Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4To/18/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1416010101 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1416010101.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Tibora Kubíka a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci proti obžalovanému N. V.., pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. c/ Tr. zák. a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV z 15.12.2016 sp. zn. 3T/38/2016, na verejnom zasadnutí konanom dňa 27. apríla 2017 takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. d/, písm. f/ Tr. por. z r u š u j e sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu. Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovaný N. V., nar. XX.XX.XXXX v F., trvale bytom F., M. XX, vo výkone väzby od XX.XX.XXXX, u z n á v a s a z a v i n n é h o, ž e 1./ dňa 07.07.2013 v čase okolo 07.09. hod. v F. na ul. Y.. L.. M. Č.. XF v priestoroch prevádzky herne Y. so zbraňou v pravej ruke žiadal od zamestnankýň herne pošk. Y. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F., V. E. XXXX/X finančnú hotovosť, na základe čoho mu pošk. Y. X. a poškodená H. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F., X. XXXX/XX, vložili do igelitovej tašky finančnú hotovosť vo výške X.XXX,XX,- euro, s ktorou z priestorov herne odišiel, čím spôsobil poškodenej spoločnosti L. C., s. r. o., IČO: XX XXX XXX, so sídlom F., J. XX škodu vo výške X.XXX,XX,- euro, 2./ dňa 15.04.2014 v čase okolo 04.19 hod. v F. na ul. W. X v priestoroch herne N. U. s krátkou guľovou zbraňou v ruke žiadal od zamestnankyne herne pošk. Y. M. vydanie hotovosti, pričom chytil poškodenú zozadu pravou rukou za oblasť krku a odsotil ju preč, následkom čoho pošk. Y. M. spadla na zem, následne sa mu pokúsila zabrániť v krádeži, na čo ju obžalovaný opätovne chytil zozadu pravou rukou cez hlavu za oblasť krku a odsotil ju smerom k zadnému barovému pultu, o ktorý si menovaná udrela zadnú časť hlavu, po páde na zem jej obžalovaný prišliapol obutou nohou hlavu o zem a následne vybral zo zásuvky buksu s finančnou hotovosťou vo výške X.XXX,XX,- euro, čím týmto svojim konaním spôsobil poškodenej spol. L. C., s. r. o., so sídlom J. XX, F., IČO: XX XXX XXX, škodu vo výške X.XXX,XX,- euro a poškodenej Y. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. W. U. XXX spôsobil ľahké zranenia, ktoré si vyžiadali lekárske ošetrenie, 3./ dňa 18.07.2014 v čase okolo 05.50 hod. v garáži obytného domu na F. Č.. XX v F. priskočil k poškodenému invalidnému dôchodcovi K. L., ktorého bez slov z rozbehu udrel pravou rukou do spánkovej oblasti ľavej časti hlavy silnou intenzitou, v dôsledku čoho poškodený spadol na zem a obžalovaný pokračoval v útoku s tým, že na zemi poškodeného opakovane udrel a to minimálne 5 krát pravou rukou do oblasti hlavy, pričom ľavou rukou sa snažil odkrývať ruky poškodeného, ktorý sa snažil brániť, pritom mu strhol látkovú ľadvinku čiernej farby, ktorú mal poškodený okolo pásu, v ktorej mal poškodený peňaženku s finančnou hotovosťou X.XXX,- euro, platobné karty k účtom vedených vo U. a. s. a v L. a. s., občiansky preukaz, preukaz poistenca U., pas, vodičský preukaz - všetko na meno poškodeného K. L. a osvedčenie o evidencii k osobnému motorovému autu zn. Opel Astra, TEČ: F.- XXXEV, čím poškodenému K. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F., F. Č.. X spôsobil škodu najmenej vo výške X.XXX,- euro a tržnú ranu na hlave vpravo, podkožný hematóm vľavo na líci, ľahké zranenia, ktoré si vyžiadali lekárske ošetrenie, t e d a v bode 1./ - proti inému použil hrozbu bezprostredného násilia a zmocnil sa cudzej veci, spôsobil tak väčšiu škodu a čin spáchal so zbraňou, v bode 2./ - proti inému použil hrozbu bezprostredného násilia a zmocnil sa cudzej veci a čin spáchal so zbraňou, v bode 3./ - proti inému použil násilie a zmocnil sa cudzej veci a čin spáchal na chorej osobe, č í m s p á c h a l v bode 1./ - zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. c/ Tr. zák., v bode 2./ a 3./ - pokračovací zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/, písm. d/ Tr. zák. Za to sa o d s u d z u j e podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, § 41 ods. 2 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 9 (deväť) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. sa pre výkon uloženého trestu zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV z 15.12.2016 sp. zn. 3T/38/2016 bol obžalovaný N. V. uznaný za vinného pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a/ Tr. zák. (skutok v bode 1./), pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a/ Tr. zák. (skutok v bode 2./) a pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. f/ Tr. zák. (skutok v bode 3./) ktorých sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že 1./ dňa 07.07.2013 v čase okolo 07.09. hod. v F. na ul. Y.. L.. M. Č.. XF v priestoroch prevádzky herne Y. so zbraňou v pravej ruke žiadal od zamestnankýň herne pošk. Y. