Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/90/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1505225647 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1505225647.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci žalobcu: P. M., G.. XX. XX. XXXX, K. Z. K., C. Č.. X, zast. JUDr. Annou Orthovou, advokátkou v Bratislave, Koceľova č. 17, proti žalovanej: T. M., G.. XX. X. XXXX, K. Z. K., C. Č.. X, zast. Čarnogurský ULC, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Tvarožkova č. 5, IČO: 35 975 016, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa 18. decembra 2015, č. k. 32C/452/2005-547, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1/ Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť titulom majetkového vyrovnania hodnoty členského podielu v bytovom družstve viažuceho sa k trojizbovému družstevnému bytu č. XX, nachádzajúcemu sa na IV. poschodí bytového domu na C. F.. Č.. X Z. K. zaplatiť žalobcovi sumu 37.800,- eur do 45 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, ďalej vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a napokon obom účastníkom uložil povinnosť zaplatiť štátu spoločne a nerozdielne súdny poplatok v sume 2.853,- eur na účet súdu prvej inštancie, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. 2/ Vychádzal zo zistenia, že manželstvo účastníkov konania bolo uzavreté dňa XX. XX. XXXX a zaniklo právoplatnosťou rozsudku súdu prvej inštancie č. k. XXCroz/XX/XXXX dňa XX. XX. XXXX. Už za trvania manželstva účastníkov dňa 30. 01. 1986 Stavebné bytové družstvo v obvode Bratislava IV - Petržalka vydalo rozhodnutie o pridelení družstevného bytu členovi družstva T. M. a jej manželovi P. M.. Kedy sa žalovaná stala členom družstva, resp. či sa prihlásila za člena Stavebného bytového družstva ešte pred uzavretím manželstva v konaní preukázané nebolo. Dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu č. XX na IV. poschodí bytového domu v K. na F.. Č.I. (V. C.) Č.. X bola podpísaná dňa XX. XX. XXXX žalovanou pri spoločnom členstve jej manžela P., ktorá skutočnosť je konštatovaná aj v čl. 1 citovanej dohody. Byt bol pridelený ako stabilizačný. 3/ Uznesením súdu prvej inštancie č. k. 8C/456/2005-26 zo dňa 15. 05. 2006 bol schválený súdny zmier, na základe ktorého sa účastníci konania dohodli na zrušení spoločného nájmu k 3-izbovému bytu č. XX nachádzajúcemu sa na 4. poschodí bytového domu v K. na C. F. Č.. X s tým, že výlučným nájomcom a členom družstva bude T. M. (v danom spore v procesnom postavení žalobkyne), pričom P. M. je povinný byt vypratať do 30 dní od zabezpečenia náhradného bytu žalobkyňou. 4/ Z potvrdenia Bytového družstva Petržalka zo dňa 01. 07. 2008 vyplýva, že k uvedenému dátumu výška členského podielu T. M. (rozumej zostatková hodnota členského podielu) bola k 25. 09. 2003 19.706,- Sk a k 16. 06. 2016 19.047,- Sk. 5/ Súd prvej inštancie konštatoval, že majetková povaha spoločného členstva manželov v bytovom družstve je vyjadrená okrem iného aj tým, že členský podiel ako majetkové právo tvorí súčasť bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Po zániku manželstva rozvodom obe spoločné práva (nájomné právo a vlastnícke právo k členskému podielu) podliehajú odlišným spôsobom vyporiadania. Kým nájomné právo k družstevnému bytu sa vyporiadava podľa § 705 ods. 2 Občianskeho zákonníka, členský podiel ako majetkové právo je potrebné vyporiadať podľa zásad regulovaných ustanovením § 149 Občianskeho zákonníka. Podľa ustálenej judikatúry všeobecných súdov rozhodnutím súdu o zrušení spoločného nájmu družstevného bytu nezaniká iba spoločenstvo rozvedených manželov, ale aj členstvo jedného z nich. Členom družstva zostáva už len jeden z rozvedených manželov, a to ten, ktorý je podľa rozhodnutia súdu ako člen družstva naďalej nájomcom bytu. Predmetom rozhodnutia súdu v takýchto prípadoch je zrušenie práva spoločného nájmu družstevného bytu bývalých manželov a rozhodnutie o tom, kto z nich bude ako člen družstva byt ďalej užívať. Tým, že sa určí, kto bude ako člen družstva ďalej nájomcom bytu, rieši sa aj otázka členského podielu, ktorý pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov bude musieť pripadnúť tomu, kto sa stal nájomcom bytu ako člen družstva (m. m. stanovisko najvyššieho súdu sp. zn. Cpj/11/1977 z 15. júna 1977 publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. R 14/1978, neskôr napr. aj rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo/98/2003). Rozhodnutím súdu o zrušení práva spoločného nájmu a o zániku spoločného členstva v družstve však nedochádza k vyporiadaniu členského podielu (m. m. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo 21/2005), keď pri rozhodovaní súdu o zrušení práva spoločného nájmu družstevného bytu a o jeho ďalšom nájme podľa § 705 ods. 2 druhá veta a ods. 3 Občianskeho zákonníka súd nerozhoduje o finančnom vyporiadaní hodnoty členského podielu bytu a neskúma ani schopnosti toho ktorého účastníka vyplatiť hodnotu členského podielu bytu druhému účastníkovi (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo/98/2003). Rozhodovanie súdu podľa § 705 ods. 2 a 3 OZ teda nie je viazané na to, aby sa súčasne rozhodovalo aj o vyporiadaní spoločného majetku manželov, ktorého súčasťou je aj členský podiel družstevného bytu. Tento majetok, ak sa bývalí manželia nedohodnú, vyporiada na návrh niektorého z manželov súd v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Z logiky veci potom vyplýva, že o vyporiadaní hodnoty členského podielu možno rozhodnúť až po zrušení práva spoločného nájmu bytu a spoločného členstva rozvedených manželov v družstve, nakoľko do tej doby toto právo trvá ako spoločné a nie je dovtedy ani známe, kto sa stane výlučným nájomcom bytu, a teda by ani nebolo možné stanoviť, komu patrí náhrada za stratené spoločné právo. Na rozdiel od BSM, ktoré zaniká k okamihu zániku manželstva (§ 148 ods. 1 OZ) spoločný nájom družstevného bytu a spoločné členstvo rozvedených manželov v družstve zaniká až na základe dohody bývalých manželov o zrušení práva spoločného nájmu družstevného bytu alebo rozhodnutím súdu. Do doby zániku spoločného nájmu a spoločného členstva v družstve nemožno teda vyporiadanie ohľadom tohto majetkového práva vykonať (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/183/2010). 6/ Vychádzajúc z platnej judikatúry (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/1/2011) je teda členský podiel v stavebnom bytovom družstve nepochybne ku dňu zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov spoločným majetkovým právom manželov a tvorí predmet bezpodielového spoluvlastníctva. Ak v čase do troch rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov súd rozhodol o zrušení práva spoločného nájmu rozvedených manželov k družstevnému bytu a o tom, kto z nich bude ako člen družstva ďalej nájomcom bytu, patrí členský podiel už len jednému z rozvedených manželov. Členský podiel v družstve, ako pôvodne majetkové právo manželov sa stáva majetkovým právom jedného z rozvedených manželov len vo vzťahu k družstvu (resp. tretím osobám). Táto skutočnosť nič nemení na tom, že členský podiel zostáva naďalej ku dňu zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov spoločným majetkovým právom manželov, lebo rozhodnutím súdu o zrušení spoločného nájmu a o zániku spoločného členstva v družstve, nedochádza k jeho vyporiadaniu, keď ako už bolo uvedené vyššie, toto rozhodnutie neurčuje, akú náhradu na vyporiadanie členského podielu má zaplatiť ten z rozvedených manželov, ktorý sa stal výlučným členom družstva druhému manželovi. Vo vzťahu medzi rozvedenými manželmi zostáva teda už len vyporiadať jeho hodnotu, keďže o prikázaní členského podielu súd už rozhodol v rámci konania o zrušenie práva spoločného nájmu. Všeobecnou cenou členského podielu v bytovom družstve je cena, za ktorú je možné v danom mieste a čase nadobudnúť alebo predať členské práva a povinnosti k bytu porovnateľnej veľkosti, polohy, vybavenia, veku a pod. Obvykle sa táto cena (tiež trhová hodnota) zisťuje porovnaním s už zrealizovanými predajmi a kúpami podobných bytov v danom mieste a čase (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/29/2000). Plné rešpektovanie princípov trhového hospodárstva a zaručenie rovnosti práv a povinností účastníkov občianskoprávnych vzťahov vyplývajúcich z § 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka môže totiž zabezpečiť iba také rozhodnutie, pri ktorom sa bude vychádzať zo zásady, že práva a povinnosti prechádzajúce na toho - ktorého účastníka, budú zodpovedať majetkovým hodnotám, ktoré možno (v danom mieste a čase) nadobudnúť, čo v konečnom dôsledku znamená, že pokiaľ ide o členský podiel v bytovom družstve, nie je rozhodujúca výška jeho zostatkovej hodnoty, ale vždy hodnota, za akú možno v danom mieste a čase tieto práva nadobudnúť. Iba takýto postup zodpovedá rovnakému postaveniu účastníkov konania v danej veci. Navyše platné znenie § 28 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov umožňuje každému nájomcovi družstevného bytu využiť nárok na prevod bytu do svojho vlastníctva. Pri zisťovaní ceny vecí, ktoré tvoria predmet bezpodielového spoluvlastníctva, platí zásada, podľa ktorej treba vychádzať z ceny, ktorú majú veci v čase vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/9/1997). 7/ S poukazom na všetky vyššie uvedené dôvody teda návrh žalobcu na vyporiadanie hodnoty členského podielu v bytovom družstve podaný po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo zrušené členstvo manželov v bytovom družstve, bol podaný plne legitímne a absolútne neobstojí špekulatívna námietka žalovanej o prekážke rozhodnutej veci v tomto smere. Ďalej súd dodal, že zotrváva na vyššie citovanej ustálenej judikatúre, na základe ktorej pri oceňovaní členského podielu v bytovom družstve v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov - bývalých spoločných nájomcov družstevného bytu a spoločných členov bytového družstva - sa vychádza z jeho ceny v čase, keď sa vyporiadava, a teda neprihliadal ani na argumentáciu žalovanej rozhodnutím Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31Cdo/2036/2008 zo dňa 08. 09. 