Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/73/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200501 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1014200501.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, Hodžova 11, Žilina, zastúpený: Škubla & Partneri, s.r.o., advokátska kancelária, Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, v mene ktorej koná Mgr. Martin Škubla, advokát a konateľ, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SLV-OLVS-4-1/2013 zo dňa 22.01.2014, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie pred správnymi orgánmi 1. Dňa 09.05.2012 bola u žalobcu začatá kontrola plnenia povinností ustanovených zákonom č. 297/2008 Z. z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č. 297/2008 Z. z.“ alebo ako „zákon“) za obdobie od 01.01.2009 do 09.05.2012. 2. Žalobca v kontrolovanom období vykonával bankové činnosti, na základe ktorých bol v kontrolovanom období zaradený medzi povinné osoby podľa § 5 písm. a) zákona. Kontrolou bolo zistené, že žalobca vo vzťahu k 11 existujúcim klientom, s ktorými uzatvoril obchodný vzťah pred 01.01.2009, neidentifikoval konečných užívateľov výhod podľa § 10 ods. 1 písm. b) zákona v termíne do 31.12.2009 ustanovenom v § 36 ods. 1 zákona. 3. Na základe výsledkov vykonanej kontroly začalo doručením upovedomenia o začatí správneho konania žalobcovi dňa 10.10.2012 správne konanie vo veci uloženia pokuty. 4. Finančná spravodajská jednotka rozhodnutím č. PPZ-BOK-FP-II-21-009/2012 zo dňa 09.11.2012 uložila žalobcovi podľa § 33 ods. 1 písm. a) a c) zákona pokutu vo výške 3 000,- eur za nesplnenie povinnosti ustanovenej v § 10 ods. 1 písm. b) a § 36 ods. 1 zákona. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca rozklad. 5. Porušenie povinnosti spočívalo v tom, že žalobca bol v kontrolovanom období od 01.01.2009 do 09.05.2012 zaradený medzi povinné osoby podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona a v zákonom ustanovenej lehote do 31.12.2009 vo vzťahu k existujúcim klientom: - Color Centrum SH, s.r.o., IČO: 36 526 517, Partizánska 38, Topoľčianky, - DEA FIN, s.r.o., IČO: 36 403 741, Hálkova 3, Žilina, - Doming, spol. s r.o., IČO: 31 649 971, Škultétyho 3, Košice - Staré mesto, - ForPress NITRIANSKE TLAČIARNE, s.r.o., IČO: 36 562 611, Potravinárska 6, Nitra (do 25.01.2012 ForPress, s.r.o.), - GEOEX, s.r.o., IČO: 31 594 212, Kukučínova 5, Banská Bystrica, - HERMAN STEEL, s.r.o., IČO: 36 229 954, Novozámocká 104, Nitra, - INOMA COMP, s.r.o., IČO: 31 612 261, Partizánska 244, Liptovský Hrádok, - Intech Slovakia, s.r.o., IČO: 35 698 616, Vilová 2, Bratislava - Petržalka, - IZOLEX BAU, s.r.o., IČO: 31 721 770, Garbiarska 16, Košice - Staré mesto, - J.S.T. plus, s.r.o., IČO: 36 551 961, Mudroňova 2, Topoľčany, - Keraming, a.s., IČO: 31 431 968, Jesenského 3839, Trenčín (ďalej aj ako „existujúci klienti“) nevykonal základnú starostlivosť, keď v závislosti od rizika legalizácie neidentifikoval konečného užívateľa výhod aj napriek tomu, že pri uvedených klientoch boli hromadne vyhodnotené riziká legalizácie a financovania terorizmu podľa bodu 12.1.3 pokynu žalobcu č. POK 36/2005/ver.11 s názvom „Výber, akceptácia a identifikácia klienta“ a následne im bola centrálou určená stredná kategória rizika. 6. Žalovaný rozhodnutím č. SLV-OLVS-4/2013 zo dňa 18.02.2013 rozklad žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 7. Žalobca podal dňa 22.04.2013 žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SLV-OLVS-4/2013 zo dňa 18.02.2013, o ktorej rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 5S/98/2013-43 zo dňa 12.11.2013 tak, že rozhodnutie žalovaného č. SLV-OLVS-4/2013 zo dňa 18.02.2013 zrušil podľa § 250j ods. 3 O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Dôvodom pre zrušenie uvedeného rozhodnutia bolo, že žalovaný v stanovenej lehote a ani ku dňu vyhlásenia rozsudku nedoručil súdu vyjadrenie k žalobe a ani administratívny spis ako podklad pre súdne preskúmanie napadnutých rozhodnutí oboch stupňov. 8. Žalovaný na základe uvedeného rozsudku opätovne preskúmal rozkladom napadnuté prvostupňové rozhodnutie SJFP č. PPZ-BOK-FP-II-21-009/2012 zo dňa 09.11.2012, ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu. Nakoľko nezistil dôvod na zmenu alebo zrušenie prvostupňového rozhodnutia, napadnutým rozhodnutím č. SLV-OLVS-4-1/2013 zo dňa 22.01.2014 rozklad žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. II. Žaloba 9. Žalobou osobne doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 28.03.2014 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SLV-OLVS-4-1/2013 zo dňa 22.01.2014 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým bol zamietnutý rozklad žalobcu a bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, spravodajskej jednotky Finančnej polície (ďalej aj ako „Finančná spravodajská jednotka“ alebo aj ako „SJFP“) č. PPZ-BOK-FP-II-21-009/2012 zo dňa 09.11.2012, ktorým bola žalobcovi uložená podľa § 33 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 297/2008 Z. z. pokuta vo výške 3 000,- eur za nesplnenie povinnosti ustanovenej v § 10 ods. 1 písm. b) s poukazom na § 36 ods. 1 zákona. 10. Žalobca vyjadril dôvody, pre ktoré považoval napadnuté rozhodnutia ako aj postup správnych orgánov oboch stupňov za nezákonné v bodoch 4.1 až 4.12 žaloby. 11. Bod 4.1 „Nezákonnosť rozhodnutí pre ich nepreskúmateľnosť v časti výroku“: Žalobca namietal, že výrok rozhodnutia SJFP aj napadnutého rozhodnutia nie je formulovaný „bezchybne“ v zmysle zaužívanej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 2 Sžo 106/2007 zo dňa 13.03.2008); tvrdil, že tieto výroky sú nepreskúmateľné a nezákonné. Z výroku rozhodnutia SJFP vyplýva, že žalobcovi bola uložená pokuta podľa § 33 ods. 1 písm. a) zákona, ale aj podľa § 33 ods. 1 písm. c), teda podľa dvoch nezávislých, avšak vzájomne sa vylučujúcich ustanovení zákona. SJFP uložila žalobcovi pokutu za údajné porušenie povinnosti podľa § 10 ods. 1 písm. b) s poukazom na § 36 ods. 1 zákona za nevykonanie základnej starostlivosti v zákonom stanovenej lehote do 31.12.2009 tým, že v závislosti od rizika legalizácie neidentifikoval konečného užívateľa výhod. Sankcionovaním žalobcu podľa dvoch na sebe nezávislých zákonných ustanovení sa akoby žalobca dopustil porušenia dvoch rôznych povinností. Z oboch rozhodnutí je podľa žalobcu zrejmé, že správne orgány nemali vyriešenú otázku, ktorá zákonom stanovená povinnosť mala byť z jeho strany porušená. 