Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3To/55/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1515010453 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Mészárosová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1515010453.7 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Mészárosovej a členov senátu JUDr. Petra Štifta a JUDr. Danice Veselovskej v trestnej veci obžalovaného Y. Q. pre zločin falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2 Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V sp.zn. 2T/39/2015 zo dňa 02.03.2017, na verejnom zasadnutí konanom dňa 03. októbra 2017 takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e), ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo vzťahu k obžalovanému Y. Q. v celom rozsahu. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaný Y. Q., I.. XX. XX. XXXX O. Y., G. Z. X. Y. - V., T. XXB, N. M. W., M..L..T.., t.č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby Bratislava, u z n á v a v i n n ý m , ž e si v presne nezistenej dobe do konca mesiaca november 2014, na neznámom mieste, od doposiaľ nezistenej osoby zadovážil falošné bankovky nominálnej hodnoty 50 €, minimálne v množstve 22 ks, ktoré prechovával v mieste svojho bydliska v X. Y. - V., T. U. Č.. XXB, ako i na iných miestach v Z., na ktorých sa pohyboval a zdržiaval, pričom dňa 14. 11. 2014 v čase asi o 19.00 hod. v Z. na Z. U. Č.. XX, dal ako pravé 17 kusov falošných bankoviek nominálnej hodnoty 50 € sériového čísla M., ktoré si predtým zadovážil, poškodenému G. M., ktorými mu uhradil platbu za predaj dvoch kusov mobilných telefónov zn. F. R. XS, čím poškodenému G. M.F., I.. XX. XX. XXXX, Z. Z. U. Č.. XXXX/XX, Z., spôsobil škodu vo výške 850 €, pričom pri predkladaní bankoviek vedel, že sú falošné, dal v mesiaci január 2015 a to najneskôr do 15. 01. 2015 W. Q. falošnú bankovku nominálnej hodnoty 50 € za účelom aby ju predložila ako pravú, čo aj dňa 15. 01. 2015 W. Q. vykonala v predajni W. M. v obci X. Y., kde ju predložila pokladníčke ako platbu za nákup tovaru, pričom jej bankovku odmietli prevziať, a tak sa vrátila s bankovkou domov do miesta vtedajšieho trvalého bydliska na T. XXB O. X. Y. a vrátila ju Y. Q., pričom obaja mali vedomosť, že bankovka je falošná, dal v mesiaci december 2014 a január 2015 Q. H. falošné bankovky nominálnej hodnoty 50 € na viacerých miestach a to minimálne 1 kus v T. B. na O. U. O. Z., 4 ks v T. S. na B. U. O. Z. a 6 kusov v X. Y. na T. U. Č.. XX/B v mieste vtedajšieho trvalého bydliska Y. Q. za účelom aby ich Q. H. predložil ako pravé na rôznych predajniach, za čo mu mal Q. H. odovzdať ako odplatu 20 € za každú falošnú bankovku nominálnej hodnoty 50 €, ktorú dá do obehu, pričom mu doposiaľ odovzdal 100 € a ďalšie finančné prostriedky mu mal odpočítať z dlžoby, ktorú u neho Y. Q. mal, následne po prevzatí falošných bankoviek od Y. Q. Q. H. uvedené falošné bankovky dal ako pravé na rôznych miestach v Z. v mesiaci január 2015, okrem iného aj dňa 16. 01. 2015 v predajni Y. na L. U. O. Z., kde ju použil na nákup tovaru, pričom bol zadržaný pracovníkom predajne Y. a bankovka mu bola políciou zaistená, po čom ostatné falošné bankovky, ktoré ešte nedal do obehu v pošte 3 kusy vrátil dňa 19. 01. 2015 Y. Q., pričom obaja vedeli, že predmetné bankovky sú falošné, t e d a - z časti sám a z časti spoločným konaním falšované peniaze dal ako pravé, - na škodu cudzieho majetku sa obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu, a spôsobil tak na cudzom majetku malú škodu, č í m s p á c h a l pokračovací zločin falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2 Trestného zákona, sčasti spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona, sčasti v jednočinnom súbehu s prečinom podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona. Za to sa o d s u d z u j e Podľa § 270 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 41 ods. 1, § 38 ods. 2 Trestného zákona k úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku sa obžalovanému ukladá povinnosť nahradiť poškodenému G. M., I.. XX. XX. XXXX, Z. O. B. XXX, škodu vo výške 850 €. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp.zn. 2T/39/2015 zo dňa 02. 03. 2017 bol obžalovaný Y. Q. uznaný vinným v bode zo spáchania 1) zo spáchania zločinu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 1 Trestného zákona, v bode 2) zo spáchania zločinu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona, v bode 3) zo spáchania zločinu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 270 ods. 2 Trestného zákona a v bode 4) zo spáchania zločinu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 270 ods. 2 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že 1)si v presne nezistenej dobe do konca mesiaca november 2014, na neznámom mieste, od doposiaľ nezistenej osoby zadovážil falošné bankovky nominálnej hodnoty 50 €, minimálne v množstve 22 ks, ktoré prechovával v mieste svojho bydliska v X. Y. - V., T. ulica č. XXB, ako i na iných miestach v Z., na ktorých sa pohyboval a zdržiaval, 2)dňa 14. 11. 2014 v čase asi o 19.00 hod. v Z. na Z. ulici č. XX, dal ako pravé 17 kusov falošných bankoviek nominálnej hodnoty 50 € sériového čísla M ktoré si predtým zadovážil, poškodenému G. M., ktorými mu uhradil platbu za predaj dvoch kusov mobilných telefónov zn. F. iB. XS, čím poškodenému G. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z. ulica č. XXXX/XX, Z., spôsobil škodu vo výške 850 €, pričom pri predkladaní bankoviek vedel, že sú falošné, 3)dal v mesiaci január 2015 a to najneskôr do 15. 01. 2015 W. Q. falošnú bankovku nominálnej hodnoty 50 € za účelom aby ju predložila ako pravú, čo aj dňa 15. 01. 