Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/266/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1712216235 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1712216235.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Valérie Kleinovej v právnej veci žalobcu: JUDr. P. B., P. X, C., zastúpeného Brázdil & Brázdilová advokátska kancelária s.r.o., Trhová 1, Zvolen, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z., na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. 8C/198/2012-156, zo dňa 18.5.2015, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 33.193,91 eura p o t v r d z u j e . II. V napadnutej časti, ktorou bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody 5.241,58 eura a v časti náhrady trov konania rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v tejto časti v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady škody 5.241,58 eura a náhradu nemajetkovej ujmy 33.193,91 eura; vo zvyšku žalobný návrh zamietol. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania 3.497,35 eura. Uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 21.9.2012 domáhal proti žalovanej náhrady škody spôsobenej vydaním nezákonného rozhodnutia podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovému stavu z vykonaného dokazovania nepovažoval za sporné, že uznesením Prezídia PZ Úrad boja proti korupcii, odbor boja proti korupcii Stred, Banská Bystrica č. ČVS: PPZ -71/BKP-S-2005 z 12.12.2005, bolo žalobcovi podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie za trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1, ods. 2 Trestného zákona a za trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Proti danému uzneseniu podal žalobca 15.12.2005 prostredníctvom svojho právneho zástupcu sťažnosť. Úrad Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky predmetnú sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol, nakoľko nebola dôvodná. Uznesením č. BB- Pš 44/05 z 14.12.2005, sudca Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica rozhodol o vzatí žalobcu do väzby; väzba začala 12.12.2005 o 9.50 hod. Úrad Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. VII/1 Gv 57/05 -112 z 20.3.2006 vyhovel žiadosti žalobcu o prepustenie z väzby z 13.3.2006 a prepustil žalobcu ihneď na slobodu 20.3.2006. Samosudca prvostupňového Špecializovaného trestného súdu v Pezinku žalobcu rozsudkom č. PK-2T/2007-619 z 10.12.2009 podľa § 258 písm. a) Trestného poriadku v celom rozsahu spod obžaloby oslobodil, pretože nebolo dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré žalobca bol obžalovaný. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 14.11.2011, sp. zn. 1To/4/2019, odvolanie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podľa § 319 Trestného poriadku zamietol. 3. Súd prvej inštancie skúmal podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., t.j. či boli naplnené všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci; týmito podmienkami sú a) nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, b) vznik škody (odvolací súd dodáva, že prípadne nemajetkovej ujmy, čo posudzoval aj súd prvej inštancie), c) existencia súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. V súvislosti s nezákonnosťou rozhodnutia ozrejmil, že v súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu; ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Civilnému súdu zákon neumožňuje preskúmavať začatie, priebeh trestného konania, či použité procesné postupy; civilný súd sa má obmedziť na preskúmanie toho, či bolo na začiatku vydané rozhodnutie o vznesení obvinenia, ktoré bolo neskôr zrušené (okrem zákonom ustanovených výnimiek), čím sa stalo nezákonným a založilo právny titul na odškodnenie žalobcu. Na podporu uvedeného poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.8.2010, sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 podľa ktorého „zastavenie trestného stíhania, postúpenie veci inému orgánu alebo oslobodzujúci rozsudok, ak k takýmto rozhodnutiam došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, majú podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť...“; Najvyšší súd SR ustálil, že štát musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov vo všetkých prípadoch, ak týmto konaním priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Súdu prvej inštancie preto vyplýval jednoznačný záver, že žalobca má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. 4. Súd prvej inštancie v súvislosti so vznikom nemajetkovej ujmy zdôraznil, že trestné stíhanie a v rámci neho aj výkon väzby, predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú aj ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život, zasahujú do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a preto sú spôsobilé okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného článkom 17 ods. 1 Ústavy SR obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje článok 19 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Konštatoval, že väzbou žalobcu došlo k jednému z najväčších zásahov do jeho ľudských práv, a to predovšetkým do práva na osobnú slobodu. U žalobcu v tom čase ako činného prokurátora mala väzba ešte väčší vplyv, nakoľko sa tam stretával s väzňami, voči ktorým predtým podával obžaloby. Výkon väzby trval celkom 98 dní, pričom výkonom väzby došlo k obmedzeniu jeho súkromného a rodinného života, k odčleneniu od jeho najbližších a táto skutočnosť neodvratne zasiahla aj do jeho osobného a spoločenského života. Rozhodnutím o väzbe a trvaním samotnej väzby bol obmedzovaný vo svojom pohybe, v kontakte s blízkymi osobami a známymi, v slobodnej voľbe, ako naložiť so svojím časom. Navyše súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané, že vplyv trestného stíhania na žalobcu malo obzvlášť negatívny dopad v profesijnej kariére, nakoľko rozhodnutím Generálnej prokuratúry SR č. X/2 Spr 2032/05 z 15.12.2005 bolo rozhodnuté o dočasnom pozastavení výkonu jeho funkcie prokuratúra od 15.12.2005, so znížením základného platu o 30 %. Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že väzba do značnej miery zasiahla aj jeho psychický stav; svedkyňa R. Z. (manželka žalobcu) vo výpovedi uviedla, že žalobca navštevoval psychiatra 6 rokov a bral lieky, odmietal chodiť von, budil sa zo sna. Z lekárskeho potvrdenia MUDr. A. G. mal za preukázané, že žalobca sa liečil na psychiatrickej ambulancii pre vleklú psychickú poruchu, úzkosť, v popredí s úzkostnými stavmi, depresiami a nespavosťou. Žalobca poukázal na to, že z dôvodu sedem rokov trvajúceho traumatizujúceho trestného konania nadobudol presvedčenie, že jeho kredit a povesť prokurátora bola týmto konaním poškodená, nedokázal si predstaviť naďalej vykonávať funkciu prokurátora kvôli hrozbe, že na pojednávaní na súde mu bude obžalovaným vytknutá skutočnosť, že bol sám tiež vo väzbe. Pod týmto psychickým tlakom sa vzdal funkcie prokurátora a odišiel v roku 2010 do dôchodku. Súd prvej inštancie mal jednoznačne za preukázané zo svedeckých výpovedí, že žalobca bol pred vzatím do väzby uznávaným prokurátorom a obľúbený v kolektíve. Odchod do dôchodku žalobcu považoval za jeho vnútorné presvedčenie z obavy, ako ho príjmu v kolektíve a ako zareagujú obžalovaní pri ktorých bude vystupovať ako prokurátor. Ďalej mal za preukázané, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia bola pošpinená jeho profesionálna kariéra žalobcu, kde po takomto zásahu do jeho profesionálnej kariéry mal obavu o zaradenie do spoločnosti. V neposlednom rade väčšiu intenzitu vplyvu väzby a trestného konania malo aj to, že býval a pracoval v malom meste, kde sa všetci navzájom poznajú. Zo svedeckých výpovedí mal za preukázané, že rodinné vzťahy sú dosť narušené. Žalobca uviedol, že z dôvodu zlých susedských vzťahov sa museli odsťahovať na druhý koniec mesta na samotu; odsťahovanie bolo hlavne z dôvodu, že susedské vzťahy zle vplývali na manželku a on si to tak nepripúšťal. Zo svedeckých výpovedí bývalého suseda A. mal súd prvej inštancie za preukázané, že zlé susedské vzťahy vplývajú aj na žalobcu a z toho dôvodu zvažoval odsťahovanie sa. 5. K príčinnej súvislosti ako jednej zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu súd prvej inštancie uviedol, že medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku. Existencia príčinnej súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade bezpečne preukázaná, nemožno ju len predpokladať. S ohľadom na skutočnosť, že vznik škody nemá spravidla iba jednu príčinu, treba rozlišovať medzi príčinami hlavnými a príčinami vedľajšími. Treba mať preto na zreteli, že ak majú byť splnené podmienky zodpovednosti, protiprávny úkon musí byť následkom aspoň jednej z hlavných príčin. Vzťah medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný a nie sprostredkovaný. Súd prvej inštancie s ohľadom na uvedené dôvodil, že mal preukázanú príčinnú súvislosť, ktorá bola spôsobená v dôsledku predmetného trestného stíhania, vznesenia obvinenia, vzatia do väzby a v neposlednom rade aj dĺžkou trvania trestného konania, čo bolo až 7 rokov. Vychádzajúc z uvedeného mal za to, že zo strany štátu došlo k výraznému neprimeranému zásahu do integrity osobnosti žalobcu, ktorý zanechal na jeho osobe negatívne následky. S poukazom na § 3 ods. 1 písm. a), písm. c), § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 3, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2, § 8 ods. 5 písm. b), § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a výsledky dokazovania (ktorými mal preukázané, že dopad odňatia slobody podstatným spôsobom zasiahol do života žalobcu, a to tak v čase výkonu väzby, ako aj v nasledujúcom období) priznal žalobcovi za utrpenú nemajetkovú ujmu náhradu 33.193,91 eura. Pokiaľ sa žalobca domáhal priznania vyššieho odškodného, súd prvej inštancie v tejto časti nad rámec priznanej čiastky žalobu žalobcu zamietol, majúc za preukázané, že priznané odškodnenie je primerané a spravodlivé vzhľadom na zásah do jeho súkromia a spôsobenú ujmu. 6. Súd prvej inštancie mal ďalej za preukázané, že žalobca udelil plnú moc na zastupovanie JUDr. Vladimírovi Zvarovi 12.12.2005 do februára 2006, kde si trovy obhajoby právny zástupca vyčíslil na 880 eur; žalobca potom udelil plnú moc na zastupovanie advokátskej kancelárii Brázdil & Brázdilová, trovy obhajoby si tento právny zástupca vyčíslil na 5.241,58 eura. V tejto súvislosti ozrejmil, že v zmysle § 18 ods. 1 až ods. 3 zákona 514/2003 Z.z. súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody (pokiaľ ide o vynaložené trovy obhajoby) neposudzuje účelnosť trov vynaložených v súvislosti s nutnou obhajobou v trestnom konaní, ale posudzuje, o čo sa majetok poškodeného zmenšil v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Inak povedané nie je dôležité to, či boli jednotlivé úkony zvoleného alebo ustanoveného advokáta účelné pre hájenie záujmov žalobcu v trestnom konaní. Súd pri náhrade škody nerozhoduje o účelnosti vynaložených trov, teda nerozhoduje o trovách konania, ale posudzuje to, o akú sumu sa skutočne zmenšil žalobcov majetok v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania voči jeho osobe. Ak žalobca skutočne zo svojho majetku uhradil v súvislosti s jeho zastupovaním v trestnom konaní svojmu advokátovi určitú sumu, tak je nepochybné, že sa o túto sumu reálne zmenšil jeho majetok v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania voči jeho osobe; nebyť nezákonne vedeného trestného stíhania voči jeho osobe, nemusel by vynaložiť zo svojho majetku peniaze na zaplatenie advokáta. Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu škody 5.241,58 eura, nakoľko práve o túto sumu (bez ohľadu na účelnosť jej vynaloženia) sa zmenšil jeho majetok v súvislosti s vedením nezákonného trestného stíhania voči jeho osobe (žalobca túto sumu skutočne svojmu právnemu zástupcovi uhradil), čo vyplynulo aj z predloženého výpisu z účtu. Vo vzťahu k JUDr. Vladimírovi Zvarovi nemal preukázanú úhradu trov právneho zastúpenia a preto v tejto časti žalobu zamietol. 7. Súd prvej inštancie v súvislosti s námietkou žalovanej, že žalobca si väzbu zavinil sám a právo na náhradu škody mu týmto nevzniklo poukázal na § 8 ods. 5 písm. b) a § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. a uviedol, že z týchto ustanovení vyplývajú dve podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody (a tým aj nemajetkovej ujmy) za väzbu; 1. osoba, na ktorej bola väzba vykonaná musela byť spod obžaloby právoplatne oslobodená, 2. osoba, na ktorej bola väzba vykonaná si ju nezavinila sama, najmä (demonštratívne) tým, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, ktoré boli dôvodom väzby. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca nepochybne spĺňa prvú z podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) za väzbu a to tým, že bol spod obžaloby právoplatne oslobodený. Splnenie uvedenej podmienky však samo o sebe ešte neodôvodňuje priznanie tohto nároku, pokiaľ nastal prípad predpokladaný § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. (vyššie uvedená druhá podmienka). V tejto súvislosti uviedol, že žalobca si väzbu nezavinil sám; nemal za preukázané, že žalobca dal svojím konaním príčinu na vzatie do väzby. Objasnil, že pre vylúčenie nároku na odškodnenie za väzbu malo byť preukázané aj určité konanie žalobcu, napr. pôsobenie na svedkov, zastrašovanie svedkov, odstraňovanie dôkazov a pod., ktoré dalo príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby, že žalobca mal vinu na uvalení väzby. Zavinenie na uvalení väzby nemožno jednoznačne vidieť len v tom, že žalobca je dlhé roky činný prokurátor, a táto skutočnosť umocňuje obavu z jeho správania. Žalovaná poukázala na to, že jedným z dôvodov na vzatie do väzby žalobcu bola i skutočnosť, že sa vychádzalo z vykonaných odposluchov telefonických rozhovorov medzi žalobcom a prokurátorom (zrejme advokátom); súd prvej inštancie sa nestotožnil s uvedeným názorom žalovanej. Z uznesenia mu vyplynulo, že odposluch telefonického rozhovoru je jeden z dôkazov na začatie trestného stíhania a vznesenia obvinenia. Zároveň bol tento dôkaz na hlavnom pojednávaní vyhodnotený ako nedostatočný v dôsledku procesných pochybení a to preto, že odpočúvanie bolo vykonané v súvislosti s iným trestným stíhaním a bolo povolené ešte pred začatím trestného stíhania žalobcu. Žalovanej dal za pravdu, že je dosť neprofesionálne, aby prokurátor bol s advokátom v telefonickom kontakte, ale nestotožnil sa s tvrdením, že samotný odposluch bol zásadným dôvodom na vzatie do väzby, nakoľko ako bolo vyššie uvedené, dôvodom na vzatie do väzby bolo to, že žalobca ako činný prokurátor bude pôsobiť na svedkov a preto súd prvej inštancie nemal za preukázané, že žalobca si svojím správaním väzbu zavinil sám. Pokiaľ žalovaná poukazovala na to, že stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je aj napriek tomu, že došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby v úplnom rozpore s § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. a to v súvislosti s § 6 zákona č. 215/2006 Z.z.; päťdesiatnásobok minimálnej mzdy v čase výkonu väzby, čiže v roku 2005 predstavovala suma 229,04 eura, čo (ako päťdesiatnásobok) predstavuje 11.452 eura; namietala, že s ohľadom na uvedenú sumu sa výška požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy za tri mesiace väzby javí ako neprimeraná v porovnaní s možným odškodnením pri zásahoch do práv násilných trestných činov. Súd prvej inštancie považoval túto argumentáciu za právne irelevantnú, nakoľko vychádzal podľa zákona účinného v čase obmedzenia osobnej slobody žalobcu, kde § 17 ods. 2 zákona č. 514/2004 účinného od 1.7.2004 ustanovoval, že v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak; v uvedenom ustanovení nebola výška nemajetkovej ujmy obmedzená. Pokiaľ sa žalobca domáhal priznania vyššieho odškodného, súd prvej inštancie v tejto časti nad rámec priznanej čiastky žalobu zamietol, majúc za preukázané, že priznané odškodnenie je primerané a spravodlivé vzhľadom na zásah do súkromia žalobcu a spôsobenú ujmu. 8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a žalobcovi priznal, hoci mal vo veci len čiastočný úspech, plnú náhradu trov konania, nakoľko rozhodnutie o výške tohto plnenia záviselo od úvahy súdu (v časti náhrady majetkovej škody bol žalobca plne úspešný). Priznané trovy konania spočívali z náhrady trov právneho zastúpenia 3.497,35 eura v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. 9. Proti rozsudku podala žalovaná odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť, príp. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedla, že už v konaní pred súdom prvej inštancie poukázala na skutočnosť, že právo na náhradu škody, či nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe, nezakladá už samotná skutočnosť, že osoba bolo vzatá do väzby a následne bola spod obžaloby oslobodená; okrem iného je významné aj skúmanie existencie/neexistencie podmienok podľa § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z.z. Zavinenie obvineného na vzatí do väzby v zmysle predmetného ustanovenia znamená, že jeho zavinené konanie (aspoň vo forme nevedomej nedbanlivosti) bolo dôvodom na podanie a vyhovenie návrhu na jeho vzatie do väzby (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 3038/2006). Časové hľadisko zavineného konania, ktoré viedlo k vzatiu do väzby, nie je rozhodujúce, t.j. mohlo k nemu dôjsť pred vznesením obvinenia alebo po vznesení obvinenia. V tejto súvislosti dala do pozornosti, že výpovede svedka M.. Ď., telefonické rozhovory žalobcu ako prokurátora s advokátom spolu s ďalšími vykonanými dôkazmi predstavovali zásadné skutočnosti, ktoré preukazovali, že vydanie uznesenia o vzatí do väzby malo svoje opodstatnené dôvody. Poznamenala, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s posúdením zavinenia aspoň vo forme nevedomej nedbanlivosti; na jednej strane uviedol, že je dosť neprofesionálne, aby bol prokurátor s advokátom v telefonickom kontakte, na strane druhej samotný odposluch nepovažoval za zásadný dôvod na vzatie do väzby. Táto skutočnosť však podľa jej názoru predstavuje podozrivú okolnosť, ktorá nie je bežná v praxi, čo vyvolávalo aj otázky ohľadom povahy vzájomného vzťahu medzi prokurátorom a obhajcom. Žalobca, ktorý bol v postavení prokurátora s dlhodobým výkonom tejto činnosti, si mal uvedomiť, že takého konanie je spôsobilé viesť k spochybňovaniu jeho zákonného postupu práce, pričom ide minimálne o nevedomú nedbanlivosť, ktorá v zmysle judikatúry zakladá zavinenie. Na základe uvedeného bola toho názoru, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, a v danom prípade si žalobca väzbu prinajmenšom neuváženým konaním zavinil sám, v dôsledku čoho mu právo na náhradu škody nevzniklo. Ďalej vo vzťahu k priznanej nemajetkovej ujme uviedla, že súd prvej inštancie sa obmedzil iba na popísanie výpovedí svedkov vo vzťahu k pociťovanej ujme žalobcu spôsobenej vykonanou väzbou. Nijakým spôsobom nepodal výklad, akými úvahami dospel k záveru o priznaní nemajetkovej ujmy práve vo výške 33.193,91 eura. Súd prvej inštancie sa obmedzil na konštatovanie jej primeranosti, čo však nie je možné považovať za preskúmateľné tvrdenie. Rovnako sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nijakým spôsobom nevysporiadal s namietanými rozpormi vo vzťahu k jednotlivým výpovediam svedkov, ktoré čiastočne vyvracali tvrdenia žalobcu ohľadom pociťovanej ujmy. Pripustila, že pri tomto type ujmy neexistujú také jednoznačné kvantifikačné pravidlá, ako je to pri skutočnej škode. Napriek tomu sa však každá úvaha súdu musí opierať o konkrétne a preskúmateľné hľadiská odôvodňujúce konkrétnu priznanú výšku náhrady v peniazoch. V nadväznosti na uvedené bola nútená konštatovať, že spôsob vyčíslenia ako aj samotná výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy 33.193.91 eura za 98 dní väzby je neobjasnená, nepreskúmateľná, nijakým spôsobom neodôvodnená, čím rozhodnutie nespĺňa požiadavky úplného, presvedčivého a správneho odôvodnenia. Nestotožnila sa so záverom súdu prvej inštancie, že argumentáciu žalovanej ohľadom aplikácie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. považuje za právne irelevantnú. V tejto súvislosti opätovne poukázala na tú skutočnosť, že § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. bol zavedený novelou, ktorá neobsahuje prechodné ustanovenia, pričom predstavuje novelu tak hmotnoprávneho, ako aj procesnoprávneho charakteru. Účelom jej prijatia bolo zjednotiť prístup súdov pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy. Výška nemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť výšku odškodnenia obetí násilných trestných činov, aby nevznikal rozpor medzi odškodnením za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a odškodňovaním za trvalé následky na zdraví, či dokonca na živote (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo 171/2005, zo dňa 27.04.2006, rozhodnutie ESĽP Karhuvaara a Iltalehti v. Fínsko). 10. Ďalej mala za to, že ak majú trovy obhajoby predstavovať skutočnú škodu spôsobenú žalobcovi trestným stíhaním, musí ísť o trovy účelne vynaložené na odstránenie tohto nežiaduceho stavu (vedenie trestného stíhania), pričom je vždy potrebné preskúmať účelnosť každého úkonu obhajoby, či tento smeroval k zastaveniu trestného stíhania príp. k oslobodeniu spod obžaloby. Opačný výklad by znamenal, že štát by preberal zodpovednosť za akékoľvek úkony právnej služby vyúčtované obhajcom v trestnom konaní a v akejkoľvek výške, bez ohľadu na ich účelnosť, význam vo vzťahu ku skončeniu trestného konania a správnosť vyúčtovania, čím by však nebola splnená podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a spôsobenou škodou. V časti priznania skutočnej škody odôvodnenie napadnutého rozsudku vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože bez špecifikácie jednotlivých úkonov právnej služby, preukázania ich vykonania, posúdenia ich nutnosti, účelnosti vo vzťahu k žalobcom označenému rozhodnutiu, nie je možné bez pochybností určiť rozsah nákladov vzniknutých v príčinnej súvislosti s rozhodnutím, od ktorého žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody, a teda nie je možné určiť ani rozsah náhrady škody, ktorá mala byť týmto žalobcovi spôsobená v príčinnej súvislosti s predmetným rozhodnutím. Zároveň podľa názoru žalovanej súd prvej inštancie ani v časti priznania náhrady skutočnej škody napadnutý rozsudok dostatočne neodôvodnil. 