12. Žalobca poukázal na to, že podľa upovedomenia sa správne konanie viedlo pre porušenie povinnosti podľa § 36 ods. 1 zákona, spočívajúce v nesplnení povinnosti uvedenej v § 10 ods. 1 zákona, ale rozhodnutím SJFP bola pokuta uložená za porušenie § 10 ods. 1 písm. b) zákona s poukazom na § 36 ods. 1 zákona (teda naopak). V oboch rozhodnutiach sa síce porušenie povinnosti podľa § 10 ods. 1 písm. b) zákona spája s § 36 ods. 1 zákona, ale výkladom príslušnej časti výroku nie je možné dospieť k záveru, či mal žalobca porušiť aj toto ustanovenie, alebo či zmyslom uvedenia tohto ustanovenia je iba poukázanie na jeho prepojenosť s ustanovením, ktoré mal žalobca porušiť. Podľa názoru žalobcu v rozhodnutí SJFP absentuje odôvodnenie, prečo SJFP dospela k záveru, že žalobca porušil povinnosť podľa § 10 ods. 1 písm. b) zákona a nie povinnosť, pre ktorú sa viedlo prvostupňové správne konanie a kontrola, t. j. povinnosť podľa § 36 ods. 1 zákona. Žalobca ďalej poukázal na to, že ustanovenia § 33 ods. 1 písm. a) a písm. c) zákona sa navzájom vylučujú, lebo podľa písm. c) je možné sankcionovať len porušenie povinností, ktoré nie je možné subsumovať inter alia pod písm. a). To znamená, že § 33 ods. 1 písm. a) zákona sa aplikuje subsidiárne k § 33 ods. 1 písm. c) zákona. Žalobca opätovne zdôraznil, že SJFP mu za jeden skutok uložila pokutu podľa vzájomne sa vylučujúcich zákonných ustanovení. 13. Zároveň žalobca namietal, že z rozhodnutia SJFP jednoznačne nevyplýva, že by mal porušiť dve povinnosti. Ani žalovaný rozhodujúci o rozklade nevedel jeho preskúmaním dospieť k jednoznačnému záveru, porušenia ktorej zákonnej povinnosti sa mal žalobca dopustiť. Túto skutočnosť žalovaný potvrdil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia tým, že žalobca síce porušil § 10 ods. 1 písm. b) zákona, napriek tomu vo výroku uvádza, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie SJFP o tom, že žalobca porušil dve zákonom stanovené povinnosti a to podľa § 10 ods. 1 písm. b) s poukazom na § 36 ods. 1 zákona. Tento „poukaz“ žalovaný na str. 3 ods. 5 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia spresňuje tak, že SJFP mala podľa výroku prvostupňového rozhodnutia uložiť pokutu za „nesplnenie povinnosti ustanovenej v § 10 ods. 1 písm. b) a § 36 ods. 1 zákona“. Ak ide o porušenie dvoch povinností, žalobca mal za to, že žalovaný mal konkretizovať, akými skutkami sa tak stalo, či uložená pokuta predstavuje súhrnnú pokutu za porušenie dvoch povinností a mal uviesť, aká výška pokuty sa ukladá za ktorý skutok a svoju správnu úvahu odôvodniť. 14. Žalobca uviedol, že riadne vymedzenie zákonnej povinnosti je nevyhnutným predpokladom pre konštatovanie, že došlo k jej porušeniu. Rovnako aj riadne vymedzenie druhu a výšky sankcie za toto porušenie je nevyhnutným predpokladom pre jej uloženie v súlade so zákonom. Tento právny záver musí vyplývať z výroku rozhodnutí, čo v danom prípade nevyplýva, a preto obe rozhodnutia podľa žalobcu trpia takou vadou, pre ktorú musia byť zrušené. 15. Podľa názoru žalobcu je rozhodnutie nepreskúmateľné, pretože vo výroku absentuje miestne, časové a vecné vymedzenie skutku. 16. K absencii miestneho vymedzenia skutku žalobca uviedol, že z výroku prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že k spáchaniu skutku malo dôjsť v sídle žalobcu. Spáchanie správneho deliktu viaže SJFP s klientmi žalobcu, ktorí nemajú vedené účty v sídle banky, ale výlučne na jej pobočkách, o čom bola SJFP informovaná počas kontroly, pričom ani počas kontroly, ani počas správneho konania správne orgány nedokazovali, či k splneniu vytýkanej povinnosti nedošlo zo strany príslušnej pobočky banky, v ktorej sa vedie účet klienta. SJFP nijakým spôsobom nepreverila skutočnosť uvádzanú žalobcom, že plnenie povinností podľa zákona je riadne zaznamenávaná v elektronickom informačnom systéme. SJFP vyvodila záver o porušení povinnosti bez toho, aby mala preukázané, či bolo splnenie povinnosti žalobcu možné overiť z elektronického informačného systému. Žalobca ďalej vyjadril nesúhlas so žalovaným, ktorý si ustanovenie § 10 ods. 1 písm. b) zákona vykladá tak, že nemá povinnosť dokazovať, ale že len povinná osoba nesie dôkazné bremeno v zmysle „dokážte nám, že ste neporušili zákon“. Takýto prístup je podľa žalobcu v rozpore so zákonom, nakoľko správny orgán by v takomto prípade mal vyžadovať od povinnej osoby preukázanie negatívnej skutočnosti, čo odporuje zásadám logiky. SJFP mala zdôvodniť, na základe akých vykonaných dôkazov dospela k záveru o údajnom porušení zákonnej povinnosti/ zákonných povinností v sídle banky a nie v jej pobočkách. 17. K absencii časového vymedzenia skutku žalobca uviedol, že výrok prvostupňového rozhodnutia síce obsahuje časový údaj o nesplnení si povinnosti v zákonom stanovenej lehote do 31.12.2009, avšak nie údaj, kedy malo dôjsť k porušeniu povinnosti. Časový údaj v oboch rozhodnutiach vymedzuje len prechodné obdobie po nadobudnutí účinnosti zákona, dokedy mal žalobca zosúladiť jeho dovtedajšiu činnosť s novým predpisom. Stav do 31.12.2009, kedy by žalobca nemal zosúladený skutkový stav so zákonnými povinnosťami, nie je porušením povinnosti, nakoľko takýto stav je expressis verbis zákonom aprobovaný. Vymedzenie lehoty do 31.12.2009 teda nemôže byť riadnym časovým vymedzením výroku oboch rozhodnutí, ktorých účelom malo byť vymedzenie presného momentu začatia údajného porušovania zákonom stanovenej povinnosti a časového úseku, po ktorý mal žalobca údajne porušovať túto povinnosť. Podľa názoru žalobcu nie je splnená podmienka časového vymedzenia skutku tým, že správny orgán vo výroku konštatuje, do akého dátumu mala banka určitým spôsobom v zmysle prechodného ustanovenia postupovať, pretože to nie je časové, ale skutkové vymedzenie v prvostupňovom rozhodnutí. Túto vadu neodstránil ani žalovaný v napadnutom rozhodnutí bez ohľadu na to, že v závere odôvodnenia uviedol, že protiprávny stav mal trvať od 01.01.2010 do 09.05.2012, keďže riadne časové vymedzenie má byť obsiahnuté vo výroku a nie v odôvodnení rozhodnutia. Žalobca uviedol, že riadne časové vymedzenie skutku je nevyhnutné vo vzťahu k § 33 ods. 3 zákona, podľa ktorého sa pokuta ukladá aj vzhľadom na dĺžku trvania protiprávneho stavu. V prípade absencie časového vymedzenia skutku vo výroku rozhodnutia nie je možné rozhodnutie preskúmať v rozsahu, ako sa správny orgán pri určovaní výšky pokuty s dĺžkou trvania protiprávneho stavu vysporiadal. 18. Pokiaľ ide o absenciu vecného vymedzenia skutku, žalobca namietal, že z výroku prvostupňového rozhodnutia inter alia vyplýva, že SJFP dospela k záveru, pre ktorý má za dôvodné uloženie pokuty za to, že žalobca napriek interne vyhodnotenému riziku legalizácie a financovania terorizmu konal v rozpore so zákonom. SJFP údajné deliktuálne konanie žalobcu odvodzuje nie zo zákona, ale z interného predpisu žalobcu. V tejto súvislosti žalobca poukázal na prvostupňové rozhodnutie, v ktorom SJFP uvádza: „Zistené porušenie vyplynulo z nesplnenia povinnosti stanovenej v bode 12.1.3 pokynu č. POK 36/2005/ver.11 s názvom „Výber, akceptácia a identifikácia klienta“, ktorého účinnosť bola do 20.07.2009. (...)