca v odvolaní argumentoval tým, že od zmluvy neodstúpil podľa vyššie uvedeného zmluvného ustanovenia, ale využil svoje zákonné právo podľa § 506 Obchodného zákonníka, záver o prednostnej aplikácií Občianskeho zákonníka to nijakým spôsobom nemení. S poukazom na uvedené a tiež argumentáciu v odseku 13. tohto rozsudku žalobca mohol a mal dôvodne predpokladať, že ak v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je odklon od dispozitívnych ustanovení Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa možný, potom tento odklon nebude možný ani v zmysle vtedy účinného § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (čo ostatne vyplývalo aj z tohto ustanovenia - bod 13. tohto rozsudku) a bude sa aplikovať právna úprava, ktorá je na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Inými slovami žalobca mohol a mal predpokladať, že sa zmluva zruší od počiatku (ex tunc) s následným nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia. Neobstojí preto ani námietka žalobcu o neuplynutí subjektívnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka s odôvodnením, že nemal skutočnú vedomosť o vzniku nároku na bezdôvodné obohatenie; nemohol predvídať aplikáciu Občianskeho zákonníka na odstúpenie od zmluvy. 16. K námietke žalobcu, že si listom z 17.3.2010 uplatnil právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka (t.j. vyhlásil splatnosť celého úveru) a preto začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba 1.5.2010, žaloba bola podaná na súde prvej inštancie 28.2.2013 a jeho právo teda nie je premlčané a k jeho námietke ohľadom možnej retroaktivity § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. odvolací súd uvádza, že obe tieto výhrady žalobca prvýkrát vzniesol až vo svojom stanovisku k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu t.j. po lehote na uvedenie odvolacích dôvodov. K procesným podmienkam v odvolacom konaní podľa predchádzajúcej procesnoprávnej úpravy O.s.p. patrilo v rámci zavedenej zásady koncentrácie konania aj to, že odvolateľ bol povinný v podanom odvolaní a v určitom obmedzenom čase - odvolacej lehote, uviesť údaje o tom, z akého dôvodu uvedeného v § 205 ods. 2 O.s.p. (teraz § 365 ods. 1 C.s.p.) rozhodnutie súdu prvej inštancie napáda. Dôvody, na základe ktorých sa rozhodnutie odvolaním napáda mohol odvolateľ meniť, modifikovať a dopĺňať, toto právo však mohol využiť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Rozsah a dôvod odvolacieho prieskumu je v zásade daný odvolaním a odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), čím sa obmedzuje preskúmavacia právomoc odvolacieho súdu maximálne na rozsah a dôvody vymedzené v podanom odvolaní a nie v stanovisku odvolateľa k vyjadreniu žalovaného k podanému odvolaniu. Odvolací súd je viazaný dôvodmi uvedenými v odvolaní, ktoré boli uvedené v odvolacej lehote a ktorých existencia sa v konaní súčasne aj preukázala (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.1.2011, sp. zn. 5 Cdo 279/2010). Z týchto dôvodov sa odvolací súd skutočnosťami namietanými žalobcom v jeho stanovisku k vyjadreniu žalovaného ďalej nezaoberal a považoval ich za bezpredmetné. 17. S poukazom na správne vyhodnotenie zákonných kritérií určenia premlčania nároku žalobcu neboli skutočnosti uvádzané žalobcom v odvolaní ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie; na uvedenom základe odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu žalobcu ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil; v odvolacom konaní neboli zistené nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie odôvodnil napadnutý rozsudok spôsobom zodpovedajúcim § 157 ods. 2 O.s.p. (teraz § 220 ods. 2 C.s.p.), pričom odvolací súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, čomu zodpovedá odôvodnenie napadnutého rozsudku, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo strany na spravodlivý proces. Odvolací súd tak neakceptoval opodstatnenosť námietok žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. 18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. 19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).