Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4To/136/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1615010265 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1615010265.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Tibora Kubíka a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci proti obžalovanému X. B.Ň. T. Q.., pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. o odvolaniach obžalovaných X. B. T. D.. L. U. a prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Malacky sp. zn. 2T/70/2015 zo dňa 12.09.2016, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 26.januára 2017 takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. c/, písm. d/ Tr. por. z r u š u j e sa rozsudok Okresného súdu Malacky sp. zn. 2T/70/2015 zo dňa 12.09.2016 v celom rozsahu. Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec sa v r a c i a okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Malacky boli obžalovaní X. B. T. D.. L. U. uznaní za vinných zo spáchania prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák., ktorého sa mali dopustiť na tom skutkovom základe, že po vzájomnej dohode minimálne od 11.09.2013 na rôznych miestach, najmä v obci Suchohrad v okrese F. ako príslušníci Policajného zboru Slovenskej republiky, ktorí boli poverení vykonávaním služobných úkonov s L. V., Z.. XX.XX.XXXX, od tohto pod rozličnými zámienkami vytvárajúc legendu ohrozenia jeho osoby, žiadali finančné prostriedky resp. finančný dar, pričom L. V. po nahlásení týchto skutočností príslušným služobným miestam, súc následne riadený operatívnymi orgánmi Sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR odovzdal - dňa 18.09.2013 v obci Suchohrad č. 147 obž. D.. L. U. hotovosť vo výške 5.000,-€, z ktorých obž. D.. L. U. sumu 500,-€ odovzdal obž. X. B., - dňa 01.10.2013 v obci Suchohrad č. 147 obžalovaným D.. L. U. T. X. B. odovzdal hotovosť vo výške 20.000,-€ s tým, že každému jednému obžalovanému patrí suma 10.000,-€, pričom obaja obžalovaní v úmysle sa obohatiť konali v rozpore s ustanovením § 48 ods. 3 písm. a/, písm. f/ zák. č. 73/1998 Z. z. a v rozpore s Rozkazom Ministra vnútra Slovenskej republiky číslo 6, bod 7, z 19.02.1997. Za to boli obžalovaní X. B. T. D.. L. U. odsúdení, každý samostatne, podľa § 326 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 3, § 36 písm. j) Tr. zák. k trestu odňatia slobody vo výmere 24 mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Tr. zák. bol obžalovanému X. B. výkon trestu podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 24 mesiacov a obžalovanému D.. L. U. bol výkon trestu podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 26 mesiacov. Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. bola poškodená organizácia Ministerstvo vnútra SR odkázaná s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolania obžalovaní X. B. T. D.. L. U., ako aj prokurátor. Obžalovaný X. B. podané odvolanie písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu. Namieta, že súd vôbec neoboznámil obrazovo - zvukový záznam z odovzdávania peňazí svedkom V. v deň ich zadržania. Ako vyplýva zo zápisnice z hlavného pojednávania zo dňa 30.05.2016, súd dôkazy získané ako zvukové oboznámil výlučne čítaním, čím sa uvedené dôkazy stali nezákonne vykonanými. Ďalej namieta, že nie je vôbec zrejmé, aké procesné postavenie má svedok V.. Tento konal podľa inštruktáže a bol riadený operatívnymi pracovníkmi, teda konal ako agent. Tomuto tvrdeniu svedčí aj fakt, že svedok V. prevzal priamo z pokladne MV SR finančné prostriedky určené na provokáciu trestnej činnosti obžalovaných a to 5000,- euro a potom 20.000,- euro. V spisoch sa však nenachádza žiadne rozhodnutie súdu na použitie V. ako agenta podľa § 117 Tr. por. Ďalej v odvolaní poukazuje na chronológiu priebehu trestného konania, keď bol najskôr obvinený zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nátlaku podľa § 192 