Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/381/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512221642 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1512221642.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu: JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Michaela Králová a JUDr. Ivana Jahnová v právnej veci žalobkyne: K. E., U.. XX.XX.XXXX, R. R., B. XX/B, zastúpená BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o., Hviezdoslavovo nám 25, Bratislava proti žalovanému: U.E. K. G. T. K..E.., E. E. Y. XX, XXX XX R., zastúpený: advokátskou kanceláriou SCHWARZ advokáti s.r.o., Digital Park II, Einsteinova 25, 851 01 Bratislava a advokátskou kanceláriou Škubla & Partneri s.r.o., Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, v konaní o ochranu osobnosti s návrhom na priznanie nemajetkovej ujmy v sume 25 000 €, na odvolanie žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 16. septembra 2013 č. k. 10C 144/2012 - 265 a na odvolanie žalovaného proti opravnému uzneseniu Okresného súdu Bratislava V zo dňa 15. decembra 2013 č. k. 10C 144/2012-297, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 10C 144/2012-265 zo dňa 16. septembra 2013 v spojení s opravným uznesením č.k. 10C 144/2012-297 zo dňa 15. decembra 2013 vo výroku I p o t v r d z u j e . II. Vo výrokoch II, III. a IV. rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo dňa 16.09.2013 č. k. 10C 144/2012 - 265 uložil žalovanému povinnosť odstrániť z internetového portálu D.. sk: Článok zo dňa 15.06.2012 - „E. manželka po prevalení škandálu: Ukryla sa v dome“, Článok zo dňa 25.06.2012 - „C. E.: Najprv účinkovanie v porne, teraz nevera?, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalej súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.200€ do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a náhradu trov, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu zamietol. 2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 04.09.2012 domáhala, aby súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť odstrániť z internetového portálu D..sk : Článok zo dňa 15.06.2012- „E. manželka po prevalení škandálu : Ukryla sa v dome“, Článok zo dňa 25.06.2012 - „C. E.: Najprv účinkovanie v porne, teraz nevera?“ do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu odôvodnila tým, že žalovaný ako prevádzkovateľ internetového portálu D..sk uverejnil tieto dva články: dňa 15.06.2012- „E. manželka po prevalení škandálu: Ukryla sa v dome“ a dňa 25.06.2012 - „C. E.: Najprv účinkovanie v porne, teraz nevera?“, ku ktorým boli zverejnené fotografie jej osoby bez jej výslovného súhlasu na ich uverejnenie. Uvedeným konaním prevádzkovateľ internetového portálu D..sk neoprávneným spôsobom zasiahol do zákonom chránených osobnostných práv žalobkyne. Poukázala na to, že predmetné fotografie neboli použité na základe niektorej zákonnej licencie podľa § 12 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žiadala žalobkyňa zaviazať žalovaného povinnosťou zaplatiť sumu 25 000 € a k náhrade trov konania a trov právneho zastúpenia. Následky vyvolané publikovaním článkov a uverejnením obrazových snímkou žalobkyne na jej pozemku, pred bránou jej domu a na spoločenskej akcii pre účely kvantifikácie zásahu do osobnostných práv žalobkyňa videla predovšetkým v tom, že žalovaný, ktorý okrem toho že je vydavateľom najčítanejšieho týždenníka na Slovensku D. X N. je aj prevádzkovateľom internetového portálu D..sk, ktorého návštevnosť je rovnako veľmi vysoká. Uviedla, že v predmetných článkoch nebola vecná kritika jej manžela, ale výlučne zosmiešňovanie jej osoby a jej rodiny. Uverejnením predmetných článkov, fotografií vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa nie je verejne činná a známa osoba, došlo v značnej miere k zníženiu dôstojnosti žalobkyne a k obzvlášť závažnému zásahu do práva na ochranu osobnosti, čím je podľa žalobkyne splnená aj podmienka na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 OZ. Žalobkyňa na pojednávaní dňa 10.12.2012 rozšírila svoj návrh o skutkový obsah, o článok žalovaného uverejnený dňa 15.06.2012 v denníku D. C. N. uverejnený na titulnej strane a strane 14 a 15 s názvom „Kto utešuje jeho ženu?“. Uviedla, že uverejnením jej fotografií a nasledovnými výrokmi patriacimi ku článkom zasiahol žalovaný do jej osobnostných práv: V článku: A/„E. manželka po prevalení škandálu : Ukryla sa v dome.“: 1/ E.Á. manželka po prevalení škandálu : Ukryla sa v dome.“/nadpis na 1 strane/, 2/ dve fotografie jej osoby na str.2, 3/ „Manželka: Maskovala sa tmavými okuliarmi“/výrok pod fotografiou/, 4/ „Vo chvíľach, na ktoré C. zrejme nikdy nezabudne, stojí po jeho boku manželka K.. Tú prišla včera doobeda vystískať kamarátka. Zdržala sa pár minút, prehodila s ňou zopár slov, potom sadla do auta a odfrčala preč. Čo si o kauze myslí E. manželka, sa nám zistiť nepodarilo. Keď nás zbadala, ušla domov.“/výrok na str.2/. B/„C. E.: Najprv účinkovanie v porne, teraz nevera?“: 1/ „Jedna rana za druhou. Tak by sa zrejme dali opísať pocity E. manželky K. E. /36/, ktorá sa určite nepotešila správe o údajnej nevere jej muža, ktorú odhalil český týždenník E. /výrok na str.2/, 2/ „Sokyne? Manželka C. E.(vľavo) a úspešná česká speváčka.“/výrok k fotografii na str.3/. C /„Kto utešuje jeho ženu?“/: 1/ „Kto utešuje jeho ženu?“/výrok k nadpisu na titulnej strane/, 2/ „E. manželke K. však do smiechu rozhodne nie je. Maskuje sa tmavými okuliarmi, takmer nevychádza z domu a púšťa k sebe len najbližších. Pornoškandál netrápi zrejme len ju a jej rodinu.“/výrok v texte pod fotografiou na titulnej strane/, 3/ „Manželku utešovala kamarátka“/ výrok v nadpise str.15/, 4/ „Manželka: Maskovala sa čiernymi okuliarmi“/výrok v popise k fotografii na str.15/, 5/ „Vo chvíľach, na ktoré C. zrejme nikdy nezabudne, stojí po jeho boku manželka K.. Tú prišla včera doobeda vystískať kamarátka. Zdržala sa pár minút, prehodila s ňou zopár slov, potom sadla do auta a odfrčala preč. Čo si o kauze myslí E. manželka, sa nám zistiť nepodarilo. Keď nás zbadala, ušla domov.“/výrok v článku na str.15/. Na pojednávaní a vo vyjadrení doručenom súdu prvej inštancie dňa 25.01.2013 žalobkyňa vysvetlila, že nejde o zmenu petitu žaloby, len o doplnenie skutkového obsahu žaloby. Žalovaný svojím podaním zo dňa 04.12.2012, nároky uplatňované žalobkyňou neuznal a to ani čiastočne a žiadal súd prvej inštancie, aby žalobu v plnom rozsahu zamietol a zaviazal žalobkyňu náhradou trov konania žalovaného, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia. Vo svojom vyjadrení uviedol, že žalobkyňa je relatívnou osobou verejného záujmu, pričom toto jej postavenie vyplýva z manželského vzťahu s C. E., ako osobou verejne známou. Pokiaľ ide o uverejnenie jej podobizne, odkázal na skutočnosť, že článok A,B majú povahu spravodajstva zo spoločenskej sféry showbiznisu, popisujú aktuálne udalosti a preto sa na ne vzťahuje licencia podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Podľa neho uverejnenie podobizne žalobkyne bolo primerané charakteru popisovaných dejov a vo vzťahu k nej nemá žiaden difamujúci charakter. K napádaným výrokom v týchto článkoch žalovaný uviedol, že všetky tvrdenia faktov majú pravdivý charakter .Všetky hodnotiace úsudky majú vecný základ v skutočných dejoch. Tvrdenia o nevere manžela žalobkyne však žalované články neobsahujú. Súd prvej inštancie na pojednávaní vykonal dokazovanie vypočutím žalobkyne ako strany sporu, výsluchom právneho zástupcu žalovaného, svedkov: C. E., N. M., N. E., N. R., M. U., G. C., C. N., A. I., predmetnými článkami, listinnými dôkazmi, oboznámil sa s obsahom spisu a zistil nasledovný skutkový stav. Žalovaný ako prevádzkovateľ internetového portálu D..sk uverejnil na portáli dva články: dňa 15.06.2012 - „E. manželka po prevalení škandálu: Ukryla sa v dome“ a dňa 25.06.2012 - „C. E.: Najprv účinkovanie v porne, teraz nevera?“ ku ktorým boli zverejnené fotografie žalobykne. V článku a k fotografiám boli napísané výroky: A/„E. manželka po prevalení škandálu : Ukryla sa v dome.“: 1/ „Ukryla sa v dome.“/nadpis na 1 strane/, 2/ „ Manželka: Maskovala sa tmavými okuliarmi“/výrok pod fotografiou/, 3/ „Vo chvíľach, na ktoré C. zrejme nikdy nezabudne, stojí po jeho boku manželka K.. Tú prišla včera doobeda vystískať kamarátka. Zdržala sa pár minút, prehodila s ňou zopár slov, potom sadla do auta a odfrčala preč. Čo si o kauze myslí E. manželka, sa nám zistiť nepodarilo. Keď nás zbadala, ušla domov.“/výrok na str.2/. B/ „C. E.: Najprv účinkovanie v porne, teraz nevera?“: 1/ “Jedna rana za druhou. Tak by sa zrejme dali opísať pocity E. manželky K. E. /36/, ktorá sa určite nepotešila správe o údajnej nevere jej muža, ktorú odhalil český týždenník E.“ /výrok na str.2/. 2/ „Sokyne? Manželka C. E.(vľavo) a úspešná česká speváčka.“/výrok k fotografii na str. 3/. Žalobkyňa uviedla, že ku zverejneniu predmetných fotografií nedala svoj súhlas, a zverejnením jej mena a priezviska, prestala byť pre verejnosť len manželkou C. E. ale verejnosť sa dozvedela aj jej priezvisko. Predmetné výroky považovala za zosmiešňujúce jej osobu, neprimerané danej situácii, ktorú fotografie zachytili. Zásah do súkromia videla i v tom, že dve fotografie vznikli pred jej domom, zachytávajúce ju pred domom v jej súkromí, na pozemku patriacemu k domu. Poukázala na to, že charakter článkov zasiahol do jej súkromného, rodinného života, spôsobil ochladenie vzťahov v rodine i medzi známymi. Články spôsobili i zhoršenie bývania celej rodine, nakoľko od vypuknutia kauzy jej manžela súvisiacej s jeho účinkovaní v pornofilme, na ktorú reagujú napádané články, musia strpieť rušenie nočného kľudu rôznymi osobami, posmešné výroky a ich bydlisko sa stalo známym. Uviedla tiež, že v tejto súvislosti sa zhoršili i jej a manželove vzťahy v podnikateľskej oblasti, nakoľko prišli o niektoré zákazky. Žalobkyňa v konaní navrhla vypočuť svedkov za účelom preukázania miery, intenzity i dĺžky trvania neoprávneného zásahu jednak v intímnej rodinnej sfére jej života ako aj hodnovernými výpoveďami svedkov preukázať dopad tohto článku na jej povesť. Žalovaný navrhol vypočuť svedkov: redaktorku i fotografa za účelom ako predmetné fotografie vznikli, pripojil rešerš médií viažuci sa ku“ kauze „pornofilmu C. E.. Svedkyňa N. E., matka žalobkyne vypovedala (č. l. - 73 - 74), že po prepuknutí kauzy manžela jej dcéry súvisiacej s jeho účinkovaním v pornofilme o čom sa dozvedela z časopisu D. X N., ale i od známych, si zisťovala od žalobkyne pravdivosť kauzy. Uviedla, že potom mali s dcérou hlavne telefonický kontakt, vedela z rozhovorov s ňou, že jej predmetné články spôsobili stres, schudla niekoľko kíl, celá rodina i žalobkyňa s manželom sa snažili uchrániť ich maloleté deti pred informáciami týkajúcimi sa porno kauzy ich otca. Svedok C. E., manžel žalobkyne vypovedal (č. l. 84 - 85), že s manželkou mali nepísaný dohovor, že pokiaľ on bude mediálne známou osobou, ona sa nebude verejne prezentovať. Uviedol tiež, že žalobkyňa nemala záujem sa nikdy verejne prezentovať a to ani ako jeho manželka ani ako podnikateľka. Potvrdil, že tak ako on ani jeho manželka nedali žalovanému súhlas k zverejneniu fotografií ich osôb, bydliska ani k zverejneniu priezviska žalobkyne. Popísal, že po prepuknutí celej kauzy súvisiacej s jeho účinkovaním v porno filme a po zverejnení napádaných článkoch na portáli D..sk sa vážne zhoršili vzťahy v rodine, zhoršilo sa ich bývanie, začali ich dom obliehať médiá, fotografi, cudzí ľudia im zvonili, vykrikovali pred domom. Takýto stav ich motivuje k rozhodnutiu odsťahovať sa z doterajšieho bydliska. Svedok poprel pravdivosť tvrdenia žalovaného o jeho nevere so speváčkou M. R.. Svedkyňa N. M., priateľka žalobkyne vypovedala(85-87), že je vyfotená so žalobkyňou na jednej z fotograifií pod článkom „Ukryla sa v dome.“ Uviedla, že v deň keď boli tieto fotografie urobené, šla žalobkyňu navštíviť. Potom ako jej táto prišla otvoriť bránku, vošli spolu do dvora, kedy si všimla, že ich fotia spoza plotu okolo domu žalobkyne. Svedkyňa tiež uviedla, že nik ani fotograf ani iná osoba si nepýtali od žalobkyne súhlas k fotografovaniu, naopak tieto osoby vykrikovali a zisťovali na jej adresu, kto je. Potvrdila, že po vypuknutí predmetného škandálu okolo osoby C. E., žalobkyňa s ňou obmedzila stretávania na verejnosti, jej osoba sa stala známou v C. ako E. žena, že cudzie osoby pred domom E. vykrikovali na ich adresu oplzlé slová, znepríjemňovali im život. Svedkyňa vypovedala, že žalobkyňa po zverejnení predmetných fotografií začala ešte viac fajčiť, nadmerne schudla, trápila sa, z domu vychádzala zadným vchodom. Svedkyňa N. R., priateľka žalobkyne vypovedala(č. l. 86-87), že po vypuknutí predmetného škandálu jej žalobkyňa povedala, že vedela o natočení tohto filmu pred uzavretím manželstva. Svedkyňa popísala stav žalobkyne po zverejnení článkov a fotografií ako zlý, že žalobkyňa stratila pozitívne myslenie, veľa fajčila, bola vo veľkom strese a ľudia ju spoznávali ako manželku C. E., ukazovali na ňu prstom, čo predtým nebolo. Vypovedala, že žalobkyňa nikdy nechcela byť osobou verejne známou, strážila svoje súkromie a súkromie svojej rodiny. Svedkyňa M. U., bývalá redaktorka denníka D. C. N., publikujúca pod pseudonymom M..U.., vypovedala (č. l. 87-88), že informácie o porno filme s C. E. „vytiahol“ týždenník D. X N. a ona mala na pokyn zamestnávateľa ísť pozrieť kde býva C. E., spomenula si, že bola pred ich domom, napísala i sms správu na mobil žalobkyni, také mala pokyny od zamestnávateľa, v prípade, že druhá strana jej nedvihne mobil. Pokiaľ ide o článok v denníku D. C. N. „Manželku utešovala kamarátka“, ktorý vyšiel dňa 16.6.2012 nespomenula si, že ho písala ona, pripustila, že dala nadriadenému podklady. Nespomenula si, či pred domom žalobkyne bola viackrát, ani to ktorý fotograf napádanú fotografiu pod článkom „E. manželka po prevalení škandálu: Ukryla sa v dome.“ a pod článkom v denníku D. C. N. „Manželku utešovala kamarátka“ vyhotovil. Uviedla, že zrejme ten, kto je pod ňou podpísaný. Pripustila možnosť, že potom ako vyšla žalobkyňa z domu aby otvorila bránku, vybehla z auta za žalobkyňou. Svedok G. C., fotograf týždenníka D. X N. a denníka D. C. N., vypovedal, že napádané fotografie pod článkom „E. manželka po prevalení škandálu : Ukryla sa v dome.“ a pod článkom v denníku D. C. N. „ Manželku utešovala kamarátka “ vyhotovil fotograf C. N. a zrejme pochybením pod nimi je uvedené jeho meno. C. N., fotoreportér E. X D. E..A..O.. potvrdil, že napádané fotografie pod článkom „E. manželka po prevalení škandálu : Ukryla sa v dome.