Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/23/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012201757 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Degma ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1012201757.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave ako správny súd v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu a sudcov JUDr. Andrey Kriškovej a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: PPC Energy, a.s., IČO: 36 798 436, so sídlom Magnetová č. 12, 831 04 Bratislava, zastúpeného: advokátska kancelária Škubla & Partneri s.r.o., IČO: 36861154, so sídlom Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Martin Škubla, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: 1020502/1/1028264/2012/5248-r zo dňa 26.06.2012, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva SR Číslo: 1020502/1/1028264/2012/5248-r zo dňa 26.06.2012 zrušuje. Krajský súd v Bratislave konanie zastavuje. Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : 1. V zákonnej lehote podanou žalobou zo dňa 20.09.2012 sa domáhal žalobca zrušenia rozhodnutia žalovaného Číslo: 1020502/1/1028264/2012/5248-r zo dňa 26.06.2012, ako aj prvostupňového rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu Daňového úradu Bratislava (ďalej tiež len správca dane) Číslo: 9103303/5/231341/2012 zo dňa 30.04.2012, vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a priznania náhrady trov konania. Na nariadenom súdnom pojednávaní vo veci prítomný právny zástupca žalobcu vzhľadom na skutočnosť, že v priebehu súdneho konania došlo zo strany žalovaného k vráteniu ním zaplateného preddavku na daň z emisných kvót za obdobie druhého polroka roku 2011 v sume XXX XXX € zotrval na podanej žalobe domáhajúc sa len zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného a priznania práva na náhradu trov konania. Priebeh administratívneho konania a rozhodnutia správnych orgánov. 2. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že žalobca zaslal Daňovému úradu Bratislava Žiadosť o vrátenie zaplatených preddavkov na daň z emisných kvót zo dňa 10.02.2012 (ďalej len tiež Žiadosť). 3. O predmetnej žiadosti žalobcu (daňový subjekt) o vrátenie žalobcom poukázaného preddavku na daň z emisných kvót za obdobie druhého polroka roku 2011 v sume XXX XXX € rozhodol prvostupňový správny orgán - Daňový úrad Bratislava preskúmavaným rozhodnutím Číslo: 9103303/5/231341/2012 zo dňa 30.04.2012 tak, že tejto žiadosti nevyhovel, dôvodiac tým, že nevie aká suma prevyšuje splatnú daň, nakoľko daňový subjekt (žalobca) nepodal za posudzované zdaňovacie obdobie daňové priznanie a uhradený preddavok na daň potom nie je daňovým preplatkom podľa § 2 písm. d) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení neskorších predpisov (ďalej len Daňový poriadok). 4. V dôsledku žalobcom podaného odvolania zo dňa 15.05.2012 voči v predchádzajúcom bode tohto rozsudku uvedenom prvostupňovom správnom rozhodnutí vo veci rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím Číslo: 1020502/1/1028264/2012/5248-r zo dňa 26.06.2012 a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil. Po stručnom opise zisteného skutkového stavu poukázal na znenie § 51b ods. 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o dani z príjmov), v zmysle ktorého žalobca ako daňový subjekt mal povinnosť podať daňové priznanie na daň z emisných kvót a zaplatený preddavok na daň mohol započítať na úhradu dane. Daňový subjekt (žalobca) nepodal daňové priznanie za dotknuté zdaňovacie obdobie a preto uhradený preddavok nebol daňovým preplatkom. Zároveň uviedol, že pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu o vrátenie preplatku na dani z emisných kvót bolo povinnosťou správcu dane postupovať podľa platných právnych predpisov upravujúcich daň z emisných kvót aj podľa predpisov upravujúcich postup pri vrátení preplatku na dani. Správca dane nebol kompetentný posudzovať legálnosť dane z emisných kvót vo vzťahu k právu EÚ a vykladať príslušné právne predpisy eurokonformne. Žaloba. 5. Žalobca považoval obe preskúmavané rozhodnutia za nezákonné, vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože žalovaný na zistený skutkový stav síce aplikoval správnu normu, ale jej obsah nesprávne interpretoval. Podľa názoru žalobcu mali žalovaný a aj správca dane vychádzať z eurokonformného výkladu § 51b zákona o dani z príjmov a potom mu mal správca dane stanoviť nulovú výšku preddavkov na daň v súlade s právom Európskej únie a ak mu napriek tomu určil preddavok na daň v inej sume, mal mu ho po zaplatení vrátiť podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku, tak ako to žiadal. 6. Poukázal na to, že Zmluva o fungovaní Európskej únie a s ňou súvisiace právo Európskej únie majú prednosť pred vnútroštátnym právom členských štátov, tak ako to vyjadruje čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a judikatúra Súdneho dvora Európskej únie. Povinnosť harmonického výkladu vnútroštátneho práva so Smernicami vyplýva aj pri výklade vnútroštátneho práva, ktoré neslúži na vykonanie Smernice - § 51b zákona o dani z príjmov neslúži na transpozíciu Smernice 2003/87/ES (ďalej len Smernica), ale je s ňou v rozpore; Smernica bola implementovaná do právneho poriadku Slovenska zákonom č. 572/2004 Z. z. o obchodovaní s emisnými kvótami a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa žalobcu štát nemal právo daň z emisií vyberať pre jej rozpor s právom Európskej únie a nemal ani právo určovať preddavky na daň a daňovník nemal povinnosť preddavky na daň platiť. Žalovaný mal preto povinnosť podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku rozhodnúť o vrátení už zaplatených preddavkov na daň. 7. Hlavným cieľom deklarovaným v Smernici je zníženie emisií skleníkových plynov podporou investícii do energeticky účinnejších technológii (odsek 20 Preambuly Smernice). Účelom je, aby spoločnosti, ktoré takto investujú, mali prebytočné kvóty, ktoré môžu predať na trhu v Európskej únii. V zmysle § 51b zákona o dani z príjmov sa má platiť daň z prevedených emisných kvót vo výške 80% a preddavky na daň sa platia polročne, čo je podľa žalobcu v rozpore s cieľom Smernice. Uplatnenie 80% dane na odhadovanú hodnotu prevedených kvót a nespotrebovaných kvót, ale nie spotrebovaných kvót, je podľa jeho názoru v rozpore s cieľom Smernice. Spoločnosti by mali väčšiu motiváciu kvóty spotrebovať a nezaplatiť daň, než investovať do úspory energie a kvóty predať alebo ich odložiť na ďalšie obdobie, keďže daň z prevedených kvót by mohla dosiahnuť alebo prevýšiť skutočnú cenu, ktorú za kvóty dostanú. Samotná daň aj preddavky ho odrádzajú od investovania do energeticky úsporných technológií a vytvárania prebytočných emisných kvót, ktoré by mohol ponúknuť na predaj v Slovenskej republike alebo v Európskej únii. Väčšina prebytočných kvót sa však predáva mimo Slovenskej republiky prostredníctvom systému obchodovania s emisnými kvótami v Európskej únii, uplatnenie preddavkov na daň a samotnej dane vo výške 80% bráni obchodovaniu s emisnými kvótami zo Slovenskej republiky do iných členských štátov. Môže ísť o opatrenie zhodné s cieľom, ktoré je však podľa čl. 30 Zmluvy o fungovaní Európskej únie zakázané. Ďalej ide o narušenie hospodárskej súťaže a vytváranie nerovnakých podmienok, keďže slovenským spoločnostiam sa vytvárajú dodatočné náklady v porovnaní so spoločnosťami v iných členských štátov Európskej únie, ktoré ponúkajú emisné kvóty na predaj na trhu s emisiami. To sa odrazí vo vyššej cene emisných kvót, ktoré na trh dodávajú slovenské spoločnosti a aj v dynamike ponuky a dopytu. 8. Namietal, že daň z emisných kvót aj preddavok na daň bránia riadnemu fungovaniu systému obchodovania s emisnými kvótami a sú v rozpore so Zmluvou o fungovaní Európskej únie aj s ustanoveniami Smernice 2003/87/ES. Napadnutými rozhodnutiami bol ukrátený na svojich právach na znižovanie emisií, na zachovanie integrity vnútorného trhu a podmienok hospodárskej súťaže, na práve zachovania finančne a ekonomicky výhodných podmienok, na práve ochrany hospodárskeho rozvoja a zamestnanosti, na práve slobodne sa usadiť a na práve bezodplatného pridelenia emisných kvót. 9. Poukázal na potvrdený predpoklad rozporu dane s právom EÚ, čo preukazuje fakt, že Európska komisia začala skúmať súlad dane z emisných kvót s právom EÚ začiatkom roka 2011, t. j. krátko po nadobudnutí účinnosti tejto dane. V tejto súvislosti upozornil na List Európskej komisie vo veci dane z emisných kvót zo dňa 18.05.2011, v ktorom sa konštatujú viaceré výhrady - rozpor dane so Smernicou a jej cieľmi, konfiškačná sadzba dane, vplyv dane na hodnotu emisných kvót, rozpor dane so zásadou istoty, zníženie ekonomickej motivácie znižovať emisie, obmedzenie prenosu emisných kvót do tretieho obchodovateľného obdobia, narušenie podmienok hospodárskej súťaže, udeľovanie povinnosti prevádzkovateľom v rozpore so Smernicou, zákaz spätnej zmeny podmienok na udelenie emisných kvót. 10. Záverom žalobca navrhol, aby správny súd prerušil prebiehajúce súdne konanie a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, resp. aby vzhľadom na prebiehajúce konanie na Ústavnom súde SR sp. zn. PL. ÚS 114/2011 konanie prerušil do rozhodnutia Ústavného súdu SR. Vyjadrenie žalovaného. 11. K podanej žalobe sa žalovaný vyjadril podaním zo dňa 18.10.2012 a navrhol ju zamietnuť, nakoľko mal za to, že vec správne právne posúdil. Vyjadril presvedčenie, že pri vydaní žalobou napadnutého rozhodnutia postupoval podľa v tom čase platného ust. § 51b ods. 8 zákona o dani z príjmov, podľa znenia ktorého bol žalobca ako daňový subjekt povinný platiť preddavky na daň z emisných kvót polročne. Zaplatený preddavok v sume XXX XXX € mal si žalobca započítať na úhradu dane z emisných kvót za rok 2011 na základe podania daňového priznania. V čase rozhodovania však žalobca daňové priznanie za uvedené zdaňovacie obdobie nepodal a potom uhradený preddavok na daň nebol daňovým preplatkom podľa § 2 písm. d) Daňového poriadku. 12. Záverom uviedol, že daňové orgány nie sú kompetentné posudzovať legálnosť dane z emisných kvót vo vzťahu k právu EÚ a vykladať príslušné právne predpisy eurokonformne, ale sú povinné dodržiavať zákony v ich platnom znení. Prejednanie veci na súdnom pojednávaní. 13. Na nariadenom súdnom pojednávaní prítomný právny zástupca žalobcu uviedol, že aj v dôsledku rozhodnutia - rozsudku tunajšieho správneho súdu v spojenom konaní č. k. 2S/41/2012, 2S/42/2012 -363 zo dňa 13.06.2018, ktorý sa týkal z časti skutkovo a právne totožnej veci (1/ žiadosti o vrátenie zaplateného preddavku na daň z emisných kvót za obdobie prvého polroka roku 2011 v sume XXX XXX €, 2/ o určenie preddavku na daň z emisných kvót za druhý polrok roku 2011) mu žalovaný bez vydania rozhodnutia vrátil ním uhradený preddavok na daň z emisných kvót v plnej výške (v tomto súdnom konaní sa domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného, ktorým nebolo vyhovené jeho žiadosti o vrátenie ním zaplateného preddavku na daň z emisných kvót za obdobie druhého polroka roku 2011 v sume XXX XXX €) a preto trval len na zrušení žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného. Prerušenie konania, podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ a rozhodnutie Súdneho dvora EÚ o položenej prejudiciálnej otázke. 