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zák. v jednočinnom súbehu s obzvlášť závažným zločinom zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm. b) Tr. zák. Následne dozorová prokurátorka dala pokyn vyšetrovateľovi, že právna kvalifikácia podľa § 192 Tr. zák. je nepodložená a aktuálne je iba podozrenie zo spáchania prečinu podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. K zmene právnej kvalifikácie došlo pri podaní obžaloby, v ktorej sa mu kladie za vinu spáchanie prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. s tým, že súd po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní vec právne kvalifikoval ako prečin znaužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Podľa názoru súdu, treba za výkon právomoci považovať akúkoľvek činnosť vymedzenú alebo ustanovenú zákonom alebo iným o zákon sa opierajúcim právnym predpisom. S týmto názorom sa nestotožňuje, nakoľko nie je možné stotožňovať pojem právomoc verejného činiteľa s výkonom bežnej služobnej činnosti policajta. Nie každé porušenie predpisov je konaním v zmysle zneužitia právomoci. Pokiaľ verejný činiteľ úmyselne porušuje pracovnú disciplínu, koná v rozpore so svojimi pracovnými povinnosťami, ale pritom nejde o výkon jeho právomoci. Obaja obžalovaní robili svedkovi V. „taxislužbu“, mali za úlohu svedka V. priviesť na vyšetrovací úkon z jeho bydliska, na miesto podľa potrieb vyšetrovateľov a po úkone ho zaviesť domov. Nešlo tu o riadne predvolanie ako svedka, ani o predvedenie podľa Trestného poriadku, ale o službu polície svedkovi, ktorý vypovedal vo veciach vrážd v prípade Q.. Obžalovaní teda nevykonávali žiadnu právomoc verejného činiteľa. V odvolaní bližšie konkretizuje, čo sa rozumie pod pojmom vykonávanie právomoci verejného činiteľa so záverom, že ak prijal dar od svedka V., mohol sa dopustiť nanajvýš disciplinárneho previnenia. V odvolaní ďalej rozoberá dôkaznú situáciu a vyslovuje výhrady k vierohodnosti svedka V., pričom namieta aj to, že pri zmenách právnych kvalifikácií počas trestného stíhania bol skutok, ktorý sa mu kladie za vinu modifikovaný takým spôsobom, že nie je zachovaná totožnosť skutku. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a sám ho oslobodil spod obžaloby, respektíve, aby vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Obžalovaný D.. L. U. podané odvolanie odôvodnil písomným podaním prostredníctvom svojej obhajkyne. V odvolaní namieta, že skutok, ktorý sa mu kladie za vinu nie je možné kvalifikovať ako trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Tr. zák. Poukazuje na to, že nie každý policajt je v každom prípade v postavení verejného činiteľa. Obžalovaný voči svedkovi V. nevykonával žiadnu právomoc, nakoľko oni (obžalovaní) svedka iba vozili na vyšetrovacie úkony. Žiadnu právomoc voči svedkovi nepoužívali a preto ani nemohli spáchať trestný čin, zo spáchania ktorého boli uznaní za vinných v napadnutom rozsudku. Samotná okolnosť, že ako príslušníci PZ mali určité povinnosti uložené ustanovením § 48 ods. 3 písm. a) zákona č. 73/1998 Z. z. a rozkazom Ministra vnútra SR a tieto porušili, ešte tým nenaplnili skutkovú podstatu trestného činu. Ich konanie by eventuálne mohlo byť posúdené ako neetické konanie, ktoré je disciplinárnym previnením. Okrem svedka V. nebolo preukázané, že by oni žiadali od neho finančný dar. Išlo tu o určitú provokáciu zo strany svedka V.. Súd postupoval správne, keď neakceptoval právnu kvalifikáciu prečinu podvodu podľa obžaloby, nakoľko svedok V. nebol uvedený do omylu, keďže jeho konanie bolo riadené políciou a finančné prostriedky, ktoré odovzdával, neboli jeho majetkom. Súd neskúmal, či nešlo o policajnú provokáciu s tým, že zverenie finančných prostriedkov štátu inšpekčnou službou osobe s kriminálnou minulosťou je protiprávne a preto takýto dôkaz nemôže byť použitý v trestnom konaní. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a sám ho oslobodil spod obžaloby, respektíve, aby vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prokurátor v písomne odôvodnenom odvolaní namieta, že súd v napadnutom rozsudku nedôvodne zmenil právnu kvalifikáciu skutku oproti podanej obžalobe na prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. V tejto súvislosti uvádza, že obaja obžalovaní síce voči svedkovi V. vystupovali ako príslušníci PZ, ktorí ho zabezpečovali a eskortovali na vyšetrovacie úkony v inej trestnej veci, avšak za účelom zabezpečenia majetkového prospechu v ich prospech uvádzali svedka V. do omylu tým, že mu tvrdili nepravdivé skutočnosti o jeho postavení a aktuálnej situácii v jednotlivých trestných konaniach, najmä však o ich možnosti svedkovi nimi umelo navodenej situácii pomôcť a postarať sa o neho. Ich tvrdenia sa však nezakladali na pravde, pretože takýmito možnosťami obžalovaní nikdy nedisponovali a konali len s cieľom dosiahnuť zamýšľaný cieľ a to finančnú odmenu. Skutočnosť, že ho utvrdzovali v tom, že sú oprávnení a schopní mu pomôcť a postarať sa o neho, avšak opak bol pravdou, je rozhodujúca pre právne posúdenie skutku. Ak teda obžalovaní nedisponovali právomocou, nemohli túto ani zneužiť. Vzhľadom k uvedenému je nutné skutok právne kvalifikovať ako prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a sám rozhodol o vine obžalovaných v zmysle podanej obžaloby, respektíve, aby vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 317 ods.1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku a zistil, že podané odvolania obžalovaných a prokurátora sú čiastočne dôvodné. Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Podľa § 321 ods. 1 písm. c/ Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok, ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy. Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok, ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona. Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. ak po zrušení napadnutého rozsudku alebo niektorej jeho časti treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec spravidla súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Po preskúmaní kompletného na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu, krajský súd sa stotožnil s odvolaniami obžalovaných a prokurátora v tom, že skutok zo spáchania ktorého boli obžalované osoby uznané vinnými, nevykazuje znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. V tomto smere išlo o nesprávne hmotnoprávne posúdenie skutku, čomu zodpovedá kasačný dôvod uvedený v ustanovení § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por. Pokiaľ ide o jednotlivé znaky základnej skutkovej podstaty prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. tak odvolací súd neakceptoval záver súdu prvého stupňa uvedený v napadnutom rozsudku (str. 8), že pod výkonom právomoci verejného činiteľa treba rozumieť akúkoľvek činnosť vymedzenú alebo ustanovenú zákonom alebo iným, o zákon sa opierajúcim právnym predpisom, podľa ktorého sú realizované úlohy alebo oprávnenia orgánov štátu. Krajský súd upozorňuje, že obsah pojmu právomoc nenapĺňa akékoľvek zákonné ustanovenie určujúce verejnému činiteľovi spôsob a hranice jeho konania. Pokiaľ by sa akceptoval záver súdu prvého stupňa, potom by ako trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa muselo byť posúdené aj napríklad konanie verejného činiteľa, ktorý úmyselne nedodržiava pracovnú dobu (aj v takomto prípade verejný činiteľ porušuje povinnosť plniť svoje úlohy, avšak o trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa nejde, primerane aj judikatúra napríklad R 16/1967). Rovnako tak nie je trestným činom zneužívania právomoci verejného činiteľa, ak by napríklad policajt ako verejný činiteľ počas výkonu služby odcudzil v obchode tovar (išlo by len o trestný čin krádež), respektíve, ak by úmyselne poškodzoval majetok svojho zamestnávateľa (išlo by o trestný čin poškodzovania cudzej veci). Všetky tieto