“ a pod článkom v denníku D. C. N. „ Manželku utešovala kamarátka “ vyhotovil on a to na požiadanie redaktorky M. U., fotil z auta zaparkovaného oproti domu žalobkyne na druhej strane cesty. Nepamätal si, či redaktorka z auta telefonovala žalobkyni ani či vystúpila z auta a šla za ňou. Svedok A. I. pracovala v čase predmetnej „kauzy“ ako zástupca šéfredaktora D. X N.. potvrdila, že písala žalobkyni v inkriminovanom čase, kedy vyšli spomínané dva články sms, avšak odpoveď nedostala. Svedkyňa uviedla, že chcela dať žalobkyni možnosť vyjadriť sa k osobe jej manžela a tak pozitívne ovplyvniť situáciu. Článok „C. E.: Najprv účinkovanie v porne, teraz nevera?“ podľa svedkyne nehovorí o nevere, je len informáciou o tom, že české médiá špekulovali o nevere manžela žalobkyne s M. R.. Preto za nadpis článku dala redaktorka otáznik. Svedkyňa vypovedala, že v šoubiznise pôsobí dlhé roky, preto nebolo problémom zistiť telefónny kontakt na žalobkyňu a ani jej priezvisko. Poukázala na to, že žalobkyňa podniká s manželom vo sfére šoubiznisu, majú spoločnú firmu, zúčastňujú sa na rôznych spoločenských akciách, párty, kde ju stretáva. Súd prvej inštancie uviedol, že predmetom konania je žaloba na ochranu osobnosti v zmysle § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Občiansky zákonník v ustanoveniach § 11 a nasl. poskytuje ochranu osobnosti subjektom, proti ktorým smeroval zásah znižujúci ich vážnosť, dôstojnosť a česť a ohrozujúci ich postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 OZ). Ak by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 OZ). Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 OZ). Neoprávneným zásahom môže byť len také konanie, ktoré sa svojim obsahom, formou a cieľom dotýka práv chránených ustanovením § 11 a nasl. OZ a je objektívne spôsobilé tieto chránené práva narušiť alebo ohroziť. Zásah môže byť urobený ústne, písomne alebo aj inak, ak sa z tohto iného spôsobu dá odvodiť jeho zmysel a význam. Žalovaný poukazoval na spravodajský charakter publikovaných fotografií. Pri výklade pojmov primeraný spôsob a oprávnené záujmy, použité v ustanovení § 12 Obč. z., treba vždy zohľadniť kritérium kto je zobrazovaný - verejné postavenie osoby a kritérium vecné - obsah a forma prezentovaného materiálu. Z tejto licencie sú vylúčené veci súkromného života, a to aj vtedy, ak ide o osoby verejne známe, ktorých život je pre verejnosť zaujímavý. Pri hodnotiacom úsudku môže primeranosť zásahu do práva na slobodu prejavu závisieť od toho, či pre napadnuté vyjadrenie existuje dostatočný faktický podklad; inak hodnotiaci úsudok nemožno posúdiť ako neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti. Problematiku ľudských práv v tomto smere upravuje aj najvyšší zákon štátu - Ústava SR č. 460/1992 Zb. v platnom znení v čl. 19 ods. 1, podľa ktorého každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena ( zhodne s čl. 10 ods. 1 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb. - Listiny základných práv a slobôd). Ústava v čl. 7 ods. 5 zároveň zakotvuje, že medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. Slovenská republika je v zmysle uvedeného viazaná mnohostrannou medzinárodnou zmluvou zo dňa 04.11.1950 - Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení neskorších protokolov („Dohovor“), inak vo výňatku publikovaných ako Oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb., ku ktorému pristúpila Česká a Slovenská Federatívna Republika dňa 21.02.1991. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol aplikujúc na daný prípad aj tento Dohovor, konkrétne najmä nižšie uvedené ustanovenia. Podľa článku 10 ods. 1 Dohovoru: Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. Podľa článku 10 ods. 2 uvedeného Dohovoru: Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci. Za podmienok ods. 2 príslušného článku v sebe výkon slobôd zahŕňa i „povinnosť a zodpovednosť“, čo sa vzťahuje aj na tlač. Tieto povinnosti a zodpovednosť môžu mať dopad tam, kde je predmetom skúmania útok na povesť súkromných osôb a ohrozenie „práv iných“. Z toho dôvodu je poistka, ktorú článok 10 Dohovoru priznáva novinárom vo vzťahu k spravodajstvu o otázkach verejného záujmu podmienená tým, že títo novinári konajú v dobrej viere s cieľom poskytnúť presné a dôveryhodné informácie v súlade s novinárskou etikou (GOODWIN).“ Sloboda prejavu tvorí jeden zo základných prvkov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok pre rozvoj a uplatnenie každého jednotlivca. S výhradou odseku 2 článku 10 vyššie citovaného Dohovoru, nevzťahuje sa len na informácie alebo myšlienky, ktoré sú priaznivo prijímané alebo považované za neútočné alebo neutrálne, ale tiež na také, ktoré urážajú, šokujú alebo zjatrujú. Článok 10 chráni nielen podstatu vyjadrených ideí a informácií, ale aj ich formu, v ktorej sú sprostredkované. Táto sloboda podlieha len výnimkám zakotveným v čl. 10 ods. 2 Dohovoru, ktoré ale musia byť striktne formulované. Článok 10 však nezaručuje úplne neobmedzenú slobodu prejavu ani v prípadoch, kedy sa tlač zaoberá otázkami vážneho verejného záujmu. Súd prvej inštancie vo svojej aplikačnej praxi musí rozlišovať medzi skutkovými vyhláseniami a hodnotiacimi výrokmi. Kým existencia faktov môže byť preukázaná, pravdivosť hodnotiacich výrokov nepodlieha dokazovaniu. Požiadavku na preukázanie pravdivosti hodnotiaceho výroku nemožno splniť - takáto požiadavka sama o sebe porušuje slobodu prejavu, ktorá tvorí základnú súčasť práva chráneného citovaným článkom 10 dohovoru. Za určitých okolností však aj hodnotiaci výrok bez akejkoľvek skutkovej základne na jeho podporu môže byť prehnaný. Vo všeobecnosti sloboda prejavu musí byť posudzovaná vo svetle veci ako celku, vrátane obsahu dotknutého vyhlásenia a kontextu, v ktorom bolo toto vyhlásenie urobené, a tiež vrátane konkrétnych okolností, ktorých sa vec týka. Zaručené právo vyjadrovať svoje názory bez ohľadu na prípadné obmedzenie zákonom je obsahovo obmedzené právami iných, či už vyplývajúcich z právnych predpisov alebo z iných zábran, daných zákonom a chrániacim celospoločenské záujmy či hodnoty. Ak publikovaný názor vybočí z medzí v demokratickej spoločnosti všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti, stráca charakter korektného úsudku a ako taký sa môže ocitnúť mimo medzí ústavnej ochrany. Predpokladom uplatnenia práva na ochranu osobnosti je to, že došlo k neoprávnenému zásahu a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanovením § 11 a nasl. OZ. Obidva zákonné predpoklady musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, ktorého obsahom je právo domáhať sa ochrany podľa § 11 OZ a povinnosť súdom uložené sankcie znášať. V konaní o ochranu osobnosti je na mieste starostlivo rozlišovať fakty a hodnotiace úsudky. Tam, kde je nejaké vyjadrenie hodnotiacim úsudkom, môže primeranosť zasahovania do práva na slobodu prejavu závisieť od toho, či pre napadnuté vyjadrenie existuje dostatočný faktický podklad, pretože aj hodnotiaci úsudok bez akéhokoľvek faktického podkladu môže byť prehnaný. Hodnotiaci úsudok môže byť považovaný za ako taký nielen vtedy, ak je sprevádzaný skutočnosťami, na ktorých sa zakladá. Nevyhnutnosť súvislosti medzi hodnotiacim úsudkom a skutočnosťami, ktoré ho podporujú, sa môže meniť prípad od prípadu podľa špecifických okolností. (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12.07.2001 vo veci Feldek proti Slovensku). Z vykonaného dokazovania a s poukazom na citovanú právnu úpravu mal súd prvej inštancie za preukázané, že faktickým podkladom k napísaniu uverejnených článkov bolo správanie sa manžela žalobkyne v dávnej minulosti, kedy účinkoval v pornofilme ako verejne známej a v schowbiznise činnej osoby. Teda v rozhodnom čase, keď boli články s napadnutými fotografiami na internetovom portáli uverejnené bol pre verejnosť zaujímavý najmä manžel žalobkyne a za účelom zvýšenia záujmu médií boli získavané informácie o žalobkyni, jej súkromnom živote a keďže nereagovala na dotazy, sms, nedvíhala telefóny, bola sledovaná v mieste jej bydliska a bez vedomia odfotená. Žalobkyňa ako manželka C. E. je osoba, ktorá nie je známa širokej verejnosti. Ako vyplýva z celého článku:“ E. manželka po prevalení škandálu : Ukryla sa v dome“ ako aj výpovede autorky článkov, svedkyne M. U., žiadna z fotografií uverejnených pri článku: E. manželka po prevalení škandálu : Ukryla sa v dome“, ktoré pochádzali zo súkromia jej bydliska nezachytávala momenty z verejných podujatí a ako sa preukázalo z výsluchu svedkyne neboli vyhotovené so súhlasom žalobkyne. Rovnako podobizeň žalobkyne použitá v článku Ukryla sa v dome, zobrazuje ojedinelý emotívny výraz žalobkyne spočívajúci v objatí sa s priateľkou, v dôsledku čoho došlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne. Zverejnením týchto fotografií došlo k porušeniu práva žalobkyne na súkromie. Žalobkyňa k zverejneniu predmetných fotografií k článku A,C súhlas nedala. Právo na súkromie spočíva totiž v práve fyzickej osoby samostatne sa rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jej súkromného života sprístupnené iným alebo zverejnené. Pokiaľ ide o článok „C. E.: Najprv účinkovanie v porne, teraz nevera?“ žalovaný poukazoval na spravodajský charakter publikovaných fotografií, súd prvej inštancie považoval za potrebné pripomenúť, že nie je pokryté spravodajskou licenciou použitie fotografie osoby zhotovenej pre spravodajstvo bez časovej súvislosti s udalosťou, v ktorej osobu zachytáva. Tieto fotografie sa neviažu s udalosťou, na ktorú obsah napádaného článku nadväzuje. Sú vyhotovené zo spoločenskej akcie, ktorú nevedel žalovaný presne identifikovať. Žalovaný je vydavateľom najčítanejšieho týždenníka D. X N. je aj prevádzkovateľom internetového portálu D..sk. Z výsluchu žalobkyne, svedkov: C. E., N. M., N. E., N. R., vyplynulo, že nastala ujma na strane žalobkyne v jej rodinnej sfére, ktorú svedkovia špecifikovali vo svojich výpovediach ako je v odôvodnení rozsudku vyššie uvedené a ako sa táto ujma prejavovala. To isté platí pre sféru spoločenskú, pre sféru okruhu jej priateľov. Druhým predpokladom pre vznik tohto práva, je príčinná súvislosť medzi zásahom a vznikom nejakej následnej ujmy. V tomto smere takisto na žalujúcej strane spočíva dôkazné bremeno. Žalobkyňa v tomto konaní súvislosť preukázala výpoveďami svedkov N. R., ktorá potvrdila, že žalobkyňa si strážila svoje súkromie a súkromie rodiny a po zverejnení článkov A, B a fotografií žalobkyne stratila pozitívne myslenie, veľa fajčila, bola vo veľkom strese a ľudia ju spoznávali ako manželku C. E., čo predtým nebolo. Svedkyňa N. M. rovnako potvrdila, že po zverejnení napádaných fotografií k článku A, žalobkyňa vychádzala z domu zadným vchodom, veľa fajčila, schudla a zle niesla vykrikovanie a oplzlé výrazy adresované na adresu jej manžela v súvislosti s kauzou pornofilmu pred bránou ich domu. Ujmou teda bol zásah do súkromia, jeho strata, pretože pod fotografiami bola osoba žalobkyne popísaná ako manželka C. E. a pomenovaná krstným menom. Pričom pod fotografiou v článku B bola označená celým menom, priezviskom a s uvedením jej veku. Tretím predpokladom pre vznik tohto práva je existencia subsidiárnych dôvodov, teda zistenie, že ujma je tak značná, že nepostačuje primerané zadosťučinenie podľa ods. 1. Spomínaný judikát poukazuje aj na kritéria v ods. 3 § 13 a to skúmanie okolností na strane žalobkyne a žalovaného. Súd prvej inštancie po vypočutí svedkov N. R., N. M., C. E. posúdil zásah predmetnými zverejnenými fotografiami ako za značnú ujmu, napriek tomu, že nemali difamačný charakter. Ten nie je jediným právne akceptovateľným prejavom závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe. Žalobkyňa jednoznačne prestala byť v mieste bydliska neznámou osobou, bola identifikovaná ako manželka C. E., čo narušilo doterajší spôsob jej života v mieste bydliska. Situácia vyvolaná tak článkami o pornofilmoch C. E., i článkami A, B nadväzujúcimi na predmetnú kauzu mala dopad na rodinu žalobkyne a jej súkromie tak vážny, že sa z pôvodného bydliska presťahovali. Súd prvej inštancie dospel po vyhodnotení vykonaného dokazovania k záveru, že predmetnými napadnutými článkami pri ktorých bola zverejnená podobizeň žalobkyne bez jej súhlasu, pričom v texte k článku „C. E.: Najprv účinkovanie v porne, teraz nevera?“ bola identifikovaná jednak krstným menom aj priezviskom a uvedením veku došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkyne, ktoré bolo objektívne spôsobilé tieto zákonom chránené práva narušiť alebo ohroziť. V prípade neoprávneného zásahu do práva na súkromie žalobkyni nevzniká povinnosť preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil difamačne a mal za následok zníženie jeho vážnosti a dôstojnosti. Článok nemal žiadnu výpovednú informačnú hodnotu sledoval len upriamenie pozornosti čitateľa na pornokauzu manžela žalobkyne a jej dopad na jeho súkromie a súkromie jeho rodiny. Zo strany žalovaného ako pasívne legitimovanej strany v spore v zmysle § 16 Tlačového zákona, nedošlo k zneužitiu slobody prejavu slova a tlače. Samotný článok A, B bolo potrebné hodnotiť v kontexte celého článku a zároveň v kontexte s právom na zákonom zaručenou slobodou prejavu, a nie vytrhnuto bez posúdenia konkrétnych okolností, ktorých sa článok týkal. Za nepochybnú formu zadosťučinenia sa v tomto konkrétnom prípade považuje žaloba žalobkyne o odstránenie predmetných článkov z internetového portálu žalovaného. Táto morálna forma zadosťučinenia však nestačí, najmä vzhľadom na intenzitu zásahu, nepriaznivých následkov z toho plynúcich ako je v tomto prípade strata pokojného súkromia, strata anonymity priezviska žalobkyne, jej podobizne. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetné články a fotografie boli uverejnené na internetovom portáli, je predpoklad, oveľa širšieho okruhu osôb, ktorí si tento článok otvorili a prečítali. Taktiež ich odstránenie z internetového portálu je len relatívne, vzhľadom na archivovanie, preto súd prvej inštancie ako dôvodnú posúdil i žalobu čo do priznania nemajetkovej ujmy. Pri rozhodovaní súdu o výške nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch je stanovenie výšky ponechané na úvahu súdu. V tomto zmysle súd prvej inštancie poukázal na platnú judikatúru, predovšetkým na to, že hmotnoprávnymi podmienkami pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy je predovšetkým preukázanie ujmy, pričom poukázal na to, že žalujúca strana nesie v tomto smere plne dôkazné bremeno. V danom prípade na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba žalobkyne je čiastočne dôvodná. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že Články A. a B. vydané žalovaným boli neoprávneným zásahom, ktorý bol spôsobilým zasiahnuť do cti a dôstojnosti žalobkyne, poškodiť jej dobré meno, dobrú povesť a česť. Na morálnu satisfakciu netreba skutočný zásah, stačí len, že ide o neoprávnený zásah objektívne spôsobilý zasiahnuť do práv žalobkyne chránených zákonom, čo v danom prípade preukázané bolo výpoveďami svedkov C. E., N. M.A., N. R., N. E.. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že nie je potrebné skúmať, či tvrdenia zverejnené v Článkoch A a B, C sú pravdivé, ale či zasahujú do práv žalobykne chránených zákonov a či sú spôsobilé tieto tvrdenia vyvolať ujmu na právom chránených záujmoch žalobkyne. Podľa názoru súdu prvej inštancie v žiadnom prípade vydaním týchto článkov s takýmto obsahom nemohlo ísť o naplnenie práva na slobodu prejavu, resp. práva na informácie. Cieľom článkov bolo evidentne zvýšiť záujem aj internetovej verejnosti, pretože v tom čase kedy vyšli články manžel žalobkyne bol a je osobou známou v šoubiznise, najmä s jeho účinkovaním ako porotcu v relácii Č. G. F. a jeho „kauza pornofilmu“ ako potvrdila i svedkyňa I. vyvolala záujem verejnosti, ktorá reláciu sledovala. Žalobkyňu súd prvej inštancie neposúdil ako za osobu, ktorá vstúpila do „verejnej arény“ ako ju označil žalovaný. Za osobu verejne známu môže byť považovaný iba ten, kto je verejnosti známy vlastným pričinením. Žalovaný nepreukázal, ktorým konkrétnym konaním žalobkyňa do „verejnej arény“ vstúpila. Skutočnosť, že podniká vo sfére šoubiznisu, zúčastňuje sa rôznych spoločenských akcií, má zverejnené na facebookovej stránke fotografie, ju takouto osobou neurobilo. Preto súd prvej inštancie nevidel dôvod na zúženie ochrany osobnostných práv žalobkyne. Takáto sloboda prejavu nesmie byť podľa názoru súdu prvej inštancie realizovaná na úkor práva na súkromie, čo jednoznačne v prípade vydania článkov a fotografií k nim patriacich bolo porušené. Obsah Článkov A. a B. zasahuje do najosobnejšej a najintímnejšej sféry žalobkyne a jej manžela zverejnením fotografií k článkom bez jej súhlasu. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobkyňa nikdy nedala súhlas na zverejnenie údajov o svojom priezvisku, k zverejneniu fotografií zachytávajúcich ju v súkromí jej bydliska, pri stretnutí s priateľkou. Obranu žalovaného, že žalobkyňa sa na fotografiách k článku B usmieva a pózuje, vyhodnotil ako účelovú, keďže nepreukázal, že tieto fotografie vznikli v období spomínanej kauzy manžela žalobkyne, ani z akých zdrojov boli použité ani, z akej akcie. Žalobkyňa uviedla, že tieto fotografie sú z iného obdobia. Rovnako súd prvej inštancie predložený rešerš médií stranou žalovaného nepovažoval za dôkaz, ktorý takýto zásah do súkromia a osobnostných práv žalobkyne poprel. Tento dôkaz považoval za účelový a nepredložený v lehote podľa § 118a Os.p., nič mu nebránilo v tom, aby tento dôkaz predložil do skončenia prvého pojednávania. Pokiaľ ide o žalobkyňou napádané výroky: “ Ukryla sa v dome, Maskovala sa tmavými okuliarmi, Keď nás zbadala, ušla domov, Jedna rana za druhou, Tak by sa zrejme dali opísať pocity E. G. K. E.(XX)“. súd prvej inštancie posúdil ako hodnotiace úsudky, neprimerané, prehnané a zosmiešňujúce, vybočujúce z medzí pravidiel slušnosti, vyvolávajúce negatívny dojem o správaní sa žalobkyne v konkrétnom období. Tieto hodnotiace úsudky boli bez akéhokoľvek faktického podkladu a teda súd prvej inštancie ich posúdil ako prehnané. Tieto výroky boli šírené po celom území Slovenskej republiky, na internete a keďže objektom týchto výrokov nebola verejne známa osoba zasiahli do súkromného, rodinného života žalobkyne, do jej cti a ľudskej dôstojnosti a preto jej osobnostným právam súd prvej inštancie priznal ochranu. Výrok v článku B: Najprv účinkovanie v porne, teraz nevera?“ súd prvej inštancie posúdil ako pravdivou informáciou nepodložené skutkové tvrdenie, ktoré zasiahlo do súkromnej rodinnej sféry žalobkyne. Pochybnosti o pravdivosti tohto výroku nepoprela ani svedkyňa I., ktorá vypovedala, že túto informáciu priniesli najskôr české médiá a otáznik za týmto výrokom mal predmetný výrok postaviť do pozície informácie a nie konštatovania. Súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku požadovanej nemajetkovej ujmy ako neprimeranú zamietol. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 3 O. s. p. v spojení s § 149 O. s. p. a úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku v sume 816 € a z trov právneho zastúpenia v sume 2.570,05 €, podľa vyh. č. 655/2004 Zb. - § 10 ods. 8 § 13a ods. 1 písm. b) vyhlášky v znení od 01.07.2013 - úkon pod číslom 13. Advokátska odmena vypočítaná podľa § 10 ods. 8 vyhl. č. 655/04 Z. z za tieto úkony právnej pomoci: 1. prevzatie a príprava zastúpenia = 91,29 € + režijný paušál 7,63 € + 20 % DPH, 2. podanie žaloby zo dňa 03.09.2012 = 91,29 € + režijný paušál 7,63 € + 20 % DPH, 3. porada s klientom dňa 07.12.2012 (1 h 30 min) =60,86 € + režijný paušál 7,63 €+ 20 % DPH, 4. účasť na pojednávaní dňa 10.12.2012 = 91,29 € + režijný paušál 7,63 € + 20 % DPH, 4a. náhrada cestovných výdavkov Nitra - Bratislava a späť = 68,74 € /92,9 km x 2 x 0,183 € + (185,80 km x 12,3 l x 1,52 €/100)/ + 20 % DPH, 4b. náhrada za stratu času (4 začaté polhodiny = 50,87 € + 20 % DPH, 5. porada s klientom dňa 21.01.2013 (1 h 15 min) = 60,86 € + režijný paušál 7,81 € + 20 % DPH, 6. vypracovanie vyjadrenia zo dňa 22.01.2013 = 91,29 € + režijný paušál 7,81 € + 20 % DPH, 7. 2x účasť na pojednávaní dňa 30.01.2013 (2 h 55 min) = 182,58 € + režijný paušál 7,81 € + 20 % DPH, 7a. náhrada cestovných výdavkov Nitra - Bratislava a späť = 68,74 € /92,9 km x 2 x 0,183 € + (185,80 km x 12,3 l x 1,52 €/100)/ + 20 % DPH, 7b. náhrada za stratu času (4 začaté polhodiny) = 52,07 € + 20 % DPH, 8. porada s klientom dňa 05.04.2013 (1 h 10 min) =66,86 € + režijný paušál 7,81 € + 20 % DPH, 9. 2x účasť na pojednávaní dňa 08.04.2013 (3 h 10 min) = 182,58 € + režijný paušál 7,81 € + 20 % DPH, 9a. náhrada cestovných výdavkov Nitra - Bratislava a späť =68,74 € /92,9 km x 2 x 0,183 € + (185,80 km x 12,3 l x 1,52 €/100)/ + 20 % DPH, 9b. náhrada za stratu času (4 začaté polhodiny) = 52,07 € + 20 % DPH, 10. porada s klientom dňa 04.06.2013 (1 h 20 min) = 60,86 € + režijný paušál 7,81 € + 20 % DPH, 11. účasť na pojednávaní 05.06.2013 = 91,29 € + režijný paušál 7,81 € + 20 % DPH, 11a. náhrada cestovných výdavkov Nitra - Bratislava a späť = 68,74 € /92,9 km x 2 x 0,183 € + (185,80 km x 12,3 l x 1,52 €/100)/ + 20 % DPH, 11b. náhrada za stratu času (4 začaté polhodiny) = 52,07 € + 20 % DPH, 12. porada s klientom dňa 09.09.2013 (1 h 30 min) = 91,29 € + režijný paušál 7,81 € + 20 % DPH, 13. vypracovanie vyjadrenia zo dňa 12.09.2013=91,29 € + režijný paušál 7,81 € + 20 % DPH, 14. 2x účasť na pojednávaní dňa 16.09.2013 (3 h 40 min) = 182,58 € + režijný paušál 7,81 € + 20 % DPH, 14a. náhrada cestovných výdavkov Nitra - Bratislava a späť =68,74 € /92,9 km x 2 x 0,183 € + (185,80 km x 12,3 liter x 1,52 €/100)/ + 20 % DPH, 14b. náhrada za stratu času (4 začaté polhodiny) = 52,07 € + 20 % DPH. Nakoľko právny zástupca žalobkyne preukázal, že je platcom DPH, súd prvej inštancie mu zvýšenie odmeny o 20 % DPH za úkony právnej pomoci a priznané náhrady, tak ako je vyššie uvedené, priznal a to v sume 428,37 € (§ 8 ods. 3 vyhl. 665/2004 Zb.). Podľa § 149 O. s. p. sa náhrada trov právneho zastúpenia platí advokátovi. 3. Na základe žiadosti žalobkyne o opravu zrejmej nesprávnosti v rozsudku zo dňa 16.09.2013 č. k. 10C/144/2012-265, doručenej súdu prvej inštancie dňa 15.11.2013, súd prvej inštancie vydal opravné uznesenie zo dňa 15.12.2013 č. k. 10C/40/2012-297, ktorým opravil výrok III rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 16.09.2013 č. k. 10C 40/2012- 265 týkajúci sa náhrady trov konania tak, že tento má správne znieť: „....Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume 816 eur a trov právneho zastúpenia v sume 2.570,05 eur, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“ 4. Proti tomuto rozsudku, v časti výrokov II.a IV., podala v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobkyňa z dôvodov, že: 1. napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, 2. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, 3. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, 4. postupom súdu prvej inštancie sa jej odňala možnosť konať pred súdom. Právne posúdenie veci a hodnotenie vykonaného dokazovania v tomto konaní žalobkyňa podrobne rozobrala najmä vo svojom vyjadrení zo dňa 12.09.2013. Na toto plne odkazuje aj v rámci tohto odvolania. Žalobkyňa je presvedčená, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že: [a] Žalovaným vyhotovené fotografie jej osoby spolu so zosmiešňujúcimi, ponižujúcimi, škandalizujúcimi a nepravdivými výrokmi boli hromadne šírené na titulkoch internetového portálu a denníka vydávaného na celom území SR, [b) Žalovaný zverejnil fotografiu jej domu súčasne s uvedením, že sa jedná o jej dom, [c) Žalovaný ju predmetnými článkami ponížil a zosmiešnil, v dôsledku jeho neoprávneného konania stratila pocit súkromia, bezpečia a anonymity, [d) po zverejnení predmetných článkov prežívala obrovský stres, triasla sa, nejedla, veľa fajčila, schudla a takmer nevychádzala z domu (svedkovia E., E., M., R.), [e) toto obdobie prežívala o to horšie, pretože ju nenavštevovali jej rodina a známi, keďže nechceli byť fotografovaní zamestnancami žalovaného (svedkyňa E.Á.), [f) bezprostredne po uverejnení jej fotografií dokonca musela opúšťať dom zadným vchodom a s vozením detí jej musela pomáhať jej kamarátka (svedkyňa M.), [g) po zverejnení jej fotografií a mena ju ľudia na verejnosti spoznávajú, čo negatívne ovplyvnilo jej spoločenský život (svedkyne M.Á., R.), [h) na ulici bola označovaná ako „buzerantova žena", pri čom boli prítomné dokonca aj jej maloleté deti, [i) rovnako túto situáciu veľmi zle prežíval jej manžel, v dôsledku čoho ochladli ich vzájomné vzťahy (svedok E.), [j) pri prechádzke alebo počas nákupov s deťmi musela neprestajne dávať pozor, aby sa deti nepribližovali k novinovým stánkom, [k) ako osoba, ktorá nebola nikdy objektom záujmu médií, zažila taký silný šok, z ktorého sa do dnešného dňa nespamätala, vždy keď vychádza z domu alebo keď ide po ulici, po obchodnom centre a pod. sa obzerá, či ju niekto nefotografuje, [1] od zverejnenia fotografií jej domu jej a manželovi takmer každý víkend partie opitých ľudí vykrikovali pod oknami opĺzlosti, čoho boli často prítomné aj ich maloleté deti (svedkovia E. K. M.), [m) v dôsledku straty súkromia a bezpečia vo svojom dome a tiež podľa uvedeného v písm. 1] v tomto bode, boli nútení predať ich dom a odsťahovať sa z ich domova, v ktorom žili 8 rokov a ich deti v ňom vyrástli (svedok E.). Žalobkyňa zdôraznila odvolaciemu súdu najmä to, že neoprávnené konanie žalovaného vyústilo až do tak závažných rozmerov, že ako rodina museli predať ich dom a nájsť si nový domov, deti boli nútené zmeniť školy, nájsť si nových kamarátov a pod. Žalobkyňa mala za to, že sa jedná o ujmu veľmi závažnú, ktorej následky znáša až do dnešného dňa. Túto ujmu ani nie je možné nikdy úplne nahradiť. Je možné poskytnúť jej iba určitú satisfakciu za spôsobenú ujmu. Náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.200 € považuje vzhľadom na vzniknutú ujmu a tiež vzhľadom na nemožnosť poskytnúť jej inú účinnú formu zadosťučinenia (odstránenie článkov je takmer zanedbateľnou satisfakciou) za nedostatočnú a je toho názoru, že súd prvej inštancie jej mal priznať náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 25.000 €. Z napadnutého rozhodnutia je totiž zrejmé, že prinajmenšom uvedené v bode 5 písm. e], f) (s vozením detí jej dokonca musela pomáhať jej kamarátka), h), ), j), k) nie je zohľadnené v napadnutom rozhodnutí, preto nepochybne je daný priestor odvolaciemu súdu pre zvýšenie už priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Ďalej žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s priznaním náhrady nemajetkovej ujmy z hľadiska jej preventívnej funkcie. V bodoch 59 až 62 vyjadrenia zo dňa 12.09.2013 s poukazom na judikatúru a odbornú právnickú literatúru žalobkyňa dôvodila, že náhrada nemajetkovej ujmy neplní iba sankčnú úlohu (nahradiť vzniknutú ujmu), ale v určitých prípadoch má aj prevenčný význam. Je totiž potrebné si uvedomiť, že neoprávnený zásah do jej osobnostných práv bol spôsobený úmyselným konaním žalovaného, výlučne pre uspokojenie zvedavosti svojich čitateľov a zvýšenie predajnosti, resp. návštevnosti ním vydávaných titulov (bod 63 vyjadrenia zo dňa 12.09.2013). Preto práve v tomto konaní je dôvodné priznať jej vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy aj z dôvodu odradenia žalovaného do budúcna úmyselne narúšať jej súkromie, prípadne súkromie iných osôb, bez akejkoľvek informačnej hodnoty, absentujúc akýkoľvek relevantný verejný záujem. Vzhľadom na uvedené v tomto odvolaní a vo vyjadrení zo dňa 12.09.2013 žalobkyňa je toho názoru, že je dôvodné priznať jej vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy, ako jej priznal súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí. Náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 25.000 € nebude neprimeraná, ani likvidačná voči žalovanému, s poukazom na rozhodovaciu prax súdov v iných konaniach, kedy súdy priznali žalobcom aj podstatne vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (napríklad aj v konaniach podľa bodu 64 vyjadrenia zo dňa 12.09.2013). Preto žalobkyňa navrhuje, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie v napadnutej časti zmenil tak, že uloží žalovanému povinnosť zaplatiť jej náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 25.000 €, alebo alternatívne napadnuté rozhodnutie v napadnutej časti zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na opätovné rozhodnutie o pôvodne zamietnutej náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 14.800 €. Žalobkyňa si uplatňuje aj náhradu trov odvolacieho konania. Súčasne odvolaciemu súdu oznamuje, že súhlasí s doručovaním písomností aj elektronickými prostriedkami podľa § 45 ods. 4 OSP na e- mailovú adresu uvedenú v záhlaví titulnej strany tohto odvolania. 5. Proti tomuto rozsudku, v časti výrokov I., II. a III., podal v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalovaného z dôvodov, že: 1. Súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhované dôkazy 2. súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam 3. rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. I. Nesprávne skutkové zistenia. 