14. Už v podaní žaloby žalobca navrhol konajúcemu správnemu súdu prerušiť konanie a požiadať Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, resp. navrhol prerušiť konanie vzhľadom na prebiehajúce konanie na Ústavnom súde SR pod sp. zn. PL. ÚS 114/2011. Svoju žiadosť o prerušenie konania vzhľadom na vyššie uvedené konanie na Ústavnom súde SR žalobca zopakoval podaním zo dňa 05.11.2012, čomu správny súd vyhovel a uznesením č. k. 6S/23/2012-78 zo dňa 22.11.2012 konanie prerušil. Podaním zo dňa 09.08.2016 žalobca navrhol, aby súd prerušil konanie a podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ. Správny súd zistil, že tunajší súd uznesením č. k. 2S/41, 42/2012-217 zo dňa 15.02.2017 predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v nasledovnom znení: „Majú sa ciele a zásady Smernice č. 2003/87/ES o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v spoločenstve, ktorou sa mení a dopĺňa Smernica Rady 96/61/ES (ďalej len Smernica), najmä (i) cieľ zníženia emisií prostredníctvom zlepšenia technológií (čl. 1 a preambula č. 2 a 20), (ii) cieľ zachovania hospodárskeho rozvoja a zachovania integrity vnútorného trhu a zachovania podmienok hospodárskej súťaže (preambula č. 5 a 7), (iii) cieľ zachovania finančne a ekonomicky výhodných podmienok znižovania emisií (čl. 1), zásada istoty prevádzkovateľov definovaných v čl. 3(f), spočívajúca v tom, že prevádzkovatelia sa majú právo v zmysle čl. 9 spoliehať na nemennosť Národného alokačného plánu po dobe neskôr ako 18 mesiacov pred začiatkom príslušného obdobia (t.j. pre obdobie 2008 až 2012 najneskôr do 30. júna 2006), (iv) požiadavka, že emisné kvóty sa majú prideľovať bezodplatne (čl. 10), (v) právo osôb uvedených v druhom pododseku čl. 13(3), aby im boli vydané náhradné emisné kvóty, ktorých boli držiteľmi a ktoré členské štáty nezrušia v súlade s prvým pododsekom čl. 13(3), vykladať v tom zmysle, že im odporuje vnútroštátna právna úprava členského štátu, ktorá ukladá prevádzkovateľom definovaným v čl. 3(f) Smernice zdaňovaným na území tohto členského štátu povinnosť platiť osobitnú daň, (i) ktorej právny základ spočíva v tom, že sa zdaňuje nakladanie s emisnými kvótami (nespotrebovanie, predaj) bez ohľadu na to, či pri takomto nakladaní nadobudne prevádzkovateľ zisk, (ii) pričom tieto emisné kvóty boli týmto prevádzkovateľom pridelené na základe Národného alokačného plánu, ktorý bol členským štátom predložený Európskej komisii na obdobie rokov 2008-2012 na základe čl. 9 Smernice (t.j. bol oznámený Európskej komisii a členským štátom podľa čl. 9(1) Smernice a nebol Európskou komisiou zamietnutý v zmysle čl. 9(3) Smernice) a ktorý stanovuje v zmysle čl. 10 Smernice, že pre päťročné obdobie začínajúce 1. januára 2008 sa prideľuje 100% emisných kvót bezodplatne, (iv) pričom sadzba tejto dane predstavuje 80 % zo základu dane z emisných kvót, ktorý sa zistí ako súčet násobkov prevedených (predaných) emisných kvót v jednotlivých kalendárnych mesiacoch a priemernej trhovej ceny emisných kvót za kalendárny mesiac predchádzajúci mesiacu, v ktorom sa uskutočnil ich prevod, a násobku nespotrebovaných emisných kvót a priemernej trhovej ceny emisných kvót za príslušný kalendárny rok, (v) pričom priemerné trhové ceny sa vypočítavajú ako jednoduchý aritmetický priemer cien posledného uskutočneného obchodu v dni na burze (t.j. daň sa odvíja nie od ceny, za ktorú sa emisné kvóty v skutočnosti predali)?“ 15. Vzhľadom na predloženie prejudiciálnej otázky v konaní vedenom pred tunajším súdom pod sp. zn. 2S/41/2012, 2S/42/2012 súd uznesením č. k. 6S/23/2012-179 zo dňa 15.03.2017 prerušil konanie do rozhodnutie Súdneho dvora EÚ o položenej prejudiciálnej otázke v konaní vedenom pred tunajším súdom pod sp. zn. 2S/41/2012, 2S/42/2012. 16. Súdny dvor EÚ vo veci rozhodol rozsudkom C-302/17 zo dňa 12.4.2018 tak, že „Smernica 2003/87/ ES Európskeho parlamentu a Rady z 13. októbra 2003, o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v spoločenstve, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 96/61/ES, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá zdaňuje bezodplatne pridelené emisné kvóty skleníkových plynov, ktoré podniky podliehajúce systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov predali alebo nevyužili, vo výške 80 % ich hodnoty.“ V odôvodnení uviedol, že Slovenská republika zaviedla do svojho právneho poriadku s účinnosťou od 1. januára 2011 daň z emisných kvót. Základom dane bola hodnota prevedených emisných kvót, t. j. kvót zapísaných daňovníkovi, ktoré následne previedol, a hodnota nespotrebovaných kvót, t. j. kvót, ktoré neboli vrátené na pokrytie skutočných emisií. Tak hodnota prevedených emisných kvót, ako aj hodnota nespotrebovaných emisných kvót boli určené podľa priemernej trhovej ceny emisných kvót. Daň sa platila za roky 2011 a 2012 so sadzbou 80 %. Táto daň bola splatná v nasledujúcom kalendárnom roku, ale počas príslušného zdaňovacieho obdobia boli splatné dva preddavky vypočítané na základe odhadovanej výšky daňovej povinnosti. Toto zdanenie bolo zrušené 30. júna 2012. Ako vyplýva z článku 1 smernice 2003/87, táto smernica zriaďuje v Spoločenstve systém obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov na podporu znižovania týchto emisií finančne a ekonomicky výhodným spôsobom. Navyše v súlade s článkom 10 smernice 2003/87 členské štáty prideľujú najmenej 90 % kvót bezodplatne na obdobie piatich rokov začínajúce 1. januára 2008. Bezodplatné prideľovanie emisných kvót je prechodným opatrením, ktorého cieľom je