Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/16/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1611201766 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 12. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1611201766.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobkýň: X/ H. Y., X.. XX.X.XXXX, L. L. Č.. XX, X/ Ž. P., X.. XX.X.XXXX, K. Č.. XXX/X, R., X/ L. Y., X.. X.X.XXXX, L. Z. Č.. XX, R., všetkých zastúpených Mgr. Danicou Cabadajovou, advokátkou so sídlom Malacká č. 28, Stupava, proti žalovaným: X/ R. H., X.. XX.XX.XXXX, L. K.. G. XXX/XX, H., zastúpenému advokátskou kanceláriou Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners, s.r.o., so sídlom Prievozská č. 4/B, Bratislava, X/ O. H., X.. XX.X.XXXX, L. L. Č..XX, R., X/ R. V., X.. XX.X.XXXX, L. E. X.H.. Č.. X, L., X/ Ľ. F., X.. X.X.XXXX, L. K. XX, L., X/ C. F., X.. XX.X.XXXX, L. K. Č.. XX, L., X/ H. F., X.. X.X.XXXX, L. Z. Č.. XX, L., X/ H. F., X.. XX.XX.XXXX, L. L. Č.. XX, L., žalovaným 4/ až 7/ zastúpeným JUDr. Janou Hazlingerovou, advokátkou so sídlom Nobelova č. 9, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalobkýň proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 2. augusta 2019, č.k. 27C/91/2011-376 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaným 1/ až 7/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyne 1/, 2/ a 3/ po zmene petitu pripustenej súdom prvej inštancie uznesením sp. zn. 27C/91/2011-316 zo dňa 20.5.2019 domáhali určenia, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území R., S. R., okres Malacky, vytvorené geometrickým plánom č. XX/XXXX zo dňa 5.8.2005 spoločnosti GEODET - TEAM, spol. s.r.o. so sídlom Partizánska 23, Bratislava, tvoriaceho nerozdielnu časť rozhodnutia súdu prvej inštancie, a to: novovytvorený pozemok registra "C" KN, s parc. č. XXXX/X, druh trvale trávnaté porasty o výmere 2.680 m2; novovytvorený pozemok registra "C" KN, s parc. č. XXXX/XX, druh trvale trávnaté porasty o výmere 872 m2; a novovytvorený pozemok registra "C" KN, s parc. č. XXXX/XX, druh trvale trávnaté porasty o výmere 6 m2; v podiele 1/2 patria do dedičstva po nebohom Y. L., X.. XX.X.XXXX, B.. G.C. X.X.XXXX a v podiele 1/2 patria do dedičstva po Ž. L., K.. H.S., X.. XX.X.XXXX, B.. G. X.X.XXXX. Uviedol, že žalobou sa pôvodné žalobkyne 1/ až 4/ domáhali určenia, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom Y. L., X.. XX.X.XXXX, B.. G. X.X.XXXX a počas konania, dňa 1.9.2018 zomrela pôvodná žalobkyňa 1/ Ž. L. a na návrh pôvodne označených žalobkýň 2/ až 4/ rozhodol uznesením spisovej značky 27C/91/2011-316 zo dňa 20.5.2019 zároveň o pokračovaní v konaní s nimi ako so žalobkyňami 1/, 2/ a 3/, ktoré sú právnymi nástupcami po zomrelej žalobkyni 1/, ako jej dedičky podľa vyjadrenia notárky JUDr. Danice Molnárovej. Vykonaným dokazovaním zistil, že Výmerom vydaným Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy podľa § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR o vlastníctve pôdy pridelenej podľa nariadenia č.104/1945 Sb. n. SNR zo dňa 2.4.1948, číslo: 112i/48-i boli právnym predchodcom žalobkýň Y. L. a jeho manželke Ž., K.. H. ako prídelcom pridelené do vlastníctva nehnuteľností v kat. území R. o celkovej výmere 0,5000 ha, ktoré v prídelovom pláne sú označené vo vl. č. 1 časť parcely č. XXXX označená A22 roľa o výmere 0,5000 ha každému v ideálnej časti 1/2 + 1/2. Zo zápisu o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom zo dňa 26.1.1955 vyplýva, že prídelca (L. Y. C. H. Ž.) opúšťa prídel v L. Č..G.. XX ku dňu 31.12.1949, výmera prídelu je 0,5000 ha, ide o roľu, na ktorej prídelca hospodáril od 1948 do 31.12.1949. Nový nadobúdateľ JRD L. preberá prídel od 1.1.1950. V listine je pripomienka odchádzajúceho prídelcu, že všetky poľnohospodárske pozemky od 1.1.1950 prevzalo do užívania JRD v L.. Pri podpise odchádzajúceho prídelcu je iba podpis L. Y. (bez manželky). Rozhodnutím č.j. ObPÚ/2004/475-Vr zo dňa 13.5.2004 Obvodný pozemkový úrad schválil vykonanie projektu pozemkových úprav na vysporiadanie vlastníctva pozemkov v záhradkovej osade X- XX J. F., F.. Ú. F.. Na základe tohto rozhodnutia sa nadobúda vlastníctvo k pozemkom v samostatnom obvode zriadenej záhradkovej osady a v samostatnom obvode náhradných pozemkov, tak ako vyplýva z projektu pozemkových úprav. Rozhodnutím Pozemkového úradu v Malackách zo dňa 12.5.2015 sa žalobkyniam a poručiteľke nepriznalo právo na navrátenie vlastníctva k pozemkom a nepriznalo sa právo na náhradu za pozemky v k.