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F., V. E. XXXX/X finančnú hotovosť, na základe čoho mu pošk. Y. X.Á. a poškodená H. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F., X. XXXX/XX, vložili do igelitovej tašky finančnú hotovosť vo výške X.XXX,XX,- euro, s ktorou z priestorov herne odišiel, čím spôsobil poškodenej spoločnosti L. C., s. r. o., IČO: XX XXX XXX, so sídlom F., J. XX škodu vo výške X.XXX,XX,- euro, 2./ dňa 15.04.2014 v čase okolo 04.19 hod. v F. na ul. W. X v priestoroch herne N. U. s krátkou guľovou zbraňou v ruke žiadal od zamestnankyne herne pošk. Y. M. vydanie hotovosti, pričom chytil poškodenú zozadu pravou rukou za oblasť krku a odsotil ju preč, následkom čoho pošk. Y. M. spadla na zem, následne sa mu pokúsila zabrániť v krádeži, na čo ju obžalovaný opätovne chytil zozadu pravou rukou cez hlavu za oblasť krku a odsotil ju smerom k zadnému barovému pultu, o ktorý si menovaná udrela zadnú časť hlavu, po páde na zem jej obžalovaný prišliapol obutou nohou hlavu o zem a následne vybral zo zásuvky buksu s finančnou hotovosťou vo výške X.XXX,XX,- euro, čím týmto svojim konaním spôsobil poškodenej spol. L. C., s. r. o., so sídlom J. XX, Bratislava, IČO: XX XXX XXX, škodu vo výške X.XXX,XX,- euro a poškodenej Y. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. W. U. XXX spôsobil ľahké zranenia, ktoré si vyžiadali lekárske ošetrenie, 3./ dňa 18.07.2014 v čase okolo 05.50 hod. v garáži obytného domu na F. Č.. XX v F. priskočil k poškodenému invalidnému dôchodcovi K. L., ktorého bez slov z rozbehu udrel pravou rukou do spánkovej oblasti ľavej časti hlavy silnou intenzitou, v dôsledku čoho poškodený spadol na zem a obžalovaný pokračoval v útoku s tým, že na zemi poškodeného opakovane udrel a to minimálne 5 krát pravou rukou do oblasti hlavy, pričom ľavou rukou sa snažil odkrývať ruky poškodeného, ktorý sa snažil brániť, pritom mu strhol látkovú ľadvinku čiernej farby, ktorú mal poškodený okolo pásu, v ktorej mal poškodený peňaženku s finančnou hotovosťou X.XXX,- euro, platobné karty k účtom vedených vo U. a. s. a v L. a. s., občiansky preukaz, preukaz poistenca U., pas, vodičský preukaz - všetko na meno poškodeného K. L. a osvedčenie o evidencii k osobnému motorovému autu zn. Opel Astra, TEČ: F.- XXXEV, čím poškodenému K. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F., F. Č.. X spôsobil škodu najmenej vo výške X.XXX,- euro a tržnú ranu na hlave vpravo, podkožný hematóm vľavo na líci, ľahké zranenia, ktoré si vyžiadali lekárske ošetrenie, Za to bol obžalovanému N. V. podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 37 písm. h), § 38 ods. 7 a § 41 ods. 2 Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 9 (deväť) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. bol obžalovaný pre výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkonu trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd zaviazal obžalovaného k náhrade škody poškodenému K. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., F. XX, vo výške X.XXX,- euro. Proti prvostupňovému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný N. V.. V písomných dôvodoch odvolania obžalovaný prostredníctvom zvolenej obhajkyne vytýkal okresnému súdu, že ho uznal za vinného v zmysle podanej obžaloby na základe iba nepriamych dôkazov, pričom tieto povýšil nad dôkazy priame a pripísal im punc absolútnej vierohodnosti. Vychádzajúc z obsahu výpovedí, ako aj z konfrontácie medzi ním a svedkyňou Y. V., uskutočnenej dňa 04.01.2016 bolo nesporné, že skutky kladené mu za vinu popieral od samotného začiatku. V jeho výpovedi došlo vo večerných hodinách a ku konfrontácii so svedkyňou Y. V. dokonca v pokročilej nočnej hodine, čo vyplýva z časového údaju v zápisnici. Nakoľko k jeho priznaniu nedošlo, orgány činné v trestnom konaní vykonali opakovane jeho výsluch nasledujúci deň t. j. 05.01.2016. Nebol dôvod však opakovať jeho výsluch nasledujúci deň, nakoľko k pôvodnej výpovedi jeho osoby došlo po vznesení obvinenia dňa 04.01.2016, čím táto prvotná výpoveď spĺňala podmienku procesnej aplikovateľnosti. Jeho obhajkyňa od začiatku trestného stíhania telefonicky kontaktovala vyšetrovateľa PZ dňa 05.01.2016, pričom tento ju vôbec neupovedomil o opakovaní výsluchu. Odvolateľ zvýraznil, že za