Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/735/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1514220751 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patrícia Železníková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1514220751.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patrície Železníkovej a členiek senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Miroslavy Štannerovej, v právnej veci manželky: X.. J. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. XX, XXX XX D., zastúpená JUDr. Jarmilou Zahradníkovou, advokátkou so sídlom Pluhová 78, 831 03 Bratislava, proti manželovi: K.. T. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. XX, XXX XX D., súčasný pobyt V. XX, XXX XX D., zastúpený PROVENTUS advokáti s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava, o rozvod manželstva a o úpravu pomerov manželov k maloletým deťom A., A., nar. XX.XX.XXXX, I., nar. XX.XX.XXXX a Z., nar. XX.XX.XXXX, zastúpeným kolíznym opatrovníkom Úradom práce sociálnych vecí a rodiny Bratislava so sídlom Vazovova 7/A, Bratislava, na čas po rozvode, na odvolanie manžela proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 29.9.2015, č.k. 20P/299/2014-288, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku o výživnom m e n í tak, že otec je povinný platiť na výživu maloletých detí A., A., nar. XX.XX.XXXX, sumu XXX eur mesačne, I., nar. XX.XX.XXXX, sumu XXX eur mesačne a Z., nar. XX.XX.XXXX, sumu XXX eur mesačne, počnúc dňom právoplatnosti výroku rozsudku o rozvode manželstva vždy do 15. dňa v každom mesiaci vopred k rukám matky. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie na návrh manželky rozviedol manželstvo rodičov maloletých detí A., A., nar. XX.XX.XXXX, I., nar. XX.XX.XXXX a Z., nar. XX.XX.XXXX, na čas po rozvode manželstva maloleté deti zveril do osobnej starostlivosti manželky (ďalej len matka), ich zastupovaním a spravovaním majetku poveril oboch rodičov, manželovi (ďalej len otec) určil povinnosť platiť výživné v sume XXX eur mesačne na každé dieťa počnúc dňom právoplatnosti výroku o rozvode vždy do 15. dňa v každom mesiaci vopred k rukám matky a styk otca s maloletými deťmi upravil každý nepárny týždeň od pondelka od 16,30 hodiny do stredy do 8,00 hodiny a každý nepárny týždeň od soboty od 9,00 hodiny do nasledujúceho utorka párneho týždňa do 8,00 hodiny s tým, že miestom prevzatia a odovzdania maloletých detí bude predškolské prípadne školské zariadenie, ktoré maloleté deti navštevujú a v prípade neprítomnosti detí v predškolskom alebo školskom zariadení bydlisko matky. Ohľadne trov konania vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. 2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanovením § 18, § 23 ods. 1, 2 a 3, § 24 ods. 1, § 25 ods. 2, § 62 ods. 1, 2, 4 a 5, § 63 ods. 3 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine a § 113 ods. 1, § 154 ods. 1 a § 144 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) platného do 30.06.2016. Skonštatoval, že po vykonanom dokazovaní mal za preukázané, že návrh na rozvod manželstva bol podaný dôvodne, manželstvo účastníkov konania neplní svoje spoločenské funkcie tým, že manželia spolu nežijú intímne ani ekonomicky, nebývajú v spoločnej domácnosti, pre svoje deti nevytvárajú spoločnými silami zdravé rodinné prostredie, pričom nie je predpoklad obnovenia ich spolužitia a obaja sú rozhodnutí ukončiť manželstvo rozvodom. Príčiny rozvratu manželstva videl v nezvládnutí zmenenej situácie v rodine, ktorá nastala po narodení troch detí v krátkom časovom rozpätí, v nezhodách vo financovaní domácnosti a hospodárení s finančnými prostriedkami a v porušení manželskej vernosti zo strany manžela, čo naďalej pretrváva, a čo viedlo k citovému odcudzeniu a v konečnom dôsledku k ukončeniu spolužitia. Tiež skonštatoval, že rozvod manželstva je v záujme maloletých detí, ktoré takto nebudú svedkami neustálych hádok a konfliktov rodičov. Na čas po rozvode manželstva boli všetky maloleté deti zverené do osobnej