ú. R., pretože neboli splnené podmienky uvedené v § 2 a v § 3 zákona č. 503/2003 Z.z. Na základe geometrického plánu č. XXX/XXXX Y. A.. H. E., bola obnovená časť pôvodnej parcely č. XXXX, označená ako A22, bolo tejto časti pozemku pridelené nové parc. č. - XXXX/XX a bol pre túto nehnuteľnosť založený nový list vlastníctva č. XXX, kde bol pozemok parc. č. XXXX/XX trvalé trávnaté porasty o výmere 1.442 m2 zapísaný v prospech Y. L. v podiele 1/2 a Ž. L. v podiele 1/2. Geometrickým plánom č. XX/XXXX vyhotoveným Ing. Marekom Javorom bola zameraná zvyšná časť pozemku ako A22 z pôvodnej časti pozemku parc. č. XXXX a boli novovytvorené parcely č. XXXX/X, XXXX/XX a XXXX/XX o celkovej výmere 3.558 m2. Novovytvorená parcela č. XXXX/X bola zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX ako časť parcely č. XXXX/X a jej vlastníkom podľa súčasného stavu je žalovaný 1/. Novovytvorená parcela č. XXXX/XX je zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX ako časť parcely č. XXXX/X a jej vlastníkmi podľa súčasného stavu sú žalovaní 4/ až 7/. Novovytvorená parcela č. XXXX/XX je zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX ako časť parcely č. XXXX/X a jej súčasnými vlastníkmi sú žalovaní 2/ a 3/. Žalovaný 1/, právny predchodca žalovaných 2/ a 3/ a právni predchodcovia žalovaných 4/ až 7/ nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe rozhodnutia č.j. OPPLH- B-2003/01748-00035-Vr, právoplatného dňa 22.10.2003 - schváleným projektom pozemkových úprav ako náhradné pozemky, nakoľko tieto pozemky boli na základe vykonanej obnovy evidencie pozemkov a právnych vzťahov k nim (ROEP) rozhodnutím správneho orgánu č. 106-ROEP-2/2001 zo dňa 8.6.2001 vedené v správe Slovenského pozemkového fondu. Oznámením Katastrálneho úradu v Bratislave, Správa katastra Malacky zo dňa 18.11.2005 bolo žalobkyniam oznámené, že predmetné parcely boli na základe rozhodnutia č. OPPLH-B-2003/01748-00035-Vr, právoplatné. 22.10.2003 - schváleným projektom pozemkových úprav pridelené iným fyzickým osobám ako náhradné pozemky. Z odpovede Slovenského pozemkového fondu Bratislava na žiadosť o vrátenie pozemku parc. č. XXXX Y. F..Ú.. R. súd zistil, že žalobkyniam a poručiteľke (pôvodnej žalobkyni 1/) bolo oznámené, že ich žiadosti nie je možné vyhovieť z dôvodu už existujúceho vlastníctva fyzických osôb k dotknutým pozemkom. Prídelovú listinu, ktorou bol pozemok A22 pridelený poručiteľom žalobkýň, bolo potrebné si dať zapísať na list vlastníctva v rámci konania o obnove evidencie pozemkov a právnych vzťahov k nim (ROEP), ktoré bolo v katastrálnom území R. právoplatne ukončené v roku 2001. Zistený skutkový stav posúdil podľa § 1, § 23 odsek 1, 2 nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení poľnohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa, §1 odsek 1, 2 nariadenia č. 104/1946 Sb. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy pridelenej podľa nar. č. 104/45 Sb., § 68 ods. 3 Vládního nařízení č. 8/1928 Sb. o řízení ve věcech náležejících do působnosti politických úřadů (správní řízení), § 2, § 3 ods. 1 písm. o/ zákona č. 503/2003 Z.Z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov a dospel k záveru, že výmer o vlastníctve pôdy zo dňa 2.4.1948 vydaný Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy pod č. 112i/48-i je platnou listinou, lebo spĺňa po formálnej aj obsahovej stránke všetky zákonné podmienky; touto listinou právni predchodcovia žalobkýň 1/ až 3/ nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, keď z nariadenia č. 104/1946 Sb. SNR vyplýva, že pre nadobudnutie vlastníckeho práva sa nevyžadoval vklad do pozemkových kníh, pretože samotný výmer bol dokladom o vlastníctve pôdy; zápis výmeru v tom čase mal iba deklaratórne účinky. Z § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1946 Sb. SNR tiež vyplýva, že Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy mohlo ešte pred zaplatením prídelovej ceny vydávať prídelcom výmery o vlastníctve pôdy pridelenej im podľa uvedeného nariadenia, z ktorého tiež nevyplýva, že prípadné nezaplatenie prídelovej ceny by znamenalo stratu už nadobudnutého vlastníckeho práva, ako tvrdili žalovaní. V konaní nebolo preukázané, že by predmetný výmer bol niekedy zrušený a pridelený majetok bol právnym predchodcom žalobkýň odňatý a pridelený inej osobe, a to oprávneným orgánom, ktorým bolo povereníctvo Slovenskej národnej rady pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu podľa § 23 nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR. Zápis o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom zo dňa 26.1.1955 vyhodnotil ako listinu vzhľadom na jej obsah neurčitú, keď z nej nie je zrejmé o aký prídel presne ide, resp. aké konkrétne nehnuteľnosti prídelca opúšťa; v zápise nie sú nehnuteľnosti identifikované a je v ňom uvedené, že sa jedná o prídel v L., X. Y. F.. Ú. R., a teda táto listina obsahovo nekorešponduje s výmerom zo dňa 2.4.1948. Pri podpise odchádzajúceho prídelcu na zápise je uvedený iba Y. L. a nie obaja prídelcovia podľa výmeru. Neprihliadol preto na túto listinu, keďže z nej nevyplynulo, že by mala súvis s nehnuteľnosťami uvedenými vo výmere zo dňa 2.4.1948. Žalobkyne v konaní tvrdili, že prídelcovia riadne užívali prídely až do času zmeny právneho režimu, kedy prídely boli "prevzaté JRD", čo znamená, že