Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/217/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1508218918 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1508218918.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: S. T.Á., V.. XX.X.XXXX, P. Y. XX, Bratislava, proti žalovanému: S.. I. R., V.. XX.X.XXXX, P. Š. XX, T., o vrátenie pôžičky 34.687,64 Eur, a o protinávrhu žalovaného o zaplatenie sumy 2.655,51 Eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 13. apríla 2016 č.k. 10C 144/2009-349 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 34 687,64 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne z dlžnej sumy od 01.01.2008 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Protinávrh žalovaného zamietol a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. 2. Na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobca požičal žalovanému dňa 9.5.2005 sumu 200.000 Sk, dňa 11.2.2005 sumu 200.000 Sk, 21.02.2005 sumu 400.000 Sk a 2 x po 250.000 Sk, ktoré sumy žalovaný použil pri realizácii stavby Agroturistické centrum P. Q. L. N. L.. Požičanie súm potvrdil v písomnom potvrdení zo dňa 21.2.2005 a zaviazal sa, že tieto sumy vráti. Dňa 8.1.2007 žalovaný podpísal uznanie dlhu podľa § 558 Obč. zák. v sume 34.687,64 Eur s tým, že dlžnú sumu vráti do 31.12.2007. Žalovaný dlžnú sumu ani uznanie dlhu čo do dôvodu a výšky nerozporoval. V písomne podanom odpore doručenom súdu dňa 24.3.2009 vzniesol voči žalovanej sume kompenzačnú námietku a žiadal započítať sumu 13.443,54 Eur predstavujúcu krátený príspevok z financovania T. v 1. etape a sumu 13.941,45 Eur predstavujúcu krátený príspevok z financovania T. v 2. etape. Následne žalovaný zhrnul škody, ktoré mu mal spôsobiť žalobca a tieto si uplatnil započítať, a to ušlú dotáciu zo T. za druhú etapu v sume 13.941,45 Eur a náklady na odstránenie nedorobkov v sume 23.471,71 Eur. Spolu tak požadoval kompenzáciu v sume 37 343,16 Eur Nakoľko takto vyčíslená pohľadávka prevyšovala o sumu 2.655,51 Eur, žalovanú pohľadávku, žiadal uložiť žalovanému zaplatiť mu túto sumu spolu s úrokom z omeškania od 1.10.2006. Zároveň v odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že po skončení stavby sa so žalobcom dohodli, že peniaze nebudú vymáhať, a že časť prác žalobca dokončí. V priebehu konania po tom ako sa žalovaný oboznámil aj s potvrdením T. o vyúčtovaní sumy, ktorá mu mala byť vyplatená v sume 8.775.000 Sk a bola mu vyplatená suma 7.641.200 Sk, vzniesol kompenzačnú námietku čo do rozdielu medzi uvedenými sumami a teda požadoval sumu 36.944,83 Eur. 3. Vychádzal z vyjadrenia žalobcu, ktorý namietal uplatňované sumy ako premlčané, poukázal na to, že žalovaný mal dostatok času, pokiaľ mal za to, že je mu niečo dlžný, dlh vymáhať. Namietal tiež, že žalovaný nepreukázal, že jeho zavinením bola žalovanému krátená dotácia zo T.. 4. Po právnej stránke vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení § 657, § 558 a § 580 Občianskeho zákonníka. 5. Konštatoval, že započítanie v zmysle zákonného ustanovenia je forma bezhotovostného vyrovnania, ktoré sa nevykonáva skutočným splnením, ale odpočítaním vzájomných pohľadávok veriteľa a dlžníka a ktoré súčasne umožňuje ušetrenie dvojakého splnenia vzájomných pohľadávok a zjednodušenie majetkových vzťahov medzi účastníkmi. Jeho význam spočíva najmä v úspore nákladov, ktoré by inak obidvaja účastníci museli vynaložiť pri uskutočnení vzájomného plnenia. Započítací prejav (kompenzačnú námietku) treba adresovať druhému účastníkovi. Ide o jednostranný právny úkon, pre