Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/28/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1712205064 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Sedláčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1712205064.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členiek senátu JUDr. Andrey Haitovej a JUDr. Miroslavy Janečkovej v právnej veci žalobcu: Pivovary Topvar, a.s., Pivovarská 9 082 21 Veľký Šariš, IČO: 31 648 479, zast.: JUDr. Lucia Jurgová advokátka s.r.o., Slnečná 33, 044 24 Poproč, IČO: 47 236 884 proti žalovanému: D. D., podnikajúcemu pod obchodným menom Branislav Barok, Kozmonautov 931/13, 900 21 Svätý Jur, IČO: 43 866 026, zast.: JUDr. Peter Kocian, advokát, Miletičova 7, 821 08 Bratislava o zaplatenie sumy 3.308,32 euro s príslušenstvom a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok, č.k. 36Cb/214/2012-67 zo dňa 7.9.2015 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Pezinok, č.k. 36Cb/214/2012-67 zo dňa 7.9.2015 p o t v r d z u j e . Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému vo výške 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.308,32 eur. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 100 %. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou zo dňa 12.3.2012 sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 3.308,32 euro. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 31.10.2008 došlo medzi ním a žalovaným k uzavretiu zmluvy o obchodnej spolupráci s dobou trvania 5 rokov s miestom plnenia prevádzkareň žalovaného Offside Pub, Športová 1, 900 21 Svätý Jur. Žalovaný sa zaviazal predávať a podávať v dohodnutej prevádzke pivo vyrábané alebo distribuované žalobcom. Žalobca prenechal na dočasné užívanie žalovanému dohodnuté hnuteľné veci, najmä výčapné zariadenie. Žalobca sa zaviazal vopred zaplatiť žalovanému odplatu - nájomné za prenechanú plochu v súlade s bodom 4.1 za celú dohodnutú dobu trvania tejto zmluvy vo výške 4.315,20 eura bez DPH, ktorá bola zaplatená dňa 24.11.2008 na základe faktúry č. 001/2008. Bolo dohodnuté, že v prípade predčasného ukončenia zmluvy je žalovaný povinný vrátiť príslušnú pomernú časť nájomného uhradeného žalobcom vzhľadom na počet celých kalendárnych mesiacov a uhradiť náklady žalobcu spojené pri plnení tejto zmluvy. Žalovaný dohodnutú dobu plnenia nedodržal. Ku dňu 30.12.2009 žalovaný zrušil prevádzkareň. Žalobca si preto uplatnil vopred zaplatenú sumu za obdobie január 2010 až október 2013, celkovo za 46 kalendárnych mesiacov, t.j. 3.308,32 eura. 3. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že medzi stranami sporu nebolo sporné uzavretie zmluvy o obchodnej spolupráci značkovej prevádzkarni medzi žalobcom a žalovaným, ktorú listinu posúdil ako obsahujúcu viaceré zmluvy (§ 275 Obchodného zákonníka), a to nájomnú zmluvu k hnuteľným veciam, nepomenovanú zmluvu (§ 269 ods. 2 Obchodného zákonníka), predmetom ktorej je záväzok žalovaného strpieť umiestnenie hnuteľných vecí v prevádzke na určených miestach. Túto zmluvu prvoinštančný súd neposúdil ako nájomnú zmluvu, keďže jej záväzkom nebolo prenechanie veci do užívania, keď časť plochy steny nie je samostatná vec, teda nie je spôsobilá byť sekundárnym predmetom záväzku prenechať vec do užívania, záväzkom bolo preto fakticky strpenie umiestnenia veci žalobcu v nebytovom priestore žalovaného na konkrétnom mieste v tomto priestore, a to za odplatu. Konajúci súd ďalej konštatoval, že obe zmluvy boli uzavreté v súvislosti so záväzkom žalovaného predávať a podávať tovar žalobcu, pričom boli na tento záväzok viazané a od tohto závislé, keď z povahy záväzku vyplývalo, že žalobca nemá záujem o umiestnenie týchto svojich hnuteľných veci v prevádzke žalovaného, pokiaľ zanikne záväzok