Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/47/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200316 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Krišková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1015200316.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Kriškovej a členov senátu JUDr. Otílie Belavej a JUDr. Dáši Filovej, v právnej veci žalobcov: X. V.. Z.. S. Q., W.D.D. X, XXX XX H., 2. V.. Z.. Y.na Q., W.D.D. X, XXX XX H., obaja zastúpení: JUDr. Peter Vačok, advokát, Vazovova 9/ A, 811 07 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky, Námestie slobody 6, 810 05 Bratislava, za účasti: 1. V.. C. Y., F. G. X, XXX XX H., 2. V.. Z. Y., F.I. G. X, XXX XX H., 3. Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne námestie 1, 814 99 Bratislava, 4. D. Y., M.Á. XX, XXX XX H., 5. Krajská prokuratúra Bratislava, Vajnorská 47, 812 56 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 205/2014, č. 27524/2014/D220-SLP/74660-M zo dňa 23.12.2014, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 205/2014, č. 27524/2014/D220- SLP/74660-M zo dňa 23.12.2014, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. 17442/2014/ B622-SV/50172 zo dňa 03.09.2014 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcom voči žalovanému právo na úplnu náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie a rozhodnutia správnych orgánov 1. Z pripojeného administratívneho súd zistil, že dňa 24.01.2012 vykonala Mestská časť Bratislava-Staré Mesto (ďalej aj ako „stavebný úrad“) štátny stavebný dohľad na mieste stavby - Bytový dom - H.R., H. na pozemku registra „C” parc. č. XXX/XX kat. územie G. I., H., m.č. H.-G. I., (dalej aj ako „stavba” alebo „bytový dom”). Počas tohto stavebného dohľadu stavebný úrad zistil, že stavebníci (žalobcovia) uskutočňujú stavbu bytového domu v rozpore s projektovou dokumentáciou overenou v stavebnom konaní, podľa ktorej bola stavba právoplatne povolená stavebným povolením č. 1258/33227/2010/URS/ Skr-G/65 zo dňa 27.07.2010. Išlo o nasledovné rozdiely: - zmena vo výškovom umiestnení stavby, zvýšenie stavby o 2,5 m, - dispozičné zmeny - úpravy jednotlivých podlaží súvisiace so zmenou počtu bytov z 5-tich bytov na 4 byty, - zmeny výšok a tvarov otvorov v plných stenách fasád, svetlých výšok jednotlivých podlaží a technického vybavenia, súvisiace so zmenou výškového umiestnenia stavby a dispozičnými zmenami, - vytvorenie strešných svetlíkov a v severnej časti strechy v miestach, kde je strecha dvojplášťová, vytvorenie terasy pre umiestnenie zariadení vzduchotechniky, - čiasotočné úpravy vnútorných inštalácií bez zmien v bodoch napojenia a kapacity prípojok vonkajších inžinierskych sietí. 2. Na základe zistení opísaných v predchádzajúcom bode stavebný úrad z úradnej povinnosti začal konanie o zmene rozostavanej stavby podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej len „stavebný zákon”) uskutočnenej bez stavebného povolenia, pričom postupoval podľa ustanovení § 88a ods. 1 stavebného zákona upravujúcich konanie o dodatočnom povolení stavby. V oznámení o začatí konania o predmetnej nepovolenej zmene rozostavanej stavby zo dňa 04.04.2012 č. 2094/1488/2012/STA/Skr-K/54 stavebný úrad vyzval vlastníkov predmetnej stavby, ktorí boli súčasne aj jej stavebníkmi (žalobcovia), aby predložili predpísané doklady o tom, že dodatočné povolenie zmien stavby voči projektu overenému v stavebnom konaní nie je v rozpore s verejnými záujmami chránenými stavebným zákonom, najmä s cieľmi a zámermi územného plánovania a osobitnými predpismi. Zároveň boli stavebníci vyzvaní na doplnenie žiadosti zo dňa 20.02.2012 o dodatočné povolenie predmetnej zmeny rozostavanej stavby všetkými náležitosťami a prílohami určenými podľa § 58 ods. 1 a 2 stavebného zákona. Uvedenú žiadosť zo dňa 20.02.2012 stavebný úrad posúdil ako podnet na začatie správneho konania o dodatočnom povolení stavby, ktoré bolo zároveň prerušené z dôvodu určenia lehoty na predložene predpísaných údajov a dokladov. 3. Dňa 12.07.2012 doručili stavebníci stavebnému úradu podanie zo dňa 09.07.2012, ktorého prílohu tvorila projektová dokumentácia pre dodatočné povolenie stavby - zmena pred dokončením z 04/2012 vypracovaná ateliérom FISCHER, s.r.o. Súčasťou tejto dokumentácie bol aj projekt Riešenie požiarnej bezpečnosti spracovaný 12/2011 špecialistom požiarnej ochrany a odsúhlasený stanoviskom ORHZZ v Bratislave č. ORHZ-Ba2-4398/2011 zo dňa 30.12.2011, ako príslušným dotknutým orgánom z hľadiska protipožiarnej bezpečnosti predmetnej zmeny rozostavanej stavby. Ďalej súčasťou uvedenej dokumentácie bolo Posúdenie dennej osvetlenosti a preslnenia zmeny rozostavanej stavby spracované v 04/2012 V.. B. C., X.., O.P.EXPERT, s.r.o., zo záveru ktorého vyplýva, že denné osvetlenie kaviarne je v súlade s platnými hygienickými predpismi a navrhované riešenie bytov z hľadiska denného osvetlenia obytných miestností je v súlade s ustanoveniami STN 73 0580-2 Denné osvetlenie budov, časť 2-Denné osvetlenie budov na bývanie a všetky 4 byty budú preslnené v súlade s požiadavkou STN 73 4301 Budovy na bývanie. Okrem uvedeného bola súčasťou podania stavebníkov aj dokumentácia preukazujúca stav rozostavanosti stavby, zrealizované konštrukcie - stav ku dňu 04.04.2012, ďalej záväzné stanovisko Krajského pamiatkového úradu Bratislava (ďalej aj ako „KPÚ BA“) č. BA-10/1727-2/7310/FER zo dňa 09.12.2010 k projektovej dokumentácii zmeny stavby pred dokončením z 11/2010 (zodpovedný projektant V.. Z.. I. H.), metodické usmernenie bývalého Krajského stavebného úradu v Bratislave (ďalej aj ako „KSÚ BA“) zo dňa 30.09.2011 č. 4/2011/2227-2 HOM, písomné vyjadrenie spoločnosti AUREX, s.r.o. zo dňa 02.03.2012 zn. 048/2012 z hľadiska spracovateľa Územného plánu zóny Podhradie (ďalej aj ako „územný plán“) a záväzné stanovisko Hlavného mesta SR Bratislava (ďalej aj ako „Hlavné mesto“) k investičnej činnosti č. MAGS ORM 41977/12-269017 zo dňa 30.05.2012 o nesúhlase s dodatočným povolením stavby realizovanej v rozpore so stavebným povolením z dôvodu, že nespĺňa záväzné regulatívy pre výšku zástavby určené v územnom pláne. Tiež bola súčasťou uvedeného podania stavebníkov žiadosť zo dňa 25.06.2012, adresovaná Hlavnému mestu, o prehodnotenie uvedeného nesúhlasného záväzného stanoviska a žiadosť zo dňa 21.05.2012 adresovaná KPÚ BA o vydanie záväzného stanoviska pre konanie o dodatočnom povolení stavby realizovanej bez povolenia stavebného úradu. 