Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/63/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200467 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Šebestová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1013200467.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Šebestovej a členiek senátu JUDr. Dáši Filovej a JUDr. Evy Fulcovej, v právnej veci žalobcu: H.. T. H., S..J.., bytom R. X, XXX XX J., zastúpený: Mgr. Stanislav Hutňan, advokát, Moskovská 18, 811 08 Bratislave, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 397/2012-34-I zo dňa 23.01.2013 a takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 397/2012-34-I zo dňa 23.01.2013 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi súd priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením súdny úradník. o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1/ Žalobca dňa 06.11.2012 požiadal povinnú osobu o sprístupnenie žiadosti Slovenskej republiky adresovanej Európskemu súdu pre ľudské práva (ESĽP) o preskúmanie rozsudku Veľkou komorou vo veci Labsi v. Slovenská republika, a to v celom znení a vrátane všetkých príloh. Z čl. 43 Európskeho dohovoru pre ľudské práva (EDĽP) vyplýva, že v lehote do 3 mesiacov odo dňa vynesenia rozsudku môže vo výnimočných prípadoch každá zo zúčastnených strán požiadať o predloženie veci Veľkej komore. Z internetovej stránky ESĽP vyplýva, že rozsudok vo veci Labsi v. Slovenská republika sa stal právoplatným 24.09.2012 na základe čl. 44 ods. 2 písm. c/ EDĽP, teda z dôvodu, že porota sudcov Veľkej komory odmietne žiadosť o predloženie veci veľkej komore podanú v súlade s čl. 43 EDĽP. 2/ Povinná osoba žiadosť žiadateľa poslala v súlade s inštrukciou Ministerstva spravodlivosti SR č. 2/2005 J. R. so žiadosťou o návrh odpovede pre žiadateľa. Z jej odpovedi zo dňa 12.11.2012 vyplýva upozornenie na to, že sa naň uplatňuje ust. § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. v znení neskorších predpisov obmedzenie prístupu k informáciám z dôvodu, že ide o informácie o medzinárodnom súdnom konaní. 3/ Povinná osoba vydala rozhodnutie o nesprístupnení informácie ev. č.: 397/2012-34-I zo dňa 15.11.2012 a žiadateľovi nesprístupnila požadované informácie v celom rozsahu podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „infozákon“), keďže požadovaná informácia je súčasťou súdneho spisu, a ako taká sa týka rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva ako medzinárodného súdneho orgánu v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ infozákona. Podľa názoru povinnej osoby sú požadované informácie súčasťou súdneho spisu a nespadajú pod žiadnu výnimku z nesprístupnenia vyplývajúcu z § 11 ods. 1 písm. d/ infozákona. Za rozhodovaciu činnosť súdu možno považovať postup súdu v konaní, úkony súdu smerujúce k zisteniu skutkového stavu a k jeho právnemu posúdeniu, úkony účastníkov konania urobené voči súdu alebo iným účastníkom konania, ale aj samotné rozhodovanie súdov. K výkladu pojmu „rozhodovacia činnosť súdu“ poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sži/1/2011 zo dňa 15.12.2011, sp. zn. 3Sži/8/2009 zo dňa 18.02.2010. Z vyššie citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, nakoľko požadovaná informácia je nepochybne súčasťou súdneho spisu ESĽP ako medzinárodného súdneho orgánu, a vo vzťahu k týmto informáciám stanovuje § 11 ods. 1 písm. d/ infozákona všeobecný zákaz ich sprístupnenia, pokiaľ nejde o informácie o rozhodnutí alebo výsledku konania. 