Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8SaZ/3/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017200239 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:7017200239.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobkyne: S. Z., X.. XX.XX.XXXX, Š. J. N., X. L. N.. R. XXX/XX, H., N., J. J. Y. R.: R. XX, L., B.. B. C. H. G.: F. Z., X.. XX.XX.XXXX, G. Z., X.. XX.XX.XXXX, Y. Z., X.. XX.XX.XXXX, H. Z., X.. XX.XX.XXXX, Y. Š. J. N., J. N. H., všetci zastúpení Ligou za ľudské práva, občianske združenie so sídlom Štúrova 3, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-168-37/2016-Ž zo dňa 20. februára 2017, v konaní o žalobe žalobcu zo dňa 24. marca 2017 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu, Pivonková 6, Bratislava zo dňa 20.02.2017 ČAS: MU-PO-168-37/2016-Ž v napadnutej časti neudelenia azylu: 1/ S. Z., X.. XX.XX.XXXX, L. Š.S., G. S., N., M. J. N. Y. Č.. U., X/ E. H. G.: F. Z., X.. XX.XX.XXXX, M. J. N., Č.. O. XXXXXX, G. Z., X.. XX.XX.XXXX, M. J. N., Č.. O. XXXXXX, Y. Z., X.. XX.XX.XXXX, M. J. N., Č.. O. XXXXXX, H. Z., X.. XX.XX.XXXX, M. J. N., Č.. O. XXXXXX, všetci štátnej príslušnosti Ukrajiny, toho času bytom Smolenická 18, Bratislava, z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. Žalobkyni nepriznáva právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Správnou žalobou doručenou súdu v zákonnej lehote, najmä z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nepostačujúceho zistenia skutkového stavu v otázke posúdenia opodstatnenosti obáv z prenasledovania a aj z dôvodu nerešpektovania ustanovení zákona o azyle, žiadala žalobkyňa súd, aby zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného v časti o neudelení azylu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Právne žalobnú argumentáciu podložila ust. § 191 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/, f/ a g/ zákona č. 162/2016 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“), § 2 písm. d/, § 19a ods. 7 a § 19c, zák.č. 480/2002 Z.z. Zákon o azyle (ďalej len ZoA) a v skutkovej uviedla, že v mene svojom i svojich detí dňa 22.08.2016 na Oddelení azylu Policajného zboru Humenné požiadala o udelenie azylu alebo doplnkovej ochrany z dôvodu obavy o život svoj i svojich detí. Dôvody svojej žiadosti podrobne rozviedla počas vstupného pohovoru dňa 31.08.2016 a predložila všetky dôkazy ktoré mala k dispozícii, počas celého konania hodnoverne a konzistentne tvrdila, že bola v krajine pôvodu prenasledovaná jednak z dôvodu novinárskej činnosti jej bývalého manžela, z dôvodu vlastnej publicistickej činnosti, ako aj na základe jej mimoriadnej zraniteľnosti, ako osamelej matky štyroch maloletých detí, s ktorými sa v dôsledku ozbrojeného konfliktu musela kvôli ich ochrane od júla 2014 viackrát z Donecka na Ukrajine presídľovať. Poukazovala na opakované problémy, s ktorými sa ako presídlenkyňa stretla, napr. keď jej boli prerezané gumy na aute kvôli Doneckej poznávacej značke, alebo keď jej deti boli v škole šikanované pretože nehovoria po ukrajinsky ale po rusky, poskytla prepis a úradný preklad výhražných SMS správ, ktorými sa neznáma osoba vyhrážala jej a jej maloletým deťom spôsobom: „Odíď z Ukrajiny, lebo Ťa zničíme spolu s deťmi...“, „Nedáme Ti žiť separatistka s detičkami“ alebo „Odíď z Ukrajiny lebo Ťa zabijeme“ a pod. Týmito SMS správami neznesiteľnosť situácie vyvrcholila pre ňu a jej deti v auguste 2016. Poukázala na správu psychologičky, PhDr. Anny Balgovej, pôsobiacej v PT Opatovská Nová Ves, v ktorej sa uvádza, že žalobkyňa a jej deti vykazujú známky post traumatickej stresovej poruchy a úzkosti, na základe čoho žiadal právny zástupca žalobkyne dňa 10.11.2016 doplniť azylové konanie o znalecké dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvie psychiatria, vo vzťahu ku žalobkyni a všetkým jej deťom v zmysle § 19c zákona o azyle. Listom zo dňa 29.12.2016, neobsahujúcim žiadne odôvodnenie, žalovaný žalobkyni oznámil, že znalecké dokazovanie si môže zabezpečiť na vlastné náklady, a že ho nepovažuje za potrebné na posúdenie žiadosti o udelenie azylu. Podľa žalovaného nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania tak, ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle. Žalobkyňa v súvislosti s tvrdením žalovaného, že sa s výhražnými SMS správami neobrátila na políciu, poukázala na svoju výpoveď, v ktorej na otázku, či sa obrátila na políciu, uviedla: „Nie, v Donecku to nemalo zmysel, pretože veľa ľudí v dôsledku bojov muselo utiecť a na západe Ukrajiny, keď som dostala výhražné smsky, to nemalo zmysel. Polícia by mi aj tak nepomohla, ľudí z Donecka tam nemajú radi.“ Uviedla, že stratila akúkoľvek dôveru k polícii a štátnym orgánom Ukrajiny po tom, čo jej dvakrát odmietli poskytnúť pomoc. Prvýkrát sa obrátila na políciu v meste Mirgorod, kde ju na ulici ohrozovali neznáme osoby, avšak polícia odmietla o incidente spísať záznam. Druhýkrát kontaktovala políciu po tom, čo jej neznámy páchateľ dňa 12.06.2016 v meste Mukačevo poškodil motorové vozidlo, no jej hláseniu sa odmietli venovať a na miesto činu neposlali ani policajnú hliadku. Žalovaný sa však otázkou prečo nekontaktovala políciu, podrobnejšie nezaoberal. Osobitne žalobkyňa uviedla, že situáciu so šikanovaním detí v škole opakovane riešila so školou a učiteľmi, ale nezlepšila sa. