Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/240/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1612202269 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1612202269.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Michaela Králová a JUDr. Ivana Jahnová v právnej veci žalobcov: X. A.. E. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom H., X. H. XX/XX, X. J. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom H., P. XXX/XX, ktorí vstúpili do konania vedeného na Okresnom súde Malacky pod sp.zn. 5C 21/2012 ako právni nástupcovia na miesto pôvodného žalobcu C.na E., ktorý zomrel dňa XX.X.XXXX, proti žalovaným: A.. K. B., bytom Y. Z. Č.. XXX, A.. H. S., bytom H., Y. XXXX/XX, obaja zastúpení: advokátkou JUDr. Annou Orthovou, AK Koceľova 17, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky, č.k. 5C 21/2012-130 zo dňa 20. augusta 2013 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Malacky č.k. 5C 21/2012-130 zo dňa 20. augusta 2013 vo výroku, ktorým žalobu zamietol p o t v r d z u j e . Vo výroku o trovách konania rozsudok z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Malacky rozsudkom č.k. 5C 21/2012-130 zo dňa 20. augusta 2013 zamietol návrh žalobcu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovaným v 1. a 2. rade trovy konania v sume 6.844,94 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobca podaným návrhom žiadal, aby súd určil, že je vlastníkom parcely, registra „. č. XXXX, záhrada o výmere XXX m2, nachádzajúcej sa v kat. úz. H., vytvorenej na základe geometrického plánu č. X/XX, vyhotoveného A.. E. G.. Žalobca pôvodne podal svoj návrh proti žalovanej E. L., bytom H., P. XXX. V priebehu konania požiadal o zmenu účastníkov na strane žalovaných. Žalobca svoj návrh odôvodnil tým, že pôvodne žalovaná bola zapísaná ako vlastnícka v celosti pare. registra „. č. XXX/X, orná pôda vo výmere XXX m2, na LV č. XXXX, vedenom Správou katastra Malacky pre kat. úz. H.. Spoluvlastnícky podiel XXX/ XXX na predmetnom pozemku nadobudla dedením podľa rozhodnutia č. G. a titulom darovacej zmluvy, ktorej vklad vlastníctva bol povolený Správou katastra H. pod č. Y.-XX XX/XX a Y.-XXXX/XX. Podiel XXX/ XXX po H. L.S. a podiel XX/XXX po P. K. nadobudla na základe notárskej zápisnice č. X. XXX/XXXX, X. XXXXX/XXXX zo dňa 6.11.2011, ktorou bolo osvedčené vyhlásenie účastníka o nadobudnutí vlastníctva na základe vydržania podľa § 63 Zák. č. 323/1992 Zb. V uvedenej notárskej zápisnici žalovaná okrem iných skutočností vyhlásila, že predmetný pozemok užíval jej otec E. F. až do svojej smrti v roku 1985 a od roku 1985 vystupovala pôvodne žalovaná ako oprávnená držiteľka dotknutých podielov bez toho, aby jej niekto bránil vo výkone vlastníckych práv, Žalobca tvrdil, že jeho rodičia ako kupujúci uzatvorili kúpnu zmluvu dňa 10.8.1948 s H. F., rod. L. a U. L. ako predávajúcimi. Na základe tejto zmluvy nadobudli kupujúci stavebný pozemok parc. č. XXX/X o výmere XXX m2 za dohodnutú cenu. Vlastnícke právo bolo vložené v prospech kupujúcich uznesením Okresného súdu v Malackách pod č. XXXX/XX zo dňa 18.10.1948. Žalobcovi rodičia kupovali uvedený pozemok pre neho. Podmienky kúpy dohadovala matka žalobcu Ľ. E.. V čase predaja predávajúci na pozemkoch hospodárili. Keďže rodičia žalobcu len pripravovali podmienky pre stavbu, dohodli sa s predávajúcimi, že v prvej etape odkúpia a oplotia len časť pozemku, ktorý bude slúžiť ako pozemok pod domom a dvor. Ďalšia dohoda bola taká, že keď sa žalobca vráti do Malaciek a bude chcieť stavať, ukončia predávajúci obrábanie ďalšej časti pozemku a prevedú ho na neho a jeho manželku a tento pozemok budú užívať ako záhradu. Prvú časť pozemku oddelili geometrickým plánom, ktorým bola oddelená pare. č. XXX/X z pôvodnej pare. č. XXX/X. Pred návratom žalobcu do Malaciek jeho matka opäť kontaktovala pôvodných vlastníkov a dňa 08.04.1959 im vyplatila zálohu vo výške 3.000 Kčs spolu so svojím zaťom K. Č., pretože záhrady kupovali pre obe svoje deti a ich rodiny. Dohodli sa s rodinou L., že ešte do roku 1959 naposledy budú obrábať aj novo nadobúdanú časť pozemkov. V roku 1960 bol vyhotovený geometrický plán č. XXX+XXX-XXX-XXX-XX, ktorým z pôvodnej parc. č. XXX/X bola oddelená časť o výmere XXX m2 označená ako parc. č. XXX/X pre žalobcu a jeho manželku a časť o výmere XXX m2 pre žalobcovu sestru a jej manžela. Od roku 1961 vstúpili žalobca spolu so svojou manželkou a jeho sestra s manželom aj do faktického užívania pozemku v celom rozsahu, teda začali užívať časť „dvorovú" aj časť „záhradnú". V roku 1961 rodičia žalobcu previedli pozemok parc. č. XXX/X do jeho vlastníctva a vlastníctva jeho manželky. V tom čase zároveň zaslali rodine L., ktorá sa medzičasom odsťahovala do Rakúska, zostatok dohodnutej ceny za obidve záhrady spolu vo výške 300 Kčs prostredníctvom otca pôvodne žalovanej E. L., E. F.F. a jeho brata E.. E. C. E. F. sa zaviazali, že všetky formálne záležitosti vybavia so svojimi príbuznými v Rakúsku, s ktorými boli v kontakte. Pozemok parc. č. XXX/X a parc. č. XXX/X už bol oplotený a užívaný žalobcom a jeho manželkou. Po niekoľkých mesiacoch bratia F. ubezpečili žalobcu, že už je všetko vybavené a viac sa o vec nemusí starať. Po tomto ubezpečení sa žalobca domnieval, že keďže aj druhú časť kúpnej ceny vyplatil, nikto mu v užívaní nebránil, všetko je v poriadku a pozemky sú jeho a manželky. Až v roku 2008 žalobca zistil, že nie je spolu s manželkou zapísaný ako vlastník aj pôvodného pozemku parc. č. XXX/X. Pôvodný pozemok parc. č. XXX/X je totožný s pozemok parc. č. XXXX o výmere XXX m2. Žalobca požiadal pôvodne žalovanú o usporiadanie zisteného stavu a umožnenie kontaktu s jej príbuznými v Rakúsku, čo ona sľúbila. Viackrát ho aj ubezpečila, že sa pracuje na vybavení veci. Na jeseň 2011 pôvodne žalovaná oznámila, že pozemok si majetko-právne usporiadala, neuviedla akou formou. Žalobcovi oznámila, že si môže pozemok od nej kúpiť za trhovú cenu, inak ho ponúkne na predaj. Žalobca, ktorému zomrela manželka dňa 1.4.2011, obdržal od právnej zástupkyne E. L. výzvu na odstránenie drobných stavieb nachádzajúcich sa na pozemku. Žalobca poukázal na ust. § 134 Občianskeho zákonníka Uviedol, že vydržacia doba, od ktorej pozemok dobromyseľne užíva, začala plynúť 1.1.1961. Vzhľadom na právnu úpravu boli splnené podmienky v jeho prípade pre nadobudnutie vlastníctva parc. č. XXXX záhrady o výmere XXX m2, nachádzajúcej sa v