“ Po prvé, podľa názoru žalobcu žalovaný v odôvodnení nesprávne vyvodzuje, že z výroku a odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia je jednoznačne zrejmé, že sankcia mu bola uložená za nesplnenie zákonnej povinnosti, keďže je nejasné, porušenie ktorej zákonnej povinnosti správny orgán sankcionuje. Po druhé, žalovaný potvrdil, že porušenie povinnosti žalobcom sa odvíja primárne od údajného porušenia interného predpisu. Takýto výklad vedie žalobcu k záveru, že podľa správnych orgánov sú interné predpisy žalobcu ako povinnej osoby nadradené nad zákon, a preto rozhodnutie vychádzajúce z takéhoto výkladu musí byť nesprávne. Ďalej vyjadril názor, že bolo povinnosťou SJFP skúmať, či žalobca porušil zákonom stanovenú povinnosť bez toho, aby porušenie vyvodzovala zo súladu/nesúladu postupu s interným predpisom banky, lebo práva a povinnosti je možné v zmysle čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR ukladať aj právnickým osobám len zákonom alebo na základe zákona. Ani extenzívnym výkladom nie je možné dospieť k záveru, že „na základe zákona“ sa má vykladať tak, že je na povinnej osobe, ako široko si stanoví hranice svojich povinností. 19. Podľa žalobcu je nepochopiteľné, že žalovaný pri argumentácii v časti, v ktorej sa vysporiadava s jeho námietkou vo vzťahu ku klientovi Keraming, a.s., ktorý bol zaradený do stredného rizikového stupňa omylom, už žalovaný nevyvodzoval porušenie povinnosti z porušenia interného predpisu žalobcu. Ďalej žalobca citoval tvrdenie žalovaného, ktorý sa vyjadril, že nesprávne zatriedenie klienta je internou záležitosťou žalobcu a nemá vplyv na rozhodnutie. Žalobca považoval za logicky a právne nesprávne právne posúdenie veci, v zmysle ktorého chybné zaradenie klienta do stredného rizikového stupňa (údajne v rozpore s interným predpisom) nie je porušením interného predpisu ani zákona, avšak nevykonanie inej povinnosti špecifikovanej interným predpisom už porušením tohto predpisu a zákona je. Nezdôvodnením takéhoto záveru správne orgány zaťažili obe rozhodnutia vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov. V tejto súvislosti žalobca vyslovil názor, že takéto vady nemožno konvalidovať doložením dodatočného vysvetlenia dôvodov vedúcich SJFP k vydaniu prvostupňového rozhodnutia. Takýmto postupom správnych orgánov sa zasiahlo do práva žalobcu na spravodlivé konanie pre správnym orgánom. 20. Bod 4.2 „Nesprávne právne posúdenie“: Žalobca namietal, že charakter § 10 ods. 1 písm. b) zákona spočíva len vo vymedzení obsahu pojmu „základná starostlivosť“ zákonodarcom, pričom konkrétne plnenie a uloženie zákonom ustanovenej povinnosti je určené inými ustanoveniami tohto zákona, ktoré toto ustanovenie vykonávajú. Z uvedeného dôvodu mal za to, že nemohol porušiť § 10 ods. 1 zákona, keďže sa ním neukladá žiadna povinnosť. 21. Bod 4.3 „Nedostatočné zistenie skutkového stavu“: Podľa žalobcu je nesporné, že správne orgány nepostupovali v súlade so zákonom, keďže si zákon vykladajú tak, že nie správny orgán, ale žalobca niesol v konaní dôkazné bremeno. Zastal názor, že nie je povinnosťou žalobcu ako posudzovanej osoby sa vyviniť z konania, ktoré je mu kladené za vinu, ale je úlohou SJFP riadne zistiť skutkový stav a správne ho vyhodnotiť a žalobcovi preukázať prípadné porušenie zákonných povinností, čo SJFP neurobila. Žalobca opätovne poukázal na to, že počas kontroly namietal, že splnenie jeho povinností vo vzťahu k existujúcim klientom je možné vyvodiť z jeho elektronického informačného systému, čím sa SJFP odmietla zaoberať a žalovaný to tiež nevzal do úvahy. Žalobca citoval § 3 ods. 1, § 32 ods. 1, § 46 správneho poriadku a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/21-22/2011 týkajúci sa trestania správnych deliktov, ktoré podlieha rovnakému režimu ako trestné činy. Ďalej namietal, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaný iba skopíroval z rozhodnutia o rozklade zo dňa 18.02.2013, teda nepreskúmal vec znova, svoje závery dostatočne nezdôvodnil a nevysporiadal sa so všetkými námietkami žalobcu tak, ako mu túto povinnosť určil Krajský súd v Bratislave v rozsudku č. k. 5S/98/2013-43 zo dňa 12.11.2013. Žalobca mal za to, že žalovaný nielenže nedoplnil dokazovanie ani len v rozsahu, na ktorý ho žalobca upozornil v rozklade zo dňa 18.02.2013, ale navyše v celom správnom konaní nebolo vykonané žiadne relevantné dokazovanie, pretože správne orgány oboch stupňov vychádzali len zo záverov kontroly, pričom tieto závery formalisticky brali ako jediný dôkaz slúžiaci ako podklad pre rozhodnutie. 22. Bod 4.4 „Nevykonané dokazovanie v správnom konaní“: V súvislosti s námietkou nevykonania dokazovania v správnom konaní žalobca citoval § 33 ods. 5 zákona č. 297/2008 Z. z., § 32 ods. 1 a 2, § 33 ods. 1 správneho poriadku. Namietal, že rozhodnutia oboch stupňov nevychádzajú z vykonaného dokazovania, nakoľko v správnom konaní nebolo vôbec vykonané relevantné dokazovanie. Aj napriek tomu, že správny poriadok stanovuje výnimky, kedy nie je potrebné vykonať dokazovanie, v danom prípade tieto predpoklady neboli splnené. Už z kontroly vyplynuli skutočnosti, ktoré nejednoznačne odôvodňovali závery SJFP uvedené v prvostupňovom rozhodnutí a ani žalovaný sa námietkami žalobcu nezaoberal. Aj z konštatovania žalovaného v napadnutom rozhodnutí, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané na základe dôkazov získaných počas kontroly, vyplýva, že žalovaný nevykonal žiadne dokazovanie. 23. Bod 4.5 „Nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie porušenia povinnosti Banky vo vzťahu ku Klientom“: Žalobca konkretizoval argumenty, prečo prvostupňové rozhodnutie vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia. Uviedol, že skutočnosť, že do 31.12.2009 aj vo vzťahu k existujúcim klientom splnil základnú starostlivosť, vrátane povinnosti v závislosti od rizika legalizácie a financovania terorizmu zisťovať aj konečného užívateľa výhod vyjadrenú v § 36 ods. 1 zákona, potvrdzuje najmä to, že SJFP nevyhodnotila kontrolované automatizované systémy používané žalobcom (do 31.03.2012 ERASE a neskôr DS AML) ako nedostatočné, ani ako nevyhovujúce. V rámci týchto automatizovaných systémov boli v rozhodnom čase pravidelne monitorované údaje o spoločníkoch existujúcich klientov, ako aj informácie o oblasti ich podnikania. Vo vzťahu k týmto klientom si SJFP mohla kontrolované skutočnosti overiť zo systému ERASE, do ktorého jej bolo umožnené nahliadnuť. SJFP z tohto elektronického systému overovala len údaje k plneniu povinností podľa § 14 zákona. Taktiež žalobca poukázal na výpis z obchodného registra prvých 10 klientov, ktoré sú spoločnosťami s ručením obmedzeným, ktoré vlastnia fyzické osoby po celú dobu svojej existencie. O všetkých týchto klientoch má žalobca dostatočné informácie, nakoľko ide o dlhoročných klientov. Ani z vykonanej kontroly nevyplynulo, že by žalobca tieto subjekty posudzoval v rozpore so zákonom. Naopak, aj vo vzťahu k týmto klientom v prípadoch, kedy bol žalobca povinný príslušnú operáciu nahlásiť ako neobvyklú, si túto svoju zákonnú povinnosť splnil. Ku klientovi Keraming, a.s. žalobca uviedol, že ho už od roku 2009 mal vyhodnoteného ako klienta s nízkym rizikom legalizácie príjmu z trestnej činnosti a jeho zaradenie medzi klientov so stredným rizikom bolo len chybou spôsobenou zlyhaním ľudského faktora, z čoho je nesprávne vyvodzovať porušenie povinnosti. Bolo povinnosťou SJFP vyhodnotiť zistené skutočnosti podľa objektívne stanovených kritérií, či sú alebo nie sú splnené povinnosti podľa zákona. Žalobca uviedol, že ak došlo k administratívnej chybe, potom odvíjať porušenie povinnosti žalobcu len z neplnenia povinnosti vo vzťahu k zjavne omylom zatriedenému klientovi do nesprávnej rizikovej kategórie, nie je správna aplikácia zákona. Aj keď je zatriedenie klientov do rizikových skupín internou záležitosťou banky, o to viac je povinnosťou SJFP skúmať nie to, či je zatriedenie správne, ale či sú splnené povinnosti podľa zákona v závislosti od objektívneho stupňa rizika klienta a nie od subjektívneho zatriedenia klientov bankou. Žalobca mal za to, že SJFP neskúmala objektívny stav a interpretovala zákon nesprávne tým, že sa spoliehala výlučne na subjektívne zaradenie klientov do rizikových skupín zo strany banky. 