príklady majú spoločné to, že sa ich síce dopúšťa verejný činiteľ, avšak pri nich ako verejný činiteľ nevykonáva žiadnu právomoc, ktorá by mu bola zverená zákonom. Alebo povedané inak, to, že sa osoba v postavení verejného činiteľa dopustí protiprávneho konania a tým zároveň poruší povinnosť ustanovenú jej zákonom ako verejnému činiteľovi ešte automaticky neznamená, že došlo k naplneniu znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák., pretože sa tak nemuselo stať pri vykonávaní právomoci verejného činiteľa. Už z dôvodovej správy k predchádzajúcemu Trestnému zákonu (zákon č. 140/1961 Zb., na ktorý pri trestnom čine zneužívania právomoci verejného činiteľa obsahovo nadviazal aj zákon č. 300/2005 Z. z.) možno vyvodiť, že právomocou verejného činiteľa treba rozumieť predovšetkým rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb. Právomoc vždy musí obsahovať prvok moci a prvok rozhodovania. Aby konkrétny verejný činiteľ realizoval právomoc v zmysle § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák., musia byť súčasne splnené tri podmienky a to, musí ísť o rozhodovanie o právach alebo povinnostiach fyzických a právnických osôb, oprávnenie rozhodovať musí byť explicitne priznané Ústavou SR, ústavným zákonom alebo zákonom a také rozhodovanie musí obsahovať prvok moci a rozhodovania. Pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa rozhodovania, tak prvok moci a rozhodovania je nedielnou súčasťou právomoci verejného činiteľa a je jedným z rozhodujúcich znakov umožňujúcich identifikovať právomoc verejných činiteľov. Znamená nielen to, že verejný činiteľ je oprávnený konať o právach a povinnostiach iných, ale tiež to, že toto jeho konanie je vynútiteľné donucovacou mocou štátu. Výkon právomoci je realizovaný formálnym alebo neformálnym právnym úkonom a je vždy jednostranným právnym úkonom nezávislým na vôli subjektu voči ktorému smeruje alebo ktorého sa týka (k uvedenému pozri bližšie napríklad materiál Generálnej prokuratúry SR s názvom Zhodnotenie dokazovania a zákonnosti rozhodovania o trestnom čine zneužívania právomoci verejného činiteľa a o trestných činoch korupcie (2000). V konaní obžalovaných ako verejných činiteľov pritom absentoval akýkoľvek výraznejší prvok moci a rozhodovania, ktoré sú typické pre výkon právomoci verejného činiteľa. Konanie obžalovaných spočívalo v organizovaní prepravy svedka L. V. na vyšetrovacie úkony vykonávané v inej trestnej veci podľa požiadaviek vyšetrovateľov. Rozsah ich právomoci (obžalovaných) bol teda celkom nepatrný a vyčerpával sa zabezpečovaním dopravy pre svedka podľa pokynov orgánov činných v trestnom konaní. Nič iné vo vzťahu k svedkovi L. V. nemali v popise svojej práce, t. j. najmä nedisponovali žiadnymi kompetenciami (právomocou) v trestných veciach, v ktorých vystupoval L. V. ako obvinený, respektíve ako svedok a objektívne žiadnym spôsobom nemohli tieto trestné veci ovplyvniť v prospech, či neprospech svedka L. V.. Obžalované osoby tu len predstierali svoje možné kompetencie (právomoci), ktorými však vôbec nedisponovali. Možno sa tu preto stotožniť s odvolacou argumentáciou prokurátora pokiaľ tvrdil, že ak obžalovaní nemali žiadnu právomoc v trestných veciach v ktorých L. V. vystupoval v procesnom postavení obvineného, či svedka, potom ani reálne nemohli túto právomoc zneužiť v zmysle znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Vzhľadom k uvedenému je v posudzovanom prípade vylúčené, aby sa obžalovaní mohli dopustiť tohto trestného činu a to z dôvodu absencie znaku „vykonávania právomoci spôsobom odporujúcim zákonu“. K uvedenému je potrebné dodať, že svoju nepatrnú právomoc spočívajúcu v preprave svedka podľa pokynov orgánov činných v trestnom konaní vykonávali obžalované osoby riadne, t. j. v súlade s požiadavkami týchto orgánov. Zo strany obžalovaných nedošlo pri zabezpečovaní prepravy svedka napríklad k násilnému konaniu z ich strany, ktorým by svedka nútili, aby vyzradil miesto uloženia finančných prostriedkov pochádzajúcich z trestnej činnosti, respektíve, ktorým by svedka nútili k tomu, aby vypovedal určitých spôsobom a podobne. Možno preto uzatvoriť, že v danej trestnej veci nebol naplnený znak základnej skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. týkajúci sa „výkonu právomoci“ verejného činiteľa. Tento záver však neznamená to, že by konanie obžalovaných popísané v obžalobnom návrhu nemohlo vykazovať znaky iného trestného činu. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je v danej trestnej veci vylúčené kvalifikovať konanie obžalovaných popísané v skutkovej vete obžalobného návrhu ako trestný podvodu v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že pri trestnom čine podvodu musí byť škoda na cudzom majetku spôsobená v príčinnej súvislosti s omylom osoby vykonávajúcej majetkovú dispozíciu. Nie je však vylúčené, že osoba uvádzaná páchateľom do omylu v priebehu príčinného vzťahu zistí svoj omyl a následne majetkovú dispozíciu vykoná už s poznaním všetkých rozhodných skutkových okolností, prípadne vykonanie majetkovej dispozície len predstiera. Do tejto skupiny prípadov sa v praxi zaraďujú najmä tie, pri ktorých je určitý časový odstup od konania, ktorým páchateľ uviedol iného do omylu, od momentu, keď osoba uvedená do omylu má vykonať majetkovú dispozíciu v prospech páchateľa alebo inej osoby a tieto obohatiť. Práve v tomto časovom odstupe sa stáva, že osoba, ktorá má vykonať majetkovú dispozíciu, si preverí páchateľom uvádzané informácie a zistí, že nie sú pravdivé, respektíve oznámi páchateľove konanie polícii. Nasleduje podanie trestného oznámenia na polícii a následné vykonanie majetkovej dispozície je už realizované za asistencie polície (s cieľom zistiť a zaistiť páchateľa), t. j. ide už len o predstierané vykonanie majetkovej dispozície a predstieranie (pokračovania) omylu osoby, ktorá ju vykonáva. Pokiaľ by súd prvého stupňa po vrátení veci na ďalšie konanie a rozhodnutie dospel k záveru, že sa prokurátorovi podarilo preukázať, že obžalované osoby konali s cieľom získať finančné prostriedky od svedka L. V. a to tak, že mu predstierali nepravdivé skutočnosti o jeho postavení v trestných konaniach, v ktorých vystupoval a tak vytvárali nepravdivú situáciu o ňom s tým, že disponujú kompetenciami a môžu mu za finančnú odmenu pomôcť, mohli by byť tieto skutkové okolnosti podradené pod znak základnej skutkovej podstaty trestného činu podvodu spočívajúci v uvádzaní iného do omylu s úmyslom sa obohatiť a spôsobiť tak na cudzom majetku škodu. Skutočnosť, že L. V. následne vec oznámil polícii, nemení nič na skutočnosti, že obžalovaní už svojím konaním, pred oznámením veci na polícii, naplnili časť znakov základnej skutkovej podstaty týkajúcich sa úmyselného uvádzania do omylu iného s úmyslom sa obohatiť a spôsobiť mu škodu na jeho majetku. Vzhľadom k uvedenému nie je vylúčené kvalifikovanie konania obžalovaných ako vývojové štádium trestného činu podvodu a to konkrétne ako pokus tohto trestného činu. Trestný čin podvodu však nemohol byť v danom prípade dokonaný, tak ako nesprávne argumentuje prokurátor v odvolaní, nakoľko svedok L. V. pri vykonávaní majetkovej dispozície už poznal všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, t. j. už v tomto momente príčinného vzťahu nebol v omyle a vedel, že finančné prostriedky, ktoré odovzdáva obžalovaným mu boli dané do dispozície políciou a teda nemôže na jeho majetku ani reálne vzniknúť škoda. Vstupom polície do skutkového deja sa pretrhla príčinná súvislosť medzi uvádzaním do omylu a prípadným vznikom škody v dôsledku majetkovej dispozície vykonávanej v omyle. Takýto skutok je teda charakerizovaný nedostatkom následku, ktorý je znakom skutkovej podstaty trestného činu podvodu, a preto môže byť konanie obžalovaných prípadne posúdené len ako pokus trestného činu podvodu. Vzhľadom na obdobnú trestnoprávnu úpravu v Českej