Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/418/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1710213587 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1710213587.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: I. X., bytom N. XX, X., zastúpeného advokátom: Mgr. Matej Krajči, so sídlom Májkova 1, Bratislava, proti žalovaným: X/ K. Č., bytom Q. S. XX, K., X/ V. Č., bytom L. XX, K., X/ X. O., bytom G. XX, K., X/ Z. K., bytom E. XXX, I., žalovaným 1/, 2/ a 4/ zastúpeným advokátom: JUDr. Pavel Mičunek, so sídlom Holubyho 37, Pezinok, o náhradu škody vo výške 6.703,60 eura, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok, zo dňa 28. januára 2015, č.k. 10C/355/2010-111, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaní 1/, 2/, 3/ a 4/ majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu; ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady škody v sume 6.703,60 eura, vzniknutej zaplatením náhrady trov konania na základe výsledku konania vo veci vedenej na Okresnom súde Pezinok pod sp.zn. 4C/843/2008, v dôsledku konania členov občianskeho združenia M.-S.-Š. U. K.; a o trovách konania rozhodol tak, že žalovaným 1/, 2/ a 4/ priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 2.136,06 eura, a žalovanému 3/ náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že žalobca, spolu s jeho bývalou manželkou I. X. uzavreli ako kupujúci dňa 21.12.1999 s občianskym združením AW.-S.-Š. U. K. ako predávajúcim kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol aj pozemok parc. registra "C" č. 5272, druh pozemku ostatné plochy o výmere 18.206 m2, pričom predávajúcemu zaplatili dohodnutú kúpnu cenu, a na základe tejto kúpnej zmluvy bol v prospech kupujúcich povolený vklad ich vlastníctva do katastra nehnuteľností. Okresný súd Bratislava III však rozsudkom zo dňa 02.02.2006, č.k. PK 5C/365/2001-253, určil, že predmetná kúpna zmluva uzatvorená dňa 21.12.1999 je neplatná z dôvodu, že občianske združenie M.-S.-Š. U. K. nemohlo predmetnú nehnuteľnosť vydržať a tak nebolo v čase uzavretia kúpnej zmluvy jej vlastníkom. Poukázal na to, že Krajský súd v Bratislave, uznesením č.k. 9Co/327/2009-316 z 31.08.2010, ako súd odvolací, zmenil rozsudok Okresného súdu Pezinok č.k. 4C/843/2008-305 z 07.05.2009, pričom zároveň žalobcom I. X. a I. X. uložil povinnosť zaplatiť žalovaným trovy konania v sume 6.703,60 eur, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Uznesením Krajského súdu v Bratislave, č.k. 9Co/139/2011-163 z 30.03.2012 bol zrušený rozsudok Okresného súdu Pezinok č.k. 7C/92/2008-182 z 20.10.2010, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovaným: D. Y., M. Y.J., K. Y., K. Č., V. Č., X. O., Z. K. povinnosť zaplatiť žalobcom I. X. a I. X. sumu 99.581,76 eura so 17,6 % ročným úrokom z omeškania z dôvodu bezdôvodného obohatenia žalovaných titulom neplatnej kúpnej zmluvy. Odvolací súd vo svojom rozsudku vyslovil, že subjektmi neplatnej zmluvy neboli žalovaní, ale občianske združenie M.-S.-Š.K. U. K., ktoré však zaniklo bez právneho nástupcu, a žalovaní ako členovia združenia nenesú žiadnu zodpovednosť za záväzky združenia. Z uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Pezinku, odboru kriminálnej polície, oddelenia ekonomickej kriminality Č.:Q.-XXX/OEK-K.-XXXX z 12.02.2013, zistil, že vyšetrovateľ mal v prípravnom konaní za dostatočne preukázané, že úmyselným podvodným konaním členov M.-S.-Š. U. K. bola manželom X. spôsobená škoda vo výške najmenej 3.000.000,- Sk. Napokon poukázal na to, že podľa výpisu z registra občianskych združení zaniklo občianske združenie M.-S.-Š. U. K. dňa 09.01.2001. Takto ustálený skutkový stav veci posúdil po právnej stránke podľa ust. § 420 ods. 1, § 442 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, a dospel k záveru, že podanej žalobe nie je možné vyhovieť z dôvodu, že žalobca v spore nepreukázal, že náhradu trov konania, ktorej úhradou malo dôjsť k zmenšeniu jeho majetku skutočne uhradil, ako i z dôvodu, že účastníkom neplatnej kúpnej zmluvy neboli žalovaní, ale občianske združenie M.