1. Súd prvej inštancie dospel k zisteniu (viď strana 8 Rozsudku): "Z vykonaného dokazovania a s poukazom na citovanú právnu úpravu mal súd za preukázané, že faktickým podkladom k napísaniu uverejnených článkov bolo správanie sa manžela žalobkyne v dávnej minulosti, kedy účinkoval v pornofilme ako verejne známej a v schowbiznise činnej osoby. Teda v rozhodnom čase, keď boli články s napadnutými fotografiami na internetovom portáli uverejnené bol pre verejnosť zaujímavý najmä manžel žalobkyne a za účelom zvýšenia záujmu médií boli získavané informácie o žalobkyni, jej súkromnom živote a keďže nereagovala na dotazy, sms, nedvíhala telefóny, bola sledovaná v mieste jej bydliska a bez vedomia odfotená." Podľa názoru žalovaného je z obsahu žalovaných článkov zrejmé, že reagovali na skutočnosť, že pár dní pred ich uverejnením prepukol na verejnosti škandál týkajúci sa žalobkyninho manžela a jeho pôsobenia v pornografických filmoch s homosexuálnym zameraním, ktoré sú ponúkané na predaj na internete. Žalovaný preukázal fotografiami, že žalobkyňa sa so svojím manželom ukazovala na verejnosti pri rôznych verejných podujatiach, organizovaných hlavne pre ľudí zo sféry showbiznisu a verejnosť teda poznala žalobkyňu ako manželku C. E. v rozhodnom čase mediálne preferovaného ako porotcu televíznej relácie Č. G. F., vysielanej v týždenných intervaloch a sledovanej divákmi slovenskej ako aj českej televíznej stanice. Verejnosť teda vedela, že C. E. je ženatý. Vedela, kto je jeho manželka. Tento škandál bol tak intenzívne vnímaný, že bol denne opisovaný v množstve médií v Čechách aj na Slovensku. Bolo teda prirodzeným záujmom médií sprostredkovať čitateľom aj informácie o tom, ako túto aféru vníma jeho manželka, aký k nej zaujíma postoj, aký to bude mať vplyv na ich vzťah, na ich manželstvo. Keďže žalobkyňa odmietala akúkoľvek komunikáciu so zástupcami médií prostredníctvom telefónu, sms správ, vzbudilo to ešte väčšiu pozornosť novinárov a snažili sa nadviazať s ňou osobný kontakt v mieste jej bydliska. Chceli zistiť, či vôbec ešte s manželom spolu žijú a prípadne požiadať o rozhovor žalobkyňu v momente keď bude vychádzať z rodinného domu. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, okrem iných novinárov a fotografov, strávili počas dvoch dní niekoľko hodín v blízkosti bydliska žalobkyne aj novinári, fotografi žalovanej. Nekonali tak "...za účelom zvýšenia záujmu médií..." ale z dôvodu získania informácií o vyššie uvedených skutočnostiach na zverejnenie, pre čitateľov. 2. Súd prvej inštancie dospel k zisteniu (viď strana 8 Rozsudku): "Žalobkyňa ako manželka C. E. je osoba, ktorá nie je známa širokej verejnosti". Žalovaný preukázal fotografiami žalobkyne (založených na č.l. 92 až 98 a na č.l. 132 až 136 súdneho spisu), že žalobkyňa sa so svojím manželom ukazovala na verejnosti pri rôznych verejných podujatiach, organizovaných hlavne pre ľudí zo sféry showbiznisu a verejnosť teda poznala žalobkyňu ako manželku C. E. v rozhodnom čase mediálne preferovaného ako porotcu televíznej relácie Č. G. F., vysielanej v týždenných intervaloch a sledovanej divákmi slovenskej ako aj českej televíznej stanice. Verejnosť teda vedela, že C. E. je ženatý. Vedela, kto je jeho manželka. Žalobkyňa navyše pôsobila, ako konateľka agentúry, ktorá pôsobila vo sfére showbiznisu. 3. Súd prvej inštancie dospel k zisteniu (viď strana 8 Rozsudku): "Ako vyplýva z celého článku:" E. manželka po prevalení škandálu : Ukryla sa v dome" ako aj výpovede autorky článkov, svedkyne M. U., žiadna z fotografií uverejnených pri článku: E. manželka po prevalení škandálu : Ukryla sa v dome", ktoré pochádzali zo súkromia jej bydliska ...". Podľa názoru žalovaného, fotografie žalobkyne pred jej rodinným domom v situácii keď víta objatím svoju návštevu, priateľku, rozpráva sa s ňou pred rodinným domom, na verejnom priestore, ulici v obci C., nie sú fotografiami"... zo súkromia jej bydliska ... " Z výsluchu žalobkyne navyše vyplýva, že vedela a musela očakávať, že novinári a fotografi obliehajúci už viac dní ich rodinný dom túto situáciu, návštevu priateľky, zachytia a zverejnia. 4. Súd prvej inštancie dospel k zisteniu (viď strana 9 Rozsudku): "Z výsluchu žalobkyne, svedkov: C. E., N. M., N. E., N. R., vyplynulo, že nastala ujma na strane žalobkyne v jej rodinnej sfére, ktorú svedkovia špecifikovali vo svojich výpovediach ako je v odôvodnení rozsudku vyššie uvedené a ako sa táto ujma prejavovala. To isté platí pre sféru spoločenskú, pre sféru okruhu jej priateľov." Žalovaný však poukazuje na nasledovné. Vo svojej výpovedi žalobkyňa uviedla: „Po predmetnej kauze týkajúcej sa môjho manžela bol prvý týždeň pre mňa veľmi hrozný, bolo ťažké vychádzať z domu, vetrať, keď človek vie. že novinári vysedávajú celý deň pred domom v aute a jeden z nich drží fotoaparát.". Napriek tomu, že podľa tvrdenia žalobkyne, ju manžel informoval o svojom účinkovaní v gaypornofilmoch, je prirodzené, že zverejnenie informácie o tomto konaní jej manžela aj keď v dávnejšej minulosti muselo žalobkyňu negatívne zasiahnuť. Žalované články informujúce o návšteve jej priateľky a v nich zverejnené úvahy o tom, aký vplyv môže mať tento škandál na jej vzťah s manželom, ani nemali taký charakter, aby mohli spôsobiť žalobkyni nejakú psychickú traumu alebo znížiť je dôstojnosť, česť a vážnosť v okruhu priateľov. Manžel žalobkyne vo svojej výpovedi v súvislosti so žalovanými článkami uviedol len: "Zverejnenie týchto fotografií a útoky spomínaných médií vážne zasiahli do nášho súkromia a majú následky až doteraz." Neuviedol však nič konkrétne o tom, aké útoky akých spomínaných médií má na mysli. Neuviedol nič konkrétne aké následky má na mysli a ako sa tieto následky prejavujú doteraz. Svedkyňa N. E. vo svojej svedeckej výpovedi vypovedala len o následkoch zverejnenia článku o pornofilme manžela žalobkyne v týždenníku D. X N. a v iných bližšie neoznačených článkoch, o invázii novinárov pred ich domom, že to žalobkyňa prežívala zle, bola vynervovaná a tri, štyri dni ani nejedla, čo však bolo podľa tohto svedectva v príčinnej súvislosti s článkami o pornofilme jej manžela. Neveru manžela žalobkyne považovala za úplnú hlúposť. Svedkyňa N. M. popísala správanie žalobkyne po zverejnení jej fotografií, že odmietla s ňou ísť napr. do nákupného centra, K., a keď sa chcela stretnúť svedkyňa so žalobkyňou táto musela vychádzať z domu zadným vchodom na jej návštevu. Začala v tom období (ktoré však bližšie časovo nevymedzila) viac fajčiť a schudla. Tieto výroky svedkyne sú však natoľko všeobecné, že z nich nemožno zistiť, či toto správanie sa žalobkyne príčinne súviselo s prepuknutím gaypornoškandálu jej manžela, alebo so zverejnením fotografií s podobizňou žalobkyne. Svedkyňa N. R. vypovedala o okolnostiach týkajúcich sa gaypornoškandálu manžela žalobkyne a správanie sa žalobkyne zlý vzhľad, fajčenie a strata pozitívneho myslenia spájala tak s gaypornoškandálom manžela žalobkyne ako aj so zverejnením jej fotografií, ďalej tvrdila, že má vedomosť o tom, že po zverejnení fotografií žalobkyne už žalobkyňu spoznávajú ako manželku pána E.. Podľa názoru žalovaného skutočnosť, že žalobkyňu už ľudia spoznávajú ako manželku pána E., bez ďalšieho, nie je ujmou žalobkyne. Spoznávali ju ako manželku C. E. určite v škole, v okolí jej bydliska, na dovolenkách, na spoločenských udalostiach, na ktorých sa spolu zúčastňovali a na všetkých miestach kam spolu s manželom chodili. Avšak poznanie, že toto je manželka toho C. E., ktorý "natočil gayporno" už musí prirodzene vo vedomí a v správaní žalobkyne vyvolávať následky. Podľa názoru žalovaného z vyššie uvedených svedeckých výpovedí nie je zrejmá ani príčinná súvislosť medzi nejakými následkami v súkromí žalobkyne a žalovanými článkami, už vôbec neboli preukázané následky, ktoré by mali povahu značnej ujmy. 5. Súd prvej inštancie dospel k zisteniu (strana 9 Rozsudku): "Žalobkyňa jednoznačne prestala byť v mieste bydliska neznámou osobou, bola identifikovaná ako manželka C. E., čo narušilo doterajší spôsob jej života v mieste bydliska. Situácia vyvolaná tak článkami o pornofilmoch C. E., i článkami A, B nadväzujúcimi na predmetnú kauzu mala dopad na rodinu žalobkyne a jej súkromie tak vážny, že sa z pôvodného bydliska presťahovali.". Podľa názoru žalovaného musela byť žalobkyňa v mieste bydliska, ak má súd prvej inštancie na mysli obec C., známa už pred zverejnením žalovaných článkov. Je prirodzené, že občania obce si už aj predtým pozorne všímali s kým žije ten slávny C. E.Á.. Museli preto žalobkyňu vnímať ako jeho manželku, lebo ich museli vnímať ako rodinu s deťmi, ktorá býva v spoločnej domácnosti v konkrétnom rodinnom dome, z ktorého vychádzajú do práce, do školy s deťmi a prichádzajú späť domov. V tomto konaní nebolo ani preukázané, že by k nejakej konkrétnej zmene známosti žalobkyne v mieste bydliska vôbec došlo. Vo svojej svedeckej výpovedi manžel žalobkyne dal rozhodnutie odsťahovať sa z C. do príčinnej súvislosti s ním popísanými skutočnosťami ". Následne (po prepuknutí pornoškandálu) nás dom začali obliehať médiá, fotografi a kadejaké osoby začali rušiť naše bývanie rôznymi výkrikmi aj zvonením na náš domový zvonček. To sa uskutočňovalo aj v nočných hodinách a rušilo to nielen nás, ale i naše deti." II. Nesprávne právne posúdenie veci. 1. Súd prvej inštancie dospel k právnemu názoru, že žalované články nemajú povahu spravodajstva a preto nie je daná spravodajská licencia na zverejnenie fotografií s podobizňou žalobkyne podľa §12 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru žalovaného za spravodajstvo je potrebné považovať nielen články referujúce bez ďalšieho o skutočnostiach a udalostiach. Žalovaný poukázal pri tom na právny názor: „Pod pojem zpravodajství ve smyslu §12 ods. 3 07, nelze zahrnout jen zpravodajslví v užším zmyslu, teda pouhé referovaní o skutečnostech, nybrž i jejich kritické zhodnocení. Neboli jejich kritiku." (LINDE Praha 1996: „Ochrana osobnosti" str. 256, Svetská, Jehlička a spal,). V článkoch z 15.6. 2012 zverejnenom v denníku D. C. N., a na internetovom portáli D..sk informuje autor o tom, že manžel žalobkyne čelí obrovskému škandálu týkajúcemu sa jeho účinkovania v gayporno filme, ktorý je možné verejne kúpiť na internete a popisuje správanie sa manžela deň po vypuknutí tohto škandálu. Články sú doplnené o fotografie s podobizňou manžela žalobkyne v dobrej nálade. Ďalej články informujú takmer zhodne o udalosti, návšteve žalobkyne jej priateľkou a komentuje počínanie žalobkyne, čierne okuliare, objatie s priateľkou, rozhovor s priateľkou pred rodinným domom a informáciu, že sa nepodarilo zistiť čo si myslí žalobkyňa o afére svojho manžela. Články sú sprevádzané hodnotiacimi úsudkami, úvahami vyplývajúcimi z danej situácie, v ktorej sa manžel žalobkyne a s ním aj celá jeho rodina, predovšetkým manželka musí vyrovnať. V článku z 25.6. 2012 zverejnenom na internetovom portáli D..sk informuje autor o tom, že ešte neutíchla aféra manžela žalobkyne o účinkovaní v gayporne a už čelí ďalšiemu škandálu: Autor informuje, podáva správu o tom, že české médiá informujú o údajnej nevere manžela žalobkyne vo vzťahu k speváčke M. R.. Táto informácia v texte článku je reflektovaná v znení titulku článku „..., teraz nevera?". Článok neobsahuje tvrdenie o nevere informuje len o tom, čo rezonuje v českých médiách. Článok je sprevádzaný fotografiami s podobizňami žalobkyne, jej manžela a speváčky ako fotografiou, na ktorej je zachytená len podobizeň žalobkyne a speváčky. Žiadna z týchto fotografií nemá difamujúci charakter. Podľa názoru žalovaného pod pojmom spravodajstvo nemožno chápať len správy o politickom dianí, správy napr. o vedeckých objavoch a podobne. Bežnou súčasťou denného spravodajstva sú informácie o aktuálnom dianí vo sfére športu, opäť sprevádzané aj hodnoteniami športových výkonov, zo sféry kultúry (filmy, koncerty, divadelné predstavenia, krsty kníh, obrazové vernisáže a pod.) opäť s komentármi a hodnoteniami ich kvality. Takisto a osobitne v bulvárnych médiách je dennou súčasťou a informovanie, podávanie správ o udalostiach vo sfére showbiznisu o pôsobení osobností v tejto sfére, ich správaní, úspechoch pokleskoch, nakoľko mnohé z týchto osobností tvoria určitý vzor pre čitateľov a divákov médií, ktorí prirodzene obdivujú ich výkony a úspechy. Spravodajstvo vo sfére showbiznisu takisto obsahuje úplne prirodzene hodnotiace úsudky autorov alebo iných osôb z tejto sféry. Podľa názoru žalovaného je teda spravodajská licencia na zverejnenie podobizne žalobkyne podľa §12 ods. 3 Občianskeho zákonníka daná vo všetkých troch článkoch. 2. Súd prvej inštancie dospel k názoru: „Tieto fotografie sa neviažu s udalosťou, na ktorú obsah napádaného článku nadväzuje. Sú vyhotovené zo spoločenskej akcie, ktorú nevedel žalovaný presne identifikovať". Podľa názoru žalovaného spravodajstvo môže a bežne sa to aj deje, dávať do súvislosti aktuálne deje, skutočnosti, udalosti, dávať do súvisu s minulými aj dávnejšími. Nie je preto vecou vylučujúcou legitimitu použitia podobizne z minulosti, fotografií vyhotovených z iných minulých udalostí, osobitne ak autor článku chce poukázať na skutočnosť, že aktéry podozrení z nevery sa predtým verejne spolu fotili v trojici, resp. v dvojici žalobkyňa a speváčka, ako priatelia (kontrapunkt). 3. Súd prvej inštancie dospel k záveru: „ Článok nemal žiadnu výpovednú informačnú hodnotu sledoval len upriamenie pozornosti čitateľa na pornokauzu manžela žalobkyne a jej dopad na jeho súkromie a súkromie jeho rodiny." Podľa názoru žalovaného je tzv. bulvár a informácie zo sféry showbiznisu úplne legitímnou súčasťou médií a ako takému mu nemožno upierať len pre žánrové zameranie, slobodu prejavu. Žalované články majú úplne zrejmú výpovednú informačnú hodnotu, lebo vypovedajú o afére manžela žalobkyne a o jej správaní po vypuknutí tejto aféry. Odmieta vyjadriť sa o svojom postoji k afére, pre médiá, čo vzbudzuje len ďalšie pochybnosti o jej postojoch k tejto udalosti, informujú o tom, že ju navštívila doma priateľka a pod. To ľudí prirodzene zaujíma lebo ide aj o otázky akými morálnymi princípmi sa tieto osoby riadia a ľudia majú právo poznať odpovede na tieto otázky. 4. 