Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/166/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201211 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Degma ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1013201211.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave ako správny súd, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu a sudcov JUDr. Andrey Kriškovej a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: I.. E. I., B..C.., J. G. X, C., zastúpený: Mgr. Stanislav Hutňan, advokát, sídlo Moskovská 18, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, sídlo Župné nám. 13, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 31094/2013-23-II zo dňa 23.04.2013, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a . Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalovanému súd právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Rozhodnutia správnych orgánov. 1. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ako povinná osoba, podľa § 2 ods. 1 zák. č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej len „ZSI“), podľa § 18 ods. 2 a § 22 ods. 1 ZSI v spojení s § 46 a § 47 zák.č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, rozhodnutím č. 208/2013-34-I zo dňa 15.03.2013 nevyhovelo žiadosti žalobcu o poskytnutie informácie: „adresovanej Európskemu súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") o preskúmanie rozsudku Veľkou komorou v právnej veci Kormoš v. Slovenská republika, v celom znení, vrátane všetkých príloh, spolu so všetkými vyjadreniami Slovenskej republiky v tomto prípade, v celom znení, vrátane všetkých príloh.“, s poukazom na § 11 ods. 1 písm. d) ZSI, nakoľko požadované informácie sa týkajú rozhodovacej činnosti ESĽP ako medzinárodného súdneho orgánu. 2. Žalobca proti rozhodnutiu podal dňa 09.04.2013 rozklad, o ktorom rozhodol Minister spravodlivosti SR rozhodnutím č. 31094/2013-23-II zo dňa 23.04.2013 tak, že rozklad zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. II. Žaloba. 3. Včas podanou žalobou, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 25.06.2013, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutých rozhodnutí, ktoré žiadal ako nezákonné zrušiť. 4. Žalobca s napadnutými rozhodnutiami nesúhlasí z nasledovných dôvodov: a) nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a nesprávne právne posúdenie v časti, ktorá sa zaoberá Rokovacím poriadkom ESĽP, b) nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a nesprávne právne posúdenie v časti ktorá sa týka aplikácie rozsudku ESĽP vo veci Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko na žiadosť žalobcu, c) nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov a nesprávne právne posúdenie v časti, ktorá sa zaoberá legitímnym dôvodom, na základe ktorého možno nesprístupniť informácie, d) nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a nesprávne právne posúdenie v časti, ktorá sa zaoberá zásadou „ius inter facit partes", e) porušenie zásady rovnosti pred zákonom, keďže Minister spravodlivosti SR poskytol verejnosti obdobné informácie, aké žiada žalobca. 5. K dôvodom pod písm. a), podľa žalovaného pre posúdenie žiadosti nie je relevantná skutočnosť, že všetky dokumenty predkladané ESĽP sú v zmysle Rokovacieho poriadku ESĽP definované ako verejné a sú v sídle ESĽP dostupné každému už počas prebiehajúceho konania. Žalovaný je názoru, že Rokovací poriadok ESĽP je vnútroorganizačný akt ESĽP, ktorý nie je prameňom práva v Slovenskej republike. Žalobca považuje názor žalovaného za nesprávny. Žalobca poukázal, že Rokovací poriadok ESĽP v časti 2 „Konanie", v kapitole 1 „Všeobecné pravidlá", v pravidle 33 „Verejný charakter dokumentov" ustanovuje, že všetky dokumenty účastníkov konania a tretích strán zaslané kancelárií ESĽP sú verejné už počas prebiehajúceho konania, ak predseda príslušného senátu ESĽP nerozhodne inak. Keďže žalovaný v napadnutom rozhodnutí neuviedol, že príslušný predseda senátu ESĽP v predmetných veciach rozhodol „inak" platí, že aj podania SR majú v predmetných veciach verejný charakter. Rokovací poriadok ESĽP obsahuje ustanovenia, ktoré sú záväzné pre zmluvné strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Napr. čl. 39 Rokovacieho poriadku ESĽP stanovuje, že ESĽP môže aj bez návrhu uložiť účastníkom konania akékoľvek predbežné opatrenie, ktoré považuje za vhodné za účelom zabezpečenia riadneho priebehu konania. Zmluvné strany Dohovoru sú povinné v zmysle čl. 39 Rokovacieho poriadku ESĽP vyhovieť predbežnému opatreniu, ako aj predložiť ESĽP akékoľvek informácie, ktoré súvisia s jeho uplatňovaním. Žalobca poukázal, že ak dôjde k porušeniu čl. 39 Rokovacieho poriadku ESĽP, dôjde zároveň k porušeniu čl. 34 Dohovoru (rozhodnutie ESĽP vo veci Labsi v. Slovenská republika, keď porušenie predbežného opatrenia vydaného na základe čl. 39 Rokovacieho poriadku ESĽP malo za následok porušenie čl. 34 Dohovoru). Žalovaný preto Rokovací poriadok ESĽP nesprávne právne posúdil, keď nezohľadnil judikatúru ESĽP, ktorá sa týka právneho charakteru Rokovacieho poriadku ESĽP. Preto ak požadované informácie boli v predmetných veciach dostupné každému v sídle ESĽP už počas prebiehajúceho konania a Slovenská republika nepožiadala o ich utajenie a ide o právoplatné skončené konania, bolo povinnosťou žalovaného uplatniť v zmysle konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR ústavne konformný výklad Rokovacieho poriadku ESĽP a informáciu žalobcovi sprístupniť. Keďže žalovaný neuplatnil ústavne konformný výklad Rokovacieho poriadku ESĽP, porušil právo žalobcu na informácie garantované v čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR. 6. K dôvodom pod písm. b), podľa žalobcu, žalovaný nesprávne aplikoval rozsudok ESĽP vo veci Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko a rozhodnutie v tejto časti nedostatočne odôvodnil. Žalovaný uviedol, že na žiadosť žalobcu nemožno aplikovať rozsudok ESĽP vo veci Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko, pretože sťažovateľovi (pred ESĽP) neboli informácie sprístupnené