24. Bod 4.6 „Porušenie povinnosti zo strany SJFP podľa § 57 ods. 2 správneho poriadku“: Žalobca namietal, že SJFP si nesplnila povinnosť ustanovenú v § 57 ods. 2 správneho poriadku, nakoľko mu nedoručila upovedomenie o predložení administratívneho spisu žalovanému, čím porušila jeho práva. 25. Bod 4.7 „Porušenie povinnosti zo strany žalovaného podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku“: Žalobca citujúc § 33 ods. 2 správneho poriadku namietal, že žalovaný mu pred vydaním napadnutého rozhodnutia neumožnil riadne sa oboznámiť s podkladmi a vyjadriť sa k nim a rovnako mu neumožnil vyjadriť sa k tzv. predkladacej správe SJFP. Žalobca nemal do podania žaloby žiadne informácie o účasti na zasadnutí a zložení rozkladovej komisie, keďže mu ich žalovaný neposkytol. 26. Bod 4.8 „Nepreskúmateľnosť Rozhodnutí v časti uloženej pokuty“: Žalobca namietal aj nepreskúmateľnosť oboch rozhodnutí v časti týkajúcej sa uloženej pokuty pre nedostatok dôvodov, nakoľko v dôsledku neurčenia výšky pokuty za každé z porušení, naopak, určenie jednej výšky pokuty za údajné porušenie dvoch zákonných ustanovení, bez akéhokoľvek odôvodnenia takéhoto postupu, sú obe rozhodnutia nezákonné. K tejto námietke uviedol, že nakoľko mu pokuta bola uložená na základe dvoch rozličných a vzájomne sa vylučujúcich ustanovení (§ 33 ods. 1 písm. a) a c) zákona), nie je možné určiť, ktoré porušenia správne orgány vyhodnotili ako najzávažnejšie, na základe ktorého ustanovenia a v akej výške podľa tohto ustanovenia mu bola za každé jedno porušenie uložená pokuta, čím sa stáva rozhodnutie nepreskúmateľné a stráca funkciu individuálnej aj generálnej prevencie. 27. Bod 4.9 „Nedostatočne odôvodnená výška pokuty“: Žalobca tiež namietal zdôvodnenie výšky pokuty spočívajúce v tom, že SJFP uviedla, že pri určovaní výšky pokuty podľa § 33 ods. 1 písm. a) a c) zákona vychádzala z § 33 ods. 3 zákona. Toto zdôvodnenie považoval žalobca za nespĺňajúce zákonom požadovanú podmienku pre ukladanie sankcie podľa § 33 ods. 3 zákona, pretože závažnosť protiprávneho plnenia nie je možné paušalizovať tým, že je daná už len samotným faktom, že je sankcionovateľné pokutou, pretože závažnosť protiprávneho konania je nevyhnutné individualizovať vo vzťahu na konkrétny prípad, za ktorý sa ukladá sankcia. Ďalej uviedol, že SJFP výšku uloženej pokuty v prvostupňovom rozhodnutí a ani žalovaný v napadnutom rozhodnutí vôbec nezdôvodnili tak vo vzťahu k dĺžke, následkom údajného protiprávneho konania žalobcu, ako ani v časti opakovaného neplnenia povinnosti. To znamená, že obe rozhodnutia neobsahujú odôvodnenie správne úvahy vedúcej k uloženiu predmetnej pokuty žalobcovi v danej výške. 28. Bod 4.10 „Rozhodnutie o rozklade 2 - činnosť rozkladovej komisie“: Žalobca poukázal tiež na to, že v zmysle uznesenia vlády SR č. 12111/2002 týkajúceho sa zriaďovania a činnosti osobitných (rozkladových) komisií, osobitnú rozkladovú komisiu zriaďuje minister ako svoj stály odborný orgán na prípravu návrhov rozhodnutí ministra o rozkladoch podaných v správnom konaní vo veciach, o ktorých rozhodlo ministerstvo. Funkciu tejto komisie v rámci ministerstva vnútra plní osobitná komisia ministra vnútra na prípravu návrhov rozhodnutí ministra vnútra. Žalobca vyjadril pochybnosť, či si rozkladová komisia splnila svoju povinnosť, keďže z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný vychádzal najmä z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, čo potvrdzuje aj Zápisnica zo zasadnutia rozkladovej komisie zo dňa 14.01.2014. Vzhľadom na absenciu prezenčnej listiny v administratívnom spise nie je vôbec zrejmé, ktorí členovia komisie boli prítomní na zasadnutí rozkladovej komisie, či boli splnené požiadavky na zloženie komisie pri rozhodovaní o rozklade, t. j. obmedzenie, v zmysle ktorého členom komisie nemôže byť zamestnanec na útvare ministerstva, ktorého rozhodnutia komisia preskúmava, ako aj obmedzenie ohľadom počtu členov komisie, ktorí sú zamestnancami ministerstva, ako aj minimálne požiadavky na počet členov, ktorých musí byť najmenej 5, či bola komisia pri rozhodovaní uznášania schopná, či nebolo rozhodnutie komisie zaťažené vadou z dôvodu neprítomnosti členov komisie, ktorí by mali byť vylúčení z prejednávania veci. Navyše, z administratívneho spisu vôbec nevyplýva, v akom počte hlasov a na základe akých podkladov bol prijatý návrh komisie. Žalobca zdôraznil, že prerokovanie veci rozkladovou komisiou nemá byť len formálne, ale má napomôcť objektivite rozhodovania. 29. Bod 4.11 „Nesprávne právne posúdenie zo strany SJFP a žalovaného ohľadom žiadosti žalobcu pre zastavenie konania podľa § 30 ods. 1 písm. h) správneho poriadku“: Žalobca namietal, že vo vyjadrení počas prvostupňového konania požiadal SJFP o zastavenie správneho konania podľa § 30 ods. 1 písm. h) správneho poriadku. Zastával názor, že neporušil svoje zákonné povinnosti, pre ktoré mu bola prvostupňovým rozhodnutím v spojení s napadnutým rozhodnutím uložená pokuta, z čoho vyplýva, že dôvod na začatie konania o uložení pokuty nikdy nenastal a SJFP bola povinná konanie zastaviť. 30. Bod 4.12 „Ďalšie nedostatky správneho konania“: Žalobca vytýkal nedostatky administratívneho spisu, v ktorom chýba upovedomenie žalobcu o predložení rozkladu spolu s výsledkami doplneného konania a spisovým materiálom na rozhodnutie žalovanému podľa § 57 ods. 2 správneho poriadku. V administratívnom spise sa nenachádza ani zápisnica z rokovania rozkladovej komisie, čo podľa žalobcu predstavuje porušenie povinnosti riadne viesť administratívny spis. 31. Záverom žalobca namietal absenciu písomného oznámenia o ukončení kontroly. Vymedzenie okamihu skončenia kontroly môže mať podľa žalobcu vplyv napríklad na plynutie prekluzívnej lehoty určenej pre ukladanie sankcií podľa zákona a neurčitosť skončenia kontroly narúša ústavný princíp právnej istoty. V zmysle poverenia na vykonanie kontroly boli zamestnanci SJFP poverení na vykonanie kontroly ohľadom plnenia povinností podľa zákona u žalobcu ako povinnej osoby v čase od 09.05.2012 do dňa doručenia písomného oznámenia o ukončení kontroly. Písomné oznámenie o ukončení kontroly žalobcovi doručené nebolo. Žalobca obdržal od SJFP list - oboznámenie s kontrolnými zisteniami zo dňa 09.07.2012, avšak uvedený dokument uvádza len deň začiatku vykonávanej kontroly. Zo žiadneho dokumentu SJFP nevyplýva skutočnosť, že by SJFP doručila žalobcovi písomné oznámenie o ukončení kontroly. Uvedená skutočnosť je nielen v rozpore s postupom uvedeným v samotnom poverení na vykonanie kontroly, ale podľa žalobcu aj so štandardným postupom pri výkone kontroly. Žalobca vyjadril pochybnosť, či správny orgán mohol vychádzať v správnom konaní z kontroly, ktorá nebola riadne skončená. II. Vyjadrenie žalovaného 32. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným Krajskému súdu v Bratislave dňa 19.05.2014, zotrval na svojich právnych záveroch a žalobu žiadal zamietnuť. 33. V prvom rade poukázal na chronologický postup v predmetnej veci. K bodu 4. - žalobcom namietanej nezákonnosti napadnutých rozhodnutí a postupu a k bodu č. 4.1 - namietanej nezákonnosti pre ich nepreskúmateľnosť uviedol, že pokutoval žalobcu za to, že neidentifikoval konečného užívateľa výhod v období do 31.12.2009. V tejto súvislosti citoval § 36 ods. 1, § 10 ods. 1 písm. b) a § 10 ods. 4 zákona konštatujúc, že povinná osoba pri kontrole v sídle žalobcu nevedela preukázať vo vzťahu k 11 existujúcim klientom zisťovanie konečného užívateľa výhod tak, ako to ukladá § 10 ods. 1 písm. b) zákona. Žalovaný tiež poukázal na to, že z výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia SJFP vyplýva, že žalobcovi bola uložená pokuta vo výške 3 000,- eur podľa § 33 ods. 1 písm. a) a c) zákona a zároveň citoval časti výroku, v ktorých sa nachádza časové aj vecné vymedzenie skutku. Uviedol, že zákon č. 297/2008 Z. z. ukladá povinnej osobe povinnosť určiť rozsah starostlivosti vo vzťahu ku klientovi primerane s ohľadom na riziko legalizácie alebo financovania terorizmu, na základe ktorého má povinná osoba povinnosť vykonávať príslušný druh starostlivosti vo vzťahu ku klientovi. Príslušný rizikový stupeň určuje povinná osoba každému klientovi internými predpismi. V prípade, že povinná osoba nepostupuje vo vzťahu k starostlivosti o klienta v súlade s vlastnými internými predpismi, porušuje povinnosti vyplývajúce zo zákona č. 297/2008 Z. z.. 34. K námietkam žalobcu uvedeným v bodoch 4.2, 4.3, 4.4 a 4.5 žalovaný uviedol, že prvostupňový správny orgán nemal povinnosť vykonať ďalšie dokazovanie, pretože dôkazmi získanými kontrolou presne a úplne zistil skutočný stav veci a neexistovali sporné skutočnosti vo vzťahu k predmetu vedeného správneho konania. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci a bolo vydané v súlade s § 46 správneho poriadku. Počas kontroly žalobca predložil dokumenty preukazujúce vykonávanie starostlivosti vo vzťahu ku klientom, z ktorých bolo zistené, že pri 11 klientoch zaradených v strednom riziku žalobca ku dňu kontroly nepreukázal zisťovanie konečného užívateľa výhod v listinnej ani elektronickej podobe. Nakoľko zástupcovia žalobcu v závere záznamu zo začatia kontroly zo dňa 06.06.2012 prehlásili, že predložili všetky dokumenty preukazujúce plnenie povinnosti vyplývajúcich zo zákona, správny orgán nepovažoval za potrebné vykonať ďalšie dokazovanie. 35. K námietke žalobcu o nesplnení si povinnosti prvostupňovým správnym orgánom doručiť upovedomenie o predložení správneho spisu odvolaciemu orgánu žalovaný uviedol, že toto upovedomenie bolo žalobcovi doručené dňa 25.01.2013. 36. V súvislosti s námietkami žalobcu uvedenými v bodoch 4.7 a 4.8 žalovaný poznamenal, že o uložení sankcie rozhodoval s prihliadnutím na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách a zároveň poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo 163/2010 zo dňa 02.06.2011, v zmysle ktorého ukladanie pokút za správne delikty sa uskutočňuje v rámci úvahy správneho orgánu (diskrečná právomoc). 37. K námietke žalobcu uvedenej v bode 4.9 týkajúcej sa nedostatočne odôvodnenej výšky pokuty žalovaný uviedol, že SJFP prihliadala na všetky skutočnosti vyžadované zákonom a tiež na to, že žalobca zistený protiprávny stav odstránil. 38. Čo sa týka námietky uvedenej v bode 4.11, žalovaný poukázal na to, že skutočnosti uvedené žalobcom v rozklade nezakladajú dôvod na zrušenie prvostupňového rozhodnutia. Správny orgán nemôže akceptovať žiadosť žalobcu na zastavenie správneho konania z dôvodu odpadnutia dôvodu konania začatého na podnet správneho orgánu, keďže v prípade porušenia povinnosti ustanovenej v § 36 ods. 1 zákona bola lehota na jej splnenie do 31.12.2009. Porušenie uvedenej povinnosti bolo zistené po 09.05.2012, a teda do tohto dátumu protiprávny stav trval. 39. Žalovaný k námietkam žalobcu uvedeným v bode 4.12 uviedol, že upovedomenie o odstúpení administratívneho spisu žalovanému bolo spracované po jeho postúpení, a preto neobsahovalo doručenku o prevzatí žalobcom. Na záver poukázal na čl. 2 bodu 6 písm. m) pokynu č. 1/2012 zo dňa 26.03.2012 vydaného riaditeľom Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia policajného zboru, určujúceho povinnosť zaslať povinnej osobe upovedomenie o začatí správneho konania v prípade zistenia správneho deliktu. Žalovaný mal za to, že pri kontrole žalobcu postupoval podľa tohto pokynu. IV. Konanie pred správnym a kasačným súdom 40. Rozsudkom č. k. 2S/73/2014-60 zo dňa 10.06.2015 Krajský súd v Bratislave žalobu zamietol a žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR uznesením č. k. 5Sžo/256/2015-123 zo dňa 19.10.2017 tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia Najvyšší súd SR vytkol nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu z dôvodu, že sa správny súd nevyjadril k všetkým relevantným žalobným námietkam, konkrétne k otázke možného zániku trestnosti predmetného skutku z dôvodu uplynutia subjektívnej lehoty na rozhodnutie vo veci podľa § 33 ods. 4 zákona č. 297/2008 Z.z.. V. Relevantné právne predpisy 41. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 42. Podľa§ 10 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z.z. základná starostlivosť povinnej osoby vo vzťahu ku klientovi zahŕňa a) identifikáciu klienta a overenie jeho identifikácie, b) v závislosti od rizika legalizácie alebo financovania terorizmu identifikácia konečného užívateľa výhod a prijatie primeraných opatrení na overenie jeho identifikácie, vrátane opatrení na zistenie vlastníckej štruktúry a riadiacej štruktúry klienta, ktorý je právnickou osobou alebo združením majetku, c) získanie informácií o účele a plánovanej povahe obchodného vzťahu, d) vykonávanie priebežného monitorovania obchodného vzťahu, vrátane preskúmania konkrétnych obchodov vykonaných počas trvania obchodného vzťahu na účel zistenia, či vykonávané obchody sú v súlade s poznatkami povinnej osoby o klientovi, jeho podnikateľskom profile a prehľade možných rizík spojených s klientom, a v závislosti od rizika legalizácie alebo financovania terorizmu zisťovanie pôvodu finančných prostriedkov a zabezpečenie aktualizácie dokumentov, údajov alebo informácií, ktoré má povinná osoba k dispozícii o klientovi. 