11. Napokon žalovaná upriamila pozornosť na to, že v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody pred Ministerstvom spravodlivosti SR, súd prvej inštancie priznal žalobcovi v rámci trov konania aj uplatnené náklady predbežného prerokovania nároku vo výške 548,64 eura. V odôvodnení napadnutého rozsudku odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.3.1999, sp. zn. 2Cdo 7/99, z obsahu ktorého však jednoznačne vyplýva, že sa týka nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody výlučne v režime zákona č. 58/1969 Zb., ktorý na prejednávanú vec vzhľadom na to, že zákon č. 514/2003 Z.z. nadobudol účinnosť 1.7.2004, nie je možné aplikovať. Do pozornosti ďalej dala predovšetkým § 18 ods. 3 veta druhá zákona č. 514/2003 Z.z., že zákonodarca vzhľadom na špecifickosť inštitútu predbežného prerokovania, nepovažuje za účelné uhrádzať poškodenému náklady spojené s predbežným nárokom na náhradu škody. Podľa § 18 ods. 3 veta druhá zákona č. 514/2003 Z.z. súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. Z uvedeného považovala za zrejmé, že zákon č. 514/2003 Z.z. ako lex specialis výslovne vylučuje možnosť priznania nákladov predbežného prerokovania nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. Súd prvej inštancie podľa jej názoru navyše dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď žalobcovi vo výroku napadnutého rozsudku priznal uplatnené náklady predbežného prerokovania nároku na náhradu škody pred Ministerstvom spravodlivosti SR vo výške 548,64 eura a to napriek tomu, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázal, že reálne došlo k úhrade uplatnenej sumy nákladov 548,64 eura. 12. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť s tým, že špekulácie žalovanej o jeho zavinení pri vzatí do väzby nie sú vôbec na mieste. Žalovaná sa odvoláva na nesprávnu aplikáciu niektorých ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. súdom prvej inštancie; s jej názorom sa nestotožnil, nakoľko žalovanou prezentovaná retroaktivita právnej normy (v danom prípade novely zákonom č. 412/2012 Z.z. účinnej od 1.1.2013) v zásade nie je prípustná, a to ani pri absencii prechodných ustanovení. Zákon č. 514/2003 Z.z. sa aplikoval na skutkový stav v znení platnom v roku 2005, nakoľko vtedy bolo vydané predmetné rozhodnutie a aj vznikala škoda s ním súvisiaca; súd prvej inštancie postupoval procesne správne, nakoľko novela zákona č. 412/2012 Z.z. ktorá obmedzila v § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. rozsah náhrad na zákonné minimum odkazom na iný zákon, nemá žiadny vplyv na skutkový stav v predmetnej veci. K náhrade za úkon spísania žiadosti o predbežné prejednanie nároku uviedol, že ide o úkon právnej pomoci, ktorý je priamo príslušným zákonom predpísaný ako podmienka uplatnenia nároku formou žaloby, preto názor o jeho nepriznateľnosti nie je vecne správny. Ustanovenie § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o ktoré sa žalovaná opiera, rieši výšku náhrady škody a trov konania, ktoré predchádzalo nezákonnému rozhodnutiu (t.j. trovy obhajoby), ktoré sú súčasťou požadovanej istiny nároku voči štátu. Trovy právneho zastúpenia poškodeného v civilnom súdnom konaní sú riešené v O.s.p., vyhláške č. 655/2004 Z.z., preto ich čo do obsahu aj výšky súd prvej inštancie vyčíslil a priznal správne. K údajnej neúčelnosti, resp. nepreukázaniu reálnosti trov obhajoby v trestnom konaní uviedol, že v tomto civilnom konaní bol pripojený celý trestný spis sp. zn. 2T/21/2007, teda žalovaná mala možnosť ňou namietané úkony obhajoby preveriť, preskúmať, čo nespravila a teda súd prvej inštancie vychádzal zo samotného trestného spisu. Napokon mal za to, že súd prvej inštancie veľmi podrobne popísal v odôvodnení rozhodnutia zistený skutkový stav, jednotlivé dôkazy a z nich aj vyvodil správne právne závery dostatočným spôsobom. Je samozrejmé, že pri priznaní nemajetkovej ujmy nemôžu byť dôvody danej výšky exaktne špecifikované, nakoľko závisia aj od úvahy súdu pri zohľadnení zákonných kritérií. Súd prvej inštancie sa s podstatnými obsahovými náležitosťami rozsudku vysporiadal správne, preto nie je daný dôvod zrušenia napadnutého rozsudku. 13. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné iba čiastočne vo výroku týkajúcom sa náhrady škody a trov konania a napadnutý rozsudok je vo vo výroku náhrady nemajetkovej ujmy vecne správny. Rozsudok verejne vyhlásil 29.6.2017 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 14. Otázkou posudzovania nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pri oslobodení obvineného spod obžaloby sa zaoberal už Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 4 M Cdo 15/2009, zo dňa 18.8.2010 (R 57/2010) so záverom, že oslobodenie spod obžaloby má rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.); je nutné podotknúť, že hoci sa Najvyšší súd SR v predmetnom uznesení zaoberal prioritne zastavením trestného konania vo vzťahu k náhrade škody, závery tohto uznesenia možno v plnej miere aplikovať aj na situáciu, keď bol obvinený spod žaloby oslobodený, nakoľko svojimi dôsledkami ide o totožnú situáciu. Najvyšší súd SR v predmetnom uznesení konštatoval: „základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle cit. ustanovenia § 6 ods. 1 prvá veta uvedeného zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu objasňujúceho obsah právnej normy vo vzájomných súvislostiach s inými právnymi normami možno dospieť k záveru, že pokiaľ cit. ustanovenie § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je umiestnené vo štvrtej časti označenej ako spoločné ustanovenia, prichádza do úvahy jeho praktické uplatnenie aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorej podmienky upravuje § 6 tohto zákona. Z hľadiska teleologického výkladu vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale splnenie tejto podmienky treba vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania (oslobodenie spod obžaloby), ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania (oslobodenia spod obžaloby) sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, čo zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. 15. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené (bolo ukončené v dôsledku, ak bol subjekt spod žaloby oslobodený), treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. 16. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30. júna 2004. Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 23. februára 1990 sp. zn. 1 Cz 6/90 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. júna 1993, sp. zn. 1 Cdo 53/9, publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994). 17. Súd prvej inštancie správne vychádzal z rozhodnutia o oslobodení spod obžaloby, ktoré má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania pre nezákonnosť, ako základu pre vznik nároku žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Rovnako správne vychádzal z uznesenia o vzatí do väzby ako z rozhodnutia, titulom ktorého vznikol žalobcovi nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, keď trestné stíhanie bolo voči žalobcovi ukončené (§ 8 ods. 5 písm. a), § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). V predmetnej veci teda základ nároku žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy bol daný uznesením o začatí trestného stíhania a uznesením o vzatí žalobcu do väzby. Správnosť týchto záverov nemohla zmeniť ani námietka žalovanej, že žalobca si vzatie do väzby nevedomou nedbanlivosťou zavinil sám, nakoľko si mal byť vedomý skutočnosti, že telefonické rozhovory medzi ním ako prokurátorom a advokátom JUDr. Malecom boli spôsobilé viesť k spochybňovaniu jeho zákonného postupu práce a preto s poukazom na § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. mu právo na náhradu škody nevzniklo. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že hypotéza § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. predpokladá zavinené konanie subjektu, ktorý sa domáha náhrady škody, pričom toto zavinené konanie musí byť vo vzťahu k väzbe; inými slovami toto zavinené konanie musí opodstatňovať jeden z väzobných dôvodov, pričom tieto dôvody sú taxatívne stanovené § 71 ods. 1 Trestného poriadku ako a) útek alebo skrývanie sa obvineného, tak aby sa vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu b) marenie objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie obvineným, c) pokračovanie v trestnej činnosti, dokonanie trestného činu, o ktorý sa pokúsil, alebo vykonanie trestného činu, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. Obvinený si teda môže sám zaviniť väzbu tým, že bol napríklad prichytený ako ovplyvňuje svedkov, ničí dôkazy dôležité pre trestné konanie, pokúsil sa o útek, prípadne bol prichytený ako pokračuje v páchaní ďalšej trestnej činnosti a podobne. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôvody opodstatňujúce začatie trestného stíhania si nemožno zamieňať s dôvodmi opodstatňujúcimi väzbu; medzi trestným stíhaním a väzbou nie je kauzálna príčinnosť, nie každá trestne stíhaná osoba musí byť aj väznená, väzbu musí opodstatňovať konanie trestne stíhanej osoby (vo fáze obvineného) spočívajúce v jednom z vyššie uvedených väzobných dôvodov. Vychádzajúc z uvedeného je námietka žalovanej, že žalobca si väzbu zavinil sám (vo forme nevedomej nedbanlivosti), nakoľko podozrivo komunikoval s advokátom JUDr. Malecom, bez právnej relevancie; žalovanou uvádzaná skutočnosť opodstatňovala začatie samotného trestného stíhania žalobcu, no nemala žiadnu súvislosť s jeho následnou väzbou, nakoľko žalobca bol väznený pre obavu z možného marenia objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie; žalovanou uvádzaná skutočnosť neopodstatňovala žiaden z vyššie uvedených väzobných dôvodov a preto nebolo možné dospieť k záveru, že žalobca si týmto konaním zavinil väzbu. 18. Súd prvej inštancie s poukazom na správne určenie základu nároku žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy taktiež správne určil rozsah ujmy spôsobenej žalobcovi predmetným nezákonným rozhodnutím a vychádzajúc z týchto zistení priznal žalobcovi primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti zodpovedalo kritériám stanoveným § 157 ods. 2 O.s.p. (teraz § 220 ods. 2 C.s.p.). Súd prvej inštancie dostatočne jasne a presvedčivo objasnil úvahy, ktoré ho viedli k priznaniu nemajetkovej ujmy v peniazoch; ozrejmil, že trestné stíhanie a v rámci neho aj výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú aj ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život, zasahujú do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a preto sú spôsobilé okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného článkom 17 ods. 1 Ústavy SR obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje článok 19 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR. Súd prvej inštancie následne dostatočne jasne konkretizoval porušenie predmetných ústavných práv, keď uviedol, že trvaním väzby bol žalobca obmedzovaný vo svojom pohybe, v kontakte s blízkymi osobami a známymi, v slobodnej voľbe ako naložiť so svojím časom, väzba značne zasiahla žalobcov psychický stav, 6 rokov navštevoval psychiatra, bral lieky, liečil sa na psychiatrickej ambulancii pre vleklú psychickú poruchu, úzkosť, v popredí s depresiami a nespavosťou, väzba mala väčší vplyv, nakoľko sa tam stretával s väzňami voči ktorým predtým podával obžaloby, vplyv trestného stíhania malo obzvlášť negatívny dopad v jeho profesijnej kariére (bolo rozhodnuté o dočasnom pozastavení jeho funkcie prokurátora, mal obavu o zaradenie do spoločnosti), boli narušené rodinné vzťahy, z dôvodu zlých susedských vzťahov sa musel odsťahovať na samotu na druhý koniec mesta, zvýšenú intenzitu vplyvu väzby a trestného konania malo aj to, že býval a pracoval v malom meste, kde sa všetci navzájom poznajú. Možno uzavrieť, že napadnutý rozsudok je v tejto časti preskúmateľný, nakoľko z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, na aké skutočnosti súd prvej inštancie pri rozhodovaní prihliadol a akými úvahami sa pri priznaní nemajetkovej ujmy riadil. Odvolací súd pripomína, že odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia (pričom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam), čomu odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti zodpovedá, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. 