4. Dňa 26.10.2012 predložili stavebníci stavebnému úradu kópiu listu Hlavného mesta č. MAGS ORM 50761/12-380820 zo dňa 18.09.2012, z ktorého obsahu vyplýva, že Hlavné mesto trvá na znení nesúhlasného záväzného stanoviska zo dňa 30.05.2012 a zo dňa 19.07.2012 (č. MAGS ORM 45954/12-335737). Listom zo dňa 06.09.2012 predložili stavebníci stavebnému úradu dokumenty preukazujúce ich komunikáciu s KPÚ BA za účelom zabezpečenia jeho stanoviska k dokumentácii predloženej v konaní o dodatočnom povolení rozostavanej stavby. Stavebný úrad si následne od KPÚ BA vyžiadal stanovisko k dodatočnému povoleniu rozostavanej stavby na podklade stavebníkmi predloženej dokumentácie 04/2012. KPÚ BA listom zo dňa 20.11.2012 zn. BA-2012/1903-2/FER stavebnému úradu následne oznámil, že sa k predmetnej stavbe môže vyjadriť, ak bude predložená projektová dokumentácia, resp. stavba v súlade s územným plánom, čo je potrebné dokladovať stanoviskom obstarávateľa územného plánu, t.j. Hlavným mestom. Listom zo dňa 03.09.2012 postúpilo Hlavné mesto stavebnému úradu list V.. C. Y., v ktorom ako vlastník susednej nehnuteľnosti vyjadril nespokojnosť s tým, že stavba nie je už dokončená, ako priamy sused vyjadril záujem na jej urýchlenom dostavaní, čo žiadal, aby bolo stavebníkom umožnené, pričom zdôraznil, že voči dokončeniu stavby a jej existencii v danom území nemá z hľadiska svojho postavenia v konaní žiadne námietky. Listom zo dňa 13.12.2012 stavebníci doplnili podklady rozhodnutia stavebného úradu o Meračský náčrt zamerania polohopisu a výškopisu pozemku parc. č. XXX/XX zastavaného predmetnou stavbou, ktorý bol autorizovane overený dňa 13.10.2010 V.. N. R., autorizovaným geodetom a kartografom. 5. Dňa 28.02.2013 vykonal stavebný úrad ústne pojednávanie za účasti prítomných zástupcov Regionálneho úradu verejného zdravotníctva, Hlavného mesta, KPÚ BA, spracovateľa územného plánu, V.. Z.. Ľ. O. (projektanta), stavebníka V.. Z.. S. Q. a vlastníka susednej nehnuteľnosti V.. C. Y.. O výsledku ústneho pojednávania bol vyhotovený záznam, ktorého súčasťou je okrem iného aj písomné stanovisko spracovateľa územného plánu č. 048/2013 zo dňa 20.03.2013 a vyjadrenie zástupcu KPÚ BA. Stavebný úrad listom zo dňa 29.04.2013 č. 748/17387/2013/STA/Skr požiadal Hlavné mesto o vyjadrenie, resp. zaujatie stanoviska k jeho ďalšiemu postupu so zreteľom na obsah priloženého písomného vyjadrenia spracovateľa územného plánu zo dňa 20.03.2013, ako aj predchádzajúceho písomného vyjadrenia (metodického usmernenia) KSÚ BA zo dňa 30.09.2011. V týchto vyjadreniach bolo zhodne uvedené, že pri aplikácii záväznej časti územného plánu nevystupujú jednotlivé regulatívy nezávisle od seba, ale pri posudzovaní akéhokoľvek zámeru je potrebné posudzovať všetky regulatívy v ich vzájomnom pôsobení, čo znamená, že chybné zameranie absolútnej kóty terénu prenesené aj do územného plánu má vplyv aj na ostatné regulatívy, čo sa zrejme dotýka nielen regulačnej jednotky V 22 (ktorá sa vzťahuje na predmetnú stavbu), ale aj regulačnej jednotky V 21. Vo vzťahu k regulačnej jednotke V 22 je podľa vyjadrenia spracovateľa územného plánu stanovený záväzný regulatív maximálnej povolenej výšky zástavby po výšku rímsy susedného objektu, pričom limit strešnej modelácie, ktorý umožňuje diferencované výškové stvárnenie ukončenia objektu, povoľuje maximálnu výšku zvýšiť maximálne do výšky 177,2 m. n. m. K tomu spracovateľ územného plánu uviedol, že okrem toho sú v územnom pláne zóny uvedené aj regulatívy, ktoré stanovujú širšie súvislosti požiadaviek na budúcu stavbu. Je to najmä vzťah k susedným objektom v domoradí a k budúcim objektom na opačnej strane ulice, celková línia siluety severnej strany H.É. O., vzájomné súvislosti siluet jednotlivých plánov domoradí, ako aj požiadavka zachovania cezúry zelene hradného kopca. Podľa spracovateľa územného plánu je pri posudzovaní výšky objektu v danom prípade potrebné vziať do úvahy nielen absolútnu výšku, ale aj regulatív, ktorý predstavuje rozdiel medzi absolútnou výškou pri päte regulačnej jednotky a výškou MAX LIM, ktorý predstavuje výšku objektu nad terénom, a tieto vzájomne posudzovať s koncepčným zámerom regulácie, reguláciou proporčných vzťahov a vlastného objektu vo vzťahu k nižšie položenej zástavbe a k susednému objektu. Spracovateľ územného plánu zároveň pripomenul, že v schválenom zadaní pre spracovanie územného plánu mesta, ku ktorému vydal kladné stanovisko aj pamiatkový úrad, je stanovená maximálna absolútna výška 180 m. n. m. Stavebný úrad v liste adresovanom Hlavnému mestu tiež poukázal na vyjadrenie KPÚ BA, ako dotknutého orgánu, uskutočnené na ústnom pojednávaní dňa 28.02.2013, z ktorého vyplýva, že predmetná zmena rozostavanej stavby spĺňa regulatívy Zásad pamiatkovej ochrany MPR Bratislava pre Rezervnú plochu R9 v rozsahu osadenia stavby a výšky. Hlavné mesto listom zo dňa 28.05.2013 č. MAGS ORM 46441/13-271016 stavebnému úradu oznámilo, že závery ústneho pojednávania zo dňa 28.02.2013, ako aj priložené stanovisko, nemajú vplyv na jeho nesúhlasné záväzné stanovisko zo dňa 30.05.2012 ani na ostatné už vydané písomnosti v súvislosti s konaním o dodatočnom povolení stavby. 