Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/423/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1611201766 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1611201766.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobkyne: X/ Ž. L., L. L. Č.. XX, X/ H. Y., L. L. Č.. XX, X/ Ž. P., L. K. Č.. XXX/X, R., X/ L. Y.Á., L. Z. Č.. XX, R., všetkých zastúpených Mgr. Darinou Cabadajovou, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, proti žalovaným: X/ R. H., L. K.. G. XXX/XX, H., zastúpenému Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners, s.r.o., so sídlom Prievozská č. 4/B, Bratislava X/ O. H., L. L. Č.. XX, R., X/ R. V.Ý., L. E. X.. Č.. X, L., X/ Ľ. F., L. K. Č.. XX, L., X/ C. F., L. K. Č.. XX, L., X/ H.X. F., L. Z. Č.. XX, L., X/ H. F., L. L. Č.. XX, L., žalovaným 4/ až 7/ zastúpeným JUDr. Janou Hazlingerovou, advokátkou, so sídlom Čapkova č. 8, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalobcov 1/ až 4/ proti rozsudku Okresného súdu Malacky, zo dňa 19. januára 2015, č.k. 27C 91/2011-207 v znení opravného uznesenia zo dňa 22.04.2015, č.k. 27C 91/2011-231, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyne domáhali určenia, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat.úz. R., S. R., S. H., vytvorené geometrickým plánom č. XX/ XXXX zo dňa 05.08.2005 spoločnosti GEODET-TEAM, s.r.o. a to: novovytvorený pozemok registra "C" KN s parc. č. XXXX/X, druh: trvalé trávnaté porasty, o výmere 2.680 m2; novovytvorený pozemok registra "C" KN, parc. č. XXXX/XX, druh: trvalé trávnaté porasty, o výmere 872 m2; novovytvorený pozemok registra "C" KN parc. č. XXXX/XX, druh trvalé trávnaté porasty, o výmere 6m2, patria do dedičstva po nebohom Y. L., X.. XX.XX.XXXX, B.. G. XX.XX.XXXX, naposledy bytom L. Č.. XX. Rozhodol tak podľa § 80 písm. c/ OSP s odôvodnením nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobkýň na požadovanom určení, keď vykonaným dokazovaním zistil, že Y. L. R. H. Ž.S., K.. H., mali na základe Výmeru o vlastníctve pôdy nadobudnúť do vlastníctva nehnuteľnosť časť parcely č. XXXX Y. F..Ú.. R. označenú ako roľa A22 o celkovej výmere 0,5000 ha, následne na základe zápisu o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom zo dňa 26.01.1955 bol tento pozemok pridelený do užívania E. Y. L.. Na základe geometrického plánu č. XXX/XXXX, ktorým bola obnovená časť pôvodnej parcely č. XXXX, označená ako A22, bolo tejto časti pozemku pridelené nové parcelné číslo - XXXX/XX a bol pre túto nehnuteľnosť založený nový list vlastníctva č. XXX, kde bol pozemok parc.č. XXXX/XX, trvalé trávnaté porasty o výmere 1442 m2 zapísaný v prospech Y. L. v podiele 1/2 a Ž. L. v podiele 1/2. Geometrickým plánom č. XX/XXXX bola zameraná zvyšná časť pozemku označená ako A22 z pôvodnej časti pozemku parc.č. XXXX a boli novovytvorené parcely č. XXXX/X, XXXX/XX a XXXX/XX o celkovej výmere 3.558 m2. Novovytvorená parcela č. XXXX/X bola zapísaná na LV č. XXXX ako časť parc.č. XXXX/X a jej vlastníkom podľa súčasného stavu je žalovaný 1/. Novovytvorená parc.č. XXXX/ XX je zapísaná na LV č. XXXX ako časť parc.č. XXXX/X a jej vlastníkmi podľa súčasného stavu sú žalovaní 4/ a 5/ v 1/3 a žalovaní v 6/ a 7/, každý v 1/3. Novovytvorená parc.č. XXXX/XX je zapísaná na LV č. XXXX ako časť parc.č. č. XXXX/X a jej súčasnými vlastníkmi sú žalovaní 2/ a 3/. Žalovaný 1/, právny predchodca žalovaných 2/ a 3/ a právni predchodcovia žalovaných 4/ až 6/ nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe rozhodnutia č.j. OPPLH-P-2003/01748-00035-Vr, právoplatným dňa 22.10.2003 - schváleným projektom pozemkových úprav ako náhradné pozemky, nakoľko tieto pozemky boli na základe vykonanej obnovy evidencie pozemkov a právnych vzťahov k nim (ROEP) rozhodnutím správneho orgánu č. 106-ROEP-2/2001 zo dňa 08.06.2001, vedené v správe Slovenského pozemkového fondu. Žiadosť žalobkýň na Obvodnom pozemkovom úrade v Malackách o navrátenie pozemku v zmysle zákona č. 503/2003 Z.z. bola zamietnutá pre nesplnenie podmienok uvedených v § 2 a 3 cit. zákona. Dospel k záveru, že v danom prípade nie