-S.-Š. U. K., ako samostatná právnická osoba odlišná od členov združenia, a žiaden právny predpis neukladá členom združenia niesť zodpovednosť za záväzky združenia počas jeho existencie ani po jeho zániku. Zdôraznil, že hoci základným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je existencia škody, ktorú je poškodený povinný preukázať, žalobca v žalobe netvrdil, že zaplatil trovy konania, keď iba v závere v súpise priložených príloh sa odkazuje na potvrdenie o zaplatení. Nesúlad obsahu návrhu na začatie konania s označenými prílohami pritom nie je nedostatkom podaného návrhu v zmysle § 43 ods. 1 O.s.p., nakoľko v takom prípade nejde o nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie, a preto bolo povinnosťou žalobcu venovať náležitú pozornosť pripojeným dôkazom (žalobu podal prostredníctvom advokáta) a v prípade zisteného nedostatku tento počas konania, do vyhlásenia uznesenia, ktorým súd dokazovanie vyhlásil za skončené, napraviť, čo však nevykonal. Napokon, vo vzťahu k otázke pasívnej legitimácie žalovaných poukázal na to, že odkázal i na právny názor Krajského súdu v Bratislave v rozsudku č.k. 9Co/139/2011-163 z 30.03.2012; že členovia občianskeho združenia za záväzky združenia nenesú zodpovednosť; ktorý je síce vyslovený vo vzťahu k vydaniu bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v zaplatenej kúpnej cene, ale je plne použiteľný aj na uplatnený nárok voči odporcom titulom povinnosti zaplatiť trovy konania o neplatnosť kúpnej zmluvy. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., úspešným žalovaným 1/, 2/ a 4/ ktorí boli v spore zastúpení advokátom priznal náhradu trov právneho zastúpenia podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. v sume 2.136,06 eur. Žalovanému 3/ náhradu trov nepriznal, keď mu v konaní žiadne nevznikli. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne jeho zmeny a vyhovenia podanej žalobe v plnom rozsahu, dôvodiac tým, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, a jeho postupom mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Zdôraznil, že v danom prípade je zodpovednosť za škodu daná protiprávnym konaním žalovaných 1/ až 4/ (pôvodne 1/ až 6/), ale i Z.. K. S.H., keď splnenie všetkých zákonných podmienok vzniku zodpovednosti bolo preukázané výsluchom svedkov (žalovaných) N. Y., O. Č., K. Č., V. Č., X. O., Z. K. M. Z.. K. S., ako aj listinnými dôkazmi, z ktorých vyplýva i existencia príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a protiprávnym konaním zainteresovaných osôb, ktoré ich úmyselným podvodným konaním uviedli do omylu tým, že prevádzali nehnuteľnosti, ktoré v čase uzavretia kúpnej zmluvy nevlastnili, čím naplnili znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, 5 Tr.zák., ako to jednoznačne vyplýva aj z Uznesenia zo dňa 12.2.2013, Č.: Q.-XXX/OEK-K.-XXXX. Poukázal na to, že v zmysle ustálenej judikatúry účastníci nulitných právnych úkonov nemajú žiadne iné práva, t.j. nie sú subjektom iných práv, okrem satisfakčných alebo retribučných práv vyplývajúcich zo zmareného právneho úkonu, s prihliadnutím na zavinenie. (Rozsudok NSSR 4 Obo 201/2007, Uznesenie USSR IV.ÚS 494/2012, Uznesenie NSSR 8 Sžo/192/2010). Preto sa pasívna legitimácia odvodzuje od ustanovení § 459 OZ, v znení § 458 ods. 2 OZ, s použitím ustanovení § 90 a § 91 O.s.p., pričom škoda vyjadrená v žalobnom petite v sume 6703,60 eura bola dostatočne preukázaná, ako aj zavinenie, resp. úmyselné zavinené konanie, a tiež príčinná súvislosť medzi škodou a zavineným konaním. Vytkol súdu prvej inštancie, že z odôvodnenia napadnutého nie je jednoznačné zrejmé akou úvahou sa súd zaoberal, keď dospel k záverom, ktoré čiastočne prezentoval, pričom sa podanou žalobou zaoberal výhradne len