z dôvodu, že by sa ich sprístupnením zasiahlo do práv a povesti iných. Preto ak sa žalobca domáhal v žiadosti prístupu k informáciám, ktoré sa týkajú rozhodovacej činnosti ESĽP, teda súdnej moci, nemôže ísť v prípade predmetnej žiadosti o analogický prípad. Žalobca legitímne očakával, že žalovaný bude aplikovať na jeho žiadosť práve predmetný rozsudok ESĽP, pretože skutkové okolnosti boli podobné (sťažovateľ sa domáhal sprístupnenia informácie, ktorá sa týkala súdnej moci - návrhu na preskúmanie ústavnosti zákona doručeného maďarskému ústavnému súdu). Žalobca s tvrdeniami žalovaného vo veci rozsudku ESĽP - Társaság a Szabadsáaioaokért v. Maďarsko nesúhlasil z dôvodov: - že dôvod v rozsudku Társaság a Szabadsáqioqokért v. Maďarsko pre obmedzenie práva na informácie sťažovateľa na vnútroštátnej úrovni nebol relevantný, pretože obmedzenie práva na informácie sa týkalo ochrany nestrannosti a rozhodovania súdnej moci - maďarského ústavného súdu, - že ESĽP vyhodnotil dôvod obmedzenia práva na informácie sťažovateľa na vnútroštátnej úrovni ako irelevantný a nepodstatný, - že ak sa prípad Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko týkal rozhodovania súdnej moci- maďarského ústavného súdu, bol skutkovo podobný a preto bolo potrebné aplikovať na žiadosť právne závery ESĽP, - že aktuálna judikatúra ESĽP, ktorá sa týka práva na informácie, garantuje právo na informácie iba vo veciach verejného záujmu, preto treba túto vykladať v súlade s Ústavou SR, ktorá garantuje právo na informácie v širšom rozsahu ako Dohovor (preto Ústava SR musí dostať prednosť, čo je v súlade s čl. 53 Dohovoru, čl. 154c ods. 1 Ústavy SR, ako aj judikatúrou Ústavného súdu SR). Žalobca poukázal aj na ust. § 3 ods. 3 ZSI, podľa ktorého sa informácie sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. Účel a dôležitosť práva na informácie bez ohľadu na ich charakter, zdôraznil aj Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. 5Sži/1/2011, - že neexistuje rozhodnutie ESĽP, ktoré by intenzitu prieskumu zásahu do práva na informácie diferencovalo podľa použitého legitímneho cieľa, ktorým sa odôvodňuje zásah do práv garantovaných Dohovorom. Na nesprístupnení informácií požadovaných žalobcom nemôže existovať naliehavá spoločenská potreba, ak žalobca žiada informácie týkajúce sa právoplatne skončeného konania (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sži/7/2009, sp. zn. 5Sži/l/2011), ktoré sú prístupné každému v sídle ESĽP už počas prebiehajúceho konania. Test nevyhnutnosti zásahu do základných práv a slobôd (práva na informácie) prichádza do úvahy až vtedy, ak je splnená podmienka zákonnosti zásahu v zmysle čl. 10 ods. 2 Dohovoru. 7. K dôvodom pod písm. c), žalobca v tejto súvislosti poukázal, že čl. 10 ods. 2 Dohovoru nie je možné použiť v prípade jeho žiadosti, pretože Dohovor garantuje právo na informácie v užšom rozsahu ako Ústava SR. Žalovaný sa v rozhodnutí vôbec nevysporiadal s tvrdením žalobcu v rozklade, že informácie boli nesprístupnené z dôvodu, ktorý sa nenachádza v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a s ktorým musí byť § 11 ods. 1 písm. d) ZSI v súlade. Z čl. 10 ods. 2 a čl. 53 Dohovoru v spojení s čl. 26 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 Ústavy SR vyplýva, že právo na informácie môže byť obmedzené iba z dôvodov uvedených v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, bez ohľadu na znenie § 11 ods. 1 písm. d) ZSI. Aj Dohovor v čl. 10 ods. 2 a čl. 53 vyžaduje k tomu, aby bol zásah do práva na informácie v súlade s Dohovorom, súlad s vnútroštátnym zákonom, ktorým je Ústava SR. Preto ak žalovaný uviedol pre nesprístupnenie informácie dôvod, ktorý nemožno v zmysle čl. 26 ods. 4 Ústavy SR použiť, napadnuté rozhodnutie je v rozpore s Ústavou SR (nález II. ÚS 28/96, nález PL. ÚS 15/98, nález III. ÚS 91/99, nález II. ÚS 28/01). Ak by aj žalobca pripustil, že žalovaný sa môže odvolávať na § 11 ods. 1 písm. d) ZSI a rozhodnutie má zdanlivú oporu v ZSI, bol povinný uplatniť ústavne konformný výklad v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, t.j. že žiadosti žalobcu sa vyhovie napr. pre právoplatne skončenie veci pred ESĽP či dostupnosť požadovaných informácií v sídle ESĽP. 8. K dôvodom pod písm. d), Žalobca uviedol, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí vôbec neodôvodnil v čom spočívajú skutkové odlišnosti rozsudkov Najvyššieho súdu SR a vôbec nevysvetlil, prečo sa na žiadosť uvedené rozsudky Najvyššieho súdu SR neaplikujú. Žalovaný nesprávne právne posúdil právne závery rozsudkov Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sži/7/2009 a sp.zn. 5Sži/l/2011, ktoré mal použiť na žiadosť, pretože vykladali pojem „rozhodovacia činnosť súdu" a jasne poukazovali, že nesprístupniť možno iba informácie týkajúce sa vlastnej rozhodovacej činnosti súdu a iba v priebehu súdneho konania. Žalovaný účelovo vytrhol pasáže z týchto rozsudkov a zámerne nepoužil tie časti rozsudkov NS SR, ktoré citoval žalobca v rozklade. Uvedené rozsudky NS SR sú v súlade s dôvodovou správou k ZSI a s touto sa stotožnil aj Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 8Sži/3/2011 z ktorého vyplýva, že obmedziť právo na informácie možno na základe ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZSI iba počas prebiehajúceho konania. 9. K dôvodom pod písm. e), táto časť rozhodnutia je nepreskúmateľná pre nedostatok dôvodov, pretože nedáva jasnú odpoveď na otázku, či Minister spravodlivosti SR obdobné informácie, aké požadoval žalobca, poskytol verejnosti alebo nie. Podľa žalobcu, ak by informácie poskytnuté Ministrom spravodlivosti SR skutočne ohrozovali rozhodovaciu činnosť ESĽP, nemohol by ich verejnosti poskytnúť. Ak však Minister spravodlivosti SR poskytol obdobné informácie verejnosti, bol žalovaný povinný ich sprístupniť aj žalobcovi (žalovaný porušil princíp rovnosti pred zákonom ustanovený čl. 12 ods. 1 Ústavy SR). III. Vyjadrenie žalovaného. 10. