Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4To/112/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1615010265 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1615010265.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Tibora Kubíka a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci proti obžalovanému X. B. a spol., stíhaných pre prečin podvodu spolupáchateľstvom v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 20 k § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. o odvolaniach obžalovaných a prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Malacky sp. zn. 2T/70/2015 zo dňa 19.06.2017, na verejnom zasadnutí konanom dňa 07.decembra 2017 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. odvolania obžalovaných X. B., nar. XX.XX.XXXX, D.. L. U., nar. XX.XX.XXXX a prokurátora sa z a m i e t a j ú. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Malacky boli obžalovaní X. B. a D.. L. U. uznaní za vinných zo spáchania prečinu podvodu spolupáchateľstvom v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 20 k § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., ktorého sa mali dopustiť na tom skutkovom základe, že po vzájomnej dohode minimálne od 11.09.2013 až do oznámenia udalosti L. V. príslušníkmi NAKA PZ K. K. v druhej polovici septembra 2013, na rôznych miestach najmä v okresne Malacky a v obci Suchohrad, ako príslušníci policajného zboru, ktorí na pokyn vyšetrovateľky PZ v zmysle nariadenia MV SR č. 175/2010 Vestníka MV SR boli poverení vykonávaním služobných úkonov s L. V., nar. XX.XX.XXXX, počas vzájomných rozhovorov s týmto poškodeným vyvolali uňho neistotu, tak, že mu opakovane uvádzali nepravdivé skutočnosti, že policajti , ktoré s ním dovtedy spolupracovali, „ho hodili cez palubu“, pričom mu zároveň sľubovali , že práve oni sa o neho postarajú, poskytnú mu nekonkretizovanú nadštandardnú starostlivosť o jeho osobu, vybavenie rôznych výhod a pomôžu mu v trestných konaniach, v ktorých vystupuje, čo sa však nezakladalo na pravde, nakoľko na to neboli oprávnení a nebolo to ani v ich možnostiach, pričom za to požadovali od poškodeného finančné plnenie v presne neustálených čiastkach až do sumy 150 000,-euro. Za to boli obžalovaní X. B. a D.. L. U. odsúdení, každý samostatne, podľa § 221 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 3, § 36 písm. j) Tr. zák. k trestu odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Tr. zák. bol obžalovanému X. B. výkon trestu podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 18 mesiacov a obžalovanému D.. L. U. bol výkon trestu podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 20 mesiacov. Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. bola poškodená organizácia Ministerstvo vnútra SR odkázaná s nárokom na náhradu škody na civilný proces. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie tak obžalovaní X. B. a D.. L. U., ako aj prokurátor. Obžalovaný X. B. podané odvolanie písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu. Na úvod odvolania poukazuje na skutočnosť, že počas vedenia trestného stíhania proti nemu sa právna kvalifikácia skutku turbulentne menila. Pokiaľ ide o trestný čin podvodu, tak poukazuje na odbornú literatúru, ktorá uvádza, že omyl je rozpor medzi predstavou a skutočnosťou. Uvedením do omylu je konanie, ktorým páchateľ predstiera okolnosti, ktoré nie sú v súlade so skutočným stavom veci, môže byť ľsťou, ale môže ísť aj o nesprávnu informáciu. Trestný zákon a ani odborná literatúra s pojmom „vyvolanie neistoty“ uvedenom v skutkovej vete nenakladá. Tvrdenie, že obžalovaní uvádzali svedkovi L. V. nepravdivé skutočnosti potvrdzuje iba výpoveď svedka V.. Ide o osobu, ktorá bola dlhoročným členom gangu Q. a k tejto skupine aj ako korunný svedok vypovedá. Vierohodnosť jeho výpovedí je preto diskutabilná a nie je žiadnym dôkazom potvrdená. Nie je pravdou, že obžalovaní svedkovi sľubovali nekonkretizovanú nadštandardnú starostlivosť. Svedkovi pomohli, našli mu prácu, aby mal prostriedky na živobytie a nemusel sa obávať pomsty Sýkorovcov. Poškodený V. však do práce nenastúpil a ani si dohodnuté vozidlo nevyzdvihol, čo potvrdili aj svedkovia. Tieto výpovede svedčia práve o čestnosti správania sa obžalovaného B., pričom v jeho osobe ide o mnohokrát odmeneného a vyznamenaného policajta, ktorý nebol nikdy disciplinárne potrestaný. Nebola ani zodpovedaná otázka, ako