2015 W. Q. vykonala v predajni W. M. v obci X. Y., kde ju predložila pokladníčke ako platbu za nákup tovaru, pričom jej bankovku odmietli prevziať, a tak sa vrátila s bankovkou domov do miesta vtedajšieho trvalého bydliska na T. XXB v X. Y. a vrátila ju Y. Q., pričom obaja mali vedomosť, že bankovka je falošná, 4)dal v mesiaci december 2014 a január 2015 Q. H. falošné bankovky nominálnej hodnoty 50 € na viacerých miestach a to minimálne 1 kus v OC B. na O. ulici v Z., 4 ks v OC S. na B. ulici v Z. a 6 kusov v X. Y. na T. ulici č. XX/B v mieste vtedajšieho trvalého bydliska Y. Q. za účelom aby ich Q. H. predložil ako pravé na rôznych predajniach, za čo mu mal Q. H. odovzdať ako odplatu 20 € za každú falošnú bankovku nominálnej hodnoty 50 €, ktorú dá do obehu, pričom mu doposiaľ odovzdal 100 € a ďalšie finančné prostriedky mu mal odpočítať z dlžoby, ktorú u neho Y. Q. mal, následne po prevzatí falošných bankoviek od Y. Q. Q. H. uvedené falošné bankovky dal ako pravé na rôznych miestach v Z. v mesiaci január 2015, okrem iného aj dňa 16. 01. 2015 v predajni Y. na L. ulici v Z., kde ju použil na nákup tovaru, pričom bol zadržaný pracovníkom predajne Y. a bankovka mu bola políciou zaistená, po čom ostatné falošné bankovky, ktoré ešte nedal do obehu v pošte 3 kusy vrátil dňa 19. 01. 2015 Y. Q., pričom obaja vedeli, že predmetné bankovky sú falošné. Za to mu súd prvého stupňa podľa § 270 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 41 ods. 2, § 38 ods. 2 Trestného zákona uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov, pre výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 1 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd zaviazal obžalovaného k náhrade škody vo výške 850 € poškodenému G. M.. Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný Y. Q. ihneď po jeho vyhlásení odvolanie smerujúce proti výrokom o vine a treste, ktoré podaním doručeným súdu dňa 05. 04. 2017 rozšíril aj o námietky proti konaniu, ktoré napadnutým výrokom predchádzalo. Svoje odvolanie obžalovaný doplnil podaním doručeným súdu dňa 26. 04. 2017. Odvolacie námietky obžalovaného spočívali v nasledovnom: - súd prvého stupňa nerozhodol o námietke zaujatosti, ktorú obžalovaný vzniesol dňa 02. 03. 2017 proti konajúcemu senátu, - predsedníčka senátu súdu prvého stupňa permanentne porušovala práva obžalovaného, o čom svedčí aj fakt, že Ústavný súd SR pod sp.zn. 1ÚS 58/2017 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť obžalovaného. - súd nevykonal obžalovaným navrhnuté dôkazy, a to výsluch príslušníka Obvodného oddelenia PZ Dunajská Lužná, a tiež policajtov mjr. T., kpt. N. a npor. L., a ani nevyhovel návrhu obžalovaného na opätovné vypočutie obžalovaných H. a Q. k odstráneniu rozporov v ich výpovediach z prípravného konania a z hlavného pojednávania. - obžalovaný poukazuje na praktiky orgánov činných v trestnom konaní, kedy obžalovaná Q. pôvodne vypovedala, že o ničom nevie, potom ju na jeden a pol dňa zavreli, a následne o falošných peniazoch vedela. Následne bola dňa 28. 01. 2015 vypočúvaná najmenej 4 krát bez prítomnosti obhajcu, viacerí príslušníci PZ sa pri nej striedali, čím docielili, že napokon vypovedala tak, ako chceli. Bola vypočúvaná 8 hodín bez prestávky. Chronologickým prečítaním týchto výpovedí možno vidieť, ako sa jej výpoveď mení po každom výsluchu. - obžalovaný namieta nezákonnosť domovej prehliadky, a to z dôvodu nezákonnosti príkazu na vykonanie domovej prehliadky, ktorý neobsahuje čas svojej platnosti. Keďže príkaz obsahuje len dátum jeho vydania, a to 21. 01. 2015, obžalovaný má zato, že príkaz bol platný len tento deň. Domová prehliadke však bola vykonaná až s 5 dňovým omeškaním. Ak by bol príkaz platný neobmedzený čas, došlo by k neprimeranému zásahu do ústavného práva obžalovaného. - obžalovaný nesúhlasí s právnou kvalifikáciou skutku ako trestného činu podľa § 270 ods. 2 Trestného zákona, pretože zo žiadnych dôkazov nevyplýva, že by on sám falšoval alebo pozmenil peniaze, a ani to, že ich dal ako pravé. Z výpovedí svedkýň E., J., U. či K. nevyplynulo, že by potvrdili prevzatia falošných bankoviek od obžalovaného. Svedok G. M. nemôže jednoznačne potvrdiť, že falošné peniaze, ktoré mu vrátili ľudia, od ktorých kúpil mobilné telefóny, sú tie isté peniaze, ktorými mu platil obžalovaný. Obžalovaný ďalej poukazuje na diametrálnu odlišnosť výpovede obžalovanej Q., ktorá vypovedala proti obžalovanému po dohode s prokurátorom a vyšetrovateľkou po prísľube zmiernenia trestu, hoci v inom konaní vedenom na OR PZ Z. V pod sp.zn. ORP-1094/4-VYS-B5-2014, kde menovaná vystupuje ako svedok, si už taká istá nie je (nepočula o čom sa obžalovaný s F. Q. rozprával, nepočula na vlastné uši, že by sa rozprávali o falošných peniazoch). Všetko, čo obžalovaná uvádza v tomto konaní, sú len sprostredkované informácie, ktoré mala z počutia od svojho manžela. - obžalovaný Q. H. dňa 16. 01. 2015 vypovedal, že falošnú 50 € bankovka, ktorou platil, mal z tržieb od zákazníkov a nevie, od koho konkrétne ju dostal. Dňa 27. 01. 2017 už vypovedal, že bankovky mal od obžalovaného Q., pričom vypočúvajúcou bola kpt. N.. Z týchto odlišných výpovedí je zrejmé, že aj obžalovaný H. bol ovplyvňovaný orgánmi činnými v trestnom konaní za účelom kriminalizovať osobu obžalovaného výmenou za spoluprácu a nižší trest. - svedok J. W. jednoznačne potvrdil verziu obžalovaného, že ženu mu kradne peniaze, a preto jej povedal, že sú falošné. - k výroku o treste obžalovaný namieta záver súdu prvého stupňa, že spáchal viac skutkov, keď zákon pozná priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona, ktorá spočíva v spáchaní viacerých trestných činov. Obžalovaný uvádza, že sa jedná o pokračovací trestný čin podľa § 122 ods. 10 Trestného zákona, a o jednočinný súbeh, preto nemožno použiť túto priťažujúcu okolnosť ani vo vzťahu k prečinu podvodu. - písomné odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje obžalovaný za nedostatočné, jeho vinu súd prvého stupňa odvodil len z výpovedí spoluobvinených, čo vzhľadom na prax Najvyššieho súdu SR nemôže byť postačujúce (napr. 1To/1/2015 zo dňa 29. 05. 2015, rozhodnutie obžalovaný v odvolaní cituje) Nakoľko vyššie uvedeným spôsobom došlo k porušeniu práva obžalovaného na spravodlivý súdny proces a jeho vina preukázaná nebola, domáha sa zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa, resp. oslobodenia spod obžaloby. Obžalovaný odôvodnil odvolanie aj prostredníctvom obhajcu podaním doručeným súdu dňa 30. 03. 