kat. úz. Malacky vydržaním. Žalobca ďalej poukázal na oprávnenosť držby. Za základ svojej dobrej viery považoval tú skutočnosť, že zaplatil za pozemok, uzatvoril dohodu, podľa ktorej všetky formálne náležitosti mali vybaviť E. a E. F., ktorí mu aj následne túto skutočnosť potvrdili. Žalobca vynaložil aj primeranú opatrnosť, keď sa opakovane ubezpečoval, že vec je v poriadku. Vzhľadom na pobyt niektorých spoluvlastníkov v cudzine sa mu zdalo dostatočné ubezpečenie bratov F., že všetko je vybavené, čo je ospravedlniteľný omyl aj právny vzhľadom na vtedajšiu dobu a konkrétne okolnosti prípadu. Žalobca ďalej uviedol, že po celú dobu držby mal nehnuteľnosť ako držiteľ vo svojej faktickej moci - užíval ju, obrábal ju, zastaval ju drobnými stavbami, nikdy nebol vo svojej faktickej držbe nikým rušený. Tvrdenie pôvodnej žalovanej, že jej právny predchodca a neskôr ona vec fakticky užívali, je hrubo nepravdivé. Predmetná nehnuteľnosť je od roku 1961 oplotená, nikto okrem žalobcu k nej nemal prístup a nikto sa tohto prístupu ani nikdy nedožadoval. Oprávnený držiteľ, u ktorého boli splnené podmienky vydržania, nadobudne vlastnícke právo k veci a vydržaním zaniknú vlastnícke práva doterajších vlastníkov. Pôvodne žalovaná preto nemohla nadobudnúť vlastnícke podiely na predmetnej nehnuteľnosti ani dedením, ani darom a ani vydržaním, keďže v dobe vykonávania právnych úkonov, na základe ktorých údajne mala nadobudnúť vlastníctvo, už vlastníkmi boli žalobca a jeho manželka. 2. Žalovaní s návrhom nesúhlasili. K návrhu sa písomne vyjadrili. Vo svojom písomnom vyjadrení uviedli, že novovzniknutý pozemok parc. č. XXX/X vznikol geometrickým plánom odčlenením od pôvodného pozemku registra „. pare. č. XXX/X. Tvrdenie žalobcu o tom, že podmienky predaja pozemku dohadovala matka žalobcu Ľ. E. s U. L. a H. L. sa podľa žalovaných nezakladá na pravde. Žalovaní uviedli, že z návrhu nie je zrejmé, ktorú H. L. mal žalobca na mysli. V rodine pôvodnej žalovanej bola H. L., rod. W., ktorá bola jej prababkou a druhá H. Š., rod. L., ktorá bola sestrou jej babky H.. V čase podpisu kúpno- predajnej zmluvy prababka pôvodnej žalovanej už nežila (zomrela 25.02.1935) a sestra jej babky H., H. Š., ktorá sa v roku 1923 vydala a dovtedy používala priezvisko Š., žila od roku 1939 v Maďarsku a na Slovensko nechodila, takže ani ona nemohla podmienky predaja dohadovať. Naviac pozemok parc. č. XXX/X rodičom žalobcu predávali H. F. a U. L. (nie H. L.). Súčasne s pozemkom žalobcu jeho rodičia kupovali aj susedný pozemok registra „. par. č. XXX/X pre svoju dcéru V. Č.Á., rod. E. a jej manžela K. Č.. Podľa vyjadrenia žalovaných je evidentné, že tak rodičia žalobcu ako aj H. F. a U. L. si boli vedomí toho, ako sa nehnuteľnosti prevádzajú. Teda toho, že bolo k tomu potrebné uzatvoriť kúpnu zmluvu, vyhotoviť geometrický plán a následne zapísať tieto listiny do katastra nehnuteľností. Pokiaľ žalobca tvrdil, že jeho matka v roku 1959 kontaktovala vtedajších vlastníkov a dňa 8.4.1959 im vyplatila zálohu vo výške 3.000 Kčs spolu so svojim zaťom K. Č., čo žalobca preukazoval úradne overenou kópiou potvrdenia zo dňa 8.4.1959, ktorým údajne H. L. a dedičia potvrdili, že toho dňa prevzali od K. Č. 3.000 Kčs ako polovičnú cenu za prednú časť pozemku podľa predbežnej výmery 692,5 m2 s tým, že druhá polovica bude zaplatená po prevedení úradnej výmeny na kúpno-predajnej zmluve žalovaní uvádzali, že prababka pôvodnej žalovanej H. L., rod. W. zomrela dňa 25.02.1935 a teda nemohla v žiadnom prípade túto listinu podpisovať, sestra babky pôvodnej žalovanej H. Š., rod. L. od roku 1939 žila v Maďarsku a na Slovensku sa nezdržiavala a ani nechodila na návštevy, a preto ani takúto listinu nemohla podpísať. Žalovaní ďalej poukazovali na to, že zároveň z listiny - potvrdenia zo dňa 8.4.1959 vyplývajú viaceré významné skutočnosti. Na tejto listine sa meno žalobcu žiadnym spôsobom neuvádza. Ak aj prebehli rokovania, tak si matka žalobcu bola jednoznačne vedomá skutočnosti, že k realizovaniu predaja je potrebné urobiť určitý právny úkon, uzatvoriť kúpnu zmluvu a zároveň je potrebné vyhotoviť geometrický plán na odčlenenie pozemku od pozemku parc. č. XXX/X a následne po podpise kúpnej zmluvy vykonať aj zápis do katastra nehnuteľností. Žalovaní poukázali na to, že z týchto úkonov bol urobený len jeden, keď pravdepodobne matka žalobcu dala vyhotoviť geometrický plán, ktorý však nikdy nebol v praxi realizovaný a zapísaný do katastra nehnuteľností. Ďalej žalovaní poukázali na tú skutočnosť, že na potvrdení je uvedené ako podpis prijímateľa „H. L. G., nedá sa však zistiť, kto listinu v skutočnosti podpisoval, keď H. to v žiadnom prípade nemohla byť. Podľa žalovaných podpis pripomína podpis Ľ. E., ktorá potvrdenie tiež podpísala. Babka pôvodnej žalovanej H. F. ako dedička po H. L., rod. W. predmetnú listinu nepodpisovala. Taktiež U. L. ako druhá dedička po H. L., rod. W. predmetnú listinu nepodpisovala, čo je evidentné z jej podpisov, ktoré sú obsahom spisu. U. L. sa aj písala a aj podpisovala s dvomi „. v priezvisku, na predmetnom potvrdení je ale uvedené L. s jedným „.. Zároveň tvrdeniu, že by sa U. L. bola s žalobcovou matkou v rokoch 1959 - 1960 dohodla na predaji časti pozemku odporuje aj fakt, že následne svoj spoluvlastnícky podiel pozemku registra „. parc. č. XXX/X kúpnou zmluvou spísanou formou notárskej zápisnice zo dňa 17.5.1963 predala do vlastníctva rodičov (E. C. H.Á. F.) pôvodne žalovanej. Žalovaní ďalej uvádzali, že žalobca svoje tvrdenie o výplate druhej časti kúpnej ceny žiadnym spôsobom nepreukázal. E. ako aj E. F. neboli v danom čase podielovým spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, a preto neboli oprávnení ani prijať kúpnu cenu, resp. právne zaväzovať svojich príbuzných alebo uzatvoriť kúpnu zmluvu. Žalovaní ďalej uvádzali, že dňa 17.5.1963 uzatvorili U. L., E. F. a H. F. kúpnu zmluvu spísanú formou Notárskeho protokolu Štátnym notárstvom Bratislava - vidiek (registrovaná ŠN Bratislava - vidiek dňa 9.7.1963 pod Pr. 712/63), ktorou manželia F. kúpili od U. L. jej spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnostiam zapísaným vo vložke č. XXX kat. úz. H., okrem iného aj k pozemku registra „U." parc. č. XXX/X - roľa o výmere XXXX m2. Žalovaní ďalej uvádzajú, že v roku 1963 H. F. (babka pôvodne žalovanej) titulom daru a skutočnej držby na základe Rozhodnutia Odboru výstavby ONV Bratislava - vidiek v Bratislave