mohli obžalovaní V. vylepšiť procesné postavenie, keď výhodnejšie postavenie ako svedok neexistuje. Obžalovaný U. nikdy žiadnu sumu nevyslovil, ale sumu 150.000,- euro povedal V.. Nebolo preukázané, že obžalovaní žiadali od V. peniaze. Dňa 01.10.2013 obžalovaní nevedeli, že pred nich Vaniš predloží nejaké peniaze. Záverom navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a sám rozhodol tak, že obžalovaného X. B. oslobodí spod obžaloby podľa § 285 písm. a) Tr. por., prípadne vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu opätovne prejednal a rozhodol. Obžalovaný D.. L. U. podané odvolanie odvôvodil písomným podaním prostredníctvom svojej obhajkyne. V odvolaní namieta, že okresný súd sa neriadil dôsledne právnym názorom Krajského súdu v Bratislave vyjadrenom v uznesení sp. zn. 4To/136/2016 zo dňa 26.01.2017. Krajský súd v tomto uznesení konštatuje, že konanie obžalovaných nie je možné právne kvalifikovať ako prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. s tým, že za určitých okolností by bolo možné konanie obžalovaných kvalifikovať ako prečin podvodu v štádiu pokusu. Avšak to len v prípade, ak sa prokurátorovi podarí preukázať, že obžalované osoby konali s cieľom získať finančné prostriedky od svedka L. V. a to tak, že mu predstierali nepravdivé skutočnosti o jeho postavení v trestných konaniach, v ktorých vystupoval. Podľa názoru krajského súdu, tak mal prokurátor predložiť dôkazy o tom, čo sa kladie obžalovaným za vinu. Na hlavnom pojednávaní však prokurátor žiadne nové dôkazy nepredložil. Súd z vlastnej iniciatívy predvolal svedkov D.. Q. I. a K. K., príslušníkov PZ, ktorí k samotnému konaniu obžalovaných priamo nič neuviedli. Poukazuje na výpoveď svedka K., ktorý uviedol, že už koncom leta 2013 bol kontaktovaný svedkom L. V., ktorý mu hovoril niečo o tom, že obžalovaní sa vypytujú na nejaké peniaze, ktoré by mal mať uložené. Z tejto komunikácie K. nepochopil, o čo V. išlo, ale javil sa mu akýsi vystrašený a preto celú vec oznámil svojim nadriadeným. Žiadny dôkaz o tom, či sa skutok stal tak, ako je obžalovaným kladené za vinu, nebol v konaní produkovaný. Je názoru, že okresný súd nemal dostatočne preukázaný skutkový stav a mal preto rozhodnúť v prospech obžalovaných. Navrhla, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a obžalovaného D.. L. U. oslobodil spod obžaloby postupom podľa § 285 písm. b) Tr. por. Prokurátor v písomne odôvodnenom odvolaní namietal výrok o treste a to vo vzťahu k obom obžalovaným. V tomto smere poukazuje na to, že obžalovaní sa stíhaného skutku dopustili v osobitnom postavení, v postavení, v ktorom majú chrániť zákon a poskytovať zákonom chráneným záujmom ochranu. Obžalovaní sa stíhaného konania dopustili zastupujúc štátny orgán, pričom zneužili toto svoje postavenie na spáchanie úmyselného trestného činu. Vzhľadom k uvedenému považuje trest u obžalovaných za nedostatočný. Navrhuje preto, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a sám rozhodol o uložení prísnejšieho podmienečného trestu odňatia slobody s dostatočnou skúšobnou dobou. K odvolaniu prokurátora sa písomne vyjadril obžalovaný X. B. prostredníctvom svojho obhajcu. V písomnom vyjadrení uvádza, že prokurátor v obžalobe, ani v záverečnej reči netvrdil, že obžalovaní spáchali skutok zneužitím svojho postavenia, tak ako to tvrdí v odvolaní. Ani paragrafové označenie spáchaného skutku v napadnutom rozsudku takéto kvalifikované konanie obžalovaných neuvádza. Vzhľadom k uvedenému nemôže byť podkladom na ukladanie trestu, pričom takýto návrh prokurátora považuje za protiústavný. Navrhol, aby krajský súd odvolanie prokurátora zamietol. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného X. B. uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava písomne podaného odvolania a jeho dôvodov. Navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a sám rozhodol tak, že obžalovaného X. B. oslobodí spod obžaloby. Pokiaľ ide o odvolanie prokurátora, tak to navrhol zamietnuť ako nedôvodné. Obhajkyňa obžalovaného D.. L. U. uviedlla, že sa pridržiava argumentov uvedených v podanom odvolaní. Toto odvolanie chce doplniť o skutočnosť, že aj samotné uznesenie o vznesení obvinenia bolo nezákonným rozhodnutím s poukazom na právny názor krajského súdu, pričom aj ďalší postup v prípravnom konaní bol nezákonný, keďže sa odvíjal od tohoto nezákonného rozhodnutia. Navrhla, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a