platnosť ktorého sa vyžadujú náležitosti v zmysle § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka. Z jeho obsahu musí byť zrejmé najmä to, ktorá pohľadávka alebo viaceré pohľadávky sa uplatňujú na započítanie, v akej výške, proti ktorej pohľadávke veriteľa, prípadne proti ktorým z viacerých pohľadávok veriteľa. Započítací prejav možno účinne urobiť po tom, keď sa pohľadávky stretnú. K tomuto okamihu nastávajú aj následky započítania, t.j. zánik pohľadávky v rozsahu v akom sa vzájomne kryjú. Ak jedna z pohľadávok prevyšuje druhú, zaniká iba do výšky protipohľadávky a v prevyšujúcej časti zostáva naďalej v platnosti. Uviedol, že započítanie znamená zánik vzájomných pohľadávok, ktorý nastáva okamihom, v ktorom sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie a to za splnenia zákonných podmienok, ktorými sú: a/ vzájomnosť (reciprocita) pohľadávok, kedy dve osoby sú si navzájom súčasne veriteľom i dlžníkom, b/ skutočnosť, že plnenie rovnakého druhu (najčastejšie ide o započítanie pohľadávok peňažného druhu), c/ spôsobilosť pohľadávky na započítanie, t.j. že započítanie nie je vylúčené ani zákonom, ani právnym predpisom, ani dohodou účastníkov a napokon d/ existencia prejavu smerujúcemu k započítaniu, ako jednostranného právnemu úkonu, z obsahu ktorého musí byť zrejmé, ktorá pohľadávka sa uplatňuje na započítanie, v akej je výške a proti ktorej pohľadávke veriteľa smeruje. Tento prejav nemožno urobiť skôr, než sa pohľadávky stretnú. Ak niektorá z vyššie uvedených predpokladov chýba alebo ak prejav smerujúci k započítaniu bol urobený skôr, než sa vzájomné pohľadávky stretli, účinky započítania nenastanú. O vzájomné (recipročné) pohľadávky ide vtedy, ak dve osoby sú navzájom (voči sebe) súčasne veriteľom aj dlžníkom. Medzi inými osobami je započítanie prípustné len výnimočne. Pohľadávka nezaniká len samotnou existenciou vzájomnej pohľadávky bez ďalšieho, ale až na základe prejavu vôle oboch strán alebo aspoň jednej z nich, vzájomné nároky kompenzačne vyrovnať. To znamená, že práva úprava započítania umožňuje započítanie aj jednostranným právnym úkonom bez súhlasu (teda aj proti vôli) druhej strany. Podmienkou jednostranného započítania je vzájomnosť pohľadávok, plnenie rovnakého druhu, pravosť pohľadávky, splatnosť a neexistencia zákonného zákazu. Vyslovil, že započítací prejav možno urobiť aj v rámci základného občianskeho súdneho konania ako obranu proti návrhu, ktorým veriteľ uplatňuje svoju pohľadávku proti dlžníkovi. 6. Uviedol, že v zmysle § 581 ods. 2 Občianskeho zákonníka započítať nie je možné premlčané pohľadávky, pohľadávky, ktorých sa nemožno domáhať na súde, ako aj pohľadávky z vkladov. Proti splatnej pohľadávke nemožno započítať pohľadávku, ktorá ešte nie je splatná Uvedeným výpočtom sú definované pohľadávky, ktoré nie je možné započítať vôbec, nie je možné ich k započítaniu použiť, ani proti započítanie namietať (na rozdiel od pohľadávok, proti ktorým započítanie nie je prípustné § 581 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Námietku premlčania vzájomnej pohľadávky možno s úspechom uplatniť iba vtedy, ak bola vzájomná pohľadávky premlčaná už v čase, kedy sa pohľadávky stretli (R 69/1972). Ďalej uviedol, že z ustanovenia § 581 ods. 2 OZ je zrejmé, že zákon vylučuje možnosť jednostranným prejavom započítať pohľadávky premlčané. Nezáleží pritom na tom, kedy bol urobený prejav smerujúci k započítaniu; premlčanie sa posudzuje k okamihu, kedy sa pohľadávky stretli. Inými slovami povedané, pre posúdenie, či je pohľadávka premlčaná (a teda či ju