4/ Minister spravodlivosti SR rozhodnutím zo dňa 12.12.2012 zrušil rozkladom napadnuté rozhodnutie povinnej osoby zo dňa 15.11.2012 a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. Za závažné pochybenie považoval odvolanie sa na zákonný dôvod nesprístupnenia, ktorý nemá oporu v znení právneho predpisu účinnom v čase rozhodovania o žiadosti o sprístupnenie informácií. Rozhodnutie povinnej osoby totiž uviedlo znenie § 11 ods. 1 písm. d/ infozákona účinného do 31.12.2011, teda také ktoré nebolo účinné ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia. K tomuto zneniu smerovala aj argumentácia povinnej osoby o naplnení daného dôvodu nesprístupnenia, preto je napadnuté rozhodnutie nezákonné a zmätočné. 5/ Povinná osoba vydala v novom konaní rozhodnutie o nesprístupnení informácie ev. č.: 397/2012-31- I, ktorým žiadateľovej žiadosti nevyhovela v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ infozákona, a tým na základe predmetnej žiadosti požadované informácie v celom rozsahu nesprístupnila, pretože sa týkali rozhodovacej činnosti ESĽP ako medzinárodného súdneho orgánu. Odôvodnenie rozhodnutia povinnej osoby je totožné s odôvodnením zrušeného rozhodnutia povinnej osoby zo dňa 15.11.2012. 6/ Minister spravodlivosti SR (žalovaný) rozhodnutím č. 397/2012-34-I zo dňa 23.01.2013 zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie o nesprístupnení informácie. Minister dospel k záveru, že postup prvostupňového správneho orgánu bol správny a stotožnil sa s jeho odôvodnením. Je nepochybné, že požadovaná informácia sa týka rozhodovacej činnosti súdu a nespadá pod žiadnu výnimku z nesprístupnenia podľa § 11 ods. 1 písm. d/ infozákona. Zastával názor, že pod pojmom rozhodovacia činnosť súdu je potrebné vnímať aj úkony účastníka konania, pretože tvoria podklad pre samotné rozhodnutie. Samotný princíp verejného záujmu je v infozákone už obsiahnutý, čím sa vylučuje jeho extenzívne chápanie vo veciach slobodného prístupu k informáciám. Uviedol, že ani rozsudky ESĽP uvádzané žiadateľom neobsahujú riešenie, ktoré by bolo porovnateľné so situáciou v tomto prípade. Na tento prípad nie je možné aplikovať rozhodnutie ESĽP Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko tak, ako to uviedol žiadateľ. Rozsudok ESĽP vo veci Feldek v. Slovenská republika nebol v tomto ohľade právne relevantným podkladom, pretože sa nedotýka práva na podávanie informácií týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdu. Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR majú pôsobiť na rozhodovaciu činnosť orgánov štátnej moci presvedčivosťou svojho odôvodnenia, no nemajú byť právne záväzným precedensom. Súhlasil s prvostupňovým správnym orgánom, že Rokovací poriadok ESĽP je jeho vnútroorganizačným aktom, nemá charakter medzinárodnej zmluvy a nie je prameňom práva, ktorým by bolo ministerstvo povinné sa riadiť. Ak sa žalobca domnieva, že v odlišnom právnom poriadku, resp. v konaní pred ESĽP by mohol požadovanú informáciu získať, nič mu nebráni, aby túto možnosť využil. Získanie informácií týmto spôsobom však nemôže vyvolávať účinky na slovenský právny poriadok v tom smere, že by rušila zákonný dôvod nesprístupnenia informácií. Tvrdenie žalobcu, že minister na tlačovej konferencii poskytol alebo umožnil sprístupnenie stanovísk vlády SR pred ESĽP, nie je právne rozhodujúcou skutočnosťou. Aj keby bola táto informácia pravdivá, nebola by relevantná v kontexte infozákona. II. Zhrnutie argumentov žalobcu 7/ Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 14.03.2013 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 397/2012-34-I zo dňa 23.01.2013 a zo dňa 28.12.2012, prikázania žalovanému sprístupniť žalobcovi všetky vyjadrenia SR adresované ESĽP v Štrasburgu vo veci Labsi v. Slovenská republika v celom znení a vrátane všetkých príloh. Alternatívne sa domáhal zrušenia rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov a vrátenia veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Rozhodnutie považoval za nezákonné. Žalobca považuje rozhodnutia žalovaného za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov (nemožnosť aplikácie rozsudku ESĽP Feldek v. SR na žiadosť, rokovací poriadok ako cudzí právny akt, resp. neprameň práva, uplatnenie zásady „ius facit inter parte“, verejný záujem obsiahnutý v infozákone, rovnosť účastníkov pred zákonom) . 