zn. Výst. XXXX/XXXX zo dňa 2.10.1963 nadobudla spoluvlastnícky podiel vo veľkosti XXX/XXX, okrem iného k pozemku parc. č. XXX/X, a to na základe zápisnice o skutočnej držbe a vykonaným šetrením. Dňa 9.7.1969 uzatvorili H. F. (rod. L.), E. F., E. F. a H. F. Dohodu o zrušení spoluvlastníctva spísanú formou notárskej zápisnice na Štátnom notárstve Bratislava - vidiek (registrovaná ŠN Bratislava - vidiek dňa 18.09.1972 pod č. RI 833/72). Predmetom tejto dohody bol okrem iného aj pozemok registra „E" parc. č. XXX/X - K. o výmere XXXX m2. V roku XXXX pôvodne žalovaná zdedila spoluvlastnícky podiel po svojom otcovi E. F., po strýkovi E. F. zdedila po jeho smrti v roku 1992 taktiež na základe testamentu. Žalovaní uvádzali, že všetky uvedené úkony len nasvedčujú tomu, že k žiadnej dohode medzi žalobcom, resp. jeho matkou a právnymi predchodcami pôvodne žalovanej, a to ani ústnej nikdy nedošlo. Vtedajší spoluvlastníci s touto nehnuteľnosťou nakladali aj naďalej ako s vlastnou. Z konania U. L., čo vyplýva z kúpnej zmluvy z roku 1963, ktorá predtým dohadovala s matkou žalobcu predaj pozemku registra „. pare. č. XXX/X je zrejmé, že predtým žiadnu časť pozemku registra „U. parc. č. XXX/X v roku 1960 nepreviedla na žalobcu alebo na jeho matku. Na jeseň roku 2008 zavolala pôvodnej žalovanej manželka žalobcu pani H. E.. Oznámila jej, že so žalobcom zistili, že sporný pozemok nie je vybavený a je vedený na jej meno a na jej ostatných príbuzných žijúcich v Rakúsku. Pôvodne žalovaná jej oznámila, že sú to sesternice jej otca. Pani E. pôvodnej žalovanej vtedy oznámila, že keď si pozemok majetko-právne vysporiada s rodinou žijúcou v Rakúsku, vyrovnajú sa s ňou. Tiež ju požiadala, aby si zapísala všetky náklady, ktoré bude s tým mať a že sa potom vyrovnajú. Pôvodne žalovaná si naozaj začala majetko-právne vysporiadavať predmetný pozemok tak, aby ho vlastnila celý. V decembri 2011 pôvodná žalovaná zaslala žalobcovi a vlastníkovi susedného pozemku registra „. parc. č. XXXX výzvu na vypratanie a odovzdanie nehnuteľnosti. Žalobca reagoval tým, že podal na súd žalobu na určenie vlastníctva. Susedný pozemok bol vyprataný. Žalovaní ďalej uviedli, že vydržať vlastnícke právo môže len oprávnený držiteľ, teda ten kto s vecou nakladá ako so svojou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Detencia sama o sebe na vydržanie nestačí. To čo je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, musí byť zhodnotené objektívne, preto ak dôjde k sporu, nestačí dokazovanie zamerať len na zisťovanie subjektívnych predstáv držiteľa. Žalovaní poukázali na zákonné podmienky vydržania, poukázali na to, že nevyhnutnou podmienkou tohto spôsobu nadobudnutia vecného bremena je predovšetkým existencia právneho dôvodu, z ktorého si iný subjekt - žalobca so zreteľom na všetky okolnosti môže objektívne vyvodzovať a byť v dobrej viere, že z určitého právneho vzťahu (v skutočnosti len domnelého) na jednej strane jemu patrí vlastnícke právo v cudzej veci a subjekt tohto práva po zákonom určenú dobu nerušene pre seba a fakticky vykonával a bol počas celého plynutia tejto doby dobromyseľný v tom, že je jeho oprávneným vykonávateľom. Žalovaní uviedli, že zákonným predpokladom oprávnenosti držby práva teda je, aby určitá osoba (držiteľ) nakladala s vecou ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti, na povahu konkrétneho prípadu bola táto osoba dobromyseľná, že jej právo patrí, aj keď z objektívneho hľadiska nemá na to žiaden právny nárok. Tento objektívny stav musí byť doplnený aj subjektívnym presvedčením držiteľa, že právo ktoré vykonáva, mu patrí. Vtedy ide o oprávnenú držbu, ktorá sa od neoprávnenej držby líši práve subjektívnym stavom mysle, v psychike držiteľa, a to jeho dobromyseľnosťou v tom, že mu právo v skutku patrí. Oprávnená a chránená držba práva (vecného bremena) je teda takým faktickým stavom, pri ktorom musia byť splnené dve pojmové znaky: 1. dobromyseľnosť držiteľa a 2. úkon, ktorým bola vec alebo právo fakticky odovzdané držiteľovi. Pri dobromyseľnosti držiteľa podľa stanoviska žalovaných je treba vždy brať v úvahu, či detentor pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú je treba s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého považovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu lehotu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Žalovaní poukázali na tú skutočnosť, že žalobca a jeho právni predchodcovia (rodičia) si boli jednoznačne vedomí a boli uzrozumení s tým, ktoré kroky je nevyhnutné vykonať a aké právne úkony uskutočniť, aby sa vlastnícke právo nadobudlo - uzatvoriť s vlastníkmi kúpnu zmluvu, vyhotoviť geometrický plán na odčlenenie pozemku a následne zápis kúpnej zmluvy do evidencie nehnuteľností, nakoľko takou istou formou nadobudli aj vlastníctvo k pozemku registra „. parc. č. XXX/ X (teraz v registri „C" parc. č. XXXX). Pokiaľ ide o faktické odovzdanie veci držiteľovi a držiteľ by mohol byť držiteľom oprávneným, musela by mu byť vec odovzdaná všetkými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti. Nestačilo by, ak by mal súhlas len niektorého alebo niektorých so spoluvlastníkov. 3. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav. Podľa LV č. XXXX Správy katastra H. bola pôvodne žalovaná vlastníckou parcely registra „. č. XXX/X o výmere XXX m2. Túto nehnuteľnosť predala žalovaným v 1. a 2. rade Kúpnou zmluvou, ktorej vklad bol povolený pod č. Y. XXX/XX Správou katastra H.. Predmetom sporu bol pozemok registra „. označený ako pozemok č. XXXX, záhrada o výmere XXX m2, ktorý bol vytvorený geometrickým plánom č. X/XX, ktorý však nie je dosiaľ prevedený do katastra nehnuteľností. Parc. č. XXX/X bola v minulosti zapísaná v PKV č. XXX kat. úz. H. a jej celková výmera bola XXXX m2. Časť tejto parcely a to parc. č. XXX/X - stavebnú parcelu vo výmere XXX m2, kúpili rodičia žalobcu E. E. a Ľ. E. a to kúpno-predajnou zmluvou č. d. XXXX/XX zo dňa 10.8.1948. Predávajúcimi boli H. (správne pravdepodobne H.) F., rod. L. a U. L. ako spoluvlastnícky pôvodnej parc. č. XXX/X. Geometrickým plánom na rozdelenie parcely č. XXX/X vznikla nová parcela č. XXX/X - stavebná plocha vo výmere XXX m2, ku ktorej vlastníctvo nadobudli najskôr rodičia žalobcu E. E. a Ľ. E. a neskôr žalobca so svojou manželkou (kúpno-predajná zmluva zo dňa 2.9.1959, rozhodnutie ONV v Malackách č. Výst. XXXX/XX-XXX zo dňa 20.10.1959). Parcela č. XXX/X zostala vo výmere XXXX m2. Žalobca