možno použiť na započítanie, prípadne započítanie proti nej úspešne namietať) je rozhodujúci okamih, kedy sa pohľadávky stretli. Pri splnení zákonných predpokladov platí, že ak bola vzájomná pohľadávka premlčaná už v okamihu, kedy dospela pohľadávka neskôr splatná, je zánik záväzku jednostranným započítaním vylúčený (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 24. apríla 2007, sp.zn. 33Odo 336/2005). Právo z občianskoprávneho vzťahu zaniká (okrem iného) spôsobom predpokladaným v § 580 OZ. 7. Súd prvej inštancie dospel k právnemu záveru, že nemohlo dôjsť k započítaniu pohľadávky jednostranným právnym úkonom žalovaného (tzv. compensatio neccessaria) a tým k zániku záväzku voči žalobcovi. Ako je zrejmé z obsahu spisu, žalovaný si uplatnil svoj započítací nárok voči žalobcovi titulom kráteného príspevku od spoločnosti SAPRD, teda ako podnikateľ, ktorý bol investor stavby „Agroturistické centrum P. Q.“. Žalobca v rámci týchto podnikateľských aktivít vystupoval v pozícii hlavného dodávateľa stavby pod označením S. T. - SIDIZ, IČO: 11 692 014. Žalovaný si uplatnil svoj jednostranný započítací prejav dňa 24.03.2009 v písomne podanom odpore a to v sume 13.443,54 Eur za 1. etapu a v sume 13.941,45 Eur za 2. etapu. Z potvrdenia spisu je zrejmé, že žalovanému bola dotácia za obe etapy vyplatená v dvoch splátkach a to 8.6.2004 a 22.12.2006, do dispozície žalovaného sa teda dostala v priebehu januára 2007. K stretu týchto pohľadávok preto mohlo prísť najskôr dňa 21.8.2008, kedy si uplatnil pohľadávku žalobca. 8. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania a riadiac sa zákonnými predpokladmi zániku pohľadávky započítaním dospel súd prvej inštancie k záveru, že na uplatnenú námietku započítania nemožno prihliadnuť. Predovšetkým bol toho názoru, že existencia tvrdenej vzájomnej pohľadávky žalovaného tak, ako ju popísal a charakterizoval, teda ako pohľadávku uplatnenú titulom náhrady škody z dôvodu porušenia povinnosti žalobcu dodať žalovanému práce plynovej prípojky areálu Agroturistické centrum P. Q., práce týkajúcej sa tréningovej dráhy a elektrickej prípojky v príčinnej súvislosti s čím mu vznikla škoda predstavujúca ušlú krátenú dotáciu T. v sume 36.944,83 Eur, nebola v konaní preukázaná a ako taká je sporná. Konkrétne žalovaný podľa neho nepreukázal dostatočným spôsobom zákonný predpoklad vzniku tvrdenej vzájomnej pohľadávky, a to porušenie zmluvnej povinnosti žalobcom. V prvom rade nepreukázal Zmluvu o dielo, z ktorej by povinnosť žalobcu takéto práce dodať a v akom termíne, vyplynula. Konštatoval, že náhrada škody je upravená v ustanovení § 373 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom ide o objektívnu zodpovednosť, u ktorej sa síce neuplatňuje hľadisko, či podnikateľ, ktorý mal porušiť svoj záväzok, toto porušenie zavinil alebo nie, ale poškodený musí v konaní najskôr bezpečne preukázať, že označený škodca porušil niektorú zo zmluvných povinností, v danom konkrétnom prípade tvrdené porušenie povinnosti dodať riadne zazmluvnené práce v rozhodnom období a či na základe, toho spolufinancujúca spoločnosť T. výlučne krátila dotácie odporcovi. Žalovaný tak nepreukázal základný zákonný predpoklad uplatnenej vzájomnej pohľadávky, a to porušenie zmluvnej povinnosti, preto sa ďalej ostatnými zákonnými náležitosťami pre priznanie žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody ani ďalej nezaoberal. Preto sa súd bližšie ani nevenoval vznesenej námietke premlčania uplatňovanej započítavanej pohľadávky vznesenej žalobcom, nakoľko ju posúdil za spornú. 