2017, v ktorom obhajoba nad rámec dôvodov odvolania obžalovaného uvádza, že žiaden zo svedkov nepotvrdil, že by obžalovaného priamo videl falošné peniaze dávať do obehu ako pravé. Výpovede spoluobžalovaných W. Q. a Q. H. sú poznačené ich snahou dosiahnuť pre seba priaznivejší výsledok trestného konania. Vo výpovedi W. Q. sú viaceré nezrovnalosti a informácie, ktoré poskytovala, získala sprostredkovane. Obhajoba ďalej uvádza, že pre uznanie viny nemôže stačiť len nevierohodná výpoveď spoluobžalovaného, ktorá nie je potvrdená ďalšími priamymi alebo nepriamymi dôkazmi, ktoré by preukazovali podiel obžalovaného na páchaní trestnej činnosti, ak navyše nie je možné vylúčiť jej účelovosť motivovanú snahou získať miernejší postih. Vinu obžalovaného nemožno postaviť na tom, že svedok L. Q. využil svoje právo a odmietol vypovedať, a ani na prepisoch hovorov a veciach zaistených pri domovej prehliadke, čo v zásade potvrdzuje aj správa zo dňa 01. 06. 2015, v ktorej sa uvádza, že neboli zistené žiadne dôkazy k osobe Q.. Obhajca, rovnako ako obžalovaný, považuje nevykonanie obžalovaným navrhnutých dôkazov, najmä príslušníka Obvodného oddelenia PZ X. Y., súdom prvého stupňa za porušenie práva na obhajobu. Nakoľko neboli produkované dôkazy, ktoré by obžalovaného jednoznačne usvedčili zo spáchania žalovaných trestných činov, obhajoba navrhla, aby nadriadený súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a obžalovaného spod obžaloby oslobodil. Prokurátor a poškodený G. M., ktorým bolo odvolanie obžalovaného v súlade s § 314 Trestného poriadku doručené, nevyužili svoje právo vyjadriť sa k odvolaniu. Verejné zasadnutie odvolacieho súdu bolo vykonané v neprítomnosti zvoleného obhajcu, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil zo zdravotných dôvodov, avšak za stálej prítomnosti obžalovaného a náhradného obhajcu, ktorý bol obžalovanému pre takýto prípad ustanovený v odvolacom konaní. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obžalovaný navrhol doplniť dokazovanie vykonané na súde prvého stupňa, pretože mu nebolo umožnené prehrať obsah CD, ktoré sú v spise. Ide o záznamy zo sledovania, odposluchov. Túto žiadosť vzniesol už na súde prvého stupňa, keď študoval spis, doposiaľ mu to však nebolo umožnené. Na hlavnom pojednávaní bolo iba konštatované, že bol oboznámený spis, avšak CD neboli na pojednávaní prehraté. V rámci končených návrhov sa náhradný obhajca v plnom rozsahu pridržiaval dôvodov uvedených v písomnom odôvodnení odvolania. Zástupkyňa krajskej prokuratúry navrhla odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa považovala za zákonný. Obžalovaný uviedol, že sa cíti nevinný. Uvedomuje si, že sa dostal do senátu, ktorý sa s touto vecou profesionálne zaoberá, nemôže sa sťažovať, nechá na úvahu senátu, ako sa s celou vecou vysporiada a posúdi jeho vinu. Nerád by prednášal kritické vyjadrenia voči prokuratúre alebo spôsobu vyšetrovania. Konanie voči jeho osobe bolo proti nemu vyslovene namierené, aj spoluobžalovaní rozprávali veci, ktoré nemali odkiaľ vedieť. Jeho spoluobžalovaní sú, dá sa povedať, kajúcnici, so zreteľom na ich právnu kvalifikáciu v porovnaní s právnou kvalifikáciou obžalovaného, čo platí aj o trestoch. Obžalovaný nesúhlasí, a nikdy nesúhlasil s tým, akým spôsobom bola jeho bývalá manželka vypočúvaná. Jeho návrh na konečné rozhodnutie súdu je, aby bol oslobodený spod obžaloby, prípadne aby bola vec vrátená na prvý stupeň. Podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e) Trestného poriadku odvolací súd napadnutý rozsudok zruší, ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona, alebo ak je uložený trest neprimeraný. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného, vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne konštatoval, že odvolanie je prípustné, bolo podané v zákonnej lehote oprávnenou osobou a spĺňa všetky zákonné náležitosti, preto odvolací súd konštatuje absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné, hoci aj z iných dôvodov, než uvádza odvolateľ. Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že súd prvého stupňa vykonal vo veci na hlavnom pojednávaní dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie, zákonným spôsobom, vyvodil z neho správne skutkové závery, avšak pochybil najmä pri prijatí právnych záverov, nakoľko zistený skutkový stav nesprávne právne posúdil a svoje právne závery v odôvodní napadnutého rozsudku dostatočne nevysvetlil. Nedostatkami trpí aj výrok o treste, ktorý nie celkom korešponduje s odôvodnením, a tiež obsahuje nepresnosti v uvádzaní konkrétnych paragrafov, podľa ktorých sa ukladal trest. Nakoľko sa jedná o pochybenia, na ktoré jednak obžalovaný v podstate poukazuje v odvolaní, a jednak ktoré môžu byť dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, bol odvolací súd v zmysle citovaného ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku oprávnený korigovať tieto pochybenia v prospech obžalovaného na podklade ním podaného odvolania. Odvolací súd z predloženého spisového materiálu zistil, že prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V podal dňa 16. 07. 2015 obžalobu na Y. Q. a spol. v bode 1) pre zločin falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 1 Trestného zákona, v bode 2) pre zločin falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona, v bode 3) pre zločin falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 270 ods. 2 Trestného zákona a v bode 4) pre zločin falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 270 ods. 2 Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Na hlavnom pojednávaní obžalovaný Y. Q. učinil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, že je nevinný, preto súd vo vzťahu k nemu vykonal dokazovanie. Vypočul obžalovaných Y. Q., W. Q. a Q. H., svedkov G. M., M. J., O. E., R. K., F. Q. ml. a st., L. Q., J. W., N. U., B. N., znalcov R.. Z. X., R.. V. W., podľa § 268 ods. 2 Trestného poriadku prečítal znalecký posudok z odboru prírodovedného skúmania a kriminalistických analýz a podľa § 269 Trestného poriadku prečítal listinné dôkazy. Obhajoba obžalovaného Y. Q. spočívala v tom, že poprel trestnú činnosť, žiadne falošné bankovky si nezadovažoval a ani ich neprechovával. Od G. M. kúpil 2 mobilné telefóny, ale platil normálnymi peniazmi. Ak by mu aj odovzdal falošné bankovky, mohlo k tomu dôjsť jedine tak, že predavačky nosili obžalovanému celé leto tržbu domov a on si väčšie bankovky odkladal. Vytiahol