je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení z dôvodu, že pokiaľ štát v rozhodnej dobe prevzal vlastnícke právo k predmetnému pozemku, bez právneho titulu, išlo o prevzatie bez právneho dôvodu, čo je jeden z dôvodov uvádzaných reštitučnými zákonmi pre vydanie veci oprávneným osobám (§ 6 ods. 1 písm. d/ zákona č. 229/1991 Zb.). Skutočnosť, že vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti prešlo na štát v rozhodnej dobe, možno vyvodzovať z vyúčtovania s predchádzajúcim prídelcom zo dňa 26.01.1955, kedy sa podľa tohto vyúčtovania nadobúdateľom predmetnej parcely stalo E. Y. L.. Poukázal na to, že reštitučné predpisy sú vo vzťahu k Občianskeho zákonníku špeciálnou úpravou, a preto ak sa možno domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu, v prípade, ak je daný reštitučný nárok, nemožno na ochranu vlastníctva uplatniť nárok podľa všeobecných právnych predpisov. V prejednávanej veci právne predpisy určovali iný postup pre uplatnenie si svojich práv, žalobkyne aj podali žiadosť o vydanie veci podľa reštitučných zákonov, táto im však bola zamietnutá, pričom proti tomuto rozhodnutiu sa neodvolali, ani inak nenamietali jeho nesprávnosť, a teda nadobudlo právoplatnosť. Poukázal aj na možnosť žalobkýň domáhať sa svojho práva na základe podania námietky voči vykonanej obnove evidencie pozemkov a právnych vzťahov k nim (ROEP), pričom túto možnosť žalobkyne nevyužili v zákonom stanovenej lehote a nie je teda v súčasnej dobe na mieste, aby sa svojho práva domáhali prostredníctvom určovacej žaloby. Uviedol, že aj keď v prípade žalôb o určenie vlastníctva sa naliehavý právny záujem spravidla odôvodňuje potrebou získať rozhodnutie súdu ako podklad pre zápis vlastníctva do katastra nehnuteľností, nemožno bez ďalšieho len z tohto faktu vyvodzovať naliehavý právny záujem žalobcu. To platí práve tam, kde právne vzťahy žalobcov k veci boli istými následkami dotknuté dávno v minulosti, a nie dnes, a nestali sa neistými teraz, ale práve prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva je uvádzané do neistoty právo súčasného vlastníka veci. Poukázal aj na dobromyseľnosť súčasných vlastníkov, resp. ich právnych predchodcov, ktorí svoje vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudli v dobrej viere od štátu, a preto nemali dôvod pochybovať o nesprávnosti nadobúdacieho titulu. Nielen vlastnícke právo žalobkýň, ale aj vlastnícke právo žalovaných, resp. ich právnych predchodcov požíva ústavnú a zákonnú ochranu, a preto nemožno ohroziť ich vlastnícke právo, ktoré nadobudli v súlade s platnými právnymi predpismi na základe rozhodnutia príslušných orgánov a v dobrej viere. V tejto súvislosti poukázal aj na jeden zo základných princípov právneho štátu, a to princíp právnej istoty, keď štát je povinný chrániť právne záujmy osôb podliehajúcich jeho jurisdikcii a musí dbať na to, aby súčasný právny stav nebol spochybňovaný a nevznikla právna neistota. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalobkyniam 1/ až 4/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému 1/ trovy konania na účet jeho právneho zástupcu v sume 437,11 eur. 2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobkyne 1/ až 4/, žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne žiadali napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť a uložiť žalovaným 1/ až 7/ spoločne a nerozdielne zaplatiť im trovy konania a trovy právneho zastúpenia. Namietali, že rozsudok je postihnutý inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to vadou nedostatočného odôvodnenia. Skutočnosť, že súd neposudzoval zápis o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom zo dňa 26.01.1955 ako ničotný právny akt, má za následok, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti pri zdôvodnení svojho rozhodnutia, a ani neuviedol svoju právnu úvahu, ktorá ho viedla k uvedenému záveru, o právnej perfektnosti listiny - zápisu o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom zo dňa 26.01.1955, vydanom vtedajším ONV Bratislava-okolie v Bratislave. Taktiež neuviedol akými úvahami sa súd zaoberal pri