Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1To/62/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1416010137 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Zelenayová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1416010137.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Zelenayovej a sudcov JUDr. Magdalény Blažovej a JUDr. Richarda Molnára, v trestnej veci proti obžalovanému A. Q., pre pokračovací zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. b/, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e/ Trestného zákona a iné, o odvolaniach okresnej prokurátorky a obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. 3T/53/2016 z 21.03.2017, na verejnom zasadnutí konanom dňa 11. októbra 2017 takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm. e/, ods. 2 Tr. por. z r u š u j e sa rozsudok Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. 3T/53/2016 z 21.03.2017 v celom výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a vo výroku, ktorým bol obžalovaný zaviazaný k náhrade škody poškodenej R.. M. U., CSc. Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. sa Obžalovanému A. Q., nar. XX.XX.XXXX/XXXX v Bratislave, trvale bytom U. - Ružinov, t. č. ÚVTOS Želiezovce, u k l a d á za trestné činy v bodoch 1/ a 2/ napadnutého rozsudku podľa § 212 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l/, § 37 písm. h/, písm. m/, § 38 ods. 4, § 41 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 41 ods. 1 Trestného zákona a § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Tr. zák., per analogiam, spoločný úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 3 (tri) roky. Podľa 48 ods. 2 písm. b/ Trestného zákona súd pre výkon uloženého trestu obžalovaného zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Podľa § 41 ods. 3 Trestného zákona súd zrušuje výrok o vine a treste v rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 46T/7/2016, zo dňa 06.04.2016, právoplatný dňa 02.06.2016, ako aj všetky ďalšie výroky, ktoré majú v uvedenom výroku o vine svoj podklad. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd zaväzuje obžalovaného k náhrade škody poškodenej PhDr. M. U., CSc., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Romanova XX, Bratislava vo výške 350,-Eur. Vo zvyšných častiach napadnutý rozsudok zostáva nedotknutý. II. Podľa § 316 ods. 1 Tr. por. odvolanie obžalovaného A. Q., nar. XX.XX.XXXX/XXXX v U., ktoré podal proti výroku o vine, sa zamieta. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. 3T/53/2016 z 21.03.2017 bol obžalovaný Filip Q. uznaný za vinného v bode1/ z pokračovacieho prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona a v bode1/ a 2/ z pokračovacieho zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. b/, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e/ Trestného zákona na tom skutkovom základe, že 1/ obvinený v čase od 19:30 hod. dňa 18.10.2014 do 13:45 hod. dňa 19.10.2014 v Bratislave - Devínskej Novej Vsi, v chatovej oblasti T., na parcele č. XXXX/XX sa vlámal do záhradnej chatky tak, že neznámym spôsobom a predmetom prestrihol oplotenie záhrady, vnikol na pozemok, následne neznámym spôsobom a predmetom hol vonkajšie mreže a rozbil sklenenú výplň okna, vošiel do chatky a vzal odtiaľ 1ks elektrocentrálu R., 1500W žltej farby, neznámeho výrobného čísla v hodnote 150,-Eur, 1ks elektrocentrálu EINHELL 950 W, tehlovo oranžovo - šedej farby, neznámeho výrobného čísla v hodnote 50,-Eur, 1ks pružinovú vyžínačku s príslušenstvom zn. Pattfield B-Trimmer v hodnote 88,38Eur, 1ks plynovej bomby modro zelenej farby o objeme 2L v hodnote 10,-Eur, 1ks káblový bubon - predlžovačka s ochranou, 20 metrová so 4 zásuvkami modro čiernej farby v hodnote 15,-Eur, 1ks káblový bubon - predlžovačka 50 metrová oranžovej farby v hodnote 15,-Eur, čím poškodenému T. T., trvale bytom R. kríži 8, U., spôsobil škodu vo výške 328,38Eur, ďalej obvinený taktiež v tom čase a na tom istom mieste, na vedľajšej parcele č. 2844/22 sa vlámal do záhradnej chatky č. 58 a to tak, že doposiaľ nezisteným spôsobom prestrihol oplotenie, vnikol na pozemok, poškodil zámok na dverách do pivnice, vošiel do pivnice a vzal odtiaľ 1ks elektrocentrálu zn. OHC Motor 1kW, čierno - červenej farby, používanú cca 3 roky v hodnote 75,-Eur, potom sa presunul po pozemku k dverám do prízemia chatky, kde doposiaľ nezisteným spôsobom a predmetom vylomil FAB zámok na dverách a z prízemia odcudzil 1ks krovinorez zn. Stihl, typ FS-55, výrobné číslo XXXXXXXXX, používaný cca 4 roky v hodnote 20,-Eur, čím poškodenej N. F., trvale bytom F. č. 46, Bratislava, spôsobil škodu vo výške 95,-Eur, ďalej obvinený taktiež v tom istom čase a na tom istom mieste, na vedľajšej parcele č. XXXX/XX sa vlámal do záhradnej chatky č. 61 a to tak, že doposiaľ nezisteným spôsobom vnikol na pozemok chatky a následne nezisteným spôsobom a predmetom rozbil 4ks sklenených tvárnic, vošiel do chatky a vzal odtiaľ 1ks motorovú pílu zn. Stihl, oranžovej farby, používanú cca mesiac, neznámeho modelu, neznámeho výrobného čísla, v presne nezistenej hodnote, 1ks príklepovú vŕtačku zn. OK, žlto - čiernej farby, neznámeho modelu, neznámeho výrobného čísla, používanú cca 2 roky v presne nezistenej hodnote, 1ks vŕtačku neznámej značky, neznámeho modelu, neznámeho výrobného čísla používanú 4 roky v presne nezistenej hodnote, čím poškodenému J.. H. Y., trvale bytom R. F. č. XXXX/XX, Bratislava, spôsobil škodu v presne nezistenej výške, pričom obvinený sa skutkov dopustil napriek tomu, že bol trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava II, sp.zn. 0T/145/2014, zo dňa 25.03.2014, právoplatným dňa 25.03.2014 uznaný za vinného zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/ Tr.zák., ako aj trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava III, sp.zn. 0T/141/2014, zo dňa 26.09.2014, právoplatným dňa 26.09.2014 uznaný za vinného zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. b/ Tr.zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr.zák., teda obvinený spôsobil celkovú škodu krádežou vo výške minimálne 423,38Eur, 2/ v presne nezistenom čase približne od 12,00 h dňa 21.12.2014 do 11,15 h dňa 22.12.2014 sa vlámal do chatky na X. v Bratislave, zapísanej na parcelnom liste č. XX XXX v k.ú. Bratislava - Vinohrady a to tak, že v časti pri záhradke presne nezisteným predmetom prestrihol pletivové ohradenie pozemku, vnikol na pozemok chatky, následne presne nezisteným predmetom za použitia násilia odstránil visiaci zámok a poškodil cylindrický zámok, ktorým bola uzamknutá kovová mreža vchodových dverí, následne presne nezisteným spôsobom za použitia násilia prekonal uzamykací mechanizmus zámku vchodových dverí, vstúpil do chatky, z ktorej odcudzil 4ks letné pneumatiky zn. Barum 15“, obuté na zliatinových diskoch, orig. Škoda na vozidlo Fabia v hodnote 350,-Eur, 1ks LCD televízor zn. Samsung v hodnote 150,-Eur a 1ks chvostovú pílu zn. Bosch PZF500E, v prenosnom kufríku v hodnote 100,-Eur a to tak, že uvedené veci vyniesol z podkrovia chatky, pričom pneumatiky spolu s doskami nechal položené na terase chatky a televízor spolu s chvostovou pílou nechal pri otvore v prestrihnutom oplotení chatky a následne bol vyrušený manželom poškodenej H. U., čím pošk. R.. M. U., O.., nar.XX.XX.XXXX, trvale bytom N. 40, Bratislava, spôsobil škodu poškodením zámkov a LCD televízora zn. Samsung vo výške spolu 350,-Eur, hoci bol rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III právoplatným dňa 26.09.2014, sp.zn. 0T 141/2014 za taký čin odsúdený, Za to bol odsúdený podľa § 212 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l/, § 37 písm. h/, písm. m/, § 38 ods. 7, § 41 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 41 ods. 2 Trestného zákona na spoločný úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4 roky a 6 mesiacov. Podľa 48 ods. 2 písm. b/ Trestného zákona ho súd pre výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Podľa § 41 ods. 3 Trestného zákona súd zrušil výrok o vine a treste v rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 46T/7/2016, zo dňa 06.04.2016, právoplatný dňa 02.06.2016, ako aj všetky ďalšie výroky, ktoré majú v uvedenom výroku o vine svoj podklad. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd zaviazal obvineného k náhrade škody poškodenej PhDr. M. U., O.., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N. XX, Bratislava vo výške 350,-Eur. Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd odkázal poškodených J.. H. Y., nar.XX.XX.XXXX, bytom R. F. XX, U. a T. T., nar.XX.XX.XXXX, bytom Q. XX, Bratislava s nárokom na náhradu škody na civilný proces. Proti tomuto rozsudku, hneď po jeho vyhlásení dňa 21.03.2017, teda v zákonnej lehote, podal odvolanie obžalovaný a to proti výroku o treste. Následne dňa 22.03.2017 podala odvolanie v zastúpení okresnej prokurátorky, námestníčka okresnej prokurátorky a to v neprospech obžalovaného, v časti výroku o treste. V písomne odôvodnenom odvolaní, doručenom okresnému súdu 09.05.2017, s poukazom na prvostupňový odsudzujúci rozsudok uviedla, že sa nestotožňuje s výrokom o treste rozsudku, nakoľko prvostupňový súd nesprávne aplikoval § 41 ods. 2 Tr. zák. a v nadväznosti na to aj nesprávne aplikoval § 38 ods. 7 Tr. zák. S poukazom na zákonné ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. a § 41 ods. 3 Tr. zák. uviedla, že ako vyplýva zo spisového materiálu a aj správne konštatoval prvostupňový súd, žalovanú trestnú činnosť je potrebné považovať za čiastkový útok jedného pokračovacieho zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák., kde za iný čiastkový útok bol už obžalovaný Q. právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 46T/7/2016 zo dňa 06.04.2016, správne postupoval prvostupňový súd, keď aplikoval § 41 ods. 3 Tr. zák. a ukladal spoločný trest a zároveň zrušil aj výrok o vine a aj výrok o trest predmetného rozsudku Okresného súdu Bratislava III. Následne však prvostupňový súd nesprávne použil § 41 ods. 2 Tr. zák. a v odôvodnení rozsudku nesprávne konštatuje, že obž. Novosad spáchal viac trestných činov, z ktorých jeden je zločinom, spáchaných dvoma skutkami a s týmto záverom súdu sa nemožno súhlasiť, nakoľko ako žalovaný skutok, tak aj predchádzajúci skutok nie je možné z hľadiska trestného práva hmotného považovať za spáchanie týchto konaní dvoma alebo viacerými skutkami, nejde o dva samostatné skutky, ale iba jeden pokračovací zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. Ustanovenie § 41 ods. 2 Tr. zák. sa aplikuje len pri tzv. viacčinnom súbehu, pričom v žalovanej trestnej veci nejde o tzv. viacčinný súbeh, ale len jednočinný súbeh (trestného činu krádeže podľa § 212 Tr. zák. a trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák.) a preto neprichádza do úvahy aplikácia ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. V nadväznosti na nesprávnu aplikáciu § 41 ods. 2 Tr. zák. namietala nesprávne aplikovanie prvostupňovým súdom aj § 38 ods. 7 Tr. zák. , ktoré je možno aplikovať len vtedy, ak sa súčasne ukladá zvýšený úhrnný trest podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. alebo súhrnný trest podľa § 42 Tr. zák. V žalovanej trestnej veci obž. Novosada však nejde ani o viacčinný súbeh, a neprichádza do úvahy ani ukladanie súhrnného trestu a preto nemal prvostupňový súd aplikovať § 38 ods. 7 Tr. zák. Následne uviedla, ako mal správne postupovať prvostupňový súd pri ukladaní trestu tak, že aplikuje § 41 ods. 3 Tr. zák., následne mal zistiť pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, pričom správne ustálil, že priťažujúce okolnosti prevažujú nad poľahčujúcimi okolnosťami v pomere 2 : 1 a preto by prichádzalo do úvahy použitie § 38 ods. 4 Tr. zák. Súd správne zistil, že žalovaná trestná činnosť je zločinom a že obž. Q. už bol za zločin v minulosti právoplatne odsúdený ( odsúdenia rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 3T/91/98 zo dňa 27.03.2007 za zločin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. a trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 1T /172/13 zo dňa 24.01.2014 za zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák.) a že prechádzajúce odsúdenia za zločin nie sú zahladené, teda prichádza do úvahy použitie § 38 ods. 5 Tr. zák. a to zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby o jednu polovicu. Prvostupňový súd mal teda aplikovať § 38 ods. 5 Tr. zák. , kde sa dolná hranica trestnej sadzby zvyšuje o jednu polovicu a ukladať trest v rámci zákonnej trestnej sadzby, kde dolná hranica trestnej sadzby je 6 rokov a 6 mesiacov a horná hranica trestnej sadzby je 10 rokov. Prvostupňový súd následne nemal aplikovať § 41 ods. 2 Tr. zák. a § 38 ods. 7 Tr. zák. a ak uložil trest odňatia slobody v trvaní 4 roky a 6 mesiacov, tento trest uložil pod zákonom stanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby (zákonná dolná hranica po jej zvýšení podľa § 38 ods. 5 Tr. zák., je 6 rokov a 6 mesiacov). Navrhla preto, aby Krajský súd v Bratislave zrušil výrok o treste rozsudku Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 3T/53/2016 zo dňa 21.03.2017, obžalovanému uložil nepodmienečný spoločný úhrnný trest odňatia slobody, so zaradením do ústavu so stredným stupňom stráženia, pri aplikácii § 38 ods. 5 Tr. zák., v dôsledku ktorej je zákonná dolná hranica trestnej sadzby 6 rokov a 6 mesiacov a trest uložil v dolnej polovici takto zvýšenej trestnej sadzby, pri ukladaní trestu neaplikoval ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. a § 38 ods. 7 Tr. zák. a súčasne zrušil výrok o vine a aj výrok o treste rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 46T/7/2016 zo dňa 06.04.2016. V písomných dôvodoch odvolania obžalovaný, prostredníctvom obhajcu uviedol, že súd prvého stupňa mu uložil trest, ktorý je v kontexte okolností, za akých boli jednotlivé krádeže spáchané, ako aj s prihliadnutím na jeho spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní a priznanie sa ku skutkom, veľmi prísny a že účel by splnil aj trest kratšieho trvania. Poukázal na to, že skorším rozsudkom mu bol za analogický skutok, ktorý však Okresný súd Bratislava III kvalifikoval ako prečin, podľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. b/ Tr. zák., uložený trest v trvaní osem mesiacov nepodmienečne. Súd prvého stupňa však rozsudkom zmenil právnu kvalifikáciu tohto čiastkového útoku na zločin krádeže podľa. § 212 ods. 1, ods. 3 písm. b/, ods. 4 písm. b/ Tr. zák., za ktorý je možné uložiť podstatne vyšší trest, hoci skutkové zistenia neboli ničím doplnené. Ukladanie spoločného trestu však nie je možné považovať za opravný prostriedok vo vzťahu k zrušovanému spoločnému rozsudku a meniť dodatočne právnu kvalifikáciu, ak nebolo opätovne vykonávané dokazovanie doplnené o nové skutočnosti. Obžalovaný sa ku spáchaniu skutkov, pre ktoré bola podaná obžaloba priznal v prípravnom konaní aj na hlavnom pojednávaní a svoje konanie oľutoval, čo súd prvého stupňa správne vyhodnotil ako poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l/ Tr. zák. Na hlavnom pojednávaní však obžalovaný predložil aj lekárske potvrdenie o zdravotnom stave svojej družky, ktoré preukazuje, že jeho družka trpí psychotickými poruchami a bola z tohto dôvodu opakovane hospitalizovaná. Obžalovaný sa skutkov podľa svojich tvrdení nedopustil v úmysle získať bezprácnym spôsobom majetkový prospech, ale z dôvodu pretrvávajúcej zlej sociálnej situácie v rodine, ktorej je jediným živiteľom. Túto skutočnosť však súd prvého stupňa neposúdil ako poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. h/ Tr. zák. a preto konštatoval prevažujúci pomer priťažujúcich okolností, hoci podľa názoru obžalovaného mal súd v jeho prospech prihliadnuť aj na jeho rodinné pomery. S poukazom na § 34 ods. 1 Tr. zák., že trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pre páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, zhodne so svojou obhajobou v konaní pred súdom prvého stupňa, uviedol, že vo výkone trestu odňatia slobody sa nachádza od januára 2015, kedy začal vykonávať trest odňatia slobody v trvaní 1 rok, pričom v súčasnosti vykonáva bez prerušenia ďalší trest v trvaní 18 mesiacov nepodmienečne v ústave so stredným stupňom stráženia. Všetkých čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu, pre ktoré mu súd uložil trest, sa dopustil pred nástupom do výkonu trestu odňatia slobody a preto je zrejmé, že skôr uložené nepodmienečné tresty odňatia slobody si mohli začať plniť svoj účel najskôr v januári 2015. Je preto toho názoru, že za pokračovací zločin krádeže by bol účelný aj trest uložený na spodnej hranici trestnej sadzby, ktorý je už bez tak v ostrom kontraste so závažnosťou spáchaných drobných krádeží a že s prihliadnutím na osobné a rodinné pomery obžalovaného bolo možné uložiť trest aj pod túto hranicu podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. Navrhol preto, aby odvolací súd rozsudok zrušil vo výroku o trest z dôvodu podľa § 321 ods. 1 písm. e/ Tr. por. a sám vo veci rozhodol. Odvolanie podal aj sám obžalovaný a to podaním doručeným okresnému súdu 17.05.2017, ktoré podal okrem výroku o treste, aj do viny ohľade oboch obidvoch bodov rozsudku, použitej právnej kvalifikácie s poukazom na príslušné zákonné ustanovenia §§ 311, ods. 1, ods. 4, 317 ods. 1, ods. 2 a § 321 ods. 1 písm. a, písm. b/, písm. c/, písm. d/ a písm. e/ Tr. por. a porušenie základných zásad trestného konania podľa § 2 ods. 1, 7,12, 14 a 19 Tr. zák. a namietal preto aj konanie pred okresným súdom. Použitá právna kvalifikácia podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. b/, ods. 4 písm. b/ s poukazom na § 138 písm. e/ Tr. zák. je podľa neho nesprávna, nakoľko skutok v bode 1/ nenapĺňa uvedenú kvalifikáciu a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a mal ho posúdiť len ako prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. b/, ods. 3 písm. b/ Tr. zák., ktorý znak vlámanie je v nich obsiahnutý. Takýmto postupom mu súd mal ukladať trest v rozmedzí 6 mesiacov až 3 roky a aj pri prevahe priťažujúcich okolností, trest odňatia slobody od 16 mesiacov do troch rokov. Ďalej namietal nezákonné vykonanie dôkazov s konštatovaním, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní, ktoré sa naviac nenahrávalo, z dôvodu jeho nefunkčnosti a s následným popisom povinnosti súdu. Ďalej namietal aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku a porušenia práva na spravodlivý proces s poukazom na judikatúru ESĽP a Ústavu SR. Žiadal preto zrušiť napadnutý rozsudok prvostupňového súdu a vec vrátiť súdu prvého stupňa , aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. V súlade s ustanovením § 314 Tr. por. boli odvolania prokurátorky a obžalovaného zaslané všetkým procesným stranám, teda obžalovanému, jeho obhajcovi, prokuratúre a poškodeným , na prípadné vyjadrenie, čo však ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu ani jedna y nich nevyužila. Na verejnom zasadnutí senátu odvolacieho súdu, ktoré sa konalo v súlade so zákonom podľa § 294 ods. 1, ods. 2 Tr. por. v neprítomnosti poškodených J.. H. Y. a T. T., ktorí mali riadne a včas vykázané doručenie ich upovedomenia o verejnom zasadnutí a ktorí sa nedostavili. V konečnom návrhu prokurátor krajskej prokuratúry sa pridržal písomných dôvodov odvolania okresnej prokurátorky, poukázal na nesprávny postup pri ukladaní spoločného úhrnného trestu, nakoľko išlo o jeden skutok a malo sa použiť ustanovenie § 41 ods. 1 Tr. zák., čím nebol dôvod na aplikáciu § 38 ods. 7 Tr. zák. a bolo potrebné použiť § 38 ods. 5 Tr. zák. Navrhol, aby krajský súd sám rozhodol v zmysle navrhovaného petitu v odvolaní a odvolanie obžalovaného navrhol zamietnuť. Poškodená R.. M. U. uviedla, že pokiaľ ide o uplatnenú náhradu škody, v tomto smere je spokojná, rada by len zdôraznila, že je nepríjemné, keď sa niekto vláme do súkromia a poukázala aj na to, že obžalovaný sa už aj v minulosti vlámal do ich chatky. Obhajca obžalovaného v konečnom návrhu poukázal na písomné dôvody odvolania, že nešlo o sofistikované krádeže vlámaním, išlo o drobnú trestnú činnosť. I keď si uvedomuje zjednocujúce stanovisko NS SR, uložený trest súdu I. stupňa považuje za neprimerane vysoký a tak, ako uviedol v odvolaní, obžalovaný spĺňa podmienky na mimoriadne zníženie trestu. Odvolanie prokurátora navrhol zamietnuť. Obžalovaný sa záverom pridržal toho, čo uviedol jeho obhajca. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 315 ods. 1 Tr. por.), primárne konštatoval prípustnosť odvolania (306 ods. 1 Tr. por.) a tým absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por. a preto podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel k záveru, že odvolanie prokurátorky a aj obžalovaného sú čiastočne dôvodné. Z vyššie uvedeného vyplýva, že povinnosťou odvolacieho súdu na základe revízneho princípu, determinovaný uvedeným ustanovením, je preskúmanie len tých výrokov, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie a preskúmanie správnosti konania, ktoré predchádzalo týmto napadnutým výrokom rozsudku. Výnimkou z uvedenej zásady a to, že odvolací súd musí prihliadnuť aj na chyby, ktoré síce odvolaním neboli vytýkané, ale ktoré sú takej povahy, že by odôvodňovali (po právoplatnosti rozsudku) podanie mimoriadneho opravného prostriedku, t.j. dovolania. Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 321 ods.1 písm. d/, písm. e/ Tr. por. odvolací súd napadnutý rozsudok zruší aj, ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona a ak je uložený trest neprimeraný. Podľa § 321 ods. 2 Tr. por. ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3, odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. veta prvá odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že súd konal na základe podanej obžaloby prokurátora, pre skutok v bode 1/, ktorý pôvodne právne kvalifikoval ako pokračovací prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e/ Trestného zákona v jednočinnom súbehu s pokračovacím prečinom krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. b/, Trestného zákona. Následne súd 11.05.2016 vydal trestný rozkaz, ktorý na nezmenenom skutkovom základe a právnom posúdení skutku obžaloby, uznal obžalovaného vinným a odsúdil ho k úhrnnému trestu odňatia slobody 3 roky nepodmienečne so zaradením do ústavu so stredným stupňom stráženia a zaviazal ho aj k náhrade škody poškodenému Sitárovi a poškodeného T. odkázal s nárokom na náhradu škody na civilný proces. Proti tomuto trestnému rozkazu podal odpor nielen obžalovaný, ale aj okresná prokurátorka, ktorá namietala použitú právnu kvalifikáciu s tým, že je potrebné konanie obžalovaného právne posúdiť, ako pokračovací zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. b/, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e/ Trestného zákona v jednočinnom súbehu s pokračovacím prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona. Následne na hlavnom pojednávaní 24.01.2017, ako obžalovaný, tak aj prokurátor prejavili vôľu uzavrieť dohodu o vine a treste a preto súd prerušil hlavné pojednávanie na dohodovacie konanie, pričom podľa zápisnice z konania o dohode o vine a treste z 03.02.2017 vyplýva, že prokurátor upozornil obžalovaného na zmenu právnej kvalifikácie skutku s tým, že jeho konanie bude posudzované ako pokračovací zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. b/, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e/ Trestného zákona v jednočinnom súbehu s pokračovacím prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona a po zákonnom poučení pre takéto konanie, navrhol obžalovanému uloženie spoločného úhrnného trestu odňatia slobody podľa § 212 ods. 4 Trestného zákona s poukazom na § 36 písm. l/, § 37 písm. h/, písm. m/, § 38 ods. 4, § 41 ods. 3 Tr. zák. a § 39 ods. 4 Trestného zákona v trvaní 4 roky a podľa 48 ods. 2 písm. b/ Trestného zákona zaradiť ho pre výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Súčasne navrhol podľa § 41 ods. 3 Trestného zákona zrušiť výrok o vine v rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 46T/7/2016, zo dňa 06.04.2016, právoplatný dňa 02.06.2016 a zároveň zrušiť aj celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú v uvedenom výroku o vine svoj podklad. Obžalovaný nesúhlasil s navrhovaným trestom, ktorý sa mu zdal byť príliš vysoký. Po podaní správy prokurátora, následne súd nariadil hlavné pojednávanie na 21.03.2017, na ktorom obžalovaný Filip Q., po zákonnom poučení podľa § 257 Tr. por. urobil vyhlásenie, že sa cíti byť vinným zo spáchania žalovaného skutku v zmysle podanej obžaloby a po zákonnom poučení kladne odpovedal na všetky položené otázky v zmysle § 333 ods. 3, písm. c/,d/,f/,g/,h/ Tr. por., pričom prokurátor nemal k vyhláseniu obžalovaného výhrady a navrhol toto vyhlásenie prijať a súd uznesením podľa § 257 ods. 6, ods. 7 Tr. por. prijal vyhlásenie obžalovaného o vine a vykonal dokazovanie ohľadne ukladaného trestu a nároku na náhradu škody, ktoré tak aj vykonal, pričom z oboznámeného pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 46T/7/2016 zistil, že obžalovaný A. Q. bol rozsudkom zo 06.04.2016, právoplatným dňa 02.06.2016 uznaný vinným z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona (skutok v bode 2/ napadnutého rozsudku), ktorým mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov so zaradením pre jeho výkon do ústavu so stredným stupňom stráženia a zaviazaný k náhrade škody poškodenej PhDr. M. U. vo výške 350,-Eur. Napokon súd I. stupňa vyhlásil vyššie uvedený napadnutý rozsudok. V odôvodnení napadnutého rozsudku v intenciách ustanovenia § 168 ods. 1 Tr. por. súd prvého stupňa podrobne a vyčerpávajúcim spôsobom rozviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenie a napokon tiež, akými právnymi úvahami sa riadil, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa ustanovení Trestného zákona v otázke viny obžalovaného. Krajský súd si osvojuje skutkové závery prvostupňového súdu a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Aj senát odvolacieho súdu dospel