zabrániť strate konkurencieschopnosti podnikov v dôsledku zavedenia systému obchodovania s emisnými kvótami (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. októbra 2013, Iberdrola a i., C-566/11, C-567/11, C-580/11, C-591/11, C-620/11 a C-640/11, EU:C:2013:660, bod 45). Je pravda, že žiadne ustanovenie smernice 2003/87 výslovne neobmedzuje právo členských štátov prijať opatrenia, ktoré môžu ovplyvniť hospodárske dôsledky využitia takýchto kvót (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. októbra 2013, Iberdrola a i., C-566/11, C-567/11, C-580/11, C-591/11, C-620/11 a C-640/11, EU:C:2013:660, bod 28, ako aj z 26. februára 2015, ŠKO-Energo, C-43/14, EU:C:2015:120, bod 19). Súdny dvor tak rozhodol, že členské štáty môžu v zásade právne upraviť spôsob, akým sa hodnota emisných kvót bezodplatne pridelených výrobcom prenesie na spotrebiteľov (rozsudky zo 17. októbra 2013, Iberdrola a i., C-566/11, C-567/11, C-580/11, C-591/11, C-620/11 a C-640/11, EU:C:2013:660, bod 29, ako aj z 26. februára 2015, ŠKO-Energo, C-43/14, EU:C:2015:120, bod 20). Prijatie takýchto opatrení však nesmie ohroziť ciele smernice 2003/87 (rozsudky zo 17. októbra 2013, Iberdrola a i., C-566/11, C-567/11, C-580/11, C-591/11, C-620/11 a C-640/11, EU:C:2013:660, bod 30, ako aj z 26. februára 2015, ŠKO-Energo, C-43/14, EU:C:2015:120, bod 21). V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že smernica 2003/87 pri dosahovaní svojho cieľa znižovania emisií skleníkových plynov finančne a ekonomicky výhodným spôsobom vychádza z hospodárskej hodnoty kvót, aby viedla podniky k znižovaniu svojich emisií a v tejto súvislosti zavádza systém obchodovania s emisnými kvótami. Podniky tak môžu využiť emisné kvóty, ktoré im boli pridelené, alebo ich predať, na základe ich trhovej hodnoty a ziskov, ktoré tak môžu dosiahnuť (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. októbra 2013, Iberdrola a i., C-566/11, C-567/11, C-580/11, C-591/11, C-620/11 a C-640/11, EU:C:2013:660, body 47, 49, ako aj 55). Pre riadne fungovanie tohto systému je teda potrebné, aby zaťaženie hospodárskej hodnoty týchto emisných kvót členským štátom neviedlo k obmedzovaniu podpory znižovania emisií skleníkových plynov až do tej miery, že by bola úplne potlačená (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. októbra 2013, Iberdrola a i., C-566/11, C-567/11, C-580/11, C-591/11, C-620/11 a C-640/11, EU:C:2013:660, bod 58). Slovenská daň, o ktorú ide vo veci samej, zaťažuje vo výške 80 % hodnotu bezodplatne pridelených emisných kvót skleníkových plynov, ktoré neboli využité alebo boli predané. Odobratím takmer celej hospodárskej hodnoty emisných kvót táto daň vedie k úplnému potlačeniu stimulačných mechanizmov, na ktorých je postavený systém obchodovania s emisnými kvótami, a v dôsledku toho k potlačeniu stimulov určených na podporu zníženia emisií skleníkových plynov. Podniky, ktorým sa odoberie 80 % hospodárskej hodnoty emisných kvót, stratia takmer všetky stimuly investovať do opatrení na zníženie svojich emisií, ktoré by im umožnili dosiahnuť zisk z predaja svojich nevyužitých kvót. Preto je potrebné konštatovať, že dôsledkom tohto zdanenia je potlačenie zásady bezodplatnosti prideľovania emisných kvót skleníkových plynov upravenej v článku 10 smernice 2003/87 a ohrozenie cieľov sledovaných touto smernicou. 17. Po rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie uvedenom v predchádzajúcom bode tohto rozsudku správny súd pokračoval v konaní, keďže odpadol dôvod na prerušenie. Posúdenie skutkových tvrdení a právnej argumentácie. 18. Krajský súd v Bratislave ako správny súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 11 ods. 1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní konanom v neprítomnosti riadne predvolaného žalovaného v súlade s ust. § 107 SSP a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného (ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu) v medziach žaloby neboli vydané v súlade so zákonom. 19. Žaloba bola podaná tunajšiemu súdu počas platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku - OSP (zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov), ktorý v piatej časti upravoval problematiku súdneho preskúmania rozhodnutí orgánov verenej správy. Tento zákon bol v časti týkajúcej sa správneho súdnictva s účinnosťou od 01.07.2016 nahradený Správnym súdnym poriadkom - SSP. Obidva tieto zákony obdobne upravujú otázky vymedzenia rozsahu rozhodnutí správnych orgánov, ktoré podliehajú súdnemu preskúmaniu na návrh účastníka správneho konania. 20. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 21. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 22. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 23. Podľa § 491 ods. 1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa odseku 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. 24. Podľa § 99 písm. g) SSP správny súd konanie uznesením zastaví, ak odpadol dôvod na pokračovanie v konaní a nejde o prípady ustanovené v písmenách c) a d). 25. Podľa § 42 ods. 13 zákona č. 595/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2013 správca dane vráti do 30 dní odo dňa podania žiadosti daňovníka zaplatené preddavky na daň, ak daňovníkovi nevznikla povinnosť platiť preddavky na daň podľa tohto zákona, alebo rozdiel zaplatených preddavkov na daň, ak daňovník zaplatil preddavky na daň v sume vyššej, akú bol povinný zaplatiť podľa tohto zákona. Na postup správcu dane sa pri vrátení takto zaplatených preddavkov alebo rozdielu zaplatených preddavkov na daň použijú ustanovenia osobitného predpisu. 