2008 jednak s poukazom na jej nezáväznosť a jednak sa s poukazom na vyššie uvedenú právnu argumentáciu nestotožňuje s právnym názorom v ňom obsiahnutým pre posudzovaný prípad, keď má za to, že napriek faktu, že s členskými právami mohla žalovaná plne disponovať ako výlučná členka družstva už od okamihu zrušenia spoločného členstva v družstve a v prípade, ak by došlo k ich prevodu do vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva, bolo by treba do neho zahrnúť hodnotu reálne prevodom zaň získanú (t. j. v čase, kedy by došlo prevodu), vyjadrenú spravidla peňažným ekvivalentom, ak tak do rozhodnutia súdu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva neučinila, je potrebné vychádzať z hodnoty, ktorú by mohla za byt nadobudnúť v čase vyhlásenia rozsudku s poukazom na ust. § 154 ods. 1 O. s. p. 8/ V tejto súvislosti súd uviedol, že sa nemohol zaoberať ani žiadosťou žalovanej ustanoviť znalca za účelom ohodnotenia povinnosti pre žalovanú nájsť a zabezpečiť žalobcovi náhradný byt (č. l. 294 spisu). Eventuálne by súd mohol hodnotu zabezpečenej bytovej náhrady odporkyňou titulom bytovej náhrady s prihliadnutím na jej charakter zohľadňovať v prípade, ak by táto bola žalobcovi v priebehu konania aj reálne zabezpečená, k čomu však zo strany žalovanej nedošlo, a preto bolo irelevantné prihliadať na uvedenú požiadavku. 9/ Z vykonaného dokazovania ohľadom podnikateľskej činnosti žalobcu súd dospel k záveru, že nebolo preukázané, že by z majetku v BSM bola vnesená do podnikania žalobcu akákoľvek suma, ktorú by bolo možné v rámci vyporiadania BSM účastníkov zohľadniť. Žalobca nevlastnil žiaden dlhodobý hmotný, nehmotný ani finančný majetok, v účtovníctve evidoval len tovarové zásoby a zostatky na účtoch v bankách, nemal účtovne evidované žiadne záväzky a úvery. Vzhľadom na vykazovaný zisk sa javí, že tento postačoval na úhradu zabezpečenia bežných nákladov a potrieb žalobcu na živobytie, keď v uvedenom čase z týchto príjmov prispieval aj na výživu detí pochádzajúcich z manželstva, a teda sa nepreukázalo ani tvrdenie žalovanej, že by sa absolútne žiadnym spôsobom nepodieľal na financovaní rodiny. Plusová hodnota podniku žalobcu pozostávala výlučne z tovarových zásob potravín a nepatrných zostatkov na podnikateľskom účte v r. 2002 v celkovej výške 142.988,- Sk (4.746,33 eur) a v r. 2003 v celkovej výške 120.555,- Sk (4.001,69 eur), pričom tovarové zásoby súd nemohol zohľadňovať vzhľadom na spotrebný charakter tovaru v rámci podnikateľskej činnosti. S poukazom na uvedené teda súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistuje relevantný dôvod na to, aby žalobca nahradil z uvedeného titulu do BSM akúkoľvek čiastku. 10/ Vychádzajúc z vyššie uvedených dôvodov a z vykonaného dokazovania vo veci ako aj zo zhodných tvrdení účastníkov konania, súd dospel k záveru, že v čase rozvodu manželstva tvoril masu BSM účastníkov konania v súlade s ust. § 143 a nasl. OZ výlučne členský podiel v bytovom družstve ako majetková hodnota nadobudnutá za trvania manželstva, ocenená za zohľadnenia vyššie uvedených zákonných kritérií a zásad vyplývajúcich zo zaužívanej súdnej praxe na základe vypracovaného znaleckého posudku V.. T.. M. I. R.. - znalca v odbore stavebníctvo, odvetvie Pozemné stavby, Dopravné stavby a Odhad hodnoty nehnuteľností v znení jeho doplňujúceho odborného vyjadrenia v čase vyhlásenia rozsudku na sumu 94.500,- eur, ktorá suma súčasne predstavuje i celkovú čistú hodnotu masy BSM; za rešpektovania zásady rovnosti podielov manželov tak 1 pripadajúca na každého z manželov predstavovala čiastku 47.250,- eur. 11/ V predmetnom spore vzhľadom na predchádzajúce zrušenie spoločného nájmu družstevného bytu, a z teda z povahy veci vyplývajúce už predchádzajúce faktické prikázanie členského podielu žalovanej (z tohto dôvodu v prejednávanej veci osobitný výrok v tomto smere súd považoval za nadbytočný), však súd pri určení náhrady, ktorú je povinná titulom peňažného vyrovnania žalobcovi zaplatiť, s prihliadnutím na kritéria stanovené v § 150 OZ a predovšetkým zásadu zásluhovosti na nadobudnutí a udržaní spoločnej veci, resp. majetkového práva považoval za spravodlivé pristúpiť k nerovnému vyporiadaniu, keď hoci zásadne sú podiely obidvoch manželov na spoločnom majetku zásadne rovnaké, súd môže tieto podiely určiť inak s prihliadnutím na zásady uvedené v citovanom ustanovení. V tejto súvislosti súd považoval za potrebné zdôrazniť, že s poukazom na ust. § 153 ods. 2 O. s. p. nebol v danom prípade viazaný návrhmi účastníkov, keďže ide o spor, kde spôsob vyrovnania medzi účastníkmi vyplýva z právneho predpisu. Súd pri rozhodovaní prihliadal na skutočnosť, že byt bol účastníkom pridelený ako stabilizačný, so záväzkom žalovanej odpracovať pre konkrétneho zamestnávateľa určenú dobu, ktorá skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná. Súd nemohol prihliadať na argumentáciu žalovanej, že mladomanželskú pôžičku z ktorej uhrádzali prvotné náklady spojené s nadobudnutím a zariadením bytu uhrádzala zo svojich príjmov, keď tieto boli súčasťou BSM. Prihliadol však na rovnako nepopretú skutočnosť, že príjmy žalobcu boli za trvania manželstva vzhľadom na charakter jeho pracovnej činnosti nepravidelné, a teda príjem žalovanej predstavoval stabilný prvok a istotu aj pri uhrádzaní neskôr vzniknutých nákladov na bývanie. Tiež sa nepotvrdilo, že by žalobca po opustení spoločnej domácnosti neprispieval na deti (na úpravu práv a povinností účastníkov k maloletej dcére po rozvode manželstva súd neprihliadal), avšak súd zohľadňoval skutočnosť, že žalobca sa nepodieľal na platbách spojených s užívaním bytu a nájme už od jeho odchodu zo spoločnej domácnosti v r. 2001, keď bez ohľadu na skutočnosť, či byt užíval alebo nie, až do zániku práva spoločného nájmu, zodpovedal ako spoločný nájomca voči bytovému družstvu za vzniknuté záväzky spoločne a nerozdielne so žalovanou, keď navyše až do rozvodu manželstva mal v zmysle § 19 Zákona o