pridelené nehnuteľnosti právni predchodcovia žalobkýň nemohli reálne užívať ako vlastné, bola im odňatá možnosť vec držať, užívať ju a požívať jej plody a úžitky, hoci formálne pozbavení svojho vlastníckeho práva neboli. Dospel k záveru, že v danom prípade došlo k prevzatiu nehnuteľnosti štátom bez právneho dôvodu (titulu), s ktorým vtedy platné právo spájalo prechod vlastníckeho práva. Vzhľadom na to sa nestotožnil s Rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Malackách zo dňa 12.5.2005, s jeho odôvodnením, že by neboli splnené podmienky na navrátenie vlastníctva podľa § 2 a 3 zákona č. 503/2003 Z.z., pretože tu bol dôvod na vyhovenie žiadosti žalobkýň na navrátenie vlastníctva podľa § 3 ods. 1 písm. o/ zákona, teda z dôvodu prechodu majetku na štát v dôsledku prevzatia nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Zdôraznil, že samotná existencia reštitučného zákonodarstva, ani prípadné uplynutie lehoty na uplatnenie reštitučného nároku, resp. nepodanie opravného prostriedku proti zamietavému Rozhodnutiu Obvodného pozemkového úradu v Malackách, nemohlo spôsobiť nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobkýň na požadovanom určení a prihliadol na to, že ak je predmetom určovacej žaloby určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, len takéto súdne rozhodnutie môže byť podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností, a preto v zásade platí, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorej ako vlastník je v katastri nehnuteľností zapísaný niekto iný. Zaoberal sa aj otázkou dobrej viery nadobúdateľov vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, na ktorú sa odvolávali žalovaní a uviedol, že nielen vlastnícke právo žalobkýň, ale aj vlastnícke právo žalovaných resp. ich právnych predchodcov požíva právnu a zákonnú ochranu, pretože súčasní vlastníci, resp. ich právni predchodcovia, svoje vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudli v dobrej viere od štátu, a nemali dôvod pochybovať o správnosti nadobúdacieho titulu. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR spis. zn.: I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016, podľa ktorého z hľadiska poskytnutia ústavno-právnej ochrany je treba postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a pokiaľ nemožno zachovať maximum obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. Po zvážení všetkých okolností daného prípadu sa priklonil na stranu dobromyseľných nadobúdateľov (žalovaných 1/ až 7/), ktorých vlastnícke právo, ktoré nadobudli v súlade s platnými právnymi predpismi, na základe rozhodnutia príslušného štátneho orgánu a v dobrej viere, nemožno ohroziť. Konštatoval, že žalobkyne sa nedostatočne zaujímali o svoje vlastníctvo, na ktoré si prvýkrát spomenuli až v roku 2004 a nevyužili dovtedy viaceré zákonné postupy, či už v zmysle reštitučného zákonodarstva alebo v rámci konania o obnovenej evidencii pozemkov (ROEP), a preto aj s poukazom na názor Ústavného súdu SR žalobu zamietol. Náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobkyne 1/ až 3/ sú povinné spoločne a nerozdielne nahradiť trovy konania žalovaným 1/ až 7/. 2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobkyne, žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a ich žalobe vyhovieť v celom rozsahu. Zároveň žiadali priznať im náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. Odvolanie odôvodnili tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia vecí. Namietali, že rozsudok je postihnutý inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to nedostatočným odôvodnením a arbitrárnosťou rozhodnutia. S poukazom na § 220 ods. 2 C.s.p. a ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva namietali, že rozsudok nezodpovedá zákonným požiadavkám na jeho riadne odôvodnenie, a to predovšetkým v podstatnej právnej otázke a právnej argumentácie dobromyseľnosti žalovaných. V predmetnej veci sa súd prvej inštancie napriek osobitnej povahe konania a podstatnej právnej otázke, t.j. kolízii vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a dodržiavanie zásady "nemo iuris", s vlastníckym právom neskoršieho dobromyseľného nadobúdateľa, právnym posúdením a vlastnou právnou úvahou zaoberá len v jednom odseku, v ktorom iba stroho, bez náležitej právnej analýzy a odôvodnenia, sumarizuje žalovanými tvrdený nezáujem žalobkýň o ich vlastnícke právo, pričom sa nezaoberal námietkami žalobkýň uvedených v č.l. II a ich vyjadrenia zo dňa 4.7.2019. Neuviedol ani, prečo tieto ich námietky nepovažoval za relevantné pri posudzovaní merita veci. V danej právnej otázke zásadného právneho významu nie je zrejmé, či sa súd zaoberal so vznesenou argumentáciou a námietkami všetkých strán sporu; ako túto vznesenú argumentáciu vyhodnotil a akými právnymi úvahami sa súd prvej inštancie zaoberal pri ich posudzovaní. Ďalej namietali nesprávne právne posúdenie námietok žalovaných