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí tvrdí aj to, že žalobkyňa „sa nepokúsila riešiť svoj problém v krajine pôvodu“, a že „považuje za neodôvodnené riešenie svojej situácie formou opustenia krajiny a snahou využiť inštitút azylu na riešenie svojich problémov“. Toto tvrdenie žalovaného považuje žalobkyňa nielen za nepravdivé, ale aj značne bagatelizujúce situáciu, v ktorej sa pred príchodom na Slovensko nachádzala. V prvom rade preto, že neriešila „svoje problémy“, ale skutočnosť, že na území Donecka, kde žili, vypukol ozbrojený konflikt medzi separatistami podporovanými Ruskou federáciou a ozbrojenými silami Ukrajiny. Tento konflikt stále prebieha a doposiaľ si vyžiadal životy vyše 2 000 civilistov. Viac než 1,7 milióna ľudí bolo v dôsledku mimoriadne nepriaznivej bezpečnostnej situácie prinútených presídliť sa v rámci Ukrajiny a takmer 1 milión Ukrajincov opustilo krajinu. Okrem toho sa opakovane pokúsila nájsť útočisko v inej časti Ukrajiny. V októbri 2015 sa z Donecka presťahovala do mesta Mariupoľ, avšak následne bola zhoršujúcou sa bezpečnostnou situáciou nútená mesto opustiť a opäť hľadať nový domov. Začiatkom roka 2016 sa spolu s deťmi ubytovala v meste Poltava, približne 340 km juhovýchodne od hlavného mesta Kyjev. Krátko po príchode do Poltavy však žalobkyni neznámy páchateľ rozrezal pneumatiky na osobnom motorovom vozidle, a preto z obáv o bezpečnosť svojej rodiny mesto opustila a presídlila sa do 100 km vzdialeného mesta Mirgorod, kde nebola žalobkyňa a jej deti ako vnútorní presídlenci z Doneckej oblasti miestnym obyvateľstvom rešpektovaní, naopak, deti boli svojimi spolužiakmi v škole šikanované a tak boli teda nútení naďalej hľadať bezpečné miesto pre život. Presídlili sa do Ľvovskej oblasti, do mesta Sambor, neďaleko hraníc s Poľskom, avšak tam žalobkyni opäť neznámy páchateľ prerezal pneumatiky na motorovom vozidle registrovanom v Donecku, a za stieračom auta, rovnako ako na vchodových dverách do bytu nechal odkaz „SMRŤ MOSKAĽSKÝM DEŤOM“. Napokon sa žalobkyňa s deťmi presťahovala do mesta Mukačevo v Zakarpatskej oblasti, kde si zaregistrovali prechodný pobyt v úmysle trvalo sa usadiť. Deti sa však aj tam v škole stretli s ponižovaním zo strany spolužiakov a boli označované za „moskaľov“. Keďže situácia sa pre žalobkyňu stala neúnosnou, rozhodla sa požiadať o víza na Generálnom konzuláte SR v Užgorode a následne vycestovať na územie Slovenskej republiky, kde po zvážení svojej situácie, dňa 22.08.2016 požiadala o azyl. Žalobkyňa uviedla, že prvýkrát začala svoju situáciu riešiť už v júli 2014 (pred viac ako 2 rokmi) a definitívne Donecko opustila už 10 mesiacov predtým ako dospela k záveru, že pre zabezpečenie ochrany svojej rodiny, musí opustiť krajinu. Túto možnosť využila až po opakovaných neúspešných pokusoch nájsť bezpečné útočisko v rámci krajiny pôvodu. Túto situáciu bližšie objasnil právny zástupca žalobkyne vo svojom stanovisku, v ktorom sa zaoberá aj právnym posúdením alternatívy vnútroštátneho presídlenia žalobkyne a jej maloletých detí, ktorej sa migračný úrad venoval prostredníctvom zhromaždených informácií o krajine pôvodu č. p. MU- ODZS-2016/000199-024 z 12. 12. 2016. V nich cituje správu Ministerstva zahraničných vecí USA o stave ľudských práv na Ukrajine v roku 2015 nasledovne: „Vnútorne presídlené osoby (IDP) čelili problémom s obstarávaním si právnych dokumentov, prístupu ku vzdelaniu, dôchodkom, finančným inštitúciám a zdravotnej starostlivosti...“ Právny zástupca žalobkyne v konaní pred žalovaným v stanovisku zo dňa 09.11.2016 doplnil informácie o zaobchádzaní s vnútorne presídlenými osobami, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu. S odvolaním sa na Usmernenie UNHCR o medzinárodnej ochrane, týkajúce sa alternatívy vnútroštátneho úteku alebo presídlenia v zmysle čl.1A ods.2 Dohovoru z roku 1951 v znení Protokolu z roku 1967 o právnom postavení utečencov z 23.07.2003, otázka, či v prípade žalobkyne existuje bezpečná alternatíva vnútorného presídlenia pozostáva z testu relevantnosti a testu racionality. Test relevantnosti pozostáva z otázok typu - bola pre žiadateľa oblasť presídlenia prakticky, bezpečne a legálne dostupná, je pôvodcom prenasledovania neštátny subjekt, existuje riziko, že by neštátny pôvodca prenasledovania žiadateľa prenasledoval aj po jeho presídlení? Zodpovedaním týchto otázok možno dôjsť k záveru, že ani presídlenie do inej časti krajiny nezabezpečilo v prípade žalobkyne a jej detí bezpečie pred hrozbami prenasledovaním zo strany neštátnych pôvodcov, čo vyplýva napríklad aj len zo znenia samotných výhražných SMS správ. Test racionality sa zameriava na otázku, či je v prípade žiadateľa, s ohľadom na situáciu v krajine pôvodu možné viesť relatívne normálny život bez hrozby vážnych ťažkostí a v prípade žalobkyne bolo dokázané, že ani presídlenie do iných častí Ukrajiny by nezabránilo prenasledovaniu vo forme psychického násilia a iných vážnych ťažkostí. 