rodine povinnosť starať sa o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom spoločne so žalovanou podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. S poukazom na uvedené dospel teda súd k záveru, že v danom prípade je spravodlivé určiť rozdielne podiely účastníkov, pričom vzhľadom na dĺžku trvania funkčného manželstva disparitu podielov stanovil v percentuálnom pomere 60 : 40 v prospech žalovanej. Odlišná disparita, výraznejšie v prospech žalovanej, by však už nezodpovedala spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi, keď sa nepreukázalo, že by až do prepuknutia manželskej krízy žalobca akýmkoľvek spôsobom zanedbával rodinu, naopak zo svedeckých výpovedí vyplynulo, že rodina fungovala bezproblémovo a harmonicky a žalobca sa tak finančne, ako aj osobnou starostlivosťou riadne podieľal na uspokojovaní potrieb bežného života rodiny, pričom vyporiadací podiel žalobcu by nebolo prípustné znížiť len pre to, že žalovaná preukázateľne mimoriadne negatívne prežívala jeho odchod zo spoločnej domácnosti a nadviazanie mimomanželského vzťahu, čím sa žalobca podstatnejšou mierou pričinil na rozvrate manželstva (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/112/2006). Súd taktiež nemohol prihliadať na argumentáciu žalovanej, že sa žalobca vzdal akýchkoľvek nárokov k predmetnému bytu, keď nebolo preukázané, že by došlo k písomnej dohode medzi účastníkmi a ide právo viažuce sa k nehnuteľnosti a ako k takému pre platnosť právnych úkonov k nemu sa vzťahujúcich sa vyžaduje písomná forma (§ 40 ods. 1 v spojení s ust. § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka), pričom aj dohoda o vzdaní sa práva musí mať obligatórne písomnú formu (§ 574 ods. 1 Občianskeho zákonníka), pričom sa absolútne de iure nemožno vzdať práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti (§ 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka). 12/ Za zohľadnenia vyššie uvedeného pomeru (40 % zo sumy 94.500,- eur) tak výška finančného vyporiadania, ktoré je žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi predstavuje čiastku 37.800,- eur. 13/ O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že v súlade s ust. § 150 O. s. p. nepriznal účastníkom ich náhradu, a to predovšetkým s poukazom na predmet sporu, ako i skutočnosť, že súd považoval za dôvodné, aby si každý z účastníkov znášal vzniknuté trovy sám. Súd pri rozhodnutí o trovách bral súčasne do úvahy i výsledné rozhodnutie, v ktorom bola masa BSM v časti stanovená nie v súlade s návrhmi oboch strán a teda nebolo možné posúdiť ani úspešnosť účastníkov v spore. O súdno-poplatkovej povinnosti rozhodol súd podľa § 2 ods. 1 písm. c) v spojení s ust. § 5 ods. 1 písm. h) a § 7 ods. 7 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení a zaviazal oboch účastníkov konania k zaplateniu súdneho poplatku vo výške 2.853,- eur a to podľa položky č. 6 písm. b) prílohy cit. zákona vo výške 3 % z ceny všetkých vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a ostatných hodnôt, ktoré boli vyporiadané v tomto konaní (t. j. zo sumy 94.500,- eur). 14/ Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná. Súdu prvej inštancie vytýkala nesprávne skutkové zistenie, keď o získanie predmetného bytu sa v plnej miere zaslúžila žalovaná, ktorá požiadala o jeho pridelenie ešte pred uzavretím manželstva, jej vtedajší zamestnávateľ zaplatil príspevok na stabilizačný byt dňa 28. 10. 1985. V ďalšom zopakovala, že vo veci už bolo právoplatne rozhodnuté, a to uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 15. mája 2006 č. k. 8C/456/2005-26, ktorým bolo rozhodnuté o zrušení práva spoločného nájmu strán, žalovaná bola určená za výlučnú nájomníčku bytu a členku bytového družstva, súčasne bola žalobcovi uložená povinnosť predmetný byt vypratať do 30 dní po zabezpečení náhradného bytu žalovanou. Žalobca byt opustil sám z vlastnej vôle, pokiaľ ide o povinnosť žalovanej zabezpečiť žalobcovi náhradný byt, je možné povedať, že ide o náhradu za vyplatenie hodnoty členského podielu bytu. V zásade platí, že po rozvode sa manželia bývajúci v družstevnom byte sa buď dohodnú na zabezpečení bytovej náhrady pre ustupujúceho nájomcu, alebo na vyplatení členského podielu, nie je možné požadovať oba nároky. Pokiaľ by bytová potreba rozvedeného manžela bola vyriešená inak, teda i vyplatením hodnoty členského podielu v bytovom družstve, súd nemôže ukladať povinnosť zabezpečiť bytovú náhradu druhému manželovi. Pokiaľ súdnym zmierom došlo k uloženiu povinnosti žalovanej zabezpečiť žalobcovi bytovú náhradu, nie je možné rozhodovať o povinnosti žalovanej na náhradu hodnoty členského podielu v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Žalovaná teda bola toho názoru, že postupom súdu prvej inštancie, ktorý nerešpektoval právoplatne rozhodnutú vec, došlo k vade v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O. s. p. a zároveň k odňatiu možnosti konať pred súdom. Ďalej žalovaná namietala, že vo vzťahu k hodnote členského podielu v družstve nebola stanovená jeho konečná hodnota, iba trhová hodnota bytu. Znaleckými posudkami bola stanovená všeobecná trhová hodnota predmetného bytu, nie však hodnota členského podielu, ktoré nemožno vzájomne stotožňovať. V konaní neboli vôbec ohodnocované aj členské povinnosti, ktoré sú spojené s užívaním bytu a ktorým sa žalovaná nemôže vyhnúť. Celková cena členského