ich vtedy, keď potreboval. G. peniaze mal schované pred vtedajšou manželkou W. Q., ktorá si občas odtiaľ zobrala 50 € a išla do M.. Ak obžalovaný H. tvrdí, že mu obžalovaný Q. dával 50 € bankovky, z ktorých si mohol 30 € nechať, boli to platby za mak, z ktorých sa odpočítaval dlh obžalovaného Q. voči obžalovanému H. vo výške 4.800 € alebo 3.700 €. Správne postupoval súd prvého stupňa, keď neuveril obhajobe obžalovaného, pretože jeho vina bola na hlavnom pojednávaní jednoznačne preukázaná na základe priamych dôkazov, ktoré navyše podporuje celý rad nepriamych dôkazov. Obžalovaný nepopieral skutkový dej uvedený v obžalobe, keď podstatou jeho obhajoby bolo, že nemal vedomosť o tom, že peniaze uvedené v skutkovej vete boli falzifikátmi, resp. že zaistené falzifikáty nepochádzali od neho, ale od iných osôb. Dokazovanie bolo správne zamerané na okolnosti uvádzania falzifikátov do obehu zo strany obžalovaného, ktorý zaplatil poškodenému G. M. za 2 mobilné telefóny 17 kusmi 50 € bankoviek, odovzdal obžalovanej (t.č. odsúdenej) W. Q. 1 ks bankovky v nominálnej hodnote 50 € za účelom nákupu v potravinách, a napokon minimálne 11 kusov 50 € bankoviek odovzdal za odplatu vo výške 30€/ks t.č. odsúdenému Q. H. za účelom ich uvedenia do ďalšieho obehu. Predovšetkým tieto okolnosti bolo potrebné na hlavnom pojednávaní preukázať, pretože ich možno subsumovať pod znaky skutkovej podstaty zločinu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2 Trestného zákona. Odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním boli odstránené všetky dôvodné pochybnosti o tom, že ku konaniu obžalovaného uvedenému vyššie a konkretizovanému v skutkovej vete skutočne došlo. Z výpovede svedka G. M. vyplýva, že ihneď po obdržaní 17 ks 50 € bankoviek od obžalovaného sa v L. stretol s osobou predávajúcou na inzerát telefón, ktorej týmito bankovkami zaplatil cca 400 €, a bezprostredne potom si išiel kúpiť ďalší telefón do O., tiež na inzerát, a zaplatil zvyškom z uvedených 17 ks. Následne ho predávajúci z L. pod zámienkou kúpy telefónu vylákal na stretnutie, kde ho konfrontoval s tým, že mu svedok zaplatil falzifikátmi. Svedok tomuto mužovi vysvetlil, že o falzifikátoch nevedel, vrátil mu zakúpený telefón, a tento muž mu vrátil bankovky. Svedok následne kontaktoval druhého predávajúceho, vymenil mu falzifikáty za pravé bankovky, a falošné bankovky v počte 17 ks odniesol na políciu. Odvolací súd nezistil žiaden dôvod neveriť svedkovi G. M., pretože jeho konanie po kontakte s obžalovaným, ale najmä po zistení, že nevedomky platil falzifikátmi, zodpovedá logike človeka, ktorý sa nechce dopustiť trestného činu. Ak by svedok úmyselne získal falzifikáty z iného zdroja než od obžalovaného, nebolo by prirodzené, že tieto dobrovoľne odniesol na políciu, čo dokumentuje zápisnica o vydaní veci v spojení s odborným vyjadrením Národnej banky M.. Svedok manipuloval s peniazmi v krátkom časovom rozpätí a v bezprostrednej časovej nadväznosti pri kontakte s obžalovaným, s mužom z L., s mužom z O., opäť s mužom z L. a napokon na polícii, a to v čase od cca 19:00 hod. dňa 14. 11. 2014 do cca 1:45 hod. dňa 15. 11. 2014, kedy bol vykonaný jeho výsluch na polícii. Ak by aj bolo reálne časovo možné, aby svedok v danom čase získal falzifikáty od inej osoby než od obžalovaného, je s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou nemožné, aby táto iná osoba dala svedkovi rovnaký počet falzifikátov ako počet bankoviek, ktorými obžalovaný platil, a tiež aby bolo zhodou náhod, že obžalovaný dal v iných dňoch falzifikáty bankoviek s rovnakou nominálnou hodnotou odsúdeným Q. a H.. V ďalšej časti obžalovaného usvedčili nielen odsúdená W. Q., ale ďalšie dôkazy - nepriame, ktoré logicky vyúsťujú do záveru o pravdivosti výpovede odsúdenej, predovšetkým v tom, že obžalovaný jej dal falzifikát na použitie v obehu, a to s plným vedomím. Predavačky zo M. v X. Y. - O. E., R. K., N. U. a M. J. -poznali obžalovaného ako „E.“, a pri rekogníciách došlo k jeho riadnej identifikácii. Po zachytení 4 ks falzifikátov 50 € bankoviek v tržbe v období, kedy obžalovaný v potravinách pravidelne nakupoval, došlo v predajni k zvýšenej ostražitosti, vrátane obstarania prístroja na kontrolu pravosti bankoviek. Predavačky zhodne uviedli, že obžalovaný spravidla platil 50 € bankovkou za drobný nákup, dokonca konkretizovali, čo zvykol kupovať (mlieko, cigarety). Predavačka O. E. popísala záchyt falošnej 50 € bankovky dňa 15. 01. 2015 kontrolným prístrojom a touto bankovkou platila odsúdená W. Q.. Spomenula si aj na detaily, napr. že táto platila za menší nákup a pritom mala v peňaženke aj zodpovedajúce bankovky. Všetko ihneď oznámila kolegyniam, ktoré rovnaké skutočnosti uviedli aj vo svojich výpovediach, a to aj ohľadom nasledujúcich udalostí, keď odsúdená W. Q. odôvodnila platbu falzifikátom tým, že jej 50 € vydali v Jednote zo 100 € bankovky, a že nevolali políciu a vrátili jej bankovku preto, že prehlásila, že ide na políciu. Odsúdená ale na políciu nešla, pretože si bola vedomá toho, že falzifikát jej dal obžalovaný z kopy bankoviek, o ktorých vedel, že sú falošné. Neobstojí tá časť obhajoby, v ktorej obžalovaný uvádza, že úmyselne zavádzal svoju manželku o tom, že peniaze sú falošné, aby mu ich nekradla, pretože tieto peniaze skutočne falošné boli, čo vyplýva z celého radu vykonaných dôkazov. Okrem spomenutých nepriamych dôkazov v podobe výpovedí predavačiek skutkový dej v tejto časti, a aj v časti predchádzajúcej a nasledujúcej, priamo vyplýva z výpovede t.č. odsúdenej W. Q.. Táto sa obsažne vyjadrila k tomu, že obžalovaný v októbri alebo v novembri 2014 priniesol domov falošné bankovky, o ktorých povedal, že mu ich obstaral F. Q. ml. a že sú falošné, držal ich oddelene od iných peňazí v sáčku a rozmieňal ich na rôznych miestach - kupoval s F. Q. ml, telefóny, platil nimi v M., v V., dával ich na rozmieňanie a splácanie dlhu Q. H., a aj obžalovanej na nákupy v potravinách alebo na platbu za elektrinu. Takúto bankovku, ktorú jej dal obžalovaný z balíčka falošných peňazí použila aj dňa 15. 01. 