týkajúcich sa dobrej viery žalovaných, ako neskorších vlastníkov sporných nehnuteľností, a to vo väzbe na stret vlastníckych práv. Zdôraznili, že rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015, z ktorého vychádzal súd prevej inštancie, uvádza, že pri strete dvoch vlastníckych práv je potrebné zo strany všeobecného súdu podrobne a dôsledne posúdiť z ohľadom na individuálne okolnosti každého prípadu. Predmetný nález Ústavného súdu SR sa dotýka iného skutkového stavu, kedy predmetom nebolo vlastnícke právo nadobudnuté výmerom o vlastníctve pôdy a aj odlišnej právnej oblasti, a to obchodno-právnej, a nie civilno-právnej. Nemožno preto závery tohto nálezu Ústavného súdu zovšeobecňovať a generalizovať, a to aj vzhľadom na existenciu neskorších odchylných rozhodnutí toho istého senátu Ústavného súdu SR a v tejto súvislosti poukázali na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 239/2016 zo dňa 20.4.2016. Uviedli že zásada ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere okrem toho, že právo musí byť nadobudnuté v dobrej viere, vychádza z toho, že právo bolo skutočne nadobudnuté a teda, že niekto sa stal jeho subjektom, a preto nemôže byť tohto práva zbavený dodatočným odpadnutím právneho dôvodu, na ktorého základe sa stal prevodca (predchádzajúci prevodca) vlastníkom veci. Predpokladom uplatnenia tejto zásady, a teda aj princípu právnej istoty je, že nadobúdateľ vec nadobudol od skutočného vlastníka, a nie od nevlastníka. Ak tieto atribúty nie sú splnené, tak neskorší dobromyseľný vlastník môže požívať iba práva a povinnosti oprávneného držiteľa, ale nie možnosti ochrany nedotknuteľnosti vlastníckeho práva ako požíva pôvodný vlastník. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vzájomný vzťah dobrej viery žalovaných a nadobúdanie vlastníckeho práva od nevlastníka - štátu, kedy priznal zvýšenú ochranu žalovaným výlučne z titulu ich dobromyseľnosti bez toho, aby sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal s tým; že dobrá viera (dobromyseľnosť) žalovaných nemôže byť takej intenzity, aby zabránila skutočnému vlastníkovi (žalobkyniam) nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo, a teda pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má táto prevahu nad katastrom, čo je vyjadrené tým, že údaje zapísané v katastri nehnuteľností sa považujú za platné, len pokiaľ sa nepreukáže opak; so zásadou, že nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má, to znamená, že "z nepráva nemôže vzniknúť právo", a teda žalovaní nemohli nadobudnúť vlastnícke právo od štátu, ktorý nebol vlastníkom sporných nehnuteľností; vlastnícke právo štátu, ktoré štát odvodzoval iba od výsledkov ROEP-u a od ktorého žalovaní odvodzujú svoje vlastnícke právo, nebolo zákonným spôsobom štátom nadobudnuté; existenciu konania o ROEP-e a žalovanými tvrdenú nečinnosť žalobkýň v rámci tohto konania nemožno vykladať ako konanie, ktoré malo spôsobiť stratu alebo oslabenie vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobkýň, ak právny titul nebol žalobkyňami v tomto konaní uplatnený; nemožno uplatňovať názory Ústavného súdu SR vyplývajúceho z nálezu sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16.3.2016 generálne a vo všeobecnej rovine, pričom vždy je potrebné posúdiť konkrétne okolnosti toho-ktorého prípadu. Keďže vlastnícke právo právnych predchodcov žalobkýň nikdy nezaniklo a nikdy neprešlo na štát legitímnym spôsobom, štát sa nemohol stať, a ani sa nestal vlastníkom sporných nehnuteľností, t.j. štát nikdy nebol nositeľom práv a povinností ako vlastníka k sporným nehnuteľnostiam. Zdôraznili, že deklarovanie vlastníckeho práva štátom v rámci projektu pozemkových úprav nezakladá samo osebe nadobudnutie vlastníckeho práva štátom zákonným spôsobom. ROEP je výlučne administratívnym konaním, účelom ktorého nie je zakladanie resp. konštituovanie nových právnych vzťahov, ale čisto evidenčný charakter, ktorý nespôsoboval stratu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Už z názvu tohto typu konania vyplýva, že išlo výlučne o administratívne nastolenie "poriadku" v registrácii nehnuteľností, nie vytvorenie akéhosi osobitného typu konania, výsledkom ktorého malo byť deklarovanie či konštituovanie vlastníctva. Aj keď podľa § 7 ods. 4 zákona č. 180/1995 Z.z. schválený register je verejná listina, na základe ktorej katastrálny úrad zapísal údaje registra do katastra nehnuteľností formou záznamu, pravdivosť ROEP-u možno vyvrátiť. Keďže žalobkyne v konaní vyvrátili pravdivosť údajov obsiahnutých v ROEP-e, ohľadne vlastníctva sporných pozemkov, pretože tieto nadobudli ich právni predchodcovia a zároveň samotná právna úprava zákona č. 180/1995 Zb. neuvádza ako podmienku pre podanie určovacej žaloby využitie opravných prostriedkov v konaní o ROEP-e, nie je dôvodná námietka o nedostatočnej aktivite žalobkýň resp. ich právnych predchodcov. Prípadné neuplatnenie práva v