9. Uviedol, že žalobca jednoznačne spochybnil porušenie svojich povinností ako i príčinnú súvislosť so vzniknutou škodou, uplatňovanou žalovaným ako kompenzáciu. Poukázal na to, že žalovaný si uplatňuje započítanie pohľadávok, ktorých namieta premlčanie, ale tieto vyplývajú z obchodnoprávneho vzťahu, v ktorom vystupovali ako podnikateľské subjekty, z predložených protokolov o kontrole realizovaného projektu Konštatoval, že Agroturistické centrum P. Q. L. N. L. za obdobie od 30.5.2003 do 14.4.2004 a za obdobie od 30.5.2003 do 27.9.2005 vyplývajú nedostatky tak zo strany žalobcu, ako i žalovaného čo spochybňuje tvrdenie žalovaného, že pre porušenie povinností žalobcu bola dotácia T. krátená. Okrem toho poukázal na to, že v zmluvnom vzťahu so spoločnosťou Agentúrou T. bol výlučne žalovaný na základe Zmluvy o finančnej pomoci. Z Metodického pokynu pre žiadateľov o finančnú pomoc z programu T. uverejneného vo Vestníku Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky vyplýva, že finančná pomoc, ktorá má byť poskytnutá Agentúrou na základe zmluvy predstavuje právne nenárokovateľné prostriedky Európskej únie a štátneho rozpočtu. 10. Po oboznámení sa s písomným Uznaním dlhu zo dňa 8.1.2007 a doplneným dokazovaním opätovným výsluchom účastníkov, oboznámením sa s mailovou správou zo dňa 23.5.2013, listinných dôkazov dospel k záveru, že z uznávacieho prejavu bolo možné určiť, ktorý záväzok dlžník týmto svojím vyhlásením uznáva. Tento záväzok žalovaný v lehote splatnosti neuhradil, preto mu túto povinnosť uložil posúdiac žalobu žalobcu ako dôvodnú. Nakoľko sa žalovaný nezaplatením dlhu riadne a včas, dostal sa do omeškania, zložil mu zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania, ktorému tento vznikol v zmysle § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. vo výške 8,5 % ročne z dlžnej sumy, a to odo dňa 1.1.2008, teda odo dňa nasledujúcom po lehote splatnosti. 11. Súd prvej inštancie tiež poukázal na ust. § 120 ods. 1, veta prvá a druhá, ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Ak nejde o veci uvedené v odseku 2, súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov. 12. Vyslovil, že dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka za to, že v rámci konania neboli preukázané skutočnosti, ktoré tvrdí, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať) zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá má byť na sporný vzťah aplikovaná. Ak sa teda žalovaný bráni existenciou vzájomnej pohľadávky, ktorej zákonným predpokladom je skutočné porušenie tvrdenej povinnosti žalobcom, nesie dôkazné bremeno o tomto tvrdení, teda, že došlo k porušeniu povinností dodať práce, teda, že v dôsledku tohto v príčinnej súvislosti mu škoda vznikla a že iba prípadným porušením povinností žalobcu došlo ku kráteniu dotácií. V tejto súvislosti poukázal v ďalšom na ust. § 440 ods. 2 Obch. zák., v spojení s ust. § 564 Obch. zák., z ktorého vyplýva, že uspokojenie, ktorého možno dosiahnuť uplatnením niektorého z nárokov z vád diela podľa § 436 a § 437 Obch. zák., nemožno dosiahnuť uplatnením nároku z iného právneho dôvodu. Platná právna úprava Obchodného zákonníka tak bráni tomu, aby sa účel jeho ustanovení o zodpovednosti za prípadné vady diela obchádzal tým, že by sa žalobca mohol domôcť nahradenia prípadnej ujmy z vadného plnenia, nie uplatnením nároku z vád diela, ale požiadavkou na plnenie z odlišného právneho dôvodu, v predmetnom prípade náhrady škody. 