8/ Žalovaný nesprávne aplikoval rozsudok ESĽP vo veci Társaság a Szabadságjogokért a svoje závery dostatočne neodôvodnil. Žalobca pri podávaní žiadosti legitímne očakával, že žalovaný tento rozsudok bude aplikovať vzhľadom na obdobné skutkové okolnosti oboch prípadov. Podobnosť žalobca vidí v tom, že sa sťažovateľ domáhal sprístupnenia informácií, ktoré sa týkali súdnej moci (návrhu na preskúmanie ústavnosti zákona doručeného maďarskému ústavnému súdu). Podľa jeho názoru požadovaná informácia predstavuje vec verejného záujmu, ktorá si od žalovaného nevyžadovala osobitné zbieranie akýchkoľvek dát a ktorou na území SR disponuje len on, preto ju mal sprístupniť. Ak by súd nepovažoval predmet žiadosti za vec verejného záujmu, je povinný pri výklade rozsudkov ESĽP týkajúcich sa práva na informácie prihliadať na to, že garantuje právo na informácie v širšom rozsahu ako Dohovor, preto musí Ústava SR dostať prednosť podľa čl. 53 Dohovoru, čl. 154c ods. 1 Ústavy SR. Okrem toho, informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu. Na nesprístupnení informácií požadovaných žalobcom nemôže existovať naliehavá spoločenská potreba, ak žiada informácie, ktoré sú prístupné každému v sídle ESĽP už počas prebiehajúceho konania. Keďže napadnuté rozhodnutie predstavuje absolútny zákaz prístupu k informáciám bez akéhokoľvek vyvažovania medzi právom na informácie a záujmom na zachovaní autority a nestrannosti súdnej moci, nie je splnená ani druhá podmienka testu nevyhnutnosti a nie je preto potrebné skúmať relevantnosť a dostatočnosť poskytnutých dôvodov. 9/ Žalovaný sa nevysporiadal s tým, že informácie mu neboli sprístupnené na základe dôvodu, ktorý sa nenachádza v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, s ktorým musí byť § 11 ods. 1 písm. d/ infozákona v súlade. Ústava SR umožňuje zásah do práva na informácie z menšieho počtu legitímnych dôvodov ako Dohovor, a teda priznáva väčší rozsah práv na informácie než Dohovor. Zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci nepatrí medzi dôvody, ktorými možno obmedziť právo na informácie v zmysle Ústavy SR. 10/ Podľa názoru žalovaného sprístupnenie obdobných informácií ministrom spravodlivosti na tlačovej konferencii nie je rozhodujúcou právnou skutočnosťou pri posudzovaní žiadosti. Podľa názoru žalobcu je však táto časť rozhodnutia nepreskúmateľná pre nedostatok dôvodov, pretože nedáva jasnú odpoveď na otázku, či minister spravodlivosti obdobné informácie, ako požadoval žalobca, poskytol verejnosti alebo nie. Ak minister spravodlivosti poskytol také informácie verejnosti, bol žalovaný povinný ich sprístupniť aj žalobcovi. III. Vyjadrenie žalovaného 11/ Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zaujal svoje stanovisko k dôvodom uvádzaným žalobcom v žalobe, ktoré žalobca odôvodňoval nasledovne: a/ úvodné pripomienky vzťahujúce sa k neúplnej citácii rozsudku NS SR sp. zn. 3 Sži 8/2009 a k nezohľadneniu vlastného predchádzajúceho rozhodnutia zo dňa 12.12.2012. Žalovaný uviedol, že sa v napadnutom rozhodnutí jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal s výkladom pojmu „informácie dotýkajúce sa rozhodovacej činnosti súdu, resp. medzinárodných súdnych