6. Súd prvej inštancie dospel k záveru: „Táto morálna forma zadosťučinenia však nestačí, najmä vzhľadom na intenzitu zásahu, nepriaznivých následkov z toho plynúcich ako je v tomto prípade strata pokojného súkromia, strata anonymity priezviska žalobkyne, jej podobizne." Podľa názoru žalovaný nezverejnil v žalovaných článkoch, žiadne informácie z intímnej sféry žalobkyne ani fotografie s podobizňou žalobkyne z jej intímneho prostredia, súkromia. Za súkromie nemožno považovať privítanie návštevy pred rodinným domom, rozhovor pred týmto domom a to ešte s vedomím, že v blízkom okolí čakajú novinári na kontakt, oslovenie žalobkyne. Ako vyplynulo zo svedectva svedkyne I. bolo meno a priezvisko žalobkyne známe vo sfére showbiznisu, bez problémov získala aj telefónne číslo žalobkyne od ľudí z tejto sféry, aby jej mohla poslať sms správu. Túto skutočnosť potvrdzujú aj fotografie s podobizňou žalobkyne z verejných spoločenských akcií, „after party" a pod. 5. Súd prvej inštancie dospel k záveru: „Žalobkyňu súd neposúdil ako za osobu, ktorá vstúpila do "verejnej arény" ako ju označil žalovaný. Za osobu verejne známu môže byť považovaný iba ten, kto je verejnosti známy vlastným pričinením. Žalovaný nepreukázal, ktorým konkrétnym konaním žalobkyňa do "verejnej arény" vstúpila. Skutočnosť, že podniká vo sfére šoubiznisu, zúčastňuje sa rôznych spoločenských akcií, má zverejnené na facebookovej stránke fotografie, ju takouto osobou neurobilo." Podľa názoru žalovaného žalobkyňa vstúpila do „verejnej arény" práve tým, že ako bolo preukázané v tomto konaní sprevádzala svojho manžela, čo určite nemožno hodnotiť negatívne a možno považovať len za prirodzené, na rôznych spoločenských udalostí, ktorých sa zúčastňujú osoby a osobnosti pôsobiace vo sfére showbiznisu. Pri týchto príležitostiach sa nechala fotiť, pózovala fotografom, uzrozumená s tým, že tieto fotografie nie sú určené do rodinných albumov, ale pre médiá na účel ich zverejnenia. Toto počínanie žalobkyne je v príkrom rozpore s jej tvrdením a tvrdením jej manžela, že sa dohodli na tom, že manželka ostane mimo médií a bude sa realizovať len v ich súkromí. Podľa názoru žalovaného môže sa však stať fyzická osoba predmetom verejného záujmu aj bez vlastného pričinenia, dokonca aj proti svojej vôli. Právna teória pozná aj kategóriu tzv. relatívnych osôb verejného záujmu, ktoré vzbudzujú verejný záujem, často aj proti svojej vôli, v dôsledku nejakého vzťahu k osobe absolútneho záujmu (manžel, milenec, priateľ, rodič, dieťa), (napr. LINDE 1996, „Ochrana osobnosti" str. 314, Švestka, Jedlička a spol.). V tejto súvislosti poukázal žalovaný na nasledovnú judikatúru a odbornú tlač: "Vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych inštitúcií, ako aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote, t.j. napr. činnosť politikov, úradníkov, sudcov, advokátov, alebo kandidátov či čakateľov na tieto funkcie, vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej; všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu byť verne posudzované" (nález Ústavného súdu ČR sp. zn. 1. ÚS 453/03 ). Osobami verejného záujmu nie sú len politici, ale aj osoby verejne činné v rôznych oblastiach ( napr. ekonomike, kultúre, športe a pod. ), vo všeobecnosti osoby, ktoré sa seba pútajú záujem verejnosti ( Švestka, J. a kol. : Ochrana osobnosti podlé občanského práva, LINDE Praha, a.s., 1996, str. 313, 314). „Personalizácia je dôležitým prostriedkom novinárov k získaniu pozornosti. Často je to to, čo vzbudzuje záujem o problém a podnecuje túžbu po faktických informáciách. Podobne záujem o konkrétnu udalosť alebo situáciu je obvykle podnietený personalizáciou. Okrem toho, celebrity stelesňujú určité morálne hodnoty a životný štýl a stávajú sa stredom diania. Mnohí ľudia si svoj životný štýl volia podľa ich príkladu a zaujímajú sa o vzostupy a pády v ich životoch. " (m.m. Rozsudok Spolkového ústavného súdu Republiky Nemecko z 15.12. 1999 vo veci von Hannover vs. Nemecko). 6. Súd prvej inštancie dospel k názoru: „ Rovnako súd predložený rešerš médií stranou žalovaného nepovažoval za dôkaz, ktorý takýto zásah do súkromia a osobnostných práv žalobkyne poprel. Tento dôkaz považoval za účelový a nepredložený v lehote podľa § 118 Os.p., nič mu nebránilo v tom, aby tento dôkaz predložil do skončenia prvého pojednávania. ". Podľa názoru žalovaného má podľa ustanovení § 118a O.s.p. strana sporu povinnosť označiť dôkazy do konca prvého pojednávania. Túto povinnosť žalovaný splnil. Strana sporu nemá povinnosť všetky listinné dôkazy predložiť na prvom pojednávaní. Navyše sa jednalo aj o dôkazy o opaku vo vzťahu k tvrdeniam žalobkyne a žalovaného o tom, že žalobkyňa nebola objektom verejného záujmu. Táto rešerš médií totiž preukazuje rozsah v akom rezonovala v spoločnosti pornogay aféra manžela žalobkyne a tým legitimizovala záujem verejnosti o deklaráciu postoja manželky, žalobkyne k tejto afére. Legitimizovala otázky ako táto aféra bude pôsobiť na ich manželský vzťah. 7. Súd prvej inštancie dospel k záveru: „Pokiaľ ide o žalobkyňou napádané výroky: " Ukryla sa v dome, Maskovala sa tmavými okuliarmi, Keď nás zbadala, ušla domov, Jedna rana za druhou, Tak by sa zrejme dali opísať pocity E. manželky K. E.(XX)". súd prvej inštancie posúdil ako hodnotiace úsudky, neprimerané, prehnané a zosmiešňujúce, vybočujúce z medzí pravidiel slušnosti, vyvolávajúce negatívny dojem o správaní sa žalobkyne v konkrétnom období. Tieto hodnotiace úsudky boli bez akéhokoľvek faktického podkladu a teda súd prvej inštancie ich posúdil ako prehnané." Podľa názoru žalovaného nemajú tieto hodnotiace úsudky žiaden zosmiešňujúci charakter. Skutkový základ majú v správaniu sa žalobkyne, ktorá odmietala kontakt s médiami na účel vysvetlenia jej postojov k afére jej manžela. Černe okuliare vidno na fotografiách a o tom, ako sa zavrela žalobkyňa do domu, keď ju chcela novinárka osloviť vypovedala autorka článku. Žalovaný v tomto smere opäť poukázal na judikatúru: „... ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti posudzované hodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé. Tento prístup ESĽP k posudzovaniu právnych sporov, ktorých predmetom je konflikt medzi slobodou prejavu a právom na ochranu súkromia, si osvojil vo svojej judikatúre aj ústavný súd (napr. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 302/2010)..." (m.m. Nález ÚS SR zn. II.ÚS 340/09 z 18.9. 2012 str. 23) a ďalej: „... Ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že v sporoch na ochranu osobnosti, ktorých predmetom je posúdenie, či výroky uverejnené v printových médiách (v danom prípade v dennej tlači) mohli predstavovať neprípustný zásah do práva na súkromie, nekorešponduje požiadavke objektívneho a spravodlivého posúdenia skutkových okolností predmetného sporu, ak vo veci rozhodujúci súd nezohľadní, resp. nedostatočne zohľadní organickú väzbu medzi titulkom (nadpis) určitého článku a vecným obsahom tohto článku. Podľa názoru Ústavného súdu treba pri posudzovaní tejto otázky vychádzať z funkcie, ktorú titulok (nadpis) v printových médiách plní. Jeho funkciou (účelom) je upútať a zaujať čitateľa k tomu, aby si článok prečítal a až na tomto základe si osvojil tlačou ponúkané informácie a urobil si o nich vlastný úsudok. Vychádzajúc z tejto funkcie titulku možno aj z hľadiska ochrany práva na súkromie dotknutých osôb vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky, a to zvlášť vtedy, ak ide o médium bulvárneho typu,..." Nález ÚS SR II. ÚS 340/09 z 18.9. 2012. 8. Súd prvej inštancie dospel k názoru: „Výrok v článku B: Najprv účinkovanie v porne, teraz nevera?" súd prvej inštancie posúdil ako pravdivou informáciou nepodložené skutkové tvrdenie, ktoré zasiahlo do súkromnej rodinnej sféry žalobkyne. Pochybnosti o pravdivosti tohto výroku nepoprel a ani svedkyňa I., ktorá vypovedala, že túto informáciu priniesli najskôr české médiá a f otáznik za týmto výrokom mal predmetný výrok postaviť do pozície informácie a nie f konštatovania." Podľa názoru žalovaného nemožno zmienku o tom, že v média v Čechách informujú o nevere manžela žalobkyne nemožno považovať za tvrdenie faktu. Vo vzťahu k formulácii nadpisu článku žalovaná opäť poukazuje na právnu vetu: „Vychádzajúc z tejto funkcie titulku možno aj z hľadiska ochrany práva na súkromie dotknutých osôb vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky, a to zvlášť vtedy, ak ide o médium bulvárneho typu,..." Nález ÚS SR II. ÚS 340/09 z 18.9. 2012. Žalovaný v tejto súvislosti zdôraznil, že žiaden zo svedkov ani žalobkyňa samotná, vo svojich výpovediach nespájali tento moment ako spôsobilý privodiť žalobkyni ujmu, alebo dokonca jej nejakú ujmu spôsobiť. III. Nedostatok odôvodnenia rozsudku. Žalovaný je toho názoru, že odôvodnenie rozsudku nespĺňa ani kritériá stanovené ustanoveniami §157 O.s.p. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé ani to, ktoré formulácie v žalovaných článkoch sú neoprávneným zásahom do súkromia žalobkyne, do akej sféry súkromia žalobkyne, keď sa o jej súkromí nezmieňujú a nezverejňujú ani žiadne fotografie zo súkromia žalobkyne. Súd prvej inštancie na jednej strane dospel k právnemu názoru: „Zo strany žalovaného ako pasívne legitimovanej strany v spore v zmysle §16 Tlačového zákona, nedošlo k zneužitiu slobody prejavu slova a tlače. Samotný článok A, B bolo potrebné hodnotiť v kontexte celého článku a zároveň v kontexte s právom na zákonom zaručenou slobodou prejavu, a nie vytrhnuto bez posúdenia konkrétnych okolností, ktorých sa článok týkal. " (strana 10 rozsudku druhý odsek) a na strane druhej k názoru: „ Táto morálna forma zadosťučinenia však nestačí, najmä vzhľadom na intenzitu zásahu, nepriaznivých následkov z toho plynúcich ako je v tomto prípade strata pokojného súkromia, strata anonymity priezviska žalobkyne, jej podobizne." Tieto zásadné rozdiely a protirečenia v právnych názoroch súdu prvej inštancie majú za následok nepreskúmateľnosť rozsudku pre jeho nejasnosť, rozpornosť a sú v rozpore s právom strany sporu na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Na základe uvedeného žalovaný žiada odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v plnom rozsahu zamietne a zaviaže žalobkyňu na náhradu trov konania žalovanému. 7. K odvolaniu žalovaného podala písomné vyjadrenie žalobkyňa, ktorá namietala, že: 1. Žalovaný tvrdí, že článok 1/ a článok 2/ neboli uverejnené výlučne za účelom zvýšenia čitateľského záujmu (čast I, bod 1 odvolania): Žalovaný záver súdu prvej inštancie vyvracia argumentáciou, že ohľadne žalobkyninho manžela "prepukol na verejnosti škandál týkajúci sa ...jeho pôsobenia v pornografických filmoch s homosexuálnym zameraním", pričom tento bol verejnosťou "intenzívne vnímaný" a keď žalobkyňa s novinármi odmietla komunikovať, tak "vzbudilo to ešte väčšiu pozornosť novinárov", ktorí "chceli zistiť, či vôbec ešte s manželom spolu žijú" a to "pre čitateľov." Žalovaný touto argumentáciou práveže potvrdzuje správnosť záveru súdu prvej inštancie. Žalobkyňa nespochybňuje, že informácie o jej manželovi boli pre bulvárne médiá a čitateľov bulváru veľmi zaujímavé a téma sa dobre predávala. Verejný záujem a záujem verejnosti, ale nie sú totožné pojmy. Práve naopak, novinárska sloboda prejavu musí ustúpiť právu na ochranu súkromného života v prípadoch, keď tlač informuje verejnosť o súkromnom živote verejne známych osôb len za účelom vyvolania senzácie a zvýšenia predajnosti periodika bez toho, aby sledovala legitímny cieľ prispieť k debate o otázkach verejného záujmu (3Cdo 153/2009). Ako poukázala už v bode 39 vyjadrenia zo dňa 12.09.2013 na rezolúciu parlamentného zhromaždenia Rady Európy č. 1165 zo dňa 26.06.1998, v takom prípade sa jedná o "jednostrannú interpretáciu práva na slobodu prejavu, ktoré je garantované článkom 10 Dohovoru, keď médiá narúšajú súkromie iných ľudí tvrdiac, že ich čitatelia majú právo vedieť všetko o verejne známych osobách." 2. Žalovaný tvrdí, že žalobkyňu verejnosť poznala pred uverejnením článku 1/ a Článku 2/ (časť 1, bod 1 a 2 odvolania): Podľa žalobkyne sa jedná výlučne o špekuláciu žalovaného, ktorá nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Dokonca ani svedok N. (profesionálny fotograf, ktorého povolaním je fotografovať známych ľudí), ktorý predmetné fotografie vyhotovil, žalobkyňu pred uverejnením článkov nepoznal (citujem: "Ja tu prítomnú pani nepoznám, teraz už síce viem kto to je, ale keby som ju stretol na ulici, tak ju nespoznám."). Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje výlučne na fotografie jej osoby na č. 1. 92 - 98 a 132 - 136. Už v bode 9 vyjadrenia zo dňa 12.09.2013 žalobkyňa poukázala na to, že tieto fotografie jednak neboli označené do skončenia prvého pojednávania. Nad rámec toho, ale opakuje, že v minulosti sa občas zúčastnila spoločenskej akcie ako doprovod pozvaného manžela. Táto ale mala vždy výlučne súkromný charakter a verejnosť na ňu prístup nemala (verejnosť ju predsa nemohla poznať zo spoločenských akcií, keď na ne nemala prístup). Vyhotovené fotografie na č. 1. 92 - 98 pochádzajú zo súkromného archívu osoby, ktorá ich vyhotovila a žalobkyňa predpokladá, že ani nikdy neboli zverejnené (v opačnom prípade by žalovaný nepochybne poukázal na ich zverejnenie). Verejnosť žalobkyňu nemohla spoznať ani na základe toho, že má profil na sociálnej sieti Facebook. Tento má v súčasnej dobe veľké množstvo ľudí (či už verejnosti známych alebo neznámych) a k fotografiám, ktoré v ňom zverejní, verejnosť prístup nemá. 3. Žalovaný tvrdí, že zverejnené fotografie nepochádzajú zo súkromia jej bydliska a teda žalobkyňa musela vedieť a očakávať, že novinári zachytia fotografie jej osoby a tieto uverejnenia (časťI, bod 3 odvolania): S tvrdením žalovaného žalobkyňa nesúhlasí. Je toho názoru, že súkromím bydliska sa nerozumie iba priestor za múrmi domu dotknutej osoby, ale aj jeho okolie, vrátane záhrady, v tomto prípade aj priestor nachádzajúci sa 1 m pred vstupnými dverami do domu [judikát podľa bodu 15 písm. a) žaloby]. Najmä, ale žalobkyňa nie povinná skrývať sa v dome a nevychádzať z neho, ak si neželá zverejnenie fotografie z jej súkromia. Práve naopak, sloboda prejavu so sebou nesie aj zodpovednosť rešpektovať práva iných osôb, nezasahovať neprípustným spôsobom do ich súkromia a nevyhľadávať bezduché senzácie (najmä body 18,21 - 23 vyjadrenia zo dňa 12.09.2013). 