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním z 23.07.2013, doručeným súdu dňa 09.08.2013 s tým, že žiadosťou zo dňa 13.03.2013, doručenou žalovanému dňa 14.03.2013 žalobca žiadal podľa ZSI sprístupniť informácie „žiadosť Slovenskej republiky adresovanú Európskemu súdu pre ľudské práva o preskúmanie rozsudku Veľkou komorou ESĽP vo veci Kormoš v. Slovenská republika zaslané ESĽP, v celom znení vrátane všetkých príloh“. Žalovaný rozhodnutím č. 208/2013-34-I zo dňa 15.03.2013 žiadosti o informácie nevyhovel a požadované informácie v celom rozsahu nesprístupnil z dôvodu podľa § 11 ods. 1 písm. d) ZSI, že sa týkajú rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva ako medzinárodného súdneho orgánu. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný poukázal na § 11 ods. 1 písm. d), § 15 ods. 1 a § 18 ods. 2 ZSI s tým, že požadované informácie nie je možné sprístupniť podľa § 11 ods. 1 písm. d) ZSI, keďže uvedené ustanovenie vo všeobecnosti obmedzuje možnosť sprístupnenia, resp. upravuje nesprístupnenie informácií dotýkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu. Keďže požadované informácie (vyjadrenia Slovenskej republiky ako účastníka konania pred ESĽP) sa týkajú rozhodovacej činnosti medzinárodného súdneho orgánu, žalovaný poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR k dôvodu sprístupnenia/nesprístupnenia informácií podľa ZSI vyjadrený v rozhodnutiach. 11. V napadnutom rozhodnutí sa žalovaný vysporiadal s výkladom pojmu „informácie dotýkajúce sa rozhodovacej činnosti súdu, resp. medzinárodných súdnych orgánov“ s tým, že informáciou dotýkajúcou sa rozhodovacej činnosti súdu sú i vyjadrenia účastníkov konania, keďže tieto tvoria významný podklad pre samotné rozhodnutie súdu. Vo všeobecnosti vyjadrenia účastníkov konania sú zhrnuté v samotnom rozhodnutí a existuje relevantný dôvod pre ich nesprístupnenie na základe osobitnej infožiadosti. 12. K námietke nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a nesprávne právne posúdenie v časti, ktorá sa zaoberá Rokovacím poriadkom ESĽP sa žalovaný vyjadril s tým, že rokovací poriadok ESĽP nie je prameňom práva v právnom systéme Slovenskej republiky, ide o vnútroorganizačný akt Rady Európy, resp. ESĽP, teda cudzí právny akt, ktorý nemá postavenie medzinárodnej zmluvy alebo aktu EÚ, preto ho žalovaný pri svojom rozhodovaní neaplikoval. 13. K námietke prípadu Labsi v. Slovenská republika a aplikovaní čl. 39 rokovacieho poriadku ESĽP, pri ktorého porušení dochádza i k porušeniu čl. 34 Dohovoru, žalovaný uviedol, že argumentácia žalobcu len podporuje záver, že rokovací poriadok ESĽP nie je prameňom práva v právnom systéme Slovenskej republiky (keďže nemá postavenie medzinárodnej zmluvy alebo aktu EÚ). 14. K námietke nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť, nedostatok dôvodov a nesprávne právne posúdenie v časti, ktorá sa týka aplikácie rozsudku ESĽP vo veci Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko žalovaný uviedol, že predmetný rozsudok ESĽP neobsahuje riešenie, ktoré by bolo porovnateľné so situáciou v tomto prípade. V rozsudku ESĽP vo veci Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko ide o balans verejných a súkromných záujmov (poslanec podal ústavnú sťažnosť, ktorá na základe žiadosti o jej sprístupnenie nebola novinárovi sprístupnená z dôvodu odkazu na súkromný život poslanca, teda jeho súkromnú sféru). V tomto prípade proti záujmu o sprístupnenie informácií stojí zákonnom obmedzený prístup k informáciám podľa § 11 ods. 1 písm. d) ZSI a povinná osoba bola tak povinná posúdiť, či požadované informácie sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu, resp. medzinárodných orgánov. Ak povinná osoba dospela k záveru, že požadované informácie sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu, resp. medzinárodného súdneho orgánu, bola povinná zvážiť, či vo vzťahu k nim zákon neupravuje princíp prevažujúceho verejného záujmu. Takýto postup žalovaný ako povinná osoba uplatnil pri vydaní napadnutého rozhodnutia a dospel k záveru, že požadované informácie nie je možné sprístupniť. 15. K námietke vo vzťahu ústavných limitov obmedzenia prístupu k informáciám podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR žalovaný uviedol, že zákonodarca upravil obmedzenie prístupu k informáciám a zároveň upravil i princíp prevažujúceho verejného záujmu pri type informácií, ktoré sa síce dotýkajú rozhodovacej činnosti súdu (teda vo všeobecnosti sú zo sprístupnenia vylúčené), ale napriek tomu nevzhliadol dôvody (vyplývajúce z čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, resp. z medzinárodnoprávnych dokumentov), pre ktoré je možné vylúčiť prístup verejnosti k nim. Keďže o ustanovení § 11 ods. 1 písm. d) ZSI Ústavný súd SR postupom podľa čl. 125 Ústavy SR nevyslovil nesúlad s čl. 26 ods. 4 Ústavy SR platí, že toto ustanovenie upravuje obmedzenie prístupu k informáciám v súlade s čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Ak žalovaný ako povinná osoba použil dôvod nesprístupnenia informácií podľa § 11 ods. 1 písm. d) ZSI bez toho, aby pri vydaní rozhodnutia posudzoval súlad obmedzenia s čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, postupoval zákonným spôsobom a takýto postup nemôže zakladať nepreskúmateľnosť, nezrozumiteľnosť či nedostatok odôvodnenia rozhodnutia, resp. nesprávne právne posúdenie veci. 16. K námietke nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť, nedostatok dôvodov a nesprávne právne posúdenie v časti, ktorá sa zaoberá zásadou „ius inter facit partes“ žalovaný uviedol, že žalobca pracuje v podanom rozklade s textami rozhodnutí Najvyššieho súdu SR citovanými v prvostupňovom rozhodnutí ako by išlo o text právneho predpisu, pritom majú len presvedčiť o dôvodnosti pri výklade textu právneho predpisu. Žalovaný poukázal i na dôvodovú správu k zák. č. 628/2005 Z.z. ktorú žalobca v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu sp. zn. 8Sži 3/2011 použil, avšak podľa názoru žalovaného nedôvodne keďže ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZSI podľa ktorého rozhodol žalovaný, bolo zmenené zákonom č. 220/2011 Z.z., preto dôvodová správa, ktorú cituje Najvyšší súd SR a na ktorú poukazuje žalobca, sa nevzťahuje k zneniu § 11 ods. 1 písm. d) ZSI účinnému od 01.01.2012, podľa ktorého rozhodoval žalovaný. 