podielu predstavuje nielen práva, ale aj povinnosti vrátane všetkých záväzkov, pre správne určenie hodnoty členského podielu v družstve k bytu by bolo potrebné vychádzať z ďalších podkladov - stanov družstva, účtovnej závierky, zoznamu členov družstva s uvedením výšky vkladov, výšky uhradeného nájomného a zálohových platieb za služby ku dňu vyhotovenia znaleckého posudku, výšky uhradených príspevkov na činnosť družstva, výšky uhradených opráv v byte, podielom úhrad na prípadnej strate družstva ako aj povinnosti zabezpečiť žalobcovi náhradný byt. Znalec pri vyhotovovaní znaleckého posudku nevychádzal zo samotnej podstaty ohodnocovaného predmetu, nebral do úvahy vyššie uvedené podklady, ktoré so samotným členským podielom v bytovom družstve k bytu priamo a nerozlučne súvisia, ani naň neprihliadal. Podľa názoru žalovanej ide o zásadnú právnu otázku, ktorá nie je legislatívne dostatočne upravená a súdna prax nie je v tomto jednotná. Ak teda súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom určil predmet patriaci do BSM na základe trhovej hodnoty bytu, rozhodol v rozpore so svojím tvrdením, že je potrebné zaoberať sa zostatkovou hodnotou členského podielu. O výške zostatkovej hodnoty členského podielu žalovaná predložila potvrdenie bytového družstva, podľa ktorého jeho hodnota nepresahovala 20.000,- Sk (630,- - 650,- euro). Za inú vadu konania v tejto veci považovala žalovaná nesprávne určenie pomeru pri vyporiadaní 60 : 40 v prospech žalovanej. Zopakovala, že o získanie bytu sa zaslúžila výlučne žalovaná, ktorá rovnako musela uzavrieť dohodu o zmene pracovnej zmluvy, nemožno preto považovať podiely oboch manželov za rovnaké, ale ani mierne odlišné, ale za výrazne odlišné. V tejto súvislosti poukázala na výpovede vypočutých svedkov a nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, že odlišná disparita, výraznejšie v prospech žalovanej, by nezodpovedala spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi stranami, keď v konaní nebolo ničím preukázané, že žalobca pravidelne prispieval na chod domácnosti. Taktiež súd prvej inštancie nijako neprihliadal na finančné možnosti žalovanej. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhla žalovaná, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil tomuto na ďalšie konanie. 15/ Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej považoval napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne. Predmetný byt bol žalovanej pridelený ako stabilizačný, podmienka odpracovania 5 rokov vo funkcii zdravotnej sestry bola splnená, žalovaná ako zdravotná sestra pracovala a pracuje dodnes, nemusela teda kvôli prideleniu predmetného bytu nič meniť. Za podstatné považoval, že byt bol pridelený až po uzavretí manželstva účastníkov konania. Pokiaľ žalovaná splácala mladomanželskú pôžičku zo svojej mzdy (patriacej do BSM), bolo to v čase, kedy bol žalobca na povinnej základnej vojenskej službe, následne začal pracovať a podieľať sa na spoločnom chode domácnosti. Žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovanej, že vo veci vyporiadania BSM už bolo rozhodnuté. V skoršom konaní bolo rozhodnuté, ktorá zo strán konania sa stane výlučným členom družstva, nebolo nijako riešené vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva. Žalobca byt opustil dobrovoľne, ale na žiadosť svojich dcér, z dôvodu zlého psychického stavu žalovanej, ktorý vo vzťahu k žalobcovi pretrváva dodnes. Za potrebné považoval uviesť, že rozhodnutie o tom, kto sa stane výlučným členom bytového družstva nie je možné ani len porovnávať, nie ešte stotožňovať s konaním o vyporiadanie BSM. Poukázal na judikát R 27/2008 podľa ktorého „ak do troch rokov od zániku manželstva zaniklo spoločné členstvo rozvedených manželov v družstve, môže sa po uplynutí tohto obdobia ten z rozvedených manželov, ktorý sa nestal členom družstva, úspešne domáhať voči druhému manželovi zaplatenia polovice hodnoty členského podielu titulom vyporiadania spoločného majetkového práva za použitia analógie § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka“. V ďalšom žalobca konštatoval, že všeobecnou cenou členského podielu v bytovom družstve je cena, za ktorú v danom mieste a čase možno nadobudnúť alebo predať členské práva a povinnosti k bytu porovnateľnej veľkosti, polohy, vybavenia, veku a podobne, obvykle sa táto cena (tiež trhová hodnota) zisťuje porovnaním s už zrealizovanými predajmi a kúpami podobných bytov v danom mieste a čase. Poukázal na skutočnosť, že nie je dostupná žiadna databáza prevodov družstevných bytov a ani neexistuje znalecký odbor, ktorý by sa venoval oceňovaniu všeobecnej ceny členského podielu. Členstvo v bytovom družstve je viazané na užívanie konkrétneho bytu, v praxi sa takéto družstevné byty prevádzajú (spolu s členskými právami k takýmto bytom sa viažucimi) za obdobné ceny, ako je tomu pri predaji obdobných bytov ich vlastníkmi v danom mieste a čase. Pokiaľ žalovaná namieta pri skúmaní hodnoty členského podielu, že súd opomenul ocenenie všetkých jej záväzkov, žalovaná žiadny takýto dôkaz nenavrhla vykonať, ani svoje záväzky voči bytovému družstvu neoznačila. Ak prvoinštančný súd rozhodol o disparite pri vyporiadaní BSM v prospech žalovanej, poukázal na celkom výnimočné uplatnenie takejto výnimky z ustanovenia § 150 O. z., ktoré odôvodňuje najmä vyhýbanie sa práci, nezodpovedné správanie sa voči rodine