4. Žalovaný tvrdí, že neboli preukázané negatívne následky zverejnenia článku 1/ a článku 2/ (časť 1, bod 4 odvolania): Žalobkyňa tvrdí, že žalovaný pritom prekrúca jej výpoveď z pojednávania dňa 30.01.2013 tak, že by ju malo negatívne zasiahnuť zverejnenie informácií o jej manželovi. Opisovaný negatívny následok ale spočíval v tom (a vyplýva to aj jednoznačne zo žalovaným citovanej časti jej výpovede), že celá jej rodina bola vystavená obťažovaniu zo strany novinárov - zamestnancov žalovaného. Jednotlivé negatívne následky zverejnenia článku 1/ a článku 2/ sú zhrnuté v bode 57 vyjadrenia zo dňa 12,09,2013, na ktorý týmto žalobkyňa poukázala. Vo vzťahu k príčinnej súvislosti medzi týmito následkami a neoprávneným zásahom uviedla, nie je pravdou, že by nebolo možné určiť, či tieto súvisia s "gaypornoškandálom manžela žalobkyne" alebo so zverejnením žalovaných článkov. Svedkovia ani teoreticky nemohli tieto následky dávať do príčinnej súvislosti so zverejnením článkov o jej manželovi, pretože také otázky im ani kladené neboli. Svedkom E., E., M. K. R. boli kladené konkrétne otázky ohľadne následkov článku 1/ a článku 2/ a v tejto súvislosti aj vypovedali. Pokiaľ mal žalovaný záujem podrobnejšie vypočuť svedkov vypočúvaných na pojednávaní dňa 08.04.2013, mohol sa na toto pojednávanie dostaviť včas. 5. Žalovaný tvrdí, že žalobkyňa "musela byť ... v mieste bydliska ... známa už pred zverejnením žalovaných článkov" (časť 1 bod 5 odvolania): Jedna sa o ničím nepodložené špekulácie žalovaného. Nie je zrejmé, z akých dôkazov žalovaný vyvodzuje, že by žalobkyňu malo okolie spoznávať v škole, na dovolenkách, spoločenských udalostiach a pod. Práve naopak, žalobkyňa je toho názoru, že z výpovedí svedkyne M. a svedkyne R. na pojednávaní dňa 08.04.2013 bolo preukázané, že verejnosť ju spoznáva až od zverejnenia článku 1/ a Článku 2/ v ich dôsledku. K tvrdenému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalobkyňa uviedla, že prejednávanú vec skutkovo a právne zhrnula najmä vo svojom vyjadrení zo dňa 12.09.2013. na ktoré týmto odkazuje. Ku konkrétnym námietkam žalovaného v jeho odvolaní uvádza nasledovné: 1. Žalovaný je toho názoru, že bola naplnená spravodajská licencia na zverejnenie fotografií jej osoby (časťII, bod 1 odvolania): Žalovaný sa obmedzil výlučne na zhrnutie, čo podľa neho má z článku 1/ a článku 2/ vyplývať a následne na skonštatovanie, že spravodajská licencia naplnená bola. Žalovaný, ale opomína, že v prípade spravodajskej licencie je nevyhnutné splniť aj zákonné náležitosti stanovené pre jej oprávnené použitie (primeraný spôsob použitia, absencia rozporu s oprávnenými záujmami dotknutej fyzickej osoby). S týmito náležitosťami sa žalovaný ani len nepokúsil vysporiadať, skôr sa javí, že žalovaný sa iba spolieha na to, že odvolací súd si už sám vzhliadne naplnenie zákonnej licencie podľa § 12 ods. 3 OZ. K tomu žalobkyňa uviedla, že prípadná skutočnosť, že by zverejnené fotografie nemali sami osebe difamujúcí charakter (aj to iba v prípade, ak prehliadneme zosmiešňujúce, ponižujúce, škandalizujúce a nepravdivé výroky, ktoré ich sprevádzali), nie je vo vzťahu k posudzovaniu naplnenia zákonnej licencie právne významná, pretože "v prípade neoprávneného zásahu do práva na súkromie žalobcovi nevzniká procesná povinnosť preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil difamačne a mal za následok zníženie jeho vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti" (3Cdo 137/2008]. Žalobkyňa je, ale toho názoru, že aj celkový charakter uverejnených fotografií difamačný bol, a to práve kvôli sprievodným výrokom (bod 9 žaloby), pretože "užití samo o sobé prípustné múze vyústit v závažný zásah do osobnostní sféry napr. i vzhledem k souvislostem, za nichž k nemu došlo, popř:, do nichž bylo situováno, nebo vzhledem ke komentári, který k nemu byt pŕipojen" (30Cdo 1677/2011). 2. Žalovaný nesúhlasí so-záverom súdu prvej inštancie, že článok 1/ a článok 2/ nemali žiadnu výpovednú informačnú hodnotu (časť II., bod 3 odvolania): V súvislosti s týmto, žalobkyňa uviedla, že žalovaný v tejto súvislosti popisuje, že článok 1/ a článok 2/ "vypovedajú o afére manžela žalobkyne a jej správaní po vypuknutí tejto aféry", pričom podľa žalovaného "ľudia majú právo poznať odpovede na tieto otázky." V tejto súvislosti žalobkyňa upozornila, že vo vzťahu k jej osobe obsahom článku 1/ a článku 2/ sú akurát tak výmysly žalovaného, podľa ktorých: [a) ak sa zdržiava v priestoroch svojho domu, tak sa ukrýva. [b) ak vstúpi do svojho domu, tak ušla domov ( c) ak ju prišla navštíviť priateľka, tak ju prišla vystískať. resp. utešiť, ( d) ak počas slnečného júnového dňa má na očiach slnečné okuliare, tak sa maskuje. Ako vyplýva z uvedeného, odpovede na žalovaným načrtnuté "otázky" sa v článku 1/ ani v článku 2/ nenachádzajú, z toho dôvodu záver súdu prvej inštancie, že tieto nemajú v súvislosti s jej osobou žiadnu výpovednú hodnotu, je absolútne výstižný. 3. Žalovaný za súkromie nepovažuje priestor pred rodinným domom, v ktorom osoba býva (časť II., bod 4 odvolania): V zmysle článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane o ľudských právach má jedinec právo na rešpektovanie svojho domova, čo znamená nielen právo na samotnú fyzickú oblasť, ale aj na kľud v tejto oblasti. Porušenie práva na rešpektovanie domova sa neobmedzuje len na konkrétne alebo fyzické narušenia, ako je napr. neoprávnený vstup do domova, ale zahŕňa aj tie, ktoré nie sú konkrétne alebo fyzické, ako je hluk a iné formy, teda aj nezákonné prenasledovanie osoby v jej domove. Závažné narušenia môžu viesť k porušeniu práva na rešpektovanie domova, pokiaľ mu bránia v požívaní zariadenia domova (Giacomelli vs. Taliansko1]. Narušením práva na rešpektovanie domova tak sú akékoľvek zásahy, ktoré negatívne ovplyvnia jeho riadne a pokojné užívanie (Babylonová vs. Slovensko2). Aj podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR ochrana obydlia sa vzťahuje nielen na samotnú budovu, resp. byt, ale súčasne aj na príslušenstvo ako pivnica, povala, ale aj záhrada. Domom sa teda rozumie i ohradená priľahlá záhrada a ohradený dvor vrátane objektov, ktoré sa tu nachádzajú, napr. kôlňa na drevo (R 1/1980]. 4. Žalovaný žalobkyňu považuje za verejne známu osobu, pričom do "verejnej arény" podľa neho mala vstúpiť tým, že sa v minulosti zúčastnila spoločenského podujatia (časť II., bod 5 odvolania): K otázke, či je možné žalobkyňu považovať za osobu verejného záujmu sa žalobkyňa podrobne vyjadrila v bodoch 6 - 11 vyjadrenia zo dňa 12.09.2013. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného sa v prvom rade ohradzuje voči tvrdeniu žalovaného, že by mala byť uzrozumená s tým, že ním predložené fotografie zo spoločenských podujatí (ktoré nie sú predmetom tohto konania) boli vyhotovované za účelom ich zverejnenia. Naviac keďže žalovaný nepredložil žiadny dôkaz, že by skutočne aj boli zverejnené, žalobkyňa predpokladá, že sa tak nestalo. Ďalej osobitne zdôrazňuje už uvedené v bode 9 vyjadrenia zo dňa 12.09.2013, že ak by sme prijali domnienku žalovaného, že každý, kto sa zúčastní spoločenského podujatia, sa bez ďalšieho stáva osobou verejného záujmu, tak ad absurdum by osobami verejného záujmu mali byť všetci účastníci tohto podujatia, vrátane čašníkov, kuchárov, vrátnikov, obsluhy šatne a ostatných prítomných na tomto podujatí (čo je právne neúnosné). Na podporu jej argumentácie, že nie je osobou verejného záujmu, žalobkyňa poukázala na aktuálnu judikatúru Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR vo veci, kde žalobkyňou bola B.. D. F. (dcéra vtedajšej ministerky práce, sociálnych vecí a rodiny - B.. H. F., D..) a predmetom žaloby o ochranu osobnosti bolo zverejnenie informácií a fotografií z jej súkromia tiež žalovaným (žalovaný bol dokonca zastúpený rovnakým právnym zástupcom ako v tunajšom konaní). Právna argumentácia žalovaného bola zhodná ako v tunajšom konaní, ale túto už Najvyšší súd SR aj Ústavný súd SR vyhodnotili ako nedôvodnú, pretože dokonca ani dcéru ministerky "v čase zverejnenia predmetného článku nebolo možné považovať za osobu verejne známu, ako tvrdil žalovaný, i keď v dôsledku blízkeho vzťahu s osobou verejne známou (matka žalobkyne pôsobí vo verejnom živote) nepatrila ani do kategórie „bežný občan" preto miera posudzovania skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov musela byť vo vzťahu k realizácii slobody prejavu žalovaného podstatne prísnejšia" (7Cdo 13/2012, m. m. 1. ÚS 416/2011). Pre úplnosť ešte žalobkyňa zdôraznila, že B.. D. F. ako dcéra ministerky prišla na snem delegátov politickej strany E. a to bez spodného prádla. Oproti tomu ja, manželka účinkujúceho v zábavnej televíznej relácii, som sa zdržiavala v priestoroch svojho bydliska, pričom môj výzor ani oblečenie žiadnu kontroverzitu určite vzbudzovať nemohli. Preto je nutné právne závery Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR aplikovať ešte dôslednejšie v tomto prípade. S pojmom „relatívna osoba verejného záujmu" je možné stretnúť sa aj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalovaný ale s týmto pojmom spája nesprávne právne následky, že by táto „relatívna osoba verejného záujmu" bola povinná strpieť bezmedzný zásah médií do jej súkromného života. Práve naopak, podľa Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci sťažovateľky monackej princeznej Caroline Von Hannover aj keď dotknutá osoba je napr. členkou kráľovskej rodiny, tak nejedná sa o verejne známu osobu v pravom slova zmysle, pretože o ňu „má verejnosť a tlač záujem iba preto, že je členkou vládnuceho rodu, zatiaľ čo ona sama žiadne oficiálne funkcie nevykonáva"(VonHannovervs. Nemecko). Pojem "relatívna osoba verejného záujmu" je podľa názoru žalobkyne možné vykladať jedine tak, že tieto osoby sú nanajvýš náchylnejšie k určitému obmedzeniu svojich osobnostných práv v prípade, ak sami vlastným pričinením vstúpia do "verejnej arény". V žiadnom prípade to ale nemožno vykladať tak, že by rodinní príslušníci verejne známych osôb mali rovnakú mieru ochrany súkromia ako "absolútne" osoby verejného záujmu. 5. Žalovaný je toho názoru, že dôkaz tzv. rešerš médií označil včas v zmysle ustanovenia § 118a OSP (časť 11, bod 6 odvolania): Žalobkyňa uviedla, že už na pojednávaní dňa 08.04.2013 prostredníctvom jej právneho zástupcu namietala (str. 9 a 10 zápisnice), že z označenia dôkazu ako "rešerš médií" nie je zrejmé, o ktoré konkrétne články sa jedná. Z toho dôvodu žalobkyňa ani nesúhlasí s názorom žalovaného, že by bol články, ktoré predložil po treťom pojednávaní vo veci, označil do skončenia prvého pojednávania. Predmetné články nazvané žalovaným ako "rešerš médií" nie sú spôsobilé byť ani dôkazom o opaku v zmysle ustanovenia § 118a ods. 2 OSP, pretože výrok, či určitá osoba je osobou verejného záujmu je vecou právneho posúdenia a naviac toto žalobkyňa tvrdila už v bode 1 žaloby. Každopádne, ale bez ohľadu na to, ako odvolací súd posúdi, či žalovaný včas označil články predložené až po treťom pojednávaní, žalobkyňa súhlasí so zhodnotením týchto článkov žalovaným v tom, že sa týkajú výlučne jej manžela. Z toho dôvodu ich považuje za dôkazy nespôsobilé preukázať, že by niekedy vlastným pričinením mala vstúpiť do "verejnej arény". K tvrdeniu žalovaného, že by tento "rešerš médií" mal legitimizovať záujem verejnosti a otázky, "ako táto aféra bude pôsobiť na ich manželský vzťah", žalobkyňa odkázala na už uvedené v bodoch 10-11 tohto vyjadrenia, že tieto "otázky" neboli obsahom článku 1/ a článku 2/. 6. Žalovaný poukazuje na nález Ústavného súdu SR zo dňa 18.09.2012, sp. zn. II. US 340/09, podľa ktorého možno "vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky" (časť II., bod 7 odvolania): Žalobkyňa uviedla, že žalovaný ale z predmetného nálezu Ústavného súdu SR nevyvodzuje žiadne právne závery preto nie je zrejmé, čo sa žalovaný poukazovaním na tento nález pokúša tvrdiť. Predmetom tunajšieho konania sú ale aj výroky, ktoré sú obsiahnuté v samotnom texte článku a teda nie len v titulku. Naviac skutkový stav vo veci II. ÚS 340/09 bol odlišný od tunajšieho konania tým, že v tamojšom konaní bol predmetom posúdenia titulok článku v znení "Harabin chráni vrahov". Pritom ale "z inkriminovaného článku nevyplýva popis žiadnej takej činnosti žalobcu, ktorou by chránil vrahov. Z jeho obsahu vyplýva, že informuje o pripravovanej novelizácii Trestného zákona, v rámci ktorej sa okrem iného uvažuje aj o znížení trestných sadzieb, čo je v konečnom dôsledku (pri určitom zjednodušení) „pozitívna" informácia pre páchateľov trestných činov... Inkriminovaný titulok „Harabin chráni vrahov" je potrebné podľa názoru Ústavného súdu považovať za integrálnu súčasť článku, pričom je zjavné, že z jeho obsahu nevyplýva popis žiadnej činnosti žalobcu, ktorou by chránil vrahov, ale je z neho zrejmé, že informuje o pripravovanej novelizácii Trestného zákona, v ktorej sa uvažuje aj o znížení trestných sadzieb." Naproti tomu v tunajšom konaní znenie titulkov článku 1/ ("Ukryla sa v dome") a článku 2/ (Najprv účinkovanie v porne, teraz nevera?") je obsahovo zhodné s ostatným obsahom týchto článkov (teda nenastala situácia ako vo veci II. ÚS 340/09, že by titulok skresľoval alebo zveličoval skutočný obsah žalovaných článkov). V žiadnom ohľadne ale z nálezu II. ÚS 340/09 nie je možné vyvodiť, že by titulky bulvárnych médií požívali absolútnu imunitu a teda že by nebolo možné vyvodzovať zodpovednosť bulvárnych médií za zásah do osobnostných práv aj titulkom článku. Z predmetného nálezu vyplýva akurát tak to. že obsah titulku nie je možné posudzovať izolovane od obsahu článku (k čomu v tunajšom konaní nedošlo). 7. Podľa žalovaného nemožno výroky o nevere žalobkyninho manžela so speváčkou M. R. považovať za skutkové tvrdenia (časť II., bod 8 odvolania): V súvislosti s touto námietkou žalovaného, žalobkyňa odkázala na jej uvedené už v bode 32 vyjadrenia zo dňa 12.09.2013. Výrok o nevere je objektívne overiteľný, nie je to názor, ani úsudok, ale neprávdivo vypovedá o vernosti manželov, preto je tvrdením faktu a to bez ohľadu na to, či na koniec tohto výroku žalovaný účelovo doplnil otáznik. Zodpovednosti sa nie je možné zbaviť ani tým, že žalovaný šíril, čo počul, pretože každý vydavateľ zodpovedá za obsah ním vydávaných titulov. K tvrdenému nedostatočnému odôvodneniu napadnutého rozhodnutia žalobkyňa uviedla, že žalovaný v časti III. odvolania vyčíta súdu prvej inštancie, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia "nie je zrejmé ani to, ktoré formulácie v žalovaných článkoch sú neoprávneným zásahom do súkromia žalobkyne, do akej sféry súkromia žalobkyne, keď sa o jej súkromí nezmieňujú." So všetkou úctou k právnemu zástupcovi žalovaného citovanú časť jeho odvolania skutočne nemožno zhodnotiť ináč ako tak, že žalovaný sa buď vôbec alebo prinajmenšom nedostatočne oboznámil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia alebo nepochopil, čo je podstatou tunajšieho konania. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia totiž jednoznačne, nezameniteľné a zrozumiteľne vyplýva, že: [a) do súkromia žalobkyne žalovaný neoprávnene zasiahol zverejnením predmetných fotografií jej osoby (citujem zo strany 8 predposlednú vetu šiesteho odseku napadnutého rozhodnutia: "Zverejnením týchto fotografií došlo k porušeniu práva žalobkyne na súkromie") a výrokom o údajnej nevere jej manžela so speváčkou M. R. (citujem zo strany 11 prvú vetu štvrtého odseku: "Výrok v článku B: Najprv účinkovanie v porne, teraz nevera? súd prvej inštancie posúdil ako pravdivou informáciou nepodložené skutkové tvrdenie, ktoré zasiahlo do súkromnej rodinnej sféry žalobkyne"), pretože nepravdivo vypovedá o skutočnosti, že by mi jej manžel mal byť neverný. Žalovaný sa azda nepokúša tvrdiť, že by tvrdenie o nevere jedného z manželov nemalo mať nič spoločné so súkromným a rodinným životom dotknutých manželov, [b] do žalobkyninej občianskej cti a ľudskej dôstojnosti žalovaný neoprávnene zasiahol ostatnými výrokmi, ktoré boli predmetom podanej žaloby (citujem zo strany 11 z prvej a poslednej vety tretieho odseku: "Pokiaľ ide o žalobkyňou napádané výroky: Ukryla sa v dome, Maskovala sa tmavými okidiarmi, Keď nás zbadala, ušla domov, jedna rana za druhou, Tak by sa zrejme dali opísať pocity E. G. K. E. (XX) ... tieto výroky... zasiahli... do jej cti a ľudskej dôstojnosti."). Žalovaným tvrdenú nejasnosť a rozpornosť napadnutého rozhodnutia nespôsobuje ani časť odôvodnenia, v ktorej súd prvej inštancie zhodnotil, že u žalovaného "nedošlo k zneužitiu slobody prejavu slova a tlače." To, že podľa súdu prvej inštancie nedošlo k zneužitiu práva na slobodu prejavu (s čím ale žalobkyňa nesúhlasí, preto som aj podala odvolanie voči napadnutému rozhodnutiu), ešte neznamená, že sa žalovaný nedopustil neoprávneného zásahu do jej osobnostných práv. Z uvedeného v bodoch 28 - 29 tohto vyjadrenia vyplýva, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými argumentmi žalovaného, ktoré boli pre rozhodnutie vo veci dôležité. Skutočností že žalovaný (či už vedome alebo nevedome) prehliada relevantné časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, nespôsobuje jeho nedostatok. Vzhľadom na vyššie uvedené, žalobkyňa žiada odvolací súd, aby rozhodol tak, ako je uvedené v bode 10 jej odvolania zo dňa 15.11.2013. Súčasne si uplatňujem náhradu trov odvolacieho konania vo výške 746.27- €. 8. K vyjadreniu žalobkyne podal písomné vyjadrenie žalovaný, ktorý zotrváva na všetkých svojich doterajších tvrdeniach, nároky žalobkyne neuznáva a v nadväznosti na doručenie vyjadrenia dopĺňa doterajšie prednesy o argumentáciu nižšie. V súvislosti s požadovanou náhradou nemajetkovej ujmy, ako aj v súvislosti s rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (10C/144/2012-265 zo dňa 16.9.2013), ktorým súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.200,- EUR, žalovaný poukázal na konštantnú judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej je nutné, aby súd pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy a zohľadňoval pritom výšku náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam trestnvch činov (najmä násilných trestných činov) a zároveň zdôrazňujúc, že jej výška nesmie byť pre média „ničivá" (likvidačná). Obdobný názor zastáva aj Najvyšší súd SR, podľa ktorého v prípade náhrady nemajetkovej ujmy „nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by napr. pri porovnaní „odškodnenia" zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním" zásahov do iných základných práv zaručených Ústavou mohli niektoré ujmy na iných základných právach (napr. ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať“. V nadväznosti na vyššie uvedené žalovaný predložil prehľad rozhodovacej praxe slovenských a českých súdov vo veciach náhrady nemajetkovej ujmy obetí trestných činov a zároveň žalovaný požiadal odvolací súd, aby pri prípadnom rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy zohľadnil predmetnú rozhodovaciu prax. Žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal najmä na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. novembra 2014, sp. zn. 9Co/273/2013, rozsudok Okresného súdu Košice okolie z 26. októbra 2012, sp.zn. 16C/2016/2008 rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 30. júla 2014, sp. zn. 6Tdo/347/2014, rozsudok Krajského súdu v Žiline z 22. februára 2011, sp. zn. 1 To/10/2011 a rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. októbra 2012, sp. zn. 4Cdo/139/2011. S ohľadom na vyššie uvedené má žalovaný za to, že rozsudkom súdu prvej inštancie žalobkyni priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 10.200,- EUR a žalobkyňou požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy 25.000,- EUR, je zjavne neprimeraná a významným spôsobom presahuje výšku náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma v porovnaní s údajnou ujmou žalobkyne je podľa názoru žalovaného podstatne vyššia. Pre úplnosť žalovaný uvádza, že v tomto vyjadrení sa vyjadruje len k výške nároku, avšak uvedené nič nemení na skutočnosti, že žalovaný popiera aj základ žalobkyňou uplatňovaného nároku. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný navrhuje, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a zaviaže žalobkyňu na náhradu trov konania žalovaného. 9. Odvolací súd preskúmal vec pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem,) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v časti o povinnosti žalovaného odstrániť článok zo dňa 15.06.2012 a článok zo dňa 25.06.2012 z internetového portálu D..sk ( výrok I.) podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku ako vecne správny potvrdiť a v časti o povinnosti žalovaného zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy, náhradu trov a zamietnutia žaloby vo zvyšku ( výrok II., III a IV) je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň odvolací súd preskúmal aj opravné uznesenie Okresného súdu Bratislava V zo dňa 15. decembra 2013 č. k. 10C 144/2012 - 297, ktorým bol doplnený výrok III. napadnutého rozsudku a vzhľadom na zrušenie tohto výroku, bolo zrušené aj uvedené uznesenie. 10. V danej právnej veci sa žalobkyňa domáhala ochrany proti neoprávnenému zásahu do osobnostných práv tak, aby súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku odstrániť z internetového portálu D..sk: a) článok zo dňa 15.06.2012 - „E. manželka po prevalení škandálu: Ukryla sa v dome.“, b) článok zo dňa 25.06.2012 - „. E.: Najprv účinkovanie v porne, teraz nevera?“. Ďalej žiadala, aby súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 25.000,- eur a náhradu trov konania, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ako pôvodcu zásahu označila žalobkyňa žalovaného, konkrétnym a bezprostredným konaním ktorého malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobkyne (ako pasívne vecne legitimovaného), žalovaného ako vydavateľa denníka D. C. N. a prevádzkovateľa internetového portálu D..sk Žalobkyňa tvrdila, že k danému neoprávnenému zásahu do jej osobnostných práv malo dôjsť zo strany žalovaného uverejnením jej fotografií bez jej súhlasu a nasledovnými výrokmi patriacimi ku článkom: V článku: A/„E. manželka po prevalení škandálu : Ukryla sa v dome.“: 1/ E. manželka po prevalení škandálu : Ukryla sa v dome.“/nadpis na 1 strane/, 2/ dve fotografie jej osoby na str.2, 3/ „Manželka: Maskovala sa tmavými okuliarmi“/výrok pod fotografiou/, 4/ „Vo chvíľach, na ktoré C. zrejme nikdy nezabudne, stojí po jeho boku manželka K.. Tú prišla včera doobeda vystískať kamarátka. Zdržala sa pár minút, prehodila s ňou zopár slov, potom sadla do auta a odfrčala preč. Čo si o kauze myslí E. manželka, sa nám zistiť nepodarilo. Keď nás zbadala, ušla domov.“/výrok na str.2/. B/„C. E.: Najprv účinkovanie v porne, teraz nevera?“: 1/ „Jedna rana za druhou. Tak by sa zrejme dali opísať pocity E. G. K. E. /., ktorá sa určite nepotešila správe o údajnej nevere jej muža, ktorú odhalil český týždenník E.“ /výrok na str.2/, 2/ „Sokyne? Manželka C. E.(vľavo) a úspešná česká speváčka.“/výrok k fotografii na str.3/. C /„Kto utešuje jeho ženu?“/: 1/ „Kto utešuje jeho ženu?“/výrok k nadpisu na titulnej strane/, 2/ „E. manželke K. však do smiechu rozhodne nie je. Maskuje sa tmavými okuliarmi, takmer nevychádza z domu a púšťa k sebe len najbližších. Pornoškandál netrápi zrejme len ju a jej rodinu.“/výrok v texte pod fotografiou na titulnej strane/, 3/ „Manželku utešovala kamarátka“/ výrok v nadpise str.15/, 4/ „Manželka: Maskovala sa čiernymi okuliarmi“/výrok v popise k fotografii na str.15/, 5/ „Vo chvíľach, na ktoré C. zrejme nikdy nezabudne, stojí po jeho boku manželka K.. Tú prišla včera doobeda vystískať kamarátka. Zdržala sa pár minút, prehodila s ňou zopár slov, potom sadla do auta a odfrčala preč. Čo si o kauze myslí E. manželka, sa nám zistiť nepodarilo. Keď nás zbadala, ušla domov.“/výrok v článku na str.15/. Postup žalovaného považovala žalobkyňa za neoprávnený zásah, nakoľko uverejnením jej fotografií a publikovaných predmetných článkov, vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa nie je verejne činná a známa osoba, došlo v značnej miere k zníženiu dôstojnosti žalobkyne a k obzvlášť závažnému zásahu do práva na ochranu osobnosti, nešlo o vecnú kritiku jej manžela, ale výlučne zosmiešňovanie jej osoby a jej rodiny. Ochrany sa žalobkyňa domáhala vo forme poskytnutia morálneho zadosťučinenia (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako morálnej (nepeňažnej) satisfakcie a to zadosťučinenia odstránením predmetných článkov z internetového portálu a vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 25.000,- eur. (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). 11. Pokiaľ súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť odstrániť z internetového portálu D..sk článok zo dňa 15.06.2012 - „E. manželka po prevalení škandálu: Ukryla sa v dome“ a článok zo dňa 25.06.2012 - „C. E.: Najprv účinkovanie v porne teraz nevera?“ ( výrok I napadnutého rozsudku), odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne správny potvrdiť z nižšie uvedených dôvodov. Podľa čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa čl. 26 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práva slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.V demokracii je životnou nutnosťou šírenie informácií, myšlienok a názorov, či už pochvalných alebo kritických, preto aby bola verejnosť zásobená všetkými dostupnými faktami nevyhnutnými pre vyvolanie kvalitnej debaty vo veciach celospoločenského záujmu a následného utvárania názorov jednotlivcov alebo pre dosiahnutie konsenzu o konaní a obstarávaní vecí celospoločenského záujmu. Sloboda prejavu nie je bezbrehá; ústavne zaručené právo vyjadrovať svoje názory je obsahovo obmedzené právami iných, najmä právami uvedenými v čl. 19 Ústavy. Povinnosťou súdov v takýchto prípadoch je interpretovať jednotlivé zákonné ustanovenia v prvom rade z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavne garantovaných práv a slobôd. Pri strete slobody prejavu s právom na ochranu osobnosti treba dbať nato, aby s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu jednému z týchto práv nebola neodôvodnene daná prednosť pred právom druhým. V konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti v kontexte so slobodou prejavu a s právom na informácie a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv. Zároveň je nutné, aby príslušný zásah bezprostredne súvisel s porušením chráneného základného práva, t.j. aby tu existovala príčinná súvislosť medzi nimi, pričom musí ísť o zásah neoprávnený. K takému zásahu dochádza iba vtedy, ak tento zásah v konkrétnom prípade presiahol určitou prípustnou intenzitou takú mieru, ktorú už v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať. K porušeniu práva na česť, resp. ľudskú dôstojnosť môže dôjsť slovom, písmom, obrazom i akýmkoľvek iným konaním difamujúcej (zneucťujúcej, znevažujúcej, dehonestujúcej, diskreditačnej) povahy. Ak k takémuto porušeniu malo dôjsť slovom, treba pri skúmaní primeranosti konkrétneho výroku v prvom rade odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok (kritiku), pretože podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto kategórií sa líšia. K zásahu do ochrany osobnosti môže dôjsť aj uverejnením písomnosti, podobizne, obrazových a zvukových záznamov týkajúcich sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobného charakteru, a to v zmysle § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V tomto ustanovení je zakotvená právna ochrana prejavov osobnej povahy, ktorá konkretizuje rozsah ochrany takýchto prejavov osobnej povahy. Základnou zásadou pre vyhotovenie a použitie prejavov osobnej povahy je, že sa môžu vyhotoviť a použiť iba so súhlasom osoby, ktorej sa týkajú. V odsekoch 2 a 3 sú zakotvené podmienky, za ktorých možno použiť prejavy osobnej povahy bez súhlasu oprávnenej osoby. Ak by teda došlo k vytvoreniu alebo použitiu prejavov osobnej povahy uvedených v odseku 1 bez súhlasu oprávnenej osoby, došlo by k neoprávnenému zásahu do práv oprávnených osôb. Treba uviesť, že ak došlo k neoprávnenému vyhotoveniu, v praxi najmä podobizni, obrazových snímok alebo obrazových a zvukových záznamov, súhlas s ich použitím nemôže nahradiť súhlas s ich vyhotovením. V odsekoch 2 a 3 ide o zákonné licencie. Zákon v tomto ustanovení rozlišuje dva druhy zákonných licencií, z ktorých je pre posúdenie veci podstatná licencia upravená v odseku 3, tzv. spravodajská zákonná licencia. Podľa tejto licencie možno bez súhlasu oprávenej osoby vyhotoviť a následne použiť podobizne, obrazové snímky alebo obrazové a zvukové záznamy na vedecké a umelecké účely a v tlačovom, filmovom, rozhlasovom a televíznom spravodajstve. V rámci tejto spravodajskej licencie nemožno použiť písomnosti osobnej povahy. Uvedené predmety ochrany možno použiť primeraným spôsobom. Primeranosť treba posudzovať z hľadiska vyhotovenia predmetov ochrany, predovšetkým z hľadiska účelu, na ktorý majú slúžiť, z hľadiska rozsahu a z hľadiska miesta, kde dochádza k ich vyhotoveniam. Malo by ísť o vyhotovenie, ktoré sleduje vedecké alebo umelecké účely alebo ktoré slúži na účely spravodajstva. Tento účel je determinovaný ich adekvátnym rozsahom. Pokiaľ ide o miesto, kde sa vyhotoví záznam alebo snímka, malo by ísť predovšetkým o verejné priestranstvo alebo o také miesto, ktoré je určené na verejné podujatia alebo zhromaždenia, z ktorých sa bežne robia záznamy pre spravodajstvo (koncertné sály, športové haly, ale aj priestory Národnej rady SR a pod.). Z obsahu spisu má odvolací súd preukázané, že žalovaný na svojom internetovom portáli D..sk uverejnil fotografie žalobkyne bez jej súhlasu (táto skutočnosť v konaní medzi stranami sporná nebola). V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne nešlo o použitie fotografických snímok podľa ods. 2 a 3 § 12 Občianskeho zákonníka. 