dôležitejšiu skutočnosť a obzvlášť hrubé porušenie jeho práva na obhajobu považuje fakt, že za prítomnosti obhajkyne rovnako nedošlo k opakovanému vypočutiu ťažiskovej svedkyne Y. V.. Uvedené žiadal spolu s obhajkyňou opakovane, pričom táto skutočnosť vyplýva aj zo záznamu o preštudovaní zo dňa 06.04.2016, kedy taktiež poukazoval na pokročilú hodinu vykonania úkonu konfrontácie medzi ním a svedkyňou V.. Na hlavnom pojednávaní on sám súdu ozrejmil, za akých okolností došlo k zmene jeho výpovede. Túto zmenenú výpoveď z prípravného konania si nečítal, len ju formálne podpísal v presvedčení, že bude prepustený zo zadržania na slobodu. Obžalovaný ďalej zdôraznil, že prvostupňový súd, resp. členovia senátu neboli prítomní pri priebehu vyššie uvedeného výsluchu a teda hodnotenie toho, či si prečítal alebo neprečítal zápisnicu z prípravného konania, ako aj priebeh predmetného výsluchu mu neprináleží. Odvolateľ poukázal aj na obsahovú stránku odcudzujúceho rozsudku. Podľa jeho názoru došlo k cenzúre a k „selektovaniu“ časti výpovedí svedkov z hlavného pojednávania. Ako jasný príklad poukázal na hodnotenie výpovede svedkyne Y. M. z hlavného pojednávania. Táto svedkyňa opisovala priebeh jej výsluchu počas prípravného konania, pričom je zrejmé, že zápisnica z jej výsluchu zo dňa 05.01.2016 nezodpovedá skutočnému priebehu tohto výsluchu. Na hlavnom pojednávaní opísala, že počas jej výpovede bolo zo strany Policajného zboru prehrávané video z predmetného skutku, ktoré bolo zastavené s cieľom opoznania páchateľa skutku svedkyňou. Z výpovede menovanej svedkyne na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že v roku 2016 bola vypovedať asi dva až trikrát. Vychádzajúc z faktu, že dňa 04.01.2016 mu bolo vznesené obvinenie, je zrejmé, že v prípade všetkých svedkyňou uvedených výpovedí, muselo ísť o výpovede procesne použiteľné. Pokiaľ teda svedkyňa M. absolvovala viacero výpovedí počas roku 2016, odvolateľ zdôraznil, že o týchto úkonoch nemal vedomosť a už vôbec o nich nebola vyrozumená jeho obhajkyňa. Uvedené je neakceptovateľné a ide o hrubé porušenie práva na obhajobu, predstavujúceho jedného z nosných pilierov trestného konania. Odcudzujúci výrok prvostupňový súd oprel výlučne o tvrdenie jednej svedkyne, ktorou bola Y. V.. Senát prvostupňového súdu však túto výpoveď neposudzoval dôkladne a čo je najdôležitejšie, v žiadnom smere sa nezaoberal motívom výpovede menovanej svedkyne. Ak aj prvostupňový súd nevzhliadol doslovne nenávistný postoj svedkyne Y. V. voči jeho osobe v úvode jej výsluchu na hlavnom pojednávaní, tento bol nepochybne preukázaný počas ďalšieho priebehu, a to nielen deklarovaním rozvodového konania s pripojeným odkazom zaslaným jemu V. do ústavu na výkon väzby. Z procesného hľadiska obžalovaný považoval za potrebné poukázať na postoj svedkyne V. na hlavnom pojednávaní. Hoci táto po zákonnom poučení zo strany súdu odmietla vypovedať, aj tak bolo zrejmé, že svedkyňa nebola pripravená vypovedať. Odvolaním sa na jej výpoveď z prípravného konania sa síce vyhla výpovedi na hlavnom pojednávaní, avšak zároveň uvedeným spôsobom nastolila stav porušenia zásady kontradiktórnosti, ako aj absenciu naplnenia zásady bezprostrednosti a ústnosti. Odvolanie sa svedkyne V.Á. na výpoveď z prípravného konania je v tomto procese absolútne neakceptovateľné. Pokiaľ prvostupňový súd hodnotil výpoveď svedkyne V. z prípravného konania, to treba vyhodnotiť ako neprípustné a to obzvlášť v situácii, kedy dochádza k hodnoteniu výpovede jedného svedka, ktorá musí byť podporená aj inými dôkazmi. Nakoľko obsah výpovede svedkyne Y. V. nebol podložený ďalšími vierohodnými dôkazmi, nemožno považovať túto výpoveď za hodnovernú. Snaha prvostupňového súdu podporiť svoj zámer o jeho vine dôvodením o vkladoch na bankové účty, ku ktorým malo dôjsť v relevantných obdobiach, je možné označiť ako zúfalý pokus okresného súdu vyprodukovať nepriamy dôkaz, ktorý ho má usvedčovať. Vklad finančných prostriedkov hoci aj v blízkom období vo vzťahu k inkriminovanému času, nemôže byť automaticky vyhodnotený ako príjem pochádzajúci zo spáchania trestnej činnosti. Takáto argumentácia trpí absenciou elementárnej logiky. Odvolateľ ďalej uviedol, že práve v tejto súvislosti navrhol vykonať ďalší dôkaz, na ktorý však nebol braný zreteľ. Takýmto dôkazom bolo čestné prehlásenie jeho rodinného príslušníka Y. R., ktorý mu opakovane požičiaval finančné sumy, pričom v danom smere išlo o relevantné časové obdobie. Napriek tomu súd nepristúpil k jeho osobnému výsluchu, pričom nešlo o svedka z počutia, ale svedka priameho. Z hľadiska dokazovania obžalovaný podotkol, že ku každému zo žalovaných skutkov vypovedali