republike odvolací súd poukazuje (v rámci prípustného komparatívneho výkladu) aj na závery rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Tdo 634/2006 týkajúceho sa trestného činu podvodu dospel k záveru, že „ak páchateľ koná spočiatku samostatne, avšak v dôsledku zásahu polície do skutkového deja príde k okolnostiam, ktoré zabraňujú, aby nastali účinky, s ktorými Trestný zákon spája dokonanie trestného činu podvodu, nie je možné páchateľa uznať vinným za spáchanie dokonaného trestného činu. Takéto konanie je možné právne posúdiť len ako pokus trestného činu podvodu, resp. len ako prípravu“. Najvyšší súd ČR zdôraznil, že vstupom polície do prípadu, keď polícia monitorovala záverečnú časť skutkového deja spočívajúcu v odovzdaní peňazí nemohlo prísť k dokonaniu trestného činu podvodu. Poškodený už totiž v čase odovzdávania peňazí nekonal v omyle a ani nemohlo dôjsť ku škode na jeho majetku. Pokiaľ obžalovaný X. B. namietal nedodržanie totožnosti skutku medzi skutkom, ktorý bol uvedený v uznesení o vznesení obvinenia a skutkom uvedeným v obžalobe a následne aj v napadnutom rozsudku, tak mu nie je možné dať za pravdu. Odvolací súd pripomína, že totožnosť skutku znamená zhodnosť, identitu, t. j. vykonanie trestného konania o tej iste skutkovej udalosti. To však neznamená, že od začiatku trestného stíhania až do jeho skončenia musí byť zachovaná úplná zhoda popisu udalosti, o ktorej sa rozhoduje, teda, že v uznesení o vznesení obvinenia, v obžalobe a v rozsudku sa musí skutkový dej úplne totožne popísať, pretože v priebehu vykonávania dokazovania sa môžu poznatky o skutkovom deji meniť. Napokon trestné konanie sa vedie o skutku a nie o jeho opise. K zachovaniu totožnosti skutku pritom postačuje, ak medzi skutkom, pre ktorý bolo vznesené obvinenie a skutkom uvedeným v obžalobe, či rozsudku súdu bude zachovaná aspoň totožnosť konania, prípadne aspoň totožnosť následku, respektíve totožnosť skutku bude zachovaná aj vtedy, pokiaľ konanie a následok v podobe popísanej v uznesení o vznesení obvinenia a konanie a následok po zmenách, ku ktorým došlo v obžalobe, či na hlavnom pojednávaní budú aspoň čiastočne totožné. Totožnosť skutku je teda zachovaná aj vtedy, ak došlo súčasne k čiastočnej zmene tak konania ako aj následku. Tieto závery vyplývajú aj z judikatúry Najvyššieho súdu SR (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Tdo/50/2015 zo dňa 11.11.2015). Pokiaľ uvedené závery aplikujeme na posudzovaný prípad tak zistíme, že medzi skutkom uvedeným v uznesení o vznesení obvinenia (č. l. 25) a medzi skutkom uvedeným v obžalobnom návrhu je zachovaná čiastočná totožnosť konania obžalovaných. V tomto smere poukazuje odvolací súd na tú časť skutkového opisu uvedeného v uznesení o vznesení obvinenia podľa ktorého obvinení „v ňom (svedkovi V.) najprv vyvolali neistotu z jeho postavenia tak, že mu opakovane uvádzali, že policajti, ktorí s ním dovtedy spolupracovali ho hodili cez palubu, pričom L. V. sľubovali, že práve oni sa o neho postarajú, poskytnú mu nekonkretizovanú nadštandardnú starostlivosť o jeho osobu a vybavenie rôznych výhod“. Tieto skutkové okolnosti sú následne aj súčasťou popisu skutkového deja v obžalobe prokurátora, z ktorých prokurátor vyvodzuje „uvádzanie iného do omylu“ v zmysle znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Z uvedeného vyplýva, že pri podaní obžaloby nebola porušená zásada totožnosti skutku. Odvolací súd sa stotožňuje s odvolacími námetkami obžalovaného X. B. v tom, že nie je jasné, aké procesné postavenie má L. V.. Alebo povedané inými slovami, v posudzovanej trestnej veci má L. V. procesné postavenie svedka (podľa obžaloby by mal mať aj procesné postavenie poškodeného), avšak čiastočne v predmetnej trestnej veci plnil fakticky aj úlohy agenta, či skôr spolupracujúceho svedka. Takýto postup je však v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku, pretože Trestný poriadok nepozná činnosť