vysporiadavaní sa s tvrdením žalobkýň 1/ až 4/ o tom, že v zmysle § 7 ods. 7 zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom (ROEP) sa pripúšťa možnosť odstránenia sporných zápisov, t.j. zápisov medzi výsledkami ROEP-u a údajov vyplývajúcich z iných listín, prostredníctvom ochrany vlastníckeho práva použitím inštitútov podľa osobitných predpisov. Napadnuté rozhodnutie preto považujú za arbitrárne, bez možnosti jeho riadneho preskúmania a posúdenia vzťahov medzi skutkovými zisteniami, vykonanými dôkazmi a úvahami súdu pri hodnotení jednotlivých dôkazov. Namietali aj nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, keď záver o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobkýň na požadovanom určení vyvodil z názoru o prechode vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti na štát v rozhodnej dobe bez právneho dôvodu, ktorú skutočnosť vyvodil zo zápisu o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom zo dňa 26.01.1955, vydaného Okresným národným výborom Bratislava-okolie v Bratislave, pôdohospodársky odbor. Namietali, že v priebehu konania na súde prvej inštancie poukazovali práve na skutočnosť, že nárok na určenie vlastníckeho práva odvodzujú z titulu, že nedošlo k zániku vlastníckeho práva ich právneho predchodcu v súlade s právnymi predpismi. Uviedli, že Výmer o vlastníctve pôdy zo dňa 02.04.1948 bol vydaný Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, podľa § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 104/1946 Sb. SNR je v zmysle príslušných právnych predpisov verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihovný súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia. S poukazom na právny názor Najvyššieho súdu SR v jeho rozhodnutí 4Cdo 123/2003, uverejnený pod R 44/2005, k otázke spôsobilosti výmerov o vlastníctve pôdy ako vkladuschopných listín, namietali, že výmer o vlastníctve pôdy zo dňa 02.04.1948 bol vydaný povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, t.j. orgánom vecne príslušným, nie je preto možné tento výmer za žiadnych okolností považovať za nulitný akt, a preto v súčasnosti mimo rámec správneho súdnictva všeobecné súdy nie sú oprávnené skúmať vecnú správnosť tohto správneho aktu. Z ust. § 23 ods. 2 nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR vyplýva, že právomoc zrušiť tieto listiny s dôsledkom odňatia vlastníckeho práva patrilo Povereníctvu pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu, táto právomoc nikdy podľa príslušných právnych predpisov (vládne nariadenie č. 116/1949 Sb. a č. 122/1951 Sb.) na bývalé národné výbory neprešla, a preto aj zápis bývalého ONV Bratislava- okolie v Bratislave zo dňa 26.01.1955 treba považovať za nulitný akt, keď tento štátny orgán tak rozhodol nad rámce svojich kompetencií a tento nedostatok právomoci má za následok neexistenciu tohto aktu, na ktorú bol súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti. V dôsledku toho ostalo vlastnícke právo ich právneho predchodcu vzniknuté podľa vtedajších predpisov nedotknuté. Taktiež namietali, že v zmysle uvedeného ustanovenia právneho predpisu sa štát nemohol stať vlastníkom, nemohol byť prídelcom, keďže pôda mohla byť pridelená iba osobám v tomto nariadení špecifikovaným. Nesprávne preto súd prvej inštancie posúdil povahu zápisu o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom, keď tomuto ničotnému právnemu aktu pripustil právnu relevanciu a následne na základe ničotného právneho aktu založil neprípustnosť ochrany vlastníckeho práva v zmysle všeobecných predpisov, keď podľa názoru súdu sa mali žalobkyne domáhať svojho práva v rámci reštitučných predpisov. Poukázali na to, že reštitučné konanie, v ktorom sa riadnym spôsobom domáhali ochrany svojich práv v súlade so zákonom č. 503/2003 Z.z., sa právoplatne skončilo vydaním rozhodnutia o nepriznaní práva na navrátenie vlastníctva k pozemkom a nepriznaním práva na náhradu za pozemky v kat. úz. R. práve z dôvodu, že nedošlo k prechodu vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti na štát a neexistuje právny titul prechodu na štát, ktorým