svedkovia ako osoby v procesnom postavení poškodených. Ani jedna z týchto osôb neoznačili jeho osobu ako páchateľa. Tieto svedecké výpovede nedosiahli jednotu a zhodu v takom ponímaní, kde by čo i len teoreticky bolo možné vyvodiť jednoznačný záver o tom, že by práve on mal byť páchateľom žalovaných skutkov. Argumentácia o nosení oblečenia tmavej farby, ktoré mal mať páchateľ v čase skutkov oblečené, v danom smere neobstojí. Obžalovaný tiež uviedol, že rovnako snaha o pripísanie jeho znalostí o chmatoch, ktoré sú charakteristickými pre osoby zápasníka a ktoré mali byť podľa názoru prvostupňového súdu aplikované pri jednom zo skutkov, je rovnako výsmechom samotného dokazovania. Dôvodenie o zhode s pachovou stopou, rovnako odvolateľ považoval za scestné, pričom zo spisového materiálu je zrejmé, že takáto zhoda sa vzťahovala aj na svedka V. Q., ktorý sám potvrdil svoju účasť v herni. Zo spisového materiálu nie je vôbec zrejmé, akou metódou došlo k zachyteniu údajnej pachovej stopy a rovnako ani iné podrobnosti o jej odobratí na inkriminovanom mieste. Nie je zrejmý dátum, čas, spôsob odobratia tejto stopy, ani či v jej vyhodnoteniu došlo využitím služobného psa a to v súlade s kriminalistickými postupmi. Bolo povinnosť okresného súdu predvolať príslušníkov vykonávajúcich takýto zásah a rovnako i vykonať osobný výsluch znalca vypracujúceho znalecký posudok. Uznať vinu za tak vážne skutky, akými sú zločiny lúpeže, kde samotní poškodení neoznačia jeho osobu ako páchateľa, je naozaj absurdné a fatálnou fackou spravodlivosti. Pokiaľ ide o uložený trest, odvolateľ poukázal na zákonnú sadzbu. Táto síce je pri uvedenej kvalifikácii stanovená v rozmedzí od 7 do 12 rokov, avšak podľa jeho vnímania, okresný súd svojvoľne zmenil aj samotnú trestnú sadzbu. Fakt, že poškodený, ktorý bol napadnutý pri útoku, je invalid, nezakladá v žiadnom smere skutočnosť, že on (obvinený) bol osobou útočníka pri danom skutku. O to viac platí, že keď poškodený sám vypovedal na hlavnom pojednávaní a jeho (obvineného) neoznačil ako osobu útočníka. Vo vzťahu k výpovedi tohto svedka, sám odvolateľ na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom poukázal na tú časť jeho výpovede z prípravného konania, kedy tento uvádzal, že útočníkovi videl obrys spodnej brady. Prvostupňový súd bol upozornený, že on (obvinený) má hlbokú jazvu na spodnej brade, ktorou je poznačený od útleho veku, pričom pri bezprostrednej blízkosti, túto nie je možné nevidieť. Záverom obžalovaný konštatoval, že v predmetnej trestnej veci neboli preukázané skutočnosti súvisiace s okolnosťami k žalovaným skutkom, pretože okolnosti takéhoto charakteru neexistujú. Dokazujú to vypočuté osoby v procesnom postavení poškodených a svedkov, ako aj súhrn ostatných dôkazov. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a sám rozhodol spôsobom, že ho spod obžaloby oslobodí. Alternatívne navrhol, aby odvolací súd po zrušení napadnutého rozsudku vec vrátil prvostupňovému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom sa obhajkyňa obžalovaného v plnom rozsahu pridržiavala písomných dôvodov podaného odvolania. Odvolanie obžalovaného smerovalo tak do výroku o vine, ako aj do výroku o treste. Navrhla, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a sám rozhodol spôsobom, že obžalovaného spod obžaloby oslobodí pre nedostatok dôkazov. Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí navrhol, aby odvolací súd odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietol. Rozhodnutie okresného súdu považoval za správne a zákonné vo všetkých jeho výrokoch. Napokon obžalovaný uviedol, že sa pridržiava písomne podaného odvolania a navrhuje, aby ho odvolací súd v plnom rozsahu oslobodil. Krajský súd v Bratislave podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že podané odvolanie obžalovaného N. V. je iba čiastočne dôvodné. Podľa § 321 ods.1 písm. b) Tr.por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Podľa § 321 ods.1 písm. d) Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona. Podľa § 322 ods.3 Tr.por. veta prvá odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený, alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V prvom rade je nutné konštatovať, že odvolací súd môže aj bez vykonania ďalších dôkazov zrušiť napadnutý rozsudok a sám za podmienok uvedených v ustanovení § 322 ods. 3 Tr. por. vo veci rozhodnúť, ak súd prvého stupňa správne a úplne zistil skutkový stav veci a odvolací súd svoj odlišný záver v otázke viny urobí len na podklade iného právneho posúdenia správnych skutkových zistení urobených súdom prvého stupňa (primerane judikatúra Najvyššieho súdu ČR R 57/1998). Krajský