rámci ROEP-u nemá za následok preklúziu vlastníckeho práva alebo akýkoľvek zánik neuplatneného vlastníckeho práva. Štát, ktorý nikdy nebol vlastníkom sporných nehnuteľností sa ani v dôsledku ROEP-u nikdy nestal ich vlastníkom, a preto nemohol platne previesť na žalovaných resp. ich právnych predchodcov vlastnícke právo ako náhradu za ich pozemky v záhradkárskej osade Kuchyňa, keďže nemohol na nich previesť viac práv ako mal on sám. Pri zachovaní princípu právnej istoty a ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv nie je rozhodujúce iba tvrdenie o dobrej viere žalovaných, že sporné nehnuteľnosti nadobudli od štátu ako vlastníka, ale aj samotná skutočnosť, že prevodca, t.j. štát, bol skutočným vlastníkom, pričom tento atribút v danom prípade nebol naplnený. Zdôraznili, že zápis výmeru v pozemkových knihách podľa príslušných právnych predpisov mal len deklaratórny charakter a zápis mal vykonať sám štát, a ak sa tak nestalo, nemožno tento nedostatok a nesplnenie tejto povinnosti štátu klásť na ťarchu právnych predchodcov žalobkýň a taktiež, že v období od nezákonného prevzatia nehnuteľností JRD L. bol iný právny aj politicko-spoločenský režim, ktorý nepripúšťal ochranu súkromného vlastníctva, a teda právni predchodcovia žalobkýň sa nemohli žiadnym spôsobom domáhať ochrany ich súkromného vlastníctva, pretože takýto inštitút právny poriadok nepoznal. Preto nemožno vyhodnotiť ich nekonanie, ktoré bolo objektívne nemožné po dobu viac ako 40 rokov, ako nedostatočný záujem o svoje vlastnícke právo. Ďalej namietali, že je nespravodlivé pripisovať nepoctivé konanie štátu; spočívajúce v nekonaní štátu ohľadne zapísania vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam do evidencie nehnuteľností v prospech právnych predchodcov žalobkýň; na ťarchu žalobkýň, resp. ich právnych predchodcov a vykladať ju ako nedbanlivé konanie, keď právnym predchodcom žalobkýň nebola vôbec daná objektívna možnosť domôcť sa nápravy. Záver súdu prvej inštancie o nečinnosti žalobkýň resp. ich právnych predchodcov vo vzťahu k domáhaniu sa ochrany ich vlastníckeho práva, je v rozpore so základným právnym princípom, že "nikto nemôže mať prospech z nepoctivosti". Tým že súd prvej inštancie nevzal do úvahy, že štát si nesplnil povinnosť zapísať prevod vlastníckeho práva na právnych predchodcov žalobkýň do evidencie nehnuteľností, došlo k priznaniu zvýšenej ochrany žalovaným z nepoctivého konania štátu, čím žalovaní získali prospech z tohto nepoctivého konania. Sporné pozemky ako náhradné pozemky boli žalovaným pridelené v úplne inom katastrálnom území, s vyššou bonitou a v súčasnosti aj s úplne inou hodnotou, ako boli pôvodne pozemky žalovaných resp. ich právnych predchodcov, a aj vzhľadom na to, že právni predchodcovia žalobkýň nadobudli vlastnícke právo výmerom 57 rokov pred žalovanými resp. ich právnymi predchodcami, nie je spravodlivé, aby žalovaní požívali zvýšenú ochranu len prostredníctvom ich dobromyseľnosti. Namietali, že ich právni predchodcovia boli bdelí svojich práv, nadobudli ich vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam zákonným spôsobom, domáhali sa svojich práv v súlade so zákonom č. 503/2003 Z.z., čo spolu s ďalšími skutočnosťami uvedenými v ich odvolaní odôvodňuje záver, že dobromyseľnosť žalovaných nemôže požívať absolútnu resp. "nadradenú" ochranu pred vlastníckym právom právnych predchodcov žalobkýň. Namietali, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec aj s ohľadom na zásadu nepremlčateľnosti vlastníckeho práva v zmysle § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď túto námietku žalobkýň nevzal na zreteľ a dospel aj k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov, keď konanie žalobkýň, ktoré sa domáhali ochrany vlastníckeho práva v zmysle zákona č. 503/2003 Z.z., vyhodnotil ako nedostatočný záujem o ich vlastnícke právo, pričom zdôraznili, že zákon č. 503/2003 Z.z. bod vydaný za účelom úpravy navrátenia vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu č. 229/1991 Zb. a podstatou prijatia tohto zákona bolo to, že sám zákonodarca vyhodnotil, že uplatňovanie reštitučných nárokov je proces zdĺhavý a časovo náročný, v dôsledku čoho oprávnené osoby nemuseli efektívne stihnúť lehotu na uplatnenie svojich práv v rámci zákona č. 229/1991 Zb. V konaní tiež uvádzali, že absolvovali sériu rôznych vybavovaní a rokovaní na úradoch, čo predstavovalo dlhšie časové obdobie a keďže išlo o staršie historické listiny, bolo potrebné vyhľadať ich v príslušných štátnych archívoch, čo tiež trvalo dlhší čas. Z uvedeného možno vyvodiť náležitý záujem o ich vlastnícke právo a úkony smerujúce k usporiadaniu vlastníckych vzťahov, a nie ako nezáujem. 3. Žalovaní 2/ a 3/ vo svojich vyjadreniach zhodne navrhli napadnutý rozsudok prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedli, že Okresný úrad v Malackách č.j. OPPLH-B-2003/01748-00024-Vr rozhodol o vysporiadaní ich pozemkov v záhradkárskej osade k.