tvrdil, že od roku 1961 vstúpil spolu so svojou manželkou do faktického užívania parc. č. XXX/X a tiež parc. č. XXX/X. Parcela č. XXX/X bola vlastne zastavanou plochou a dvorom a parc. č. XXX/X slúžila ako záhrada. Pôvodný pozemok parc. č. XXX/X je totožný s pozemkom parc. č. XXXX o výmere XXX m2. Žalobca tvrdil, že v čase keď na neho a jeho manželku previedli jeho rodičia pozemok parc. č. XXX/X zaslali rodine L., ktorá už žila v Rakúsku zostatok dohodnutej ceny za záhradu a riešila sa aj záhrada sestry žalobcu a jej manžela. Prostredníctvom otca pôvodnej žalovanej bola zaslaná rodine vlastníkov suma 3.000 Kčs. E. a E. F. sa zaviazali, že všetky formálne záležitosti súvisiace s prevodom pozemku vybavia so svojimi príbuznými v Rakúsku, s ktorými boli v kontakte. Po niekoľkých mesiacoch obaja bratia F. ubezpečili žalobcu, že vec je vybavená. O tom, že bola odovzdaná suma 3.000 Kčs bolo spísané potvrdenie zo dňa 8.4.1959. V potvrdení sú uvedení Ľ. E. a K. Čermák, ako tí, ktorí mali vyplatiť sumu 3.000 Kčs za „J. Č. J. podľa J. Y. C. XXX,X H.. Ďalej sa v potvrdení uvádza, že „druhá polovica t.j. 3.000 Kčs bude zaplatená po prevedení úradnej výmery na kúpno-predajnej zmluve. Prevziať túto sumu mali H. L., dedičia. Žalovaní argumentovali tým, že nie je možné, aby H. L. v roku 1959 prevzala od žalobcu, prípadne jeho rodiny peniaze a vystavila o tom nejaké potvrdenie. Túto skutočnosť odôvodňovali vo svojom písomnom vyjadrení a súd ho už vyššie citoval. Podľa rozhodnutia Odboru výstavby ONV Bratislava - vidiek zn. Výst. XXX/XXXX zo dňa 2.10.1963 boli v PKV č. XXX, parc. č. XXX/X, XXX, XXX v celkovej výmere XXXX m2 vedené na H. Š., rod. L.Č., Z. L., H. L., H. L., P. K., rod. D., D. F., rod. D., U. K., rod. F., E. F. a H. F., rod. X.. 4. Podľa notárskej zápisnice č. X. XXX/XXXX, X. XXX/XXXX spísanej ŠN Bratislava - vidiek dňa 9.7.1969 boli vlastníkmi parc. č. XXX/X - roľa v intraviláne H. F., rod. L. v podiele XXX/XXX, P. K., D. F., U. X., každá v podiele po XX/XXX, E. F. v podiele XXX/XXX a E. F. a manželka H., rod. X. a v podiele XXX/ XXX. Podľa tejto notárskej zápisnice bola parc. č. XXX/X, parc. č. XXX a parc. č. XXX zlúčená a znova rozdelená na nové parcely. Uvedení spoluvlastníci medzi sebou zrušili spoluvlastníctvo nehnuteľností a to tak, že podľa geometrického plánu zo dňa 14.4.1969 č. XXX-XXXX-XXX-XX Strediska geodézia L. - vidiek boli novo vytvorené parcely č. XXX/X - záhrada vo výmere XXXX m2, parc. č. XXX/X - dom vo výmere XXX m2 v celosti, prikázané do bezpodielového spoluvlastníctva E. F. a manželky H. F., rod. X.. Ďalšia novovytvorená parcela č. 681 - záhrada vo výmere XXXX m2 a parc. č. XXX/X - dom vo výmere XX m2 boli v celosti prikázané E. F.. Ďalšia novovytvorená parcela č. XXX/X - spoločný dvor vo výmere XXX m2 v polovici bol prikázaný do bezpodielového spoluvlastníctva E. F. a manželky H. F., rod. X. a v polovici E. F.. 5. Svedkyňa E. L. uviedla, že v roku XXXX alebo v roku XXXX, ešte pred jej narodením bola predaná časť pôvodného pozemku. Predaná časť bola súčasťou iného väčšieho pozemku, ktorý mal viac spoluvlastníkov. Svedkyňa uviedla, že okolo roku 1960 -1960 si z tohto pozemku pripojili časť susedia E. - žalobca s manželkou. Svedkyňa dedila nehnuteľnosti po svojom otcovi a po svojom strýkovi E.. Svedkyňa uviedla, že pôvodným vlastníkom pozemku bol H. L. a manželka H., rod. W.. Táto však zomrela v roku 1935. Podpis H. L. na potvrdení z roku 1959 nemohol byť teda jej, pôvodnej vlastníčky. H. a H. L.S. boli rodičia H. L.. Svedkyňa nepokladala podpis H. L. na potvrdení z roku 1959 za autentický. Podľa svedkyne existovala ešte aj H. L., vydaná Š., ktorá sa však vydala do Maďarska a tiež nemohla doklad - potvrdenie podpísať v roku 1959. 6. Svedok K. Č. uviedol, že H. L. bola osoba, ktorá obrábala sporný pozemok, bola jeho majiteľkou. V čase podpisu na potvrdení mala cca. 70 rokov. Svedkyňa H. F. uviedla, že od roku 1959 býva v Malackách na P. ulici. Jej bezprostredným susedom je žalobca. Od obdobia kedy sa na začiatku 60. rokov prisťahovala, spornú nehnuteľnosť užívali žalobca a jeho manželka. Svedkyňa sa nevedela vyjadriť k vlastníctvu nehnuteľnosti v minulosti. Uviedla, že jej svokrovci ako aj ďalší susedia si kúpili pozemok od L.. 7. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 868 Občianskeho zákonníka v spojení s § 115, § 116 ods. 1 a 2, § 117, § 118, § 145 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 141/1950 Zb. a § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. 8. V prejednávanej veci súd prvej inštancie skúmal, či v danom prípade bola držba oprávnená. Vychádzal z toho, či žalobca so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný, že mu vec, sporný pozemok, ktorý vznikol z predchádzajúcich iných pozemkov, patrí. Poukázal na to, že dobromyseľnosť má svoju oporu nielen v presvedčení, že mu vec patrí, ale aj v skutkových okolnostiach, ktoré nasvedčujú tomu, že vec mohla držiteľovi, teda v danom prípade žalobcovi, patriť. Z čoho vyplýva, že nestačí len subjektívne presvedčenie žalobcu o tom, že mu vec patrí, nestačí ani to, že s vecou nakladal ako s vlastnou. Podstatné je, či existovali konkrétne okolnosti, z ktorých možno vyvodiť presvedčenie žalobcu o dobromyseľnosti, že mu vec patrí. Vzhľadom na to by mohlo ísť o existenciu zmluvy, ktorá by síce bola neplatná, ale na základe nej by sa žalobca ujal držby. Žalobca predložil súdu „potvrdenie" zo dňa 8.4.1959 a tvrdil, že týmto dokladom došlo k oprávnenému vstupu do držby parc. č. XXX/X, ktorý je totožný s parcelou registra „. č. XXXX - záhrada o výmere XXX m2. Súd sa zaoberal tým, že pôvodná parc. č. XXX/X - orná pôda mala v minulosti viacerých spoluvlastníkov a bola rôznym spôsobom rozdelená a boli z nej odčlenené určité časti. 9. Súd prvej inštancie zistil, že žalobca na preukázanie svojej dobromyseľnosti pri nadobudnutí spornej nehnuteľnosti nepredložil žiadnu písomnú zmluvu okrem uvedeného „potvrdenia" zo dňa 8.4.1959. V konaní boli vykonané dôkazy, z ktorých vyplýva, že žalobca pri normálnej opatrnosti musel mať vedomosť o tom, že oprávnene len užíva pozemok, na ktorom má postavený rodinný dom, pretože tento pozemok v minulosti od vlastníkov kúpili jeho rodičia a potom ho previedli na neho a jeho manželku. Svoj majetok žalovaní majú zapísaný na príslušnom liste vlastníctva. 