2. Žalobkyňa žalovanému vytkla, že z jeho rozhodnutia a ani postupu v konaní o udelenie azylu nevyplýva, že by sa individuálne zaoberal otázkou prenasledovania maloletých detí s ohľadom na ich vek a osobitnú zraniteľnosť, čím nerešpektoval princíp najlepšieho záujmu dieťaťa. Práve v prípadoch, keď sa rozhoduje o žiadostiach o azyl detí, je dôležitým faktorom rozhodovania psychická ujma žiadateľa. Deti sú tiež citlivejšie na útoky namierené voči svojim blízkym. Na viacerých miestach v pohovore, žiadateľka zdôrazňovala, ako citlivo vnímali celú situáciu jej deti, že synovia plakali a odmietali chodiť do školy. Žalovaný neskúmal psychickú ujmu maloletých detí, ani nijako neodôvodnil nevyhovenie žiadosti právneho zástupcu o preskúmanie ich psychického stavu. V súvislosti s otázkou prenasledovania detí žalobkyne žalovaný argumentoval skutočnosťou, že Ukrajina je zmluvnou stranou Dohovoru o právach dieťaťa, a že „štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných a robia preto všetky zákonodarné a správne opatrenia.“ K tejto argumentácii žalobkyňa uviedla, že OSN neustále upozorňuje na porušovanie a zneužívanie ľudských práv či už zo strany ukrajinskej vlády, ale aj zo strany všetkých skupín zapojených do bojov v Doneckej a Luhanskej oblasti. Skutočnosť, že Ukrajina je zmluvnou stranou Dohovoru o právach dieťaťa automaticky neznamená, že správny orgán nemusí individuálne posudzovať splnenie podmienok na udelenie azylu na strane maloletých detí. Za nezákonný a neprijateľný považuje žalobkyňa postup žalovaného s poukazom na str. 3 napadnutého rozhodnutia, kde konštatuje, že „obavy menovanej o život, však nie sú dôvodom na udelenie azylu, ale dajú sa subsumovať pod reálnu hrozbu vážneho bezprávia, ktorá spadá pod definíciu inštitútu doplnkovej ochrany“. Takouto úvahou sa žalovaný dopustil porušenia ustanovení zákona o azyle, keďže primárne neposudzoval splnenie podmienok na udelenie azylu, ale splnenie podmienok na poskytnutie doplnkovej ochrany. 3. V písomnom vyjadrení k žalobe, doručenom súdu dňa 08.06.2017, poukázal žalovaný na dôvody uvádzané žalobkyňou v žiadosti o azyl, poukázal na to, že v krajine pôvodu nevyvíjala žiadnu činnosť, pre ktorú by jej hrozila perzekúcia zo strany štátnych orgánov a nepodarilo sa jej prezentovať dôvody na udelenie azylu uceleným a presvedčivým spôsobom. Poukázal na účelovosť tvrdení žalobkyne ohľadne dôvodov uvádzaných v konaní o udelenie azylu s tým, že nie sú spôsobilé podrobiť ich prejavu prenasledovania, nakoľko žalobkyňa neuviedla žiadne konkrétne prejavy v súvislosti s uvádzanou publikačnou činnosťou jej ani jej manžela, s ktorým je od roku 2009 rozvedená a bola s ním v kontakte v roku 2015. O vyjadrenie prejavu prenasledovania nejde ani v prípade prerezaných pneumatík, v tomto prípade ide o prejav nepriateľského aktu, ktorý naviac neriešila ani cestou polície, pretože to podľa jej vyjadrenia nemalo zmysel. Neznesiteľnosť situácie mala vyvrcholiť neobslúžením detí v obchode, šikanovaním v škole v meste Mirgorod, nazývanie ich „moskaľmi“ v Mukačeve a výhražnými SMS správami, ktorých význam účelovo maximalizuje. Žalovaný poukázal na povinnosť žiadateľky, uviesť relevantné dôvody už v konaní o azyl a nie cestou právneho zástupcu až v podanej žalobe. Za účelový považoval tiež poukaz žalobkyne na bližšie nešpecifikovaný názor psychologičky PhDr. Anny Balgovej, že možno u žalobkyne a jej detí pozorovať znaky post traumatickej stresovej poruchy, ktoré ale nekonštatoval oslovený všeobecný lekár, MUDr. Karol Pasztori. Žalovaný právneho zástupcu žalobkyne informoval o možnosti vykonať znalecké dokazovanie v odbore zdravotníctva a farmácie, odvetvie psychiatria podľa § 19c ods. 2 ZoA na vlastné náklady, ktorú ale nevyužila. Na námietky žalobkyne, že počas konania o udelenie azylu došlo k porušeniu procesných záruk maloletých detí uviedol, že splnenie podmienok na udelenie azylu posudzoval aj v súvislosti s maloletými deťmi. K namietanému porušeniu ustanovení zákona o azyle vyslovil nesúhlas a uviedol, že postupoval striktne podľa zákona o azyle, čo znamená, že najprv posudzoval podmienky na udelenie azylu až následne po zistení, že menovaná spolu s deťmi nespĺňa podmienky na udelenie azylu, pristúpil k posudzovaniu splnenia podmienok na poskytnutie doplnkovej ochrany. Žalovaný uviedol, že opätovne preskúmal žiadosť žalobkyne a dospel k záveru, že nespĺňa zákonné podmienky na udelenie azylu a obavy z perzekúcie v prípade jej návratu na Ukrajinu sa nepodarilo opodstatniť. Uzavrel, že žalobkyňa a jej deti nesplnili primárny predpoklad na udelenie azylu, opodstatnenosť obáv z prenasledovania tak, ako to upravuje zákon o azyle a Ženevský dohovor, ktoré sú v oblasti azylu pre Slovenskú republiku záväzné. Nakoľko žalobkyňa nepreukázala prenasledovanie konkrétne jej osoby, ale jej problémy súviseli s celkovou politicky spolarizovanou situáciou v krajine, migračný úrad jej a jej deťom poskytol doplnkovú ochranu, čím zohľadnil jej postavenie samoživiteľky, starajúcej sa o štyri maloleté deti a nepožadoval aby sa vrátili do krajiny pôvodu, kde je celkovo zhoršená politická a ekonomická situácia. 4. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.) preskúmal vec postupom podľa prvého dielu štvrtej hlavy S.s.p. v rozsahu a medziach dôvodov odvolania, na nariadenom pojednávaní. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu dôvodov podanej žaloby dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná a rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie (ust. § 220 S.s.p.). 5. Podľa § 206 ods. 3 S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Podľa § 206 ods. 4 S.s.p. pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Podľa § 206 ods. 6 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 6. Podľa § 211 ods. 1, 2 S.s.p. správna žaloba podľa § 207 ods. 1 musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia alebo opatrenia, ak tento zákon neustanovuje inak. Správna žaloba proti rozhodnutiu, ktorým bola žiadosť o udelenie azylu zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená, proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného štátu alebo proti rozhodnutiu o zastavení konania o azyle musí byť podaná v lehote 20 dní od doručenia rozhodnutia. 7. Podľa § 214 S.s.p. žalovaný je na výzvu povinný v určenej lehote predložiť správnemu súdu vyjadrenie k žalobe. 8. Podľa § 220 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti. 9. Z rozhodnutia žalovaného, ktoré právne odôvodnil ust. § 2 pís. d./, § 8, § 9 a 13a zákona o azyle, Ženevskou konvenciou z roku 1951 o právnom postavení utečencov (ďalej len „Ženevská konvencia“) a § 31 zák.č. 71/1967 Zb. Správny poriadok, súd zistil, že žalobkyňa dňa 22.08.2016 na Oddelení azylu Policajného zboru Humenné požiadala o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany z dôvodu obavy o život svoj a svojich detí. Počas vstupného pohovoru uviedla, že v krajine pôvodu nebola nikdy trestne stíhaná, nemala žiadne problémy s políciou, armádou alebo inými zložkami štátu, nebola členkou politickej strany, hnutia alebo inej organizácie. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí s odvolaním sa na objektívne vyhodnotenie a komplexné posúdenie všetkých skutočností dospel k záveru, že žalobkyňa nesplnila zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu na území SR, pretože u nej nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, v minulosti nečelila takému konaniu zo strany štátnych alebo neštátnych subjektov, ktoré by sa dalo označiť prenasledovaním tak, ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie a zákona o azyle. Poukázal na žalobkyňou uvádzaný prvý dôvod opustenia krajiny pôvodu a to celkovú bezpečnostnú situáciu na východe Ukrajiny, ktorá však sama o sebe nezakladá relevantný dôvod pre udelenie azylu, nakoľko sa dotýka všetkých obyvateľov danej časti krajiny, bez ohľadu na vek, pohlavie alebo národnosť. Žalobkyňa by musela preukázať akty, ktoré boli voči nej prijaté a bezprostredne by súviseli s jej rasou, národnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením, pretože jej obavy o život, nie sú dôvodom na udelenie azylu, ale dajú sa subsumovať pod reálnu hrozbu vážneho bezprávia, ktorá spadá pod definíciu doplnkovej ochrany. K druhému dôvodu, obavy o život jej a jej detí z dôvodu výhražných SMS skonštatoval nepreukázanie, že žalobkyňa čelila akejkoľvek perzekúcii v zmysle Ženevského dohovoru zo strany neštátnych pôvodcov, išlo o kriminálnu činnosť páchanú neznámou osobou. Žalobkyňa sa v uvedenej veci neobrátila na políciu, nikoho nepožiadala o pomoc, ani sa nepokúsila riešiť svoj problém v krajine pôvodu. Vyhrážky, ktorým čelila zo strany odosielateľa SMS správ, nemožno považovať za prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d/ ZoA. Žalovaný skonštatoval, že spoločne so žalobkyňou posudzoval žiadosť o udelenie azylu aj pre jej štyri maloleté deti. Svoje rozhodnutie v časti neudelenia azylu uzavrel tým, že žalobkyňa žiadne prenasledovanie zo strany ruských separatistov vo svojej výpovedi neuvádzala, o azyl požiadala z dôvodov obavy o svoj život kvôli zlej bezpečnostnej situácii na východe Ukrajiny, ktoré spadajú pod reálnu hrozbu vážneho bezprávia, čo migračný úrad zdôvodnil pri poskytnutí doplnkovej ochrany. Taktiež neuvádzala zlé zaobchádzanie ako s presídlenkyňou zo strany ukrajinských štátnych orgánov, z miesta trvalého bydliska sa rozhodla vycestovať sama, bez požiadania ukrajinských štátnych orgánov. Ďalej uviedol, že diskriminácia prerastie do prenasledovania len vtedy, ak by diskriminačné opatrenia viedli k závažnému obmedzeniu práva dotknutých osôb na zabezpečenie svojho živobytia alebo ich prístupu k bežne dostupným vzdelávacím zariadeniam. Žalobkyňa však neuvádzala žiadne materiálne ťažkosti súvisiace s vnútorným presídlením. Ak by sa chcela považovať za utečenca v zmysle Ženevskej konvencie z roku 1951, musela by objektívne preukázať, že v súvislosti s jej problémami jej bola odopretá možnosť vnútroštátnej ochrany a taktiež v krajine nemala možnosť vnútroštátneho presídlenia. K udeleniu azylu z humanitárnych dôvodov podľa § 9 ZoA argumentoval, že u žalobkyne nebola zistená post traumatická stresová porucha, vzorne sa stará o svoje deti a z Výpisu sociálneho profilu žiadateľky zistil, že nebol u nej zaznamenaný ani žiadny priestupok proti táborovému poriadku v pobytovom tábore v Opatovskej Novej Vsi a v prípade žalobkyne nebolo preukázané ani to, že by návrat do krajiny pôvodu mohol predstavovať značné fyzické alebo psychické útrapy, prípadne až smrť. 10. Žalobkyni i jej maloletým deťom bola napadnutým rozhodnutím poskytnutá doplnková ochrana na dobu jedného roka odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. 