ú. F. a tieto im odobral za náhradu pozemkov v R., ktoré sú teraz súčasťou súdneho konania. Tieto projekty boli riadne uverejnené, aj listiny dostupné na verejne prístupných miestach. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považujú za zákonný a spravodlivý. Nezákonnú konfiškáciu majetku E. H. v roku 1952 spojenú s jeho väzbou a perzekúciou celej rodiny, ako aj nútené vysporiadanie pozemkov v záhradkových osadách na základe zákona č. 64/1997 Z.z. považujú za krivdy zo strany štátu. Poukázali na to, že prebiehajúci súdny spor im znemožňuje užívať pozemok (investície na pozemku alebo jeho predaj). Nesúhlasili s tvrdením žalobkýň, že náhradný pozemok, ktorý dostali od štátu, má vyššiu bonitu a aj hodnotu ako ich pôvodné pozemky a poukázali na to, že ich pôvodne pozemky v k.ú. F. sú určené na rekreačné využitie v blízkosti vodnej priehrady a mali v čase pridelenia aj v súčasnosti vyššiu trhovú hodnotu ako sporné nehnuteľnosti v k.ú. R.. V prípade vyhovenia žaloby by im dobromyseľne (od štátu) nadobudnuté pozemky boli v priebehu posledných 70 rokov po tretíkrát nespravodlivo odobraté. 4. Žalobkyne vo svojom vyjadrení k vyjadreniam žalovaného 2/ a 3/ zotrvali na svojom odvolaní a námietkam v ňom uvedených. 5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobkýň nie je dôvodné. 6. V prejednávanej veci vykonal súd prvej inštancie náležité dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobkýň, ktorou sa domáhali proti žalovaným určenia, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich právnych predchodcoch, a to nebohom Y. L., a nebohej Ž. L., ako aj pre posúdenie opodstatnenosti argumentácie žalovaných, na ktorej založili svoju obranu v konaní, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli najavo, následne tieto; v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov; správne vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery, že nielen vlastnícke právo žalobkýň, ale aj vlastnícke právo žalovaných resp. ich právnych predchodcov požíva ústavnú a zákonnú ochranu a v danom prípade pri kolízii týchto práv v súlade s názorom Ústavného súdu SR ; podľa ktorého vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere; a tiež v súlade so zásadou "právo patrí bdelým", nemožno ohroziť vlastnícke právo žalovaných, ktoré nadobudli v súlade s platnými právnymi predpismi, na základe rozhodnutia príslušného štátneho orgánu a v dobrej viere. Svoje úvahy vedúce k zamietnutiu žaloby žalobkýň aj v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, keď s poukazom na zodpovedajúcu právnu úpravu uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil po stránke skutkovej, ako aj po právnej stránke a jeho odôvodnenie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní z hľadiska správnosti zaujatých záverov. Proti týmto záverom súdu prvej inštancie mohli žalobkyne náležite skutkovo a právne argumentovať, a preto v tejto súvislosti bolo zachované ich základné právo na spravodlivý súdny proces. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie preto nemožno považovať za svojvoľné či zjavne neodôvodnené. Za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nemožno považovať také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré nezodpovedá predstavám a očakávaniam strán. S ohľadom na uvedené žalobkyňami uplatnený odvolací dôvod založený na tvrdení, že bolo porušené ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, nemôže obstáť. 7. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania ustálil, že právni predchodcovia žalobkýň nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam Výmerom o vlastníctve pôdy zo dňa 2.4.1948 vydaným Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy a že toto ich vlastnícke právo nezaniklo, ale zostalo zachované. Zároveň vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaný 1/, právny predchodca žalovaných 2/ a 3/ a právni predchodcovia žalovaných 4/ až 7/ nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na základe rozhodnutia č.j. OPPLH-B-2003/01748-00035-Vr, právoplatného dňa 22.10.2003 - schváleným projektom pozemkových úprav, ako náhradné pozemky, keď tieto pozemky boli na základe vykonanej obnovy evidencie pozemkov a právnych vzťahov k nim (ROEP) rozhodnutím správneho orgánu č. 106-ROEP-2/2001 zo dňa 8.6.2001 vedené v správe Slovenského pozemkového fondu. Na základe týchto skutočností dospel k záveru, že žalovaní, resp. ich právni predchodcovia nadobudli svoje vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam v dobrej viere, od štátu. Vzhľadom na to pri posudzovaní dôvodnosti žaloby žalobkýň, ktorou sa domáhali určenia, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich právnych predchodcoch, v súlade s právnym názorom Ústavného súdu SR vyplývajúcim z jeho nálezu spisovej značky I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016 vychádzal z rovnakej úrovne vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery, a pri kolízii týchto práv prihliadol na princíp všeobecnej spravodlivosti, ako aj na konkrétne okolnosti daného prípadu a to, že žalobkyne si na svoje vlastníctvo prvýkrát spomenuli až v roku 2004, keď si uplatnili právo na navrátenie vlastníctva k pozemkom podľa zákona č. 503/2003 Z.z. a nevyužili dovtedy viaceré zákonné postupy, či už v zmysle reštitučného zákonodarstva alebo v rámci konania o obnovenej evidencii pozemkov (ROEP), z čoho vyvodil, že nedostatočne sa zaujímali o svoje vlastníctvo. 