orgánov“, preto žalovaný má za to, že preskúmavanému rozhodnutiu nemožno vyčítať nedostatok odôvodnenie. Naopak žalovaný mal za to, že i z hľadiska právneho posúdenia veci je správny jeho záver, že informáciou dotýkajúcou sa rozhodovacej činnosti súdu sú i podania účastníkov konania. b/ nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov žalovaný uviedol, že snaha žalobcu o hľadanie analógie medzi rozsudkom ESĽP vo veci Feldek v. SR a rozhodovaní o jeho žiadosti o informácie nie je zrozumiteľná. Za takýchto okolností nebola iná možnosť, ako v rozhodnutí o rozklade poukázať na absenciu súvisu uvedeného rozsudku s poskytovaním informácií dotýkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdu. Na týchto záveroch žalovaný zotrvá. Rokovací poriadok ESĽP je vnútroorganizačný akt Rady Európy, resp. ESĽP, teda cudzí právny akt, ktorý nemá ani postavenie medzinárodnej zmluvy alebo aktu EÚ. Žalovaný mal za to, že ak platí záver, že rokovací poriadok ESĽP nie je prameňom práva v právnom systéme SR správne ho žalovaný pri svojom rozhodovaní ani neaplikoval. Vo vzťahu k namietanej nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia a nesprávneho právneho posúdenia v časti, ktorej sa zaoberá zásadou ius inter facit partes žalovaný uviedol, že pokiaľ text rozhodnutí NS SR pôsobia v našom právnom systéme len váhou presvedčivosti svojho odôvodnenia a predstavujú istú oporu pri výklade textu zákona a nepredstavujú záväzný rámec pre rozhodovanie vo všetkých nasledujúcich veciach, potom ak NS SR vo svojom rozhodnutí označil informácie, ktoré sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu za procesné pravidlá vedenia konania a rozhodnutia vo veci samej, neznamená to, že informácie, ktoré nespadajú pod toto vymedzenie, nemôžu byť informáciami týkajúcimi rozhodovacej činnosti súdu. Žalovaný napadnuté rozhodnutie postavil na závere, že podanie SR ako účastníka konania pred ESĽP adresované tomuto súdu je informáciou, na ktorú sa vzťahuje obmedzenie prístupu k informáciám podľa § 11 ods. 1 písm. d/ infozákona a teda je vylúčené zo sprístupňovania, keďže zákon pre takúto informáciu neustanovuje princíp prevažujúceho verejného záujmu. Podľa žalovaného sa v napadnutom rozhodnutí vyjadril k žalobcom citovaným rozsudkom ESĽP vo veciach Társaság a Szabadságjogokért proti Maďarsku a Feldek proti Slovenskej republike. Úlohou povinnej osoby nie je hľadať balans akýchkoľvek dvoch záujmov, keďže zákonodarca to vyriešil obmedzením prístupu k informáciám v ustanoveniach § 8 až § 11 zákona č. 211/2000 Z.z. Záujem na zachovaní autority a nestrannosti súdnej moci zákonodarca vyjadril obmedzením prístupu k informáciám podľa § 11 ods. 1 písm. d/ tohto zákona. Ak povinná osoba dospela k záveru, že požadované informácie sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu, resp. medzinárodného súdneho orgánu, bola povinná zvážiť, či vo vzťahu k nim zákon neupravuje princíp prevažujúceho verejného záujmu. Zákonodarca neobmedzuje prístup k informáciám pri tých informáciách, ktoré sa sprístupňujú podľa osobitného predpisu (zákon č. 757/2004 Z.z.), pri rozhodnutiach policajta v prípravnom konaní a pri informáciách o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku. Žalovaný takto postupoval a dospel k záveru, že požadované informácie nie je možné sprístupniť. Prezentovanie ministra spravodlivosti SR na tlačovej konferencii predstavuje jeho komunikáciu s predstaviteľmi médií, ktorá nie je pre rozhodnutie vo veci relevantná. Za daných okolností nebola podstatná odpoveď na otázku, či obdobné informácie boli predstaviteľom médií poskytnuté alebo nie. Zo samotného záznamu, na ktorý žalobca poukazuje, vyplýva, že žiadne obdobné informácie ako tie, ktoré požaduje žalobca, neboli na tlačovom brífingu predstaviteľom médií poskytnuté. 