2015 v M. v X. Y.. Odvolací súd reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného o nevierohodnosti výpovede W. Q., s ktorou sa medzitým rozviedol, a o nátlaku zo strany orgánov činných v trestnom konaní na obsah jej výpovedí, uvádza, že táto už v postavení podozrivej vypovedala voči nemu usvedčujúco, svoje výpovede nemenila ani neskôr v prípravnom konaní a ani na hlavnom pojednávaní, pričom zo spisu nevyplývajú žiadne indície o nezákonnom postupe pri vyšetrovaní. Výpoveď v tom čase obžalovanej W. Q. však odvolací súd považuje za vierohodnú najmä preto, že korešponduje jednak z objektívnymi dôkazmi - falzifikáty pochádzajúce od obžalovaného skutočne boli zaistené, a to vo viacerých navzájom nezávislých prípadoch, kedy spoločným menovateľom bola len osoba obžalovaného, a jednak je v súlade aj s výpoveďou v tom čase obžalovaného Q. H. a so svedeckými výpoveďami G. M. a predavačiek. Odvolací súd ani v časti skutku, v ktorej je obžalovanému Y. Q. kladené za vinu spoločné konanie s t.č. právoplatne odsúdeným Q. H., nemá žiadne pochybnosti o vine obžalovaného a stotožňuje sa so skutkovými závermi súdu prvého stupňa. Tvrdenie obžalovaného, že odsúdenému dával peniaze ako platby za mak a splácanie dlhu, a nevedel, že sú to falzifikáty, neobstojí popri s výpovediach odsúdených Q. H. a W. Q., ktoré obžalovaného jednoznačne usvedčujú. Navyše toto odovzdávanie peňazí odsúdenému za uvedeným účelom nevylučuje vedomosť a úmysel obžalovaného dávať odsúdenému falzifikáty. Hodnotiac výpoveď odsúdeného Q. H. jednotlivo odvolací súd konštatuje, že táto je logická a vysvetľujúca, obsahuje totožné skutočnosti o falzifikátoch, aké uvádzala odsúdená W. Q. (obžalovaný povedal, že sú to falzifikáty, nosil ich v sáčku). Odsúdený vrátil falzifikáty s rovnakým sériovým číslom obžalovanému potom, čo bol prichytený v LIDLi, a bol uňho zaistený zodpovedajúci falzifikát. Zo záznamov z telekomunikačnej prevádzky jednoznačne vyplýva, že obžalovaný s odsúdeným o zamieňaní falzifikátov komunikoval, a táto komunikácia korešponduje s výpoveďou odsúdeného. Konkrétne, obžalovaný hovoril odsúdenému, že jeden chlapec to zamenil, odsúdený opisuje, ako bol s falzifikátom chytený v Y. a má ešte „mak“, ktorý radšej vráti, nevie to predať. Odvolací súd uzatvára, že vyššie rozvedené priame a nepriame dôkazy spolu so záznamami z odposluchov do seba obsahovo zapadajú, nadväzujú na seba a neumožňujú prijať iný záver než ten, že obžalovaný si najneskôr v novembri 2014 obstaral falzifikáty 50 € bankoviek v množstve minimálne 22 ks, a tieto sám a prostredníctvom odsúdených W. Q. a Q. H. uviedol do obehu. Je vylúčené, aby sa falzifikáty dostali do držby obžalovaného nedopatrením, resp. neúmyselne, napr. ako obžalovaný uvádza z tržieb od predavačiek zeleniny, ktoré pre obžalovaného pracovali, alebo od iných osôb obchodujúcich s poškodeným M., pretože takúto verziu vyvrátili odsúdení W. Q. a Q. H., ale aj preto, že by sa opäť jednalo o vysoko nepravdepodobnú zhodu náhod, kedy by sa v troch nezávislých prípadoch - v rôznych sférach obehu peňazí, v rovnakom časovom období, koncentrovali falzifikáty bankoviek s rovnakou nominálnou hodnotou, u jednej osoby - obžalovaného. Takáto náhoda je s poukazom na vykonané dôkazy jednoznačne vylúčená. Vylučujú ju tiež záznamy z odposluchov v časti komunikácie s F. Q., kedy obžalovaný F. Q. oznamuje, že niekto zobral len 3, zatiaľ v malom, bolo by dobré ešte 200 - 300 kíl tých paradajok budúci týždeň, pôjdu 50:50, hovoria ďalej o červených zemiakoch, avšak v kusoch. Táto komunikácia v kontexte s objektívne zistenými skutočnosťami nemohla byť o zelenine, ktorá sa nemeria na kusy, a s poukazom na ročné obdobie nemala sezónu, ale naopak, komunikácia o falzifikátoch zapadá do zisteného skutkového stavu. Aj odsúdená W. Q. telefonicky oznámila obžalovanému, že v M. rozmenila falošnú 50 €. Ostatné dôkazy vykonané súdom prvého stupňa na hlavnom pojednávaní boli buď bezobsažné, keď svedkovia F. Q. ml. a jeho brat L. Q. odmietli vypovedať, svedok F. Q. st. ako bývalý zamestnávateľ obžalovaného ku skutku nič neuviedol, alebo sa jednalo o dôkazy nespôsobilé zvrátiť zistený skutkový stav, keď svedok obhajoby J. W. uviedol, že nikdy nezachytil, že by obžalovaný platil falzifikátmi, a tiež že mu povedal, že žena obžalovaného mu kradne peniaze. Z tejto výpovede nevyplýva, že by obžalovaný neprechovával falzifikáty a neuvádzal ich do obehu. Na základe týchto skutočností odvolací súd dospel k totožným skutkovým záverom ako súd prvého stupňa, a nakoľko hodnotiace úvahy v napadnutom rozsudku boli nedostatočné, odvolací súd ich nahradil vlastnými. Pochybil však súd prvého stupňa pri určení právnej kvalifikácie skutkov uvedených v obžalobe, keď z výroku rozsudku vyplýva, že konanie obžalovaného kvalifikoval ako 4 samostatné trestné činy, avšak v odôvodnení k tejto skutočnosti neuviedol nič. Len z výroku o treste, ktorý má tiež vady, možno dedukovať, že skutky 1) až 4) v napadnutom rozsudku súd prvého stupňa nepovažoval za 4 trestné činy, ale ani za pokračovací trestný čin, pretože ani túto skutočnosť vo výroku ani v odôvodnení neuviedol. Nie je zrejmé, ako sa súd prvého stupňa vysporiadal s otázkou jednočinného súbehu trestných činov podľa § 270 ods. 1 a § 270 ods. 2 Trestného zákona, ako bol uvedený v obžalobe, alebo či považuje súbeh za viacčinný. Tieto vážne pochybenia boli dôvodom pre zrušenie napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku. Odvolací súd konštatuje, že ustanovenia § 270 ods. 1 a § 270 ods. 2 Trestného zákona obsahujú 2 samostatné skutkové podstaty, z ktorých každá postihuje iné konanie páchateľa. Objektívnou stránkou ustanovenia § 270 ods. 1 Trestného zákona je zadováženie a (alebo) prechovávanie falošných alebo pozmenených peňazí bez toho, aby bol prítomný úmysel páchateľa dať ich ako pravé. Ustanovenie § 270 ods. 2 Trestného zákona sa týka páchateľa, ktorý falšuje, pozmení, neoprávnene vyrobí peniaze v úmysle dať ich ako pravé alebo páchateľa, ktorý takéto peniaze dá ako pravé. Úmysel dať falošné peniaze ako pravé je súčasťou výlučne ustanovenia § 270 ods. 2 Trestného zákona, a preto ak je daný, je potrebné postihovať páchateľa len podľa § 270 ods. 2 Trestného zákona a nie súčasne aj podľa § 270 ods. 1 Trestného zákona (obdobne napr. NS ČR č. R33/2005). Aplikujúc uvedené na prejednávaný prípad, kedy je obžalovanému kladené za vinu, že si zadovážil falošné peniaze, prechovával ich a dal ich ako pravé, odvolací súd uvádza, že faktickým predpokladom pre naplnenie kvalifikačného znaku „dá ako pravé“ je predchádzajúce zadováženie falošných peňazí a hoc i krátky čas trvajúca držba, bez ktorých by nebolo možné dať falošné peniaze ako pravé. Ustanovenie § 270 ods. 2 Trestného zákona preto zadováženie a prechovávanie falošných peňazí predpokladá, avšak samostatne ho nepostihuje, keďže je reálne neoddeliteľné od uvádzania falošných peňazí do obehu. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné zrušiť napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, pretože súd prvého stupňa porušil ustanovenie § 270 Trestného zákona. Odvolací súd na podklade správne a zákonne vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní sám rozhodol rozsudkom, ktorým v zmysle vyššie uvedených úvah uznal obžalovaného vinným zo spáchania pokračovacieho zločinu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2 Trestného zákona v časti v jednočinnom súbehu s prečinom podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona a v časti formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, a to na totožnom skutkovom základe, ako bol uvedený v obžalobe. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že za skutky označené v obžalobe 1) až 4) bolo obžalovanému vznesené obvinenie v dňoch 28. 01. 2015 a 19. 02. 2015, pričom obdobie medzi týmito dňami nebolo prerušené vznesením obvinenia za iný trestný čin, keď za skutky, pre ktoré je obžalovaný stíhaný v inom trestnom konaní, mu bolo vznesené obvinenie až dňa 27. 10. 2015. Medzi jednotlivými konaniami obžalovaného spočívajúcimi v uvedení falzifikátov do obehu, t.j. v totožnom konaní, je evidentná objektívna i subjektívna súvislosť. Je teda zrejmé, že konanie obžalovaného je pokračovacím trestným činom v zmysle § 122 ods. 10 Trestného zákona. Odvolací súd prevzal do svojho rozhodnutia záver súdu prvého stupňa o jednočinnom súbehu zločinu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2 Trestného zákona s prečinom podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona, ktorý je možný, a to so zreteľom na to, že obžalovaný jedným konaním dal falošné peniaze ako pravé, čím porušil záujem spoločnosti na ochrane meny, a zároveň tým istým aktom uviedol predávajúceho G. M. do omylu spočívajúceho vo vyvolaní zdania, že platí pravými peniazmi, v dôsledku čoho vznikla poškodenému malá škoda v zmysle § 125 ods. 1 Trestného zákona, a tým bol porušený záujem na ochrane majetku. K odvolacím námietkami obžalovaného, ktoré nie sú pokryté vyššie uvedenými úvahami, odvolací súd uvádza nasledovné: Dňa 02. 03. 2017 obžalovaný vzniesol námietku zaujatosti, ktorú v písomnej forme založil do spisu (č.l. 841). Obsahom námietky je, že senát napomáha prokurátorovi vo vyvolaní presvedčenia u obžalovaných Q. a H., že ak budú svedčiť proti obžalovanému Q., dostanú len podmienečný trest. Toto svoje presvedčenie obžalovaný Q. vyvodil z toho, že ak by prokurátor nemal v úmysle využiť spoluobžalovaných na usvedčenie obžalovaného Q., uzavrel by s nimi už v prípravnom konaní dohodu o vine a treste, alebo by využil iné inštitúty pre spolupracujúcich obvinených. Senát mal po vyhlásení obžalovaných o vine vylúčiť trestnú vec obžalovaného Q. na samostatné konanie, a v ich prípade vyhlásiť rozsudok. Odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom, keď vyhodnotil uvedené skutočnosti ako námietku proti procesnému postupu súdu, o ktorej sa podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku nekoná. Je vecou súdu, či zistí dôvody pre vylúčenie veci zo spoločného konania, pričom inštitút vylúčenia veci je upravený v procesnom predpise - v Trestnom poriadku, z čoho jednoznačne vyplýva, že ak obžalovaný vzhliadol zaujatosť senátu v nevyužití tohto inštitútu, namietal procesný postup. Prijatie ústavnej sťažnosti obžalovaného Ústavným súdom Slovenskej republiky nemožno zamieňať so záverom o nezákonnosti vykonaných dôkazov v konaní pred všeobecným súdom. Právomoc ústavného súdu je určená subsidiárne, tzn. je daná v prípade, ak nemožno porušenie ústavných práv prejednať všeobecným súdom. Vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je ústavný súd alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). V zmysle uvedeného odvolací súd nezistil žiadnu vecnú súvislosť medzi konaním vedeným na ústavnom súde, ktorého predmet vymedzil obžalovaný v ústavnej sťažnosti prieťahmi v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby, a zákonnosťou vykonaných dôkazov. Obžalovaný po podaní obžaloby navrhol vykonať viaceré dôkazy. Po doručení obžaloby a výzvy na oznámenie návrhov na vykonanie dôkazov podľa § 240 Trestného poriadku obžalovaný písomne dňa 27. 07. 2016 navrhol vypočuť svedkov uvedených v obžalobe a tiež príslušníka Obvodného oddelenia PZ Dunajská Lužná (npor. N.) na okolnosť, že keď zistil, že má v držbe falzifikát, tento zničil zapálením pre príslušníkom polície. Zároveň požiadal o založenie všetkých záznamov z jeho odposluchov do spisu. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 03. 03. 2016 obžalovaný prostredníctvom obhajcu o.i. na výsluchu uvedeného svedka trval s tým, že jeho účasť osobne zabezpečí. Na hlavnom pojednávaní dňa 05. 05. 2017 sa obžalovaný explicitne k tomuto návrhu na vykonanie dôkazu nevyjadril, k iným návrhom dôkazov sa vyjadroval. Obhajca uviedol, že zabezpečí uvedeného svedka. Následne písomne požiadal súd o predvolanie svedka z dôvodu, že sa mu ho nepodarilo zabezpečiť. Na hlavnom pojednávaní dňa 21. 07. 2016 obžalovaný na výsluchu svedka trval. Súd prvého stupňa predvolal npor. W. N. na hlavné pojednávanie nariadené na 13. 09. 2016, svedok sa dostavil, avšak obžalovaný nežiadal jeho výsluch z dôvodu, že sa nejednalo o osobu, ktorú mal na mysli. Hlavné pojednávanie bolo odročené bez vyjadrení obžalovaného a obhajcu k navrhovanému dôkazu. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 11. 01. 