Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/328/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1511207600 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1511207600.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobcu: A.. L. B., Žipov 10, 082 41 Bardejov, IČO: 449 594 43, adresa na doručovanie: E. XX, XXX XX I., zastúpený: Mgr. Marian Hrbáň, advokát, Jelačičova 1, 821 08 Bratislava, proti žalovanej: B. S., E.. XX.XX.XXXX, I. A. E. X, XXX XX I., zastúpená: JUDr. Dušan Jovankovič, advokát s.r.o., Doležalova 5, 821 04 Bratislava, o zaplatenie 556,80 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V z 30. augusta 2017, č. k. 49C/98/2011- 229, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobcovi n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške rozhodne samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 2. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 49C/98/2011- 117, zo dňa 05.12.2015 uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi istinu v sume 556,80 eur spolu s úrokom z omeškania v sadzbe 9 % ročne odo dňa 18.01.2011 do zaplatenia ako i zmluvnú pokutu v sadzbe 0,2% denne zo sumy 556,80 eur odo dňa 18.01.2011 do zaplatenia, všetko v splátkach po 200,- eur mesačne. Zároveň súd zaviazal žalovanú na náhradu trov konania žalobcovi za trovy právneho zastúpenia v sume 88,28 eur a za zaplatený súdny poplatok v sume 33,- eur. Na základe odvolania žalovanej Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 2Co/170/2013-144, zo dňa 13.11.2013 potvrdil napadnutý rozsudok čo do výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 556,80 eur v splátkach po 200,- eur mesačne, vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozsudkom č. k. 49C/98/2011-183, zo dňa 25.06.2014 súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu v sadzbe 0,2 % denne zo sumy 556,80 eur odo dňa 18.01.2011 do 25.06.2014, úrok z omeškania v sadzbe 9 % ročne zo sumy 556,80 eur odo dňa 18.01.2011 do zaplatenia, všetko v splátkach po 100,- eur mesačne. Zmluvnú pokutu žalobcovi priznal do dňa vyhlásenia rozsudku, vo zvyšnej časti uplatnený nárok na zmluvnú pokutu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania si vymienil po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti tomuto rozsudku podala vo vyhovujúcej časti odvolanie žalovaná, žalobca odvolanie nepodal. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 2Co/23/2015-221, zo dňa 15.02.2017 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Následne súd prvej inštancie napadnutým uznesením priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 251, § 252, § 255 ods. 1, § 262, § 470 ods. 1, § 473 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Uviedol, že s účinnosťou od 01.07.2016 bolo potrebné v zmysle § 470 ods. 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodnúť s použitím § 251 a nasl. C.s.p.. V súlade s § 255 C.s.p. súd prvej inštancie posúdil výsledok sporu a zistil, že v danej veci bola žaloba podaná dôvodne, žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu. Žalovaná bola zaviazaná na úhradu istiny v sume 556,80 eur právoplatným rozsudkom č. k. 49C/98/2011-117, zo dňa 05.12.2015, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Co/170/2013-144, zo dňa 13.11.2013, čo do úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty jej bola uložená povinnosť právoplatným rozsudkom súdu prvej inštancie č.k. 49C/98/2011-183, zo dňa 25.06.2014, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 2Co/23/2015-221, zo dňa 15.02.2017. V časti nároku na zmluvnú pokutu, ktorý súd zamietol (nárok na zmluvnú pokutu po vyhlásení rozsudku nebol priznaný) bolo potrebné pri posudzovaní zásady úspechu prihliadnuť na tú skutočnosť, že Civilný sporový poriadok nepozná nepatrný neúspech, avšak výška, na ktorú bola žalovaná zaviazaná závisela od úvahy súdu. Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil, že žalobca mal v konaní plný úspech. Podľa § 252 C.s.p. každá strana sporu platí trovy, ktoré jej vznikli v konaní. Z tohto ustanovenia bolo potrebné vychádzať aj pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania, z čoho vyplynulo, že žalobca má nárok na náhradu trov konania, ktoré platil, v rozsahu 100 %. 4. Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie žalovaná a navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že trovy konania žalobcovi neprizná. V tomto smere poukázala na ustanovenie § 257 C.s.p., keď mala za to, že na jej strane existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by nemali byť žalobcovi priznané trovy konania. Poukázala na to, že sa nachádza dlhšiu dobu v ťažkej sociálnej situácii, jej manžel je dlhodobo nezamestnaný, bez nároku na podporu v nezamestnanosti. Musela sa postarať aj o dospelého syna, ktorý po ťažkej havárii toho sám nebol schopný. Voči nej sú vedené viaceré exekúcie, ktoré pravidelne mesačne od roku 2013 spláca formou zrážok zo mzdy. Zo zvyšnej časti mzdy má potom problémy uhradiť nájomné, nakúpiť základné potraviny a zabezpečiť všetko potrebné do domácnosti. 5. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej písomne nevyjadril. 6. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 7. V danej veci správne postupoval súd prvej inštancie, keď o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v závislosti od výsledku sporu (pomeru úspechu sporových strán). Ako správne uviedol súd prvej inštancie, žalobca bol v spore takmer plne úspešný, pričom žalovaná bola úspešná iba v nepatrnej časti. Preto žalobcovi podľa § 255 ods. 1 C.s.p. vznikol nárok na náhradu trov konania proti žalovanej. Napokon žalovaná nenamietala v podanom odvolaní úspech žalobcu v spore. Zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie sa domáhala iba s poukazom na ustanovenie § 257 C.s.p. argumentujúc o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie trov konania inak v konaní úspešnej strane sporu (žalobcovi). V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci (§ 255 C.s.p.), resp. zásadou procesného zavinenia zastavenia konania (§ 256 C.s.p.). Len výnimočne nemusí súd úspešnej sporovej strane priznať náhradu trov konania, resp. neuložiť povinnosť neúspešnej sporovej strane nahradiť trovy konania úspešnej sporovej strane (§ 257 C.s.p.). Ide však o ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie dopadá na tú sporovú stranu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnej sporovej strane. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať preto z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci a rozhodnutie musí byť aj náležite odôvodnené. 8. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je významným z hľadiska aplikácie § 257 C.s.p.. nielen charakter konania alebo charakter procesnej situácie, ale i okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj sporových strán v konaní (súd v tomto smere prihliadne najmä na okolnosti, či sporová strana, ktorej sa priznáva náhrada trov konania, uviedla skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý jej patril; to neplatí, ak nemohla tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť), pričom je potrebné prihliadať k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých sporových strán. Významným z hľadiska aplikácie tohto ustanovenia teda môže byť tiež to, za akých okolností bol nárok uplatnený na súde, aký bol postoj sporových strán k veci, ako pristupovali v priebehu konania k plneniu svojich procesných povinností a pod. Je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávnenej sporovej strany. Vo všeobecnosti možno povedať, že vždy treba zvažovať okolnosti konkrétneho prípadu, a to nielen okolnosti spočívajúce vo veci, ale i okolnosti na strane sporových strán, a to nielen tej v koho prospech má byť toto ustanovenie použité, ale aj na strane tej, ktorej inak patriaci nárok nie je priznaný, či totiž možno od nej spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášala bez nároku na ich náhradu, keď mala v konaní úspech. 9. Podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci dôvody na postup podľa § 257 C.s.p. (t.j. nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalobcovi) splnené neboli. Žalovaná ako dôvod pre aplikáciu cit. ustanovenia uviedla nepriaznivú finančnú a sociálnu situáciu, v ktorej sa nachádza. Ako už bolo uvedené, dôvodmi hodnými osobitného zreteľa pre nepriznanie trov konania sú síce i sociálne a majetkové pomery strany sporu, avšak nejde o jediné kritérium, ktoré súd v takýchto prípadoch vyhodnocuje. Inými slovami, samotná skutočnosť, že strana sporu nedisponuje dostatočnými finančnými prostriedkami na hradenie trov konania, nemôže sama o sebe byť dôvodom pre nepriznanie trov konania strane sporu, ktorá bola v konaní úspešná. Pri takomto výklade by nebolo možné zaviazať na náhradu trov konania žiadnu procesnú stranu, ktorá nemá dostatok finančných prostriedkov na ich zaplatenie. V prvom rade bolo potrebné v danej veci posúdiť otázku postoja strán v konaní, pričom odvolací súd zo spisu zistil, že predmetom konania bolo zaplatenie sumy - doplatku za vykonané dielo žalobcom - dodanie a montáž vstavanej skrine. Zmluva o dielo bola uzavretá ešte dňa 22.12.2010 a predmet diela bol žalovanej dodaný dňa 10.01.2011. Napriek uvedenému, žalovaná cenu diela (jej zvyšok) neuhradila, hoci tak bola povinná podľa zmluvy urobiť do siedmych dní od dodania diela. Zvyšok ceny diela (a teda žalovanú istinu) bola teda žalovaná povinná podľa zmluvy o dielo uhradiť ešte v čase, kedy jej manžel neutrpel úraz, ani nebola od nej exekučne vymožená suma 276,54 eur, ani neexistoval záväzok voči spoločnosti Orange vo výške 100,- eur. Žalovaná v čase, kedy bola povinná (podľa zmluvy o dielo) uhradiť žalobcovi cenu diela tak nebola v zlej sociálnej situácii. Navyše žalovaná žalovanú istinu uznala už vo svojom podaní zo dňa 11.11.2011 (v odpore proti platobnému rozkazu), no ani napriek tomu ju neuhradila. Žalovaná síce deklarovala ochotu ju uhradiť za predpokladu, že jej ju súd povolí splácať v primeraných splátkach, avšak tak neurobila (a to ani sčasti) ani potom, čo jej súd prvej inštancie vo svojich rozsudkoch povolil splácať istinu po 200,- eur mesačne a žalované príslušenstvo po 100,- eur mesačne. Pokiaľ ide o ňou deklarované sociálne pomery, žalovaná nepreukázala ani skutočnosť, že by jej manžel nebol schopný sa po úraze zamestnať, keďže k nemu došlo ešte v novembri 2011 s následnou 6 týždňovou PN. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania tak od úrazu manžela žalovanej uplynulo takmer 6 rokov a teda tento argument bol (vzhľadom na odstup času) a nepreukázanie trvania neschopnosti sa v dôsledku neho zamestnať až do súčasnosti, irelevantný. Tento argument by bol relevantný iba v prípade, ak by aj v súčasnej dobe bol manžel žalovanej z tohto dôvodu (úrazu, ktorý sa mu prihodil ešte v roku 2011) plne alebo čiastočne invalidný. Uvedené však preukázané nebolo. Rovnako v konaní nebolo preukázané ani to, že manžel žalovanej je dlhodobo nezamestnaný bez nároku na podporu v nezamestnanosti. Pokiaľ ide o syna žalovanej, ani v jeho prípade nebol v konaní preukázaný jeho úraz (havária), pričom v jeho osobe sa súčasne jedná o plnoletú osobu, schopnú sa samostatne živiť (resp. v konaní opak nebol preukázaný). Napokon samotná skutočnosť, že sa žalovaná pravidelne zadlžuje u tretích osôb, z dôvodu ktorého nie je potom schopná splácať svoje dlhy, nemôže ísť na ťarchu žalobcovi, ktorý si svoju zmluvnú povinnosť riadne a včas splnil, pričom pri posudzovaní i jeho pomerov (t.j. či totiž možno od neho spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášal bez nároku na ich náhradu) bolo potrebné zohľadniť, že od dodania diela v roku 2011 doposiaľ nemá zaň riadne zaplatené (s odstupom šiestich rokov), a preto nemožno od neho v súčasnosti spravodlivo požadovať, aby ešte k tomu sám znášal aj trovy konania s tým spojené. Napokon dĺžku trvania súdneho konania (a tým aj vznik ďalších trov na strane žalobcu) ovplyvnila i skutočnosť, že žalovaná, napriek tomu, že uznala žalovanú istinu podala odvolanie proti všetkým výrokom rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 05.12.2012, č. k. 49C/98/2011-117, teda odvolaním žiadala preskúmať i inak nesporný nárok. Po zohľadnení všetkých vyššie uvedených skutočností dospel odvolací súd potom k názoru, že v danej veci neboli splnené podmienky pre aplikáciu § 257 C.s.p., t.j. podmienky pre nepriznanie trov konania (v konaní úspešnému) žalobcovi. 10. Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p.. 11. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p., v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a ich nárok na náhradu žalovanej nepriznal, nakoľko jej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 12. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).