obžalovaný D.. L. U. bol oslobodený spod obžaloby. Čo sa týka odvolania prokurátora, tak to navrhla zametnuť ako nedôvodné. Prokurátor krajskej prokuratúry uviedol, že pokiaľ ide o odvolania obidvoch obžalovaných, tak súd prvého stupňa rešpektoval právny názor krajského súdu, doplnil dokazovanie a vo veci správne rozhodol, keď obžalovaných uznal za vinných zo spáchania pokusu prečinu podvodu. V tomto smere považuje odvolania obžalovaných za nedôvodné a navrhol ich zamtnuť. Pokiaľ ide o odvolanie prokuratúry, tak navrhuje, aby obidvom obžalovaným boli sprísnené tresty. Obžalovaný X. B. uviedol, že sa pripája k prednesu svojho obhajcu. K odvolaniu prokurátora chce zdôrazniť iba to, že v prípravnom konaní došlo k závažným procesným chybám a teraz prokurátor sa domáha sprísnenia trestu. Považuje to za neštandardné. Obžalovaný D.. L. U. uviedol, že sa pridržiava prednesu svojej obhajkyne. Chce povedať iba to, že sa cíti byť nevinný. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 317 ods.1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku a zistil, že podané odvolania obžalovaných a prokurátora nie sú dôvodné. Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Odvolací súd pripomína, že v predmetnej trestnej veci už Krajský súd v Bratislave rozhodoval a to kasačným uznesením sp. zn. 4To 136/2016 zo dňa 26.01.2017, ktorým postupom podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. c), písm. d) Tr. por. zrušil odsudzujúci rozsudok Okresného súdu Malacky sp. zn. 2T/70/2015 zo dňa 12.09.2016 a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Dôvodom predmetného kasačného rozhodnutia odvolacieho súdu bola skutočnosť, že súd prvého stupňa skutok uvedený v obžalobnom návrhu nesprávne právne kvalifikoval ako prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a nevykonal potrebnú selekciu dôkazov zabezpečených v prípravnom konaní z hľadiska ich zákonnosti, či nezákonnosti ich získania vzhľadom k tomu, že svedok L. V. plnil v predmetnej trestnej veci aj fakticky úlohy agenta a to napriek tomu, že takéto procesné postavenie nemal a ani v zmysle ustanovení Trestného poriadku mať nemohol. Súd prvého stupňa sa v ďalšom priebehu trestného konania spravoval záväzným právnym názorom odvolacieho súdu, vykonal vo veci hlavné pojednávanie a rozhodol napadnutým rozsudkom. Pokiaľ obhajkyňa obžalovaného D.. L. U. poukazovala v písomne podanom odvolaní, ako aj v prednese na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu na to, že v zmysle kasačného rozhodnutia krajského súdu by malo byť považované za nezákonné aj uznesenie o vznesení obvinenia, či na toto uznesenie nadväzujúce procesné úkony vykonávané v prípravnom konaní, tak ide o nesprávne pochopenie a interpretáciu zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu. Krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení totiž konštatoval len pochybenie orgánov prípravného konania spočívajúce v tom, že svedka Daniela V. nechali vystupovať nielen v procesnom postavení svedka, ale fakticky aj v procesnom postavení agenta. Vzhľadom na toto pochybenie je nezákonná iba tá časť získaných dôkazov, ktorá bola získaná až po opätovnom vstupe svedka Daniela V. do skutkového deja na žiadosť polície. Všetky dôkazy, ktoré boli získané pred týmto nezákonným konaním polície sú dôkazy zákonné a použiteľné na ustálenie skutkového stavu veci a to vrátane rozhodnutí orgánov prípravného konania (napríklad uznesenia o vznesení obvinenia, či obžaloby, nakoľko tie sa týkajú aj tej časti skutkového deja, ktorá sa odohrala bez ingerencie polície). Odvolací súd opätovne pripomína svoje podstatné právne závery zo zrušujúceho uznesenia spočívajúce v tom, že orgány činné v trestnom konaní si dostatočne neujasnili, aké procesné postavenie má mať L. V. v prípravnom konaní. Na strane jednej mal procesné postavenie svedka (poškodeného), avšak čiastočne v predmetnej trestnej veci plnil fakticky aj úlohy agenta, či skôr spolupracujúceho svedka. Takýto postup je však v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku, pretože Trestný poriadok nepozná činnosť spolupracujúceho svedka. V tomto smere odvolací súd poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu SR (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 To/15/2015 zo dňa 25.10.2016 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 1/2017 ako rozhodnutie č. 2) podľa