Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/145/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1510220969 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1510220969.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s., so sídlom Košická 56, Bratislava, IČO: 35 838 825, zast. Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Michalská 14, Bratislava, proti žalovaným: 1/ F. A., J.. XX.X.XXXX, G. M. A. X, G. a 2/ Z. E., J.. X.X.XXXX, G. X. S. XX, K., o zaplatenie 5 592,58 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 10. februára 2016, č. k. 42C/474/2011-199, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach p o t v r d z u j e. Žalovaní 1/, 2/ majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalovaným spoločne a nerozdielne uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 2 758,50 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 12,5 % ročne zo sumy 110,34 € od 15.10.2007 do zaplatenia, zo sumy 110,34 € od 15.11.2007 do zaplatenia, zo sumy 110,34 € od 15.12.2007 do zaplatenia, zo sumy 110,34 € od 15.01.2008 do zaplatenia, zo sumy 110,34 € od 15.02.2008 do zaplatenia, zo sumy 110,34 € od 15.03.2008 do zaplatenia, zo sumy 110,34 € od 15.04.2008 do zaplatenia, zo sumy 110,34 € od 15.05.2008 do zaplatenia, zo sumy 110,34 € od 15.06.2008 do zaplatenia, zo sumy 110,34 € od 15.07.2008 do zaplatenia, zo sumy 110,34 € od 15.08.2008 do zaplatenia, zo sumy 110,34 € od 15.09.2008 do zaplatenia, zo sumy 110,34 € od 15.10.2008 do zaplatenia, zo sumy 110,34 € od 15.11.2008 do zaplatenia, zo sumy 110,34 € od 15.12.2008 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 110,34 € od 15.01.2009 do zaplatenia, zo sumy 110,34 € od 15.02.2009 do zaplatenia, zo sumy 110,34 € od 15.03.2009 do zaplatenia, zo sumy 110,34 € od 15.04.2009 do zaplatenia, zo sumy 110,34 € od 15.05.2009 do zaplatenia, zo sumy 110,34 € od 15.06.2009 do zaplatenia, zo sumy 110,34 € od 15.07.2009 do zaplatenia, zo sumy 110,34 € od 15.08.2009 do zaplatenia, zo sumy 110,34 € od 15.09.2009 do zaplatenia, zo sumy 110,34 € od 15.10.2009 do zaplatenia, všetko v mesačných splátkach vo výške 200 €, splatných vždy do 20. dňa v mesiaci, počnúc marcom 2016, pod následkom straty výhody splátok. Vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu zamietol. Zároveň žalobcovi vrátil súdny poplatok vo výške 84 €, prostredníctvom prevádzkovateľa centrálneho systému evidencie poplatkov, Slovenská pošta, a.s. Žiadnej zo strán sporu prvoinštančný súd právo na náhradu trov konania nepriznal. 2. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1, 2, 3 a 4 § 101 ods. 2, § 132 a § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 396 ods. 1, § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1 a 2, § 504, § 506 Obchodného zákonníka a § 2 písm. a/, b/ a i/ a § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení zákona č. 102/2014 Z. z. účinného od 01.05.2014. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi založenými v súdnom spise, a to zmluvou o postúpení pohľadávok medzi Ľudovou bankou, a.s. a GENERAL FACTORING, a.s. zo dňa 22.12.2005 spolu s prílohou, smernicou žalobcu pre spotrebný úver, výzvou na zaplatenie dlžnej čiastky v omeškaní zo dňa 2.3.2005 adresovanou žalovanému 1/, výzvou na zaplatenie dlžnej čiastky v omeškaní zo dňa 3.5.2005 adresovanou žalovanému 2/, predžalobným upozornením zo dňa 1.4.2005 žalovanému 1/, oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 4.1.2006 žalovanému 1/ spolu s doručenkami preukazujúcimi dourčenie písomnosti žalovaným 1/ a 2/, zmluvou o spotrebnom úvere č. XXXXXX zo dňa 25.11.2004, zmluvou o ručení č. XXXXXX zo dňa 25.11.2004 a vyhlásením o mimoriadnej splatnosti úveru a postúpení pohľadávky na súdne vymáhanie zo dňa 2.5.2005. Vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 25.11.2004 právny predchodca žalobcu Ľudová banka a.s. (nové obchodné meno VOLKSBANK Slovensko a.s.) so sídlom Vysoká 9, 810 00 Bratislava, IČO: 17 321 123, poskytla žalovanému 1/ na základe zmluvy o spotrebnom úvere číslo XXXXXX úver vo výške 150 000,- Sk, (4 979,08 €) druh