procesným postupom dokazovania, ktorý mal spočívať v absencii dôkazu o zaplatení sumy 6.703,60 eura, hoci právny poriadok SR, t.j. Občiansky zákonník, ustálená judikatúra, právna doktrína a iné, nevyžadujú pre uplatnenie nároku na náhradu škody jej faktické zaplatenie. Zároveň však v tejto súvislosti zdôraznil, že potvrdenie o zaplatení náhrady trov konania zo dňa 3.11.2010, bolo a aj v súčasnosti je súčasťou súdneho spisu, a to už od podania žaloby, najneskôr však od doručenia čiastočného späťvzatia žaloby a odpovede na výzvu zo dňa 5.12.2011, pričom súd ani neupozornil, že ním označený dôkaz sa v spise nenachádza, resp. že súd takýto dôkaz stratil. Neobstojí preto argumentácia súdu, že neuniesol v tomto smere dôkazné bremeno, ani o nesúlade podanej žaloby s označenými prílohami, resp. predloženými dôkazmi. V nadväznosti na uvedené konštatoval, že súd prvej inštancie mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, keď uznesením zo dňa 28.1.2015 pred vyhlásením rozsudku ukončil dokazovanie bez predchádzajúcej výzvy v zmysle § 43 ods. 1 O.s.p. Nestotožnil sa s argumentáciou prvoinštančného súdu, že ak ide o vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu neplatnej zmluvy, je nutné posudzovať pasívnu legitimáciu podľa subjektov neplatnej zmluvy. Kúpna zmluva zo dňa 21.12.1999 spolu s Dodatkom č. l zo dňa 9.3.2000 je totiž nulitná, t.j. od počiatku sa na ňu hľadí ako keby nevznikla, a za daného stavu je nesprávny aj právny názor Krajského súdu v Bratislave, ktorý v rozsudku č. k. 9Co/139/2011-163 z 30.03.2012, v konečnom dôsledku vyslovil legalizáciu bezprávia na základe založenia zodpovednosti fyzických osôb za záväzky právnických osôb, a založil tak priame odmietnutie spravodlivosti. V súvislosti s uvedeným poukázal na to, že právna zodpovednosť fyzických osôb v danom prípade je založená na tom, že podľa ust. § 32 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak z právneho úkonu nevyplýva, že niekto koná za niekoho iného, platí, že koná vo vlastnom mene, pričom podľa § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka za právnickú osobu môžu robiť právne úkony aj iní jej pracovníci alebo členovia, pokiaľ je to určené vo vnútorných predpisoch právnickej osoby alebo je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé. Ak tieto osoby prekročia svoje oprávnenie, vznikajú práva a povinnosti právnickej osobe, len pokiaľ sa právny úkon týka predmetu činnosti právnickej osoby a len vtedy, ak ide o prekročenie, o ktorom druhý účastník nemohol vedieť. Podľa vykonaného dokazovania pritom bolo nadobúdateľom nehnuteľností združenie M. N. M., O. I., XXXXX K. (napriek tomu, že už predtým zaniklo), ktoré je odlišným subjektom od M. K., a preto je absolútne nepochybné, že všetci vyššie uvedení žalovaní kúpnou zmluvou zo dňa 21.12.1999 spolu s Dodatkom č. l zo dňa 9.3.2000 získali plnenie bez právneho dôvodu, nakoľko sami zaviazali M. K. k právam a právnym povinnostiam, ktoré vedome nemohli naplniť, teda zaviazali právnickú osobu k právam a právnym povinnostiam, ktorými nikdy nedisponovala. Sami teda prekročili svoje oprávnenia, t.j. v zmysle daných zmlúv sú zaviazaní na práva a právne povinnosti sami. Zároveň však zdôraznil, že podľa § 20a ods. 4 Občianskeho zákonníka sa ustanovenia Obchodného zákonníka o likvidácii obchodných spoločností primerane použijú aj na likvidáciu inej právnickej osoby, pokiaľ z ustanovení upravujúcich tieto právnické osoby nevyplýva niečo iné, teda sa použijú i na likvidáciu M. K., a preto, keď podľa ust. § 56 ods. 7 Obchodného zákonníka po zániku spoločnosti ručia spoločníci za záväzky spoločnosti do výšky svojho podielu na likvidačnom zostatku (§ 61 ods. 4 ObZ) najmenej však v rozsahu, v ktorom za ne ručili za trvania spoločnosti, a podľa § 86 Obchodného zákonníka spoločníci verejnej obchodnej spoločnosti ručia za záväzky spoločnosti všetkým svojím majetkom spoločne a