12. Odvolací súd uvádza, že fotografovanie na účely spravodajstva sa rozumie prezentácia udalostí týkajúcich sa spoločnosti a otázok spoločenského života o veci verejného záujmu. V spojení s článkom ku ktorému boli fotografie vyhotovené, odvolací súd má za to, že nešlo o informácie, ktorými by žalovaný poskytoval informáciu verejného záujmu, t. j. nijakým spôsobom neprispeli k diskusii o záležitostiach všeobecného záujmu. Naopak, všetko nasvedčuje tomu, že fotografie boli zo súkromia žalobkyne vyhotovené pre účely senzácie, škandálu a zvýšenia predajnosti. Tieto fotografie dokonca neboli ani vyhotovené na verejnej akcii, kde osoby musia počítať s účasťou médií, ale boli vyhotovené v súkromí žalobkyne, na dvore pred jej rodinným domom, a ukazovali ako sa víta so svojou priateľkou. Tu treba dať žalobkyni jednoznačne zapravdu, že žalovaný, vedený snahou umelo vyvolávať senzácie, bez akýchkoľvek rozumne prijateľných dôvodov prisúdil bežným prejavom žalobkyne vyslovene negatívny kontext. Z používania slnečných okuliarov vyvodil, že žalobkyňa sa skrýva. Objatie, v našom kultúrnom prostredí bežný spôsob zvítania sa spriatelených žien, má znamenať, že žalobkyňu niekto utešuje. Použitie zadného vchodu vlastného domu má znamenať útek. Všetky výroky sporných článkov sú zjavne neprimerané situácii, ktorú žalovaný (navyše neoprávnene) zachytil na fotografiách, pričom majú vo vzťahu k žalobkyni negatívny význam. 13. Odvolací súd tiež konštatuje, v nadväznosti na predchádzajúce závery, že ak by aj jestvoval záujem spoločnosti na zistení postoja žalobkyne k mediálne rezonujúcej afére jej manžela, žiadna z fotografií nemá s aférou a postojom žalobkyne k nej nič spoločné a nezmyselné špekulácie žalovaného, priradené k fotografiám, žiadnym spôsobom neprispeli k tomu, aby sa verejnosť o postoji žalobkyne dozvedela. Preto nebolo potrebné prisudzovať zásadnejšiu dôkaznú váhu rešeršu, predloženému žalovaným. 14. K zvyšným fotografiám, kde je žalobkyňa odfotená so svojim manželom a M. R. na spoločenskej akcii, žalovaný nepreukázal, že tieto fotografie vznikli v súvislosti s akciou, ktorú článok opisoval resp. z akej akcie tieto fotografie pochádzali a že boli už v minulosti uverejnené. Situácia zachytená na fotografii je pre čitateľa zavádzajúca. Čitateľ nemohol vedieť, že fotografia pochádza z inej akcie. Ak by aj žalovaný preukázal, že žalobkyňa udelila súhlas na zachytenie svojej podoby na fotografii, tým však neudelila súhlas na voľné nakladanie s jej podobizňou a uverejňovanie v novinách alebo v časopise. Vzhľadom na to, že uvedené fotografie nemajú spravodajský charakter, bolo potrebné privolenie na ich uverejnenie, ktoré však žalobkyňa nedala. Ak teda došlo k vytvoreniu alebo použitiu prejavov osobnej povahy uvedených v odseku 1 bez súhlasu oprávnenej osoby, došlo k neoprávnenému zásahu do práv oprávnených osôb. Pod neopráveným zasahom treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje ustanovený cieľ, nedbá podstatu obmedzovaného základného práva a slobody alebo nie je nevyhnutným, primeraným opatrením na dosiahnutie ustanoveného cieľa. Do osobnostných práv žalobkyne zasiahol žalovaný aj samotným článkom tým, že o žalobkyni uverejnil údaje súkromného charakteru, ktoré sa dotýkali jej súkromného života (označil jej meno, priezvisko a vek, podľa ktorých bola jednoznačne identifikovateľná pre širšie okolie). Uverejnenie fotografií len zväčšilo rozsah tohto zásahu. Žalovaný v tomto prípade nepostupoval v súlade s § 11 a § 12 Občianskeho zákonníka, preto došlo k závažnému narušeniu proporcionality medzi slobodou podávania informácií médiami a súkromím žalobkyne v neprospech žalobkyne. V závere odvolací súd uvádza, že čo sa týka postavenia žalobkyne, túto nemožno v žiadnom prípade považovať za verejne známu osobu, keď v konaní nebolo preukázané, žeby nejakým spôsobom vstúpila do „verejnej arény“. Výsledky dokazovania naopak nasvedčujú tomu, že žalobkyňa urobila všetko preto, aby sa verejnému prezentovaniu svojej osoby vyhla a nestala sa tak súčasťou sféry verejného záujmu. Po sobáši si ponechala pôvodné priezvisko, nezúčastňovala sa po boku manžela verejných akcií, nevyjadrovala sa pre médiá ani inak neurobila nič, čo by ju vtiahlo do mediálneho záujmu. Vzhľadom na vyššie uvedenú skutočnosť, že žalovaný nepreukázal miesto, čas a okolnosti zhotovenia fotografií, pochádzajúcich z neznámej spoločenskej akcie, žalobkyňa v tomto smere uniesla dôkazné bremeno. 15. Ak by sme žalobkyni aj priznali status relatívne verejne známej osoby, odvolací súd poukazuje predovšetkým na to, že sporné fotografie boli vyhotovené v obydlí žalobkyne, kde požíva výrazne vyšší stupeň ochrany súkromia, než v akomkoľvek inom priestore. Silná právna ochrana obydlia, domovej slobody, nezasahovania do súkromia v obydlí, je podmienená predovšetkým skutočnosťou, že obydlie je pre človeka miestom „posledného úniku“, miestom, kde realizuje najintímnejšie prejavy svojej osobnosti. V danom prípade si konkurujú dve ústavne garantované práva - právo žalobkyne na ochranu súkromia a právo žalovaného na slobodu prejavu. Porovnaním významu oboch práv v kontexte preukázaných skutočností, odvolací súd bez akejkoľvek pochybnosti uzavrel, že rešpektovanie práv žalobkyne má väčšiu váhu, než výkon práva žalobcu. 16. Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Odvolací súd v danej právnej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vyhodnotil všetky dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu (§ 132 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného v čase rozhodovania). So závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje, keďže zodpovedajú zistenému skutkovému stavu danej veci a zásadám pre hodnotenie dôkazov. Súd prvej inštancie správnosť uvedeného záveru v rozsudku náležitým spôsobom aj odôvodil (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného v čase rozhodovania). Odvolací súd sa s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozsudku stotožňuje, považuje ich za výstižné, presvedčivé a preto v celom rozsahu na ne odkazuje. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie považoval vykonané dokazovanie za postačujúce pre rozhodnutie vo veci samej. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument strany sporu, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia. 17. Pokiaľ súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.200,- eur ( výrok II napadnutého rozsudku) a vo zvyšku žalobu žalobkyne zamietol ( výrok IV napadnutého rozsudku), odvolací súd v danej právnej veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v tejto časti zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku a vec v tejto časti vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie podľa § 391 Civilného sporového poriadku. Podľa 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je rozhodujúce vyriešenie otázky, či zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka je alebo nie je so zreteľom na zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti a to nielen v bežnej, ale v značnej miere pre žalobkyňu postačujúce. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa ods. 3 výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Priznanie zadosťučinenia v peniazoch súdom teda predpokladá splnenie určitých zákonom kvalifikovaných podmienok (citovaný v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Týmito kumulatívne stanovenými podmienkami sú, že a) morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade nepostačujúce (musí byť splnená v každom prípade), b) neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere (pravidelná podmienka). Zo znenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka („najmä preto“) treba ale vyvodiť, že súdu nebráni nič v tom, aby (in concreto) prihliadol pri svojej úvahe o priznaní zadosťučinenia v peniazoch prípadne i k iným aspektom konkrétneho prípadu. To platí ale len za predpokladu, že tieto aspekty budú svojím významom a váhou zrovnateľné s uvedenými podmienkami zákonom výslovne stanovenými. Z obsahu uvedených zákonných podmienok stanovených v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zadosťučinenie v peniazoch plní len podpornú (subsidiárnu) funkciu, t.j. nastupuje vždy až potom, keď sa morálne zadosťučinenie ukázalo (úplne alebo sčasti) nepostačujúce. Zadosťučinenie v peniazoch možno považovať za občianskoprávny prostriedok výnimočného charakteru v tom zmysle, že jeho použitie prichádza do úvahy len v tých kvalifikovaných prípadoch, keď - objektívne posudzované - došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Občiansky zákonník nestanovuje pre vznik občianskoprávnej sankcie vo forme zadosťučinenia v peniazoch vedľa objektívnych predpokladov (neoprávnený zásah, vznik nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby predstavujúce zníženie jej dôstojnosti alebo vážnosti v značnej miere) žiadny subjektívny predpoklad na strane pôvodcu neoprávneného zásahu, t.j. konkrétne zavinenie (či už vo forme úmyslu či nedbanlivosti). Zadosťučinenie v peniazoch neslúži v žiadnom prípade funkčne k náhrade vzniknutej škody, k strate na zárobku. Táto je svojou podstatou majetková ujma - škoda, ktorá sa riadi nie právnym režimom § 13 Občianskeho zákonníka, ale režimom § 16 a § 420 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd poukazuje na to, že nevyhnutnou podmienkou pre priznanie peňažného zadosťučinenia súdom je, že sa priznanie žiadnej inej formy morálneho zadosťučinenia nejaví s ohľadom na okolnosti prípadu postačujúcimi. Teda ide o prípad, kedy vzniknutú ujmu nemožno z nejakého dôvodu prostredníctvom žiadnej z foriem morálneho zadosťučinenia primerane zmierniť. Toto posúdenie je predmetom voľnej úvahy súdu, ktorý ale bude musieť vychádzať z jednotlivých okolností, tak z celkovej povahy konkrétneho prípadu. Ďalšou podmienkou je, že v dôsledku neoprávneného zásahu došlo ku zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere. Kedy o takto vymedzenú nemajetkovú ujmu na osobnosti fyzickej osoby pôjde a kedy nie, bude musieť súd vždy hodnotiť tak podľa celkovej povahy, tak i podľa jednotlivých okolností každého konkrétneho prípadu zvlášť. Keďže uloženie zadosťučinenia v peniazoch plní satisfakčnú funkciu, je treba pociťovanie a prežívanie tejto nemajetkovej ujmy, spočívajúcej v znížení dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere, hodnotiť vždy objektívne prihliadnuc ku konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo (tzv. konkrétne uplatnenie objektívneho kritéria), ako i k osobe postihnutej fyzickej osoby, hlavne k jej veku a k jej postaveniu (tzv. diferencované uplatnenie objektívneho kritéria). Uplatnenie konkrétneho a diferencovaného objektívneho hodnotenia znamená, že o znížení dôstojnosti postihnutej fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere pôjde len tam, kde za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, ako i s prihliadnutím k záujmom dotknutej fyzickej osoby možno spoľahlivo vyvodiť, že by vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvania ako závažnú pociťoval každý, nachádzajúci sa na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby. Takto chápané objektívne kritérium vylučuje, aby sa pre hodnotenie, či došlo alebo nedošlo k naplneniu zákonných podmienok podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, stali rozhodujúcimi subjektívne pocity samotnej postihnutej osoby (subjektívne kritérium). Teda je treba vylúčiť stav, kedy budú za relevantné považované výlučne subjektívne psychické reakcie jednotlivých individualizovaných fyzických osôb, alebo reakcie, ktoré sa môžu často diametrálne odlišovať. A až súd dospeje na základe všetkých zistení k záveru, že v konkrétnom prípade k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere skutočne došlo, prizná postihnutej fyzickej osobe zadosťučinenie v peniazoch. Nestačí len možnosť zníženia dôstojnosti či vážnosti fyzickej osoby v značnej miere, ale súdom musí byť vždy zistené, že k tomuto zníženiu skutočne došlo (povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno spočíva v tomto prípade na žalobcovi). Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie pri priznaní nemajetkovej ujmy v peniazoch dôsledne nezvážil všetky uvedené okolnosti. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutie odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje strane sporu posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodnutí o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd v danej právnej veci dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.200,- eur ( výrok II napadnutého rozsudku) a v časti zamietnutia žaloby vo zvyšku (výrok IV napadnutého rozsudku) nie je preskúmateľné, keď absentuje dostatok dôvodov odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie (dostatok skutkových a právnych záverov) v tom smere, z akých dôvodov súd prvej inštancie dospel k záveru o nedôvodnosti zvyšku žaloby, na základe čoho krátil žalobkyňou požadovanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy, aké kritéria pri tom aplikoval resp. aké skutočnosti zohľadnil. 18. S poukazom na nepreskúmateľnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.200,- eur (výrok II napadnutého rozsudku) a v časti zamietnutia žaloby vo zvyšku ( výrok IV napadnutého rozsudku) bola stranám sporu odňatá možnosť konať pred súdom, preto odvolací súd musel napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušiť podľa § 389 ods. 1 psím. b) Civilného sporového poriadku a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 19. Odvolací súd v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) v spojení s § 379 psím. a) Civilného sporového poriadku zároveň zrušil aj výrok III týkajúci sa náhrady trov, pretože tento výrok priamo závisí od rozhodnutia o napadnutých výrokoch II a IV. Týmto je zároveň rozhodnuté aj o odvolaní žalobcu proti opravnému uzneseniu, ktorým bol doplnený výrok napadnutého rozsudku o trovách konania. 20. V ďalšom konaní, pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súd prvej inštancie rozhodne naznačeným smerom, pričom jeho úlohou bude svoje rozhodnutie riadne odôvodniť v zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku. 21. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov odvolacieho konania súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. 22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).