13. Súd prvej inštancie tak vyhodnotil, že žalovaný si žiadny nárok voči žalobcovi titulom zodpovednosti za vady predmetného diela, pokiaľ ide o nevykonané práce, neodovzdané časti diela od zistenia nevykonaných prác, nedorobkov doteraz neuplatnil. V samotnom odpore uviedol, že vyššie uvedené práce neboli dodané, vedel o tom po dokončení stavby, tieto práce u žalobcu reklamoval ešte v roku 2006, avšak pre tieto vady a nedodané práce si neuplatnil ani zľavu z ceny diela, ani náhradu škody. Preto jeho kompenzačnú námietku neprijal ako spôsobilú na započítanie, pre spornosť pohľadávky, nepreukázanie jej existencie a splatnosti. Návrh žalovaného v kompenzačnom previse preto ako nedôvodný a nepreukázaný zamietol. 14. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s odôvodnením, že v spore boli tak žalobca ako i neúspešný žalovaný oslobodení od platenia súdneho poplatku a nakoľko žalobcovi ako úspešnému účastníkovi trovy konania nevznikli, tieto mu ich nepriznal. V časti protinávrhu žalovaného súd o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalobcovi trovy konania nepriznal, nakoľko mu nevznikli. 15. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu žalobcu voči nemu zamietnuť a jeho nároku na náhradu škody voči žalobcovi vyhovieť. Uviedol, že vzájomné pohľadávky vznikli pri tom, ako žalobca pre neho realizoval rekonštrukciu ošipárne na koniareň a výstavbu penziónu, ktorá akcia pod názvom P. Q. sa robila na kľúč a konala sa pod kontrolou agentúry T., ktorá spravovala peniaze z EÚ a poskytovala vybraným investorom dotácie na ich projekty, ktorí predložili návrh dodávateľa, ktorého agentúra T. musela odsúhlasiť. Tento dodávateľ musel vypracovať podrobnú cenovú kalkuláciu, na základe ktorej T. uzatvoril s beneficientom zmluvu o pomoci, ktorá by tom čase predstavovala 50 % z kalkulovanej ceny, pričom limit bol od 3 do 20 miliónov Sk, teda od 99.582 Sk do 663.878 Sk. Na jeho projekt bol ako dodávateľ určený žalobca, ktorý spracoval aj kalkuláciu akcie v čiastke 18.850.882 Sk, čo v prepočte znamená 625.724 Eur. Žalobca si zriadil špeciálny účet vo VÚB, prostredníctvom ktorého vykonával všetky platby. Vytýkal súdu prvej inštancie, že neporovnal náklady, teda cenu, ktorú zaplatil žalobcovi a hodnotu diela, ktorú stanovil súdny znalec v posudku a žalobcovi zaplatil vyššiu cenu za prácu, a to 17.857.921 Sk, čo zistil zo znaleckého posudku až v roku 2011. Hodnota prvej etapy bola 40.000 Eur, pričom žalobcovi zaplatil 337.539 Eur a na nákup pôvodnej maštale vynaložil ešte milión Sk, teda 330.194 Eur. Uviedol, že bol jeho subdodávateľovi donútený podpísať zmenku na 400.000 Sk, teda na 13.278 Eur. Nemal za zrejmé, že ak mal žalobca peniaze na požičiavanie, prečo nemal peniaze na úhradu svojich dlhov Žalobca podľa neho nechcel predložiť výpisy z účtov, nakoľko by z nich bolo jasné, že do akcie nevložil vlastné prostriedky. Mal za to, že bez zohľadnenia tohto faktu nemohol súd dospieť vo veci k spravodlivému rozsudku. Poukázal na to, že žalobca ho v inom konaní žaluje za údajné uhradenie zmenky za neho. Ďalej uviedol, že za druhú etapu žalobcovi zaplatil sumu 7.442.172 Sk, teda 247.034,85 Eur, za areál ocenený na 120.000 Eur žalobcovi zaplatil 592.724,41 Eur a za projektovú dokumentáciu 150.000 Sk, za poradenskú štúdiu 190.000 Sk a za kúpu areálu 1.000.000 Sk, celkovo za areál zaplatil 18.850.882 Sk, teda 625.734,64 Eur. Pokiaľ podpísal žalobcovi uznanie dlhu, urobil tak preto, aby zabránil exekúcii a najmä v tom čase nevedel aká je skutočná hodnota areálu. Urobil tak v dobrej viere, nakoľko žalobcovi hrozila exekúcia na byt. Žalobca mu mal tvrdiť, že ak preukáže exekútorovi budúce