žalovaného predávať a podávať tovar žalobcu (§ 275 ods. 2 Obchodného zákonníka). Nebolo tiež sporné poskytnutie sumy žalobcom vo výške 4.315,21 eura (pôvodne 130.000 Sk), a to podľa zmluvy o povinnosti žalovaného strpieť umiestnenie hnuteľných vecí v prevádzke žalovaného. Sporné tiež nebolo, že žalovanému zaniklo právo užívať predmetný nebytový priestor v dôsledku ukončenia podnájomnej zmluvy, zanikol tak záväzok žalovaného predávať a podávať tovar žalobcu v predmetných nebytových priestoroch v dôsledku dodatočnej nemožnosti plnenia (§ 352 a nasl. Obchodného zákonníka). Zánikom práva žalovaného užívať predmetný priestor zaniklo aj jeho právo predávať a podávať tovar žalobcu v tomto nebytovom priestore a súčasne aj právo umožniť niekomu umiestnenie hnuteľnej veci do predmetných nebytových priestorov ako pendant povinnosti žalovaného strpieť umiestnenie hnuteľnej veci. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný prevzal od žalobcu peňažnú sumu vo výške 4.315,21 eura (pôvodne 130.000 Sk) ako odplatu za strpenie umiestnenia hnuteľnej veci v prevádzke a na prevádzke, pričom táto patrila za celé dohodnuté obdobie 5 rokov. Počnúc januárom 2010 končiac októbrom 2013 však žalovaný neposkytol žalobcovi možnosť umiestnenia hnuteľných vecí, keď v tomto období už bola zmluva zaniknutá. Žalobca zaplatením žalovanému podľa zmluvy o obchodnej spolupráci značkovej prevádzkarne si riadne plnil svoju dohodnutú povinnosť zaplatiť peňažnú odplatu za strpenie umiestnenia hnuteľných vecí v predmetnom nebytovom priestore. Následne došlo k zániku tejto zmluvy, a preto je podľa názoru konajúceho súdu žalovaný povinný vrátiť peňažnú sumu žalobcovi, a to časť zo sumy 4.315,21 eura za obdobie od januára 2010 až októbra 2013. K tvrdeniu žalovaného, že žalobcom poskytnutá peňažná suma bola vynaložená na zariadenie priestorov prevádzky, prvoinštančný súd uviedol, že táto skutočnosť nemá vplyv na povinnosť žalovaného voči žalobcovi, žalobca nemal žiadny majetkový prospech z investícií do predmetných nebytových priestorov a uvedená námietka, bez ohľadu na jej nepreukázanie, je právne irelevantná. Nebolo tiež preukázané, že žalobcom poskytnutá suma je za exkluzivitu, keď uvedené nevyplýva ani z povahy záväzku a ani z jeho účelu. Nebolo ani nepriamo preukázané, že uvedená suma je za exkluzivitu. Navyše aj prípadná dohoda o exkluzivite nie je podľa mienky súdu prvej inštancie bez ďalšieho v rozpore s poctivým obchodným stykom a s dobrými mravmi, a preto neobstojí ani táto námietka žalovaného. K vznesenej námietke premlčania prvoinštančný súd uviedol, že keďže Obchodný zákonník neupravuje osobitne premlčaciu dobu pre povinnosť vrátiť plnenie poskytnuté podľa zmluvy, zaniknutej podľa § 351 Obchodného zákonníka a ani podľa § 354 Obchodného zákonníka a keďže k poskytnutiu peňažnej sumy došlo dňa 24.11.2008, premlčacia doba by nezačala plynúť pred dňom, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ktoré sa mohlo uplatniť na súde až po uplynutí doby bez zbytočného odkladu po tom, čo žalobca požiadal žalovaného o plnenie (§ 340 ods. 2 Obchodného zákonníka). Ďalej uviedol, že žaloba bola podaná po dvoch rokoch od zániku práva na užívanie, a preto štvorročná premlčacia doba neuplynula a nárok nie je premlčaný. Súčasne doplnil, že nárok by nebol premlčaný ani v prípade neplatnosti zmluvy o povinnosti žalovaného strpieť umiestnenie hnuteľnej veci v nebytovom priestore, keďže zmluva bola uzavretá dňa 31.10.2008 a žaloba bola podaná pred uplynutím štvorročnej doby a to dňa 16.03.2012. Pokiaľ ide o rozpor s poctivým obchodným stykom, konajúci súd uviedol, že žalovaný nekonkretizoval, v čom by mal byť rozpor s poctivým obchodným stykom a s ktorým jeho konkrétnym pravidlom je konanie žalobcu v rozpore, a preto ani túto námietku žalovaného nevzhliadol konajúci súd ako dôvodnú. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 7 O.s.p. 4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. (účinného do 30.6.2016). Ako pravdivý označil záver, že so žalobcom uzatvorenú dňa k 31.10.2008 zmluvu o obchodnej spolupráci, na základe ktorej žalobca uhradil žalovanému sumu 130.000 Sk. Žalovaný sa však nestotožnil so záverom, že v tomto prípade išlo o nájomné, keď mal za to, že uvedená suma predstavuje odmenu za to, že žalovaný bude po dobu piatich rokov predávať vo svojej prevádzke len pivo vyrábané alebo distribuované žalobcom. Podľa mienky žalovaného skutočnosť, že ide o odmenu za exkluzivitu pre žalobcu, potvrdzujú ustanovenia zmluvy. Poukázal na prílohu č. 2 k zmluve, ktorá špecifikovala veci, ktoré žalobca prenechal žalovanému do nájmu a za ktoré sa žalovaný zaviazal platiť žalobcovi nájomné vo výške 200 Sk ročne. Ďalej poukázal na prílohu č. 3 k zmluve, ktorá mala obsahovať špecifikáciu predmetu nájmu, za ktorý mal žalobca vopred zaplatiť sumu 130.000 Sk a uviedol, že citovaná príloha takúto špecifikáciu predmetu nájmu vôbec neobsahuje. Z uvedeného dôvodu nie možné jasne určiť, čo bude predmetom nájmu, za čo žalobca zaplatil sumu 130.000 Sk. Žalovaný zopakoval, že žalobca predmetným ustanovením zmluvy zakrýva svoje náklady vynaložené na obmedzovanie hospodárskej súťaže. Žalobca zaplatí obchodnému partnerovi nájomné za umiestnenie reklamných materiálov a tým si zabezpečí, že obchodný partner po dobu piatich rokov nebude vo svojej prevádzke predávať iné pivo ako je pivo vyrábané alebo distribuované žalobcom. Nie je žiadny iný dôvod, prečo by si žalobca ako distribútor piva prenajímal u žalovaného priestory na umiestnenie reklamných materiálov, keď má podpísanú zmluvu, že žalovaný po dobu piatich rokov bude predávať len pivo vyrábané alebo distribuované žalobcom a za prenájom hnuteľných vecí potrebných na výčap a predaj piva mu žalovaný platí nájomné. Žalovaný má za to, že žalobca takýmito platbami zneužíva svoje dominantné postavenie a bráni malým pivovarom alebo iným distribútorom piva, aby mohli voľne distribuovať svoje výrobky na trhu. Malý výrobca piva alebo distribútor nie je schopný platiť prevádzkarom také poplatky za exkluzivitu, ako si to môže dovoliť žalobca, prípadne prevádzkar nemôže uzatvoriť zmluvu s novým dodávateľom piva, lebo je pod zmluvou. Na základe všetkých uvedených skutočností zastával žalovaný názor, že žalobca nikdy nemal v úmysle si prenajať priestory na umiestnenie reklamných materiálov a platba, ktorú poskytol žalovanému, bola odmenou za exkluzivitu, a teda žalobca nemá právo na vrátenie pomernej časti nájomného. Žalovaný ďalej poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, kde súd prvej inštancie sám konštatuje, že danú zmluvu nie je možné považovať za nájomnú, no napriek tomuto konštatovaniu vyhovel žalobe žalobcu, ktorý si v žalobe uplatňuje plnenie z titulu vrátenia nevyčerpaného nájomného. Podľa názoru žalovaného neplatnosť zmluvy alebo jej časti má zásadný vplyv na právny titul, na základe ktorého je žalobca oprávnený domáhať sa vrátenia nespotrebovanej časti plnenia. Žalovaný má súčasne za to, že žalobca nemá právny titul na vrátenie časti nájomného. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvé inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, prípadne, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, žalobu v celom rozsahu zamietne. 5. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 14.12.2015 uviedol, že tvrdenia žalovaného považuje za bezpredmetné a účelové s cieľom vyhnúť sa riadnemu splneniu záväzku. Okrem toho má žalobca za to, že žalovaný v odvolaní uvádza len všeobecné, ničím nepodopreté skutočnosti a neuviedol ani žiadne nové skutočnosti, ktoré by preukazovali opodstatnenosť jeho tvrdení. Žalobca vyjadril súhlas so záverom prvoinštančného súdu, v zmysle ktorého „nebolo preukázané, že žalobcom poskytnutá suma je za exkluzivitu“. Zopakoval, že platba vo výške 130.000 Sk bola žalovanému poskytnutá v súlade s čl. IV bol 4.2 zmluvy ako odplata za možnosť umiestnenia reklamných materiálov v prevádzke žalovaného, a nie za exkluzivitu. Pokiaľ ide o tvrdenia žalovaného týkajúce sa porušenia pravidiel hospodárskej súťaže a zneužívania dominantného postavenia na trhu žalovaný uviedol, že Okresný súd Pezinok nie je vecne príslušný na prejednanie vecí týkajúcich sa ochrany práv z hospodárskej súťaže. Za bezpredmetné považuje tiež žalobca tvrdenia žalovaného, že peňažné prostriedky, ktoré obdržal od žalobcu, použil na rekonštrukciu priestorov a že produkty sa stále predávajú v uvedenej prevádzke, pretože nemajú žiadny vplyv na uplatnený nárok. S poukazom na uvedené skutočnosti žalobca navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil. 6. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo a odvolanie bolo podané v rámci účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, avšak o odvolaní rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok dňa 1.7.2016, a preto postupoval podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok s poukazom na § 470 ods. 1, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Odvolací súd prejednal vec v rozsahu a medziach odvolania podľa § 379 - 380 CSP a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej stránke. 8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s § 220 ods. 2 CSP. 9. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalovaný neprodukoval v konaní dôkazy a nepreukázal, že žalobca mu poskytol sumu 4.315,21 eur (130.000 Sk) „za exkluzivitu“, pričom táto skutočnosť nevyplýva priamo alebo nepriamo z povahy záväzku alebo jeho účelu. Okrem uvedeného, ako správne poznamenal prvoinštančný súd, ani prípadná dohoda o exkluzivite nie je bez ďalšieho v rozpore s poctivým obchodným stykom a v konaní nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by daný rozpor osvedčovali. 10. Žalovaný v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie na jednej strane konštatoval, že danú zmluvu nie je možné považovať za nájomnú, ale na druhej strane vyhovel žalobe žalobcu, ktorý si uplatnil plnenie z titulu vrátenia nevyčerpaného nájomného. K uvedenej námietke je nutné poukázať na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že prvoinštančný súd síce vyhovel žalobe žalobcu, ale žalovanú sumu nepriznal žalobcovi z titulu vrátenia nevyčerpaného nájomného, ale z dôvodu, že žalovaný prevzal od žalobcu sumu 4.315,21 eur ako odplatu za strpenie umiestnenia hnuteľnej veci v prevádzke, pričom táto patrila za celé dohodnuté obdobie 5 rokov a od januára 2010 už žalovaný neposkytol žalobcovi možnosť umiestnenia hnuteľných vecí, preto bol žalovaný povinný vrátiť žalobcovi alikvotnú časť zo sumy 4.315,21 eur. 11. Žalovaný v konaní taktiež namietal platnosť zmluvy, príp. jej časti, čo má podľa názoru žalovaného vplyv na právny titul, na základe ktorého je žalobca oprávnený domáhať sa vrátenia nespotrebovanej časti plnenia. K uvedenému je nutné uviesť, že súd prvej inštancie, ani odvolací súd, rešpektujúc preferenciu výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu, nezistil také nedostatky posudzovanej zmluvy, ktoré by spôsobovali jej neplatnosť. 12. Odvolací súd považoval po preskúmaní odvolacích dôvodov rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP, tak že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. 14. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).