súd ďalej vyslovuje, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdených zločinov, je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym zásadným chybám (okrem súdom prečítanej výpovede svedkyne Y. V. z prípravného konania), ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pokiaľ ide o zistenie, že predmetné skutky sa stali spôsobom popísaným vo výrokovej časti napadnutého rozsudku a tieto spáchal obžalovaný N. V.. Na tomto základe potom prvostupňový súd vyvodil z dôkazov skutkové zistenia, ktoré sú správne a ktorým nemožno nič vytknúť. Odvolateľ sa mýli, keď napadnutý rozsudok označuje za nezákonný. V žiadnom prípade nejde o taký rozsudok, ktorý by bol založený iba na úvahách a presvedčení okresného súdu, ktoré by nemali oporu vo vykonanom dokazovaní. Rovnako nejde o rozsudok, v ktorom by sa vychádzalo výlučne z nepriamych dôkazov, ktoré navyše mali vyvolávať isté pochybnosti a ktorým sa mal dávať zo strany okresného súdu punc absolútnej hodnovernosti. S poukazom na túto námietku odvolateľa treba zopakovať, že ani odvolací súd nemá pochybnosti o správnosti skutkových zistení uvedených vo výroku napadnutého rozsudku, pretože zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní a je nimi jednoznačne a nepochybne preukázané, že to bol práve obžalovaný N.Á. V., ktorý v kritickom čase za daných okolností, ako aj spôsobom ustáleným v rozsudku súdu prvého stupňa, sa dopustil konania, ktoré je opísané v skutkových vetách napadnutého rozsudku. Nadriadený súd preto považuje odvolacie námietky obžalovaného za účelové, odvracajúce pozornosť od podstaty veci. Ani krajský súd nemal žiadny relevantný dôvod na to, aby spochybnil všetky, prípadne istú časť priamych alebo nepriamych dôkazov, ktoré boli zabezpečené počas vyšetrovania v rámci prípravného konania a ktoré napokon boli aj v súdnom konaní zákonným spôsobom vykonané, prípadne oboznámené (okrem súdom prečítanej výpovede svedkyne Y. V. z prípravného konania). Tieto dôkazy totiž vytvorili priestor pre jednoznačné vyslovenie viny obžalovaného ohľadom jednotlivých skutkov napadnutého rozsudku. Odvolací súd konštatuje, že okresný súd nepochybil, keď svoj záver o vine obžalovaného založil predovšetkým na doznávajúcej sa výpovedi obžalovaného zo dňa 05.01.2016 (išlo o druhú fázu jeho výsluchu), pričom súčasne vyslovuje, že táto jeho doznávajúca výpoveď z prípravného konania netrpí žiadnymi procesnými chybami, pre ktoré by bola v súdnom konaní nepoužiteľná. Obžalovaný v tejto výpovedi (t. j. v druhej fáze), spáchanie všetkých troch skutkov doznal, uviedol spôsob ich spáchania, popísal slová, ktoré použil voči poškodeným - svedkom zhodne s ich tvrdeniami, nepoprel použitie zbrane a igelitovej tašky, rovnako v súlade s tvrdeniami poškodených, podrobne popísal spôsob útoku a ohľadom skutku v bode 3./ popísal aj zranenia poškodeného K. L.. Vypovedal aj o spôsobe svojho maskovania, rovnako ako o tom vypovedali poškodení - svedkovia ohľadom skutkov v bodoch 1./ a 2./. Obžalovaný v prípravnom konaní tiež uviedol, že v tomto čase mal dlhy a získané peniaze z trestnej činnosti použil na úhradu nájomného. S touto doznávajúcou výpoveďou obžalovaného korešpondovali aj výpovede poškodených - svedkov Y. X., H. F., Y.Á. M. E. K. L.. Poškodení - svedkovia zhodne konštatovali, že páchateľ bol vysoký, vyšportovanej, zavalitej postavy ako zápasník. Z výpovede poškodenej Y. M. vyplynulo, že voči nej páchateľ použil zápasnícky chvat - prehodenie cez hlavu, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo, že popis páchateľa poškodenými zodpovedal popisu obžalovaného a tento bol v minulosti zápasník, takže ovládal hmaty a chvaty. Tmavé oči páchateľa rovnako popísala vo svojej výpovedi poškodená - svedkyňa M. a hoci obžalovaného na sto percent nemohla v prípravnom konaní opoznať podľa očí, na hlavnom pojednávaní pripustila, že oči obžalovaného sa podobajú na oči páchateľa. Vyššie menovaní poškodení - svedkovia popísali použitie zbrane aj tašky zhodne s tým, ako to uvádzal obžalovaný v prípravnom konaní. Popísali aj použité slová pri prepade herne (skutky v bodoch 1./ a 2./). Poškodený - svedok L. podrobne popísal útok páchateľa a ten sa plne zhodoval s popisom útoku, ktorý popísal obžalovaný v prípravnom konaní (skutok v bode 3./). Takéto detaily skutkov si nemohol obžalovaný vymyslieť, ak by pri týchto skutkoch nebol osobne. Treba dodať k námietkam obžalovaného, že poškodený svedok L. si vôbec nemusel všimnúť jazvu na jeho brade, nakoľko táto je takmer neviditeľná, už zahojená a pred útokom obžalovaného sa poškodený bránil tak, že si dával ruky pred svoju tvár. Treba poukázať aj na výpoveď poškodenej - svedkyne