k záveru, že skutky popísané v napadnutom rozsudku sa stali a spáchal ich obžalovaný spôsobom v ňom popísaným. Nemá preto pochybnosti, že skutkové zistenia uvedené v skutkovej vete napadnutého rozsudku sú v súlade so stavom veci a je nimi preukázané, že obžalovaný v kritickej dobe a nezákonným spôsobom, uvedeným v skutkovej vete napadnutého rozsudku, neoprávnene vnikol do obydlia iného a súčasne si prisvojil cudziu vec tým, že sa jej zmocnil a spôsobil tak malú škodu a čin spáchal hoci bol za taký čin v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch odsúdený a uvedený čin spáchal závažnejším spôsobom konania - vlámaním. Odvolací súd si teda prehlásenie obžalovaného učinené podľa § 257 ods.1 písm. b/ Tr. por. v celom rozsahu osvojil a odkazuje na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, bez potreby v celom rozsahu ho opakovať. V nadväznosti na vyššie uvedené, ako aj vzhľadom k podanému odvolaniu prokurátorky a obžalovaného len do trestu a z toho vyplývajúceho rozsahu prieskumnej povinnosti, odvolací súd nepreskúmaval výrok o vine, vrátane právneho posúdenia skutku, nakoľko konanie, ktoré týmto výrokom prvostupňového rozsudku predchádzalo bolo v súlade so zákonom. Ani krajský súd, podobne ako okresný súd, nemal dôvodné pochybnosti o skutkových tvrdeniach uvedených v obžalobe a preto priznanie viny obžalovaným A. Q. , považoval za logický dôsledok dôkazného stavu zisteného a prezentovaného prokurátorom v obžalobe. Logickým dôsledkom rozhodnutia súdu prvého stupňa o prijatí vyhlásenia obžalovaného že je vinný, bol aj ďalší postup súdu, keď nevykonal dokazovanie v rozsahu priznanej viny a vykonal len dokazovanie ohľadne trestu a náhrady škody. Nakoľko na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom nebolo vykonané dokazovanie súvisiace so skutkovými zisteniami obžaloby, nemohol ani krajský súd, ako súd odvolací preskúmavať, zasahovať, meniť, či prípadne spochybňovať skutkové zistenia a závery súdu prvého stupňa, prezentované vo výroku o vine v napadnutom rozsudku. Napokon odvolanie prokurátorky a obžalovaného, podaného prostredníctvom obhajcu, smerovalo len proti výrokom o treste odňatia slobody. Vzhľadom k tomu odvolací súd nezistiac žiadne procesné pochybenie v postupe súdu prvého stupňa v súvislosti s vyhlásením obžalovaného a jeho prijatím v zmysle § 257 ods. 6, ods. 7 Tr. por. a následného uznania viny podľa obžaloby, nezaoberal sa z hľadiska správnosti, resp. nesprávnosti skutkových a právnych záverov v napadnutom rozsudku a zaoberal sa len výrokom o treste. Odvolací súd však pri preskúmaní výroku o treste napadnutého rozsudku zistil zákonný dôvod na jeho zrušenie, resp. zmenu a to ako z pohľadu odvolania prokurátorky, tak aj obžalovaného, i keď neakceptoval všetky ich tvrdenia uvedené v písomne odôvodnených odvolaniach. Vo všeobecnosti je potrebné skonštatovať, že pri ukladaní trestu musí súd vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu. Túto závažnosť určuje sám zákonodarca a to stanovením rozpätia trestnej sadzby a tým, že jednotlivé trestné činy podľa stanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia zaraďuje medzi prečiny, zločiny, prípadne obzvlášť závažné zločiny. Tomuto zaradeniu potom zodpovedá buď možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov, napríklad alternatívnych, nespojených s odňatím slobody, alebo povinnosť súdu ukladať len trest odňatia slobody. Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Podľa § 34 ods. 2 Tr. zák. páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody. Podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Podľa § 34 ods. 6 Tr. zák. tresty uvedené v § 32 <javascript:%20fZzSRInternal('30279',%20'6412746', %20'6412746',%20'4777092',%20'4777105',%20'0')> možno uložiť samostatne alebo možno uložiť viac týchto trestov popri sebe. Za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť rokov, musí súd uložiť trest odňatia slobody. Pri ukladaní trestu súd musí obligatórne prihliadnuť na všetky poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. a/ - o/ Tr. zák. a priťažujúce okolnosti podľa 37 písm. a/-m/ Tr. zák. Podľa § 38 ods. 1 Tr. zák. na okolnosť, ktorá je zákonným znakom trestného činu, nemožno prihliadnuť ako na poľahčujúcu okolnosť, priťažujúcu okolnosť, okolnosť, ktorá podmieňuje uloženie trestu pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby, alebo okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby. Podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Podľa § 38 ods. 3 Tr. zák. ak prevažuje pomer poľahčujúcich okolností, znižuje sa horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu. Podľa § 38 ods. 4 Tr. zák. ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností, zvyšuje sa dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu. Podľa § 38 ods. 5 Tr. zák. pri opätovnom spáchaní zločinu sa zvyšuje dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu polovicu; v takom prípade sa ustanovenie odseku 4 nepoužije. Podľa § 38 ods. 7 Tr. zák. ustanovenia odsekov 4 až 6 <aspi://module='ASPI'&link='300/2005%20Z.z. %252338'&ucin-k-dni='30.12.9999'> sa nepoužijú, ak sa súčasne ukladá zvýšený úhrnný trest alebo súhrnný trest podľa § 41 ods. 2 <aspi://module='ASPI'&link='300/2005%20Z.z.%252341'&ucin-k- dni='30.12.9999'> alebo podľa § 42 <aspi://module='ASPI'&link='300/2005%20Z.z.%252342'&ucin-k- dni='30.12.9999'>, ak by súčasné použitie týchto ustanovení bolo pre páchateľa neprimerane prísne. Podľa § 38 ods. 8 Tr. zák. zníženie hornej hranice alebo zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby podľa odsekov 3 až 6 sa vykoná iba v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby; základom na zníženie alebo zvýšenie trestnej sadzby je rozdiel medzi hornou a dolnou hranicou zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Zníženie hornej hranice alebo zvýšenie dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby sa nepoužije v prípadoch, keď v osobitnej časti zákona je ustanovený iba trest odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov alebo doživotie. Podľa § 39 ods. 2 písm. d/ Tr. zák. súd môže znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa v konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu; Podľa § 39 ods. 4 Tr. zák. konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu môže súd uložiť trest odňatia slobody znížený o jednu tretinu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby a v prípade trestných činov uvedených v odseku 3 písm. a) trest odňatia slobody nie kratší ako dvadsať rokov. Podľa § 41ods. 1 Tr. zák. ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Popri treste prípustnom podľa takého zákonného ustanovenia možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak jeho uloženie by bolo odôvodnené niektorým zo zbiehajúcich sa trestných činov. Ak sú dolné hranice trestných sadzieb trestov odňatia slobody rôzne, je dolnou hranicou úhrnného trestu najvyššia z nich. Podľa §41 ods. 2 Tr. zák. ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu; súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 <aspi://module='ASPI'&link='300/2005%20Z.z.%2523117'&ucin-k-dni='30.12.9999'> alebo <aspi://module='ASPI'&link='300/2005%20Z.z.%2523117'&ucin-k-dni='30.12.9999'>. Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov. Podľa § 41 ods. 3 Tr. zák. ak súd odsudzuje páchateľa za ďalší čiastkový útok, ktorý tvorí súčasť pokračovacieho trestného činu, za ktorého iný čiastkový útok bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok, ktorý už nadobudol právoplatnosť, zruší v rozsudku skorší výrok o vine o pokračovacom trestnom čine a trestných činoch spáchaných s ním v jednočinnom súbehu, celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú v uvedenom výroku o vine svoj podklad. Súd pri viazanosti skutkovými zisteniami v zrušenom rozsudku znova rozhodne o vine za pokračovací trestný čin vrátane nového čiastkového útoku, prípadne za trestné činy spáchané s ním v jednočinnom súbehu, ako aj o spoločnom treste za pokračovací trestný čin, ktorý nesmie byť miernejší než trest uložený skorším rozsudkom. Súd prípadne rozhodne tiež o nadväzujúcich výrokoch, ktoré majú podklad vo výroku o vine. Ak je ukladaný trest za viac trestných činov, ustanovenia odsekov 1 <aspi://module='ASPI'&link='300/2005%20Z.z.%252341'&ucin-k-dni='30.12.9999'> a <aspi://module='ASPI'&link='300/2005%20Z.z.%252341'&ucin-k-dni='30.12.9999'>, § 42 <aspi:// module='ASPI'&link='300/2005%20Z.z.%252342'&ucin-k-dni='30.12.9999'> a § 43 <aspi:// module='ASPI'&link='300/2005%20Z.z.