26. Podľa § 51b ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z. v znení účinnom do 30.06.2012 predmetom dane z emisných kvót sú zapísané emisné kvóty v rokoch 2011 a 2012. 27. Podľa § 51b ods. 5 zákona č. 595/2003 Z. z. v znení účinnom do 30.6.2012 sadzba dane z emisných kvót je 80% zo základu dane z emisných kvót podľa odsekov 3 a 4. 28. Podľa § 51b ods. 8 zákona č. 595/2003 Z. z. v znení účinnom do 30.6.2012 daňovník platí polročné preddavky na daň z emisných kvót na rok 2011 vo výške jednej polovice predpokladanej dane, a to v lehote do 30. júna 2011 a do 31. decembra 2011. Predpokladanú daň vypočíta sadzbou dane podľa odseku 5 zo sumy vyčíslenej ako násobok priemernej trhovej ceny emisných kvót za rok 2010 a zapísaných emisných kvót na rok 2011 znížených o skutočne spotrebované emisné kvóty v roku 2010 a o úsporu spotrebovaných emisných kvót vyčíslenú podľa osobitného predpisu. 29. Podľa § 51b ods. 8 zákona č. 595/2003 Z. z. v znení účinnom do 30.6.2012 ak zaplatené preddavky na daň z emisných kvót sú nižšie ako daň z emisných kvót vypočítaná v daňovom priznaní na daň z emisných kvót, daňovník je povinný zaplatiť rozdiel v lehote na podanie daňového priznania podľa odsekov 6 a 7. Ak zaplatené preddavky na daň z emisných kvót sú vyššie ako daň z emisných kvót vypočítaná v daňovom priznaní na daň z emisných kvót, rozdiel sa považuje za daňový preplatok podľa osobitného predpisu. 30. Podľa § 63 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. daňový preplatok (ďalej len "preplatok") je suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. 31. Podľa § 63 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z., ak nemožno preplatok použiť podľa odsekov 2 a 3, správca dane na žiadosť daňového subjektu tento preplatok použije na úhradu inej dane alebo ho vráti, ak je väčší ako 3,31 eura. Ak osobitný zákon neustanovuje inak, správca dane vráti preplatok do jedného mesiaca od doručenia žiadosti o jeho vrátenie; preplatok na dani z príjmov za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitného zákona, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku preplatku. Ak sa žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. Preplatok nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie bola podaná po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane (§ 45). Žiadosť o vrátenie preplatku alebo o jeho preúčtovanie nepodlieha správnym poplatkom. 32. Podľa § 66 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. správca dane na základe žiadosti daňového subjektu môže určiť platenie preddavkov na daň aj z iných dôvodov, ako je uvedené v osobitnom predpise. Daňový subjekt spolu so žiadosťou predloží analýzu finančnej a ekonomickej situácie, ktorá bude preukazovať aj dôvod požadovaného spôsobu platenia preddavkov na daň. Platenie preddavkov na daň aj z iných dôvodov, ako je uvedené v osobitnom predpise, môže určiť správca dane aj z vlastného podnetu. 33. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. 34. V predmetnej právnej veci ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného a správcu dane, ktorými nevyhoveli žiadosti žalobcu o vrátenie ním zaplateného preddavku na daň z emisných kvót za druhý polrok 2011 vo výške XXX XXX €, pričom rozhodujúcim faktorom pre právne posúdenie veci je rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnej otázke (C-302/17), ktorú mu položil Krajský súd v Bratislave v právnej veci sp. zn. 2S/41/2012, 2S/42/2012 (konanie sa týkalo okrem iného aj žiadosti žalobcu o vrátenie zaplateného preddavku na daň z emisných kvót za prvý polrok 2011) podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. 35. Správny súd v tomto rozsudku primerane poukazuje na odôvodnenie rozsudku tunajšieho súdu vo veci totožného žalobcu a žalovaného č. k. 2S/41/2012, 2S/42/2012 - 363 zo dňa 13.06.2018, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. V tejto spojenej veci správny súd sa zaoberal aj právnou otázkou, ktorá je predmetom tohto súdneho konania - išlo o nevyhovenie žiadosti žalobcu o vrátenie zaplateného preddavku na daň z emisných kvót za obdobie prvého polroka roku 2011 vo výške XXX XXX €. 36. Správny súd preto v ďalšom odôvodnení len v primeranom rozsahu cituje odôvodnenie z rozsudku tunajšieho súdu č. k. 2S/41/2012, 2S/42/2012 - 363 s tým, že „Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-302/17 rozhodol o výklade Smernice 2003/87/ES, tak že: „Smernica 2003/87/ES Európskeho parlamentu a Rady z 13. októbra 2003, o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v spoločenstve, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 96/61/ES, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá zdaňuje bezodplatne pridelené emisné kvóty skleníkových plynov, ktoré podniky podliehajúce systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov predali alebo nevyužili, vo výške 80 % ich hodnoty.“ Bráni teda slovenskej právnej úprave obsiahnutej v § 51b zákona o dani z príjmov v znení účinnom od 01.01.2011 do 30.06.2012 a v § 66 ods. 3 Daňového poriadku, ktoré boli aplikované v predmetnej právnej veci na určenie preddavku na daň z emisných kvót za oba polroky roku 2011 a na nevyhovenie žiadosti žalobcu o vrátenie zaplateného preddavku na túto daň. Závery rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-302/17 je potrebné interpretovať tak, že ak nebolo možné vyberať daň z emisných kvót, nebolo možné určovať ani preddavky na túto daň za zdaňovacie obdobie roka 2011 (argumentum a maiori ad minus). 