aktíva, umožnia mu daňový dlh splácať a tento aj splatí. Namietal aj premlčanie nároku žalobcu, keďže mal za to, že tento by bol premlčaný najneskôr 9.2.2008. K uvedeným pôžičkám uviedol, že tieto žalobca nepreukázal, len uviedol, že si ich vzal na jeho prospech a použil na stavbe v jeho prospech. Pokiaľ ide o jeho žalobu, žiada náhradu škody, ktorú mu žalobca priamo spôsobil a ktorá mu vznikla krátením zazmluvnenej dotácie T., nakoľko mu žalobca nedodal všetky prvky stavby, ktoré predtým sám v kalkulácii uviedol, čo neobsahuje jeho nárok na odškodnenie ďalších škôd, spôsobených napr. nedodaním plynovej prípojky, parozábrany strechy, elektrickej prípojky. Uviedol, že zazmluvnená dotácia predstavovala čiastku 8.775.250 Sk a vyplatená dotácia predstavovala čiastku 7.641.000 Sk, rozdiel teda predstavuje 1.134.050 Sk, čo predstavuje 37.643,36 Eur, o ktorú sumu ho poškodil priamo žalobca. 16. Žalobca odvolací návrh nepodal. 17. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.) a skutkovým stavom súdu prvej inštancie, ktorý nepotreboval doplniť (§ 383 C.s.p.), keďže nepovažoval za potrebné zopakovať ani doplniť ním vykonané dokazovanie (§ 385 ods. 1 C.s.p.), prejednal vec bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalovaného/ nie je dôvodné. 18. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 19. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvá veta C.s.p.). 20. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 21. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 22. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, výsledky ktorého aj náležite vyhodnotil, na ich základe dospel k správnemu právnemu záveru a svoje rozhodnutie aj náležite po právnej i skutkovej stránke odôvodnil a s odôvodnení, jeho rozhodnutia sa i odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 23. Žalobca si svojou žalobou pri žalovanému uplatňoval nárok na zaplatenie 1.045.000 Sk, teda 34.687,64 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % z dlžnej sumy od 01.01.2008 titulom nevrátenej pôžičky, a to na základe uznania dlhu žalovaním zo dňa 8.1.2007. 24. Uznanie dlhu upravené v Občianskom zákonníku a jeho aplikácia je viazaná na občianskoprávne (nepodnikateľské) vzťahy. Uznanie dlhu je jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi, čo znamená, že nie je potrebný podpis alebo súhlas veriteľa na platnosť uznania dlhu. Pokiaľ sa však v uznaní dlhu nachádza aj dohoda o splácaní dlhu v splátkach alebo predlžuje sa týmto uznaním dlhu splatnosť dlhu je potrebný podpis veriteľa (t.j. toho, komu dlžník dĺži peniaze). Rovnako to platí aj v prípade, ak sa zmluvné strany v uznaní dlhu dohodnú na rozhodcovskej doložke. Uznanie dlhu zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, t.j. domnienku, že v čase uznania dlhu dlh existoval. Veriteľ teda nemusí dokazovať v súdnom konaní existenciu dlhu, pokiaľ má od dlžníka uznanie dlhu. Podmienkou platnosti uznania dlhu je, okrem všeobecných náležitostí, ktoré platia pre právne úkony (§ 34 a nasl.), že uznanie dlhu musí mať písomnú formu. Z uznania dlhu musí byť zrejmý dôvod vzniku pohľadávky (tzv. kauza), taktiež v ňom musí byť presne určená výška pohľadávky a nakoniec musí obsahovať aj prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. Uznanie dlhu má ten účinok, že ak ho dlžník podpísal, dochádza k zastaveniu plynutia pôvodnej premlčacej doby a namiesto nej odo dňa, keď došlo k uznaniu dlhu, začne plynúť nová desaťročná premlčacia doba (podľa § 110 ods. 1). Nielenže veriteľ nemusí dokazovať, že v čase uznania