%252343'&ucin-k-dni='30.12.9999'> sa použijú primerane. Podľa § 48 ods. 1 Tr. zák. trest odňatia slobody sa vykonáva diferencovane v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len „ústav na výkon trestu“) minimálneho, stredného alebo maximálneho stupňa stráženia. Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. súd zaradí páchateľa na výkon trestu odňatia slobody spravidla do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, ak v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu bol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin; na predchádzajúce odsúdenie sa však neprihliadne, ak sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený. Prvostupňový súd pri ukladaní trestu obžalovanému A. Q. ukladal trest spoločný úhrnný trest s odôvodnením, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný skutok v podanej obžalobe mal obžalovaný spáchať dňa 19.10.2014 je súčasťou jedného pokračovacieho trestného činu vo vzťahu ku skutku rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 46T/7/16 zo dňa 06.04.2016, právoplatného dňa 02.06.2016 a preto mu ukladal trest spoločný za súčasného zrušenia rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 46T/7/16 zo dňa 06.04.2016, právoplatného dňa 02.06.2016 v časti výroku o vine a treste ako aj všetky ďalšie výroky, ktoré majú v uvedenom výroku o vine svoj podklad, trest ukladal podľa najprísnejšej trestnej sadzby zo zbiehajúcej sa trestnej činnosti, teda prečinu ( správne zločinu) krádeže podľa § 212 ods. 4 Trestného zákona vo výmere od 3 rokov do 10 rokov, pričom zohľadnil ako poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l/ Trestného zákona doznanie sa obžalovaného k žalovanému skutku a jeho prejavenú ľútosť nad svojim konaním. Na druhej strane za priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h/, písm. m/ Trestného zákona súd vyhodnotil to, že obžalovaný spáchal viac trestných činov a bol už za trestný čin v minulosti odsúdený. Nakoľko prevažoval pomer priťažujúcich okolností prichádzalo do úvahy zvyšovanie dolnej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu podľa § 38 ods. 4 Trestného zákona. Súd neaplikoval § 38 ods. 5 Tr. zák., napriek tomu, že z registra trestov vyplýva, že obžalovaný už bol v minulosti odsúdený za zločin a to rozsudkom Okresného súdu Bratislava II, sp.zn. 3T/91/98 zo dňa 27.03.2007, teda zvyšovanie dolnej hranice trestnej sadzby o jednu polovicu podľa § 38 ods. 5 Trestného zákona. Nakoľko však obžalovaný spáchal viac trestných činov, z ktorých jeden je zločinom, spáchaných dvoma skutkami, prichádzalo u obžalovaného do úvahy ukladanie sprísneného trestu podľa asperačnej zásady v zmysle § 41 ods. 2 Trestného zákona, pri ktorej sa zvyšuje obžalovanému horná hranica trestnej sadzby o jednu tretinu. V takom prípade súd ukladá obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere od 3 rokov do 12 rokov 4 mesiace. Následne použil § 38 ods. 7 Trestného zákona, podľa ktorého ustanovenia odsekov 4 až 6 sa nepoužijú, ak sa súčasne ukladá zvýšený úhrnný trest alebo súhrnný trest podľa § 41 ods. 2 alebo 42, ak by súčasné použitie týchto ustanovení bolo pre páchateľa neprimerane prísne a dospel k záveru, že za vlámanie do záhradných chatiek by bolo dvojnásobné zvyšovanie trestnej sadzby pre obžalovaného nielen neprimerane prísne, ale aj drakonické, postrádajúce akýkoľvek výchovný účinok. Preto mu uložil trest odňatia slobody len s použitím jedného zvýšenia trestnej sadzby a to s použitím asperačnej zásady vo výmere 4 roky a 6 mesiacov. Primárne je potrebné uviesť, že okresný súd správne postupoval, keď ukladal obžalovanému spoločný úhrnný trest odňatia slobody v zmysle § 41 ods. 3 Tr. zák., ale pri jeho ukladaní sa dopustil viacerých nesprávností a to v prospech a aj v neprospech obžalovaného, nakoľko boli v rozpore so zákonom. Primárne je potrebné zhodne s názorom odvolateľky, okresnej prokurátorky a aj s názorom okresného súdu konštatovať, že predmetná trestná činnosť obžalovaného bola spáchaná v jednočinnom súbehu, nakoľko oba skutky, teda skutok v bode 1/ napadnutého rozsudku vykazoval znaky pokračovacieho prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona a spolu so skutkom v bode 2/rozsudku znaky pokračovacieho zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. b/, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e/ Trestného zákona ( odsúdenie rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 46T/7/2016, zo dňa 06.04.2016, právoplatný dňa 02.06.2016), spáchané v jednočinnom súbehu tak, ako správne uviedla prokurátorka v odvolaní. Podľa § 122 ods. 10 Tr. zák. za pokračovací trestný čin sa považuje, ak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin; to neplatí vo vzťahu k čiastkovým útokom spáchaným mimo územia Slovenskej republiky. Z uvedenej citácie vyplýva, že v danom prípade musia byť splnené nasledujúce podmienky: a/ Objektívne súvislosti: ? časová súvislosť. Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR medzi jednotlivými čiastkovými útokmi nesmie byť časový úsek väčší ako šesť mesiacov. Čiastkové útoky vymedzené v skutkovej vete napadnutého rozsudku v bodoch 1./ a 2./ boli páchané v dňoch 18.10.2014 až 19.10.2014 (skutok 1./ napadnutého rozsudku) a 21.12.2014 až 22.12.2014 (skutok v bode 2/ napadnutého rozsudku a zhodne aj rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 46T/7/2016, zo dňa 06.04.2016). Krajský súd v Bratislave konštatuje, že časová súvislosť medzi jednotlivými čiastkovými útokmi tu je daná, pretože medzi uvedenými čiastkovými útokmi neuplynul časový úsek viac ako šesť mesiacov, pričom je daná nielen miestna súvislosť. Všetky uvedené čiastkové útoky boli spáchané na území Bratislavy, ale aj rovnaký spôsob vykonania, vlámanie do záhradných chatiek. Je daná aj rovnaká skutková podstata trestného činu. Ako už bolo uvedené vyššie, skutky spáchané v bodoch 1/ a 2/ napadnutého rozsudku súdu I. stupňa boli právne kvalifikované ako pokračovací trestný čin krádeže, v príslušnej právnej kvalifikácii, z čoho vyplýva skutočnosť, že aj táto podmienka bola splnená. Subjektívna súvislosť sa podľa právnej teórie vykladá ako jednotiaci zámer páchateľa páchať jednotlivé čiastkové útoky toho istého trestného činu. Obvykle sa dokazuje existencia takéhoto jednotiaceho zámeru buď priamo priznaním sa páchateľa, alebo nepriamo na základe vyprodukovaných dôkazov. V tomto prípade má Krajský súd v Bratislave výrazne zjednodušenú situáciu, pretože jednotlivé čiastkové útoky vymedzené v skutkovej vete tohto rozsudku pod bodmi 1./ a 2./ boli vykonané v krátkom časovom intervale, na rovnakom mieste a identickým spôsobom. Naplnenie podmienky stanovenej v § 122 ods. 13 Tr. zák. je taktiež dané, nakoľko podľa § 122 ods. 13 Tr. zák. ak obvinený pokračuje v konaní, pre ktoré je stíhaný, aj po oznámení vznesenia obvinenia, posudzuje sa takéto konanie od tohto procesného úkonu ako nový skutok. Pre čiastkový útok v bode 2/ I. st. rozsudku bolo obžalovanému oznámené obvinenie 14.09.2015, za skutok rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 46T/7/2016, zo dňa 06.04.2016 a za skutok v bode 1/ rozsudku bolo obžalovanému oznámené obvinenie 19.11.2015. Vzhľadom na všetky vyššie podrobne uvedené okolnosti Krajský súd v Bratislave uzatvára, že oba čiastkové útoky tvoria jeden skutok, ktorý bolo potrebné právne kvalifikovať ako jeden pokračovací prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona v bode 1/ a v bode1/ a 2/ ako jeden pokračovací zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. b/, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e/ Trestného zákona. Z uvedeného vyplýva, že všetky vyššie uvedené trestné činy, ktoré spáchal obžalovaný A. Q. pred dňom 06.04.2016, kedy mu bol vyhlásený prvý odsudzujúci rozsudok, v danom prípade rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 46T/7/2016, zo dňa 06.04.2016, právoplatný dňa 02.06.2016, boli spáchané v jednočinnom súbehu a bolo nutné obžalovanému za ne uložiť jeden jednotný spoločný úhrnný trest, ale nie podľa tzv. asperačnej zásady (§ 41 ods. 2 Tr. zák.), ako nesprávne postupoval prvostupňový súd. Dodržaná bola aj podmienka stanovená v § 41 ods. 3 Tr. zák. s poukazom na § 42 ods.3 Tr. zák., že ustanovenie o spoločnom treste sa nepoužije, ak skoršie odsúdenie je takej povahy, že sa na páchateľa hladí, ako by nebol odsúdený, nakoľko uvedeným rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 46T/7/2016, zo dňa 06.04.2016 bol obžalovanému uložený za prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. b/ Tr. zák., podľa § 212 ods. 3 s použitím §§ 36 písm. l/ Tr. zák., 37 písm. m/ Tr. zák. trest odňatia slobody 8 mesiacov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia a zaviazaný k náhrade škody poškodenej PhDr. U. 350,- Eur., ktorý trest v