by mal právny predchodca žalobkýň 1/ až 4/ stratiť vlastnícke právo. Podľa ustálenej súdnej praxe, vrátane Ústavného súdu SR, právo domáhať sa ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov občianskeho práva zostáva zachované, pretože reštitučné predpisy nemali za následok zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale len uľahčenie obnovenia vlastníckeho práva oprávnených osôb a vzhľadom na to podľa ich názoru bol daný v prejednávanej veci naliehavý právny záujem na podaní určovacej žaloby, pretože len také súdne rozhodnutie môže byť podkladom v konaní o dedičstve, ako aj podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností. V tejto súvislosti poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo 56/2003. Pokiaľ súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na dobromyseľnosť žalovaných namietali, že z hľadiska povahy nadobúdací titul ich právneho predchodcu a nadobúdací titul žalovaných, resp. ich právnych predchodcov, je rovnakej právnej povahy, t.j. ide o rozhodnutie štátneho orgánu a došlo k prekrytiu pôvodného vlastníckeho práva v prípade stretu dvoch vlastníckych práv pri zachovaní nároku pôvodného vlastníka. Podstata nepoctivého konania podľa ich názoru v danom prípade spočíva v nekonaní štátu ohľadne zapísania vlastníctva k spornej nehnuteľnosti do evidencie nehnuteľností v prospech ich právneho predchodcu na základe Výmeru o vlastníctve pôdy zo dňa 02.04.1948 napriek tomu, že štát prostredníctvom knihovných súdov tak bol povinný urobiť v zmysle § 1 ods. 2 nariadenia vlády č. 104/1946 Sb. Súd teda podľa ich názoru porušil základný princíp, podľa ktorého nikto nemôže mať prospech z nepoctivosti, keďže nevzal do úvahy, že štát si nesplnil povinnosť zapísať prevod do evidencie nehnuteľností, pričom ak by tak urobil, nemohli by sa žalovaní dobromyseľne domnievať, že nadobudli vlastníctvo od vlastníka predmetného pozemku, t.j. štátu. Namietali aj záver súdu prvej inštancie o neprípustnosti ochrany vlastníckeho práva prostredníctvom inštitútu podľa všeobecných predpisov v dôsledku výsledkov konania o obnove evidencie k pozemkom, tzv. ROEP. Z ust. § 1 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z.z. vyplýva, že predmetné konanie možno charakterizovať ako administratívne konanie, podstatou ktorého je sumarizácia všetkých dostupných údajov o pozemkoch a právnych vzťahov k nim. Zo žiadneho ustanovenia cit. zákona nevyplýva, že prípadné neuplatnenie práva v rámci tohto konania má za následok jeho preklúziu, resp. akýkoľvek iný vplyv na zánik neuplatneného práva. V tejto súvislosti poukázali aj na ust. § 100 ods. 2 Obč. zákonníka, v zmysle ktorého sa vlastnícke právo nepremlčuje. Ďalej namietali, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávnych skutkových zistení, ku ktorým súd dospel na základe vykonaných dôkazov, a to najmä nesprávne skutkové zistenie súdu o prevzatí vlastníckeho práva k predmetnému pozemku štátom v rozhodnej dobe bez právneho titulu, ku ktorému súd dospel na základe posúdenia zápisu o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom zo dňa 26.01.1955, vydaného Okresným národným výborom Bratislava-okolie v Bratislave. 3. Žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkýň navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že podľa čl. II. a čl. III. Výmeru o pridelení pôdy zo dňa 02.04.1948 mala byť prídelová cena ako aj podrobné podmienky prídelu uvedené v prídelovej listine, ktorú však žalobkyne nepredložili a nie je zrejmé, či prídelová cena bola splatená, resp. či prídelové podmienky boli splnené. Do 31.12.1950 bol zápis do pozemkovej knihy konštitutívny, tzn., že pre nadobudnutie účinnosti výmerov o vlastníctve pôdy bol potrebný zápis vlastníctva v pozemkovej knihe. Ak predchodca žalobkýň o tento zápis nepožiadal, resp., neučinilo tak ani povereníctvo pôdohospodárstva, je pravdepodobné, že podmienky prídelu neboli splnené. Zápis o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom zo dňa 26.01.1955 podľa jeho názoru nemožno považovať za nulitný akt, keďže nejde o priame rozhodnutie o odňatí pôdy, ale