17. K námietke porušenia zásady rovnosti pred zákonom, keďže minister spravodlivosti mal poskytnúť verejnosti obdobné informácie, ako žiadal žalobca, žalovaný uviedol, že minister spravodlivosti na tlačovom brífingu poskytol alebo umožnil sprístupnenie stanovísk vlády SR pred ESĽP s tým, uvedené nepovažoval za právne významnú skutočnosť keďže išlo o komunikáciu ministra spravodlivosti s predstaviteľmi médií, ktorá pre rozhodnutie vo veci nie je relevantná. Podstatou vyhlásenia ministra spravodlivosti na tlačovom brífingu neboli texty vyjadrení Slovenskej republiky v konaniach pred ESĽP, ale len časti vyjadrení vo vzťahu k diskutovanej téme. Táto skutočnosť však nemá žiaden vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a nezakladá ani porušenie princípu rovnosti pred zákonom. 18. Keďže napadnutým rozhodnutím či postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, žalobca nebol ukrátený na svojich právach, napadnuté rozhodnutie a postup sú v súlade so zákonom, žalovaný žiadal, aby súd žalobu zamietol. IV. Replika žalobcu. 19. Žalobca doručil súdu repliku zo dňa 02.02.2015, doručená súdu 03.02.2015, v ktorej k vyjadreniu žalovaného uviedol, že informácie, ktoré požadoval od žalovaného sú verejne dostupné v sídle ESĽP už počas prebiehajúceho konania aj na základe čl. 40 ods. 2 Dohovoru, podľa ktorého spisy uložené u tajomníka súdu sú prístupné verejnosti, pokiaľ predseda súdu nerozhodne inak s tým, že čl. 33 Rokovacieho poriadku ESĽP konkretizuje čl. 40 ods. 2 Dohovoru, t.j. podmienky za akých má verejnosť právo na prístup k požadovaným dokumentom. Preto čl. 40 ods. 2 Dohovoru mal dostať prednosť pred § 11 ods. 1 písm. d) ZSI, resp. mal žalovaný ustanovenie ZSI interpretovať ústavne konformným spôsobom. S názorom žalobcu korešponduje stanovisko Verejnej ochrankyne práv o výsledkoch vybavenia podnetu sp. zn. 2833/2013/VOP, ktoré sa týkalo rovnakej právnej otázky (prístupu k dokumentom uložených v súdnych spisoch ESĽP), ktoré vychádzalo tiež zo stanoviska Kancelára ESĽP z 29.10.2014 „V prípade, že zákon o slobode informácií v ustanovení §11 ods. 1 písm. d) umožňuje, aby povinná osoba bez ďalšieho obmedzila sprístupnenie alebo nesprístupnila informáciu, ktoré sa týka rozhodovacej činnosti súdu, vrátane medzinárodných súdnych orgánov, ide v prípade žiadostí o informácie zo spisov ESĽP o právnu úpravu, ktorá poskytuje menší rozsah ústavných práv, než poskytuje Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd. Na základe uvedeného má povinná osoba, v prípade žiadostí o poskytnutie informácií zo spisov, ktoré má k dispozícií, postupovať v súlade s ustanovením čl. 40 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a nie s ustanovením §11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií." Žalobca svoj názor oprel o rozsudok všeobecného súdu vo veci T-93/11 Stichting Corporate Europe Observatory v. Európska komisia. 20. Žalobca zotrval na svojom názore, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s tvrdením žalobcu, podľa ktorého informácie neboli žalobcovi sprístupnené na základe dôvodu, ktorý sa nenachádza v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, s ktorým musí byť § 11 ods. 1 písm. d) ZSI v súlade. K uvedenému tvrdeniu žalobcu sa žalovaný vyjadril až vo vyjadrení k žalobe, preto je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Podľa žalobcu ochrana rozhodovacej činnosti súdov, vrátane medzinárodných súdov, sa nenachádza v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR medzi dôvodmi, v prospech ktorých možno obmedziť právo na informácie, pričom vychádzal z nálezov Ústavného súdu SR II. ÚS 28/96, PL. ÚS 15/98 a PL. ÚS 1/09 (žalovaný nebol oprávnený aplikovať § 11 ods. 1 písm. d) ZSI, pretože je v rozpore s čl. 26 ods. 4 Ústavy SR). 21. S názorom žalovaného k rozsudku ESĽP vo veci Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko žalobca nesúhlasí, pretože predmetný rozsudok sa týkal práva na prístup k ústavnej sťažnosti predloženej maďarskému ústavnému súdu. Neexistuje žiadne rozhodnutie ESĽP, ktoré by intenzitu prieskumu zásahu do práva na informácie diferencovalo podľa použitého legitímneho cieľa. Žalobca opäť zdôraznil, že požadované informácie sú verejne dostupné v sídle ESĽP už počas prebiehajúceho konania, preto záujem na zachovaní autority a nestrannosti súdnej moci neprichádza v tomto prípade do úvahy. V. Rozhodnutie správneho súdu vo veci samej a odvolacie konanie. 22. Krajský súd v Bratislave vo veci rozhodol rozsudkom sp.zn. 6S/166/2013-82 zo dňa 20.02.2015 tak, že žalobu zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Súd svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZSI s dôrazom, že povinná osoba informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov. Pokiaľ oprávnená osoba žiada o sprístupnenie informácií týkajúcich sa rozhodovacej činnosti medzinárodných súdnych orgánov, povinná osoba môže žiadosti vyhovieť, avšak len za predpokladu, že sprístupnenie takejto informácie nezakladajú osobitné predpisy. Povinnosť zverejňovania vnútroštátnych súdnych rozhodnutí upravuje vyhl. č. 482/2011 Z.z. o zverejňovaní súdnych rozhodnutí. Keďže žalovaný nie je súdom ani medzinárodným súdnym orgánom a medzi jeho kompetencie patrí aj zastupovanie Slovenskej republiky na Európskom súde pre ľudské práva a pred Súdnym dvorom Európskej únie, pričom vyjadrenia v určitej veci v rámci plnenia uvedených povinností nemožno stotožniť s rozhodovacou činnosťou súdu, ale ide o výsledok jeho vlastnej činnosti. K pravidlu 33 Rokovacieho poriadku ESĽP správny súd vyslovil názor, že tento je záväzným interným dokumentom ESĽP pri plnení jeho funkcií, pričom pre žalovaného pri posudzovaní žiadosti žalobcu bol záväzný ZSI, vychádzajúc z princípov stanovených Ústavou SR. Keďže požadované informácie sa netýkali konkrétneho rozhodnutia, resp. výsledku konania, nebolo potrebné posudzovať naliehavosť spoločenskej potreby, zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci. Vyjadrenia a úkony žalovaného v predmetnej veci tvorili podklad pre rozhodovaciu činnosť ESĽP, preto ich sprístupnenie je v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) ZSI ako osobitným zákonom vylúčené. 