43. Podľa§ 10 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z.z. povinná osoba je povinná vykonať základnú starostlivosť vo vzťahu ku klientovi a) pri uzatváraní obchodného vzťahu, b) pri vykonaní príležitostného obchodu mimo obchodného vzťahu v hodnote najmenej 15 000 EUR, pričom nezáleží na tom, či je obchod vykonaný jednotlivo alebo ako viaceré na seba nadväzujúce obchody, ktoré sú alebo môžu byť prepojené, c) ak je podozrenie, že klient pripravuje alebo vykonáva neobvyklú obchodnú operáciu bez ohľadu na hodnotu obchodu, d) pri pochybnostiach o pravdivosti alebo úplnosti predtým získaných identifikačných údajov o klientovi, alebo e) ak ide o výplatu zostatku zrušeného vkladu na doručiteľa. 44. Podľa§ 10 ods. 4 zákona č. 297/2008 Z.z. povinná osoba určí rozsah starostlivosti vo vzťahu ku klientovi primerane s ohľadom na riziko legalizácie alebo financovania terorizmu. Riziko legalizácie alebo financovania terorizmu na účely tohto zákona posudzuje povinná osoba v závislosti od klienta, druhu obchodu, obchodného vzťahu alebo konkrétneho obchodu. Povinná osoba je povinná pri kontrole preukázať, že rozsah starostlivosti, ktorú vykonala vo vzťahu ku klientovi, je primeraný v závislosti od rizika legalizácie alebo financovania terorizmu. 45. Podľa§ 20 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z.z. povinná osoba je povinná písomne vypracovať a aktualizovať program vlastnej činnosti zameranej proti legalizácii a financovaniu terorizmu (ďalej len "program") v štátnom jazyku. Povinná osoba je povinná aktualizovať program v súvislosti so zmenou predmetu činnosti povinnej osoby. 46. Podľa§ 20 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z.z. program musí obsahovať a) prehľad foriem neobvyklých obchodných operácií podľa predmetu činnosti povinnej osoby, b) spôsob vykonávania starostlivosti vo vzťahu ku klientovi, c) spôsob hodnotenia a riadenia rizík podľa § 10 ods. 4. 47. Podľa § 36 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z.z. povinná osoba vykoná základnú starostlivosť podľa § 10 a zvýšenú starostlivosť podľa § 12 aj vo vzťahu k existujúcim klientom v závislosti od rizika legalizácie alebo financovania terorizmu do 31. decembra 2009. 48. Podľa § 33 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z.z. finančná spravodajská jednotka uloží právnickej osobe a fyzickej osobe - podnikateľovi pokutu do a) 165 969 eur, ktorá nesplní alebo poruší niektorú z povinností ustanovenú týmto zákonom v § 10 ods. 1 až 4, 6 až 11, § 11 ods. 3, § 12, § 14 až 17 a § 20, b) 99 581 eur, ktorá nesplní alebo poruší niektorú z povinností ustanovenú týmto zákonom v § 18 ods. 1, § 19 ods. 2 až 4, § 21, § 24 ods. 1 až 4, § 30 ods. 1 a 2, c) do 66 387 eur, ktorá nesplní alebo poruší povinnosť ustanovenú týmto zákonom, ak nie je uvedená v písmenách a) alebo b). 49. Podľa § 33 ods. 3 zákona č. 297/2008 Z.z. pri určovaní výšky pokuty finančná spravodajská jednotka prihliada na závažnosť, dĺžku trvania a následky protiprávneho konania a prípadne opakované neplnenie alebo porušovanie povinností ustanovených týmto zákonom alebo na jeho základe. 50. Podľa § 33 ods. 4 zákona č. 297/2008 Z.z. Pokutu podľa odseku 1 alebo 2 možno uložiť do jedného roka odo dňa, keď porušenie povinnosti finančná spravodajská jednotka zistila, najneskôr do piatich rokov odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo. VI. Právne posúdenie 51. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe správnych žalôb zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Súd v intenciách žalobných dôvodov musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na také konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. 52. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu je v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 53. Kasačný súd vo svojom vyššie opísanom uznesení, ktorým zrušil prvostupňový rozsudok č. k. 2S/73/2014-60 zo dňa 10.06.2015 a vec mu vrátil na ďalšie konanie vytkol správnemu súdu v podstate len ten nedostatok, že sa nevyjadril k žalobcom namietanému zániku trestnosti predmetného skutku z dôvodu uplynutia subjektívnej lehoty na rozhodnutie vo veci podľa § 33 ods. 4 zákona č. 297/2008 Z.z.. 54. Ako uviedol právny zástupca na pojednávaní pred súdom dňa 21.02.2018 podľa jeho mienky začala správnemu orgánu subjektívna lehota na uloženie sankcie žalobcovi plynúť v súlade s § 33 ods. 4 zákona č. 297/2008 Z.z. odo dňa 01.05.2012, kedy správny orgán disponoval všetkými skutkovými zisteniami a nič mu nebránilo vo vydaní rozhodnutia. 55. K tomuto tvrdeniu žalobcu súd uvádza, že nemožno súhlasiť s tvrdením, že správny orgán sa o skutku, ktorý je správnym deliktom dozvie v deň, kedy mu predloží kontrolovaný subjekt podklady ku kontrole. Je len logické, že správny orgán sa s predloženými podkladmi musí najskôr oboznámiť, overiť hodnovernosť všetky tvrdenia a zistenia a predovšetkým posúdiť všetky právne významné skutočnosti z hľadiska ich dôkaznej hodnoty a ich právnej kvalifikácie. Nemôže byť automaticky dňom zistenia porušenia právnych predpisov považovaný ten deň, kedy správny orgán získal podklady pre rozhodnutie. V deň, kedy sú správnemu orgánu predložené doklady síce môže tento nadobudnúť podozrenie, že sa kontrolovaný mohol dopustiť správneho deliktu, avšak samotné podozrenie nemožno stotožňovať so zistením porušenia ako ho predpokladá napríklad aj § 33 ods. 4 zákona č. 297/2008 Z.z.. Slovné spojenie „zistiť porušenie“ treba vykladať tak, že ide o časový moment, kedy správny orgán získal vedomosť o preukázanom porušení právneho predpisu, ktoré je konkrétnym správnym deliktom. Za takýto deň z objektívneho hľadiska možno považovať deň, kedy sa správny orgán oboznámil zo všetkými zisteniami potrebnými pre riadne posúdenie veci. Takýmto dňom podľa názoru správneho súdu bol v súdenej veci až 09.07.2012, kedy prvostupňový správny orgán informoval žalobcu o kontrolných zisteniach a až odo tohto dátumu možno počítať subjektívnu prekluzívnu lehotu na rozhodnutie § 33 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z.z. 56. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že prvostupňové konanie začalo dňa 10.10.2012 a vyústilo v rozhodnutie vo veci, ktoré bolo správnym orgánom vydané dňa 09.11.2012. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný dňa 18.02.2013. Žalobca napadol rozhodnutie žalovaného žalobou na súde, ktorá bola doručená dňa 22.04.2013. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 5S 98/2013-43 zo dňa 12.11.2013 rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na samostatné konanie. 57. V čase vyššie uvedeného súdneho konania a následného konania správneho orgánu (žalovaného) po právoplatnosti rozsudku súdu bol platný účinný Občiansky súdny poriadok, ktorý bol neskôr nahradený Správnym súdnym poriadkom. 58. Podľa § 246d O.s.p. účinnom v čase pre posúdenie veci ak osobitný zákon upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty určuje lehoty pre zánik zodpovednosti, prípadne pre výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania podľa tejto časti neplynú. Obdobne to platí o lehotách pre zánik práva vo veciach daní, poplatkov a odvodov, ktoré sú príjmami štátneho rozpočtu, verejných fondov, rozpočtov obcí, miest a vyšších územných celkov. 