2017 obžalovaný trval na výsluchu daného svedka s tým, že jeho prítomnosť zaistí obhajoba, navyše navrhol vypočuť svedkov N. a O. za účelom preukázania, že obžalovaný nemal dlhy a teda ani motív páchať trestnú činnosť s dovetkom, že ak sa obhajobe nepodarí zabezpečiť prítomnosť svedkov na ďalšom hlavnom pojednávaní, netrvá na ich vypočutí. Prokurátor explicitne navrhol odmietnuť tieto návrhy na vykonanie dôkazov. Hlavné pojednávanie bolo bez rozhodnutia o návrhoch na vykonanie dôkazov odročené. Dňa 01. 03. 2017 obžalovaný písomne navrhol vypočuť príslušníkov PZ, mjr. T., kpt. N. a npor. L., za účelom ozrejmenia nezákonnosti vedenia výsluchov spoluobžalovaných z prípravného konania. Osobitným podaním doručeným tiež dňa 01. 03. 2017 navrhol opätovný výsluch spoluobžalovaných za účelom odstránenia rozporov v ich výpovediach z hlavného pojednávania a prípravného konania. Na hlavnom pojednávaní dňa 02. 03. 2017 bol vypočutý svedok B. N., obhajca výslovne uviedol, že netrvá na vypočutí svedkov N. a O.. Pre naplnenie požiadavky spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a príslušnej judikatúry (napr. 4Tdo/84/2016)má obžalovaný právo na to, aby sa orgány činné v trestnom konaní a súd adekvátne zaoberali každým jeho procesnom návrhom a rozhodli o ňom najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tak, že im buď vyhovejú alebo ich odmietnu, respektíve rozhodnú, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú. Právo na spravodlivé súdne konanie však nezahŕňa nárok na to, aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi obvineného (obdobne napr. IV. ÚS 252/2004). Za určitých okolností môže dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces vtedy, ak súd nevykoná obžalovaným navrhnuté dôkazy bez toho, aby svoj postup náležite odôvodnil. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa sa procesne riadne vysporiadal s návrhmi obžalovaného na vypočutie svedkov mjr. T., kpt. N. a npor. L. i s návrhom na opätovné vypočutie spoluobžalovaných Q. a H., keď na hlavnom pojednávaní dňa 02. 03. 2017 uznesením návrhy zamietol (správne malo byť "odmietol") a zaprotokoloval aj odôvodnenie tohto postupu v tom význame, že návrhy nesúvisia s prejednávanou vecou, neboli vznesené bezodkladne, a súd nezistil rozpory vo výpovediach spoluobžalovaných z prípravného konania a z hlavného pojednávania. O návrhu na vypočutie svedka W. N. a svedka O. rozhodovať nebol povinný, pretože obhajca uviedol, že na výsluchoch týchto svedkov netrvá. Následne súd prvého stupňa prečítal podľa § 269 Trestného poriadku listinné dôkazy, vrátane prepisov záznamov telefonických hovorov, ku ktorým obžalovaný nevzniesol žiadne pripomienky, a prepisu záznamu zo sledovania s fotodokumentáciou, ktoré obžalovaný tiež nenamietal. Po prečítaní listinných dôkazov procesné strany nemali ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Súd prvého stupňa vyhlásil dokazovanie za skončené. Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa venoval pozornosť návrhom obžalovaného požadovaným spôsobom a nedopustil sa porušenia práva na spravodlivý súdny proces ignoráciou návrhov obžalovaného. Ani z vecného hľadiska nepochybil súd prvého stupňa, keď obžalovaným navrhované dôkazy nevykonal, pretože neboli pre rozhodnutie vo veci podstatné, netýkali sa skutkov, pre ktoré je obžalovaný stíhaný, ale len okolností nespôsobilých ovplyvniť dôkaznú situáciu (finančná situácia obžalovaného, iné konanie obžalovaného neobsiahnuté v skutku). Ak by sa svedeckou výpoveďou preukázalo, že obžalovaný v prítomnosti príslušníka PZ spálil falzifikát bankovky, nebola by táto skutočnosť spôsobilá vyvrátiť ostatné usvedčujúce dôkazy, napr. výpoveď svedka M., ani výpovede spoluobžalovaných, či predavačiek. Táto skutočnosť však nebola predmetom dokazovania ani preto, že obžalovaný na jej objasňovaní v konečnom dôsledku netrval. V časti návrhov na výsluch ostatných troch príslušníkov PZ odvolací súd konštatuje, že odmietnutie týchto návrhov súdom prvého stupňa bolo vecne správne, pretože svedkovia mali vypovedať o tom, ako prebiehali úkony trestného konania, ktoré títo svedkovia buď viedli, alebo sa ich zúčastňovali zo služobných dôvodov. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že predmetom dokazova- nia v trestnom konaní (§ 119 ods. 1 Trestného poriadku) sú okolnosti spáchania trestného činu a nie okolnosti jeho vyšetrovania. Tieto by mohli tvoriť samostatný skutok len v prípade, ak by pri vyšetrova- ní došlo k zneužívaniu právomoci verejného činiteľa, ktoré by bolo ako trestný čin predmetom trestné- ho stíhania (1 Tdo V 16/2011). V spojitosti v výsluchom vyšetrovateľov, resp. policajtov ako svedkov v tej istej veci k obsahu, spôsobu alebo priebehu nimi vykonávaných procesných úkonov vo veci, v ktorej pôsobili ako orgán činný v trestnom konaní, najvyšší súd zastáva názor, že postavenie orgánu činné- ho v konkrétnej trestnej veci je nezlučiteľné s postavením svedka v nej, pretože o tom, akým spôsobom prebiehal úkon trestného konania a aký je jeho obsah svedčí zápisnica o úkone, resp. iná listina o zákonných náležitostiach tohto úkonu. Rovnako ako súd prvého stupňa, ani odvolací súd nevzhliadol potrebu opakovať výsluchy obžalovaných W. Q. a Q. H., keď v ich výpovediach nepostrehol žiadne vážne rozpory, pričom právo navrhovať čítanie ich výpovedí z prípravného konania z dôvodu rozporov obžalovaný pri ich výpovediach na hlavnom pojednávaní nevyužil. Napokon v odvolacom konaní obžalovaný vzniesol návrh na prehratie záznamov na CD nosičoch, ktoré sú obsiahnuté v spise. Odvolací súd podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku odmietol tento návrh, pretože jeho obsahom bolo opätovné objasňovanie skutočností ozrejmených už vykonanými dôkazmi, ako aj objasňovanie bezvýznamných skutočností. Na CD nosičoch sa nachádza obrazový záznam so sledovania obžalovaného, ktorý bol oboznámený na hlavnom pojednávaní prečítaním písomného záznamu a oboznámením fotografií, a navyše tento dôkaz ani jeho obsah nebol pre rozhodnutie súdu významný pre svoju bezobsažnosť. Ďalej CD nosiče obsahujú záznamy telefonických hovorov, ktorých obsah bol na hlavnom pojednávaní objasnený prečítaním ich prepisov v súlade s § 270 ods. 2 Trestného poriadku, k čomu obžalovaný nemal v čase hlavného pojednávania žiadne pripomienky, a nedomáhal sa prehratia týchto záznamov na technickom zariadení. Odvolací súd nezistil žiadnu zákonnú prekážku pre takýto postup súdu prvého stupňa, keď ustanovenie § 270 ods. 2 Trestného poriadku umožňuje oboznámenie celého písomného prepisu záznamu alebo jeho časti, ktorá sa týka dokazovanej skutočnosti. Na tomto mieste odvolací súd považuje za vhodné reagovať aj na žiadosť obžalovaného obsiahnutú v jeho podaní zo dňa 27. 