úveru spotrebný - bez účelu s dohodnutou výškou ročnej úrokovej sadzby 11,25 % ročne (úroky v deň podpisu zmluvy), ktorý sa žalovaný 1/ zaviazal uhradiť formou pravidelných mesačných splátok vo výške 3 324 Sk (110,34 €) mesačne k 15. dňu v kalendárnom mesiaci s dátumom splatnosti poslednej mesačnej splátky úveru dňa 15.10.2009, kedy nastala konečná splatnosť úveru. Zmluvné strany sa dohodli, že splátky pohľadávky z úveru vrátane príslušenstva a ostatných peňažných záväzkov, ktoré môžu vzniknúť v súlade s touto zmluvou, je banka oprávnená uskutočňovať bez predchádzajúceho upozornenia bankovým inkasom z bežného účtu klienta číslo X XXX XXX XXX/XXXX. Na zabezpečenie návratnosti záväzku zo zmluvy o úvere právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovaným 2/ dohodu o ručení číslo XXXXXX podľa § 303-312 Obchodného zákonníka dňa 25.11.2004, v ktorej žalovaný 2/ vyhlásil, že uspokojí pohľadávku veriteľa, ak tak neurobí dlžník. Žalovaný 1/ svoj dlh voči právnemu predchodcovi žalobcu nesplnil v čase určenom v úverovej zmluve, t.j. v lehote splatnosti do 15.10.2009, čím sa dostal do omeškania s vrátením nesplatenej časti istiny poskytnutého úveru v sume 4 979,08 €, riadneho úroku vyčísleného ku dňu 20.12.2005 vo výške 613,49 €. Žalovaným 1/ a 2/ bolo doručované zo strany právneho predchodcu žalobcu oznámenie o postúpení pohľadávky podľa § 526 Občianskeho zákonníka zo dňa 21.12.2005. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi spoločnosťou Ľudovou bankou, a.s. ako postupcom a spoločnosťou GENERAL FACTORING, a.s., so sídlom Trnavská cesta 50/B, 821 01 Bratislava IČO: 35 838 825 ako postupníkom dňa 21.12.2005 bola pohľadávka voči žalovaným 1/ a 2/ z titulu nesplateného úveru postúpená na žalobcu. 3. Právny predchodca žalobcu je právnickou osobou, obchodnou spoločnosťou. K predmetu jeho podnikania uvedeného v obchodnom registri patrí poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov. Pri uzatváraní a plnení zmluvy o úveroch osôb koná v rámci svojho predmetu podnikania. Z uvedeného vyplýva, že právny predchodca žalobcu mal postavenie dodávateľa (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Žalovaný je fyzická osoba nepodnikateľ, teda ide o spotrebiteľa (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka). Nakoľko spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom, čo v tomto prípade znamená, že zmluva o splátkovom úvere uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu - dodávateľom a žalovaným 1/ - spotrebiteľom je zmluvou spotrebiteľskou a preto súd dospel k záveru, že ide o spotrebiteľský vzťah. Lex specialis k ustanoveniam Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. OZ) je zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý sa vzťahuje na predaj výrobkov a poskytovanie služieb, ak k plneniu dochádza na území Slovenskej republiky alebo ak plnenie súvisí s podnikaním na území Slovenskej republiky (§ 1 ods. 2 zák. č. 250/2007 Z. z.). Keďže predmetom záväzku žalobcu zo Zmluvy o revolvingovom úvere je poskytovanie služieb v súvislosti s jeho podnikaním, súd prvej inštancie pri posúdení záväzku medzi stranami uplatňoval aj ustanovenia zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a postaveniu žalobcu zodpovedá postavenie predávajúceho (§ 2 písm. b/). 4. Ďalej sa súd prvej inštancie s poukazom na § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa zaoberal otázkou premlčania žalobcom uplatneného nároku. Trojročná premlčacia lehota, v ktorej sa premlčujú nároky z nezaplateného úveru, začala v danom prípade plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, teda odo dňa nasledujúceho po splatnosti jednotlivých splátok, keďže bola konečná splatnosť úveru dohodnutá na deň 15.10.2009 a návrh na súd bol podaný dňa 20.9.2010 nepremlčané zostali splátky úveru a to splátka od 20.10.2007 do 15.10.2009, t.j. 25 splátok. Ostatné splátky súd prvej inštancie považoval za premlčané. Plynutie premlčacej lehoty pre ostatné uplatňované splátky skončilo vždy k 15. dňu príslušného mesiaca pripočítajúc trojročnú premlčaciu lehotu. Súd priznal žalobcovi splátky úveru za obdobie od 20.10.2007 do 15.10.2006 vo výške 2 758,50 €. Keďže súd mal povinnosť ex offo podľa § 5b zák. číslo 250/2007 Z. z. v platnom znení skúmať a prihliadať na premlčanie, nárok žalobcovi nemohol vo zvyšnej časti priznať a návrh v tejto časti zamietol. 