8. Žalobkyne vo svojom odvolaní nenamietali neexistenciu dobrej viery žalovaných, ale namietali nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie vzájomného vzťahu ich dobrej viery a nadobúdanie vlastníckeho práva od nevlastníka štátu a priznanie zvýšenej ochrany žalovaným výlučne z titulu ich dobromyseľnosti bez vysporiadania sa s tým, že vlastnícke právo štátu nebolo nadobudnuté zákonným spôsobom, a teda štát nebol vlastníkom sporných nehnuteľností; žalovaní preto nemohli nadobudnúť vlastnícke právo od štátu vzhľadom na zásadu, že nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má, a teda, že z nepráva nemôže vzniknúť právo; že stratu alebo oslabenie vlastníckeho práva žalobkýň nemohlo spôsobiť neuplatnenie si právneho titulu žalobkyňami v rámci konania o ROEP-e; a tiež, že názory Ústavného súdu SR vyplývajúce z nálezu sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16.3.2016 nemožno uplatňovať generálne vo všeobecnej rovine, ale je potrebné posúdiť vždy konkrétne okolnosti toho- ktorého prípadu, pričom zdôraznili, že uvedený nález sa týka iného skutkového stavu a aj odlišnej právnej oblasti, a to obchodno-právnej. Ďalej s poukazom na neskoršie rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 239/2016 zo dňa 20.04.2016 namietali, že dobrá viera žalovaných nemôže byť takej intenzity, aby zabránila skutočnému vlastníkovi nehnuteľností, t.j. žalobkyniam, účinne uplatňovať svoje absolútne právo, a teda pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má táto prevahu pred katastrom. 9. Odvolací súd sa s týmito námietkami žalobkýň nestotožnil a tieto námietky posúdil ako nedôvodné, a to aj vzhľadom na neskorší nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 151/2006-29 zo dňa 3. mája 2017, vydaný v občiansko-právnej veci, v ktorej sa žalobcovia ako dedičia po nebohom poručiteľovi domáhali určenia, že nimi označené nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi a v ktorom Ústavný súd SR pokiaľ ide o otázku nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa zotrval na svojich názoroch uvedených v náleze sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016, z ktorých správne vychádzal aj súd prvej inštancie. Ústavný súd konštatoval: „14. Aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť - ako to konštatovali všeobecné súdy - že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre Ústavného súdu SR v riešení otázky "nemo plus iuris" (I. ÚS 50/2010) o nové interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci [kataster nehnuteľností, súd a pod.]. 15. Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromno-právnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istý svojím vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (porovnaj aj R14/2009). Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou". 10. Z uvedeného je zrejmé, že Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach vychádzal práve z absencie vlastníckeho práva prevodcu, od ktorého nadobudol vlastnícke právo nový nadobúdateľ a zohľadnil aj princíp, že nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má a práve na rovnakú úroveň tohto princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka kladie aj princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa, a to od prevodcu, ktorý nebol vlastníkom nehnuteľnosti, pretože ak by tento bol vlastníkom nehnuteľnosti, nemohol by už byť jej vlastníkom aj pôvodný vlastník, a teda ku kolízii týchto princípov by ani nedošlo. Nedôvodne preto žalobkyne namietajú, že súd nezohľadnil, že v danom prípade sa štát nestal vlastníkom sporných nehnuteľností a nemohol preto previesť vlastnícke právo na žalovaných. Nesprávny je tiež názor žalobkýň, že pri zachovaní princípu právnej istoty a ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv nie je rozhodujúce iba nadobudnutie v dobrej viere žalovaných, ale aj skutočnosť, že prevodca bol skutočným vlastníkom, ktorý atribút v danom prípade nebol splnený. Žalobkyne tiež namietali, že pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má táto prevahu nad katastrom, čo je vyjadrené tým, že údaje zapísané v katastri nehnuteľností sa považujú za platné, len pokiaľ sa nepreukáže opak. Z uvedeného však možno vychádzať len pri posudzovaní existencie vlastníckeho práva, ale nie pri riešení kolízie princípu ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Z odvolania žalobkýň nie je zrejmé, akým spôsobom mal podľa ich názoru súd prvej inštancie prihliadnuť na nepremlčateľnosť vlastníckeho práva, avšak aj táto skutočnosť podľa názoru odvolacieho súdu môže byť významná len pre určenie vlastníckeho práva, ale nie pre riešenie kolízie uvedených princípov, vyplývajúcej zo záveru o rovnakej úrovni nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe dobrej viery a vlastníckeho práva pôvodného vlastníka z hľadiska poskytovania ústavno-právnej ochrany. Okrem toho v prejednávanej veci žalovaní ani premlčanie vlastníckeho práva žalobkýň, resp. ich právnych predchodcov nenamietali, a teda nebol dôvod zaoberať sa jeho nepremlčateľnosťou. 