Y. X., ktorá uviedla, že páchateľ musel byť v herni aj predtým, lebo vedel, kedy odchádzajú zamestnanci SBS- ky a vedel, kde sa nachádza trezor. Takéto vedomosti bežní návštevníci herne nemajú, ale je tu daný reálny predpoklad, že takýmito informáciami disponovali zamestnanci SBS-ky, pričom z dokazovania vyplynulo aj to, že obžalovaný v tejto herni v minulosti pracoval ako zamestnanec SBS-ky, takže musel vedieť, kedy takíto zamestnanci odchádzajú a kde sa nachádza trezor. Pre úplnosť treba konštatovať, že obžalovaný v prvotnej fáze svojej výpovede z prípravného konania zo dňa 05.01.2016 spáchania skutkov popieral, vrátane toho, že nemal dôvod byť v roku 2013 v herniach Y. a N. U.. V rozpore s týmto tvrdením je však to, že na mieste činu (skutok v bode 1./) bola zaistená pachová stopa pri pulte, teda tam, kde stál páchateľ skutku, o čom podrobne vypovedali aj poškodené - svedkyne Y. X. E. H. F.. Napokon z listinných dôkazov a to z výpisu účtu jednoznačne vyplynulo, že Y. V. (manželka obžalovaného) uhrádzala nájomné dňa 15.04.2014 v sume XXX,- euro, pričom skutok v bode 2./ sa stal v skorých ranných hodinách dňa 15.04.2014. Druhú platbu nájomného uhradila manželka obžalovaného dňa 18.07.2014 v sume XXX,- euro, pričom skutok v bode 3./ sa stal tiež v skorých ranných hodinách dňa 18.07.2014. Aj toto preukazuje, že motívom páchania tejto trestnej činnosti bola snaha získať finančné prostriedky na úhradu nájomného. Pokiaľ išlo o ďalšie odvolacie námietky obžalovaného, krajský súd zistil, že nejde o novú doteraz neuplatnenú obhajobu obžalovaného, ale len opakované tvrdenia v konaní pred súdom I. stupňa, s ktorými sa dôsledne a v súlade so stavom veci vysporiadal okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Senát krajského súdu sa nestotožnil ani s námietkou obžalovaného, že nevypočutím svedka Y. R. v súdnom konaní, došlo k porušeniu práva na obhajobu a práva na spravodlivý proces. K tomuto odvolací súd dodáva, že súd nie je povinný vykonať každý dôkaz, ktorý bol stranou konania navrhnutý. Neakceptovanie dôkazu obžalovaného nie je možné považovať za porušenie práva na obhajobu, keď súd odmietne ďalej vykonávať dokazovanie, resp. ďalej overovať určitú skutkovú okolnosť, ktorú považuje za dokázanú. Povinnosťou súdu je zaoberať sa dôkaznými návrhmi obhajoby, avšak povinnosť súdu vykonať všetky obhajobou (alebo prokurátorom) navrhované dôkazy neexistuje. Zásada rovnosti strán v konaní pred súdom teda neznamená, že by súd bol povinný vyhovieť všetkým návrhom strán, prípadne dbať na to, aby dôkazy vykonané z ich podnetu boli v určitom úmernom pomere. Rovnako tak článok 6 ods. 3 písm. d/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd neposkytuje absolútne právo na výsluch každého svedka, ktorého menovite uviedla obhajoba. Odvolací súd uzatvára, že v konaní pred súdom prvého stupňa boli vykonané všetky relevantné dôkazy, pričom už z ich vykonania bol spoľahlivo zaistený a ustálený skutkový stav veci a to bez rozumných (dôvodných) pochybností. Vzhľadom k uvedenému, považuje nadriadený súd za nadbytočný obžalovaným navrhnutý výsluch svedka Y. R.. Na strane druhej, k tej odvolacej námietke obžalovaného, v ktorej sa poukazovalo, že pokiaľ okresný súd na hlavnom pojednávaní prečítal výpoveď svedkyne Y. V. z prípravného konania, tak porušil zásadu kontradiktórnosti, krajský súd musí konštatovať, že táto námietka je opodstatnená. Treba zvýrazniť, že pokiaľ výpoveď svedkyne Y. V. má byť jedným z rozhodujúcich usvedčujúcich dôkazov, potom v takomto prípade je vždy nevyhnutné, aby mal obžalovaný možnosť viesť kontradiktórny výsluch takejto osoby. V opačnom prípade nie je možné hovoriť o spravodlivom procese a dochádza k porušeniu článku 6 ods. 3 písm. d/ Dohovoru a ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré výslovne stanovuje, že „každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva a to (okrem iného) právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.