5. Úroky z omeškania súd prvej inštancie žalobcovi priznal podľa § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. V období od 15.10.2007 do 15.12.2008 bola základná úroková sadzba v rozpätí od 4,25 % do 3,25 % ročne. Žalobca si uplatňoval v tomto období nižšiu sadzbu úroku z omeškania a to vo výške 2,50 % ročne. V období od 15.01.2009 do 15.10.2009 si žalobca uplatňoval úrok z omeškania vo výške 1 % ročne z jednotlivých uplatňovaných súm. Žalobca preukázal splnenie podmienok pre priznanie ďalšieho nároku na zaplatenie úroku z omeškania ako príslušenstva istiny, za čas omeškania žalovaných 1/ a 2/ so zaplatením dlžnej sumy istiny po uplynutí určenej splatnosti, za podmienok podľa citovaných ustanovení vo výške určenej podľa týchto ustanovení, vychádzajúc zo zverejnenej základnej úrokovej sadzby ECB, platnej v prvý deň omeškania žalovaných 1/ a 2/, po jej zvýšení o desať a od 15.1.2009 o osem percentuálnych bodov. 6. Súd prvej inštancie rozhodol napokon tiež o povinnosti žalovaných splniť peňažné plnenie, na ktoré boli zaviazaní, v splátkach podľa § 160 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku. 7. O vrátení súdneho poplatku prvoinštančný súd rozhodol podľa § 11 ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. 8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku s ohľadom na pomer úspechu strán v konaní. Žalobca si žalobou uplatnil nárok na zaplatenie sumy vo výšky 5 592,58 € s príslušenstvom, pričom žalobu v časti 1 399,66 € s príslušenstvom zobral späť z dôvodu premlčania jednotlivých splátok. Súd prvej inštancie svojim rozsudkom priznal žalobcovi sumu vo výške 2 758,50 € s príslušenstvom, ktorá zo žalobcom uplatnenej istiny predstavuje 49,32 % (pozn. súdu: 2 758,50 /5 592,58 * 100). Žalovaní 1/ a 2/ tak boli úspešní v 50,68 % (pozn. súdu: 100 % - 49,32 %), pričom pomer úspechu žalobcu tak predstavuje 1,36 % (pozn. súdu: 50,68 % - 49,32 %). Nakoľko strany sporu boli úspešné pomerne rovnako, prvoinštančný súd rozhodol tak, že žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. 9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a to proti jeho zamietajúcemu výroku a výroku o trovách konania. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe vyhovie alebo aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci tým, že nepoužil ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, ďalej že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, namietal tiež odňatie možnosti konať pred súdom, znevýhodnenie žalobcu a porušenie ústavných práv žalobcu. Súd prvej inštancie sa v časti režimu zmluvy a premlčania vôbec nevysporiadal s obsahom vyjadrenia žalobcu zo dňa 20.10.2015 a 4.2.2016. V rozhodnutí súdu prvej inštancie bolo nutné uviesť a vysvetliť, prečo nie je právna argumentácia žalobcu dôvodná, resp. prečo je mylná a súvis a vysporiadanie sa s právnymi závermi odvolacích súdov a Najvyššieho súdu SR uvedenými v podaniach žalobcu zo dňa 20.10.2015 a 4.2.2016. Samotná zmienka o tom, že sa jedná o spotrebiteľský vzťah, je vo vzťahu k limitom stanoveným požiadavkami na rozhodovaciu činnosť nepodstatná, nakoľko v žalobcom uvádzaných prípadoch sa jednalo o obdobné vzťahy ako v tomto konaní. Žiadal, aby odvolací súd osobitne a náležite posúdil túto časť odvolania vo vzťahu k arbitrárnosti konania a rozhodnutia a k ústavnému princípu právnej istoty. Aplikovanie režimu Obchodného zákonníka i 4-ročnej premlčacej doby bolo aktuálne potvrdené v rozhodnutí Okresného súdu Košice - okolie v konaní sp. zn. 17C/231/2014, rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/120/2015 i v rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/69/2015-196. Režim aplikácie Obchodného zákonníka bol i aktuálne potvrdený v rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 10C/117/2012. Žalobca žiadal také