ktorej, môže osoba vystupovať v trestnom konaní v pozícii svedka podľa § 127 Tr. por. len dovtedy, pokiaľ neoznámi skutočnosti nasvedčujúce tomu, že má byť spáchaný trestný čin a nezačne byť riadená a ovplyvňovaná orgánmi činnými v trestnom konaní, pretože od tohto momentu koná v podstate v rovnakom faktickom postavení ako agent v zmysle § 117 Tr. por. - ako agent de facto, nie je však agentom de iure. Od tohto momentu má len formálne postavenie svedka, čo je však závažnejšie, na dôkaz získaný a predložený takýmto svedkom, či už v podobe výpovede alebo inej (predloženie vecného dôkazu, listin a podobne), nie je možné v ďalšom konaní prihliadať. Najvyšší súd SR v citovanej judikatúre pripomína, že podľa § 127 ods. 1 Tr. por. je svedkom osoba, ktorá svojimi zmyslami vnímala a zapamätala si a môže z toho reprodukovať, čo je jej známe o trestnom čine a o páchateľovi alebo o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie. Podľa § 10 ods. 20 Tr. por. je agentom príslušník Policajného zboru alebo príslušník polície iného štátu, ktorý na základe príkazu prokurátora alebo súdu prispieva k odhaľovaniu, zisťovaniu a usvedčovaniu páchateľov zločinu, trestných činov uvedených v treťom diele ôsmej hlavy osobitnej časti Trestného zákona (ďalej len korupcia), trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa a trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti. Pri odhaľovaní, zisťovaní a usvedčovaní páchateľov korupcie alebo trestných činov terorizmu môže byť agentom aj iná osoba ako príslušník Policajného zboru ustanovená prokurátorom na návrh policajta alebo príslušníka Policajného zboru povereného ministrom vnútra SR. Z uvedeného najvyšší súd vyvodzuje, že svedok sa nemôže nijako zúčastňovať na páchaní trestného činu v akejkoľvek forme, podobe, či štádiu. Procesné postavenie agenta je oproti procesnému postaveniu svedka osobitné a to napriek okolnosti, že agent môže byť v trestnom konaní vypočúvaný ako svedok. Najvyšší súd SR uzatvára, že ak osoba oznámi páchanie trestného činu v štádiu prípravy alebo pokusu a nebola použitá ako agent na základe príkazu v zmysle § 117 Tr. por. (pričom okrem výnimky uvedenej v ustanovaní § 10 ods. 20 Tr. por. môže byť agentom iba príslušník PZ) nemôže táto osoba, a to ani v rámci spolupráce s políciou, predstierať pokračovanie v páchaní trestného činu na účel usvedčenia páchateľa dotknutého trestného činu. Ak ku takému konaniu došlo, nie je možné výpoveď svedka vo vzťahu k okolnostiam, ktoré nastali po oznámení trestného činu polícii, použiť v trestnom konaní ako dôkaz a nie je možné použiť ani ďalšie dôkazy, ktoré sa obsahovo viažu na činnosť osoby vo faktickom, nie však právne (procesne) podloženom postavení agenta. Citovaná judikatúra Najvyššieho súdu SR našla svoje uplatnenie aj v posudzovanom prípade, nakoľko Daniel V. mal procesné postavenie svedka a aj napriek tomu zasiahol do časti priebehu skutkového deja spôsobom (inštruovanie zo strany polície, postup v súlade s pokynmi polície, predstierané odovzdávanie finančných prostriedkov), ktorý Trestný poriadok pripúšťa len vtedy, ak by bol v postavení agenta. Svedok L. V. pritom v danej trestnej veci ani nemohol pôsobiť ako agent, pretože nie je príslušníkom PZ a nešlo ani o vyšetrovanie trestných činov korupcie, či terorizmu, pri ktorých môže byť agentom aj iná osoba ako príslušník PZ. Postup polície, ktorá využila svedka Daniela V. fakticky ako agenta (hoci agentom právne nebol a inštitút spolupracujúceho svedka Trestný poriadok nepozná) na predstieranie dokonania trestného činu bol teda v rozpore so zákonom a všetky dôkazy, ktoré boli s touto nezákonnou činnosťou polície obsahovo spojené sú v konaní pred súdom nepoužiteľné a súd prvého stupňa k nim nebude môcť prihliadať. Z uvedneného vyplýva, že súd prvého stupňa správne neprihliadol len na tú časť skutkového deja (t. j. nie na celý priebeh skutkového deja, ako sa domáhala obhajoba), ktorá sa týkala odovzdávania finančných prostriedkov zo strany svedka L. V. obžalovaným dňa 18.09.2013 a dňa 01.10.2013. Túto časť skutkového deja obsahuje skutok uvedený v obžalobe a preto súd prvého stupňa pri svojom mertitórnom rozhodovaní správne upravil skutkovú vetu obžaloby a túto časť skutkového deja z nej vypustil. Po tejto úprave skutkovej vety následne súd prvého stupňa správne upravil aj právnu kvalifikáciu skutku v tom smere, že nedošlo k dokonaniu žalovaného trestného