spolupracujúceho svedka. V tomto smere odvolací súd poukazuje na aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorá v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku ešte nebola známa. Ide o uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 To/15/2015 zo dňa 25.10.2016 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 1/2017 ako rozhodnutie č. 2) podľa ktorého, môže osoba vystupovať v trestnom konaní v pozícii svedka podľa § 127 Tr. por. len dovtedy, pokiaľ neoznámi skutočnosti nasvedčujúce tomu, že má byť spáchaný trestný čin a nezačne byť riadená a ovplyvňovaná orgánmi činnými v trestnom konaní, pretože od tohto momentu koná v podstate v rovnakom faktickom postavení ako agent v zmysle § 117 Tr. por. - ako agent de facto, nie je však agentom de iure. Od tohto momentu má len formálne postavenie svedka, čo je však závažnejšie, na dôkaz získaný a predložený takýmto svedkom, či už v podobe výpovede alebo inej (predloženie vecného dôkazu, listin a podobne), nie je možné v ďalšom konaní prihliadať. Najvyšší súd SR v citovanej judikatúre pripomína, že podľa § 127 ods. 1 Tr. por. je svedkom osoba, ktorá svojimi zmyslami vnímala a zapamätala si a môže z toho reprodukovať, čo je jej známe o trestnom čine a o páchateľovi alebo o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie. Podľa § 10 ods. 20 Tr. por. je agentom príslušník Policajného zboru alebo príslušník polície iného štátu, ktorý na základe príkazu prokurátora alebo súdu prispieva k odhaľovaniu, zisťovaniu a usvedčovaniu páchateľov zločinu, trestných činov uvedených v treťom diele ôsmej hlavy osobitnej časti Trestného zákona (ďalej len korupcia), trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa a trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti. Pri odhaľovaní, zisťovaní a usvedčovaní páchateľov korupcie alebo trestných činov terorizmu môže byť agentom aj iná osoba ako príslušník Policajného zboru ustanovená prokurátorom na návrh policajta alebo príslušníka Policajného zboru povereného ministrom vnútra SR. Z uvedeného najvyšší súd vyvodzuje, že svedok sa nemôže nijako zúčastňovať na páchaní trestného činu v akejkoľvek forme, podobe, či štádiu. Procesné postavenie agenta je oproti procesnému postaveniu svedka osobitné a to napriek okolnosti, že agent môže byť v trestnom konaní vypočúvaný ako svedok. Najvyšší súd SR uzatvára, že ak osoba oznámi páchanie trestného činu v štádiu prípravy alebo pokusu a nebola použitá ako agent na základe príkazu v zmysle § 117 Tr. por. (pričom okrem výnimky uvedenej v ustanovaní § 10 ods. 20 Tr. por. môže byť agentom iba príslušník PZ) nemôže táto osoba, a to ani v rámci spolupráce s políciou, predstierať pokračovanie v páchaní trestného činu na účel usvedčenia páchateľa dotknutého trestného činu. Ak ku takému konaniu došlo, nie je možné výpoveď svedka vo vzťahu k okolnostiam, ktoré nastali po oznámení trestného činu polícii, použiť v trestnom konaní ako dôkaz a nie je možné použiť ani ďalšie dôkazy, ktoré sa obsahovo viažu na činnosť osoby vo faktickom, nie však právne (procesne) podloženom postavení agenta. Citovaná judikatúra Najvyššieho súdu SR je použiteľná aj v posudzovanom prípade, nakoľko L. V. mal procesné postavenie svedka a aj napriek tomu zasiahol do časti priebehu skutkového deja spôsobom (inštruovanie zo strany polície, postup v súlade s pokynmi polície, predstierané odovzdávanie finančných prostriedkov), ktorý Trestný poriadok pripúšťa len vtedy, ak by bol v postavení agenta. Svedok L. V. pritom v danej trestnej veci ani nemohol pôsobiť ako agent, pretože nie je príslušníkom PZ a nešlo ani o vyšetrovanie trestných činov korupcie, či terorizmu, pri ktorých môže byť agentom aj iná osoba ako príslušník PZ. Postup polície, ktorá využila svedka L. V. fakticky ako agenta (hoci agentom právne nebol a inštitút spolupracujúceho svedka Trestný poriadok nepozná) na predstieranie dokonania trestného činu bol teda v