10. Okresný súd zamietol žalobu z dôvodu, že v danom prípade na strane žalobcu nie je splnená jedna zo zákonných podmienok vydržania, a to oprávnená držba. Zákonnými podmienkami vydržania ako spôsobu pôvodného (neodvodeného) nadobudnutia vlastníctva alebo iného práva vo všeobecnosti sú: 1. oprávnená držba, 2. uplynutie zákonnom určenej vydržacej doby, 3. spôsobilý predmet vydržania. Pritom právne následky vydržania nastávajú len vtedy, ak sú súčasne splnené všetky podmienky, ktoré právny poriadok pre takéto nadobudnutie práva vyžaduje. 11. Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným (§ 145 ods. 1 zák. č. 141/1950 Zb.). Posúdenie, či je držiteľom v dobrej viere alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska a osobného presvedčenia strany sporu a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera zaniká aj vtedy, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Nič na tom nemení skutočnosť, že držiteľ bude v tomto prípade naďalej subjektívne v dobrej viere. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné bremeno vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu), ktorý by mohol mať za následok vznik práva. 12. V danom prípade predovšetkým súd poukázal na skutočnosť, že dokladom, ktorým by malo dôjsť k vstupu do držby, má byť podľa žalobcu potvrdenie zo dňa 8.4.1959. Podľa názoru súdu na tomto potvrdení žiadnym spôsobom nešpecifikuje ani len to, o ktorú časť pozemku by malo ísť. Žalovaní spochybňovali existenciu H.Á. L. v čase podpisu potvrdenia. Okrem toho v potvrdení sa ani neuvádza žalobca prípadne jeho manželka ako nadobúdatelia nejakej nehnuteľnosti a iba sa predpokladá, že sa ešte len uzavrie kúpno-predajná zmluva v budúcnosti. Z uvedeného je zrejmé, že pozemok, pôvodná parc. č. XXX/X v H. mala viacerých spoluvlastníkov a k nejakému záväzku sa zaviazala iba „. L., ktorej pravosť podpisu žalovaní spochybňovali. Preto žalobca nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom pozemku, ktorý je predmetom tohto konania a ktorý bol odčlenený z iných pozemkov v spoluvlastníctve iných vlastníkov. Žalobca tiež nepredložil žiadny iný relevantný a hodnoverný doklad o tom, že skutočne uzatvoril zmluvu (darovaciu, kúpnu alebo zámennú) so spoluvlastníkom alebo spoluvlastníkmi parc. č. XXX/X v kat. úz. H. v rozsahu, v ktorom by sa mal stať vlastníkom súčasnej parc. č. XXXX o výmere XXX m2. 13. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia poukázal na § 120 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého v čase účinnosti tohto ustanovenia účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z tohto ustanovenia vyplýva, že žalobca bol povinný označiť dôkazy na preukázanie skutočností, že v spornom prípade sa jednalo o oprávnenú držbu, ale toto dôkazné bremeno neuniesol a právne relevantné dôkazy nenavrhol. Z dôvodu, že žalobca oprávnenosť držby ničím nepreukázal, nepredložil dôkazy a výpovede svedkov v konaní nemali pre rozhodnutie vo veci výpovednú hodnotu a nepriniesli žiaden dôkaz o dobromyseľnosti držby, súd žalobu zamietol. 14. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1, prvá veta O.s.p. a úspešným žalovaným priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v sume 6.840,94 eur. Za právne zastúpenie advokátom, za 11 úkonov právnej služby s tým, že predmetom konania bolo určenie vlastníctva nehnuteľnosti v kat. úz. H. vo výmere 373 m2. Právna zástupkyňa žalovaných súdu predložila informácie o priemernej cene stavebného pozemku v kat. úz. H., ktorá je 100 €/m2 potom bola hodnota sporu 37.300 eur a tarifná hodnota jedného úkonu právnej služby je podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. platnom znení 499,57 eur bez DPH. Okrem toho súd priznal právnemu zástupcovi žalovaných aj náhradu za cestovné a za stratu času podľa § 15 a 17 uvedenej vyhlášky za účasť na pojednávaniach dňa 9.10.2012 a 25.10.2012, účasť na ohliadke dňa 16. 11. 2012, pojednávaniach dňa 11.6.2013, 9.7.2013 a 20.8.2013. Podľa názoru súdu vyúčtovanie cestovného a straty času právnym zástupcom žalovaných bolo vyčíslené primerane a správne. Právny zástupca žalovaných si uplatnil DPH vo výške 20 % za úkony právnej pomoci a celková odmena advokáta bola vyčíslená spolu 6.844,94 Eur, ktorú súd uložil podľa § 149 ods. 1 O.s.p., žalobcovi zaplatiť žalovaným v 1. a 2. rade k rukám ich právnej zástupkyne. 15. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca podaním zo dňa 18. novembra 2013, ktorý nesúhlasil s rozhodnutím súdu a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a návrhu na určenie vlastníctva vyhovel alebo aby rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odvolaní žalobca namietal, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a tvrdil, že žalobca splnil zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníctva v predmetnej parcele vydržaním, tak ako to ustanovuje § 134 Občianskeho zákonníka. Žalobca bol a doposiaľ je držiteľom predmetného pozemku a oprávnenosť držby v konaní preukázal jednak listinnými dôkazmi, a to písomnými potvrdeniami o kúpe a zaplatenia kúpnej ceny. Bolo nesporné, že celú kúpu pozemkov organizovala matka žalobcu, ktorá dojednávala podmienky. V čase prevodu prvej časti pozemku užívaného žalobcom, ktorý bol riadne aj pozemnoknižne zapísaný, predávajúci na predmetných pozemkoch hospodárili. Po ukončení hospodárenia bol vykonaný ďalší prevod spôsobom, ktorý bol žalobcom popísaný. Od tej doby žalobca predmetné pozemky oplotil a užíval ako vlastné. Pokiaľ by prevod nebol uskutočnený s predávajúcimi a títo s ním nesúhlasili, nedovolili by pozemky oplotiť a užívať. Bratia E. a E. F. prebrali kúpnu cenu a ubezpečili kupujúceho o nespornosti jeho kúpy. Ich vyhlásenie, že všetko „vybavili“ s ostatnými príbuznými v cudzine a prevzatie kúpnej ceny boli dostatočným základom pre dobromyseľnosť žalobcu. Obaja bratia boli so žalobcom v priateľskom, blízkom vzťahu, akúkoľvek pochybnosť a hodnovernosť prevodu nepripúšťali. Svedkovia vypovedali, že od doby, kedy sa nasťahovali do susedných nehnuteľností, bola nehnuteľnosť v držbe žalobcu v nezmenenom rozsahu tak, ako je doteraz. Nemohla teda E. L. vydržaním nadobudnúť predmetné spoluvlastnícke podiely, pretože tieto nikdy ani ona sama neužívala a neužíval ich ani jej otec. Na obhliadke na mieste samom bolo preukázané, že sa jedná o pôvodné oplotenie, existujúce od r. 1961. Až do roku 2008 nebol žalobca vo svojej dobromyseľnej držbe nikým rušený a poukazovanie žalovaných na pôvodné rodinné väzby vlastníkov len potvrdzuje