37. Správny súd zdôrazňuje, že rozsudky Súdneho dvora Európskej únie týkajúce sa prejudiciálnych otázok sú spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva Únie, ktoré sa v ňom nachádzajú, záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Benedetti, 52/76, 3.2.1977, Zb. s. 163, bod 26), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Milch, Fett a Eierkontor, 29/68, 24.6.1969, Zb. s. 165, bod 2). Súdny dvor výkladom úniového ustanovenia objasňuje zmysel a pôsobnosť vykladaného ustanovenia už od okamihu, kedy toto ustanovenie nadobudlo účinnosť. Súdnym dvorom interpretované ustanovenie musia vnútroštátne súdy aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli alebo boli založené pred vynesením prejudiciálneho rozsudku. Prejudiciálny rozsudok teda nemá konštitutívny, ale len deklaratórny charakter a pôsobí ex tunc (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie vo veciach Kempter, C-2/06, 12.2.2008, Zb. s. I-411, bod 35; Kühne a Heitz, C-453/00, 13.1.2004, Zb. s. I-837, bod 21; Blaizot, 24/86, 2.2.1988, Zb. s. 379, bod 27). Inými slovami, Smernicu 2003/87/ES je potrebné vykladať v duchu rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-302/17 už odo dňa jej účinnosti, t.j. odo dňa 25.10.2003 (čl. 32 Smernice); pre Slovenskú republiku odo dňa 1.5.2004, kedy sa stala členským štátom Európskej únie. Z uvedeného dôvodu bolo nevyhnutné aplikovať na žalobcov prípad a na určenie preddavkov na daň z emisných kvót za prvý a druhý polrok 2011 európske právo (Smernicu 2003/87/ES) a určiť nulové preddavky na daň. Ak už preddavok daňové orgány určili vo vyššej sume ako 0,- € a žalobca ho zaplatil, žalovaný bol povinný mu ho vrátiť podľa § 42 ods. 13 zákona o dani z príjmov v znení účinnom do 31.12.2013 aj podľa § 63 ods. 4 Daňového poriadku, pretože mu nevznikla povinnosť na jeho zaplatenie. 38. Súdny dvor Európskej únie už skôr vykladal pojem bezodplatnosť pridelených emisných kvót stanovený v článku 10 Smernice 2003/87/ES v tom zmysle, že nebráni len priamemu stanoveniu ceny za pridelenie emisných kvót, ale aj následným odvodom vyberaným za ich pridelenie, Odvody sa nevyberajú, ak prevádzkovatelia elektrární predajú bezodplatne pridelené kvóty na sekundárnom trhu (rozsudky vo veciach Iberdrola a i. C-566, 567, 580, 591, 620, 640/11; ŠKO-ENERGO C-43/14). Slovenský zákon č. 572/2004 Z. z. v ustanovení § 9 ods. 2 v znení účinnom do 28.02.2011 upravoval výlučne bezodplatné pridelenie kvót účastníkom schémy obchodovania prevádzkujúcich prevádzky podľa § 24 ods. 1 písm. a) tohto zákona, ktorým je aj žalobca. Bezodplatne sa prideľovali kvóty aj novým účastníkom schémy obchodovania, odplatné pridelenie kvót sa uskutočňovalo len v prípade, keď v rezerve kvót zostali nepridelené kvóty a štát ich mohol predať na dražbe. 39. Je nepochybné, že právo Európskej únie (komunitárne právo) má podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky a štátne orgány členských štátov sú povinné ho prednostne aplikovať bez ohľadu na právne odvetvie (verejné právo, súkromné právo a podobne). Zároveň je nespochybniteľná povinnosť štátnych orgánov konať na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, vyplývajúca z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. V zmysle čl. 288 Zmluvou o fungovaní Európskej únie na účely výkonu právomocí Únie inštitúcie prijímajú nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Nariadenie má všeobecnú platnosť; je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu; rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Odporúčania a stanoviská nie sú záväzné. 40. Smernice majú priamy účinok v členských štátoch Európskej únie, ak sú súčasne (kumulatívne) splnené nasledovné podmienky (ktoré vyplývajú napríklad z rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie vo veciach C-168/95, C-41/74): a. uplynula transpozičná lehota, b. smernica nie je transponovaná včas, v celom rozsahu alebo je transponovaná chybne, c. ustanovenia smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre členský štát sú dostatočne jasné, presné a nepodmienené, d. priama aplikácia nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej osobe alebo právnickej osobe. 41. Hoci sú nariadenia priamo uplatniteľné, a preto môžu mať vzhľadom na svoju povahu priame účinky, neznamená to, že ostatné kategórie aktov nemôžu mať nikdy obdobné účinky. Bolo by nezlučiteľné so záväzným účinkom, ktorý smernici priznáva článok 288, aby bolo možné v zásade vylúčiť možnosť dotknutých osôb domáhať sa povinnosti, ktorú smernica ukladá. Najmä vtedy, keď orgány Spoločenstva zaviazali smernicou členské štáty správať sa určitým spôsobom, by potrebný účinok takéhoto aktu bol oslabený, ak by sa jednotlivcom bránilo domáhať sa ho na súdoch a ak by sa vnútroštátnym súdom bránilo odvolávať sa naň ako na súčasť práva Spoločenstva. V každom jednotlivom prípade treba preskúmať, či sú povaha, systematika a znenie predmetného ustanovenia spôsobilé vyvolať priamy účinok na vzťahy medzi členskými štátmi a jednotlivcami (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-41/74). 42. Je nevyhnutné si uvedomiť, že prednostnú aplikáciu práva Európskej únie vo vnútroštátnom práve sú povinné realizovať nielen súdy (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Simmenthal C-106/77), ale aj orgány verejnej správy príslušného štátu v rámci ich právomocí (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie vo veciach C-118/00, C-302/97, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 7 ods. 2 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky). Platí pritom nevyvrátiteľná právna domnienka znalosti právne záväzných aktov, ktoré boli v úradnom vestníku uverejnené. 43. Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-106/77 konštatoval, že existencia komunitárnych noriem spôsobuje automaticky neuplatniteľnosť ľubovoľného ustanovenia národného práva, a má za následok neplatnosť schválenia každého nového národného zákona, ktoré je v nesúlade s komunitárnym právom. Každý národný súd musí v rámci svojej jurisdikcie uplatniť komunitárne právo v jeho celej súvislosti a chrániť práva, ktoré priznáva jednotlivcom a musí primerane zanedbať každé ustanovenie národného práva, ktoré s ním môže byť v nesúlade, bez ohľadu na to, či bolo prijaté pred alebo po komunitárnom ustanovení. 44. V zmysle zásady prednosti práva Európskej únie pred vnútroštátnym právom, vrátane judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, vyjadrenej v čl. 7 ods. 2 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky sú orgány verejnej moci členských štátov Európskej únie povinné vykladať všetky vnútroštátne ustanovenia eurokonformným spôsobom tak, aby ich aplikácia prispela k realizácii požiadavky na zabezpečenie účinnej súdnej a správnej ochrany práv, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplývajú z komunitárneho právneho poriadku, pričom právo Európskej únie má v prípade kolízie jeho právnych noriem s právnymi normami členského štátu prednosť pred vnútroštátnymi právnymi normami. Niet pochybností ani o tom, že rozpor v rozhodnutiach vnútroštátneho orgánu členského štátu s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie zakladá zodpovednosť členského štátu za škodu, ktorá jednotlivcovi vznikla porušením práva Európskej únie. 45. Transpozičná lehota pre Slovenskú republiku uplynula dňa 01.05.2004, kedy sa stala členským štátom Európskej únie. Na Slovensku bola Smernica 2003/87/ES transponovaná do zákona č. 572/2004 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňom 01.11.2004 a bol zrušený zákonom č. 414/2012 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2013 (naposledy uvedený zákon je naďalej účinný). Citované zákony svojimi cieľmi a úpravou obchodovania s emisnými kvótami nevykazujú nesúlad so Smernicou 2003/87/ES. 46. Na druhej strane nemožno v súvislosti s obchodovaním s emisnými kvótami ignorovať znenie ustanovenia § 51b zákona o dani z príjmov v znení účinnom od 01.01.2011 do 30.06.2012 (aplikovaného správnymi orgánmi oboch stupňov), navyše s tým, že citované ustanovenie nereflektovalo na Smernicu 2003/87/ES, ktorá do zákona o dani z príjmov nebola prebratá. Ustanovenie § 51b zákona o dani z príjmov upravujúce daň z emisných kvót bolo do tohto zákona zavedené zákonom č. 548/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len zákon č. 548/2010 Z. z.), v rámci legislatívneho procesu bolo jeho znenie navrhnuté až v druhom čítaní legislatívneho procesu (celkovo sú na pôde Národnej rady Slovenskej republiky tri čítania k návrhom zákonov) poslancami Národnej rady Slovenskej republiky bez špecifikovania konkrétnych dôvodov zavedenia novej právnej úpravy dane z emisných kvót a bez odôvodnenia jej súladu alebo nesúladu so Smernicou 2003/87/ES. Dôvodová správa k pozmeňujúcemu návrhu poslancov obsahuje len prepis ustanovenia § 51b a postup pri určovaní preddavkov na daň a samotnej dane. Prezident Slovenskej republiky zákon č. 548/2010 Z. z. nepodpísal, vrátil ho parlamentu a navrhol ho prijať s jeho pripomienkami, ktoré sa týkali práve zavedenia dane z emisných kvót a jej nesúladu so Smernicou 2003/87/ES s poukazom na cieľ smernice (ktorým je znižovanie emisií skleníkových plynov prostredníctvom zavádzania nových technológií); podľa jeho názoru zavedenie dane z emisných kvót vo výške 80% zo základu dane nepredstavuje podporu znižovania emisií skleníkových plynov; novú daň bolo potrebné podrobne odôvodniť v rámci legislatívneho procesu na pôde parlamentu, čo sa nestalo. Veto prezidenta Slovenskej republiky bolo v parlamente prelomené a právna úprava dane z emisných kvót bola prijatá. 47. Ustanovenie § 51b zákona o dani z príjmov bolo napokon zrušené zákonom č. 189/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 609/2007 Z. z. o spotrebnej dani z elektriny, uhlia a zemného plynu a o zmene a doplnení zákona č. 98/2004 Z. z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 189/2012 Z. z.) s účinnosťou od 30.06.2012 s odôvodnením, že sa ruší daň z emisných kvót a výnosy plynúce z predaja emisných kvót budú súčasťou základu dane z príjmov, zdania sa sadzbou 19%, tak ako pred zavedením dane z emisných kvót. Ak daňovník zaplatil preddavky na daň z emisných kvót, mal sa uplatniť postup podľa § 42 ods. 13 zákona č. 595/2013 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2013, t. j. vrátenie zaplateného preddavku na daň, ak daňovníkovi nevznikla povinnosť zaplatiť preddavky na daň. 48. Posúdením podmienok priamej aplikovateľnosti smerníc v členskom štáte Európskej únie správny súd dospel k záveru, že tieto sú splnené: a. Smernica 2003/87/ES mala byť z hľadiska jej cieľa a účelu transponovaná do slovenského právneho poriadku do 01.05.2004, transpozičná lehota teda v čase zavedenia dane z emisných kvót a v čase rozhodovania žalovaných uplynula, b. z hľadiska cieľov a zámerov obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov (najmä s cieľom ich znižovania vyjadreným v čl. 10) nebola citovaná smernica transponovaná do zákona o dani z príjmov správne, pretože sa ním zaviedla nová daň, ktorá zdaňovala bezodplatne pridelené emisné kvóty, ktoré podniky podliehajúce systému obchodovania s emisnými kvótami predali alebo nevyužili, vo výške 80% ich hodnoty; na tento rozpor poukazoval aj prezident Slovenskej republiky, keď zákon č. 548/2010 Z. z. nepodpísal a vrátil ho parlamentu na nové prerokovanie; inými slovami, námietka nesúladu § 51b zákona o dani z príjmov so Smernicou 2003/87/ES nebola v čase rozhodovania žalovaných nová, c. ustanovenia Smernice 2003/87/ES dostatočne jasne, presne a nepodmienene vyjadrujú svoj cieľ znižovať emisie skleníkových plynov, d.priama aplikácia Smernice 2003/87/ES nemá za následok uloženie povinnosti fyzickej osobe alebo právnickej osobe, v tomto prípade žalobcovi. 