11. V administratívnom konaní bolo zistené, že na územie Slovenska žalobkyňa spolu so svojimi maloletými deťmi pricestovala dňa 22.08.2016 ráno o piatej hodine, linkovým autobusom Mukačevo - Košice. K dôvodom žiadosti o azyl do zápisnice dňa 22.08.2016 uviedla, že z miesta trvalého pobytu vycestovala niekedy v júli 2014 spolu s deťmi jej osobným motorovým vozidlom do mesta Berďansk v Záporožskej oblasti, kde sa zdržali asi 2 mesiace. Potom si myslela, že situácia v Donecku sa zlepšila, preto sa vrátili domov. Situácia tam však bola strašná, preto sa s deťmi rozhodla približne v októbri 2015 vycestovať a do mesta Mariupol, kde žili asi 3 mesiace. Keď tam začala vojna, z obavy o svoje životy odišli do mesta Poltava, kde jej neznámy páchateľ rozrezal pneumatiky na aute. Po ich oprave pokračovali do mesta Mirgorod, kde žili asi 1 rok, deti tam chodili do školy, no pretože pochádzali z Donbasu, nechceli ich rešpektovať a boli šikanované. Z tohto dôvodu sa presťahovali do mesta Sambor vo Ľvovskej oblasti, kde sa zdržali asi iba týždeň, nakoľko aj tam jej prerezali pneumatiky na vozidle, asi pre donecké poznávacie značky. Následne sa deťmi presťahovala do Mukačeva, v Zakarpatskej oblasti, kde ich aj prihlásila na prechodný pobyt a deti tam začali chodiť do školy. Žili tam v poriadku, avšak deťom nadávali, že sú „moskaľmi“, synovia doma plakali a nechceli chodiť do školy. Údajne sa im vysmievali pretože neovládali ukrajinský jazyk, hovorili ruským jazykom, čo bol jeden z dôvodov, ich výsmechu. Tiež deti nechceli obslúžiť v obchode, pretože si tovar vedeli vypýtať iba po rusky. Situáciu s deťmi v škole sa snažila vyriešiť, chodievala do školy, kde ju upokojovali, že sa to zlepší, avšak nestalo sa tak. Videla aké sú deti nešťastné, preto sa situáciu rozhodla riešiť. Rozmýšľala že sa vráti späť do Donecka, avšak to by bol veľmi veľký risk, preto sa rozhodla, že vybaví víza a odídu na Slovensko, ktoré mali najbližšie. Najprv si myslela že z Ukrajiny nikdy neodídu, ale po nepokojoch ktoré tam vypukli, museli odísť na západ Ukrajiny, avšak ani tam nemohli ostať, preto sa rozhodli odísť na Slovensko. Uviedla, že o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany žiada kvôli vyššie uvedenému, najmä z bezpečnostného rizika v Donecku. Vycestovať sa rozhodla, pretože ostať tam s deťmi žiť, by bola najhoršia voľba. Poukázala na niekoľko SMS správ ktoré obržala a bolo v nich uvedené, že má s deťmi opustiť Ukrajinu. Snažila sa zistiť, kto jej ich napísal ale nepodarilo sa jej to. Neustále jej len písali že majú s deťmi Ukrajinu opustiť, nevedela to viac vydržať a vážne sa začala o ich životy obávať. Uviedla, že v bojoch a nepokojoch ide o veľké peniaze a umierajú tam nevinní ľudia. Bojujú v nich nielen Ukrajinci, ale aj platení ľudia z iných krajín. Dejú sa veľké zverstvá, odstreľujú z diaľky aj oblasti, kde žijú ľudia, ktorí postupne museli opustiť domovy, aby si zachránili životy. Na vlastné oči videla ako tam zabíjajú ľudí, pred jej očami rozstrieľali ľudí, vrátane malých detí. 12. Žalovaný dospel k záveru, že azyl žalovanej nemožno udeliť, nakoľko nebola prenasledovaná tak ako to vyžaduje ust. § 8 ZoA, o azyl požiadala z dôvodu obavy o život pre zlú bezpečnostnú situáciu na východe Ukrajiny a ňou uvedené obavy o život jej i jej detí, nie sú dôvodom na udelenie azylu. Nikdy nemala žiadne problémy ani so štátnymi orgánmi Ukrajiny. 13. Podľa ust. § 8 ZoA ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a/ má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b/ je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 14. Prenasledovanie, ktoré je jedným z kľúčových prvkov definície utečenca podľa čl. lA Ženevského dohovoru ako aj ust. § 8 ZoA, je vážnym porušením základných ľudských práv. Ktoré z nich je v individuálnom prípade dotknuté, závisí od konkrétnych okolností každej veci. V zmysle ustanovenia § 2 písm. d/ bod 6. zákona o azyle je prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom a ktoré spočíva najmä v konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. Pod pojem prenasledovanie je tiež možné podriadiť prenasledovanie páchané štátnymi orgánmi krajiny, závažnú diskrimináciu alebo iné útoky či násilie páchané miestnym obyvateľstvom alebo jednotlivcami, v prípade ak je toto konanie všeobecne a preukázateľne tolerované štátnymi orgánmi alebo ak štátne orgány odmietnu alebo nie sú schopné poskytnúť účinnú pomoc. Medzinárodný princíp najlepšieho záujmu dieťaťa vyžaduje vo všetkých konaniach a úkonoch týkajúcich sa detí brať ohľad na najlepší záujem dieťaťa, pričom rovnako to platí pre konania o udelenie azylu v zmysle § 2 pís. d/ bod 6, ktorý za špecifickú formu prenasledovania označuje aj konanie namierené proti deťom. 15. Posudzovanie odôvodnenosti strachu z prenasledovania je úzko spojené s ďalšími kritériami, pretože prieskum udelenia azylu je prospektívnym konaním, postaveným na potencionalite prenasledovania v budúcnosti, po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu. K samotnému pojmu strach treba uviesť, že ust. § 8 pís. a/ ZoA pracuje s prvkom subjektívnych pocitov žiadateľa, pri odôvodnenosti strachu z prenasledovania ako objektívneho prvku, pričom neurčuje podmienku faktického prenasledovania v minulosti ale vyvstáva potreba skúmania možnosti budúceho prenasledovania, za využívania štandardu primeranej pravdepodobnosti. 