“ Pokiaľ ide o výklad článku 6 ods. 3 písm. d/ citovaného Dohovoru, tak obsah tohto článku vyložil Európsky súd pre ľudské práva tak, že ak ide o výpoveď, ktorá môže mať rozhodujúcu alebo významnú úlohu pri uznaní obvineného za vinného a ktorá nebola v prípravnom konaní vykonaná za podmienok kontradiktórnosti, možno ju na hlavnom pojednávaní v konaní pred súdom prečítať len vtedy, ak svedok opätovne na hlavnom pojednávaní vypovedal. V prípade, ak opätovná výpoveď takejto osoby na hlavnom pojednávaní už nie je možná, pričom jeho výpoveď v prípravnom konaní nebola vykonaná za podmienok kontradiktórnosti, nemožno na nej založiť odsúdenie obvineného ( primerane pozri rozhodnutia európskeho súdu Unterpertinger v. Rakúsko, Kostovski v. Holandsko, Windisch v. Rakúsko, Van Mechelen a spol. v. Holandsko, Ludi v. Švajčiarsko). Krajský súd uzatvára, že na výpovedi svedkyne Y. V., ktorú vykonala v prípravnom konaní nie je preto možné založiť odsúdenie obžalovaného a pri zisťovaní skutkového stavu veci nie je možné na ňu vôbec prihliadať, nakoľko sa stala v konaní pred súdom procesne neprípustným dôkazom. Pre úplnosť treba dodať, že svedkyňa Y. V. na hlavnom pojednávaní využila svoje zákonné právo a v zmysle ustanovenia § 130 ods. 2 Tr. por. odoprela výpoveď. Okresný súd teda pochybil, keď pri ustálení viny obžalovaného prihliadol aj na výpoveď svedkyne Y. V. z prípravného konania, ktorá nebola vykonaná kontradiktórnym spôsobom, čo napokon bolo jedným z hlavných apelačných dôvodov odvolacieho súdu vo vzťahu k výroku o vine napadnutého rozsudku. Tento vytýkaný nedostatok však konvalidoval krajský súd, ktorý v rámci svojho postupu na takýto dôkaz neprihliadol. V neposlednom rade treba uviesť, že odvolací súd upravil vo svojom rozhodnutí tzv. skutkovú vetu v bode 3./ tak, že upravil výšku spôsobenej škody zo sumy X.XXX,- euro na sumu X.XXX,- euro, nakoľko súd musí na jednej strane skutok uvedený v obžalobe prejednať v celom rozsahu, na strane druhej má právo, dokonca povinnosť do rozhodnutia premietnuť výsledky hlavného pojednávania, ktoré prípadne údaje uvedené v obžalobe modifikujú alebo aj negujú, pokiaľ sa neporuší totožnosť skutku. Odvolací súd po preskúmaní obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj vyšetrovací spis, dospel k jednoznačnému záveru, že výrok o vine obžalovaného je založený na presvedčivých dôkazoch, ktoré sú vyššie rozvedené a ktoré bez akejkoľvek pochybnosti vylučujú akúkoľvek inú alternatívu skutkového deja alebo inú osobu páchateľa, než ktorý bol na základe týchto dôkazov ustálený. V tomto smere spochybňovanie dôkazov zo strany obžalovaného (okrem súdom prečítanej výpovede svedkyne Y. V.Ň. z prípravného konania) nemohlo obstáť. V posudzovanom prípade súd II. stupňa skúmal, či boli alebo neboli splanené zákonné podmienky zakotvené v § 122 ods. 10 Tr. zák. na kvalifikovanie činu zo dňa 15.04.2014 (skutku v bode 2./) a činu zo dňa 18.07.2014 (skutku v bode 3./), ako jedného pokračovacieho trestného činu. Podľa § 122 ods. 10 Tr. zák. za pokračovací trestný čin sa považuje, ak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin; to neplatí vo vzťahu k čiastkovým útokom spáchaným mimo územia Slovenskej republiky. Vyššie uvedené čiastkové útoky boli spáchané výlučne v F., teda možno hovoriť o miestnej súvislosti. Jedná sa aj o časovú súvislosť, nakoľko oba útoky boli spáchané v priebehu štyroch kalendárnych mesiacov roku 2014 ( od 15.04.2014 do 18.07.2014). Majú tiež rovnaký, resp. obdobný spôsob vykonania, keďže ide o zločin lúpeže. Napokon majú tú istú subjektívnu súvislosť, ktorá je daná jednotiacim zámerom obžalovaného. Rovnako je splnená formálna podmienka upravená ustanovením § 122 ods. 13 Tr. zák., keďže k spáchaniu týchto čiastkových útokov došlo predtým, než bolo obžalovanému oznámené vznesenie obvinenia za jeden z týchto čiastkových útokov. S poukazom na tieto zistenia, nadriadený súd uzatvára, že čiastkové útoky zo dňa 15.04.2014 a zo dňa 18.07.2014 vymedzené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku Okresného súdu Bratislava IV z 15.12.2016 sp. zn. 3T/38/2016 v bodoch 2./ až 3./ tvoria iba jeden skutok, ktorý je potrebný právne kvalifikovať ako pokračovací zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/, písm. d/ Tr. zák. Odvolací súd preto protiprávne konanie obžalovaného N. V. právne kvalifikoval v bode 1./ ako zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. c/ Tr. zák. a v bodoch 2./ až 3./ ako pokračovací zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/, písm. d/ Tr. zák. Nakoľko odvolací súd na základe podaného odvolania obžalovaného zrušil výrok o vine (§ 321 ods. 3 Tr. por.), musel obligatórne zrušiť aj celý výrok o teste, ako aj všetky ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad (výrok o náhrade škody). Navyše krajský súd zistil aj ďalšie pochybenie okresného súdu vo výroku o treste, ako aj o výroku o náhrade škody, čo zakladalo ďalší dôvod na zrušenie týchto výrokov (§ 321 ods. 1 písm. d/, písm. f/ Tr. por.). Pri skúmaní výroku o treste napadnutého rozsudku odvolací súd totiž zistil, že okresný súd postupoval v rozpore s ustanovením § 38 ods. 2 Tr. zák., keď nesprávne ustálil vzájomný pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Všetky poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, ktoré budú tvoriť vzájomný pomer, musia