59. Podľa § 250j ods. 4 tretia veta O.s.p. účinnom v čase pre posúdenie veci ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, lehota na rozhodnutie správneho orgánu v ďalšom konaní začne plynúť až po doručení všetkých spisov správneho orgánu pripojených k prejednávanej veci. 60. Od momentu podania žaloby lehoty určujúce zánik zodpovednosti za správny delikt formulované § 33 ods. 4 zákona č. 297/2008 Z.z. neplynuli a začali plynúť až doručením všetkých spisov správneho orgánu pripojených k prejednávanej veci. V danom prípade bol administratívny spis vrátený žalovanému dňa 27.02.2014, pričom žalovaný vydal žalobou napadnuté rozhodnutie nadväzujúce na rozsudok č.k. 5S 98/2013-43 zo dňa 12.11.2013 ešte pred doručením administratívneho spisu. Z uvedeného mal súd za preukázané, že žalovaný vydal rozhodnutie napadnuté žalobou v rámci zákonnej (subjektívnej prekluzívnej lehoty) určenej § 33 ods. 4 zákona č. 297/2008 Z.z. a námietka žalobcu o zániku jeho trestnosti v súdenej veci bola nedôvodná. 61. Pokiaľ ide o ostatné námietky žalobcu uvedené v žalobe, k týmto kasačný súd nezaujal stanovisko, preto súd naďalej zotrváva na svojom pôvodnom právnom názore uvedenom v rozsudku č. k. 2S/73/2014-60 zo dňa 10.06.2015 a pre úplnosť uvádza odôvodnenie svojho rozhodnutia aj k ostatným námietkam žalobcu: 62. Dňa 01.09.2008 nadobudol účinnosť zákon č. 297/2008 Z.z., z ktorého pre žalobcu ako banku (povinná osoba v zmysle § 5 ods. 1 písm. a/ zákona) vyplynula povinnosť vykonať do 31.12.2009 základnú starostlivosť podľa § 10 zákona, resp. zvýšenú starostlivosť podľa § 12 zákona, aj vo vzťahu k existujúcim klientom, v závislosti od rizika legalizácie alebo financovania terorizmu (§ 36 ods. 1 zákona). Druh a rozsah starostlivosti vo vzťahu ku klientovi so zreteľom na riziko legalizácie alebo financovania terorizmu podľa zákona určuje povinná osoba v závislosti od klienta, druhu obchodného vzťahu alebo konkrétneho obchodu. Pravidlá hodnotenia a riadenia rizík a vykonávania starostlivosti povinná osoba vymedzuje v programe vlastnej činnosti, ktorý musí podľa zákona písomne vypracovať a aktualizovať. Pokiaľ povinná osoba po vyhodnotení spomenutých rizík na základe programu vlastnej činnosti určí druh a rozsah starostlivosti voči klientovi, má zo zákona povinnosť túto starostlivosť vykonávať, pričom pri prípadnej kontrole musí preukázať, že rozsah starostlivosti, ktorú vykonala vo vzťahu ku klientovi, je primeraný v závislosti od rizika legalizácie alebo financovania terorizmu. 63. V prejednávanej veci orgány finančnej polície kontrolou začatou u žalobcu dňa 09.05.2012 zistili, že u 11 klientov, u ktorých žalobca na základe programu vlastnej činnosti určil stredný rizikový stupeň, nevykonal predpísaný druh starostlivosti v zákonom stanovenom rozsahu, konkrétne v rámci základnej starostlivosti neidentifikoval konečného užívateľa výhod vykonávaných finančných operácií. 64. Nevykonanie základnej starostlivosti v zákonom stanovenom rozsahu vo vzťahu k existujúcim klientom, ktorým žalobca priradil stredný stupeň rizika, je nielen porušením interného predpisu žalobcu, ale i zákona. Zákon totiž v záujme dosiahnutia jeho účelu ukladá banke vykonávať vo vzťahu ku konkrétnemu klientovi takú starostlivosť, ktorá je primeraná riziku legalizácie alebo financovania terorizmu, pričom vyhodnotenie konkrétnych rizík a z toho vyplývajúce určenie druhu starostlivosti ponecháva na povinnú osobu. Primeranosť vykonávanej starostlivosti voči konkrétnym klientom sú orgány finančnej polície oprávnené u povinnej osoby kontrolovať a preverovať. Keďže žalobca bol sankcionovaný za to, že si nesplnil zákonnú povinnosť vykonávať príslušnú starostlivosť vo vzťahu ku klientom na základe vlastného vyhodnotenia rizík legalizácie alebo financovania terorizmu, nie je pre založenie zodpovednosti za porušenie tejto povinnosti právne významné, či niektorý z klientov bol do skupiny klientov so stredným rizikom zaradený omylom. Takéto zaradenie je totiž výlučne v kompetencii banky, ktorá je na jeho základe povinná plniť si povinnosti vymedzené zákonom pre daný typ starostlivosti. Určením interných pravidiel pre spôsob hodnotenia a riadenia rizík a vykonávania starostlivosti vo vzťahu ku klientovi teda banka na seba na základe zákona preberá povinnosti, ktorých minimálny rozsah definuje právna norma, a zároveň nesie zodpovednosť za ich dodržiavanie. 65. Pokiaľ ide o námietky žalobcu týkajúce sa nezrozumiteľnosti výroku napadnutého rozhodnutia, je súd toho názoru, že skutok, ktorým bola naplnená skutková podstata správneho deliktu, bol vymedzený jednoznačným a nezameniteľným spôsobom a po právnej stránke bol správne kvalifikovaný. Žalobca bol od začatia správneho konania informovaný o tom, akým konaním mal byť spáchaný správny delikt, pričom toto konanie bolo dostatočne identifikované, najmä okruhom klientov, vo vzťahu ku ktorým došlo k porušeniu povinnosti, ďalej označením interného predpisu, na základe ktorého žalobca určil týmto klientom strednú kategóriu rizika, definovaním povinnosti, ktorú žalobca zanedbal a údajom o tom, dokedy si mal túto povinnosť voči existujúcim klientom splniť. V prvej vete odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa uvádza aj obdobie, za ktoré bola kontrola u žalobcu vykonaná, ktoré je zároveň obdobím trvania žalobcovho protiprávneho konania. Pokiaľ ide o namietané nedostatočné vymedzenie miesta spáchania skutku, je súd toho názoru, že kategóriu rizika u vyššie označených 11 klientov určil žalobca centrálne na základe programu vlastnej činnosti a pokiaľ z toho vyplývajúcu starostlivosť voči klientom nevykonal, nie je pre miestne vymedzenie protiprávneho konania relevantné, v ktorej pobočke žalobcu malo týchto 11 klientov vedené účty. 66. Z obsahu spisu vyplýva, že správne konanie bolo voči žalobcovi začaté pre porušenie § 36 ods. 1 zákona, teda ustanovenia, ktoré ukladá banke povinnosť vykonať do 31.12.2009 príslušnú starostlivosť aj vo vzťahu k existujúcim klientom. Toto ustanovenie odkazuje aj na § 10, ktorý okrem iného vymedzuje obsah základnej starostlivosti (ods. 1 písm. a/ až d/), pričom z okruhu povinností zahŕňajúcich základnú starostlivosť sa žalobcovi kládlo za vinu nevykonávanie identifikácie konečného užívateľa výhod v závislosti od rizika legalizácie alebo financovania terorizmu (písm. b/). Ustanovenie § 36 ods. 1 je preto pri uplatňovaní deliktuálnej zodpovednosti za nevykonanie základnej starostlivosti nevyhnutné vykladať v nadväznosti na § 10 ods. 1 zákona, ktorý definuje, čo základná starostlivosť povinnej osoby vo vzťahu ku klientovi zahŕňa. Z legislatívno-technického hľadiska ustanovenie § 10 ods. 1 zákona neukladá žiadnu povinnosť a preto ho možno v rámci správneho trestania použiť len v spojitosti s takou normou, ktorá stanovuje jej adresátovi príkaz alebo zákaz. Takouto normou bol v prejednávanej veci § 36 ods. 1 zákona. 67. Z napadnutého rozhodnutia podľa názoru súdu jednoznačne vyplýva, že žalobca bol sankcionovaný za nesplnenie jednej povinnosti ustanovenej v § 36 ods. 1 v spojitosti s § 10 ods. 1 písm. b/, spočívajúcej v nevykonaní základnej starostlivosti voči klientom špecifikovaným vo výroku rozhodnutia, keď v závislosti od rizika legalizácie neidentifikoval konečného užívateľa výhod. 