19. Odvolací súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalovanej, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, nakoľko podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi; dôvodila, že uvedené bolo zavedené novelou, ktorá neobsahuje prechodné ustanovenia a predstavuje novelu tak hmotnoprávneho, ako aj procesnoprávneho charakteru (pre súd je záväzné a platné aktuálne znenie predmetného ustanovenia). Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína rozdiel medzi hmotnoprávnymi a procesnými normami a uvádza, že ak právna norma reguluje vzájomné subjektívne práva a povinnosti svojich adresátov priamo, nesprostredkovane súdnym zásahom, pôjde o normu hmotnoprávnu. Procesné právo naopak stelesňuje všetky tie normy, ktoré regulujú ľudské správanie v konaní zameranom na poskytovanie súdnej ochrany pred súdnymi orgánmi. Normatívna úprava výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vyjadrená v § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorej táto nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, nie je normou regulujúcou úkony a postup účastníkov (ľudské správanie) v záujme poskytnutia ich súdnej ochrany v konaní, ale limituje rozsah uplatnenia subjektívneho práva poškodeného na náhradu nemajetkovej ujmy vo vzájomnej závislosti od odškodnenia osôb poškodených násilnými trestnými činmi priznávaným podľa osobitného predpisu (zákona č. 215/2006 Z.z.); je preto nepochybne hmotnoprávnou normou. V tejto súvislosti je nutné podotknúť, že hmotnoprávne normy pôsobia zásadne od momentu ich účinnosti len do budúcnosti, t.j. platí zásadný zákaz ich spätného pôsobenia (zákaz retroaktivity). Uvedené platí bez ohľadu na prechodné ustanovenia týkajúce sa predmetného hmotnoprávneho ustanovenia, resp. absenciu takýchto ustanovení, zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou zárukou ochrany práv fyzických osôb a právnických osôb a ich právnej istoty, patrí k definičným znakom právneho štátu a preto platí bez ohľadu na jeho explicitné normatívne vyjadrenie (nález Ústavného súdu SR zo dňa 24.5.1995, sp. zn. PL. ÚS 16/95). Je však potrebné rozlišovať medzi pravou a nepravou retroaktivitou; pravou retroaktivitou možno rozumieť stav, v ktorom nová právna úprava neuznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi vyplývajúcimi z lex priori, resp. ako stav, keď zákon dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových a právnych vzťahov (práv a povinností). Za nepravú retroaktivitu je potrebné považovať stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím. O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali (nález Ústavného súdu SR zo dňa 17.1.2002, sp. zn. PL. ÚS 28/00); zakázaná je len pravá retroaktivita. S poukazom na uvedené má odvolací súd za to, že aplikáciou § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. na právne vzťahy založené pred účinnosťou tohto ustanovenia (t.j. pred 1.1.2013) by došlo k pravej retroaktivite, nakoľko takýmto spôsobom by sa spätne do minulosti zmenilo subjektívne právo žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, bolo by limitované hornou hranicou, oproti stavu v čase podania žaloby, keď takáto náhrada závisela jedine od zákonnej úvahy súdu. Je tiež potrebné poukázať na to, že žalobca si nárokoval náhradu nemajetkovej ujmy za právneho stavu, ktorý bol v čase podania žaloby uzavretý a objektívne daný. Zákonnou limitáciou výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. spätne do minulosti by sa tento objektívne daný právny stav zmenil, pričom žalobca nemohol predvídať budúce konanie normotvorcu, svoje konanie (napríklad pri podávaní žaloby) mohol odvíjať jedine od právneho stavu daného v čase podania žaloby. Aplikácia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. na právne vzťahy vzniknuté predo dňom jeho účinnosti by preto navyše viedla aj k porušeniu princípu právnej istoty a predvídateľnosti práva ako jedného zo základných princípov právneho štátu, čo je v právnom štáte neprípustné. 20. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. (účinného v čase podania žaloby) náhrada škody zahŕňala aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Žalovaná tento nárok žalobcu odvolaním síce nespochybňovala, namietala však, že súd prvej inštancie skúmal trovy vynaložené žalobcom v súvislosti s predmetným trestným konaním bez špecifikácie jednotlivých úkonov právnej služby, preukázania ich vykonania, posúdenia ich nutnosti, účelnosti vo vzťahu k žalobcom označenému rozhodnutiu, z čoho nemožno určiť rozsah náhrady škody, ktorá mala byť žalobcovi spôsobená v príčinnej súvislosti s predmetným rozhodnutím. Odvolací súd vyhodnotil túto námietku žalovanej ako dôvodnú, nakoľko trovami konania náhrady ktorých sa žalobca v predmetnom konaní domáha titulom náhrady škody, sú len trovy skutočne vynaložené, t.j. vynaložené za reálne vykonané úkony pri zastupovaní žalobcu. Tieto trovy musia byť navyše vzhľadom na predmetné trestné konanie účelné; za trovy konania možno považovať jedine náklady potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Tento záver možno vyvodiť aj z teleologického výkladu vyššie citovaného ustanovenia, z ktorého žalobca svoj nárok odvodzuje; touto metódou interpretácie právnych noriem bolo možné dospieť k záveru, že účelom predmetnej normy je náhrada škody titulom uplatnených trov konania, ktorá počítala s finančnou kompenzáciou, ktorá nevytvára priestor pre obohacovanie sa, ale má umožňovať spravodlivé zadosťučinenie. Za spravodlivé