nerozdielne, ručia aj žalovaní ako členovia občianskeho združenia za jeho záväzky, aj po jeho zániku, všetkým svojím majetkom spoločne a nerozdielne, vrátane ručenia za záväzok nahradiť mu škodu uplatnenú podanou žalobou v prejednávanej veci. Vytkol v tejto súvislosti súdu prvej inštancie, že vychádzal z nesprávneho a protiprávneho právneho názoru Krajského súdu v Bratislave, ktorý smeroval výhradne voči uplatneniu si nároku z bezdôvodného obohatenia, avšak nie k nároku na náhradu škody, v čom spočíva zásadný rozdiel, keďže škoda spôsobená konkrétnou osobou má na rozdiel od bezdôvodného obohatenia výhradne subjektívny (zavinený) charakter, čím sa však prvoinštačný súd nezaoberal, hoci žalovaní konali úmyselne za účelom obohatenia sa na úkor iného. V súvislosti s výrokom o trovách konania namietal, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p., nakoľko sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p. spočívajúce v tom, že žalovaní ako páchatelia úmyselného podvodného konania, ktorým spôsobili žalobcovi škodu, na základe právneho nedostatku, legislatívnej diery, získali nemorálne prospech, hoci štát a právny systém nebol schopný ochrániť jeho práva a oprávnené záujmy. Napokon žiadal, aby odvolací súd, ak napadnutý rozsudok potvrdí, pripustil dovolanie o právnych otázkach zásadného významu, ktoré formuloval nasledovne: 1/ Je v zmysle § 451 ods. 1, 2 OZ, v znení § 457 OZ a § 458 ods. 2 OZ, viazaná povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie len zmluvným stranám navzájom alebo každému, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil ? 2/ Je v zmysle § 420 a nasl. OZ zodpovedný za škodu každý kto škodu spôsobil alebo iba zmluvná strana, ktorá je účastníkom právneho úkonu z ktorého vznikla škoda, resp. z jeho neplatnosti ? 3/ Ručí v zmysle § 13 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov, v znení § 20a ods. 4 OZ a § 56 ods. 7 ObZ alinea k § 86 ObZ, člen občianskeho združenia za záväzky občianskeho združenia aj po jeho zániku ? 4/ Je v zmysle § 20 ods. 2 OZ, v znení § 32 ods. l OZ, člen občianskeho združenia (právnickej osoby) alebo štatutár občianskeho združenia v mene, ktorého úkony vykonáva, zaviazaný z právneho úkonu sám, ak úmyselne prekročil rozsah právomocí a druhá zmluvná strana o tom nevedela alebo vedieť nemohla? 3. Žalovaní 1/, 2/ a 4/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, nakoľko žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne nové právne ani skutkové dôvody, ktoré by zakladali dôvodnosť podaného odvolania. Poukázali na správnosť právnych záverov vyslovených Krajským súdom v Bratislave v rozsudku č.k. 9Co/139/2011-163 z 30.03.2012, ktoré označili za neprelomiteľné, a zdôraznili, že podmienky vzniku ich zodpovednosti za škodu uplatnenú podanou žalobou neboli v danej veci splnené, keďže sa voči žalobcovi nedopustili žiadneho protiprávneho konania, keďže spornú kúpnu zmluvu ani len nevideli, nepoznali jej obsah a nemali vedomosť o tom, či kúpnu zmluvu; t.č. už nebohí; O. Č. a N. Y., podpisovali za M. M., alebo za občianske združenie M., teda žalobcovi žiadnu škodu nespôsobili. Za absurdnú označili argumentáciu žalobcu trestnou zodpovednosťou menovaných, prípadne iných osôb, nakoľko vyšetrovateľ zjavne prekročil svoje právomoci, keď v uznesení o zastavení trestného stíhania bez vypočutia podozrivých, bez dokazovania a bez vznesenia obvinenia mal za to, že došlo k spáchaniu trestného činu. Žalovaný 3/ sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril. 4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného odvolania podľa § 380 zák. č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a podľa § 378 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny. 5. V posudzovanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť zaplatením náhrady trov konania na základe výsledku konania vo veci vedenej na Okresnom súde Pezinok pod sp.zn. 4C/843/2008, v dôsledku konania členov občianskeho združenia M.