16. Podľa ust. § 2, písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 17. Podľa § 19a ods. 7 zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu vychádza z toho, že ochrana pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím je v krajine pôvodu spravidla poskytovaná, keď štát, politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, prijmú primerané opatrenia na zabránenie prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu, najmä účinným právnym systémom na odhalenie, stíhanie a potrestanie činov predstavujúcich prenasledovanie alebo vážne bezprávie, pričom táto ochrana je účinná a nie je iba dočasná, a žiadateľ má prístup k takej ochrane. 18. Podľa § 19c zákona o azyle, ministerstvo zabezpečí so súhlasom žiadateľa jeho lekárske vyšetrenie týkajúce sa príznakov prenasledovania alebo vážneho bezprávia v minulosti, ak to ministerstvo považuje za potrebné na posúdenie žiadosti o udelenie azylu. 19. Žalobkyňa prenasledovanie, ktoré sprevádzalo ju i jej deti pri presúvaní sa z Doneckej oblasti do mesta Poltava, kde jej rozrezali pneumatiky na aute, do Mirgorodu, kde deti šikanovali v škole pre ich príchod z Donbasu, následne presun do Samboru, kde jej tiež prerezali pneumatiky na aute a nakoniec do Mukačeva, kde deti odmietali chodiť do školy pre ich komunikáciu v ruskom jazyku a z dôvodu nadávania im do „moskaľov“, založila na báze národnostných dôvodov. Netvrdila, že by aktívnym spôsobom uplatňovala svoje politické práva, či vykonávala určité politické aktivity, ktoré by viedli k jej prenasledovaniu, okrajovo poukázala na svoju novinársku činnosť a novinársku činnosť jej bývalého manžela, ktorý okrem iného píše aj o vojnovom konflikte na Ukrajine. Dôraz kládla v prvom rade na strach jej maloletých detí z prenasledovania. 20. Otázku prenasledovania maloletých detí, vzhľadom na súbeh všetkých okolností prípadu a najmä psychické násilie obsiahnuté vo výhražných SMS správach namierené výslovne aj voči deťom, zdôrazňovala v konaní súdu ako osobitne významnú. Napadnutému rozhodnutiu i samotnému azylovému konaniu vytkla, že v ňom nemožno nájsť správne úvahy, z ktorých by vyplývalo, že by sa žalovaný zaoberal prenasledovaním z pohľadu maloletých detí s ohľadom na ich vek a osobitnú zraniteľnosť. S opodstatnenosťou tejto námietky sa v plnom rozsahu stotožnil aj konajúci súd, nakoľko dospel k záveru, že žalovaný sa prenasledovaním zaoberal len cez pohľad žalobkyne a nijako nevyhovel žiadosti právneho zástupcu o preskúmanie ich psychického stavu a tento svoj postoj ani neodôvodnil. 21. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia) - správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. 22. Konanie o udelenie azylu na území SR prebieha vo väzbe na splnenie podmienok taxatívne uvedených v § 8 ZoA, ako zákonného vyjadrenia ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). Právo na azyl je právom len cudzinca a to takého, ktorý bol mimo územia SR prenasledovaný kvôli uplatňovaniu politických práv a priznáva sa v rozsahu dvoch kumulatívnych materiálnych podmienok. Prvou je prenasledovanie, druhou je uplatnenie politických práv a slobôd. Prvou podmienkou sa zaručuje ochrana až vo fáze reálneho prenasledovania a na jej splnenie nestačí ohrozenie, resp. možnosť, že osoba bude v kratšej alebo vzdialenejšej budúcnosti ohrozená prenasledovaním. Druhá podmienka práva na azyl je splnená, ak žiadateľ o azyl uplatnil slobodu prejavu, slobodu zhromažďovania, slobodu združovania, volebné právo alebo právo na odpor a za to je v zahraničí prenasledovaný. Udelenie azylu podľa § 8 ZoA je objektívne viazané na prítomnosť prenasledovania, ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu. 23. Konflikt na Ukrajine žalovaný v napadnutom rozhodnutí opísal nasledovne: „bezpečnostná situácia v juhovýchodných častiach oblastí Doneck a Luhansk na Ukrajine je stále veľmi nestabilná s pokračujúcimi stretmi medzi ukrajinskými ozbrojenými silami a Ruskom podporovanými ozbrojenými separatistami. To má za následok viac ako 9500 mŕtvych a viac ako 1,5 milióna ľudí vysídlených. Civilisti zostávajú aj naďalej uviaznutí v bojoch. Podľa ukrajinského práva je nezákonné vstúpiť na medzinárodne uznané ukrajinské územie cez hraničný bod, ktorý nie je v súčasnej dobe pod kontrolou ukrajinských orgánov. Spravodajský server Lugansk News Today dňa 27.10.2016 uverejnil správu, že proruské okupačné vojská zvýšili bojovú aktivitu a viackrát porušili prímerie. Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe zo špeciálnej monitorovacej misie na Ukrajine zaznamenala časté porušenia prímeria v Doneckej oblasti, ktorá ostáva hlavným centrom ozbrojeného konfliktu na východe Ukrajiny. V uvedenom kontexte je správnemu orgánu potrebné vytknúť, že túto situáciu len skonštatoval, čím naplnil len objektívne atribúty stránky prenasledovania. Je potrebné si uvedomiť, že pojem národnosti je v azylovom práve vyhodnotený len ako objektívna kategória, ale vždy je rozhodujúce či sú určité znaky či prejavy, v danom prípade príslušnosť k určitej národnosti dehonestujúco, príp. v ďalších negatívnych rozmeroch pripisované žiadateľovi, v tomto prípade žalobkyni a jej deťom. Subjektívny prvok, strach žalobkyne o svoje deti, vyvolaný práve uvedeným vojenským konfliktom, s dopadom na prenasledovanie žalobkyne a jej detí z národnostných dôvodov nevyhodnotil v dostatočnom rozmere. Skutočnosť, že Ukrajina je zmluvnou stranou Dohovoru o právach dieťaťa automaticky neznamená, že správny orgán nemusí individuálne posudzovať splnenie podmienok na udelenie azylu na strane maloletých detí. Dôvodné sú námietky žalobkyne aj v tomto smere, nakoľko správny orgán len skonštatoval, že splnenie podmienok na udelenie azylu posudzoval aj v súvislosti s maloletými deťmi, pričom žiadnym spôsobom neodôvodnil nenariadenie odborného vyšetrenia príp. znaleckého dokazovania v súvislosti s psychickým stavom žiadateľky, minimálne vo vzťahu k jej maloletým deťom. Zistenie skutkového stavu v otázke posúdenia opodstatnenosti obáv z prenasledovania je teda nepostačujúce, nakoľko nezohľadnilo psychické prežívanie detí, ktoré naviac ako účastníci konania neboli ani spôsobom vhodným ich veku v konaní vypočuté. Právne posúdenie v tejto otázke je nesprávne, lebo nezohľadnilo osobitné postavenie detí. V mnohých prípadoch totiž zaobchádzanie, ktoré nie je považované za prenasledovanie v prípade dospelých osôb, je prenasledovaním v prípade detí. Nezrelosť, zraniteľnosť, nevyvinuté mechanizmy zvládania náročných situácií a závislosť na dospelých osobách, rovnako ako rôzny stupeň vývoja vôľových schopností sú určujúce v tom, ako dieťa vníma a prežíva prítomné hrozby. Preto je pri vyhodnocovaní existencie prenasledovania potrebné prihliadať na individuálne okolnosti prípadu, a najmä na vek dieťaťa. Napokon relevantné informácie chýbali žalovanému aj v otázke možného presídlenia sa žalobkyne do iných častí Ukrajiny, nepostihnutých vojenským konfliktom, najmä z pohľadu rizika prenasledovania z dôvodu jej príslušnosti k rusky hovoriacemu obyvateľstvu. 24. Dôležitou otázkou v posudzovanej veci je aj určenie pôvodcov možného prenasledovania, ktorými môžu byť aj súkromné osoby, ak je možné preukázať že štát, strana, alebo organizácia kontrolujúca štát alebo podstatnú časť jeho územia (môže byť aj medzinárodná) nie sú schopné alebo ochotné zodpovedajúcim spôsobom zabezpečiť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnou ujmou. Spôsoby prejavu nevraživosti neznámych osôb, pretavené do poškodzovania majetku žalobkyne, či vyhrážania sa prostredníctvom SMS správ, nebola žalobkyňa schopná odstrániť cestou ukrajinskej polície, pretože z predchádzajúcich situácií vedela, že táto pomoc jej poskytnutá nebude. Ak správny orgán vytkol žalobkyni, že sa o takúto ochranu ani nepokúsila, nedostatočne zisťoval skutkový stav veci v kontexte uvedenej politickej a bezpečnostnej situácie, či možnej a reálnej ochrany žalobkyne zo strany štátu. Psychické násilie nie je v zákone o azyle definované, ide však o formu násilia vyznačujúcu sa tým, že obeť násilia je vystavená takému správaniu zo strany agresora, ktoré u nej môže vyvolať psychickú traumu, a to vrátane úzkosti, chronickej depresie, alebo post traumatickej stresovej poruchy. Jedným zo znakov psychického násilia je jeho opakovaný a dlhodobý charakter. Z definície psychického násilia teda vyplýva, že aktivita agresora, namierená proti osobe obete, musí byť spôsobilá vyvolať u obete, aj vzhľadom na jej osobné pomery, psychickú traumu. 25. Predmetné SMS správy obsahujúce priame vyhrážky smrťou žalovanej a jej deťom sú spôsobilé vyvolať u ich adresáta psychickú traumu, teda ich možno kvalifikovať ako psychické násilie. Opodstatnenosť obáv žalobkyne a jej maloletých detí treba posudzovať v kontexte celej situácie, a vec je o to nástojčivejšia, že žalobkyňa ako osamelá matka a jej maloleté deti boli už v júli 2014 a neskôr v októbri 2015 z dôvodu vojnového násilia na Ukrajine nútení opustiť domov v Donecku a museli sa niekoľkokrát presídľovať. Zároveň sa stretli so zlým zaobchádzaním, či už detí v škole, ktoré opakovane čelili šikane a výsmechu, alebo v obchode, kde ich nechceli obslúžiť, taktiež mali niekoľkokrát prerezané gumy na aute a na ulici sa im vyhrážali neznámi muži. Tieto okolnosti traumatizácie boli spôsobilé vyvolať opodstatnenú obavu z prenasledovania a pokračujúceho zlého zaobchádzania. 26. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 SžoKS 102/06 „môžu byť za prenasledovanie považované také znášané alebo obávané akty, ktoré musia byť dostatočne závažné svojím charakterom alebo opakovaním sa, musia pritom preukázateľne brániť osobe, ktorá ich znáša, ďalej žiť vo svojej krajine pôvodu, a tiež musia vychádzať zo skutočností uvedených v čl. 1A Ženevského dohovoru, teda z príslušnosti k rase, náboženstvu, národnosti, inej sociálnej skupine alebo politickým názorom. Ohrozenie slobody alebo života z vyššie uvedených dôvodov predstavuje perzekúciu - činnosť diskriminačného alebo veľmi urážlivého charakteru vykonávanú prostredníctvom úradov krajiny alebo realizovanú skupinami obyvateľstva, ak je úradmi tolerovaná alebo ak úrady nie sú schopné a ochotné zaistiť potrebnú ochranu perzekvovaných“. 