a majetku, spôsobenie škody len jedným z manželov, prípadne ak sa jeden z nich vylúčene a podstatnou mierou zaslúžil o nadobudnutie spoločných vecí. V súdenej veci však nebola žiadna z takýchto okolností preukázaná, splácanie mladomanželskej pôžičky žalovanou a povinnosť odpracovať 5 rokov pre svojho zamestnávateľa ako argument pre výraznejšiu disparitu v prospech žalovanej považoval žalobca za zavádzajúce. Aj z morálnych dôvodov sa žalobca neodvolal voči predmetnému rozhodnutiu z dôvodu disparitného rozdelenia majetku, nakoľko po desiatich rokoch trvania sporu nemá záujem na jeho ďalšom predlžovaní. Je však toho názoru, že disparita v tomto prípade nebola namieste, počas celej doby trvania manželstva účastníkov to bol žalobca, kto viac zarábal. Z týchto dôvodov potom žalobca navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 16/ Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej CSP) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 17/ Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 18/ Dňom 1. 7. 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, kde sa v zmysle § 470 ods. 1 tohto zákona uplatňuje zásade jeho okamžitej aplikability, podľa ktorej tento zákon platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 19/ Odvolací súd prejednal odvolanie žalovanej v rozsahu a z dôvodov ňou vymedzených (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. 20/ Podľa § 143 O. z. v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka. 21/ Podľa § 148 ods. 1 O. z. zánikom manželstva zanikne i bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. 22/ Podľa § 149 ods. 1 O. z. ak zanikne bezpodielové spoluvlastníctvo, vykoná sa vyporiadanie podľa zásad uvedených v § 150. 23/ Podľa § 150 O. z. pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti. 24/ Predmetom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov je všetko, čo patrilo do tohto spoluvlastníctva a existovalo v čase jeho zániku, teda ku dňu právoplatnosti rozsudku súdu o rozvode manželstva účastníkov. Táto doba je tiež rozhodujúca pre posúdenie stavu veci (vek, kvalita, miera opotrebenia veci), pri určení ceny veci sa spravidla vychádza z jej ceny v čase, kedy sa vyporiadanie vykonáva (§ 154 ods. 1 O. s. p.). 25/ Podľa § 177 ods. 2 Obč. zákonníka v znení do 31. 12. 1991 ak nadobudol právo na pridelenie družstevného bytu jeden z rozvedených manželov pred uzavretím manželstva, zanikne právo spoločného užívania bytu rozvodom; právo byt užívať zostane tomu z manželov, ktorý nadobudol právo na byt pred uzavretím manželstva. V ostatných prípadoch spoločného užívania družstevného bytu rozhodne súd, ak sa rozvedení manželia nedohodnú, na návrh jedného z nich po vypočutí orgánu družstva o zrušení tohto práva, ako aj o tom, kto z nich bude ako člen družstva byt ďalej užívať; tým zanikne i spoločné členstvo rozvedených manželov v družstve. 26/ Podľa § 871 ods. 1 Obč. zákonníka právo osobného užívania bytu a právo užívania iných obytných miestností a miestností neslúžiacich na bývanie vzniknuté podľa doterajších predpisov, ktoré trvá k 1. januáru 1992, sa mení týmto dňom na nájom. Spoločné užívanie bytu a spoločné užívanie bytu manželmi sa mení na spoločný nájom. 27/ Podľa § 705 ods. 2 Obč. zákonníka, ak nadobudol právo na uzavretie zmluvy o nájme družstevného bytu jeden z rozvedených manželov pred uzavretím manželstva, zanikne právo spoločného nájmu bytu rozvodom; právo užívať byt zostane tomu z manželov, ktorý nadobudol právo na nájom bytu pred uzavretím manželstva. V ostatných prípadoch spoločného nájmu družstevného bytu rozhodne súd, ak sa rozvedení manželia nedohodnú, na návrh jedného z nich o zrušení tohto práva, ako aj o tom, kto z nich bude ako člen družstva ďalej nájomcom bytu; tým zanikne aj spoločné členstvo rozvedených manželov v družstve. 28/ Ak bolo zrušené právo spoločného nájmu družstevného bytu rozvedenými manželmi a určené, kto z nich bude ako nájomca a člen družstva byt ďalej užívať, zaniká spoločné členstvo v družstve. Členský podiel v družstve sa ako pôvodné spoločné majetkové právo manželov stáva vo vzťahu k družstvu majetkovým právom len jedného z manželov. Táto skutočnosť však nič nemení na tom, že členský podiel bol ku dňu rozvodu a teda i zániku bezpodielového spoluvlastníctva spoločným majetkovým právom manželov, ktoré následnou dohodou o zrušení spoločného nájmu bytu resp. následným rozhodnutím súdu o zrušení spoločného nájmu a o zániku spoločného členstva nebolo medzi bývalými manželmi vyporiadané. Ani v dohode o zrušení práva spoločného nájmu, ale ani v rozhodnutí súdu o takomto zrušení nie je stanovené, akú náhradu na vyporiadanie hodnoty členského podielu má zaplatiť ten z manželov, ktorý sa stal výlučným členom družstva, druhému manželovi. Pokiaľ do troch rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva došlo k podaniu návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov na súde, je členský podiel ako majetkové právo potrebné vyporiadať podľa zásad pre vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva uvedených v ustanovení § 150 Obč. zákonníka, pričom pri stanovení hodnoty majetkového práva je nutné vychádzať z ceny obvyklej, t. j. z ceny, ktorú by bolo možné získať za prevod členského podielu v rozhodnej dobe a mieste. 