-S.-Š. U. K.. Vychádzal (s výnimkou otázky úhrady trov konania žalobcom) zo správnych skutkových záverov, na ktorých základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci neboli splnené podmienky pre vyhovenie podanej žalobe, pričom na vec aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, a svoje dôvody, pre ktoré žalobe nevyhovel aj dostatočne vysvetlil, keď sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci. Obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska ním uvádzaných tvrdení v podanom odvolaní, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli spochybniť správnosť skutkových alebo právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie; a postupom súdu prvej inštancie nedošlo ani k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. 6. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa zaoberal otázkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaných v danom spore, a správne, v zhode s právnymi závermi vyslovenými Krajským súdom v Bratislave v rozsudku zo dňa 30.03.2012, č.k. 9Co/139/2011-163, vychádzal z toho, že žalovaní v danom spore nie sú pasívne vecne legitimovaní, nakoľko ich nemožno stotožňovať s občianskych združením M.-S.-Š. U. K., ako samostatnou právnickou osobou odlišnou od členov združenia, pričom žiadny právny predpis neukladá členom združenia niesť zodpovednosť za záväzky združenia po jeho zániku. 7. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní argumentoval, že vzhľadom na ručenie členov občianskeho združenia za záväzky združenia po jeho zániku, ručia i žalovaní za záväzok občianskeho združenia M.- S.-Š. U.J. K. nahradiť mu škodu uplatnenú podanou žalobou v prejednávanej veci, odvolací súd sa s jeho závermi nestotožnil. Odhliadnuc od skutočnosti, že právna úprava ručenia spoločníkov obchodných spoločností nemôže bez ďalšieho (bez zohľadnenia okolností zániku predmetného občianskeho združenia, ktoré však v spore neboli preukázané) v prejednávanej veci zakladať zodpovednosť žalovaných (ktorí ani neboli všetci členmi združenia) za škodu žalobcu. Tvrdený nárok na náhradu škody totiž nemohol vzniknúť skôr, než došlo k zmenšeniu jeho majetku, teda skôr, ako náhradu trov konania v sume 6.703,60 eura na základe rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. 4C/843/2008-305 z 07.05.2009, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave, č.k. 9Co/327/2009-316, zo dňa 31.08.2010, uhradil protistrane. K tomu však došlo až dňa 3.11.2010, teda až niekoľko rokov po zániku občianskeho združenia M.-S.-Š.K. U. K., ktoré zaniklo dňom 9.1.2001. 8. Vychádzajúc z uvedeného preto súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že podanej žalobe nie je možné vyhovieť, a to i napriek tomu, že; ako dôvodne žalobca namieta v podanom odvolaní; nemožno považovať za správny skutkový záver prvoinštančného súdu, že žalobca v spore nepreukázal, že náhradu trov právneho zastúpenia protistrane uhradil, keď z obsahu spisu vyplýva, že žalobca opakovane v priebehu konania predložil kópiu príkazu na úhradu z I., M..N.., na základe ktorého úhradu trov konania protistrane možno považovať za preukázanú. Táto skutočnosť však nemá zásadný význam z hľadiska vecnej správnosti záveru prvoinštančného súdu, že v spore nebolo preukázanie naplnenie všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaných za škodu, ktorej náhrady sa žalobca domáha podanou žalobou. Bez zreteľa na preukázanie úhrady trov konania žalobcom totiž žalobe nebolo možné vyhovieť z dôvodu absencie takého hmotnoprávneho postavenia žalovaných, z ktorého by mohla vyplývať ich zodpovednosť za škodu žalobcu odvíjajúca sa od neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 21.12.1999. 