byť vždy nepochybne a spoľahlivo preukázané. Miera závažnosti jednotlivých poľahčujúcich a priťažujúcich okolností musí byť taktiež nepochybne a spoľahlivo preukázaná. Úplné zistenie všetkých poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, ako aj zhodnotenie stupňa ich intenzity vo vzťahu k ostatným okolnostiam, ktoré sa týkajú činu a osoby páchateľa je nevyhnutnou podmienkou na určenie druhu a výmery trestu. Okresný súd pochybil, keď obžalovanému priznal priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr. zák., t. j. spáchal viac trestných činov, hoci túto istú okolnosť mal zohľadniť v jeho neprospech pri použití tzv. asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., nakoľko jeden zo zbiehajúcich trestných činov bol zločinom. Súd prvého stupňa opomenul aplikovať ustanovení § 38 ods. 1 Tr. zák. so zreteľom na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1/2011, podľa ktorého spáchanie zbiehajúceho sa trestného činu sa v súlade so zásadou „ne bis in idem“, vyjadrenou v § 38 ods. 1 Tr. zák. nepoužije ako priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr. zák., ak by išlo zároveň o okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, pričom môže ísť aj o okolnosť podľa ustanovenia všeobecnej časti Trestného zákona (§ 41 ods. 2). Aj napriek tomu, že súd I. stupňa nesprávne ustálil vzájomný pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, tak ním uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov treba považovať za primeraný a dostatočný. Ani odvolací súd nevzhliadol žiadny zákonný dôvod na zmiernenie tohto trestu, hoci obžalovaný v dôvodoch podaného odvolania sa vyjadroval k neprimeranosti tohto druhu trestu a jeho výmery. Odvolací súd pri ukladaní trestu predovšetkým vychádzal z okolností prípadu, t. j. zo všetkého čo charakterizovalo všetky skutky, spôsob ich vykonania a následky, zavinenie, pohnútku, prostredie a situáciu, za ktorej boli všetky skutky, resp. čiastkové útoky spáchané a v neposlednom rade aj to, akú negatívnu odozvu, resp. rozhorčenie mali tieto činy vo verejnosti. Tiež prihliadol na osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosti nápravy. S poukazom na vyššie uvedené, krajský súd obžalovanému uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 9 rokov, t. j. rovnaký druh trestu, vrátane rovnakej výmery, aký bol uložený súdom prvého stupňa, avšak pri aplikácii ustanovenia § 188 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 a § 41 ods. 2 Tr. zák. Odvolací súd obžalovaného zaradil na výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia (§ 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák.). Tento výrok prevzal z rozhodnutia súdu prvého stupňa, keďže ho považoval za zákonný a správny. Čo sa týka výroku o náhrade škody, ktorým podľa § 287 ods. 1 Tr. por. bol obžalovaný zaviazaný uhradiť poškodenému K. L. finančnú čiastku vo výške X.XXX,- euro, tak aj tento výrok nebol súladný so stavom veci a zákonom. Ak poškodený K. L. v prípravnom konaní žiadal nahradiť spôsobenú škodu bez konkrétneho vyčíslenia (ústne podanie do zápisnice o jeho výsluchu zo dňa 18.07.2014 na č. l. 154 - 156), išlo o uplatnený nárok v rozpore s ustanovením § 46 ods. 3 Tr. por., keďže z tohto návrhu nevyplynulo, v akej konkrétnej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje. Vyjadrenie poškodeného v tom zmysle, že sa pripája k trestnému konaniu s požiadavkou na náhradu škody, ktorú žiadnym spôsobom nekonkretizuje, nemožno považovať za riadne uplatnený nárok na náhradu škody, pokiaľ z neho nevyplýva, v akej aspoň minimálnej výške má byť škoda spôsobená trestným činom uhradená (R 7/1968). Podľa § 46 ods. 3 Tr. por. návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhrady škody uplatňuje. Pre úplnosť treba dodať, že poškodený K. L. konkrétne vyčíslenie náhrady škody voči obžalovanému si neuplatnil ani v súdnom konaní po podaní obžaloby (na č. l. 592), dokonca sa nedokázal presne vyjadriť, či v peňaženke mal X.XXX,- euro alebo X.XXX,- euro. Za tejto situácie nemal okresný súd rozhodnúť žiadnym výrokom o náhrade škody, dokonca ani podľa § 288 ods. 1 Tr. por. účinného do 30.06.2016 a poškodeného odkázať s jeho nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Výrok o náhrade škody musí byť vyslovený len na podklade návrhu poškodeného, ktorý je v súlade s ustanovením § 46 ods. 3 Tr. por. To mimo iného znamená, že návrh musí byť uplatnený riadne a včas. Takéto pochybenie krajský súd napravil tak, že nerozhodol žiadnym výrokom o náhrade škody. Odvolací súd na podklade odvolania obžalovaného napokon rozhodol spôsobom, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.