68. Je pravdou, že za uvedený skutok mala byť žalobcovi uložená sankcia podľa § 33 ods. 1 písm. c/ zákona, pretože porušenie povinnosti podľa § 36 ods. 1 nie je uvedené v písm. a/ ani b/ § 33 ods. 1 zákona. Žalovaný uviedol vo výroku napadnutého rozhodnutia ako právny dôvod uloženia sankcie aj písm. a/ § 33, zjavne preto, že podľa tohto ustanovenia možno sankcionovať porušenie alebo nesplnenie niektorej z povinností ustanovenej zákonom v § 10 ods. 1 až 4 zákona. Ako však bolo uvedené vyššie, ustanovenie § 10 ods. 1 žiadnu povinnosť neukladá, definuje len obsah základnej starostlivosti. Možno preto konštatovať, že žalovaný postupoval nesprávne, keď žalobcovi uložil sankciu aj podľa písm. a/ § 33 ods. 1 zákona. Riadil sa ale textom zákona, ktorý sa z naznačených dôvodov javí ako neprehľadný a zmätočný. Krajský súd je však toho názoru, že hoci žalobcovi mala byť za jeden skutok uložená sankcia len podľa § 33 ods. 1 písm. c/ zákona, nemožno konštatovať, že by výrok napadnutého rozhodnutia mal za následok jeho nezákonnosť, ktorá by ukracovala žalobcu na jeho právach, keďže skutok i jeho právna kvalifikácia boli vo výroku uvedené jasne a uložená sankcia je na dolnej hranici zákonnej sadzby ustanovenej v § 33 ods. 1 písm. c/ zákona. Z uvedených dôvodov nemohol súd súhlasiť so žalobcom, že by napadnuté rozhodnutie pripúšťalo relevantné pochybnosti o tom, akú zákonnú povinnosť žalobca porušil, resp. či došlo k porušeniu jednej alebo dvoch zákonných povinností. 69. K námietkam týkajúcim sa nedostatočne zisteného skutkového stavu a nevykonaného dokazovania súd uvádza, že správny orgán pri kontrole vychádzal aj z podkladov predložených žalobcom, ktorý bol so všetkými kontrolnými zisteniami oboznámený, mal možnosť sa k nim vyjadriť a uplatniť svoje pripomienky a návrhy. Pokiaľ žalobca tvrdí, že základnú starostlivosť vo vzťahu k vyššie označeným klientom v období predchádzajúcom kontrole vykonával a identifikoval konečného užívateľa výhod, mohol a mal o tom predložiť dôkazy v prvostupňovom či odvolacom konaní. Ak by z automatizovaných systémov používaných žalobcov v rozhodnej dobe vyplývali údaje, ktoré by potvrdzovali splnenie povinnosti podľa § 36 ods. 1 zákona vo vzťahu k predmetným klientom, nič nebránilo žalobcovi vhodnou formou tieto údaje žalovanému sprístupniť. Žalobca tak neurobil a po oboznámení sa s kontrolnými zisteniami tieto nespochybňoval. Žalovaný preto nemal dôvod vykonávať ďalšie dokazovanie na preukázanie skutočností vyplývajúcich z vykonanej kontroly, ktoré v správnom konaní neboli relevantným spôsobom zo strany žalobcu spochybnené. 70. Pokiaľ ide o namietané nesplnenie povinnosti podľa § 57 ods. 2 Správneho poriadku, súd z administratívneho spisu zistil, že upovedomenie o predložení spisového materiálu spolu s rozkladom proti prvostupňovému rozhodnutiu druhostupňovému orgánu bolo žalobcovi oznámené dňa 25.01.2013. Nemožno súhlasiť ani s tvrdením žalobcu, že mu pred vydaním napadnutého rozhodnutia nebolo umožnené riadne sa oboznámiť s jeho podkladmi a vyjadriť sa k nim, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že zástupcom žalobcu bolo opakovane umožnené nahliadnuť do spisu. Je treba tiež pripomenúť, že skutkový stav veci sa od vydania prvostupňového rozhodnutia až do jeho potvrdenia napadnutým rozhodnutím nijako nezmenil. Pokiaľ ide o predkladaciu správu SJFP, táto je takisto súčasťou administratívneho spisu, do ktorého bolo umožnené zástupcom žalobcu nahliadnuť a preto k žiadnej ujme na právach žalobcu v tejto súvislosti dôjsť nemohlo. 71. Za dôvodné považoval súd žalobné námietky týkajúce sa činnosti rozkladovej komisie ministra vnútra SR. Je však toho názoru, že vytýkané nedostatky nemohli nijako ukrátiť žalobcu na jeho právach, pretože napadnuté rozhodnutie sa svojim obsahom prakticky zhoduje s predchádzajúcim rozhodnutím ministra vnútra SR v prejednávanej veci, ktoré bolo z procesných dôvodov zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S 98/2013-43 zo dňa 12.11.2013. Súd tiež prihliadol na skutočnosť, že stanoviskom rozkladovej komisie nie je minister ako vedúci ústredného orgánu štátnej správy pri rozhodovaní o rozklade viazaný. Námietku o nesprávnom právnom posúdení žiadosti žalobcu o zastavenie konania podľa § 30 ods. 1 písm. h/ Správneho poriadku považoval súd za právne bezvýznamnú, pretože dostatočnou odpoveďou na ňu bolo vydanie preskúmavaných rozhodnutí, z ktorých je zrejmé, prečo odstránenie kontrolou zistených nedostatkov nemohlo mať za následok odpadnutie predmetu konania, ako aj to, akým spôsobom bolo toto počínanie žalobcu v konaní vzaté do úvahy. Pokiaľ ide o nedoručenie oznámenia o ukončení kontroly žalobcovi, takáto povinnosť správnemu orgánu zo zákona nevyplýva, na viac z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že kontrola bola fakticky ukončená oboznámením žalobcu s jej výsledkami a následným začatím správneho konania o uložení pokuty za kontrolou zistené nedostatky. 72. Námietky žalobcu týkajúce sa odôvodnenia výšky uloženej pokuty považoval súd za čiastočne opodstatnené, nakoľko žalovaný sa vyčerpávajúcim spôsobom nevysporiadal so všetkými zákonnými kritériami pre uváženie výšky sankcie v zmysle § 33 ods. 3 zákona. V podstate sa stotožnil so zdôvodnením výšky sankcie uvedeným v prvostupňovom rozhodnutí, spomenul len dĺžku trvania protiprávneho konania od 01.01.2010 do 09.05.2012. Správny orgán prvého stupňa vyhodnotil závažnosť protiprávneho konania tak, že poukázal na zmenu vlastníckej štruktúry u žalobcu a na skutočnosť, že zistené nedostatky vznikli v období pred vstupom majoritného akcionára do spoločnosti, ktorý zistené nedostatky odstránil a prijal opatrenia na ich elimináciu v budúcnosti. Z uvedeného možno vyvodiť, že závažnosť skutku ani jeho následky nepovažoval za významné. Pri rozhodovaní o výške pokuty mal na zreteli aj to, aby pokuta mala sankčný, nie však likvidačný efekt a pôsobila preventívne tak z hľadiska individuálneho, ako aj generálneho. S ohľadom na to, že pokuta bola uložená pri dolnej hranici zákonom stanovenej sadzby, zodpovedá nižšej závažnosti a nie významným následkom dva a pol roka trvajúceho protiprávneho konania, považoval súd takéto odôvodnenie výšky uloženej pokuty za prijateľné a nevidel dôvod na to, aby sa za daných okolností napadnuté rozhodnutie formálne zrušilo len za účelom doplnenia zdôvodnenia výšky pokuty. 73. Vzhľadom na uvedené dospel Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci k záveru, že napadnuté rozhodnutie i postup, ktorý vydaniu predchádzal, boli z hľadiska vymedzených žalobných dôvodov v súlade so zákonom. Nakoľko námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, súd v súlade s § 190 SSP žalobu zamietol. 74. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 a § 168 SSP, žalobca nebol v konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov konania a u úspešného žalovaného správny súd nezistil dôvod na priznanie náhrady trov konania podľa § 168 SSP. 75. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).