súčasnosti aj vykonáva. Pokiaľ ide o výšku spôsobenej škody odcudzením vecí v oboch skutkov, táto bola v celkovej výške 773,38 Eur. Podľa § 125 ods. 1 Tr. zák. škodou malou sa rozumie škoda prevyšujúca sumu 266 eur. Škodou väčšou sa rozumie suma dosahujúca najmenej desaťnásobok takej sumy. Značnou škodou sa rozumie suma dosahujúca najmenej stonásobok takej sumy. Škodou veľkého rozsahu sa rozumie suma dosahujúca najmenej päťstonásobok takej sumy. Trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zák. sa dopustí ten, kto si prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní a spôsobí tak malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Podľa § 212 ods. 2 Tr. zák. rovnako ako v odseku 1 sa potrestá, kto si prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní a a) čin spácha vlámaním, b) bezprostredne po čine sa pokúsi uchovať si vec násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia, c) čin spácha na veci, ktorú má iný na sebe alebo pri sebe, d) takou vecou je vec z úrody z pozemku, ktorý patrí do poľnohospodárskeho pôdneho fondu, alebo drevo z pozemku, ktorý patrí do lesného pôdneho fondu, alebo ryba z rybníka s intenzívnym chovom, e) čin spácha na veci, ktorej odber podlieha spoplatneniu na základe osobitného predpisu, alebo f) bol za obdobný čin v predchádzajúcich dvanástich mesiacoch postihnutý. Podľa § 212 ods. 3 Tr. zák. odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2 a) a spôsobí ním väčšiu škodu, b) hoci bol za taký čin v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch odsúdený, alebo c) z osobitného motívu. Podľa § 212 ods. 4 Tr. zák. odňatím slobody na tri roky až desať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2 a) a spôsobí ním značnú škodu b) závažnejším spôsobom konania c) na mieste požívajúcom pietu alebo všeobecnú úctu alebo na mieste konania verejného zhromaždenia alebo obradu d) na veci, ktorá požíva ochranu podľa osobitného predpisu, alebo e) tým, že taký čin zorganizuje Podľa § 138 písm. e/ Tr. zák. závažnejším spôsobom konania sa rozumie páchanie trestného činu vlámaním. Podľa § 194 ods. 1 Tr. zák. prečinu porušovania domovej slobody sa dopustí ten, kto neoprávnene vnikne do obydlia iného alebo tam neoprávnene zotrvá, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. V danom prípade najprísnejšie trestným je vyššie uvedený zločin krádeže pri ktorom zákonodarca upravil trestnú sadzbu odňatia slobody od 3 do 10 rokov tak, ako správne konštatoval aj prvostupňový súd. V tejto súvislosti odvolací súd opätovne dáva do pozornosti stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené pod č. 116 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR (zošit č. 6/2012), ktoré bolo prijaté práve pre rozdielny výklad v otázke právnej kvalifikácie skutku vykazujúceho znaky jednočinného súbehu trestného činu krádeže spáchaného vlámaním podľa § 212 Tr. zák. a analogicky aj trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák. Z uvedeného stanoviska vyplýva, že v prípadoch, kde si páchateľ prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní, spôsobí tak malú škodu a spácha čin vlámaním, naplní zákonné znaky zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. pri použití § 138 písm. e/ Tr. zák. Takéto posúdenie činu jeho podradením pod kvalifikovanú skutkovú podstatu je v pomere špeciality ku kvalifikácii skutku podľa § 212 ods. 2 písm. a/ Tr. zák., ktorá sa použije len vtedy, ak páchateľ krádežou vlámaním nespôsobí ani malú škodu (§ 125 ods. 1 Tr. zák.). Odvolací súd poukazuje aj na to, že prax súdov pri rozhodovaní o jednočinnom súbehu trestných činov krádeže spáchaných vlámaním a porušovania domovej slobody už je ujednotená aj vzhľadom na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 9. decembra 2014 pod sp. zn. Tpj 53/2013, na zjednotenie výkladu a aplikácie ustanovení Trestného zákona (uverejnené pod č. 11 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR zošit č. 2/2015). Z uvedeného stanoviska vyplýva, že ak je spáchaný trestný čin krádeže vlámaním (§ 122 ods. 4 Tr. zák.) a zmocnením sa cudzej veci je spôsobená malá škoda, ide o naplnenie zákonných znakov trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. Jednočinný súbeh s trestným činom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák. je možný, je však vylúčená možnosť posúdenia predmetného skutku aj podľa odseku 2 písm. a/ tohto ustanovenia, lebo spáchanie činu vlámaním je už obsiahnuté v posúdení skutku (trestného činu) podľa odseku 4 písm. b/ § 212 Tr. zák. (uplatní sa pravidlo špeciality a zásady ne bis in idem). Vzhľadom k uvedenému a následný postup prokuratúry, na rozdiel od podanej obžaloby a po zistení skutočnosti ostatného odsúdenia, následne aj modifikovali podanú obžalobu a právne posúdenie konania obžalovaného tak, ako vyplýva z vyššie uvedeného. Ak ide o prisvojenie si cudzej veci, čin je spáchaný vlámaním a páchateľ zmocnením sa cudzej veci nespôsobí ani malú škodu, ide o naplnenie zákonných znakov trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. Kvalifikácia skutku podľa § 212 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. je vylúčená, lebo znak vlámania (bez ktorého ju nemožno použiť) je už obsiahnutý v ods. 2 písm. a/ § 194 ods. 1 Tr. zák. V konkrétnom prípade sa obžalovaný Filip Q. vlámal do rôznych objektov poškodených a odcudzením vecí, spôsobil malú škodu a čin spáchal hoci bol za taký čin v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch odsúdený a uvedený čin spáchal závažnejším spôsobom konania - vlámaním, preto svojím konaním naplnil všetky zákonné znaky zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. e/ Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák. Preto aj súd I. stupňa správne takto skutky v bodoch 1/ a 2/ právne kvalifikovať. Tak, ako je už vyššie uvedené, pochybil však okresný súd, keď ukladal trest obžalovanému, ako pri viacčinnom súbehu, keď aplikoval § 41 ods. 2 Tr. zák. a tak, ako aj postupoval, naviac mu aj v rozpore so zákonom ukladal trest s prevahou priťažujúcich okolností, nakoľko mu priznal aj okolnosť spáchania viac trestných činov, ktorú skutočnosť by v takomto prípade tak dva krát pričítal obžalovanému v jeho neprospech, nakoľko by mu ukladal tzv. asperovaný trest, v rozpore so zákonom tak, ako správne namietala prokurátorka v odvolaní. Nemohol preto ani použiť následný postup pri použití § 38 ods.7 Tr. zák., tak, ako vyplýva z vyššie uvedeného zákonného ustanovenia. Nesprávny bol však názor prokurátorky a tým aj jeden z dôvodov odvolania, ktorým sa domáhala ukladania trestu obžalovanému podľa § 38 ods. 5 Tr. zák. tak, ako vyplýva z vyššie uvedeného. V tomto smere právne úvahy prokurátorky nie sú správne. Zákonodarca upravil problematiku trestania pri opätovnom spáchaní zločinu v ustanovení § 38 ods. 5 zákona č. 300/2005 Z.z. <http:// zakony.judikaty.info/predpis/zakon-300/2005> v znení neskorších mien a doplnení, účinnom od 01. 01. 2006 z dôvodu, že tento zákon nedefinuje pojem recidíva a recidivista tak, ako to upravoval Trestný zákon č. 140/1961 Zb. <http://zakony.judikaty.info/predpis/--ucinnost-od-01.01.1970> účinný do 31.12.2005. Ustanovenie § 38 ods. 5 <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-300/2005>Tr. zák. <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-300/2005> č. 300/2005 Z.z. <http://zakony.judikaty.info/ predpis/zakon-300/2005> v znení neskorších zmien a doplnení však predstavuje postup súdu pri postihu recidívy, keďže pod pojmom opätovne sa rozumie spáchanie zločinu po tom, čo bol páchateľ právoplatne odsúdený za iný zločin(definovaný v ustanovení § 11 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-300/2005>). Zákonodarca upravil problematiku trestania pri opätovnom spáchaní zločinu v ustanovení § 38 ods. 5 zákona č. 300/2005 Z.z. <http:// zakony.judikaty.info/predpis/zakon-300/2005> v znení neskorších mien a doplnení, účinnom od 01. 01. 