starostlivosti matky s tým, že zastupovať ich a spravovať ich majetok budú obaja rodičia, keď v starostlivosti matky súd nezistil žiadne závady alebo nedostatky. Čo sa týka výživného tu súd prvej inštancie zaviazal otca povinnosťou platiť na každé dieťa sumu XXX eur mesačne, ktorú považoval za primeranú jednak veku a odôvodneným potrebám maloletých detí, ale aj možnostiam a schopnostiam otca a celkovým príjmovým a majetkovým pomerom zisteným na strane oboch rodičov. Zohľadnil predovšetkým minimálny vekový rozdiel medzi dvojičkami A. a I. a ich bratom Z., keď celkové náklady detí sú vysoké, nakoľko matka musí všetky potrebné veci pre ne kupovať naraz. U matky zobral na zreteľ, že aj keď má vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom, vzhľadom na ich vek ju takmer v celom rozsahu kompenzuje svojou osobnou starostlivosťou. U oboch rodičov mal preukázané, že sú bez iných vyživovacích povinností, obaja majú vysokoškolské vzdelanie, matka poberala rodičovský príspevok vo výške XXX,XX eur mesačne, od apríla 2014 pracuje s priemerným čistým mesačným príjmom X.XXX,XX eur a do dvoch rokov maloletého Z. mala vyplácaný príspevok na starostlivosť vo výške XXX eur mesačne, otec pracuje v W. s priemerným netto príjmom X.XXX,XX eur, mzdu má vyplácanú 14x ročne. Ohľadne majetkových pomerov rodičov zistil, že matka je vlastníčkou 4-izbového bytu, v ktorom s deťmi býva, otec nie je vlastníkom žiadnej nehnuteľnosti, býva v 3,5-izbovom prenajatom byte, za ktorý sám platí mesačne XXX eur napriek tomu, že tam s ním býva aj jeho partnerka so 16 ročnou dcérou. Styk otca s maloletými deťmi súd prvej inštancie upravil v rozsahu, na ktorom sa rodičia v podstate dohodli. O trovách konania rozhodol v súlade s § 144 O.s.p. že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. 3. Proti tomuto rozsudku v časti výroku týkajúceho sa výživného podal v zákonnej lehote prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu odvolanie otec maloletých detí, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie s pokynom, aby došlo k precíznemu posúdeniu všetkých rozhodujúcich kategórií vyživovacej povinnosti rodičov k deťom a svoje rozhodnutie aby následne riadne a zákonne zdôvodnil, v prípade, že odvolací súd bude mať za to, že tu nie sú dôvody na zrušenie napádaného rozsudku, aby predmetný rozsudok zmenil tak, že určí povinnosť platiť výživné v sume XXX eur mesačne na každé dieťa počnúc dňom právoplatnosti výroku o rozvode manželstva. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti považoval za nepreskúmateľný a nesprávny a jeho závery za nevyplývajúce z vykonaného dokazovania, keď súd pri určovaní výživného absolútne nezohľadnil všetky podstatné skutočnosti, predovšetkým v podobe rodinných dávok z W.. Podľa neho napádaný rozsudok je vo výroku o výživnom a zároveň v odôvodnení k tomuto výroku nesprávny a trpí viacerými vadami, pre ktoré je možné konštatovať, že mu bolo zo strany konajúceho súdu odopreté právo na spravodlivý súdny proces. Pokiaľ ide o vlastníctvo k 4-izbového bytu uviedol, že tento patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a poukázal aj na skutočnosť, že mzda je mu vyplácaná iba 12x ročne. Nie je pravdou, že matka musí všetky potrebné veci pre deti kupovať naraz, a že zakúpené veci sa nedajú použiť pre mladšieho syna, čo netvrdila ani matka. Za podstatnú otázku pre určenie výšky výživného považoval existenciu nároku na rodinné dávky z dvoch sociálnych systémov z dôvodu výkonu jeho práce v W.. Uviedol, že sa v ich prípade aplikujú pravidlá prednosti pri súbehu rodinných dávok a počas obdobia, kedy bude v W. zamestnaný, bude existovať súbežne nárok na rodinné prídavky podľa slovenského právneho poriadku a nárok na rozdielový doplatok vo výške rodinných dávok podľa rakúskeho právneho poriadku prevyšujúcich rodinné prídavky podľa slovenského právneho poriadku. Súdu prvej inštancie vytkol, že počas konania výšku prídavkov v W. a podmienky ich čerpania pre prípad rozvodu vôbec nezisťoval napriek jeho výslovnej žiadosti. Z