iba o následný zápis o finančnom vyúčtovaní, ktorý zrejme nadväzoval na rozhodnutie o odňatí pôdy povereníctvom, resp., vzdanie sa pôdy prídelcom. Tento zápis bol súčasťou príslušnej agendy, čomu napovedá aj číslovanie strany II./2 v pravom hornom rohu, ako aj dlhý časový odstup od ukončenia hospodárenia prídelcu (viac ako 5 rokov). Predmetný zápis o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom treba považovať za platný, pretože na jeho základe reálne nastalo finančné vyrovnanie odchádzajúceho prídelcu so štátom, t.j. nezaplatenie prídelovej ceny, resp. čiastkové vrátenie. Táto skutočnosť je potvrdená aj vlastnoručným podpisom predchodcu žalobkýň. Vzhľadom na uvedené namietal, že právny predchodca žalobkýň sa nikdy nestal právoplatným vlastníkom predmetných nehnuteľností, pretože do 01.01.1951 mal vklad do pozemkovej knihy (intabulácia) konštitutívny - právotvorný význam a účinok. Poukázal na to, že sám prídelca nevyvíjal žiadne úsilie o zápis do pozemkovej knihy (nepodal sám návrh), ani o to nežiadal povereníctvo pôdohospodárstva, ale naopak, pôdu k 31.12.1949 odovzdal novému nadobúdateľovi a pristúpil na finančné vyrovnanie, z čoho vyplýva, že nesplatil prídelovú cenu, neplatil poplatky a dane spojené s pozemkom, a teda nesplnil podmienky prídelu. Žalobkyne, resp. ich predchodca, následne pozemok neužívali a jeho vlastníctva sa žiadnym spôsobom nedomáhali, až do roku 2005, kedy sa domáhali práva na navrátenie vlastníctva a priznanie práva na náhradu podľa zákona č. 503/2003 Z.z., podľa ktorého je možné žiadať navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré v rozhodujúcom období prešli do vlastníctva štátu, alebo inej právnickej osoby. Boli si teda vedomé prechodu vlastníctva na štát, ich žiadosti boli následne zamietnuté. Poukázal na to, že rozhodnutím Okresného úradu v Malackách bolo rozhodnuté o vysporiadaní pozemkov žalovaných v záhradkovej osade k.ú. F., tieto im odobral za náhradu pozemkov v R., ktoré sú teraz súčasťou súdneho konania, pričom tieto projekty boli riadne uverejnené, aj listiny dostupné na verejne prístupných miestach. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie postupoval v duchu zákona a spravodlivo, keď vyhovenie návrhu by znamenalo, že by im dobromyseľne (od štátu) nadobudnuté pozemky boli v priebehu posledných 63 rokov tretíkrát nespravodlivo odobraté. 4. Žalovaný 3/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkýň taktiež navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, a to z totožných dôvodov ako uviedol vo svojom vyjadrení žalovaný 2/. 5. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkýň navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a uplatnil si voči žalobkyniam náhradu trov odvolacieho konania v sume 87,51 eur. Uviedol, že správne súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobkyne nevyužili možnosť podať opravný prostriedok proti zamietavému rozhodnutiu v reštitučnom konaní, ani sa svojich nárokov nedomáhali v konaní o obnove evidencie pozemkov a právnych vzťahov k nim (ROEP), v dôsledku čoho nemá určovacia žaloba opodstatnenie a absentuje v nej naliehavý právny záujem z titulu absencie neistoty v právnom postavení žalobkýň. Za rozhodujúcu považuje aj skutočnosť, že ak by súd prvej inštancie žalobe vyhovel, vniesol by tým neistotu do právneho postavenia všetkých žalovaných, ktorí vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudli dobromyseľne a prislúcha im právna ochrana nadobúdateľov v dobrej viere. Namietal, že žalovaný 1/ nadobudol svoju nehnuteľnosť v dobrej viere od správcu majetku štátu ako dobromyseľný nadobúdateľ, ktorý s prihliadnutím na všetky okolnosti nemal žiadne pochybnosti o správnosti nadobúdacieho titulu vlastníckeho práva, v dôsledku čoho sa stal riadnym vlastníkom nehnuteľnosti a jeho vlastnícke právo požíva ústavnú ochranu. O predmetnú nehnuteľnosť sa žalovaný 1/ riadne staral, zveľaďoval ju a investoval do nej vlastné peňažné prostriedky. Túto nehnuteľnosť nadobudol žalovaný 1/ ako náhradu za nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v k.