2006 z dôvodu, že tento zákon nedefinuje pojem recidíva a recidivista tak, ako to upravoval Trestný zákon č. 140/1961 Zb. <http://zakony.judikaty.info/predpis/--ucinnost-od-01.01.1970> účinný do 31.12.2005. Ustanovenie § 38 ods. 5 <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-300/2005>Tr. zák. <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-300/2005> č. 300/2005 Z.z. <http://zakony.judikaty.info/ predpis/zakon-300/2005> v znení neskorších zmien a doplnení však predstavuje postup súdu pri postihu recidívy, keďže pod pojmom opätovne sa rozumie spáchanie zločinu po tom, čo bol páchateľ právoplatne odsúdený za iný zločin (definovaný v ustanovení § 11 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. <http://zakony.judikaty.info/ predpis/zakon-300/2005>). Tento právny názor zodpovedá aj ustálenej rozhodovacej činnosti krajského súdu a napokon aj NS SR, že v prípade, ak páchateľ opätovne spáchal zločin (§ 38 ods. 5 Tr. zák.), alebo obzvlášť závažný zločin (§ 38 ods. 6 <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-300/2005>Tr. zák. <http:// zakony.judikaty.info/predpis/zakon-300/2005>) je nevyhnutné, aby výrok o vine v tzv. skutkovej vete obsahoval presnú citáciu predchádzajúceho odsúdenia a je nevyhnutné zároveň zisťovať, či je možné na toto odsúdenie prihliadnuť. S poukazom na uvedené, ak by súd ukladal zvýšený trest, upravený podľa § 38 ods. 5 <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-300/2005>Tr. zák. <http:// zakony.judikaty.info/predpis/zakon-300/2005>, tento by musel byť správne uvedený a tento zákonný dôvod v skutkovej vete uvedením konkrétneho odsúdenia aj s konštatovaním, že celý trest alebo aspoň jeho časť obžalovaný aj vykonal a rovnako tak vyjadriť opätovné spáchanie zločinu v právne vete. Len na podklade takto vyjadreného výroku o vine je následne možný postup podľa § 38 ods. 5 <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-300/2005>Tr. zák. <http://zakony.judikaty.info/predpis/ zakon-300/2005> pri ukladaní trestu. Preto odvolací súd dodáva, že aj keď ide o zákonné ustanovenie, ktoré netvorí základný znak skutkovej podstaty trestného činu, ale odôvodňuje určitú trestnú sadzbu je potrebné, aby táto podstatná skutočnosť bola uvedená vo výroku o vine, v skutkovej vete v súlade s § 163 ods. 3 Tr. por. Naviac, tak ako vyplýva už z vyššie uvedenej popísanej genézy konania na súde, obžalovaný A. Q. sa dozvedel o uvedenej skutočnosti až zo záverečnej reči prokurátora na hlavnom pojednávaní, v samotnej obžalobe nebola ani zmienka o tomto predchádzajúcom odsúdení za zločin, ani v dohodovacom konaní na prokuratúre a ani v návrhu prokurátora v tomto konaní ( č.l. 242) a ani pri prednese modifikovanej obžaloby na hlavnom pojednávaní 21.03.2017. Napokon obžalovaný na hlavnom pojednávaní učinil vyhlásenie o svojej vine podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. por., ktoré súd aj uznesením prijal s tým, že nevykoná dokazovanie v rozsahu jeho priznania. Preto aj z tohto pohľadu a v záujme ochrany práv obžalovaného, pokiaľ ide o jeho práva a oboznámenie so všetkými skutkovými závermi, ktoré budú podkladom pre ukladanie jeho trestu. Obžalovaný tak na základe neúplne podanej obžaloby, i keď modifikovanej na hlavnom pojednávaní, urobil vyhlásenie o vine bez toho, aby mal vedomosť o tom, že sa priznáva ku skutkom s vedomím, že opätovne spáchal zločin i napriek tomu, že za zločin už bol odsúdený. Preto slovné spojenie, že opätovne spáchal zločin, odkazuje na objektívnu stránku trestného činu, t.j. konanie páchateľa a aj subjektívnu stránku- zavinenie, vedomosť páchateľa, že opätovne pácha zločin a i napriek tomu, že za zločin už bol odsúdený. To vyžaduje, aby už vo výroku o vine bolo uvedené, že obžalovaný spáchal zločin i napriek predchádzajúcemu odsúdeniu za zločin. Z uvedeného dôvodu, napriek tomu, že v skutočnosti obžalovaný už v minulosti bol odsúdený za zločiny, ako poukázala v odvolaní prokurátorka, ktoré nie sú zahladené, neprichádza v danom štádiu konania a za danej situácie do úvahy použitie § 38 ods. 5 Tr. zák. a teda ani zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby o jednu polovicu. S poukazom na zákonné ustanovenie § 41 ods. 3 Tr. zák. pri ukladaní spoločného úhrnného trestu podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. a vzhľadom na zistené a aj namietané pochybenia súdu, odvolací súd musel sám ukladať spoločný úhrnný trest obžalovanému, pričom opätovne dôsledne zvažoval všetky vyššie uvedené hľadiská pre ukladanie druhu trestu a jeho výmery s poukazom aj na odvolacie námietky prokurátorky a obžalovaného. Obligatórne pritom opätovne zvažoval u obžalovaného aj všetky poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. a/ - o/ Tr. zák. a priťažujúce okolnosti podľa 37 písm. a/-m/ Tr. zák. Zistil tak, že obžalovanému je potrebné priznať jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l/ Tr. zák., teda že sa obžalovaný priznal k spáchanému trestnému činu a tento aj úprimne oľutoval. Na druhej strane odvolací súd v neprospech obžalovaného priznal dve priťažujúce, že spáchal viac trestných činov podľa § 37 písm. h/ Tr. zák. a podľa § 37 písm. m/ Tr. zák., že už bol odsúdený ( podľa odpisu registra trestov 15 odsúdení). Spáchanie druhého (aj ďalšieho) trestného činu, ako priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr. zák. sa nepoužije, len ak je potrebné z dôvodu viacčinného súbehu trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom aplikovať asperačnú zásadu v zmysle § 41 od. 2 Tr. zák. Spáchanie druhého trestného činu, popri zločine, je totiž okolnosťou podmieňujúcou použitie prísnejšej trestnej sadzby podľa naposledy citovaného ustanovenia. Platí teda, že okolnosť podmieňujúca použitie prísnejšej trestnej sadzby môže byť takto použitá nielen podľa úpravy obsiahnutej v ustanovení osobitnej časti Trestného zákona (jeho príslušnom vyššom odseku), ale aj v ustanovení všeobecnej časti Trestného zákona (§ 41 ods. 2). Ak je potom takto použitá, jej duplicitnému použitiu ako priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h/ Tr. zák. bráni zásada „ne bis in idem“ vyjadrená v § 38 ods. 1 Tr. zák., na čo už bolo vyššie poukázané pri nesprávnych úvahách a odôvodnení prvostupňového rozsudku. Základná trestná sadzba odňatia slobody za najprísnejší zločin krádeže je 3 až 10 rokov, pričom nižšie uvedeným postupom bolo nakoniec potrebné obžalovanému ukladať spoločný úhrnný trest odňatia slobody v rozpätí trestnej sadzby od 5 rokov a 4 mesiace do 10 rokov. Pri úprave trestnej sadzby podľa osobitnej časti Trestného zákona podľa § 212 ods. 4 Tr. zák. a § 38 ods. 4 a § 41 ods. 3 Tr. zák s použitím § 41 ods. 1 Tr. zák., konkrétne rozpätie trestnej sadzby sa určuje tak, že najprv sa urobí úprava trestnej sadzby podľa § 38 Tr. zák. a až následne podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. Keďže obžalovaný A. Q. mal prevahu priťažujúcich okolností postupom podľa § 38 ods. 4 Tr. zák., zvyšovala sa dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu, teda na 5 rokov a 4 mesiace. Následne súd, vzhľadom na jeho vyhlásenie nemohol aplikovať poľahčujúcu okolnosť aj podľa § 36 písm. n/ Tr. zák., teda že napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom, nakoľko poľahčujúca okolnosť v podobe napomáhania pri objasňovaní trestnej činnosti vyžaduje, aby páchateľ pomáhal tým orgánom, ktoré sú na to určené, teda orgánom činným v trestnom konaní (v rámci prípravného konania) a súdu, napriek tomu, že uvedená súdna prax bola v tomto smere zaužívaná a to vzhľadom k tomu, že páchateľ takto musí bezpodmienečne napomáhať všetkým týmto orgánom, ktoré sú príslušné na vykonávanie jednotlivých štádií trestného stíhania. Najmä od 1. januára 2006, kedy nadobudli účinnosť nové trestnoprávne normy, došlo aj k zmene v posudzovaní obsahu jednotlivých poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a za situácie, kedy došlo k významnému posilneniu kontradiktórnosti konania pred súdom, keď prakticky ťažisko dokazovania prešlo na konanie pred súdom, mal postoj obžalovaného k tomuto dokazovaniu dôležitý význam. Ak potom súd postupoval podľa § 257 ods. 7 Tr. por. a ak rozhodol, že vyhlásenie obžalovaného prijíma, súčasne vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku sa nevykoná, obžalovaný takýmto postupom umožnil prevziať výsledky dokazovania z prípravného konania bez toho, aby tieto boli konfrontované s výsledkami dokazovania na hlavnom pojednávaní. V rámci súdneho konania podľa § 257 ods. 5 Tr. por., po priznaní viny obžalovaným sa postupuje primerane podľa § 333 ods. 3 aj písm. h/ Tr. por., t. j. že súd pred rozhodovaním o prijatí alebo neprijatí vyhlásenia obžalovaného podľa § 257 ods. 1 Tr. por. formou otázok zisťuje, či sa obžalovaný „dobrovoľne priznáva a uznáva vinu za spáchaný skutok, ktorý sa v obžalobe kvalifikuje ako trestný čin“, čím pri kladnej odpovedi sa doposiaľ postupovalo tak, že obžalovaný napĺňal aj podmienku uvedenú v § 36 písm. n/ Tr. zák., ako poľahčujúcu okolnosť, a to aj vzhľadom na rozhodnutie NS SR 4 Tdo 63/2016. Vzhľadom na nejednotnú prax súdov pri aplikovaní uvedenej poľahčujúcej okolnosti, trestnoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2017, sp. zn. Tpj 55/2016, na zjednotenie v otázke možnosti / nemožnosti priznania poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. n/ a písm. l/ Trestného zákona v prípade prijatia vyhlásenia obžalovaného o uznaní viny podľa § 257 ods. 