23. Proti predmetnému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, doručené krajskému súdu dňa 31.03.2015, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením pod sp. zn. 6Sžo 92/2015 zo dňa 26.04.2017, v spojení s opravným uznesením pod sp. zn. 6Sžo 92/2015 zo dňa 01.08.2017 tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 6S/166/2013-82 zo dňa 20.02.2015 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 24. Najvyšší súd Slovenskej republiky svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že povinnosťou správneho súdu je preskúmať rozhodnutie správneho orgánu v rozsahu žalobných námietok, o vznesených námietkach rozhodnúť a pokiaľ ich nepovažoval za dôvodné, vysvetliť a vyložiť, z akých dôvodov. Odvolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie krajského súdu je nedostatočné, keďže sa nezaoberá viacerými námietkami žalobcu, najmä aplikáciou čl. 40 ods. 2 Dohovoru, posúdením upovedomenia verejnej ochrankyne práv a stanoviska Kancelára ESĽP na predmetnú vec, ako aj uvádzanou judikatúrou. V ďalšom odvolací súd vytkol správnemu súdu odporujúce tvrdenia, keď na jednej strane Krajský súd tvrdí „Vyjadrenie žalovaného vo veci, v ktorej zastupuje Slovenskú republiku pred medzinárodným súdnym orgánom, nie je prejavom rozhodovacej činnosti ESĽP, je výsledkom jeho vlastnej činnosti.“ a na druhej strane tvrdí „Z obsahu spisu súd dospel k záveru, že požadované informácie súviseli s rozhodovacou činnosťou medzinárodného súdneho orgánu. Vyjadrenia a úkony žalovaného v konkrétnej veci priamo súviseli s činnosťou ESĽP, tvorili podklad pre rozhodovaciu činnosť tohto orgánu a preto ich sprístupnenie je vylúčené.“ V tejto časti nie je odôvodnenie rozsudku správneho súdu jasné, určité, zrozumiteľné a ani presvedčivé. 25. Keďže krajský súd nepreskúmal komplexne žalobcove námietky, podľa názoru odvolacieho súdu postupoval nedôsledne, čím postihol napadnutý rozsudok znakom nepreskúmateľnosti. Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho je preskúmavať vecnú správnosť prvostupňových súdnych rozhodnutí a nie nahrádzať prieskumnú činnosť súdu prvého stupňa, vrátane odôvodňovania rozhodnutia, napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá OSP zrušil bez toho, aby sa zaoberal hmotnoprávnou stránkou odvolania. VI. Návrh žalobcu na prerušenie konania. 26. Žalobca podaním doručeným súdu dňa 14.03.2018 podal návrh na prerušenie konania podľa § 100 ods.1 písm. b) Správneho súdneho poriadku s tým, aby správny súd predložil Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania o súlade § 11 ods. 1 písm. d) ZSI s čl. 26 ods. 4, čl. 13 ods.4 Ústavy SR a s čl. 19 ods.3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „Pakt“). Svoj návrh odôvodnil názorom, podľa ktorého a) ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZSI obmedzuje základné právo na informácie v prospech dôvodu, ktorý nie je uvedený v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a v čl. 19 ods. 3 Paktu, pričom čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a čl. 19 ods. 3 Paktu taxatívne vymedzuje dôvody, v prospech ktorých je možné obmedziť právo na informácie: ochrana rozhodovacej činnosti súdov reflektovaná v ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZSI nepatrí medzi dôvody taxatívne vymedzené v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a čl. 19 ods. 3 Paktu, výlučne v prospech ktorých možno obmedziť právo na informácie, b) ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZSI, najmä jeho časť „vrátane medzinárodných súdnych orgánov“, nie je nevyhnutné na dosiahnutie zamýšľaného cieľa zákonodarcu - ochrany rozhodovacej činnosti medzinárodných súdnych orgánov, pretože pri jazykovom (doslovnom) výklade ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZSI toto ustanovenie obmedzuje všetky informácie týkajúce sa medzinárodných súdnych orgánov bez akejkoľvek proporcionality napriek tomu, že mnohé z informácií týkajúcich sa medzinárodných súdnych orgánov sú verejne dostupné. Žalobca citoval nálezy Ústavného súdu SR sp.zn. PL. ÚS 15/98, sp.zn. PL. ÚS 1/09 a Ústavného súdu ČR sp.zn. PI. ÚS 2/2010, ktoré výslovne potvrdzujú jeho názor, že ZSI nemôže za žiadnych okolností obmedziť základné právo na informácie v prospech iných dôvodov, ako sú uvedené v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. V dôsledku toho, že ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZSI obmedzilo základné právo na informácie z iného dôvodu, ako je uvedený v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR (ochrana práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejný poriadok, ochrana verejného zdravia a mravnosti) a v čl. 19 ods. 3 Paktu, konkrétne z dôvodu ochrany rozhodovacej činnosti súdov vrátane medzinárodných súdnych orgánov, je ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZSI v rozpore s čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a s čl. 19 ods. 3 Paktu. Ďalším dôvodom je ten, že ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZSI nie je nevyhnutné na dosiahnutie zamýšľaného cieľa zákonodarcu - ochrany rozhodovacej činnosti medzinárodných súdnych orgánov. VII. Administratívne konanie. 27. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že elektronicky z adresy jS. dňa 13.03.2013 požiadal žalobca podľa zák.č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám, sprístupnenie žiadosti Slovenskej republiky adresovanej Európskemu súdu pre ľudské práva v Štrasburgu o preskúmanie rozsudku Veľkou komorou vo veci Kormoš v. Slovenská republika, v celom znení, vrátane všetkých príloh, spolu so všetkými vyjadreniami Slovenskej republiky v tomto prípade, v celom znení, vrátane všetkých príloh. Bezodkladne žalovaný vydal rozhodnutie o nesprístupnení informácie pod č. 208/2013-34-I dňa 15.03.2013, ktoré oprel o ust. § 3 ods. 1, § 11 ods. 1 písm. d), § 15 ods. 1, § 18 ods. 2 zák.