29/ Z vyššie uvedeného tak okrem iného vyplýva, že názor žalovanej o existencii prekážky veci rozhodnutej, predstavujúcej rozhodnutie súdu prvej inštancie zo dňa 15. mája 2006 č. k. 8C/456/2005-26, ktorým bolo rozhodnuté o zrušení práva spoločného nájmu strán, a ktorým bola súčasne žalovaná určená za výlučnú nájomníčku bytu a členku bytového družstva, neobstojí, takéto rozhodnutie nepredstavuje rozhodnutie o vyporiadaní majetkového práva bývalých manželov. Rovnako nesprávny je názor, že pokiaľ ide o povinnosť žalovanej zabezpečiť žalobcovi náhradný byt, je možné povedať, že ide o náhradu za vyplatenie hodnoty členského podielu bytu, resp. pokiaľ by bytová potreba rozvedeného manžela bola vyriešená inak, teda i napr. vyplatením hodnoty členského podielu v bytovom družstve, súd nemôže ukladať povinnosť zabezpečiť bytovú náhradu druhému manželovi. Je potrebné si uvedomiť, že pokiaľ v konaní o zrušení práva spoločného nájmu bola žalobcovi uložená povinnosť predmetný byt vypratať do 30 dní po zabezpečení náhradného bytu žalovanou, bola tým riešená len otázka práva bývania ustupujúceho nájomcu, nie majetkové vyporiadanie. Nakoniec aj zabezpečením náhradného bytu sa nemá na mysli zabezpečenie bytu vo vlastníctve (kúpa bytu), zabezpečením bytovej náhrady je (pre účely zákona č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami) predloženie písomného vyhlásenia osoby, ktorá poskytne náhradný byt alebo náhradné ubytovanie, o tom, že uzavrie zmluvu o nájme alebo podnájme bytu s osobou, ktorá má vypratať byt (§ 5 ods. 4), s predložením resp. získaním ktorého vyhlásenia nie sú spojené žiadne vyššie náklady toho, v prospech koho sa byt vypratáva. V súdenej veci, pokiaľ žalobca opustil/vypratal predmetný byt skôr, než došlo zo strany žalovanej k zabezpečeniu bytovej náhrady, a neuplatňoval si nárok na jej ďalšie zabezpečenie zrejme v dôsledku vyriešenia otázky jeho bývania, neznamená to, že sa vzdal majetkového práva súvisiaceho s vypratávaným bytom. 30/ Odvolací súd teda súhlasí so stanoviskom žalovaného, že v konaní o zrušenie práva spoločného nájmu bytu sa súd môže riadiť iba platnou hmotnoprávnou úpravou (§ 705 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka), a preto v tomto konaní nie je daný zákonný podklad vytvárajúci priestor na finančné vyrovnanie hodnoty členského podielu družstevného bytu (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. septembra 2003 sp. zn. 5Cdo/98/2003, ktorý bol uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 5/2004, a na ktorý poukázal aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. novembra 2007 sp. zn. 1Cdo/289/2006). Rozhodnutie podľa § 705 ods. 2 veta druhá Občianskeho zákonníka o ďalšom nájme družstevného bytu nie je viazané na to, aby sa súčasne rozhodovalo o vyporiadaní spoločných majetkových práv bývalých manželov. Určením, kto bude ako člen družstva byt ďalej užívať, sa rieši aj otázka členského podielu v bytovom družstve. Avšak otázka, či a akú sumu je nadobúdateľ členského podielu povinný vyplatiť zo zostatkovej hodnoty tohto podielu druhému účastníkovi, sa v konaní o zrušenie práva spoločného nájmu družstevného bytu nerieši. S konaním o zrušenie práva spoločného nájmu bytu nie je spojené konanie, v ktorom by sa posudzovalo, v akých podieloch sa rozdelí hodnota, ktorú predstavoval majetok tvoriaci BSM účastníkov, prípadne kto z bývalých manželov, čo a v akej cene z tohto majetku nadobudne. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že prípadne už uplynula lehota uvedená v § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka. 31/ Pokiaľ ide o stanovenie hodnoty resp. ceny členského podielu v bytovom družstve, pojem cena je používaný pre požadovanú, ponúkanú alebo skutočne zaplatenú sumu za tovar alebo službu. Môže alebo aj nemusí mať vzťah k hodnote, ktorú veci prisudzujú iné osoby. Hodnota nie je skutočne zaplatenou požadovanou alebo ponúkanou cenou; je to ekonomická kategória vyjadrujúca peňažný vzťah medzi tovarom a službou, ktorú možno kúpiť na strane jednej, a kupujúcim a predávajúcim na strane druhej. Pri určení hodnoty ide len o odhad. Preto pri používaní uvedených základných pojmov (cena - hodnota) treba robiť rozdiely. Všeobecnou cenou (niekedy aj tržnou hodnotou) je cena, ktorú by bolo možné za konkrétnu vec ako predmet predaja a kúpy v rozhodnej dobe a mieste dosiahnuť. Všeobecná cena sa obvykle zisťuje porovnaním s už realizovaným predajom a kúpou podobných vecí v danom mieste a čase, pokiaľ sú k tomu dostupné informácie. Ak však nie sú, treba použiť náhradnú metodiku podľa uváženia zisťujúceho subjektu s prihliadnutím na rôzne špecifiká pre jednotlivé druhy súdneho (alebo iného) konania ako napríklad dedičského konania, konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, bezpodielového spoluvlastníctva manželov a pod. Všetky uvedené zásady platia aj pre tvorbu ceny za odstupujúci členský podiel v družstevnom byte tak, ako sa to uvádza v publikovanom súdnom rozhodnutí. Pri určení ceny, ktorá sa má účastníkovi spomínaných druhov občianskeho súdneho konania poskytnúť, preto nemožno vychádzať z tzv. účtovnej zostatkovej hodnoty členského podielu v bytovom družstve, ale zo všeobecnej ceny členského podielu v bytovom (alebo inom) družstve (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo/29/2000). 