6. Stavebný úrad následne preskúmal predloženú dokumentáciu v rámci konania o dodatočnom povolení stavby, pričom nezistil rozpor s verejnými záujmami chránenými podľa osobitných predpisov. Vychádzajúc z predložených dokladov stavebný úrad predmetnú zmenu rozostavanej stavby, uskutočnenú bez predchádzajúceho povolenia stavebného úradu, rozhodnutím č. 748/40743/2013/ STA zo dňa 23.09.2013 dodatočne povolil s určením podmienok pre jej dokončenie v súlade s § 88a ods. 4 stavebného zákona. V odôvodnení uviedol, že po dôkladnom vyhodnotení všetkých podkladov predložených a získaných v priebehu konania v intenciách stavebného zákona a správneho poriadku nemohol na ich podklade bez pochybností konštatovať, že predmetná zmena rozostavanej stavby je v rozpore s verejnými záujmami chránenými stavebným zákonom, t.j. cieľmi a zámermi územného plánovania a záujmami chránenými osobitnými predpismi. Preskúmaním predloženej dokumentácie predovšetkým z hľadiska požiadaviek na ochranu životného prostredia, ochranu zdravia a života ľudí, ochranu pred požiarmi a jej súladu so všeobecnými technickými požiadavkami na výstavbu nebol podľa stavebného úradu zistený rozpor s verejnými záujmami chránenými podľa osobitných predpisov. Dokumentácia požadovanej zmeny obsahuje projekt požiarnej ochrany, spracovaný oprávnenou osobou, ku ktorej sa kladne vyjadril príslušný dotknutý orgán a tiež svetlotechnický posudok, spracovaný oprávnenou osobou, podľa ktorého sú splnené požiadavky na dennú osvetlenosť a preslnenie tejto zmeny rozostavanej stavby, čo bude komplexne v súčinnosti s príslušnými dotknutými orgánmi preverené v kolaudačnom konaní. V kolaudačnom konaní bude podľa stavebného úradu preverené aj dodržiavanie požiadaviek určených dotknutým orgánom ochrany pamiatkového fondu podľa osobitného predpisu a stavebníkom bola v tej súvislosti v podmienkach výroku rozhodnutia stavebného úradu určená povinnosť všetky zmeny rozostavanej stavby oproti projektovej dokumentácii overenej v stavebnom konaní prerokovať s KPÚ BA. V súvislosti s preukázaním súladu s cieľmi a zámermi územného plánovania v intenciách zastavovacích podmienok určených v územnom pláne bolo v odôvodnení rozhodnutia stavebného úradu uvedené, že napriek zvýšeniu stavby oproti stanovenému regulatívu výšky zástavby v regulačnej jednotke V 22 stavba nepresahuje koeficienty miery stavebného využitia pozemkov pre túto regulačnú jednotku, a to koeficientu stavebného objemu a koeficientov zastavanosti pozemku podzemnými a nadzemnými podlažiami. Vychádzajúc z obsahu písomného vyjadrenia spracovateľa územného plánu, ďalej orgánu územného plánovania a so zreteľom na vyjadrenie KPÚ BA, ako aj s prihliadnutím na všetky okolnosti vyplývajúce z predložených podkladov, najmä s ohľadom na chybné údaje absolútnych kót terénu v územnom pláne, čo nepoprel ani jeho spracovateľ a ani Hlavné mesto a vyplýva to aj z Meračského náčrtu zamerania polohopisu a výškopisu parc. č. XXX/XX F. G. vyhotoveného dňa 13.10.2010 a autorizačne overeného V.. N. R., autorizovaným geodetom a kartografom, nebolo podľa stavebného úradu možné bez pochybností vysloviť záver, že predmetná zmena stavby nezodpovedá cieľom a zámerom sledovaným územným plánom. Stavebný úrad zohľadnil aj tú okolnosť, že vlastníci susedných nehnuteľností, V.. C. Y. a V.. Z. Y., Hlavné mesto ani D. Y., v postavení účastníkov konania neuplatnili žiadne námietky voči dodatočnému povoleniu predmetnej zmeny rozostavanej stavby. 7. Voči rozhodnutiu stavebného úradu sa odvolalo Hlavné mesto ako účastník konania, pričom základ jeho odvolacej argumentácie spočíval v namietaní nedostatočne zisteného skutkového stavu a vyjadrení presvedčenia, že nárast výšky objektu o 2,5m nie je spôsobený formálnou technickou chybou územného plánu, ale nárastom konštrukčných výšok jednotlivých podlaží. Z toho potom Hlavné mesto usudzovalo, že zmena predmetnej rozostavanej stavby nie je v súlade s územným plánom. O odvolaní Hlavného mesta rozhodol Okresný úrad Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky, ako príslušný odvolací orgán (ďalej len „Okresný úrad“), rozhodnutím č. OU-BA-OVBP2-2013/993-KOL zo dňa 09.12.2013 tak, že odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie stavebného úradu potvrdil. Okresný úrad uviedol, že hlavným účelom a zmyslom inštitútu konania o dodatočnom povolení stavby je v rámci stavebnej činnosti zosúladiť skutkový, faktický stav so stavom právnym pri súčasnom rešpektovaní verejných záujmov, ktoré chráni stavebný zákon. V konaní o dodatočnom povolení stavby sa skúma existencia alebo absencia rozporu predmetnej stavby s verejnými záujmami, ktoré vyplývajú najmä (nie však výlučne) z cieľov a zámerov územného plánovania a z osobitných predpisov. Okresný úrad si bol vedomý stanoviska a vôbec pôsobnosti a kompetencie dotknutého orgánu Hlavného mesta, ktorý sa sústredil na posúdenie stavby vo vzťahu k územnému plánu, pričom ako dôvod svojho nesúhlasu označil nesplnenie jedného záväzného regulatívu pre výšku zástavby, na základe čoho bol názoru, že zmena stavby pred dokončením nie je v súlade s územným plánom, hoci ostatné regulatívy (funkčné využitie, koeficient zastavanosti podzemnými a nadzemnými podlažiami, koeficient stavebného objemu) boli dodržané. Okresný úrad v nadväznosti na to upozornil, že napriek tomu, že dotknutý orgán zo svojho pohľadu zaznamenal nedodržanie jedného regulatívu územného plánu, tak práve konajúce a dozorujúce správne orgány disponujú právomocou a kompetenciou v dodatočnom stavebnom konaní posúdiť, či stavba (zmena rozostavanej stavby) nie je v rozpore s verejnými záujmami chránenými stavebným zákonom. Podľa Okresného úradu v žiadnom prípade nemožno absolutizovať postavenie dotknutého orgánu v tom zmysle, že ak so stavbou z istého dôvodu, ktorý je v danom prípade navyše polemický, nesúhlasí, automaticky to znamená, že stavba je v rozpore s verejnými záujmami. Okresný úrad sa stotožnil s právnym názorom stavebného úradu, že v predmetnom konaní nebolo možné s prihliadnutím na špecifiká daného prípadu bez pochybností vysloviť záver, že predmetná zmena rozostavanej stavby nezodpovedá cieľom a zámerom sledovaným územným plánom. Okresný úrad pri správnej úvahe vychádzal aj z princípu, že nedokonalosť právnej úpravy nemôže byť interpretovaná a aplikovaná v neprospech toho, koho sa týka. V opačnom prípade by sa voči takto nedôvodne zaťaženému stavebníkovi navodil dojem neprimeranej tvrdosti zákona vyplývajúcej z ním nezavineného právneho stavu, vzhľadom na evidentnú chybu v územnom pláne. Poukázal pritom predovšetkým na vyjadrenie samotného spracovateľa územného plánu. 