činu. Za použiteľné dôkazy, na ktorých je možné založiť meritórne rozhodnutie súdu je nutné označiť všetky dôkazy (respektíve ich časti), ktoré sa týkajú okolností, ktoré nastali predtým ako svedok L. V. oznámil podozrenie zo spáchania trestnej činnosti zo strany obžalovaných osôb, t. j. napríklad výpovede obžalovaných osôb, svedka L. V. (v časti týkajúcej sa skutkových okolností, ktoré sa odohrali predtým, ako celú vec oznámil polícii a začal s ňou spolupracovať), svedkov F.. E. E., D.. F. C., D.. Q. I., F.. F. B., K. K., P. A. a F. B.. Za procesne nepoužiteľné teda bolo potrebné považovať len tie dôkazy, ktoré boli získané prostredníctvom svedka L. V. fakticky vystupujúcom v procesnom postavení agenta, t. j. napríklad listinné dôkazy týkajúce sa prevzatia finančných prostredkov svedkom L. V. zo strany polície, či záznam z odovzdávania peňazí. Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku, zo spáchania ktorej boli obžalované osoby uznané za vinných v napadnutom rozsudku, tak skutkové okolností popísané vo výrokovej časti napadnutého rozsudku zodpovedajú znakom skutkovej podstaty trestného činu podvodu v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že pri trestnom čine podvodu musí byť škoda na cudzom majetku spôsobená v príčinnej súvislosti s omylom osoby vykonávajúcej majetkovú dispozíciu. Nie je však vylúčené, že osoba uvádzaná páchateľom do omylu v priebehu príčinného vzťahu zistí svoj omyl a následne majetkovú dispozíciu vykoná už s poznaním všetkých rozhodných skutkových okolností, prípadne vykonanie majetkovej dispozície len predstiera. Do tejto skupiny prípadov sa v praxi zaraďujú najmä tie, pri ktorých je určitý časový odstup od konania, ktorým páchateľ uviedol iného do omylu, od momentu, keď osoba uvedená do omylu má vykonať majetkovú dispozíciu v prospech páchateľa alebo inej osoby a tieto obohatiť. Práve v tomto časovom odstupe sa stáva, že osoba, ktorá má vykonať majetkovú dispozíciu, si preverí páchateľom uvádzané informácie a zistí, že nie sú pravdivé, respektíve oznámi páchateľove konanie polícii. Nasleduje podanie trestného oznámenia na polícii a následné vykonanie majetkovej dispozície je už realizované za asistencie polície (s cieľom zistiť a zaistiť páchateľa), t. j. ide už len o predstierané vykonanie majetkovej dispozície a predstieranie (pokračovania) omylu osoby, ktorá ju vykonáva. Podľa názoru odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní možno urobiť nepochybný záver, že obžalované osoby konali s cieľom získať finančné prostriedky od svedka L. V. a to tak, že mu predstierali nepravdivé skutočnosti o jeho postavení v trestných konaniach, v ktorých vystupoval a tak vytvárali nepravdivú situáciu obžalovaného s tým, že disponujú takými kompetenciami, ktorými mu za finančnú odmenu môžu pomôcť. Práve v týchto skutkových okolnostiach je nutné vidieť „uvádzanie iného do omylu“ v zmysle znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Krajský súd je názoru, že sú dostatočne vyjadrené aj v skutkovej vete napadnutého rozsudku. V skutkovej vete je vyslovene uvedené, že obžalované osoby uvádzali svedkovi nepravidvé skutočnosti, ktoré sú v nej aj ďalej špecifikované s tým, že od svedka požadovali finančné prostriedky vo výške 150.000,- euro (súhlasili s touto sumou, ktorú im uviedol svedok Daniel V.). Pokiaľ obžalovaný X. B. vo svojom odvolaní namietal, že v „neistote“ svedka, ktorú mali u neho obžalované osoby vyvolať nie je možné vidieť „omyl“ v zmysle znakov žalovaného trestného činu, tak mu nie je možné dať za pravdu. V skutkovej vete tvrdená neistota svedka bola totiž len výsledkom uvádzania nepravidých skutočností svedkovi zo strany obžalovaného, t. j. výsledkom uvádzania svedka do omylu. Omylom, v zmylse znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu, tu preto nie je neistota svedka, ale uvádzanie nepravdivých skutkočností svedkovi s cieľom získať od neho finančné prostriedky. Skutočnosť, že svedok následne vec oznámil polícii nemení nič na tom, že obžalovaní už svojím konaním, pred oznámením veci na polícii, naplnili časť znakov základnej skutkovej podstaty týkajúcich sa úmyselného uvádzania do omylu iného s úmyslom sa obohatiť a spôsobiť mu škodu na jeho majetku. Vzhľadom k uvedenému bolo konanie obžalovaných správne právne kvalifikované ako vývojové štádium trestného činu podvodu a to konkrétne ako pokus tohto trestného činu. Trestný čin