27. Prítomnosť vedených znakov je možné pozorovať aj v prípade žalobkyne a z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa skutočne nemala k účinnej ochrane pred prenasledovaním na Ukrajine prístup. 28. Krajský súd poukazuje aj na rozhodnutie NS SR sp.zn.10 Sža/9/2016 z 25.5.2016 z ktorého vyplýva, že zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Špecifikám konania o medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného bremena ,ktoré sú vychýlené v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je primárne povinný žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a informácii a to ako tých, ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú. Najvyšší súd SR k veci ďalej uviedol, že v mnohých prípadoch musí správny orgán rozhodovať za dôkaznej núdze, t. j vtedy, keď nie je ani žiadateľ, ani správny orgán schopný doložiť či vyvrátiť určitú skutočnosť, či tvrdenie žiadnym presvedčivým dôkazom. V takých prípadoch zostáva jediným dôkazným prostriedkom výpoveď žiadateľa a kľúčovým faktorom sa stáva posúdenie celkovej vierohodnosti žiadateľa a pravdepodobnosti, že k udalosti tak, ako žiadateľ vypovedal, naozaj došlo. 29. Ak uvedie žiadateľ o udelenie azylu v priebehu správneho konania skutočnosti, ktoré by mohli nasvedčovať záveru, že opustil krajinu pôvodu pre niektorý z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle, je povinnosťou správneho orgánu viesť zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli odstránené nejasnosti o žiadateľových skutočných dôvodoch odchodu z krajiny pôvodu. 30. Správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Špecifikom konania vo veci medzinárodnej ochrany je rovnako zásada, že pri splnení daných podmienok sa uplatňuje pravidlo „v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu“ („benefit of doubt“). Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k porušeniu základných ľudských práv a slobôd žiadateľov o azyl došlo alebo mohlo by vzhľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názorom, správanie atď. dôjsť a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že to tak nebolo, alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl. 31. Krajský súd dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu bolo v preskúmavanej veci nedostatočné, čo malo za následok aj nesprávne právne posúdenie veci a jej vrátenie žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie. V tomto bude povinnosťou správneho orgánu vysporiadať sa so všetkými námietkami žalobkyne vo veci správneho vyhodnotenia prenasledovania v komplexe ňou uvádzaných skutočností, z pohľadu výhražných SMS správ, či ohrozovania cudzími mužmi na ulici, s ktorou sa správny orgán vôbec nevysporiadal, pričom informácie o voľnom pohybe ozbrojených, neoznačených uniformovaných či civilných osôb, vydávajúcich sa za policajtov v civile sú voľne dostupné z rôznych mediálnych zdrojov, ich pohyb je latentný a ohrozovaní nepožívajú žiadnu ochranu zo strany štátnych orgánov. Nedostatky krajský súd nachádza aj v nedostatočných skutkových zisteniach týkajúcich sa činnosti polície, na ktorú sa po predchádzajúcich skúsenostiach žalobkyňa neobrátila, práve z dôvodu nezasahovania štátu prostredníctvom svojich orgánov do vo veľkom rozmere sa vyskytujúcej protiprávnej činnosti, v nedostatočných skutkových zisteniach týkajúcich sa možnosti vnútroštátneho presídľovania a obdobné nedostatky našiel aj nedostatočnom posúdení celkovej situácie vo vzťahu k maloletým deťom, v ktorej nevykonal takmer žiadne zisťovanie a posudzovanie veci z pohľadu detí. Z celkového vykonaného dokazovania žalovaného podľa názoru krajského súdu nebolo možné bez pochybností vyvodiť záver, že žalobkyni v krajine pôvodu nehrozí prenasledovanie i z dôvodu novinárskej činnosti jej bývalého manžela. Z dôvodu, že žalovaný preukázateľne nespochybnil informácie získané výpoveďou žalobkyne, neodstránil vzniknuté rozpory, nie je možné skonštatovať, že u žalobkyne nie sú splnené dôvody uvedené v §8 zákona o azyle. 32. Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude zistené skutočnosti posúdiť jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, doplniť, ak je to možné o ďalšie dokazovanie, napr. aj znalecké, a až na základe všetkých týchto zistení urobiť záver a rozhodnúť o žiadosti žalobkyne o udelenie azylu. 33. O trovách žalobcu súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 S.s.p., za rešpektovania prejavu žalobkyne, ktorým si nárok na náhradu trov konania neuplatnila. Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1 SSP) Prípadne podaná kasačná sťažnosť musí byt podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu (§ 443 ods. 1 SSP). Podáva sa krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej stažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (z kasačnej sťažnosti musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísaná a datovaná; kasačnú sťažnosť treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) označiť napádané rozhodnutie, údaj, kedy napádané rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností tak, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (§ 445 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa yymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 SSP).