8. Dňa 16.05.2014 doručil prokurátor Krajskej prokuratúry Bratislava Okresnému úradu protest č. Kd 222/14/1100-3 zo dňa 09.05.2014 proti rozhodnutiu Okresného úradu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie stavebného úradu o dodatočnom povolení zmeny rozostavanej stavby a žiadal rozhodnutie Okresného úradu ako nezákonné zrušiť. Mal za to, že rozhodnutím Okresného úradu bol porušený zákon. Dôvodil, že Hlavné mesto, ako dotknutý orgán podľa § 140a ods. 2 stavebného zákona, uplatňuje požiadavky a záujmy vyplývajúce zo záväznej časti územnoplánovacej dokumentácie, a preto je jeho nesúhlasné stanovisko záväzným stanoviskom, ktorého obsah je podľa § 140b ods. 1 stavebného zákona pre správny orgán v konaní podľa tohto zákona záväzný a bez jeho zosúladenia s inými záväznými stanoviskami nemôže rozhodnúť. Hlavné mesto v záväznom stanovisku konštatovalo porušenie záväzného regulatívu výšky zástavby bez ohľadu na formálnu technickú chybu v územnom pláne, ktorá nemôže spôsobiť konvalidáciu jeho porušenia. Osobitne prokurátor v proteste poukázal na to, že z predloženej dokumentácie (najmä výkres - Pohľad JV) je zrejmé, že členenie fasády na samostatné architektonické celky nie je dôsledne dodržané (minimálny počet samostatných celkov - stavebných objektov v regulačnej jednotke V 22 je 2, pričom samostatné celky majú mať diferencovanú dĺžku fasád, maximálne však 25 m). Podľa prokurátora sa s touto námietkou stavebný úrad ani Okresný úrad nevysporiadali žiadnym spôsobom. Prokurátor v proteste vyslovil názor, že ak nastane rozpor medzi záväzným stanoviskom dotknutého orgánu a názorom konajúceho stavebného úradu, tento rozpor nie je možné riešiť iným spôsobom, ako analogickým použitím § 136 stavebného zákona. Preto stavebný úrad mal vec predložiť na autoritatívne rozhodnutie predmetného sporu žalovanému. Okrem uvedeného „prelomenia“ nesúhlasného záväzného stanoviska Hlavného mesta ako dotknutého orgánu prokurátor v proteste konštatoval, že z rozhodnutí správnych orgánov (stavebného úradu a Okresného úradu) nie je možné vyvodiť jednoznačný záver, či predmetná zmena stavby je alebo nie je v rozpore so záväznými výškovými regulatívmi podľa územného plánu. V tejto súvislosti bolo prokurátorom uvedené, že formálno-technickú chybu nepopiera ani Hlavné mesto, ktoré argumentuje nerešpektovaním výšky rímsy susedného objektu (nedodržanie výšky je spôsobené nárastom konštrukčných výšok I. PP, I. NP oproti pôvodnej dokumentácii o 1,15 m a oveľa vyššou zvislou stenou - bez číselného údaju pri napojení na šikmú časť strechy na II. NP) s tým, že maximálna výška hrebeňa strechy celého objektu 179,7 m nerešpektuje limit uličnej modelácie, ktorý stanovuje vo vymedzených plochách dodržať minimálnu výšku zástavby v mestskom parteri v podobe spojitého uličného domoradia od úrovne pešieho pohybu po výškovú kótu rímsy susedného objektu. Prokurátor v proteste uzavrel (aj keď nie je v jeho pôsobnosti hodnotenie odborných otázok), že určenie maximálnej výšky objektu nemôže byť samoúčelné a je dané konkrétnymi okolnosťami vo väzbe na konkrétnu lokalitu a jej okolie. V prípade, že maximálna nadmorská výška objektu v územnom pláne bola odvodená od nesprávneho kótovania nadmorskej výšky terénu, reálna maximálna výška objektu je tvorená rozdielom medzi týmito (nesprávnymi) hodnotami. Tento záver musí platiť aj pri zmenenej (nesprávnej) hodnote kótovania nadmorskej výšky terénu. Teda ak je nesprávny údaj kótovania terénu, musí byť nesprávny aj z neho odvodený údaj o maximálnej nadmorskej výške stavby, ale rozdiel medzi týmito hodnotami zostáva rovnaký. Tento rozdiel predstavuje reálnu maximálnu výšku objektu, ktorá bola určená vo väzbe na konkrétne podmienky a okolnosti v lokalite a jej okolí a nie na skutočnosť, v akej bude nadmorskej výške. Navyše zo stanoviska Hlavného mesta vyplýva, že maximálna nadmorská výška nie je jediným záväzným regulatívom vo vzťahu k jej výške, ale podstatná je aj maximálna výška vo vzťahu k rímse susedného objektu. S týmito konkrétnymi skutočnosťami sa rozhodnutia konajúcich orgánov (stavebného úradu a Okresného úradu) podľa prokurátora vôbec nevysporiadali. 9. Protestu prokurátora uvedenom v predchádzajúcom bode Okresný úrad nevyhovel a spolu so spisovým materiálom ho predložil nadriadenému orgánu (žalovanému) na rozhodnutie o ňom. O proteste prokurátora rozhodol žalovaný (vtedajšie Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky), odbor štátnej stavebnej správy (ďalej aj ako „ministerstvo“ alebo prvostupňový orgán“), rozhodnutím č. 17442/2014/B622-SV/50172 zo dňa 03.09.2014 tak, že podľa § 69 ods. 2 Správneho poriadku v konaní o proteste prokurátora vyhovel protestu a zrušil rozhodnutie Okresného úradu č. OU-BA-OVBP2-2013/993-KOL zo dňa 09.12.2013. V odôvodnení poukázal na priebeh konania o dodatočnom povolení predmetnej zmeny stavby, získané podklady a vyjadrenia a zároveň na stanoviská odboru územného plánovania žalovaného zo dňa 10.07.2014 a zo dňa 28.08.2014, podľa ktorých nie sú v danom prípade dodržané regulatívy pre regulačnú jednotku, a preto stavba nie je v súlade s územným plánom. Vo väzbe na tieto stanoviská ministerstvo konštatovalo, že Okresný úrad sa dostatočne nevysporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami a nevyhodnotil súlad dodatočne povoľovanej predmetnej zmeny stavby pred dokončením s územným plánom v celom rozsahu (zaoberal sa len výškovým regulatívom) napriek tomu, že pre povolenie predmetnej stavby je dôležité jej posúdenie z hľadiska