podvodu však nemohol byť v danom prípade dokonaný, nakoľko svedok L. V. pri vykonávaní majetkovej dispozície už poznal všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, t. j. už v tomto momente príčinného vzťahu nebol v omyle a vedel, že finančné prostriedky, ktoré odovzdáva obžalovaným mu boli dané do dispozície políciou a teda nemôže na jeho majetku ani reálne vzniknúť škoda. Vstupom polície do skutkového deja sa pretrhla príčinná súvislosť medzi uvádzaním do omylu a prípadným vznikom škody v dôsledku majetkovej dispozície vykonávanej v omyle. Takýto skutok je teda charakerizovaný nedostatkom následku, ktorý je znakom skutkovej podstaty trestného činu podvodu, a preto mohlo byť konanie obžalovaných posúdené len ako pokus trestného činu podvodu. Vzhľadom na obdobnú trestnoprávnu úpravu v Českej republike odvolací súd poukazuje (v rámci prípustného komparatívneho výkladu) aj na závery rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Tdo 634/2006 týkajúceho sa trestného činu podvodu dospel k záveru, že „ak páchateľ koná spočiatku samostatne, avšak v dôsledku zásahu polície do skutkového deja príde k okolnostiam, ktoré zabraňujú, aby nastali účinky, s ktorými Trestný zákon spája dokonanie trestného činu podvodu, nie je možné páchateľa uznať vinným za spáchanie dokonaného trestného činu. Takéto konanie je možné právne posúdiť len ako pokus trestného činu podvodu, resp. len ako prípravu“. Najvyšší súd ČR zdôraznil, že vstupom polície do prípadu, keď polícia monitorovala záverečnú časť skutkového deja spočívajúcu v odovzdaní peňazí nemohlo prísť k dokonaniu trestného činu podvodu. Poškodený už totiž v čase odovzdávania peňazí nekonal v omyle a ani nemohlo dôjsť ku škode na jeho majetku. Pokiaľ ide o konkrétne dôkazy, z ktorých je možné vyvodiť výrok o vine obžalovaných zo spáchania trestného činu uvedeného v napadnutom rozsudku, tak odvolací súd v prvom rade, poukazuje na podrobnú svedeckú výpoveď L. V.. Menovaný svedok popísal všetky rozhodné skutkové okolnosti spočívajúce v tom, že to boli práve obžalované osoby, ktoré žiadali od neho finančné prostriedky a sľubovali mu za to nadštandartnú starostlivosť, pričom malo ísť o nepravidé informácie. Krajský súd nezistil žiadny dôvod, z ktorého by sa dalo vyvodiť, že svedok L. V. vypovedal nepravdivo, skreslene, či nelogicky, respektíve nič nenasvedčuje tomu, že by mal tento svedok motív k tomu, aby krivo obvinil obžalované osoby zo spáchania skutku uvedeného vo výrokovej časti napadnutého rozsudku (nie je zrejmé, prečo by si mal svedok L. V. vymýšľať rozhodné skutkové okolnosti a to práve na obžalované osoby a práve v čase, keď ich trestnú činnosť oznámil). Skutočnosť, že svedok L. V. má byť kriminálne závadová osoba nie je sama osebe dôvodom, ktorá by z neho automaticky mala spôsobiť nedôveryhodného svedka tak, ako to naznačuje obhajoba obžalovaného Petra B.. Trestný poriadok nepozná žiadne delenie svedkov, či žiadne mechanické hodnotenie svedeckých dôkazov podľa doterajšieho spôsobu života svedkov. Aj podľa názoru krajského súdu tu ide o dôkaz, na ktorom možno založiť výrok o vine. Výpoveď svedka L. V. podporujú aj svedecké výpovede F.. E. E., D.. F. C. a K. K.. Z ich výpovedí možo zistiť, že svedok L. V. sa nakontaktoval na svedka Ľudovíta K. a zančne v strese mu oznámil, že obžalované osoby pýtajú od neho peniaze. Išli následne za svedkom V., ktorí im to potvrdil s tým, že obžalovaní žiadajú peniaze, pričom svedok hovoril o sume 150.000 euro. Nahlásili to nadriadeným. V tomto smere je nutné uviesť aj to, že obžalované osoby nikomu a žiadnym spôsobom nenahlásili, že chcú alebo budú rozpracovávať svedka L. V. za účelom zistenia úkrytu finančných prostriedkov z jeho trestnej činnosti. Krajský súd ďalej podporne poukazuje aj na výpoveď obžalovaného D.. L. U., z ktorej je zrejmé, že svedok L. V. mal mať uložené peniaze pochádzajúce pravdepodobne z trestnej činnosti. Obžalovaní sa rozhodli získať časť týchto peňazí, obžalovaný D.. L. U. začal na popud obžalovaného X. B. vyjednávať so svedkom L. V.om o rôznych peňažných čiastkach s tým, že svedok L. Vaniš sám od seba prisľúbil 150.000 euro. Výpoveď menovaného obžalovaného potvrdzuje aj výpoveď svedka L. V., ktorý vypovedal, že peniaze od neho pýtal predovšetkým obžalovaný D.. L. U., ktorý bol presvedčený, že má niekde schované peniaze. Pýtal najskôr 70.000 euro s tým, že si ich rozdelí s obžalovaným X. B.. Sám