rozhodnutie, ktoré sa v plnej miere vysporiada so všetkým uvedeným vyššie v súlade s Ústavným súdom SR požadovanými postupmi a závermi. V rozhodnutí súdu prvej inštancie nie sú uvedené také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali rozhodnutie odchylné od uvedených rozhodnutí s aplikovaním Obchodného zákonníka a 4-ročnej premlčacej doby. Ďalej žalobca vo svojom odvolaní poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo 191/2010 a 2 M Cdo 7/2009. V spojitosti so zmenou žaloby upozornil žalobca na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 MCdo 3/2012, podľa ktorého pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádza súd zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) alebo zo zásady zodpovednosti za zavinenie alebo náhodu. Zásada zodpovednosti za výsledok sa uplatňuje pri rozhodovaní o náhrade trov sporového konania. Len v sporovom konaní sa totiž dá hovoriť o úspechu, resp. neúspechu účastníka konania (strany sporu). Miera úspechu vo veci samej závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej. V čase vyhlásenia rozsudku sa žalobca domáhal zaplatenia 4 192,92 € s príslušenstvom. Súd zaviazal žalovaných na zaplatenie sumy 2 758,50 € s príslušenstvom. Súd konanie v prevyšujúcej časti zastavil, toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 6.10.2015. Žalobca mal preto úspech v 65,79 %, žalovaní v 34,21 %, rozdiel predstavuje 31,58 % v prospech žalobcu. Výpočet súdu je potom nesprávny, podobne i nepriznanie nároku žalobcovi na náhradu trov konania. 10. V súvislosti s vyššie uvedeným odvolacími námietkami žalobca vytýkal rozsudku súdu prvej inštancie jeho nepreskúmateľnosť. Poukázal na § 157 ods. 2 O.s.p. a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R 37/1985, pričom mal za to, že prvoinštančný súd pri jeho vypracovaní nepostupoval v súlade s uvedenými zákonnými požiadavkami a judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Rozsudok vykazuje znaky arbitrárnosti, čo zakladá porušenie ústavných práv žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu. V tejto súvislosti žalobca citoval komentár k § 157 O.s.p, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 238/2008, nález Ústavného súdu SR III. ÚS 119/03 a uznesenie Ústavného súdu III. ÚS 107/07, ďalej rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžo 191/2010, 2 M Cdo 7/2009, 7 Cdo 201/2014, a tiež rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Beian proti Rumunsku. 11. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný 1/. Odvolanie považoval za zmätočné, nesprávne formulované a vecne nesprávne. Ak žalobca odvolaním napadol zamietajúci výrok a výrok o trovách konania, tak logicky podľa žalovaného 1/ musel napadnúť aj vyhovujúci výrok. Súd prvej inštancie vec podľa žalovaného 1/ správne posúdil a dostatočne zistil skutkový stav. V žiadnom prípade v konaní pred súdom prvej inštancie nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, ani k znevýhodneniu žalobcu, a ani náznaku porušenia práv žalobcu. Prvoinštančný súd sa správne vysporiadal s otázkou premlčania a správne bol aj určený pomer úspechu strán v spore. 12. Žalovaný 2/ sa k odvolaniu žalobcu v stanovenej lehote nevyjadril. 13. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného 1/ nevyjadril. 14. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 15. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 16. Podľa § 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení účinnom od 1.4.2002 do 30.6.2006 (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z. z.“) na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme. 17. Podľa § 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z. z. na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. 18. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 250/2007 Z. z.“) orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. 19. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že vzťah, ktorý vznikol medzi stranami sporu v súvislosti so Zmluvou o spotrebnom úvere č. XXXXXX zo dňa 25.11.2004, má spotrebiteľskú povahu. Odvolací súd má za to, že predmetná zmluva zodpovedá zákonnej definícií pojmu zmluva o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcej z § 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z. z., keď je nespochybniteľné, že právny predchodca žalobcu mal pri uzatváraní zmluvy postavenie dodávateľa (resp. veriteľa v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z.) a žalovaný 1/ postavenie spotrebiteľa v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. 20. Prvoinštančný súd aplikoval v súvislosti s posúdením spotrebiteľskej povahy daného právneho vzťahu zákon č. 250/2007 Z. z. a nie zákon č. 258/2001 Z. z. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie o tom, že žalovaných možno v rámci predmetného právneho vzťahu považovať spotrebiteľov aj podľa § 2 písm. a/ zákona č. 250/2007 Z. z., čo má význam z hľadiska aplikácie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., podľa ktorého je potrebné prihliadať na oslabenie nároku voči spotrebiteľovi okrem iného z dôvodu jeho premlčania. Toto ustanovenie bolo do zákona doplnené novelou č. 102/2014 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť dňa 1.5.2014, pričom v rámci prechodného ustanovenia v súvislosti s touto novelizáciou (§ 29b zákona č. 250/2007 Z. z.) nebola účinnosť tohto ustanovenia nijako obmedzená. Preto, nakoľko má toto ustanovenie procesnú povahu, je potrebné ho aplikovať na všetky nároky vyplývajúce zo spotrebiteľských vzťahov, bez ohľadu na čas ich vzniku. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, ak sa v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. zaoberal otázkou premlčania nároku žalobcu. 21. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 22. Podľa § 397 Obchodného zákonníka ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky. 23. Súd prvej inštancie žalobu čiastočne zamietol z dôvodu, že dospel k záveru o čiastkovom premlčaní nároku žalobcu vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote podľa Občianskeho zákonníka. Aplikoval teda ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka. Žalobca už v priebehu prvoinštančného konania prezentoval názor, že na premlčanie nároku je potrebné aplikovať Obchodný zákonník a jeho štvorročnú premlčaciu lehotu, rovnakú argumentáciu zopakoval i v odvolacom konaní. Premlčanie posudzoval prvoinštančný súd vo vzťahu k jednotlivým splátkam samostatne a dospel k záveru, že nárok žalobcu je premlčaný v časti zodpovedajúcej jednotlivým splátkam úveru, ktoré nadobudli splatnosť viac než tri roky predo dňom podania žaloby. 24. Odvolací súd však dospel na základe súdom prvej inštancie vykonaných dôkazov k záveru, že nárok žalobcu nie je premlčaný v časti, ale je premlčaný v celom rozsahu. Táto skutočnosť vyplýva z listinného dôkazu predloženého samotným žalobcom - Vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru právnym predchodcom žalobcu zo dňa 2.5.2005 ku dňu 2.6.2005 (č. l. 112 spisu). 25. Žalobca sa v súvislosti s vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru právnym predchodcom žalobcu vyjadril iba v tom zmysle, že nemá vedomosť o zaslaní, resp. doručení tohto dokumentu žalobcom. Ďalej argumentoval ustanovením § 349 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré upravuje odstúpenie od zmluvy, čo je však inštitút odlišný od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. V posudzovanej veci nebolo preukázané, že by došlo k odstúpeniu od zmluvy, preto je bezpredmetná argumentácia žalobcu poukazujúca na § 349 ods. 1 Obchodného zákonníka a na nepreukázanie doručenia odstúpenia od zmluvy, resp. Vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Právny predchodca žalobcu ako veriteľ bol v zmysle čl. V bod 27 písm. d/ Zmluvy o spotrebnom úvere oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru a to aj vtedy, ak neodstúpil od zmluvy. 26. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru je upravené v Zmluve o spotrebnom úvere, pričom nie je viazané na povinnosť doručiť listinu obsahujúcu predmetný prejav vôle veriteľa dlžníkovi (prípadne ručiteľovi). Z praktického hľadiska sa javí ako potrebné oznámiť dlžníkovi a ručiteľovi vyhlásenie mimoriadnej splatnosti, avšak absencia preukázania skutočného doručenia listiny obsahujúcej vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru dlžníkovi (prípadne ručiteľovi) nepredstavuje prekážku platnosti tohto právneho úkonu. 