rozpore so zákonom a všetky dôkazy, ktoré boli s touto nezákonnou činnosťou polície obsahovo spojené sú v konaní pred súdom nepoužiteľné a súd prvého stupňa k nim nebude môcť prihliadať. Z uvedneného vyplýva, že súd prvého stupňa nebude môcť prihliadať ani na tú časť skutkového deja, ktorá sa týkala odovzdávania finančných prostriedkov zo strany svedka L. V. obžalovaným dňa 18.09.2013 a dňa 01.10.2013 a ktorú obsahuje tak skutok uvedený v obžalobe, ako aj skutok uvedený v napadnutom rozsudku. Pokiaľ ide o trestný čin podvodu, tak aj z tejto okolnosti je zrejmé, že v prípade, ak súd prvého stupňa dospeje k záveru o vine obžalovaných, nebude možné tvrdiť, že došlo k dokonaniu tohto trestného činu a uvedenú časť skutkového deja bude musieť z tzv. skutkovej vety vypustiť. Za použiteľné dôkazy však možno označiť všetky dôkazy (respektíve ich časti), ktoré sa týkajú okolností, ktoré nastali predtým ako svedok L. V. oznámil podozrenie zo spáchania trestnej činnosti zo strany obžalovaných osôb, t. j. napríklad výpovede obžalovaných osôb, svedkov F.. E. E., D.. F. C.O., D.. Q. I., F.. F. B., Ľ. K., P. A. T. F. B.. Za procesne nepoužiteľné bude nutné považovať tie dôkazy, ktoré boli získané prostredníctvom svedka L. V. fakticky vystupujúcom v procesnom postavení agenta, t. j. napríklad listinné dôkazy týkajúce sa prevzatia finančných prostredkov svedkom L. V. zo strany polície, či záznam z odovzdávania peňazí. Obžalovaný X. B. v odvolaní namietal aj to, že súd prvého stupňa neoboznámil obrazovo - zvukový záznam z odovzdania peňazí v zmysle § 270 ods. 2 Tr. por. s tým, že ich len prečítal. Túto odvolaciu námietku považuje krajský súd za neopodstatnenú. Podľa § 270 ods. 2 Tr. por. zvukový, obrazový alebo obrazovo - zvukový záznam sa ako dôkaz vykoná na technickom zariadení. Ak to povaha dôkazu pripúšťa, môže sa vykonať aj oboznámením jeho písomného prepisu. Z uvedeného zákonného ustanovenia je zrejmé, že umožňuje vykonanie takéhoto dôkazu nielen jeho prehratím na technickom zariadení, ale aj len prečítaním jeho písomného prepisu, t. j. bez jeho prehratia na technickom zariadení. Zo zápisnice z hlavného pojednávania zo dňa 30.05.2016 vyplýva, že súd prvého stupňa oboznámil prepis týchto záznamov ako listinný dôkaz v zmysle § 269 Tr. por. Z formálneho hľadiska síce postupoval nesprávne, nakoľko nešlo o listinný dôkaz a správne mal oboznámiť písomný prepis podľa § 270 ods. 2 Tr. por., avšak to nič nemení na podstatnej skutočnosti, že obsahovo bol zachovaný postup v zmysle § 270 ods. 2 Tr. por., ktorý vyslovene pripúšťa vykonať takýto dôkaz aj prečítaním jeho prepisu. Skutočnosť, že súd prvého stupňa postupoval podľa § 269 Tr. por. je preto len formálnym pochybením, ktoré nie je možné označiť za pochybenie zásadné (podstatné), ktoré by spôsobilo nezákonnosť vykonania tohto dôkazu. Napokon tento dôkaz (záznam z odovzdávania peňazí svedkom L. V. obžalovaným) sa obsahovo viaže na činnosť svedka L. V. vo faktickom, nie však právne (procesne) podloženom postavení agenta a preto v zmysle vyššie uvedenej judikatúry Najvyššieho súdu SR ho ani nie je možné použiť ako dôkaz v trestnom konaní. Pokiaľ ide o výrok súdu prvého stupňa, ktorým podľa § 288 ods. 1 Tr. por. odkázal poškodený subjekt na občianske súdne konanie, tak ten síce nebol napadnutý odvolaním, avšak odvolací súd upozorňuje, že s účinnosťou od 01.07.2016 došlo k zmene ustanovenia § 288 Trestného poriadku v tom smere, že pojem „občianske súdne konanie“ bol nahradený pojmom „civilný proces“. Ak teda rozhoduje súd po 01.07.2016 (tak ako tomu bolo aj v posudzovanej trestnej veci) v zmysle ustanovenia § 288 ods. 1 Tr. por. musí jeho výrok znieť tak, že sa poškodený subjekt odkazuje s nárokom na náhradu škody na civilný proces. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti Krajský súd v Bratislave na základe odvolaní obžalovaných a prokurátora, napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.