ú. F.. Vzhľadom na základné princípy ochrany vlastníckeho práva, právnej istoty a stability právnych vzťahov nemožno do jeho vlastníckeho práva zasahovať a spochybňovať ho. Podľa jeho názoru nie je dôvod na priznanie ochrany žalobkyniam zo strany všeobecných súdov, keď nevyužili dostupné právne prostriedky ochrany v zmysle špeciálnej úpravy a dobromyseľným vlastníkom sporných nehnuteľností prislúcha ochrana v ústavnej rovine. Podľa jeho názoru sa súd prvej inštancie v odôvodnení vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej, z odôvodnenia jasne a zrozumiteľne vyplýva, na základe akých dôkazov a právnych noriem žalobu zamietol. Namietal rozpor v tvrdeniach žalobkýň, keď na jednej strane tvrdia, že súd nesprávne právne posúdil zápis o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom a na druhej strane v súvislosti s výmerom o vlastníctve pôdy namietajú, že všeobecné súdy nie sú oprávnené skúmať vecnú správnosť tohto aktu. Z tvrdení žalobkýň, že nedošlo k zániku vlastníckeho práva ich právneho predchodcu v súlade s právnymi predpismi, podľa jeho názoru vyplýva, že sa mali domáhať svojich práv v reštitučnom konaní, keď práve reštitučné predpisy uvádzajú ako jeden z dôvodov na vydanie veci prevzatie bez právneho titulu. Uvedené skutočnosti vychádzajú zo spomínaného vyúčtovania s predchádzajúcim prídelcom, na základe ktorého sa nadobúdateľom nehnuteľnosti stalo E. Y. L.. Za irelevantné považoval tvrdenia žalobkýň, že nikto nemôže mať prospech z nepoctivosti spočívajúcej v nekonaní štátu ohľadne zápisu vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti do príslušných evidencií v prospech ich právneho predchodcu a uviedol, že pokiaľ sa žalobkyne domnievajú, že v danom prípade štát pochybil, mali sa so žalobou obrátiť na súd a žalovať o náhradu škody príslušný orgán, ktorý si podľa ich názoru nesplnil povinnosti v súvislosti so zápisom vlastníckeho práva. S poukazom na preventívny charakter určovacej žaloby namietali, že v danom prípade neexistuje na strane žalobkýň stav neistoty a ohrozenia práva, keďže sa v reštitučnom konaní nedomáhali svojich práv u odvolacieho orgánu. 6. Žalovaní 4/ až 7/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkýň navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, a to z dôvodov v ňom uvedených, ako aj vzhľadom na skutočnosti, ktoré žalovaní uviedli vo svojich doterajších vyjadreniach a písomných podaniach. 7. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") účinného od 01. 07. 2016; preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 370 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkýň 1/ až 4/ je dôvodné. 8. V prejednávanej veci sa žalobkyne 1/ až 4/ domáhali určenia, že nehnuteľnosti špecifikované v petite žaloby patria do dedičstva po X.. Y. L., B.. XX.XX.XXXX. Tvrdili, že sú právnymi nástupcami poručiteľa Y. L., keď žalobkyňa 1/ bola jeho manželkou a žalobkyne 2/ až 4/ boli jeho dcérami. Právnemu predchodcovi a žalobkyni 1/ boli sporné nehnuteľnosti pridelené do vlastníctva Výmerom o vlastníctve pôdy zo dňa 02.04.1948, vydaným Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, ako prídelcovia predmetnú nehnuteľnosť užívali a hospodárili na nej, pridelená nehnuteľnosť im nebola odňatá, a ani sa jej nevzdali, z čoho vyplýva, že vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti zostalo zachované. 9. Podľa § 80 písm. c/ OSP, účinného v čase vydania napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. 10. V zmysle cit. ustanovenia je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení základnou podmienkou prípustnosti vecného prejednania určovacej žaloby a dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva, v čase rozhodovania je daný naliehavý právny záujem, zaťažuje žalobcu. Určovacou žalobou sa možno domáhať vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívne určenie) alebo tu nie je (negatívne určenie), pokiaľ má žalobca na takomto určení naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že jeho právo, resp. právne postavenie, je bez tohto určenia ohrozené alebo neisté a výrok súdu o určení toto ohrozenie alebo neistotu alebo neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje bez toho, aby ukladal splnenie nejakej povinnosti. Naliehavý právny záujem na určení je potom daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho práva, resp. postavenia, a ktorý možno týmto právnym prostriedkom odstrániť. 