im ponúkol 150.000,- euro a potom vec oznámil policajtovi K.. Obžalovaný X. B. vypovedal, že celá iniciatíva vyšla od L. V., ktorý sa zrejme v slabej chvíli obžalovanému Gondovi preriekol, že má uschované peniaze z predchádzajúcej trestnej činnosti. On osobe mal zámer získané peniaze od V. odovzdať nadriadeným. Nadriadených však o svojich a U. aktivitách neinformoval. Pokiaľ ide o obhajobu obžalovaného X. B., že chceli so svedkom L. V. iba rozohrať tzv. spravodajskú hru, ktorej zámerom bolo získať od svedka L. V. finančné prostriedky, tak nič z vykonaného dokazovania tomu nenasvedčuje. X. naopak, z výpovede obžalovaného D.. L. U. možno zistiť, že to bol práve obžalovaný Petr B., ktorý prišiel s nápadom získať finančné prostriedky od svedka, aktívne do celého priebehu skutkového deja zasahoval, pričom nikomu z nadriadených nebolo obžalovaným oznámené, že by mali na svedka L. V. „rozohrať spravodajskú hru“. Napokon takéto „hry“ ani neboli v náplni práce obžalovaných vo vzťahu k svedkovi L. V.. Rovnako tak nie je možné akceptovať neskoršiu obhajobu obžalovaného D.. L. U., že svedok L. V. mal záujem o kúpu jeho vozidla. Svedok L. V. žiadne vozidlo v čase páchania skutku nepotreboval kupovať a už vôbec nie od menovaného obžalovaného. Obhajoba obžalovaných je teda značne nepresvedčivá a možno uzatvotiť, že bola motivovaná a prispôsobená tomu, aby sa obžalované osoby vyhli vyvodeniu trestnej zodpovednosti za spáchané protiprávne konanie v čase, keď už bolo odhalené. Krajský súd uzatvára, že súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom, keď na takto vykonanom dokazovaní ustálil, že obžalované osoby naplnili znaky skutkovej podstaty prečinu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 14 ods. 1, § 20, § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. Pokiaľ ide o kvalifikovanú skutkovú podstatu, tak tá bola vyvodená zo sumy 150.000 euro, ktorú síce obžalovaným ponúkol svedok Daniel V., avšak tí proti jej výške žiadnym spôsobom nenamietali a v podstate s ňou súhlasili. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd zamietol odvolania obžalovaných ako nedôvodné. Pokiaľ súd prvého stupňa aj v napadnutom rozodnutí opätovne naznačoval, že by v konaní obžalovaných mohlo ísť o spáchanie trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, tak krajský súd upozorňuje, že obsah pojmu právomoc nenapĺňa akékoľvek zákonné ustanovenie určujúce verejnému činiteľovi spôsob a hranice jeho konania. Alebo povedané inak, to, že sa osoba v postavení verejného činiteľa dopustí protiprávneho konania a tým zároveň poruší povinnosť ustanovenú jej zákonom ako verejnému činiteľovi ešte automaticky neznamená, že došlo k naplneniu znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák., pretože sa tak nemuselo stať pri vykonávaní právomoci verejného činiteľa. Už z dôvodovej správy k predchádzajúcemu Trestnému zákonu (zákon č. 140/1961 Zb., na ktorý pri trestnom čine zneužívania právomoci verejného činiteľa obsahovo nadviazal aj zákon č. 300/2005 Z. z.) možno vyvodiť, že právomocou verejného činiteľa treba rozumieť predovšetkým rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb. Právomoc vždy musí obsahovať prvok moci a prvok rozhodovania. Na to, aby konkrétny verejný činiteľ realizoval právomoc v zmysle § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. musia byť súčasne splnené tri podmienky a to, musí ísť o rozhodovanie o právach alebo povinnostiach fyzických a právnických osôb, oprávnenie rozhodovať musí byť explicitne priznané Ústavou SR, ústavným zákonom alebo zákonom a také rozhodovanie musí obsahovať prvok moci a rozhodovania. Pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa rozhodovania, tak prvok moci a rozhodovania je nedielnou súčasťou právomoci verejného činiteľa a je jedným z rozhodujúcich znakov umožňujúcich identifikovať právomoc verejných činiteľov. Znamená nielen to, že verejný činiteľ je oprávnený konať o právach a povinnostiach iných, ale tiež to, že toto jeho konanie je vynútiteľné donucovacou mocou štátu. Výkon právomoci je realizovaný formálnym alebo neformálnym právnym úkonom a je vždy jednostranným právnym úkonom nezávislým na vôli subjektu voči ktorému smeruje alebo ktorého sa týka (k uvedenému pozri bližšie napríklad materiál Generálnej prokuratúry SR s názvom Zhodnotenie dokazovania a zákonnosti rozhodovania o trestnom čine zneužívania právomoci verejného