dlhu dlh existoval, ale nemusí dokazovať ani jeho výšku. Pokiaľ by dlžník tvrdil opak, musel by to v konaní preukázať, dôkazné bremeno by spočívalo na dlžníkovi. Uznať možno premlčaný dlh. Ak došlo k platnému uznaniu premlčanému dlhu, dlžník sa už nebude môcť brániť námietkou premlčania. Zmysel uznania záväzku spočíva teda v tom, že uznanie záväzku zakladá právnu domnienku existencie záväzku v čase uznania. Tým sa v súdnom spore posilňuje procesná pozícia veriteľa, keďže vôbec nemusí dokazovať vznik záväzku, a ani skutočnosť, že uznaný záväzok trval v čase, keď k uznaniu došlo. Je naopak na dlžníkovi, ktorý namieta, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo zanikol inak, aby svoje tvrdenie preukázal. Uznaním dlhu teda prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka. V prípadnom spore preto žalobcovi na preukázanie oprávnenosti žalovaného nároku stačí, aby preukázal, že nárok, ktorý si žalobou od žalovaného uplatňuje, žalovaný písomne uznal. 25. V danom prípade žalobca preukázal oprávnenosť svojho nároku voči žalovanému písomným uznaním dlhu žalovaným zo dňa 8.1.2007, ktorým žalovaný uznal v súlade s ust. § 558 Obč. zák. svoj dlh voči žalobcovi z titulu úhrady pôžičky vo výške 1.045.000 Sk, teda aj čo dôvodu aj výšky a žiadnym spôsobom v konaní nepreukázal neexistenciu tohto ním uznaného dlhu, pričom na ňom spočívalo dôkazné bremeno. Jeho námietka premlčania, že nárok žalobcu by bol premlčaný dňa 9.2.2008, nebola dôvodná. Následkom uznania záväzku totiž je, že odo dňa uznania záväzku začína plynúť nová premlčacia doba. Ak v občianskoprávnom vzťahu dlžník právo písomne uzná čo do dôvodu i výšky, začína plynúť nová desaťročná premlčacia doba odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty (podľa § 110 ods. 1 Obč. zák. ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty). V odpore proti platobnému rozkazu žalovaný okrem iného uviedol, že žalobca mu poskytol počas výstavby žalovanú sumu 1.045.000 Sk, pričom peniaze mu neboli požičané, ale malo ísť o formu dodávateľských prác. Podľa písomného potvrdenia zo dňa 21.2.2005 žalovaný uviedol, že prevzal od žalobcu v hotovosti dňa 9.2.2005 sumu 200.000 Sk, dňa 11.2.2005 sumu 200.000 Sk, dňa 21.2.2005 sumu 400.000 Sk a okrem toho mal žalobca v jeho prospech prevziať od Slovenskej sporiteľne, a.s. 2 x 250.000 Sk s tým, že sa zaviazal uvedené sumy v celom rozsahu žalobcovi uhradiť. Na pojednávaní dňa 30.9.2009 žalovaný uviedol, že nepopiera požičanie peňazí žalobcom, avšak, že tieto mu následne vracal na jeho účet a z toho s realizovali nejaké práce. V takom prípade by práce vykonané žalobcom boli hradené z peňazí žalobcu a nie žalovaným, ktorý by tak bol dlžný žalobcovi za vykonané práce. Ak žalovaný tvrdil, že niektoré práce neboli realizované, ako napr. plynová prípojka, tréningová dráha a elektrická prípojka, pričom podľa protokolov o odovzdaní a prevzatí ucelenej časti objektu založených v spise a podpísaných aj žalovaným objednávateľ -žalovaný konštatoval, že preberá vykonané práce od zhotoviteľa s tým, že práce boli vykonané riadne a v požadovanej kvalite, a to aj plynová prípojka, práce na tréningovej dráhe. 26. Čo sa týka, pôžičky poskytnutej žalobcom žalovanému, išlo o občianskoprávny vzťah medzi nimi, pričom žalovaný si uplatňoval nárok voči žalobcovi z dodávateľsko-odberateľského vzťahu, medzi ním ako odberateľom prác dodávaných žalobcom, z ktorých niektoré nemali byť vykonané, alebo nedostatočne vykonané, čo však nepreukázal ani výšku nároku ním uvádzaného. 