12/ Žalovaný vzhľadom na uvedené navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. IV. Replika žalobcu 13/ Žalobca doručil súdu rozsiahle vyjadrenie dňa 04.10.2018, ktoré v závere zhrnul a tvrdil, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil a ust. § 11 ods. 1 písm. d/ infozákona interpretoval ústavne nekonformným spôsobom, pretože: - poprel zmysel a účel predmetného ustanovenia infozákona, ktorým je ochrana pred neprimeraným zasahovaním do rozhodovacej činnosti súdov, pričom k neprimeranému zásahu do rozhodovacej činnosti súdov nemôže dôjsť sprístupnením verejne dostupnej informácií z právoplatne ukončeného konania, - neprihliadal na podstatu a zmysel obmedzenia základného práva na informácie (čl. 13 ods. 4 ústavy) reflektovaného v tomto ustanovení infozákona, keďže podstatou tohto ustanovenia infozákona je zabrániť neprimeranému zasahovaniu do rozhodovacej činnosti súdov z prebiehajúcich súdnych konaní, čo je vylúčené pri verejne dostupných informáciách z právoplatne ukončeného súdneho konania, - obmedzil základné právo na informácie z dôvodu, ktorý nepatrí medzi taxatívne vymedzené legitímne dôvody/ciele uvedené v čl. 26 ods. 4 ústavy, výlučne v prospech ktorých možno obmedziť základné právo na informácie, - obmedzil základné právo na informácie upraveného v tomto ustanovení infozákona nad mieru nevyhnutnú v demokratickej spoločnosti (čl. 26 ods. 4 ústavy) na dosiahnutie zamýšľaného cieľa zákonodarcu, keďže žalobca požadoval od žalovaného verejne dostupné informácie z právoplatne ukončeného súdneho konania, - obmedzil žalobcovi prístup k informáciám, ktoré by žalobca získal, ak by vycestoval do sídla ESĽP vo svojom vlastnom čase a za vlastné finančné prostriedky. 14/ Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu písomne nevyjadril. V. Pojednávanie 15/ Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 491 ods. 1 SSP v spojení s § 9 ods. 1 SSP a § 246 ods. 1, § 246a ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016 rozhodol na pojednávaní dňa 09.10.2018 v prítomnosti právneho zástupcu žalobcu a povereného zástupcu žalovaného rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil. VI. Relevantné právne predpisy 16/ Podľa čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. 17/ Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. 18/ Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. 19/ Podľa čl. 10 Dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam (ods. 1). Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci (ods. 2). 20/ Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 21/ Podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy. 22/ Podľa čl. 40 Dohovoru pojednávania sú verejné, ak súd vo výnimočných prípadoch nerozhodne inak (ods. 1). Spisy uložené u tajomníka súdu sú prístupné verejnosti, ak predseda súdu nerozhodne inak (ods. 2). 23/ Podľa pravidla 33 ods. 1 Rokovacieho poriadku ESĽP všetky dokumenty, ktoré Kancelárii predložia strany alebo intervenujúca strana v súvislosti so sťažnosťou, s výnimkou dokumentov predložených v rámci konania o zmieri podľa pravidla 62 sú prístupné verejnosti v súlade s opatreniami určenými tajomníkom, pokiaľ predseda komory z dôvodov uvedených v odseku 2 tohto pravidla, z vlastného podnetu alebo na základe žiadosti niektorej zo strán alebo ktorejkoľvek dotknutej osoby nerozhodne inak. 24/ Podľa § 491 ods. 1, ods. 2 SSP ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (ods. 1). Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba (ods. 2). VII. Posúdenie veci správnym súdom 25/ Žalobca sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému sprístupniť mu žiadosť Slovenskej republiky adresovanú Európskemu súdu pre ľudské práva v Štrasburgu o preskúmanie rozsudku Veľkou komorou Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Labsi v. Slovenská republika, a to v celom znení vrátane všetkých príloh a zaslať ich na emailovú adresu H..sk tak, aby veľkosť jednotlivého emailu nepresiahla 2 MB; alternatívne sa domáhal zrušenia rozhodnutí žalovaného č. 397/2012-34 -I zo dňa 28.12.2012 a z 23.01.2013 a vrátenia veci na nové konanie. 26/ Medzi účastníkmi bola spornou otázka, či sa žalobcom požadované informácie týkajú rozhodovacej činnosti súdu, resp. medzinárodného súdneho orgánu, teda či sa na ne vzťahuje nesprístupnenie informácií podľa § 11 ods. 1 písm. d/ infozákona. Spornou zostala aj otázka charakteru a záväznosti Rokovacieho poriadku ESĽP pre Slovenskú republiku. 27/ Právo na informácie spolu so slobodou prejavu sú ústavnými právami každého subjektu garantovanými Ústavou Slovenskej republiky, Listou základných práv a slobôd a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť len zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy SR). Výkladovým pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Rozsah obmedzení základných práv a slobôd je potrebné vykladať reštriktívne. 28/ Právo na informácie podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR potrebuje konkretizáciu osobitným zákonom (na rozdiel od slobody prejavu, takisto zakotvenej v čl. 26 Ústavy SR, ktorá nemusí byť bližšie špecifikovaná osobitnými predpismi). Súčasťou režimu práva na informácie je výslovne uložená povinnosť orgánov verejnej moci zverejniť (sprístupniť) informácie, ktoré sa zaručujú prostredníctvom práva na informácie. Vo všeobecnosti platí, že štátne orgány zverejňujú všetky informácie, ktoré majú k dispozícii (§ 3 ods. 1 infozákona), až na výnimky určené zákonom (§ 11 infozákona). Obmedzenie práva na informácie je dovolené pri splnení formálnych a materiálnych podmienok. Formálnou podmienkou je explicitná zákonná úprava takého obmedzenia; materiálnou podmienkou je požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, verejného zdravia alebo mravnosti a nevyhnutnosť obmedzenia v demokratickej spoločnosti. 29/ Infozákon v podrobnostiach upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám (§ 1). Obmedzenia práva na slobodný prístup k informáciám sú upravené v ustanoveniach § 8 až § 13 tohto zákona, pričom súd sa bude zaoberať obmedzením na prístup k informáciám podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ infozákona, ktoré je v predmetnej veci sporné. 30/ Podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z., povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy. 31/ V predmetnej právnej veci sa žalobca domáha sprístupnenia celého vyjadrenia Slovenskej republiky predložených ESĽP. Je nepochybné, že uvedené písomnosti sú písomnosťami účastníka konania (strany) pred ESĽP a týkajú sa rozhodovacej činnosti ESĽP ako medzinárodného súdneho orgánu; žalobca nežiada sprístupniť rozhodnutie vo veci samej, ktoré vydal ESĽP. 32/ Správny súd konštatuje, že v danom prípade sa rozsudok vo veci Labsi v. Slovenská republika stal právoplatným dňa 24.09.2012, teda už predtým ako žalobca požiadal o informáciu žiadosťou zo dňa 06.11.2012. 