činiteľa a o trestných činoch korupcie (2000). V konaní obžalovaných ako verejných činiteľov absentoval akýkoľvek výraznejší prvok moci a rozhodovania, ktoré sú typické pre výkon právomoci verejného činiteľa. Konanie obžalovaných spočívalo v organizovaní prepravy svedka L. V. na vyšetrovacie úkony vykonávané v inej trestnej veci podľa požiadaviek vyšetrovateľov. Rozsah ich právomoci (obžalovaných) bol teda celkom nepatrný a vyčerpával sa zabezpečovaním dopravy pre svedka podľa pokynov orgánov činných v trestnom konaní. Nič iné vo vzťahu k svedkovi L. V. nemali v popise svojej práce, t. j. najmä nedisponovali žiadnymi kompetenciami (právomocou) v trestných veciach, v ktorých vystupoval Daniel V. ako obvinený, respektíve ako svedok a objektívne žiadnym spôsobom nemohli tieto trestné veci ovplyvniť v prospech či neprospech svedka L. V.. Obžalované osoby tu len predstierali svoje možné kompetencie (právomoci), ktorými však vôbec nedisponovali. Obžalovaní nemali žiadnu právomoc v trestných veciach, v ktorých L. V. vystupoval v procesnom postavení obvineného, či svedka, potom ani reálne nemohli túto právomoc zneužiť v zmysle znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Vzhľadom k uvedenému je v posudzovanom prípade vylúčené, aby sa obžalovaní mohli dopustiť tohto trestného činu a to z dôvodu absencie znaku „vykonávania právomoci spôsobom odporujúcim zákonu“. K uvedenému je potrebné dodať, že svoju nepatrnú právomoc spočívajúcu v preprave svedka podľa pokynov orgánov činných v trestnom konaní vykonávali obžalované osoby riadne, t. j. v súlade s požiadavkami týchto orgánov. Zo strany obžalovaných nedošlo pri zabezpečovaní prepravy svedka napríklad k násilnému konaniu z ich strany, ktorým by svedka nútili, aby vyzradil miesto uloženia finančných prostriedkov pochádzajúcich z trestnej činnosti, respektíve, ktorým by svedka nútili k tomu, aby vypovedal určitých spôsobom a podobne. Možno preto uzatvoriť, že v danej trestnej veci nebol naplnený znak základnej skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. týkajúci sa „výkonu právomoci“ verejného činiteľa. V súlade so zákonom je aj výrok o treste, ktorý bol obžalovaným uložený napadnutým rozsudkom. Súd prvého stupňa pri určovaní druhu trestu a jeho výmery správne vychádzal z toho, že u obidvoch obžalovaných prevažujú poľahčujúce okolnosti, nakoľko ide o osoby, ktoré viedli riadny život a neboli doposiaľ súdne trestané. Žiadne priťažujúce okolnosti zistené neboli, pričom obžalované osoby viedli riadny život nielen pred spáchaním predmetnej trestnej činnosti, ale aj po nej. Skutok sa stal v roku 2013, t. j. obžalované osoby opätovne vedú riadny život už štyri roky a do určitej mery preukázali, že spáchaná trestná činnosť mohla byť len excesom z inak riadneho spôsobu vedenia ich života. Vzhľadom na uvedené okolnosti považuje krajský súd uloženie výchovných podmienečných trestov obidvom obžalovaným na spodnej hranici trestnej sadzby za trest primeraný a to nielen s poukazom na osoby obžalovaných, ale aj s poukazom na okolnosti prejednávaného prípadu a závažnosť spáchaného trestného činu. Vyššiu aktivitu obžalovaného Ing. L. U. pri páchaní trestnej činnosti vyjadril súd prvého stupňa tak, že tomuto obžalovanému uložil dlhšiu skúšobnú dobu. Takýto postup okresného súdu neodporuje zákonu a nie je mu čo vytknúť. Pokiaľ sa prokurátor v podanom odvolaní domáhal uloženia prísnejších trestov a to vzhľadom k tomu, že obžalovaní boli v čase spáchania skutku príslušníci PZ, tak podľa názoru krajského súdu nie je možné túto skutočnosť preceňovať a mechanicky z nej vyvodzovať závery o tom, že uloženie podmienečného trestu odňatia slobody na spodnej hranici trestnej sadzby za súčasného zistenia výraznej poľahčujúcej okolnosti by bolo zjavne neprimerané. Pri určovaní druhu a výmery trestu je nutné vychádzať zo všetkých kritérií uvedených v ustanovení § 34 ods. 4 Tr. zák. a nie len z izolovanej okolnosti, ktorá sa týkala priebehu skutkového deja. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd odvolanie prokurátora, ktoré smerovalo do výroku o treste, zamietol ako nedôvodné. V súlade so stavom veci a zákonom je aj výrok, ktorým súd prvého stupňa odkázal poškodený subjekt Ministerstvo vnútra SR s nárokom na náhradu škody na civilný proces. Tento výrok navyše ani nebol napadnutý odvolaním zo strany oprávnených osôb. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.