č. 211/2000 Z.z. s odôvodnením, že požadované informácie sa týkajú rozhodovacej činnosti ESĽP ako medzinárodného súdneho orgánu a vo vzťahu k týmto informáciám stanovuje § 11 ods.1 písm. d) ZSI obmedzenie ich sprístupnenia, resp. ich nesprístupnenie, pokiaľ nejde o informácie, ktoré sa sprístupňujú podľa osobitných predpisov (§ 82a ods. 5 zák. č. 757/2004 Z.z., § 55m ods. 5 zák.č. 153/2001 Z.z.), pričom požadované informácie, takýmito informáciami nie sú. Žalovaný ďalej uviedol, že požadované informácie sú súčasťou súdneho spisu ESĽP a týkajú sa rozhodovacej činnosti ESĽP ako medzinárodného súdneho orgánu (§ 11 ods. 1 písm. d) ZSI) a nespadajú pod výnimku nesprístupnenia uvedenú v §11 ods. 1 písm. d) ZSI. Pojem „rozhodovacia činnosť súdu“ žalovaný oprel o rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sži 1/2011 z 15.12.2011, sp. zn. 3Sži 8/2009 z 18.02.2010. K rozkladu žalobcu podaný žalovanému dňa 09.04.2013, bolo spracované vyjadrenie z 11.04.2013 predložené osobitnej komisii, ktorá na zasadnutí dňa 16.04.2013 navrhla ministrovi spravodlivosti prvostupňové rozhodnutie potvrdiť a rozklad zamietnuť. Následne Minister spravodlivosti SR vydal rozhodnutie pod č. 31094/2013-23-II dňa 23.04.2013 ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdil a rozklad zamietol. VIII. Právne posúdenie žaloby. 28. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 29. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 30. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 31. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 32. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 33. Podľa čl. 26 ods. 1 zák. č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. 34. Podľa čl. 26 ods. 4 zák. č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. 35. Podľa čl. 10 ods. 1 zák. č. 209/1992 Zb. Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí o podpise Českej a Slovenskej Federatívnej republiky Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. 36. Podľa čl. 10 ods. 2 zák. č. 209/1992 Zb. Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí o podpise Českej a Slovenskej Federatívnej republiky Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci. 37. Podľa čl. 40 ods. 2 zák. č. 209/1992 Zb. Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí o podpise Českej a Slovenskej Federatívnej republiky Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, spisy uložené u tajomníka súdu sú prístupné verejnosti, ak predseda súdu nerozhodne inak. 38. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 39. Podľa § 11 ods. 1 písm. d) zák. č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám, povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy. 40. Podľa pravidla 33 ods. 1 Rokovacieho poriadku ESĽP, všetky dokumenty, ktoré Kancelárii predložia strany alebo intervenujúca strana v súvislosti so sťažnosťou, s výnimkou dokumentov predložených v rámci konania o zmieri podľa pravidla 62 sú prístupné verejnosti v súlade s opatreniami určenými tajomníkom, pokiaľ predseda komory z dôvodov uvedených v odseku 2 tohto pravidla, z vlastného podnetu alebo na základe žiadosti niektorej zo strán alebo ktorejkoľvek dotknutej osoby nerozhodne inak. 41. Podľa § 491 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP), ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 42. Podľa § 491 ods. 2 zák. č. 162/2015 Z.z. SSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. 43. Podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP, správny súd konanie uznesením preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania podľa osobitného predpisu. 44. Podľa § 25 SSP, ak tento zákon neustanovuje inak, použijú sa na konanie pred správnym súdom primerane ustanovenia prvej a druhej časti Civilného sporového poriadku okrem ustanovení o intervencii. Ak niektorá otázka nie je riešená ani v Civilnom sporovom poriadku, správny súd postupuje primerane podľa základných princípov konania tak, aby sa naplnil účel správneho súdnictva. 45. Podľa § 162 ods. 3 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení zák. č. 87/2017 Z.z. (ďalej len CSP), o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej. IX. Závery správneho súdu. 46. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného aj prvostupňového správneho orgánu, ktorými nebolo vyhovené žiadosti žalobcu o poskytnutie informácie v zmysle zák. č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý v § 1 upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám a v § 11 vymedzuje obmedzenie práva na slobodný prístup k informáciám, ktoré je medzi stranami sporné v ods. 1 písm. d) ZSI v spojení s čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a to všetko s odvolaním sa na indície rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci pod sp. zn. 6Sžo/92/2015 zo dňa 26.04.2017, v spojení s opravným uznesením pod sp. zn. 6Sžo/92/2015 zo dňa 01.08.2017 uvedené v odseku 23. tohto rozhodnutia. 47. Návrh na prerušenie konania uvedený a odôvodnený v odseku 25. tohto rozhodnutia správny súd zamietol s odkazom na právny názor vyslovený v rozhodnutí NS SR sp.zn. 3Sžo/259/2015 z 24.05.2017 v ktorom sa riešila rovnaká otázka prerušenia konania a postúpenia veci na Ústavný súd SR z dôvodu zaujatia stanoviska. Najvyšší súd SR vyslovil názor, že ak súd konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. (toho času § 100 ods.1 písm. b) SSP) nepreruší, neodníme týmto postupom účastníkovi možnosť konať pred súdom (uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 424/2010 zo 06.10.2010, sp. zn. II. ÚS 418/2010 zo 06.10.2010). V prípade, že krajský súd nepredloží návrh Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska o súlade právnych predpisov, bude jeho povinnosťou vo veci samej vykonať ústavne konformný výklad dotknutej právnej normy v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Zároveň Najvyšší súd SR v svojom rozhodnutí poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 