9. Pokiaľ žalobca namieta, že súd prvej inštancie nesprávne vec posúdil, keď vychádzal z právnych záverov Krajského súdu v Bratislave vyslovených v rozsudku č.k. 9Co/139/2011-163 z 30.03.2012, a tým v dôsledku legalizácie bezprávia založil priame odmietnutie spravodlivosti, odvolací súd uvádza, že s právnymi závermi vyslovenými v citovanom rozsudku odvolacieho súdu sa taktiež stotožňuje a považuje ich za správne, a preto treba považovať za správne i závery súdu prvej inštancie, ktorý vzhľadom na skutkový stav veci ustálený vykonaným dokazovaním správne odmietol pričítať právne následky právneho úkonu občianskeho združenia (uzavretia neplatnej kúpnej zmluvy) jeho členom. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné doplniť, že o prípadnej zodpovednosti za škodu by v danom prípade bolo možné uvažovať iba v prípade osôb, ktoré pri uzavretí neplatnej kúpnej zmluvy za občianske združenie konali, teda iba vo vzťahu k osobám O. Č.Č. a N. Y.J.. Tie však už nežijú a z obsahu spisu vyplýva, že v prípade oboch bolo dedičské konanie zastavené pre nemajetnosť, a preto v danej veci ani prípadná zodpovednosť dedičov za ich záväzky do úvahy neprichádza. 10. Napokon, nedôvodná je tiež argumentácia žalobcu, že v preskúmavanej veci boli splnené predpoklady na rozhodnutie o trovách konania podľa § 150 ods. 1 O.s.p., nakoľko tu existujú dôvody osobitného zreteľa, pre ktoré je na mieste žalovaným náhradu trov konania nepriznať. Žalobca totiž žiadne skutočnosti, ktoré by umožňovali aplikovať v danej veci citované ustanovenie nepreukázal, keď ním uvádzané dôvody, t.j. získanie nemorálneho prospechu žalovanými v dôsledku ich úmyselného podvodného konania, ktorým spôsobili žalobcovi škodu, za stavu, keď na základe právneho nedostatku, legislatívnej diery, štát a právny systém nebol schopný ochrániť jeho práva a oprávnené záujmy, nemôžu v tomto smere obstáť. V trestnom konaní, avšak ani v preskúmavanej veci totiž nebolo preukázané, že by sa žalovaní na úkor žalobcu vďaka svojmu podvodnému konaniu obohatili, ani to, že by mu boli takýmto konaním spôsobili škodu uplatnenú podanou žalobou, pričom nejde ani o situáciu, kedy by bol neúspech žalobcu v spore zapríčinený konaním žalovaných, alebo dôsledkom jeho dôkaznej núdze spôsobenej žalovanými. Naviac, žalobca v spore nepreukázal žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že od žalovaných možno spravodlivo požadovať, aby účelne vynaložené trovy konania (právneho zastúpenia) znášali z vlastných prostriedkov. Na základe uvedeného preto odvolací súd dospel k záveru, že v preskúmavanej veci neboli splnené zákonom stanovené predpoklady na aplikáciu ustanovenia § 150 O.s.p. (resp. teraz § 257 CSP) na rozhodnutie o trovách konania; a to ani pokiaľ ide o trovy odvolacieho konania. 11. Záverom odvolací súd, v nadväznosti na návrh žalobcu na pripustenie dovolania o zásadných právnych otázkach špecifikovaných v podanom odvolaním, považuje za potrebné uviesť, že žalobcom navrhované právne otázky nepovažuje za potrebné zodpovedať v dovolacom konaní, nakoľko nejde o všeobecné otázky so zásadným významom pre aplikačnú prax, ktoré by v judikatúre, prípadne literatúre (doktríne) neboli riešené. Najmä by však išlo o posúdenie otázok úzko spätých so skutkovým stavom prejednávanej veci, ktoré by mohlo mať za následok len preskúmanie vecnej správnosti individuálneho rozhodnutia odvolacieho súdu v tomto spore, čo však nie je účelom ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. Odvolací súd preto žiadosti žalobcu o pripustenie dovolania v danej veci nevyhovel. 12. Na základe uvedeného, keď súdu prvej inštancie teda nemožno vytýkať pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení splnenia predpokladov pre vyhovenie podanej žalobe, pričom ani vo svojom odvolaní žalobca neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). 13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1CSP, a v odvolacom konaní úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich náhrade rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).