32/ Základnou zásadou pri vykonaní vyporiadania je, že podiely oboch manželov sú rovnaké; s prihliadnutím na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí, je možné podiely určiť aj iným pomerom, ide však o výnimku zo zásady stanovenej ust. § 150, vety prvej O. z. K takejto výnimke možno pristúpiť v tých prípadoch, kedy jednému z manželov (na rozdiel od druhého) je možné vytknúť, že pri starostlivosti o rodinu, pri nadobúdaní a udržiavaní spoločných vecí, pri starostlivosti o deti a pri obstarávaní spoločnej domácnosti nevyužíval svoje schopnosti a možnosti, teda kedy tieto povinnosti riadne neplnil. Uvedená výnimka by prichádzala do úvahy aj v niektorých iných prípadoch, kedy napríklad manželia žili odlúčene a nadobúdali veci do bezpodielového spoluvlastníctva manželov vo svojich oddelených bydliskách, v prípade márnotratnosti jedného z manželov, nehospodárneho nakladania s majetkom, zadlžovania spoločného majetku, alkoholizmu s následkom na hospodárenie so spoločným majetkom, úmyselné konanie v smere zániku či zničenia veci zo spoločného majetku, gamblerstva a podobne. 33/ Disparita podielov bývalých manželov prichádza do úvahy tiež v prípade, ak sa jeden z manželov mimoriadne zaslúžil o získanie spoločného majetku. Výnimočné priznanie väčšieho podielu pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov tu však nemožno odôvodňovať väčšími zásluhami na vytvorení majetku, ak jeden z manželov mal na to lepšie predpoklady (vzhľadom ku svojmu vzdelaniu, schopnostiam, profesií, zdraviu a pod.) než druhý manžel, ktorému však nemožno vytknúť, že pri starostlivosti o rodinu, pri nadobúdaní a udržiavaní spoločných vecí, pri starostlivosti o deti a pri obstarávaní spoločnej domácnosti nevyužíval svoje schopnosti a možnosti. V súdenej veci súd prvej inštancie pri rozhodovaní opodstatnene zohľadnil skutočnosť, že byt bol stranám pridelený ako stabilizačný, so záväzkom žalovanej odpracovať pre konkrétneho zamestnávateľa určenú dobu, ktorá skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná, správne neprihliadol na argumentáciu žalovanej, že mladomanželskú pôžičku z ktorej uhrádzali prvotné náklady spojené s nadobudnutím a zariadením bytu uhrádzala zo svojich príjmov, keď tieto boli súčasťou BSM. Rovnako správne zohľadnil, že príjmy žalobcu boli za trvania manželstva vzhľadom na charakter jeho pracovnej činnosti nepravidelné, a teda príjem žalovanej predstavoval stabilný prvok a istotu aj pri uhrádzaní neskôr vzniknutých nákladov na bývanie, resp. že žalobca po opustení spoločnej domácnosti prispieval na deti, na druhej strane správne konštatoval skutočnosť, že žalobca sa nepodieľal na platbách spojených s užívaním bytu a nájme už od jeho odchodu zo spoločnej domácnosti v r. 2001, keď bez ohľadu na skutočnosť, či byt užíval alebo nie, až do zániku práva spoločného nájmu, zodpovedal ako spoločný nájomca voči bytovému družstvu za vzniknuté záväzky spoločne a nerozdielne so žalovanou, keď navyše až do rozvodu manželstva mal v zmysle § 19 Zákona o rodine povinnosť starať sa o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom spoločne so žalovanou podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Ak teda s poukazom na uvedené dospel súd prvej inštancie k záveru, že v danom prípade je spravodlivé určiť rozdielne podiely účastníkov, pričom vzhľadom na dĺžku trvania funkčného manželstva disparitu podielov stanovil v percentuálnom pomere 60 : 40 v prospech žalovanej, je rozsudok i v tejto časti vecne správny, keďže sa skutočne nepreukázalo, že by až do prepuknutia manželskej krízy žalobca akýmkoľvek spôsobom zanedbával rodinu, naopak zo svedeckých výpovedí vyplynulo, že rodina fungovala bezproblémovo a harmonicky a žalobca sa tak finančne, ako aj osobnou starostlivosťou riadne podieľal na uspokojovaní potrieb bežného života rodiny, pričom vyporiadací podiel žalobcu by nebolo prípustné znížiť len pre to, že žalovaná preukázateľne mimoriadne negatívne prežívala jeho odchod zo spoločnej domácnosti a nadviazanie mimomanželského vzťahu, čím sa žalobca podstatnejšou mierou pričinil na rozvrate manželstva. 34/ Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potom vecne správny, súd prvej inštancie vo veci vykonal i náležité dokazovanie a správnym smerom, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O. s. p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil vo veci samej aj správny právny záver. V zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), neznamená ani právo na to, aby bolo súdom rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnym názorom (I. ÚS 50/04), nepatrí sem ani právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby sa súd riadil výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov predkladaných účastníkom (II. ÚS 3/97). 35/ Pokiaľ ide o obsah odôvodnenia súdneho rozhodnutia, súd nemusí v ňom dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie s podstatným významom pre vec, a stačí, ak dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalo do všetkých podrobností. Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994). 36/ Odvolaciemu súdu potom neostalo než napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP z hľadiska jeho vecnej správnosti, stotožňujúc sa celkom s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v zmysle § 387 ods. 2 CSP. 37/ Odvolací súd žalobcovi, ktorý v odvolacom konaní dosiahol plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP). 38/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).