dodržania všetkých záväzných regulatívov územného plánu. Na odvolanie (rozklad) žalobcov rozhodol minister žalobou napadnutým rozhodnutím zo dňa 23.12.2014 tak, že rozhodnutie vydané v prvom stupni potvrdil a rozklad žalobcov zamietol. V odôvodnení vychádzal zo stanoviska odboru územného plánovania ministerstva. Stotožnil sa s právnym názorom prokurátora v tom, že stavebný úrad v konaní o dodatočnom povolení predmetnej zmeny stavby pred dokončením, ani Okresný úrad v odvolacom konaní, sa nedostatočne nevysporiadali s námietkami Hlavného mesta a taktiež sa nevysporiadali aj s namietaným spôsobom ukončenia objektov, kde spôsob ukončenia objektov musí byť uskutočnený tak, že zastrešenie musí byť realizované šikmými strechami s architektonickou a dizajnérskou úpravou strechy ako piatej fasády viditeľnej z R. Y., ktorý je však do H. O. oproti pôvodnej projektovej dokumentácii stavby plytší, strešné roviny nesmú obsahovať prvky technického zariadenia budov, na II. NP je riešená oveľa vyššia zvislá stena (bez číselného údaju) pri napojení na šikmú časť strechy a pod. Minister nepovažoval argumentáciu súhlasným stanoviskom KPÚ BA za podstatnú, nakoľko ide o dotknutý orgán, ktorého záujmy a požiadavky nie sú totožné s požiadavkami a záujmami iného dotknutého orgánu. II. Žaloba 10. Žalobcovia považovali napadnuté rozhodnutie za nezákonné, žiadali ho zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. V úvode žaloby poukázali na územné konanie, v rámci ktorého dňa 27.07.2009 ešte pôvodný vlastník pozemku podal stavebnému úradu návrh na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby. Následne vydal stavebný úrad dňa 15.10.2009 rozhodnutie o umiestnení stavby č. 6761/41094/2009/URS/Klo-UR, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.11.2009 (ďalej aj ako „územné rozhodnutie”). V tejto súvislosti žalobcovia uviedli, že s dokumentáciou pre územné rozhodnutie k ich investičnej činnosti v územnej zóne C. súhlasili všetky dotknuté orgány a bezvýhradne súhlasilo aj Hlavné mesto v záväznom stanovisku zo dňa 15.05.2009. Ďalej poukázali na to, že po nadobudnutí právoplatnosti územného rozhodnutia požiadali dňa 08.02.2010 stavebný úrad o vydanie stavebného povolenia pre stavbu. Dňa 27.07.2010 vydal stavebný úrad rozhodnutie o povolení stavby č. 1258/33227/2010/URS/Skr-g/65 (ďalej len „stavebné povolenie”). Po začatí výstavby a podrobnom zameraní terénu v okolí stavby žalobcovia zistili chyby v územnom pláne, ktoré po prenesení do projektovej dokumentácie znemožnili bytový dom riadne postaviť v súlade so stavebným zákonom. Bolo zistené, že jednotlivé výškové kóty v územnom pláne sú rozdielne oproti skutočnému terénu, a tak, ako je právoplatne bytový dom povolený, je nepostaviteľný. Jeden z dvoch vstupov do bytového domu by sa nachádzal približne 2,5 m pod terénom a niektoré okná obytných miestností by sa nachádzali pod úrovňou terénu, čím by bytový dom nebol prístupný z miestnej komunikácie (obytné priestory by sa museli zmeniť na pomocné - technické priestory). Podľa žalobcov takýmto zakopaním stavby do zeme, okrem narušenia funkčnosti, by neboli splnené ani požiarne predpisy. Objekt by devastoval prostredie, keďže zo severnej strany by šikmá strecha začínala v úrovni očí chodcov, teda 160 cm nad terénom. Pri dostavbe bytového domu bolo podľa žalobcov možné uvažovať o dvoch možnostiach vyriešenia vzniknutej situácie. Buď znížiť cestu odkopaním o 3 metre, ktorej žalobcovia neboli vlastníkmi a takto prispôsobiť terén územnému plánu a právoplatnému stavebnému povoleniu. Nakoľko však stavebníci neboli vlastníkom cesty, nezostávalo im nič iné, len požiadať stavebný úrad o zmenu stavby, aby sa vstup bytového domu mohol nachádzať na úrovni miestnej komunikácie. Reálna bola jedna alternatíva, a to odstránenie chyby územného plánu a zosúladenie projektovej domunentácie bytového domu s terénom ulice. O vzniknutej situácii žalobcovia informovali stavebný úrad a po vzájomnej dohode dňa 28.03.2011 predložili upravenú dokumentáciu spolu so žiadosťou o zmenu stavby pred dokončením. 11. Výkopové práce boli na stavbe zahájené dňa 01.07.2011 a následne listami z 30.08.2011 požiadali Hlavné mesto o vyjadrenie a Okresný úrad, vtedajší Krajský stavebný úrad, o metodické usmernenie ako vo výstavbe bytového domu postupovať. Okresný úrad potvrdil chyby v územnom pláne a vo svojom metodickom usmernení č. A/2011/2227-2 HOM zo dňa 30.09.2011 uviedol, pri realizácii stavby je zistené chybné zameranie absolútnej kóty terénu prenesené aj do územnoplánovacej dokumentácie a znemožňujúce zmysluplnú realizáciu stavby podľa projektu. Ďalej bolo v tomto usmernení uvedené, že v tomto prípade ide o zjavnú technickú nekoordináciu viacerých regulatívov v územnoplánovacej dokumentácii, ktorá pri konfrontácii s podrobným zameraním terénu pre stavebný projekt a pri zachovaní primárnych regulatívov funkčného určenia, miery a formy zastavanosti, ako i podlažnosti daného objektu, úpravou absolútneho výškového limitu zásadne neruší relatívne vzájomné hmotné ani iné relácie stavieb v lokalite a keďže táto zmena bola odsúhlasená relevantným orgánom ochrany pamiatok, aktualizácia územnoplánovacej dokumentácie formou zmien a doplnkov na základe žiadneho bodu § 30 stavebného zákona neprichádza do úvahy. Okresný úrad žalobcom odporučil postupovať v zmysle § 68 stavebného zákona, resp. § 81 ods. 4 stavebného zákona, t.j. buď formou zmeny stavby pred dokončením alebo spojiť kolaudačné konanie s konaním o zmene stavby. Vzhľadom na znenie § 4 ods. 1 bod 6 zákona č. 608/2003 Z.z. o štátnej správe pre územné plánovanie, stavebný poriadok a bývanie a o zmene a doplnení zákona č. 50/1976 Zb. <. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 608/2003 Z.z.”) boli žalobcovia metodickým usmernením Okresného úradu viazaní a povinní ho plne rešpektovať. Hlavné mesto na žiadosť žalobcov zo dňa 30.08.2011 o vyjadrenie ku chybe v územnom pláne znemožňujúcej dokončiť rozostavanú stavbu nereagovalo. Vzhľadom na prebiehajúcu stavbu a nečinnosť Hlavného mesta žalobcovia konali v intenciách metodického usmernenia Okresného úradu v zmysle právoplatného stavebného povolenia. Po uplynutí 3 mesiacov nekonania Hlavného mesta sa žalobcovia opätovne obrátili na Hlavné mesto a listom zo dňa 25.11.2011 ho požiadali o opravu chýb v územnom pláne v zmysle metodického usmernenia Okresného úradu, ktoré bolo prílohou ich listu. V odpovedi Hlavného mesta č. MAGS ORM 54844/2011/350932 zo dňa 16.12.2011, ktorá bola žalobcom doručená dňa 18.01.2012, Hlavné mesto uznalo chybu v označení kót, ale v rozpore so stanoviskom Okresného úradu trvalo na splnení chybne odvodených regulatívov územného plánu, a to maximálnej povolnej výšky po rímsu susedného objektu a limit strešnej modelácie do výšky 177,2 m. n. m. V závere stanoviska sa Hlavné mesto zaviazalo vykonať opravu územného plánu. Vzhľadom na rozpornosť stanovísk Okresného úradu a Hlavného mesta žalobcovia prerušili stavebné práce, počkali na právoplatné rozhodnutie stavebného úradu a až následne pokračovali vo výstavbe. 12. V ďalšej časti žaloby žalobcovia poukázali na konanie o zmene stavby pred jej dokončením a zdôraznili, že vydaniu dodatočného stavebného povolenia predchádzalo získanie súhlasu dotknutých orgánov. V tejto súvislosti poukázali na záväzné stanovisko KPÚ BA č. BA-10/1727-2/7310/FER zo dňa 09.12.2010, v zmysle ktorého zmeny v projektovej dokumentácii vyplynuli zo zistenia chybného výškového kótovania priľahlého terénu uvedeného pri regulačnej jednotke V22 v územnom pláne zóny C.. Tiež na vyjadrenie autora územného plánu spoločnosti AUREX, s.r.o. zo dňa 02.03.2012. So zmenou stavby pred jej dokončením nesúhlasilo Hlavné mesto vo svojom záväznom stanovisku k investičnej činnosti č. MAGS ORM 41977/12-269017 zo dňa 30.05.2012, pričom žalobcovia namietali, že v odôvodnení Hlavné mesto uviedlo len jednu vetu o tom, ako zmena stavby pred jej dokončením nie je v súlade s územným plánom, nakoľko nie sú splnené záväzné regulatívy pre výšku zástavby. Podľa žalobcov sa Hlavné mesto s ostatnými regulatívmi v uvedenom stanovisku nezaoberalo, napriek tomu ukladalo ďalšie podmienky na zmenu bytového domu, s ktorými bolo stavebné konanie už vysporiadané právoplatným stavebným povolením. V tejto súvislosti žalobcovia konštatovali, že zo strany Hlavného mesta došlo k porušovaniu koncentračnej zásady ako základného princípu stavebného konania. Ďalej žalobcovia poukázali na to, že stavebný úrad sa snažil odstrániť rozpor v stanoviskách dotknutých orgánov a za týmto účelom nielen požiadal Hlavné mesto o prehodnotenie svojho záväzného stanoviska, ale uskutočnilo sa aj rokovanie medzi stavebným úradom a Okresným úradom, ktorý odporučil stavbu bytového domu povoliť. Približne po dvoch rokoch skúmania súvislostí a množstva vykonaných obhliadok miesta bytového domu vydal stavebný úrad dňa 23.09.2013 rozhodnutie, ktorým dodatočne povolil predmetnú zmenu stavby pred jej dokončením a ktoré po jeho potvrdení zo strany Okresného úradu nadobudlo právoplatnosť dňa 20.12.2013. V tejto súvislosti žalobca dodal, že do tejto právoplatnosti boli stavebné práce na bytovom dome pozastavené, a to v trvaní 2,5 roka. 13. Žalobcovia poukázali na historický pohľad umiestnenia stavby. Uviedli, že dom, ktorý sa pôvodne nachádzal na mieste stavby, bol postavený podľa prvých vyobrazení mesta Bratislavy v 19. storočí a zbúraný bol v 60-tych rokoch 20. storočia. Historická zástavba mesta, ako aj diaľkové pohľady a priehľady v tejto exponovanej polohe preto podľa žalobcov nie sú narušené. Výška tohto pôvodného domu viac ako storočie presahovala výšku bytového domu. Z dôvodu, že Beblavého ulica nebola vodorovná, ale postupne sa dvíhala do kopca, susedné nehnuteľnosti boli historicky od bytového domu vždy nižšie. V tejto súvislosti poukázali na dokument vypracovaný Pamiatkovým úradom Slovenskej republiky Bratislava, ktorý sa týka pamiatkovej rezervácie s názvom „Zásady ochrany pre vybrané sektory pamiatkovej rezervácie” a v ktorom sa uvádza možná výška pre nehnuteľnosť na regulačnej jednotke V22, nachádzajúcu sa na pozemku parc. č. XXX/XX, a to až do výšky 180 m. n. m. 14. Nezákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného žalobcovia videli v nasledovných dôvodoch. Podľa žalobcov rozhodnutie žalovaného bolo vydané až po uplynutí zákonnej lehoty. V tejto súvislosti s poukazom na § 25 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre (ďalej len „zákon o prokuratúre”) a § 69 ods. 2 Správneho poriadku uviedli, že protest prokurátora bol Okresnému úradu doručený dňa 16.05.2014 a predložený žalovanému v zákonnej 30-dňovej lehote dňa 15.06.2014. Žalobcovia zdôraznili, že lehota na rozhodnutie o proteste prokurátora žalovanému uplynula dňa 15.07.2014, pričom žalovaný v tejto lehote nerozhodol. Taktiež z obsahu napadnutého rozhodnutia ministra vyplýva, že rozklad bol žalovanému doručený dňa 06.10.2014 a ministrovi predložený dňa 07.11.2014, t.j. na 32. deň. Na tomto mieste žalobcovia poukázali na § 69 ods. 4 v spojení s § 61 ods. 3 a § 57 ods. 2 Správneho poriadku s tým, že žalovaný opäť nedodržal zákonnú lehotu na predloženie rozkladu ministrovi. Okrem toho žalobcovia namietali, že na rozhodnutí ministra nie je uvedený dátum jeho vydania, a preto nespĺňa zákonom predpísané náležitosti podľa § 47 ods. 5 Správneho poriadku. Z uvedených dôvodov považovali napadnuté rozhodnutie ministra za nepreskúmateľné. Taktiež zo skutkového a právneho obsahu napadnutého rozodnutia ministra nevyplývajú žiadne konkrétne porušenia zákona. Rozhodnutie ministra podľa žalobcov len skúma a posudzuje voľnú úvahu správnych orgánov v medziach zákona zo subjektívneho hľadiska, neodborne s nimi len polemizuje a jeho úvaha v ňom obsiahnutá nevyplýva zo žiadnych objektívnych dôkazov zákonne vykonaných v konaní. Žalobcovia namietali, že z rozhodnutí správnych orgánov nie je možné