11. Ďalej žalobkyne v odvolaní namietali, že súd prvej inštancie ich konanie nesprávne vyhodnotil ako nedostatočný záujem o ich vlastnícke právo, keď ochrany svojho vlastníckeho práva sa domáhali v zmysle zákona č. 503/2003 Z.z. a absolvovali sériu rôznych vybavovaní a rokovaní na úradoch, čo predstavovalo dlhšie časové obdobie aj z dôvodu potreby vyhľadať listiny v príslušných štátnych archívoch, pričom súd prvej inštancie neprihliadol na nepoctivé konanie štátu spočívajúce v nesplnení si povinností zapísať prevod vlastníckeho práva na právnych predchodcov žalobkýň do evidencie nehnuteľností a že v období od nezákonného prevzatia nehnuteľností JRD L. bol iný právny aj politicko- spoločenský režim, nemohli sa domáhať svojho vlastníctva. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však vyplýva, že súd prvej inštancie samotné nezapísanie vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobkýň k sporným nehnuteľnostiam do evidencie nehnuteľností nevyhodnotil ako ich nedbanlivé konanie a prihliadol na to, že žalobkyne sa domáhali práva na vrátenie vlastníctva k pozemkom podľa zákona č. 503/2003 Z.z., avšak poukázal na to, že to bolo až v roku 2004 a dovtedy nevyužili iné postupy či už v zmysle reštitučného zákonodarstva alebo v rámci konania o obnovenej evidencii pozemkov a práve vzhľadom na nevyužitie iných možností dospel k záveru, že žalobkyne sa nedostatočne zaujímali o svoje vlastníctvo. Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením žalobkýň, že samotná právna úprava zákona č. 180/1995 Zb. neuvádza ako podmienku pre podanie určovacej žaloby využitie prostriedkov v konaní o ROEP-e a neuplatnenie ich práva v rámci tohto konania nemá za následok zánik ich vlastníckeho práva, avšak z hľadiska hodnotenia aktivity žalobkýň a ich bdelosti je potrebné aj na túto skutočnosť prihliadnuť v rámci posudzovania všetkých konkrétnych okolností daného prípadu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že v tomto uvedenom kontexte aj súd prvej inštancie konštatoval neuplatnenie vlastníckeho práva v konaní o ROEP-e žalobkyňami, keď dôvodom zamietnutia žaloby nebolo nesplnenie zákonnej podmienky určovacej žaloby, ani zánik vlastníckeho práva žalobkýň. Z obsahu spisu vyplýva, že Obvodný pozemkový úrad v Malackách rozhodol o nepriznaní práva na navrátenie vlastníctva k pozemkom žalobkyniam rozhodnutím zo dňa 12.5.2005, v odôvodnení ktorého okrem iného uviedol aj svoj názor, že vlastníctvo zostalo zachované a Katastrálny úrad v Bratislave oznámil žalobkyniam, že sporné nehnuteľnosti boli pridelené iným osobám ako náhradné pozemky listom zo dňa 18.11.2005, avšak určovaciu žalobu podali na súd žalobkyne až dňa 2.3.2011. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyne i keď vykonali určité úkony smerujúce k usporiadaniu vlastníckych vzťahov, nevyužili včas všetky zákonné postupy a správne preto súd prvej inštancie ich záujem vyhodnotil ako nedostatočný a vzhľadom na dobrú vieru žalovaných resp. ich právnych predchodcov; ktorí sporné nehnuteľnosti nadobudli od štátu na základe rozhodnutia príslušného štátneho orgánu, a to ako náhradné pozemky za iné nehnuteľnosti v ich vlastníctve, a ktorí ani nemali vedomosť o uplatnení nárokov k týmto nehnuteľnostiam inými osobami, a teda nehnuteľnosti nielen nadobudli, ale aj užívali v dobrej viere až do podania žaloby v roku 2011; žalobu zamietol. 12. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že nadobudnutie vlastníckeho práva žalovanými na základe rozhodnutia správneho orgánu je orginárnym spôsobom nadobudnutia vlastníctva, nie je teda odvodené od právneho predchodcu, a preto sa neuplatní zásada, podľa ktorej nikto nemôže previesť na druhého viac práv ako sám má (Občiansky zákonník pre prax (komentár), JUDr. Jaroslav Krajčo, Vydavateľstvo EUROUNION máj 2015, s. 1035). 13. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania žalobkýň nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 14. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovaným 1/ až 7/, ktorí mali úspech v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože im trovy v odvolacom konaní nevznikli. 15. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).