49. Žalovaný ako aj správca dane boli teda v prípade žiadosti žalobcu o vrátenie zaplateného preddavku na daň povinní prednostne aplikovať Smernicu 2003/87/ES, keďže vo veci išlo o daň z emisných kvót a o preddavky na daň, ktoré ako možné opatrenia neboli Smernicou určené a ktoré potláčajú stimulačné mechanizmy, na ktorých je postavený systém obchodovania s emisnými kvótami, a na znižovaní emisií skleníkových plynov. Odobratím takmer celej hospodárskej hodnoty emisných kvót táto daň vedie k úplnému potlačeniu stimulačných mechanizmov, na ktorých je postavený systém obchodovania s emisnými kvótami, a v dôsledku toho k potlačeniu stimulov určených na podporu zníženia emisií skleníkových plynov. Podniky, ktorým sa odoberie 80 % hospodárskej hodnoty emisných kvót, stratia takmer všetky stimuly investovať do opatrení na zníženie svojich emisií, ktoré by im umožnili dosiahnuť zisk z predaja svojich nevyužitých kvót. Preto je potrebné konštatovať, že dôsledkom tohto zdanenia je potlačenie zásady bezodplatnosti prideľovania emisných kvót skleníkových plynov upravenej v článku 10 smernice 2003/87 a ohrozenie cieľov sledovaných touto smernicou. Z princípu prednosti práva Európskej únie teda vyplýva pre správny súd aj pre správne orgány oboch stupňov povinnosť neaplikovať žiadne vnútroštátne ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom Európskej únie (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-106/77), v tomto prípade ustanovenie § 51b zákona o dani z príjmov, ktoré bolo v rozpore s cieľom a zásadami citovanej smernice, najmä s cieľom zníženia emisií prostredníctvom zlepšenia technológií, zachovania hospodárskeho rozvoja a zachovania integrity vnútorného trhu a hospodárskej súťaže, zachovania finančne a ekonomicky výhodných podmienok znižovania emisií. Ak napriek týmto záverom správne orgány oboch stupňov postupovali výlučne podľa vnútroštátnej úpravy a žalobcovi za druhý polrok roku 2011 zaplatený preddavok na daň nevrátili, pochybili a svoje rozhodnutia zaťažili vadou nezákonnosti, pretože prednostne neaplikovali právo Európskej únie, tak ako im to ukladá čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Inými slovami, vec nesprávne právne posúdili. 50. Neobstojí námietka žalovaného, že vo veci bez ďalšieho postupoval podľa vnútroštátneho práva a že nie je oprávnený skúmať súlad vnútroštátneho práva s právom Európskej únie. Čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nemožno vykladať izolovane od iných ustanovení Ústavy Slovenskej republiky, v tomto prípade od čl. 7 ods. 2, najmä s ohľadom na členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii od 01.05.2004 a s ohľadom na princíp prednosti práva Európskej únie pred zákonmi Slovenskej republiky. Preto aj keď čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zaväzuje orgány štátu postupovať na základe a v medziach Ústavy Slovenskej republiky, ktorá v čl. 7 ods. 2 zakotvuje princíp prednosti práva Európskej únie pred zákonmi Slovenskej republiky, bolo povinnosťou žalovaného ako aj správcu dane postupovať podľa práva Európskej únie po vyhodnotení podmienok pre jeho priamu aplikáciu na území Slovenskej republiky. Je pravdou, že do kompetencie žalovaného, resp. správcu dane nepatrí podávať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, no rozpor vnútroštátneho práva s právom Európskej únie možno riešiť aj bezprostrednou priamou aplikáciou práva Európskej únie za predpokladu, že komunitárne právo jasne, presne a nepodmienene zakladá právo fyzických a právnických osôb, čo sa v tomto prípade stalo. Nič preto nebránilo žalovanému, prípadne daňového úradu priamo aplikovať ciele a zásady Smernice 2003/87/ES na prípad žalobcu“. 51. Potom správny súd dospel k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie správcu dane vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo by bolo dôvodom na zrušenie oboch preskúmavaných rozhodnutí podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP. Správny súd však rozhodol v súlade s § 191 ods. 1 v spojení s ods. 3 SSP vzhľadom na návrh žalobcu domáhajúceho sa zrušenia len rozhodnutia žalovaného o zrušení len tohto rozhodnutia. Zároveň však správny súd nerozhodol o vrátení veci správcovi dane, resp. žalovanému na ďalšie konanie, nakoľko mal za preukázané z výpovede právneho zástupcu žalobcu na nariadenom súdnom pojednávaní, že došlo k vráteniu v plnej výške žalobcom uplatneného návrhu v správnom konaní (zaplateného preddavku na daň z emisných kvót za obdobie druhého polroka roku 2011). Správny súd preto postupoval v súlade s ust. § 99 písm. g) SSP a keďže odpadol dôvod na pokračovanie konania, súdne konanie zastavil. 52. O práve na nárok na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 171 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP a vzhľadom na zavinenie zastavenia konania zo strany žalovaného bol žalobcovi tento nárok priznaný v plnom rozsahu, pričom podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom. 53. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2001 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 ods. 2 písm. a/, § 145 ods. 2 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).