zistiť, akými úvahami boli vedení pri hodnotení dôkazov, ako pooužili správnu úvahu pri preskúmavaní použitej správnej úvahy v medziach zákona. I napriek tomu, že zákon im ukladá povinnosť uviesť ako sa vyrovnali s návrhmi a námietkami účastníkov konania, v priamom rozpore so zákonnou povinnosťou minister uviedol, že k námietkam (uplatneným dôvodom odvolania) účastníkov v podaní z 21.10.2014 sa vyjadrovať nebude. Podľa žalobcov ide v tomto prípade o svojvôľu ministra. V konaní žalovaného žalobcovia videli aj porušenie základných princípov stavebného zákona, keďže nebolo preskúmavané, či v pôvodnom právoplatne skončenom konaní bol porušený zákon, ale v napadnutých rozhodnutiach bola len inak posudzovaná správna úvaha. Podľa žalobcov je vylúčené, aby minister v spojení so žalovaným pri preskúmavaní protestu prokurátora, kde mali preskúmavať len porušenie zákona alebo nezákonnosť postupu, posudzovali len voľnú úvahu správneho orgánu (Okresného úradu), ktorá zahrňala odborné posúdenie veci technického charakteru a ktorú považovali za nesprávnu. To, akou správnou úvahou Okresný úrad posúdil techické otázky súvisiace s dodržaním regulatívov územného plánu, podľa žalobcov v žiadnom prípade nie je možné považovať za porušenie zákona alebo iného právneho predpisu, ktoré by odôvodňovalo zrušenie právplatného rozhodnutia. Predmetom ich skúmania má byť len to, či táto správna úvaha bola uskutočnená v medziach zákona. Namietali, že minister len prevzal argumentáciu z rozhodnutia žalovaného a z protestu prokurátora, bez riadneho dokazovania a odôvodnenia. S argumentmi a dôkazmi uvedenými v rozklade sa dôsledne a podrobne nevysporiadal, a preto žalobcovia považovali napadnuté rozhodnutie ministra aj z tohto dôvodu za nepreskúmateľné. 15. Dôvodili tiež tým, že žalovaný nezákonne považoval názor jeho organizačnej zložky (odboru územného plánovania) ako jediný záväzný dôkaz v konaní. V tejto súvislosti namietali, že žalovaný ani minister nevykonali žiadne dokazovanie, ale pri svojej svojvoľnej úvahe vychádzali výlučne len z názoru svojho odboru územného plánovania. Mali za to, že v zmysle zásady materiálnej pravdy má dokazovanie správneho orgánu viesť k jedinému cieľu, a to k nazbieraniu dostatočného množstva použiteľných dôkazov, na základe ktorých môže správny orgán objektívne a správne rozhodnúť. Touto zásadou sa podľa žalobcov žalovaný ani minister neriadili, pretože pri zisťovaní skutkového stavu vychádzali len z obsahu spisu, nevykonali ani jednu obhliadku bytového domu a iba mechanicky porovnávali údaje v jednotlivých listinách. Stanovisko odboru územného plánovania žalovaného žalobcovia nepovažovali za dôkaz v správnom konaní, ale iba za samotný právny názor žalovaného, keďže ide o totožný právny subjekt. Na druhej strane žalovaný a minister ignorovali odborné stanovisko spracovateľa územného plánu zo dňa 02.03.2012, podľa ktorého regulácia funkčného využitia objektu je zachovaná, koncepčný zámer priestorovej regulácie je dodržaný, regulácia proporčných vzťahov objektu je zachovaná, a to aj vo vzťahu k nižšie položenej zástavbe a k susednému objektu. Tiež je uplatnené diferencované výškové stvárnenie ukončenia jednotlivých architektonických celkov v regulačnej jednotke, v diaľkových pohľadoch zachováva stavba stúpajúcu líniu zástavby H. O. (vo väzbe na stúpajúci terén ulice) a napriek výškovému rozdielu objekt V22 primerane proporčne stúpa spolu s H. a F. O.. Konštrukčná výška objektu V22 ešte stále nedosahuje výšku pôvodnej historickej zástavby, objekt rešpektuje celkovú koncepciu navrhovanej hmotno-priestorovej štruktúry, objekt V22 podľa spracovanej dokumentácie tvorí primeraný kompozično-priestorový celok. Záver zástavby H. O. by zniesol aj výraznejší výškový akcent ako oživenie výškového členenia hmotno-priestorovej štruktúry a akcentovanie domovej línie. Okrem tohto stanoviska sa k problematike výšky bytového domu z hľadiska dodržania územného plánu vyjadril aj V.. Z.. Ľ. Y. (zástupca spoločnosti AUREX, s.r.o. ako spracovateľa územného plánu) vo svojom odbornom stanovisku zo dňa 20.03.2013, v ktorom uviedol, že pri aplikácii záväznej časti územného plánu nevystupujú jednotlivé regulatívy nezávisle od seba, ale pri akomkoľvek zámere je potrebné posudzovať všetky regulatívy v ich vzájomnom spolupôsobení. Podľa žalobcov z uvedeného odborného názoru autora územného plánu vyplýva, že bytový dom je postavený v súlade s územným plánom. K tomuto odbornému stanovisku nemal minister ani žalovaný žiadny protiargument, a preto ho vo svojich rozhodnutiach vôbec nekomentujú. Žalobcovia v tejto súvislosti zdôraznili, že minister a žalovaný bez akéhokoľvek rozumného dôvodu pri svojom rozhodovaní uprednostnili názory stavebného laika - prokurátora, ktorý sám o nich uvádzal, že sú neodborné. 16. Podľa žalobcov neexistoval ani dôvod na podanie protestu prokurátora. Mali za to, že hlavným dôvodom podania protestu prokurátora bol jeho právny názor o nutnosti aplikácie analógie ustanovenia § 136 stavebného zákona, t.j. ak nastal rozpor medzi záväzným stanoviskom dotknutého orgánu, Hlavného mesta a Okresného úradu, mala byť vec predložená žalovanému na rozhodnutie. Otázka hodnotenia odborných otázok bola pre prokurátora druhoradá, keďže sám uviedol, že nie je v pôsobnosti prokuratúry ani v jej možnostiach tieto odborné otázky skúmať. Dôvodili, že zo skutkového a právneho obsahu podaného protestu prokurátora nevyplývajú žiadne konkrétne porušenia zákona spôsobené vydaním rozhodnutia Okresného úradu. V tejto súvislosti žalobcovia ďalej dôvodili, že vo verejnom práve je možnosť použitia analógie ojedinelá, môže sa aplikovať len výnimočne, dokonca v určitých prípadoch je vylúčená, nakoľko v právnom štáte musí byť rozhodovacia činnosť štátnych orgánov dôsledne viazaná právom. Stavebný poriadok určuje zákonný postup, ako postupovať v prípade rozporov orgánov, ktoré nemajú nadriadené orgány. Neexistujúci nadriadený orgán nie je možné