33/ V tejto situácii je potrebné tiež posúdiť, či Rokovací poriadok ESĽP, resp. čl. 40 ods. 2 Dohovoru predstavujú také záväzné právne dokumenty, ktoré ukladajú žalovanému povinnosť žalobcom požadované informácie sprístupniť napriek zneniu § 11 ods. 1 písm. d/ infozákona. Táto problematika bola predmetom konania 2S/169/2013pred správnym súdom vo veci žalobcu: H.. T. H., S..J.., bytom R. X, J. proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti SR o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 31562/2013-23-II zo dňa 29.04.2013, a preto podľa § 140 SSP súd uvádza, že cit.: „Prameňom práva v Slovenskej republike sú kodifikované právne predpisy: Ústava SR, ústavné zákony, zákony, medzinárodné zmluvy, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada SR a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, aproximačné nariadenia vlády SR, a potom sekundárne právne predpisy: nariadenia vlády SR, všeobecne záväzné právne predpisy ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd bol publikovaný v Zbierke zákonov SR pod č. 209/1992 Zb., Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky s ním pred ratifikáciou vyjadrilo súhlas, bol ratifikovaný zákonom stanoveným spôsobom a je ako medzinárodná zmluva pre SR (ako nástupnícky štát Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky) záväzný. Rokovací poriadok ESĽP však túto podmienku nespĺňa. Rokovací poriadok ako svoj procesný kódex vydal ESĽP, neprijali ho ani neratifikovali Vysoké zmluvné strany Dohovoru, Národná rada SR s ním vopred nevyslovila súhlas a nie je ani publikovaný v Zbierke zákonov SR. Možno ho hodnotiť ako „soft law“ bez jeho priameho účinku a záväznosti pre Vysoké zmluvné strany Dohovoru, rovnako ako Rezolúcie a Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy. Iný záver nevyplýva ani z rozsudku ESĽP vo veci Labsi proti Slovenskej republike zo dňa 15.5.2012, č. sťažnosti 33809/08, pretože rozhodnutie o predbežnom opatrení vydanom podľa pravidla 39 Rokovacieho poriadku ESĽP je rozhodnutím, ktorým je Vysoká zmluvná strana Dohovoru viazaná podľa čl. 46 ods. 1 Dohovoru. Inými slovami, jeho záväznosť pre Slovenskú republiku vyplýva priamo z Dohovoru ako medzinárodnej zmluvy, ktorou je viazaná, nie z Rokovacieho poriadku ESĽP. V predmetnej právnej veci však ESĽP nevydal také rozhodnutie, ktorým by nariadil SR, resp. žalovanému sprístupniť žalobcom požadovanú informáciu a ktoré by bolo pre SR záväzné podľa čl. 46 ods. 1 Dohovoru. Podľa názoru správneho súdu Rokovací poriadok ESĽP teda nie je takým medzinárodným dokumentom, ktorý by SR zaväzoval a priamo by jej ukladal konkrétne povinnosti (napríklad v rozsahu zverejňovania vyjadrení vo veciach, v ktorých je účastníkom konania). Informácie požadované žalobcom sú súčasťou spisu ESĽP. Dohovor v čl. 40 ods. 2 upravuje sprístupnenie spisov verejnosti, pokiaľ predseda súdu (ESĽP) nerozhodne inak. Rokovací poriadok ESĽP upravuje v pravidle 33 opatrenia určené tajomníkom, pokiaľ predseda komory z dôvodov uvedených v odseku 2 tohto pravidla, z vlastného podnetu alebo na základe žiadosti niektorej zo strán alebo ktorejkoľvek dotknutej osoby nerozhodne inak. Je potrebné zdôrazniť, že ide o spisy ESĽP, do ktorých možno nahliadať v sídle ESĽP v Štrasburgu; tomu zodpovedá aj konštrukcia znenia citovaného ustanovenia Dohovoru a následne aj Rokovacieho poriadku ESĽP. Napokon, aj žalobca pripustil možnosť vycestovania do Štrasburgu a nahliadania do spisov, pokiaľ by vzhľadom na prípadné rozhodnutie predsedu súdu alebo senátu nebolo rozhodnuté inak. Ide však o kompetenciu predsedu ESĽP alebo predsedu senátu ESĽP, nie o kompetenciu žalovaného. Z odpovede tajomníka ESĽP zo dňa 18.12.2013 jednoznačne vyplýva, že sprístupnenie spisov možno realizovať len v súlade s pravidlom 33 Rokovacieho poriadku ESĽP, čo opäť patrí do kompetencie ESĽP. Správny súd dospel k záveru, že čl. 40 ods. 2 Dohovoru ani Rokovací poriadok ESĽP neukladajú povinnosť žalovanému bez ďalšieho sprístupniť svoje vyjadrenia vo veci vedenej na ESĽP. Právo na informácie je zakotvené v čl. 10 Dohovoru, ktorý v odseku 2 pripúšťa existenciu obmedzení ustanovených zákonmi Vysokých zmluvných strán - v tomto prípade § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. aplikovaný v predmetnej právnej veci.