odôvodnenia rozsudku sa podsúva záver, že aj keby súd všetky okolnosti ohľadom rodinných dávok z W. zistil, tieto by pri určovaní výživného aj tak nezohľadnil, a to z dôvodu, že „nemajú nahrádzať vyživovaciu povinnosť rodičov“. Voči danému zjednodušujúcemu konštatovaniu sa ohradil, nakoľko nikdy netvrdil, že rodinné prídavky z W. majú nahrádzať vyživovaciu povinnosť rodičov. Mal za to, že výživné sa má určiť zistením odôvodnených potrieb dieťaťa, zistením pomerov a životnej úrovne rodičov, po ustálení sumy priemerných opodstatnených mesačných výdavkov na dieťa sa pristúpi ku skúmaniu reálnych zdrojov ich financovania, štátne sociálne dávky od sumy zistených mesačných výdavkov na dieťa sa odpočítajú a zvyšok výdavkov sa rozdelí medzi rodičov, ktorých súd zaviaže výživným. V jeho prípade rodinné prídavky poskytované oboma štátmi spolu predstavujú sumu cca XXX eur mesačne na každé dieťa, túto sumu je preto súd povinný odrátať od pravidelných mesačných výdavkov na každé z detí ešte pred určením výživného. Vyjadril názor, že opodstatnené výdavky na každé z detí predstavujú sumu maximálne XXX eur mesačne, a to aj po zohľadnení životnej úrovne oboch rodičov, od tejto sumy je nevyhnutné odpočítať sumu rodinných dávok XXX eur mesačne. Ako rodičia by si teda s matkou detí mali medzi sebou rozdeliť financovanie výdavkov vo výške XXX eur mesačne na každého zo synov, aktuálne mu však súd určil výživné vo výške XXX eur na každé dieťa, to znamená, že nielenže všetky zostávajúce opodstatnené výdavky detí bude hradiť výlučne on, ale dokonca bude financovať sumou 3 x XX eur mesačne samotnú matku detí, čo považuje za absolútne neprípustné, nesprávne a nezákonné. Je zrejmé, že konajúci súd rodinné dávky z W. určené na výživu a výchovu detí pri určovaní výživného nezohľadnil, hoci tak podľa zákona jednoznačne urobiť mal. Rozsudok súdu prvej inštancie považoval za nepreskúmateľný, nakoľko v ňom nie je uvedená konkrétna suma opodstatnených mesačných výdavkov na každé dieťa a nie je v ňom číselne vyjadrený podiel kompenzácie vyživovacej povinnosti matky osobnou starostlivosťou, keď pracuje každý deň do večera a dennú starostlivosť o deti zabezpečuje prostredníctvom predškolského zariadenia a svojej matky, pričom deti trávia desať dní z mesiaca u neho. Namietal výdavky matky vo vzťahu k výške jej zárobku a poukázal na svoj mesačný príjem, z ktorého si musí zabezpečovať bývanie. 4. Matka maloletých detí sa k odvolaniu otca vyjadrila tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne a právne správne. Odvolaciemu súdu navrhla, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu. Súhlasila s tvrdením otca, že byt, v ktorom s deťmi žije je v BSM, z uvedeného však vyplýva, že jeho majetkové pomery sú v konečnom dôsledku lepšie. Z predložených výplatných pások otca je zrejmé, že dostáva mzdu 14x do roka a v jeho možnostiach a schopnostiach je určené výživné uhrádzať. Zároveň poukázala na skutočnosť, že otec platí celé nájomné za byt, v ktorom žije on, jeho partnerka a jej maloletá dcéra sám. Otec dobrovoľne prispieva na výživu priateľkinej dcéry minimálne XXX eur, keďže hradí celé náklady na bývanie, ale v prípade jeho detí sa mu suma XXX eur zdá neprimerane vysoká. Čo sa týka nákladov na deti, nie je možné robiť medzi deťmi rozdiely a nové veci kupovať len starším. Odmietla tvrdenia otca, že sa o deti osobne nestará, resp. že starostlivosť za ňu vykonáva jej matka tým, že jej pomôže vyzdvihnúť deti zo škôlky. Má za to, že vyživovacia povinnosť patrí rodičom dieťaťa, štát ju má suplovať iba výnimočne, ak rodič z objektívnych a závažných príčin nie je schopný si túto povinnosť plniť. Subjektívny pocit otca, že je nespravodlivé, aby musel prispievať na výživu svojich detí, keď to rakúsky štát de facto urobí za neho, nie je dôvodom pre určenie vyživovacej povinnosti na dolnej hranici. Dôvodila, že slovenský súd nemá právomoc určiť rakúskemu štátnemu orgánu povinnosť prídavky vyplácať alebo ich vyplácať konkrétnej osobe, preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď možnosť získania štátnych sociálnych dávok z W. nebral do úvahy. 