47/96 z 22.07.1996, v ktorom je vyslovený názor k ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. v spojení s čl. 144 ods.2 Ústavy SR, ktorý súdu ukladá prerušiť konanie len v prípade, že sa domnieva, že iný právny predpis odporuje zákonu. Potreba tohto postupu však nie je daná v prípade, že o ústavnosti zákona má pochybnosti účastník nie však prejednávajúci súd. Súd svoje rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania oprel aj o (R 53/1999), podľa ktorého prerušiť konanie a podať návrh na začatie konania pred Ústavným súdom SR podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR možno len vtedy, ak k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore s Ústavou SR, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou (ktorou je Slovenská republika viazaná) dospel súd a nie účastník konania. S poukazom na uvedenú judikatúru, správny súd má zato, že nie je daný dôvod na postup súdu podľa § 100 ods.1 písm. b) SSP, nakoľko v merite veci sa súd bude zaoberať ústavne konformným výkladom ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZSI. 48. K žalobe vo veci samej súd uvádza, že úlohou správneho súdu, v zmysle čl. 142 ods. 1 Ústavy SR je podávať výklad zákonov, resp. právnych noriem nachádzajúcich sa v zákonoch a následná aplikácia zákonov. Ústava SR prostredníctvom práva na informácie vytvára tri skupiny informácií. Prvú predstavujú informácie, ktoré štátne orgány a orgány územnej samosprávy musia predložiť oprávneným osobám. Druhú skupinu tvoria informácie, ktoré štátne orgány a ani iné orgány verejnej moci nemusia predložiť oprávneným osobám, ale musia strpieť prístup k nim. Tretiu skupinu informácií tvoria informácie, ktoré nemožno zverejniť, pretože ide o informácie podliehajúce úprave čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Ústava SR neobmedzuje právo na informácie z hľadiska predmetu tohto práva, teda neustanovuje pozitívny výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môže vyhľadávať, prijímať a rozširovať, ani neurčuje negatívny výpočet informácií, ktoré nemožno vyhľadávať, prijímať a rozširovať. Predmetom práva na informácie môžu byť všetky informácie, pokiaľ nejde o informácie podliehajúce obmedzeniu upravené v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. 49. ZSI v § 1 upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám a obmedzenie práva na slobodný prístup k informáciám zase upravuje § 8 až § 13. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre viackrát zaujal stanovisko, že obsahom základného práva na prijímanie informácií nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa (rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 10/99, sp.zn. II. ÚS 184/03, sp.zn. II. ÚS 514/2010). 50. V merite veci je potrené sa zaoberať otázkou práva na informácie, ktoré je definované v § 3 ods. 1 ZSI, ktorý v súlade s čl. 26 Ústavy SR ustanovuje osobný rozsah práva na informácie, v zmysle ktorého má právo na prístup k informáciám "každý". Z tohto pravidla však existujú výnimky, ktoré síce nepopierajú právo na informácie, ale predpokladajú osobitné vlastnosti žiadateľov a im zodpovedajúci spôsob sprístupnenia informácií. Rovnako je potrebné venovať pozornosť i pojmu "informácia", ktorý v ZSI nie je definovaný, preto treba vychádzať z logického výkladu v synergii so ZSI, únijných aktov, odporúčaní Rady Európy a nemalý význam má aj existujúca judikatúra. Principiálne podľa názoru správneho súdu pod pojem "informácia" možno zaradiť dokumenty a záznamy (zápisnice zo schôdzí, texty schválených dokumentov, materiály predložené na rokovaniach, uznesenia, rozhodnutia, nákresy, obrazové dokumenty, kópie listín s požadovanými informáciami, kópie zo spisov a dokumentácie, správa, údaj a pod.). Keďže výpočet príkladov nie je možný, v praxi treba vychádzať vždy z aktuálnej dostupnej judikatúry ako sú rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sž/16/2004, sp. zn. 1SžoNS/1/2006, sp. zn. 2Sžo/19/2008, sp. zn. 5Sži/4/2010 v ktorých Najvyšší súd SR uviedol, že podľa obsahu slova je informáciou správa, údaj alebo poučenie, ktoré fyzická osoba alebo právnická osoba odovzdáva inej fyzickej alebo právnickej osobe a dovtedy jej nebola známa. Informácia je základom vzájomného vymieňania údajov, ktoré má za cieľ získanie nového poznania. Zo znenia zákona nemožno vyvodiť, že informáciou je aj poskytovanie obsahu spisu alebo rôznych dokumentov a ich kópií o právnych úkonoch (kúpne či iné zmluvy), ktoré sú súhrnom množstva údajov a dojednaní rôznej povahy, požívajúcich rôznu ochranu, voči tretím osobám, ktoré nie sú účastníkmi konania ani subjektmi právnych vzťahov založených uvedenými úkonmi (nie sú zmluvnými stranami). 51. Ďalšou otázkou je pojem „mať k dispozícii“, čo znamená že povinná osoba má povinnosť sprístupniť informáciu ktorú drží a s ktorou pracuje, t.j., že povinná osoba má požadované informácie k dispozícii (§ 3 ods. 1 ZSI), s negatórnym vymedzením obmedzenia sprístupnenia informácie alebo nesprístupnenie informácie (§ 11 ZSI). 52. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca sa domáhal práva na informácie zaručené Ústavou SR, Listou základných práv a slobôd a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so zákonom o slobodnom prístupe k informáciám. Ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZSI upravuje obmedzenie práva na slobodný prístup k informáciám, ktorý je treba na požadovanú informáciu aplikovať, keďže informácia sa týka písomností, ktoré žalovaný zastupujúci Slovenskú republiku predložil ESĽP vo veci Kormoš v. Slovenská republika. Z kontextu žiadosti je nepochybné, že ide o písomnosti žalovaného správneho orgánu zastupujúci Slovenskú republiku v predmetnom konaní pred ESĽP, ktoré predložil pre rozhodovaciu činnosť ESĽP ako medzinárodného súdneho orgánu, preto ich sprístupnenie sa riadi osobitným predpisom. V tejto časti nastupuje Rokovací poriadok ESĽP, ktorý v pravidle 33 ods. 1 upravuje pre situáciu dokumentov, ktoré Kancelárii predložia strany, že sú prístupné verejnosti v súlade s opatreniami určenými tajomníkom, pokiaľ predseda komory z dôvodov uvedených v odseku 2 tohto pravidla, z vlastného podnetu alebo na základe žiadosti niektorej zo strán alebo ktorejkoľvek dotknutej osoby nerozhodne inak. Predmetné pravidlo treba vykladať a aplikovať v spojení s čl. 40 ods.2 Dohovoru, podľa ktorého spisy uložené u tajomníka súdu sú prístupné verejnosti, ak predseda súdu nerozhodne inak. Tu upriamuje súd pozornosť na skutočnosť, že pravidlo 33 ods. 1 Rokovacieho poriadku ESĽP ako i čl. 40 ods.2 Dohovoru hovoria o prístupnosti dokumentov verejnosti, ale neukladajú žalovanému či už ako strane sporu alebo povinnej osobe podľa ZSI dokumenty sprístupniť. Dokumenty sú prístupné verejnosti v sídle ESĽP a z tejto skutočnosti nemožno ani extenzívne vyvodiť záver, že žalovaný ako povinná osoba požadované informácie sprístupní žalobcovi. Žalobca ako občan Európskej únie má právo na sprístupnenie dokumentov v sídle ESĽP podľa Rokovacieho poriadku ESĽP v spojení s Dohovorom. 53. K otázke viazanosti Slovenskej republiky Dohovorom a postavenie Rokovacieho poriadku ESĽP k Slovenskej republike, správny súd v celom rozsahu odkazuje podľa § 140 SSP na právny názor správneho súdu vyslovený v rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 2S/169/2013-148 z 21.02.2018 (týkajúci sa totožných účastníkov konania, v ktorom sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti SR č.31097/2013-23-II zo dňa 23.04.2013, ktorým žalovaný zamietol žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácií, v ktorej požadoval „vo veci Matuschka v. Slovenská republika, zaslanie všetkých vyjadrení Slovenskej republiky, ktoré boli zaslané Európskemu súdu pre ľudské práva (ESĽP) pred vydaním rozsudku v tejto veci, celom znení, vrátane všetkých príloh.“ Súd žalobu zamietol.), v odsekoch 56. a 57. s tým, že Dohovor je pre Slovenskú republiku záväzný a Rokovací poriadok ESĽP je interným predpisom ESĽP a týmto nie je Slovenská republika viazaná (Slovenskej republike neukladá žiadnu povinnosť, teda ani sprístupniť požadované dokumenty). Vzhľadom na už vyslovený právny názor súd podporne odkazuje aj na vyjadrenie tajomníka ESĽP zo dňa 18.12.2013 (č.l. 44), predložený žalobcom, z ktorého vyplýva, že sprístupnenie dokumentov možno realizovať len v súlade s pravidlom 33 Rokovacieho poriadku ESĽP, pričom žiadna povinnosť v tejto súvislosti nie je uložená žiadnej strane, t.j. ani žalovanému. Z uvedeného je možné vyvodiť záver, že čl. 40 ods. 2 Dohovoru ani Rokovací poriadok ESĽP neukladajú povinnosť žalovanému sprístupniť vyjadrenia vo veci Kormoš v. Slovenská republika vedenej na ESĽP, ktoré žalovaný predložil ESĽP. Dohovor v čl. 10 upravuje právo na informácie, ale zároveň v ods.2 pripúšťa obmedzenia ustanovených zákonmi zmluvných strán, čo v prípade Slovenskej republiky v prejednávanej veci je zák.č. 211/2000 Z.z. v ust. § 11 ods. 1 písm. d). 54. Z vyjadrenia verejnej ochrankyne práv z 05.11.2014 (č.l. 45) vyplýva názor, keďže žalovaný priamo uplatnil § 11 ods.1 písm. d) ZSI a nesprístupnil požadované informácie bez toho, aby v prípade názoru, že poskytnutie požadovanej informácie je potrebné odmietnuť s cieľom ochrany morálky, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti, ochrany záujmov mladistvých alebo ochrany súkromného života niektorej z dotknutých strán alebo že poskytnutie informácie mohlo byť na ujmu záujmu o dosiahnutie spravodlivosti, mal sa obrátiť žiadosťou o stanovisko na Prezidenta príslušnej komory ESĽP, porušil základné práva žalobcu na informácie zaručené čl. 26 ods.1 Ústavy SR. K vyjadreniu verejnej ochrankyne práv je súd názoru, že správnemu súdu neprináleží hodnotiť vybavenie podnetu, ktorý verejná ochrankyňa práv vybavila v zmysle kompetencií stanovených zák.č. 564/2001 Z.z. a ktorý ani nie je predmetom súdneho prieskumu. 55. Súd je názoru, že kompetencie žalovaného ako povinnej osoby podľa ZSI v prípade obmedzenia prístupu k informáciám týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov, zákonodarca vymedzil v § 11 ods.1 písm. d) ZSI, pričom žalovanému ako povinnej osobe nie je daná právomoc posudzovať otázky, ktoré sú v kompetencii tajomníka ESĽP podľa pravidla 33 Rokovacieho poriadku ESĽP. Zároveň žiaden právny predpis žalovanému ako povinnej osobe, ani inej osobe ako napr. splnomocnencovi vlády SR, neukladá povinnosť obrátiť sa na tajomníka ESĽP o zaujatie stanoviska vo veci sprístupnenia informácií. Takéto konanie povinnej osoby, podľa názoru súdu, by nebol sprístupnením informácií, ale išlo by o získavanie (vytvorenie) informácií, ktorými nedisponuje, čo nie je úmyslom ani účelom ZSI. 56. Námietku žalobcu, že legitímne očakával, že žalovaný bude aplikovať na jeho žiadosť rozsudok ESĽP vo veci Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko a že rozhodnutie v tejto časti žalovaný nedostatočne odôvodnil, súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Podľa názoru súdu tým, že žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že vo veci Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko neboli informácie sprístupnené z dôvodu, že by sa ich sprístupnením zasiahlo do práv a povesti iných, je nepochybné, že nejde o analogický prípad a preto akékoľvek ďalšie odôvodňovanie neaplikácie predmetného rozhodnutia nemalo vecný význam. 57. Krajský súd v Bratislave s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a právne predpisy dospel k záveru, že správne orgány dostatočne zistili skutkový stav a vec správne právne posúdili. V konaní správnych orgánov sa nevyskytli vady, ktoré by mali negatívny vplyv na zákonnosť ich rozhodnutí, druhostupňový správny orgán sa vysporiadal so všetkými pre posúdenie veci podstatnými námietkami, preto súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. X. Trovy konania. 58. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 168 v spojení s § 175 ods.1 SSP tak, keďže úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si neuplatnil (ide o orgán štátnej správy), preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 59. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).