“ 34/ S uvedený záverom, že „Správny súd dospel k záveru, že čl. 40 ods. 2 Dohovoru ani Rokovací poriadok ESĽP neukladajú povinnosť žalovanému bez ďalšieho sprístupniť svoje vyjadrenie vo veci vedenej na ESĽP. Právo na informácie je zakotvené v čl. 10 Dohovoru, ktorý v odseku 2 pripúšťa existenciu obmedzení ustanovených zákonmi Vysokých zmluvných strán - v tomto prípade § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. aplikovaný v predmetnej právnej veci.“ sa správny súd nestotožňuje. 35/ Podľa ustanovenia čl. 154c ods. 1 Ústavy SR, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. 36/ Podľa názoru správneho súdu čl. 40 ods. 2 Dohovoru má teda podľa čl. 154c ods. 1 ústavy má prednosť pred zákonom, ktorý zakotvuje ako základný princíp, verejný prístup k spisom/dokumentom uloženým u tajomníka. Princíp verejnosti je možné v zmysle bodu 33 Rokovacieho poriadku ESĽP prelomiť na základe rozhodnutia prezidenta komory ak je zároveň splnená niektorá z obmedzujúcich podmienok, ktorú toto ustanovenie obsahuje. V danom prípade sa však správny súd z predloženého administratívneho spisu nezistil, že by bolo vydané rozhodnutie Prezidenta komory o obmedzí prístupu verejnosti k požadovanému dokumentu. Taktiež Slovenská republika nepožiadala ESĽP o obmedzenie prístupu k žalobcom požadovanej informácii ani z jedného z dôvodov uvádzaných v pravidle 33 Rokovacieho poriadku ESĽP. 37/ Spornou je aj otázka či sa žalobcom požadované informácie týkajú rozhodovacej činnosti súdu, resp. medzinárodného súdneho orgánu, teda či sa na ne vzťahuje nesprístupnenie informácií podľa § 11 ods. 1 písm. d/ infozákona, nakoľko v danom prípade sa rozsudok vo veci Labsi v. Slovenská republika stal právoplatným dňa 24.09.2012, teda už predtým ako žalobca požiadal o informáciu žiadosťou zo dňa 06.11.2012. Správny súd konštatuje, že v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. d/ infozákona sa nesprístupňujú informácie, ktoré sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu. Informácia má takúto kvalitu v zásade iba počas súdneho konania, až do právoplatného skončenia veci. Pod pojem rozhodovacia činnosť súdu nepatria všetky informácie v súdnom konaní, takúto kvalitu má informácia v zásade iba počas súdneho konania. Žalovaný sa preto za právneho stavu právoplatne skončenej veci musí pri rozhodovaní na základe žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácie v prvom rade zákonne vysporiadať s tým, či poskytnutie požadovanej informácie je spôsobilé ohroziť práva a právom chránené záujmy. Nakoľko súdne konanie bolo právoplatne ukončené, poskytnutie informácie z neho nebolo spôsobilé žiadnym spôsobom ohroziť práva a právom chránené záujmy účastníkov konania alebo iných osôb, prípadne bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo mravnosť a už vonkoncom za danej situácie nemohlo zasiahnuť do nezávislosti právoplatne ukončeného súdneho konania. 38/ Na základe uvedeného dospel správny súd k záveru, že správne orgány oboch stupňov nesprávne právne vec posúdili a preto správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 23.01.2013 podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že v novom konaní bude postupovať správnym súdom naznačenom smere. 39/ O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania. 40/ Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jeden mesiac od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).