11. Určovacia žaloba má preventívnu povahu a má za účel poskytnúť ochranu právnemu postaveniu žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu právneho stavu alebo práva; nie je preto opodstatnená tam, kde právny vzťah alebo právo už boli porušené a kde je preto právnym prostriedkom ochrany právneho vzťahu alebo práva žaloba o plnenie. V prípade, ak možno žalovať o splnenie povinnosti, môže však byť naliehavý právny záujem na určení daný vtedy, ak sa určovacou žalobou vytvorí pevný základ pre právne vzťahy medzi účastníkmi sporu a predíde sa tak prípadným ďalším žalobám o plnenie, alebo ak žaloba o plnenie nerieši alebo ani nemôže riešiť celý obsah a dosah sporného právneho vzťahu alebo práva. 12. Ak je predmetom určovacej žaloby určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, pri posudzovaní existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení je potrebné prihliadnuť aj na skutočnosť, že len také súdne rozhodnutie môže byť podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností, a preto v zásade platí, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorej ako vlastník je v katastri nehnuteľností zapísaný niekto iný. 13. V prejednávanej veci súd prvej inštancie v súlade s ust. § 80 písm. c/ OSP skúmal existenciu naliehavého právneho záujmu žalobkýň 1/ až 4/ na určení, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich právnom predchodcovi, ktorá je zákonom stanovenou podmienkou vecného prejednania určovacej žaloby. Dospel k záveru, že v danom prípade žalobkyne nemajú naliehavý právny záujem na požadovanom určení z dôvodu, že mali možnosť uplatniť si svoj nárok podľa reštitučných predpisov, pričom vychádzal z predčasného právneho záveru, že vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti prešlo na štát v rozhodnej dobe, keď dostatočne neodôvodnil vyvodenie tohto záveru z predloženého vyúčtovania s predchádzajúcim prídelcom zo dňa 26.01.1955, ktorým mal za preukázané jednak pridelenie spornej nehnuteľnosti E. Y. L. do užívania a na základe ktorého zároveň konštatoval, že E. Y. L. sa stalo nadobúdateľom predmetnej parcely, avšak tento dôkaz nevyhodnotil dostatočne v súlade s ust. § 132 OSP, účinného v čase vydania napadnutého rozsudku, a neposúdil právne účinky tohto aktu z hľadiska príslušných právnych predpisov, taktiež tento dôkaz neposúdil v súvislosti s ďalšími vykonanými dôkazmi a skutočnosťami, ktoré v konaní vyšli najavo, keď sa nevysporiadal aj s námietkami žalovaných, ktorí v konaní namietali už samotné nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam právnym predchodcom žalobkýň a následne sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal ani so skutočnosťou, že rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Malackách zo dňa 12.05.2005 žalobkyniam nebolo priznané právo na navrátenie vlastníctva k pozemkom a nebolo im priznané právo na náhradu za pozemky v F..Ú.B.. R. práve z dôvodu nesplnenia podmienok § 2 a § 3 zákona, keď správny orgán dospel k záveru, že vlastníctvo zostalo zachované; a to aj z hľadiska ust. § 135 ods. 2 OSP. 14. S uvedenými rozhodujúcimi skutočnosťami, ako aj námietkami strán, sa súd prvej inštancie nezaoberal a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa s nimi nevysporiadal a vzhľadom na to odôvodnenie napadnutého rozsudku súdom prvej inštancie nemožno považovať za dostatočné a presvedčivé, a preto odvolací súd posúdil ako dôvodné námietky žalobkýň, týkajúce sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku pre nedostatočné odôvodnenie. 