to, čo uvádza žalobca, že časť spoluvlastníkov odišla do cudziny a v kontakte s nimi bol i E. F. a jeho brat E., teda tí, ktorí žalobcu ubezpečovali o tom, že je všetko vybavené. E. L. nemohla mať o týchto skutočnostiach žiadnu vedomosť, pretože v tom čase bola maloletá (nar. 1952 - teda v čase rozhodujúcom mala 7 - 9 rokov). Medzi stranami sporu bola sporná osoba H. L., ktorá mala prevziať peniaze. Žalobca nevie presne túto osobu identifikovať, ale z výpovede svedkyne L. je zrejmé, že existovali minimálne dve osoby, ktoré sa volali H. L.. Jej vyhlásenie, že ani jedna z nich nemohla sumu prevziať, nemôže súd vzhľadom na jej vek brať ako hodnoverné svedectvo. O H. L. vypovedal K. Č., ktorý ju opísal ako 70 ročnú ženu, ktorá obrábala sporný pozemok. V tom čase bol menovaný svedok dospelý a jeho poznanie a skúsenosť museli byť iné ako poznanie 7 ročného dieťaťa. Žalobca namietal aj rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania. Namietal, že súd priznal právnej zástupkyni napr. úkon pod č. 6 - ďalšia porada s klientom. Súd stanovil výšku odmeny z potvrdenia o cene pozemku ako stavebného pozemku vo výške 100 eur/1m2. Táto cena nezodpovedá realite, jeho hodnota je podstatne nižšia, a preto priznané trovy sú v nesprávnej výške. 16. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) preskúmal vec v celom rozsahu, vrátane súvisiaceho výroku o náhrade trov konania, viazaný dôvodmi odvolania (§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny a odvolanie žalobcu nie je dôvodné; okrem výroku o náhrade trov konania, ktorý je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. 17. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej len „C.s.p.“). Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy z prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C.s.p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona. Keďže však odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov Civilného sporového poriadku o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a 2 C.s.p.), ako aj o potrebe ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C.s.p.).Občiansky súdny poriadok vychádzal zo zásad a princípov, ktoré uprednostňovali zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania, trval na zachovaní zákonov a čestnom plnení povinnosti i na úcte k právam iných osôb (§ 1 O.s.p.). 18. Občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené. 19. Žalobca podanou žalobou žiadal, aby súd určil, že je vlastníkom parcely, registra „. č. XXXX, záhrada o výmere XXX m2, nachádzajúcej sa v kat. úz. H., vytvorenej na základe geometrického plánu č. X/XX. 20. Okresný súd zamietol žalobu z dôvodu, že v danom prípade na strane žalobcu nie je splnená jedna zo zákonných podmienok vydržania, a to oprávnená držba. Zákonnými podmienkami vydržania ako spôsobu pôvodného (neodvodeného) nadobudnutia vlastníctva alebo iného práva vo všeobecnosti sú: 1. oprávnená držba, 2. uplynutie zákonnom určenej vydržacej doby, 3. spôsobilý predmet vydržania. Pritom právne následky vydržania nastávajú len vtedy, ak sú súčasne splnené všetky podmienky, ktoré právny poriadok pre takéto nadobudnutie práva vyžaduje. 21. Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. 22. Vydržanie patrí k všeobecným originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva dlhodobou držbou oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom. 23. Odvolateľ v podanom odvolaní namieta, že zamietajúci rozsudok okresného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. V súvislosti s touto námietkou je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 24. V odvolaní žalobca tvrdil, že splnil zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníctva k predmetnej parcele vydržaním, tak ako to ustanovuje § 134 Občianskeho zákonníka. Tvrdil, že bol a doposiaľ je držiteľom predmetného pozemku a oprávnenosť držby v konaní preukázal jednak listinnými dôkazmi, a to písomnými potvrdeniami o kúpe a zaplatení kúpnej ceny. Bolo nesporné, že celú kúpu pozemkov organizovala matka žalobcu, ktorá dojednávala podmienky. V čase prevodu prvej časti pozemku užívaného žalobcom, ktorý bol riadne aj pozemno-knižne zapísaný, predávajúci na predmetných pozemkoch hospodárili. Po ukončení hospodárenia bol vykonaný ďalší prevod spôsobom, ktorý bol žalobcom popísaný. Od tej doby žalobca predmetné pozemky oplotil a užíval ako vlastné. Pokiaľ by prevod nebol uskutočnený s predávajúcimi a títo s ním nesúhlasili, nedovolili by pozemky oplotiť a užívať. Bratia E.Á. a E. F. prebrali kúpnu cenu a ubezpečili kupujúceho o nespornosti jeho kúpy. Ich vyhlásenie, že všetko „vybavili“ s ostatnými príbuznými v cudzine a prevzatie kúpnej ceny boli dostatočným základom pre dobromyseľnosť žalobcu. Obaja bratia boli so žalobcom v priateľskom, blízkom vzťahu, akúkoľvek pochybnosť a hodnovernosť prevodu nepripúšťali. Svedkovia vypovedali, že od doby, kedy sa nasťahovali do susedných nehnuteľností, bola nehnuteľnosť v držbe žalobcu v nezmenenom rozsahu tak, ako je doteraz. Nemohla teda E. L. vydržaním nadobudnúť predmetné spoluvlastnícke podiely, pretože tieto nikdy ani ona sama neužívala a neužíval ich ani jej otec. Na obhliadke na mieste samom bolo preukázané, že sa jedná o pôvodné oplotenie, existujúce od r. 1961. Až do roku 2008 nebol žalobca vo svojej dobromyseľnej držbe nikým rušený a poukazovanie žalovaných na pôvodné rodinné väzby vlastníkov len potvrdzuje to, čo uvádza žalobca, že časť spoluvlastníkov odišla do cudziny a v kontakte s nimi bol i E. F. a jeho brat E., teda tí, ktorí žalobcu ubezpečovali o tom, že je všetko vybavené. Jana Baloghová nemohla mať o týchto skutočnostiach žiadnu vedomosť, pretože v tom čase bola maloletá (nar. XXXX - teda v čase rozhodujúcom mala 7 - 9 rokov). Medzi stranami sporu bola sporná osoba H. L., ktorá mala prevziať peniaze. Žalobca nevie presne túto osobu identifikovať, ale z výpovede svedkyne L. je zrejmé, že existovali minimálne dve osoby, ktoré sa volali H. L.. Jej vyhlásenie, že ani jedna z nich nemohla sumu prevziať, nemôže súd vzhľadom na jej vek brať ako hodnoverné svedectvo. O H. L. vypovedal K.L. Č., ktorý ju opísal ako 70 ročnú ženu, ktorá obrábala sporný pozemok. V tom čase bol menovaný svedok dospelý a jeho poznanie a skúsenosť museli byť iné ako poznanie 7 ročného dieťaťa. 