5. Kolízny opatrovník vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca odporúčal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, pretože určená výška výživného zodpovedá potrebám maloletých detí a finančným možnostiam a schopnostiam otca. 6. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 65 a § 66 Zák. č. 161/15 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len C.m.p.), kedy nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 385 ods. 1 a § 219 ods. 1 Zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.), s verejným vyhlásením rozhodnutia podľa § 219 ods. 3 C.s.p., dospejúc k záveru, že odvolaniu otca nie je možné vyhovieť. 7. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 8. Podľa § 395 ods. 1 C.m.p. ak § 396 C.m.p. neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. 9. Odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie bol odvolaním napadnutý len v časti určenia výšky výživného na maloleté deti na čas po rozvode. Súd prvej inštancie tak rozhodol podľa príslušných ustanovení Zákona o rodine, pričom vo veci vykonal potrebné dokazovanie, vec správne právne posúdil a vyvodil z nej aj správny právny záver. Odvolací súd sa stotožňuje s určenou výškou výživného, ktorú považuje za primeranú preukázaným pomerom maloletých detí, ako aj možnostiam a schopnostiam otca, jeho príjmu a majetkovým pomerom, po zohľadnení výlučnej osobnej starostlivosti matky o maloleté deti. Odvolací súd sa ale nestotožnil s obsahom výroku súdu prvej inštancie, ktorým zadefinoval výživné jednou sumou pre každé z detí, nakoľko je potrebné u každého maloletého dieťaťa výšku výživného určiť osobitne. Každé z maloletých detí ma totiž svoj vlastný samostatný nárok na priznanie výživného v konkrétnej výške, aj keď je táto rovnaká u všetkých maloletých detí. Táto okolnosť je podstatná aj z hľadiska vymáhania výživného v prípade jeho riadneho neplnenia povinným, keď výrok súdneho rozhodnutia musí byť v tomto smere jasný, výstižný a nezameniteľný. Z uvedeného dôvodu odvolací súd podľa § 388 C.s.p. zmenil odvolaním napadnutý výrok o výživnom za účelom jednoznačného a nezameniteľného vyjadrenia nároku na výživné u každého maloletého dieťaťa samostatne, čím sa ale nedotkol vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré považuje sa zákonné a spravodlivé. 10. Pokiaľ ide o odvolacie dôvody otca, tieto odvolací súd považoval za účelové a bez právnej relevancie. Otec vo svojom odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie. Pokiaľ otec vo svojom odvolaní vyčíta súdu prvej inštancie, že jeho rozsudok je nepreskúmateľný, nesprávny a jeho závery nevyplývajú z vykonaného dokazovania, či dokonca, že rozsudok trpí viacerými vadami, pre ktoré mu bolo odopreté právo na spravodlivý súdny proces, tieto tvrdenia odvolací súd považuje za vykonštruovanú a nepresvedčivú obranu, postavenú na nesprávnej aplikácii príslušných zákonných procesnoprávnych a hmotnoprávnych ustanovení vo vzťahu k procesnému postupu súdu v konaní, ako aj jeho vecnému rozhodnutiu. Súd prvej inštancie vec správne vyhodnotil z hľadiska hmotnoprávneho, keď za prvoradé kritérium považoval možnosti a schopnosti otca pre plnenie výživného na maloleté deti. Aj keď odvolateľ mal snahu o právnu analýzu správneho postupu súdu v prípade určenia vyživovacej povinnosti rodiča k maloletým deťom, odvolací súd sa s ňou v žiadnom prípade nestotožnil a poukazuje na absenciu zohľadnenia základných princípov pre stanovenie výživného zakotvených v hmotnoprávnom predpise - Zákone o rodine, konkrétne v ustanoveniach § 62 ods. 1, 2, 4, 5 a § 75 ods. 1, ktoré ako prvoradé kritérium určujú možnosti, schopnosti a majetkové pomery povinného. Otec maloletých detí, ako to vyplýva z obsahu jeho odvolania, jednoznačne nadraďuje pri určení výživného štátny príspevok nad samotnú vyživovaciu povinnosť rodiča. Je výlučne len v kompetencii príslušných orgánov toho ktorého štátu, či