1 písm. b/ alebo písm. c/ Trestného poriadku ustálil, že súd po podaní obžaloby rozhoduje spor medzi obžalobou a obhajobou podľa pravidiel kontradiktórneho procesu-objasňovanie (v zmysle zistenia skutkového stavu veci) je doménou orgánov činných v trestnom konaní podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku. Preto samotné priznanie obžalovaného nemôže byť poľahčujúcou okolnosťou podľa § 36 písm. n/ Trestného zákona. Analógia je pri aplikácii Trestného zákona neprípustná v zmysle rozširovania podmienok trestnosti činu nad rámec zákona. V iných smeroch je prípustná, ak v prospech páchateľa odstraňuje medzeru v zákone a zodpovedá zmyslu a významu riešenej otázky vo vzťahu k analogicky použitému ustanoveniu. Ak možno páchateľovi trestného činu pri uzavretí a schválení dohody o vine a treste mimoriadne znížiť trest podľa § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Trestného zákona, teda v situácii vopred dohodnutého trestu, možno (teda nie obligatórne) naposledy označené ustanovenie per analogiam a pri použití argumentu a minori ad maior (od menšieho k väčšiemu) použiť aj v prípade uznania viny podľa § 257 ods. 1 písm. b/, c/ Trestného poriadku (po prijatí takého vyhlásenia súdom), keďže páchateľ (procesne ako obžalovaný) neodvolateľne prijal všetky právne účinky uznania viny (dokonca) bez toho, aby bolo akýmkoľvek spôsobom predznamenané rozhodnutie súdu o druhu a výške uloženého trestu. Dôvodom použitia analógie je podmienenosť mimoriadneho zníženia trestu oboma procesnými úpravami na rovnakom princípe, ktorý umožňuje obžalovanému vzdať sa dokazovania na hlavnom pojednávaní. Kým v prípade dohody o vine a treste môže takto obvinený získať mimoriadne znížený trest už na základe samotnej dohody, ktorú v opačnom prípade nemusí uzavrieť a v prípade neschválenia dohody súdom sa obvinený vracia do štandardného režimu dokazovania viny v súdnom konaní, v prípade vyhlásenia o vine a jeho prijatia súdom nastanú účinky v zmysle § 257 ods. 5 a ods. 8 Trestného poriadku. To znamená neodvolateľnosť vyhlásenia, nevykonanie dokazovania v rozsahu uznanej viny a obmedzenie opravného prostriedku v tomto rozsahu na dovolanie pre závažné porušenie práva na obhajobu, čo bude prichádzať do úvahy len výnimočne a navyše, keďže tu ide o príslušnú časť rozhodnutia súdu prvého stupňa, dovolanie môže podať len minister spravodlivosti ( pozri R 12/2017). Je potom namieste, aby súd po prijatí vyhlásenia obžalovaného o vine , prípadne rovnako právne rovnocenného vyhlásenia o nepopretí spáchania činu, mal možnosť (nie povinnosť) pristúpiť na báze analógie k mimoriadnemu zníženiu trestu za rovnakých podmienok, ako pri schválení dohody o vine a treste. Dokonca, keďže ide o uznanie viny bez garancie alebo predpokladu určitého pre obžalovaného priaznivého rozhodnutia o treste, možnosť mimoriadne znížiť trest je ešte dôvodnejšia. Ide o procesnú logiku vzdania sa práva na kompletné súdne konanie, v rámci ktorej je vhodné a vecne správne umožniť mimoriadne zmiernenie trestu. V danom prípade tak odvolací súd postupoval, aplikoval uvedené zjednocovacie stanovisko na predmetný prípad obžalovaného Filipa Q. a vzhľadom na zmierňovacie zákonné ustanovenie o mimoriadnom znížení trestu podľa § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Tr. zák. opätovne obžalovanému znížil dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu, teda na tri roky odňatia slobody. Keďže išlo o spoločný úhrnný trest, rešpektoval pritom aj zásadu uvedenú v 41 ods. 3 Tr. zák., že spoločný trest nesmie byť miernejší, než trest skorším rozsudkom, pričom takto uložený trest odňatia slobody vychádza zo zásad ukladania trestov zmysle ustanovenia § 34 Tr. zák. a zahŕňa tak individuálnu, ako aj generálnu prevenciu a zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Akceptoval tak čiastočne aj odvolacie námietky obžalovaného, pokiaľ namietal vzhľadom na okolnosti a rozsah spáchanej trestnej činnosti, že trest uložený prvostupňovým súdom bol neprimerane prísny. Čo sa týka osoby obžalovaého, jeho pomerov a možnosti nápravy, treba podotknúť, že ide o páchateľa, ktorý bol doposiaľ už 15 krát súdne trestaný (na vyššie uvedené odsúdenie Okresným súdom Bratislava III sp.zn. 46 T/7/16 sa neprihliada), prevažne pre majetkovú trestnú činnosť. Predmetné, teraz stíhané skutky dokonca spáchal počas plynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia vo veci Okresného súdu Bratislava II sp.zn. 1T/172/13, pre zločin podľa § 323 ods. 1 písm.a/, ods. 2 písm. c/, ktorý mu bol uložený v trvaní troch rokov s odkladom na skúšobnú dobu do 04.10.2017 s probačným dohľadom a uloženým obmedzením a povinnosťou. Odvolací súd dodáva, že uložený trest je aj v súlade so zásadou, že trest je právnym následkom trestného činu a teda musí byť úmerný k spáchanému prečinu (zásada proporcionálnosti trestu). Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia) a jednak aj voči ďalším občanom - potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa (retribúcia). Obžalovaný je recidivistom na páchanie rôznorodej trestnej činnosti a v poslednom období majetkovej, prevažne podvodov a uložený trest preto dôsledne vychádza zo zásad pre ukladanie trestov zmysle ustanovenia § 34 Tr. zák. a zahŕňa tak individuálnu, ako aj generálnu prevenciu a zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Keďže zrušením výroku o treste bolo potrebné zrušiť aj výrok o spôsobe jeho výkonu, v súlade so zákonom bol obžalovaný tak, ako rozhodol správne okresný súd, že na výkon trestu odňatia slobody zaradil obžalovaného Filipa Q. do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, zodpovedajúco ustanoveniu § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák., pretože obžalovaný bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin, Rovnako tak bolo potrebné podľa § 41 ods. 3 Tr. zák. súčasne zrušiť aj výrok o vine a treste v rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 46T/7/2016, zo dňa 06.04.2016, právoplatný dňa 02.06.2016, ako aj všetky ďalšie výroky, ktoré majú v uvedenom výroku o vine svoj podklad, teda v danom prípade výrok o náhrade škody a preto aj odvolací súd musel rozhodnúť opätovne podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku, ktorým zaviazal obžalovaného k náhrade škody poškodenej PhDr. M. U., O.., vo výške 350,-Eur. Pokiaľ ide o zvyšné výroky, ktorými podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku okresný súd odkázal poškodených J.. H. Y. a T. T. s nárokom na náhradu škody na civilný proces, odvolací súd tento nepreskúmaval, vzhľadom na obmedzený revízny princíp, pretože odvolanie prokurátorky a obžalovaného bolo podané len proti výroku o treste a menovaní poškodení odvolanie nepodali. Aj preto odvolací súd rozhodol, že vo zvyšnej, nezrušenej časti napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zostal nedotknutý. Vo výroku I. uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu je na základe oboch podaných odvolaní, teda prokurátora a obžalovaného, pokiaľ namietal výrok o treste. II. Tak, ako už bolo vyššie podrobne rozvedené a nakoľko obžalovaný podal odvolanie aj čo do výroku o vine a teda aj právnom posúdení konania, ak teda na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutkov v obžalobe alebo urobil vyhlásenie podľa odseku 4, súd v tomto rozsahu postupuje primerane podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) a zároveň obžalovaného poučí, že súdom prijaté vyhlásenie o vine, ako aj súdom prijaté vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c). Podľa § 308 ods. 1 písm. b/ Tr. por. ak tento zákon neustanovuje inak, rozsudok môže odvolaním napadnúť obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe. Podľa § 316 ods. 1 Tr. por. odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné. Z vyššie podrobne uvedených citácií Trestného poriadku jednoznačne vyplýva, že v prípade, že obžalovaný Filip Q. učinil na hlavnom pojednávaní vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. por. a toto jeho prehlásenie bolo riadnym a zákonným spôsobom postupom podľa § 257 ods. 5 Tr. por. prijaté, v ďalšom je takéto prehlásenie je nielen neodvolateľné, ale najmä nenapadnuteľné odvolaním. Ak i napriek tomu obžalovaný Filip Q. proti takémuto výroku o vine odvolanie podal, v ďalšom ide teda o výrok, proti ktorému s poukazom na § 308 ods. 1 písm. b/ Tr. por. nie je možné podať odvolanie a preto odvolaciemu súdu neostávalo nič iné, iba postupom podľa § 316 ods. 1 Tr. por. toto odvolanie obžalovaného, ktoré podal proti výroku o vine zamietnuť bez meritórneho preskúmavania (ZSP 36/2012), nakoľko zákon iný postup nepripúšťa. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.