27. Pokiaľ právny predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 2.6.2005, je v zmysle Zmluvy o spotrebnom úvere potrebné mať za to, že k tomuto dňu sa stal splatný celý dlh žalovaných voči pôvodnému veriteľovi. Nakoľko bola žaloba podaná na súd prvej inštancie dňa 20.9.2010, bol v tom čase žalobou uplatnený nárok už v celom rozsahu premlčaný. V posudzovanej veci je pritom nerozhodné, či by sa na premlčanie aplikoval právny režim Občianskeho alebo Obchodného zákonníka, nakoľko nárok by bol v celom rozsahu premlčaný v zmysle oboch týchto kódexov, keďže medzi vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru a podaním žaloby uplynulo viac než 5 rokov. 28. Hoci žalobca sa vo svojom odvolaní obšírne venoval práve otázke, či na ním uplatnený nárok možno aplikovať všeobecnú premlčaciu dobu vyplývajúcu z § 101 Občianskeho zákonníka alebo z § 397 Obchodného zákonníka, pre účely rozhodnutia odvolacieho súdu v tejto veci nebolo potrebné sa touto problematikou zaoberať. Úlohou súdu nie je dávať stranám výklad teoretických otázok, ktoré nemajú bezprostredný význam pre súdne rozhodnutie. 29. Nakoľko výrok rozsudku, ktorým bolo čiastočne vyhovené žalobe, nebol napadnutý odvolaním, odvolací súd mohol v zmysle vyššie uvedených záverov iba podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť výrok, ktorým bola žaloba čiastočne zamietnutá. 30. Pokiaľ ide o náhradu trov konania, súd prvej inštancie o nej správne rozhodol podľa v čase rozhodovania účinného § 142 ods. 2 O.s.p. Námietky žalobcu, ktorý najmä poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 3/2012, podľa ktorého miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej, sú bez právneho významu. Uvedený záver Najvyššieho súdu SR je nepochybne vo všeobecnosti platný avšak je ho možné aplikovať iba na posúdenie miery úspechu strán z hľadiska meritórneho rozhodnutia súdu. To znamená, že z porovnania žalobného petitu s výrokom rozsudku možno vyvodiť mieru úspechu strán v celom konaní iba vtedy, pokiaľ v priebehu konania nedošlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby. V časti, v ktorej bola žaloba vzatá späť, bolo treba (v čase rozhodovania) nárok na náhradu trov konania posudzovať v zmysle § 146 ods. 2 O.s.p., a teda skúmať, ktorá strana procesne zavinila zastavenie konania. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca vzal žalobu čiastočne späť, pričom nešlo o prípad podľa druhej vety § 146 ods. 2 O.s.p., kedy by zodpovednosť za zastavenie konania zaťažovala žalovaných, nakoľko k čiastočnému späťvzatiu nedošlo v dôsledku správania sa žalovaných. Ak teda v posudzovanej veci žalobca nepochybne zavinil čiastočné zastavenie konania, keďže žalobu vzal späť, je žalobca povinný nahradiť žalovaným trovy aj pokiaľ išlo o túto časť pôvodne uplatneného nároku. Pri rozhodovaní o náhrade trov celého konania preto nemožno vychádzať výhradne len zo žalobcom naposledy formulovaného petitu, ale treba zohľadňovať aj zodpovednosť žalobcu za zastavenie konania. Z hľadiska existencie nároku na náhradu trov konania v zásade nie je rozdiel medzi tým, či bol žalobca so svojim nárokom vecne neúspešný alebo zavinil zastavenie konania o uplatnenom nároku, v oboch prípadoch mu vzniká povinnosť nahradiť trovy konania žalovanému. 31. Keď súd prvej inštancie vyslovil, že žiadny z účastníkov (strán sporu) nemá právo na náhradu trov konania, nakoľko porovnaním úspechu žalobcu a úspechu žalovaného zistil, že tieto sú takmer zhodné, rozhodol vecne správne a odvolací súd i v časti náhrady trov konania napadnutý rozsudok v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 32. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní boli plne úspešní žalovaní 1/.2./, preto im vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keď o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).