zadosťučinenie však nemožno považovať akúkoľvek náhradu trov konania, bez ohľadu na povahu, účelnosť, výšku a správne vyúčtovanie úkonov právnej pomoci, týmto spôsobom nemožno odobriť nehospodárne správanie sa subjektov konania. Výkladom súdu prvej inštancie, ktorý za jediné kritérium pri priznaní takejto náhrady berie peňažnú sumu, ktorú poškodený vyplatil svojmu právnemu zástupcovi, t.j. o čo sa zmenšil jeho majetok v súvislosti s nezákonným rozhodnutím, by bol štát zaviazaný na náhradu trov konania v neobmedzenej výške, závisiacich od ničím neohraničenej vôle subjektov konania, a bez akéhokoľvek ohľadu na zmysel nimi produkovaných úkonov. Odvolací súd pripomína, že všeobecné súdy musia nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nie súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho - ktorého záujmu chráneného príslušnou normou (nález Ústavného súdu SR zo dňa 17.2.2016, sp. zn. I. ÚS 548/2015). Uvedené úvahy ostatne potvrdil aj novelizovaný § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. účinný od 1.1.2013, ktorý expressis verbis ustanovil, že náhrada škody zahŕňa náhradu účelne vynaložených trov konania, t.j. nie akýchkoľvek trov konania. Odvolací súd v nadväznosti na uvedené uvádza, že z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, za ktoré jednotlivé úkony v trestnom konaní týkajúce sa právneho zastúpenia žalobcu považoval súd prvej inštancie za trovy skutočne vynaložené a ako posúdil ich účelnosť, čím súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. 21. K odvolacej námietke týkajúcej sa priznaných nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody vo výške 548,64 eura odvolací súd poukazuje na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 7/99, zo dňa 30.3.1999, ktoré možno vzťahovať aj na zákon č. 514/2003 Z.z.; zodpovednosť štátu za nezákonný alebo nesprávny postup výkonu štátnej moci, ktorý má za následok škodu, je občianskoprávny vzťah. Zákon č. 514/2003 Z.z. je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom špeciálnym, preto pokiaľ tento špeciálny zákon neobsahuje sám vlastnú úpravu, právne vzťahy sa riadia Občianskym zákonníkom (§ 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.). Z tohto hľadiska pre posúdenie nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody (§ 15 zákona č. 514/2003 Z.z.) prichádza do úvahy použitie § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Poškodenému vzniká pohľadávka zrušením nezákonného rozhodnutia. Náklady, ktoré mu vzniknú v súvislosti s jej uplatnením, preto tvoria príslušenstvo tejto pohľadávky. V predmetnej veci žalobca požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím žiadosťou z 2.2.2012. Náklady takto vynaložené na uplatnenie práva na náhradu škody žalobcom sú teda jeho príslušenstvom, t.j. aj náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody v uplatnenej výške 548,64 eura. Tieto úvahy nevylučuje ani žalovanou uvádzaný § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom (odvolací súd zdôrazňuje, že tento nárok nepredstavuje trovy konania, ale príslušenstvo pohľadávky). 22. S poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k vyhoveniu žaloby v časti uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy 33.193,91 eura neboli žalovanou uvádzané skutočnosti v odvolaní ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie; odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. Vo vzťahu k povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu škody 5.241,58 eura a náhradu trov konania odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v týchto častiach potrebné zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. Žalovaná v podanom odvolaní totiž dôvodne namietala mylný záver súdu prvej inštancie, že pri náhrade škody titulom náhrady trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, nie je súd povinný zisťovať účelnosť úkonov právnej pomoci, a takisto dôvodne namietala, že nebolo preukázané skutočné vykonanie týchto úkonov; žalovaná tiež opodstatnene namietala chybný záver súdu prvej inštancie, že trovy konania zahŕňajú náklady poškodeného súvisiace s predbežným prerokovaním jeho nároku (hoci sa v tejto súvislosti domáhala, aby súd nepriznal žalobcovi žiadne náklady, čo z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nevyhodnotil ako správne). Keďže súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade škody a trovách konania založil svoje rozhodnutie na nesprávnych právnych záveroch, znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a nakoľko uvedený nedostatok nemožno napraviť ani v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody 5.241,58 eura a v časti náhrady trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec v tomto rozsahu na ďalšie konanie. V ňom bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný. V ďalšom konaní teda posúdi, či úkony v predmetnom trestnom konaní, za ktoré bola žalobcovi účtovaná odmena boli skutočne vynaložené a posúdi aj účelnosť týchto úkonov a taktiež zohľadní, že náklady žalobcu súvisiace s predbežným prerokovaním nároku nemožno právne kvalifikovať ako trovy konania, ale je ich možné kvalifikovať jedine ako príslušenstvo pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Na prejednanie sporu súd prvej inštancie nariadi pojednávanie (§ 297 C.s.p.), na základe vykonaných dôkazov ustáli skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie, ktoré bude vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu preskúmateľné a po opätovnom rozhodnutí sporu svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. tak, by obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné. 23. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.). 24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).