príspevok na výživu dieťaťa prizná alebo neprizná (pokiaľ bude nárok naň vôbec rodičom uplatnený), pre ktoré obdobie a aká bude jeho výška, a to nezávisle od toho, aké sú možnosti, schopnosti a majetkové pomery oboch rodičov. Obdobne to platí aj čo sa týka určenia výživného súdom, keď súd rozhoduje v súlade s preukázanými možnosťami, schopnosťami a majetkovými pomermi rodičov bez ohľadu na to, či rodič má alebo nemá nárok na vyplácanie štátneho príspevku, posúdenie čoho v konečnom dôsledku v kompetencii súdu ani nemôže byť. Už samotné označenie príspevok či prídavok na dieťa naznačuje, že ide len o určitú účasť štátu na výžive dieťaťa, ktorá nemôže v žiadnom prípade predchádzať či nahrádzať vyživovaciu povinnosť rodiča, a to ani čiastočne. Je teda bez akéhokoľvek právneho významu pre rozhodnutie v predmetnej veci, či budú mať maloleté deti nárok na vyplácanie štátneho príspevku (prídavku) prostredníctvom príslušného slovenského alebo rakúskeho úradu. Nie je možné postupovať spôsobom, ktorý sa snaží odvolateľ uplatniť vo svojom odvolaní, teda aby boli potreby maloletých detí prioritne pokryté štátnym príspevkom a až vo zvyšku výživným zo strany rodičov. K požadovanému vyčísleniu konkrétnych odôvodnených potrieb dieťaťa odvolací súd dáva otcovi do pozornosti, že pri rozhodovaní o výživnom na maloleté dieťa pre budúce obdobie, t.j. na čas po rozvode manželstva rodičov, je potrebné zohľadniť jednak aktuálny vek a k nemu zodpovedajúce bežné potreby dieťaťa (strava, ošatenie a obutie, hygienické potreby, školské pomôcky a pod.), tu je namieste vychádzať zo všeobecných poznatkov o cenách tovarov a služieb a primeranosti ich obvyklej spotreby pre dieťa určitého veku a prihliadať treba aj na opakujúce sa mimoriadne výdaje s dieťaťom súvisiace, ktoré sú pre neho špecifické, napr. školné v súkromnom školskom (predškolskom) zariadení, výdaje spojené s organizovanou záujmovou aktivitou (športové kluby, jazykové školy, ľudová škola umenia...), náklady spojené s liečbou chronických ochorení (opakujúce sa výdaje za lieky, kompenzačné pomôcky, diétne stravovanie) a pod. V tomto smere súd prvej inštancie správne ustálil nároky maloletých detí, ktoré sú všetky v podstate v rovnakom veku a ich odôvodnené potreby sú tým taktiež totožné. Perabsurdus je požiadavka obsiahnutá v odvolaní ohľadne konkrétneho číselného vyjadrenia kompenzácie vyživovacej povinnosti matky vo vzťahu k jej osobnej starostlivosti o deti. Je nesporné, že matka sama žijúca s tromi deťmi v predškolskom veku, ktorá je riadne zamestnaná, aj popri plnení pracovných povinností poskytuje deťom osobnú starostlivosť a nemožno jej vyčítať, že počas pracovnej doby je opatera detí zabezpečená materskou školou a následne do jej príchodu zo zamestnania, resp. počas choroby detí, ich starou matkou. V opačnom prípade by matka nemohla dosahovať súčasný zárobok, resp. pri skrátení pracovného úväzku v dôsledku starostlivosti o deti by jej zárobok bol nižší, a tým povinnosť participácie otca na výžive detí väčšia. Samotnú starostlivosť o dieťa nie je možné chápať len v úzkom slova zmysle, nakoľko zahŕňa nielen osobnú prítomnosť rodiča pri dieťati, ale tiež nákupy pre dieťa a domácnosť, údržbu detského ošatenia, údržbu samotnej domácnosti, príležitostné vybavovanie záležitostí týkajúcich sa dieťaťa a domácnosti a iné. Tieto aktivity musia vždy tvoriť istú kompenzáciu finančnej povinnosti rodiča vo vzťahu k starostlivosti o dieťa, keďže si vyžadujú nielen čas, ale najmä osobnú zainteresovanosť, ktorá nemá číselný ekvivalent. 11. Odvolací súd stotožniac sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie čo do určenia samotnej výšky výživného, výrok jeho rozsudku podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, aby bol adresný vo vzťahu ku každému maloletému dieťaťu. 12. O trovách odvolacieho bolo konania rozhodnuté podľa § 58 C.m.p. v spojení s § 52 C.m.p.. 13. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednomyseľne, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 Cs.p.).