07. 2016, kedy žiadal založenie všetkých záznamov telekomunikačnej prevádzky do spisu. Ako už odvolací súd uvádzal vyššie, nie je potrebné zaoberať sa skutočnosťami nevýznamnými pre rozhodnutie, ako sú tie časti záznamu telekomunikačnej prevádzky, ktoré nesúvisia s trestným činom, a preto bola aj táto časť návrhu obžalovaného nedôvodná. Obžalovaný v súlade so skutočnosťou uvádza, že príkaz na vykonanie domovej prehliadky v jeho obydlí nebol časovo ohraničený. Bol vydaný dňa 21. 01. 2015, a domová prehliadka bola realizovaná až o 5 dní neskôr. Odvolací súd konštatuje, že priamo z Trestného poriadku, ktorý v § 100 a nasl. upravuje inštitút domovej prehliadky, nevyplýva obsahová náležitosť príkazu na vykonanie domovej prehliadky spočívajúca v určení termínu, kedy sa musí príkaz realizovať. Ustanovenie § 100 ods. 2 Trestného poriadku určuje orgánu, ktorý nariadil domovú prehliadku, prípadne policajtovi, povinnosť vykonať domovú prehliadku bez meškania. V súdnej praxi sa napriek absencii zákonnej povinnosti uvádzať presný časový rámec vykonania domovej prehliadky spravidla určuje čas jej vykonania, pričom bežné je určenie lehoty 1 až 2 týždňov od vydania príkazu. Pri určení tohto časového ohraničenia sa vždy zohľadňujú konkrétne okolnosti prípadu, taktika vyšetrovania, praktická stránka možnosti vykonania úkonu a pod. so zreteľom na zdržanlivosť pri zásahoch do ústavných práv zúčastnených osôb. Účelom zákonného určenia, že domovú prehliadku treba vykonať bez meškania, je práve predchádzanie potenciálnej svojvôli policajných orgánov pri organizovaní zásahov do ústavných práv občanov, pričom vzhľadom na vyššie uvedené dôvody určovania približne 1 až 2 týždňových lehôt na vykonanie úkonu, odvolací súd považuje vykonanie domovej prehliadky v čase 5 dní po vydaní príkazu za súladné s požiadavkou bezodkladnosti. Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Súd prvého stupňa pochybil aj vo výroku o treste, keď síce správne uložil obžalovanému úhrnný trest za viac trestných činov, avšak nesprávne podľa ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona, ktoré postihuje viacčinný súbeh trestných činov, a obsahuje asperačnú zásadu, podľa ktorej sa spodná hranica trestnej sadzby najprísnejšieho trestného činu zvyšuje o jednu tretinu z rozdielu trestných sadzieb. Ako už odvolací súd vyššie uviedol, obžalovaný sa dopustil viacerých trestných činov v jednočinnom súbehu, a preto mu bolo potrebné ukladať úhrnný trest podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona v sadzbe pre najprísnejší zo zbiehajúcich sa trestných činov, teda podľa § 270 ods. 2 Trestného zákona. Pri úvahách o druhu a výmere trestu odvolací súd v zmysle § 38 ods. 2 Trestného zákona zisťoval existenciu, závažnosť a pomer priťažujúcich a poľahčujúcich okolností, pričom nezistil žiadne poľahčujúce okolnosti zhodne ako súd prvého stupňa, ale zistil priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona spočívajúcu v spáchaní viacerých trestných činov, čo súd prvého stupňa vo výroku napadnutého rozsudku opomenul. Konštatoval túto okolnosť len vo veľmi strohom odôvodnení. Vzhľadom na zákaz reformationis in peius(zmeny k horšiemu) pri absencii odvolania prokurátora podaného v neprospech obžalovaného však nemohol odvolací súd toto pochybenie súdu prvého stupňa napraviť, pretože by v zmysle § 38 ods. 4 Trestného zákona došlo k zvýšeniu spodnej hranice trestnej sadzby v dôsledku prevahy počtu priťažujúcich okolností nad poľahčujúcimi, čo by predstavovalo neprípustné zhoršenie postavenia obžalovaného. Z tohto dôvodu odvolací súd nepričítal obžalovanému uvedenú priťažujúcu okolnosť a neprihliadal na ňu. Trestná sadzba § 270 ods. 2 Trestného zákona, ktorá je 7 až 10 rokov, neumožňuje uloženie iného druhu trestu ako trestu nepodmienečného, keď závažnosť následku konania obžalovaného vyjadril zákonodarca priamo v pomerne prísnej sadzbe, v ktorej nenechal príliš veľký priestor pre voľnú úvahu súdu. Napriek tomu a s prihliadnutím na konštatovanú absenciu priťažujúcich okolností z právneho hľadiska, odvolací súd vyhodnotil trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov uložený súdom prvého stupňa ako neprimerane prísny, čo bolo dôvodom pre zrušenie napadnutého rozsudku aj podľa § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku. Odvolací súd dospel k záveru, že aj trest odňatia slobody na spodnej hranici trestnej sadzby bude vážnym zásahom do života obžalovaného. Na obžalovaného sa hľadí, akoby nebol odsúdený, mal pracovné návyky, a preto s prihliadnutím na následok trestného činu, ktorý mal vo vzťahu k štátu fakticky nie až tak významný následok v porovnaní s vážnejšími prípadmi falšovania, a vo vzťahu k poškodenému M. dosiahol rozsah malej škody, je dôvodné predpokladať, že možnosti nápravy obžalovaného sú priaznivé. Nebolo preto potrebné ukladať mu trest nad hornou hranicou trestnej sadzby. Obžalovaný nebol doposiaľ vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin, preto ho odvolací súd podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Aj v tejto časti sa súd prvého stupňa dopustil chyby, keď obžalovaného zaradil do príslušného ústavu na výkon trestu podľa § 48 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ktoré v skutočnosti len určuje diferenciáciu výkonu trestu vo všeobecnosti. Odvolací súd prevzal z napadnutého rozsudku do svojho rozhodnutia výrok o náhrade škody z napadnutého rozsudku, ktorý zodpovedal výsledkom dokazovania, hoci ho súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku vôbec neodôvodnil. Aj odvolací súd priznal poškodenému G. M. nárok na náhradu škody vo výške 850 €, čo predstavuje úbytok na jeho majetku spôsobený skutkom, pre ktorý bol obžalovaný uznaný vinným, nárok na náhradu škody bol uplatnený riadne a včas a preto boli splnené podmienky § 287 ods. 1 Trestného poriadku pre priznanie nároku. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.