25. Odvolací súd zastáva názor, že okresný súd v preskúmavanej veci správne právne posúdil otázku vydržania, jeho zákonné predpoklady a správne vyvodil, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre vydržanie predmetnej nehnuteľnosti ním samotným, resp. jeho právnymi predchodcami. 26. Podľa § 134 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má v nepretržitej dobe v držbe po dobu troch rokov, a ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125 Občianskeho zákonníka). 27. Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba. 28. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. 29. Ustanovenia § 134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. 30. Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania, základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej doby. 31. V zmysle ustanovení § 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný treba hodnotiť vždy objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. 32. Okresný súd zamietol žalobu z dôvodu neexistencie základného predpokladu vydržania - dobrej viery pôvodného žalobcu ako držiteľa nehnuteľnosti, v dôsledku čoho ho nepovažoval za oprávneného držiteľa. Vychádzal pritom z ustanovenia § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pritom zdôraznil, že posúdenie, či je držiteľom v dobrej viere alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska a osobného presvedčenia strany sporu a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera zaniká aj vtedy, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Nič na tom nemení skutočnosť, že držiteľ bude v tomto prípade naďalej subjektívne v dobrej viere. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné bremeno vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu), ktorý by mohol mať za následok vznik práva. 33. Okresný súd správne vyhodnotil, že žalobca nepredložil žiadny relevantný a hodnoverný doklad o tom, že skutočne uzatvoril zmluvu (darovaciu, kúpnu alebo zámennú) so spoluvlastníkom alebo spoluvlastníkmi parc. č. XXX/X v kat. úz. H. v rozsahu, v ktorom by sa mal stať vlastníkom súčasnej parc. č. XXXX o výmere XXX m2 a takýmto dokladom, ktorým by malo dôjsť k vstupu do držby, nie je potvrdenie zo dňa 8.4.1959, ktoré žalobca predložil a okrem iného sa na tomto potvrdení žiadnym spôsobom nešpecifikuje ani len to, o ktorú časť pozemku by malo ísť a v potvrdení sa ani neuvádza žalobca prípadne jeho manželka ako nadobúdatelia nejakej nehnuteľnosti a iba sa predpokladá, že sa ešte len uzavrie kúpno-predajná zmluva v budúcnosti. Z uvedeného je zrejmé, že pozemok, pôvodná parc. č. XXX/X v H. mala viacerých spoluvlastníkov a k nejakému záväzku sa zaviazala iba „. L., ktorej pravosť podpisu žalovaní spochybňovali. Preto žalobca nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom pozemku, ktorý je predmetom tohto konania a ktorý bol odčlenený z iných pozemkov v spoluvlastníctve iných vlastníkov. Správny bol tak záver súdu, že žalobca pri normálnej opatrnosti musel mať vedomosť o tom, že oprávnene len užíva pozemok, na ktorom má postavený rodinný dom. Pôvodný žalobca v konaní oprávnenosť držby ničím nepreukázal a ani neuviedol žiadne dôkazy, ktoré by odôvodňovali jeho tvrdenie, ktoré nepreukázali ani výpovede svedkov. Podľa obsahu spisu, z vyjadrenia žalovaných vyplýva, že žalobca a jeho právni predchodcovia (rodičia) si boli jednoznačne vedomí a boli uzrozumení s tým, aké kroky je nevyhnutné urobiť a aké právne úkony uskutočniť, aby sa vlastnícke právo nadobudlo - uzatvoriť s vlastníkmi kúpnu zmluvu, vyhotoviť geometrický plán na odčlenenie pozemku a následne zápis kúpnej zmluvy do evidencie nehnuteľností, nakoľko takou istou formou nadobudli aj vlastníctvo k pozemku registra U. parc. č. XXX/X (teraz registra M. parc. č. XXXX) a pokiaľ ide o faktické odovzdanie veci držiteľovi, ktorý by mohol byť oprávneným držiteľom, musela by byť vec odovzdaná všetkými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti a nestačilo by, keby dal súhlas len niektorý zo spoluvlastníkov. Z obsahu spisu a vyjadrenia žalovaných tiež vyplýva, že na jeseň roku 2008 zavolala pôvodnej žalovanej manželka žalobcu pani H. E. a oznámila jej, že so žalobcom zistili, že sporný pozemok nie je vybavený a je vedený na jej meno a na jej ostatných príbuzných žijúcich v Rakúsku. Pôvodne žalovaná jej oznámila, že sú to sesternice jej otca. Pani E. pôvodnej žalovanej oznámila, že keď si pozemok majetkovo-právne vysporiada s rodinou žijúcou v Rakúsku, vyrovnajú sa s ňou a uhradia všetky náklady s tým súvisiace. Pôvodne žalovaná si začala vybavovať a majetkovo- právne vysporiadať predmetný pozemok tak, aby ho vlastnila celý. V decembri roku 2011 pôvodne žalovaná zaslala žalobcovi a vlastníkovi susedného pozemku registra M. parc. č. XXXX výzvu na vypratanie a odovzdanie nehnuteľnosti. Susedný pozemok bol vyprataný a žalobca reagoval tak, že podal žalobu na súd o určenie vlastníckeho práva. 34. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia poukázal na § 120 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého v čase účinnosti tohto ustanovenia účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z tohto ustanovenia vyplýva, že žalobca bol povinný označiť dôkazy na preukázanie skutočností, že v spornom prípade sa jednalo o oprávnenú držbu, ale toto dôkazné bremeno neuniesol a právne relevantné dôkazy nenavrhol. Z dôvodu, že žalobca oprávnenosť držby ničím nepreukázal, nepredložil dôkazy a výpovede svedkov v konaní nemali pre rozhodnutie vo veci výpovednú hodnotu a nepriniesli žiaden dôkaz o dobromyseľnosti držby, súd žalobu zamietol. 35. Viazanosť súdu návrhmi strán sporu (§ 216 ods. 1 C.s.p.) sa vzťahuje zásadne na sporové konania (posudzovaná vec), ktoré sa začína vždy na návrh, ktorým sa rozumie obsah petitu návrhu, ktorým je žalobca povinný určitým spôsobom vyjadriť, čoho sa domáha (§ 131 C.s.p.). 36. Podľa § 132 C.s.p. v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Žalobca k žalobe pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. 37. Podľa § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. 38. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva povinnosť strán sporu označiť dôkazné prostriedky, a to nielen na podporu svojich tvrdení ale všetky, ktoré môžu prispieť k objasneniu skutkového stavu veci. Súd vykonané dokazovanie potom hodnotí na základe zásady tzv. voľného hodnotenia dôkazov, podľa vlastnej úvahy a prihliada na všetko, čo v priebehu konania zistil. Požiadavka, že v občianskom súdnom konaní musí súd vychádzať zo skutočného stavu veci je vyslovená tak v Ústave SR ako i v jednotlivých ustanoveniach C.s.p. (§ 132 ods. 1, § 187, § 215 a pod.) a vyjadruje základnú zásadu občianskeho súdneho procesu, t.j. zásadu materiálnej pravdy. Pojem skutočný stav veci je totožný s pojmom objektívna realita, ktorá s prejednávanou vecou súvisí a tvorí predmet konania. Zásada materiálnej pravdy teda znamená to isté ako zásada objektívnej pravdy. Je totiž procesnou požiadavkou, aby poznatky súdu o skutočnostiach boli v súlade s objektívnou realitou, pričom pojem skutočný stav veci je totožný s výrazom rozhodné skutočnosti. Pre poznávaciu činnosť súdu o skutočnostiach dôležitých pre rozhodnutie, teda i pre procesné dokazovanie sú vždy nutné tvrdenia o takých skutočnostiach. To vyplýva z toho, že sa v procese dokazuje súdu pravdivosť tvrdenia o takých skutočnostiach, o ktorých sa súd dozvedá z prednesov účastníkov, z vykonaného dokazovania ako i inými možnými spôsobmi, pričom zákon účastníkom ukladá povinnosť objasniť všetky potrebné skutočnosti a označiť k nim potrebné dôkazné prostriedky (ide o povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú). V prípade, ak žalovaný obranou uplatňuje nejaký nárok alebo námietky, ktoré činia žalobu žalobcu právne nedôvodnou, dostáva sa žalovaný do rovnakej pozície ako žalobca (reus excipiendo fit actor) a má povinnosť tvrdenia i dôkaznú a v tomto rozsahu i dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno totiž pojmovo môže zaťažovať iba toho, koho môže postihnúť nepriaznivý dôsledok za to, že určité rozhodné tvrdenie nebolo dokázané. 39. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové závery a vec napokon rozhodol správne aj po právnej stránke. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti, vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie. Nestačí uviesť len dôvody odvolania vyplývajúce z ustanovenia § 363 C.s.p., tieto musí odvolateľ aj odôvodniť skutočnými dôvodmi, čo sa ale v prejednávanej veci nestalo. Z obsahu spisu nevyplýva, že v konaní pred súdom prvej inštancie nastala taká vada, takú ani sám odvolateľka netvrdila, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a na ktorú by musel odvolací súd prihliadnuť (§ 380 C.s.p.). Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 O.s.p. (platného a účinného v čase vydania rozsudku). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnom týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu zamietol podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 40. Odvolací súd preskúmal tiež výrok o trovách konania, na základe podaného odvolania žalobcu a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné, pretože tento výrok nie je dostatočne odôvodnený s prihliadnutím na ustanovenie § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku (v čase rozhodovania okresného súdu § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). 41. Odvolanie je založené na námietke žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania je neodôvodnené a preto nemožno zistiť, z akej sumy a základu pre vyčíslenie trov konania súd vychádzal. Z odôvodnenia výroku rozsudku o náhrade trov konania vyplýva, že o trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 prvá veta O.s.p. a úspech v konaní mali žalovaní. Právny zástupca žalovaných si vyčíslil trovy konania, pričom podľa názoru súdu sa jedná o použitie správnej tarifnej odmeny za právnu vec. Ďalej súd uviedol, za aké úkony právnej služby právneho zastúpenia žalovaným vznikli trovy konania, špecifikoval ich podľa číslovania 1-11. Ďalej uviedol, že právnemu zástupcovi žalovaných patrí aj náhrad za cestovné a za stratu času podľa § 15 a 17 vyhlášky, ktoré si vyčíslil za účasť na pojednávaniach dňa 9.10.2012, 25.10.2012, ohliadke dňa 16.12.2012, pojednávaniach dňa 11.6.2013, 9.7.2013 a 20.8.2013. 42. Podľa § 220 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 43. V zmysle uvedeného ustanovenia, odôvodnenie rozhodnutia musí sledovať účel vyložiť opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť tohto záverečného úsudku súdu. Odôvodnenie rozhodnutia je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia z hľadiska možnosti preskúmania rozhodnutia na podklade opravného prostriedku. 44. Ustanovenie § 220 ods. 2 C.s.p. dáva dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozhodnutia. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia sa žiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy strán sporu a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal preukázané a právne posúdenie zisteného skutočného stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. 45. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie pri aplikácii ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku na danú vec, pri rozhodovaní o trovách konania nesprávne postupoval, čo odôvodňuje postup odvolacieho súdu a zrušenie rozsudku v napadnutej časti výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. c/ Civilného sporového poriadku. Zároveň došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, do ktorého patrí aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu, nebolo v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Táto vada konania, v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozsudku, v odvolaním napadnutom výroku o trovách konania, sa prejavila v nesprávnom procesnom postupe, ktorým súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca preto v podanom odvolaní dôvodne namietal, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania je neodôvodnený. 46. Nedostatok alebo nezrozumiteľnosť dôvodov rozhodnutia predstavuje závažné procesné pochybenie súdu, spočívajúce v odňatí možnosti konať pred súdom. 47. O odňatie možnosti konať pred súdom ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým (postupom) sa strane sporu odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia subjektu občianskeho súdneho konania, ktoré mu priznáva platná právna úprava, za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. 48. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou súdu prvej inštancie znovu rozhodnúť o náhrade trov konania s tým, že záver súdu je potrebné správne a dostatočne odôvodniť v súlade s ustanovením § 220 C.s.p. 49. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 3 C.s.p. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).