15. Podľa ustálenej judikatúry Slovenskej republiky je súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, výstižne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nároku a obranou proti takémuto uplatňovanému nároku. Rozhodnutie súdu musí zodpovedať zákonným požiadavkám, ktoré vymedzujú obligatórne náležitosti odôvodnenia rozsudku, významné z hľadiska kontroly správnosti rozhodnutia a postupu súdu pri jeho vydávaní, resp. z hľadiska preskúmateľnosti, opodstatnenosti a spravodlivosti jeho výroku. Dodržanie zákonných náležitostí pri formulovaní odôvodnenia rozhodnutia predpokladá, že z neho bude vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, že sa v ňom súd adekvátne čo do myšlienkových postupov racionálne logickým spôsobom vysporiada so všetkými dôkazmi, ako aj so skutočnosťami, ktoré inak v konaní vyšli najavo, a tiež aj s argumentačnými tvrdeniami strán sporu, na ktorých spočívajú ich námietky a je založená ich obrana, pokiaľ majú vzťah k prejednávanej veci. 16. Vhzľadom na absenciu dostatočného vysvetlenia myšlienkového postupu (úvah) súdu prvej inštancie z hľadiska skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel pri riešení otázky majúcej pre posúdenie veci rozhodujúci význam, ktorou je existencia naliehavého právneho záujmu žalobkýň na požadovanom určení, je jeho rozsudok vo výroku, ktorým žalobu zamietol, nedostatočne odôvodnený (nepreskúmateľný), pretože nespĺňa zákonné náležitosti odôvodnenia, a je tak v rozpore s ust. § 157 ods. 2 OSP v znení účinnom do 30.06.2016 (§ 220 ods. 2 CSP) a z neho vyplývajúcej požiadavky preskúmateľnosti a presvedčivosti súdnych rozhodnutí. 17. S poukazom na tento nesprávny procesný postup, spočívajúci v nedostatočnom a nepresvedčivom odôvodnení napadnutého rozsudku, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobkyniam uplatňovať procesné právo na riadne odôvodnenie rozsudku, keď im uprel právo dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom, a tým aj možnosť v odvolacom konaní náležite skutkovo a právne argumentovať proti jeho záverom z hľadiska dôvodov, pre ktoré žalobe nevyhovel, a to do tej miery, že tým porušil právo žalobkýň na spravodlivý súdny proces. Rozhodnutie vo veci samej odvolacím súdom by však za tohto stavu veci v celom rozsahu nahrádzalo prvoinštančné rozhodnutie, čím by bolo stranám sporu odopreté právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde, a tým aj možnosť preskúmania správnosti záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel právnym posúdením skutkových zistení z hľadiska tých rozhodujúcich skutočností, ktoré považoval za významné na rozdiel od súdu prvej inštancie, ktorý sa nimi buď vôbec dostatočne náležite nezaoberal, alebo opomenul zaoberať. Posúdenie podstaty veci v rámci dvojinštančného súdneho konania je rovnako súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Požiadavke rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti konania je možné učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím a z toho dôvodu nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 18. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a vec mu vrátil podľa § 391 ods. 1 CSP na ďalšie konanie, v ktorom súd prvej inštancie posúdi dôvodnosť námietok žalovaných, týkajúcich sa nadobudnutia vlastníckeho práva právnym predchodcom žalobkýň, vyhodnotí vykonané dôkazy v súlade s ust. § 191 CSP (predtým § 132 OSP), najmä zápis o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom zo dňa 26.01.1955 z hľadiska možného zániku vlastníckeho práva k prídelu, vysporiada sa aj s rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Malackách zo dňa 12.05.2005 z hľadiska záverov týkajúcich sa dôvodov nepriznania reštitučného nároku žalobcom, a na základe toho znovu posúdi existenciu naliehavého právneho záujmu žalobkýň na určení vlastníckeho práva z hľadiska ich možnosti domáhať sa ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu z dôvodu prechodu sporných nehnuteľností na štát v rozhodnom období, v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu a svoje úvahy, na základe ktorých dospeje k rozhodnutiu náležitým (zákonným, zrozumiteľným) spôsobom, odôvodní. 19. O náhrade trov rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci podľa § 396 ods. 3 CSP. 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).