27. Inštitút započítania pohľadávok je upravený tak v Občianskom zákonníku § 580-581 ako i v Obchodnom zákonníku § 358-364. Započítanie pohľadávok je jedným zo spôsobov zániku záväzku, takto je i systematicky zaradený v Občianskom zákonníku. Podstata započítania pohľadávok spočíva v tom, že účastníci právnych vzťahov majú často vzájomné pohľadávky. Pohľadávky však musia byť vzájomné. Aby to však nebolo tak jednoduché, tak zákon pozná z tohto pravidla i výnimky, ktoré sú v Občianskom i Obchodnom zákonníku výslovne upravené a nie je zrejmý vzťah § 529 Občianskeho zákonníka a právnej úpravy započítania pohľadávky uvedenej v Obchodnom zákonníku. Kompenzačný prejav vyžaduje, aby pohľadávky povinného a oprávneného boli spôsobilé započítania. 28. Žalovaný uplatnil voči žalobcovi finančnú kompenzáciu vo výške 37.343,16 Sk, t.j. 2.655,51 Eur za ušlú dotáciu od T. vo výške 420.000 Sk, t.j. 13.941,45 Eur a náklady na odstránenie nedorobkov vo výške 705.000 Sk, t.j. 23.471,71 Eur, ktoré chcel započítať svoje pohľadávky voči pohľadávke žalobcu, vzniesol kompenzačnú námietku čo do rozdielu medzi uvedenými sumami a teda požadoval sumu 36.944,83 Eur. 29. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru ohľadom žalovaným uplatňovaného nároku a z ktorého dôvodu aj v prevyšujúcej časti tento jeho nárok ako nám uplatnený vzájomný návrh voči žalobcovi ako nedôvodný zamietol a s odôvodnením jeho rozhodnutia sa aj odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a na jeho odôvodnenie aj poukazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Odvolacie námietky žalovaného neboli dôvodné, nakoľko žalovaným uplatňované pohľadávky vyplývajú z obchodnoprávneho vzťahu, v ktorom vystupovali ako podnikateľské subjekty, z predložených protokolov o kontrole realizovaného projektu Agroturistické centrum P. Q. L. N. L. za obdobie od 30.5.2003 do 14.4.2004 a za obdobie od 30.5.2003 do 27.9.2005 nedostatky zo strany žalobcu na ním vykonaných prácach alebo nedodaných prácach nepreukázal, čo spochybňuje tvrdenie žalovaného, že pre porušenie povinností žalobcu bola dotácia T. krátená. Okrem toho poukázal na to, že v zmluvnom vzťahu so spoločnosťou Agentúrou T. bol výlučne žalovaný na základe Zmluvy o finančnej pomoci. Ako uviedol aj súd prvej inštancie, z Metodického pokynu pre žiadateľov o finančnú pomoc z programu T. uverejneného vo Vestníku Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky vyplýva, že finančná pomoc, ktorá má byť poskytnutá Agentúrou na základe zmluvy predstavuje právne nenárokovateľné prostriedky Európskej únie a štátneho rozpočtu. Žalovaný si žiadny nárok voči žalobcovi titulom zodpovednosti za vady predmetného diela neuplatnil, pokiaľ ide o nevykonané práce, tieto vo vyššie uvedených protokoloch o odovzdaní a prevzatá prác ucelenej časti objektu založených v spise a podpísaných aj žalovaným ako objednávateľom, žalovaný konštatoval, že preberá vykonané práce od zhotoviteľa s tým, že práce boli vykonané riadne a v požadovanej kvalite. Svoj nárok tak žalovaný ani výšku vzniknutú mu prípadným zapríčinením žalobcu ničím nepreukázal. Preto súd prvej inštancie správne jeho vzájomný návrh uplatnený voči žalobcovi zamietol. 30. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne vo výroku jeho rozsudku podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 453 ods. 3 C.s.p., a žalobcovi, úspešnému v odvolacom konaní, nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli. 32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 2 C.s.p. nie je prípustné v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ C.s.p.