nahradiť analógiou tým, že sa vymyslí, keďže takýto postup je v správnom konaní vylúčený. Podľa žalobcov z protestu prokurátora nevyplýva porušenie zákona a keďže protest prokurátora možno podať len vtedy, ak bol porušený zákon, protest prokurátora nebol v tomto prípade podaný v súlade s § 22 ods. 1 zákona o prokuratúre. Minister síce správne rozhodol, že analógia nie je prípustná, ale nevysporiadal sa s právnymi dôsledkami nepoužitia analógie práva. Vzhľadom na skutočnosť, že Okresný úrad nemohol použiť analógiu, musel sa sám vysporiadať so stanoviskom Hlavného mesta. Stavebný zákon aj Správny poriadok ukladá správnemu orgánu rozhodovať a nepovažuje za zákonné riešiť tzv. patovú situáciu nečinnosťou. Okresný úrad bol na mieste samom, vykonal miestne zisťovanie a dospel k záveru, že ak bude bytový dom postavený v súlde s upravenou projektovou dokumentáciou, bude aj v súlade s územným plánom, a preto rozhodol vo veci. Podľa žalobcov Okresný úrad nemohol byť viazaný neodôvodneným stanoviskom Hlavného mesta, ale vydal rozhodnutie v medziach zákonnej správnej úvahy. Žalobcovia na tomto mieste dodali, že len voluntaristickým ponímaním § 140b stavebného zákona je možné dospieť k záveru, kedy Hlavné mesto ako účastník stavebného konania a zároveň dotknutý orgán má tzv. právo veta na všetky stavby vo svojom regióne. Takúto aplikáciu § 140b stavebného zákona žalobcovia považovali za neprípustnú. 17. Ďalej žalobcovia spochybňovali záver ministra, žalovaného a prokurátora o tom, že rozhodnutie Okresného úradu nie je dostatočne zdôvodnené. Mali za to, že rozhodnutie Okresného úradu je presvedčivo vyargumentované a vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu. V jeho odôvodnení sú uvedené všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli brané do úvahy. Okresný úrad ako jediný zohľadnil aj vykonaný dôkaz - odborné stanovisko spracovateľa územného plánu. 18. Podľa žalobcov je v proteste prokurátora nesprávne posúdené porušenie verejného záujmu. Vyslovili názor, že ak je nejaká časť budovy o niečo plytšia alebo šikmejšia, nie je tým porušený verejný záujem. Preto nesúhlasili s prokurátorom, ktorý v proteste uviedol, že ak zmena stavby porušuje čo i len jeden záväzný regulatív podľa územnoplánovacej dokumentácie (v tomto prípade výškový regulatív) je stavba, resp. jej zmena v tomto aspekte v rozpore s verejným záujmom. Poukázali na to, že tento názor je v priamom rozpore s odborným stanoviskom V.. Y. vysvetľujúcim ako treba posudzovať regulatívy. Zdôraznili, že porušenie nezmyselných a nelogických regulatívov nie je v rozpore s verenýmm záujmom, lebo verejný záujem nechráni nezmysly alebo omyly len preto, že ich niekto napísal. V preskúmavanej veci nebol verejný záujem podľa žalobcov porušený, pretože bytový dom nebol postavený v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, nebol postavený bez stavebného povolenia, nebol postavený v rozpore so záujmami štátu, Hlavného mesta a dokonca ani so záujmami súkromnými, t.j. záujmami jednotlivých vlastníkov susedných stavieb a pozemkov. 19. Ďalej žalobcovia namietali porušenie zásady hospodárnosti konania, pretože nebol konkretizovaný ďalší postup v správnom konaní. V tejto súvislosti uviedli, že žalovaný a minister vo svojich rozhodnutiach uložili Okresnému úradu povinnosť sa vecou nanovo zaoberať, vyhodnotiť súlad navrhovanej stavby s územným plánom a vydať rozhodnutie v súlade so zákonom. Mali však za to, že takýmto neurčitým usmernením nebolo poskytnuté poučenie účastníkom, aby v konaní neutrpeli ujmu a súčasne bola porušená zásada hospodárnosti konania. Z povinnosti uloženej ministrom nie je podľa žalobcov vôbec zrejmé, ako má Okresný úrad rozhodnúť, čo konkrétne má, resp. môže urobiť inak ako doteraz, ak sa prihliadne na to, že územný plán je nesprávny, že bytový dom je dostavaný v zmysle právoplatného rozhodnutia a doterajších metodických usmernení stavebných úradov, funkčný, plne užívaniaschopný. Navyše bolo dňa 11.11.2014 požiadané o vydanie kolaudačného rozhodnutia. 20. Podľa žalobcov bola v konaní porušená koncentračná zásada vzťahujúca sa na celé stavebné konanie, vrátane územného konania. Vzhľadom na koncentračnú zásadu a jej uplatňovanie došlo v tomto konaní k zúženiu námietok dotknutého orgánu - Hlavného mesta, na jedinú námietku, a to, že výška strechy má byť 179,7 metra. Mali za to, že ani tento posledný regulatív porušený nebol, a preto v čase podania protestu prokurátora tie názory, ktoré prokurátor nazýval ako neodborné, porušovali koncentračnú zásadu stavebného konania. Je nezákonné, keď koncentračná zásada nebola v rozodnutí ministra a žalovaného akceptovaná a keď v rozpore s touto zásadou sa na základe protestu prokurátora žalovaný a minister voľne a neviazane vracali k tým námietkam, ktoré boli zákonným spôsobom právoplatne vyriešené. 21. Poukázali na chybný územný plán a porušovanie zákona zo strany Hlavného mesta. V tejto súvislosti uviedli, že všetky kompetentné orgány konštatovali nesprávnosť územného plánu zo dňa 06.07.2006. Táto nesprávnosť má vplyv aj na chybnosť a nerealizovateľnosť niektorých záväzných regulatívov. Územný plán používa vlastný výškový systém - relatívny, ktorý nie je zhodný s výškovým systémom všeobecne používaným pri spracovaní projektových dokumentácií, kde sú absolútne výšky vzťahované k úrovni Baltického mora - tzv. Bpv (Balt po vyrovnaní). Napríklad výška existujúceho terénu udávaná pri päte stavby uzemného plánu 166 m. n. m. je relatívna a zhodná so zameranou výškou absolútnou 169,69 m. n. m. Bvp. Nie je možné považovať subjektívne vybrané výšky územného plánu za relatívne (výšky terénu) a iné za absolútne (hrebeň strechy, rímsu a pod.). Pokiaľ sa používa relatívny výškový systém územného plánu, tak stavba je o 1,2 m nižšia ako povoľujú regulatívy pre výšku objektu. Disproporcia vo výškach nastala vtedy, keď žalobcovia v súlade so zvyklosťou v projekte použili výškový systém absolútny (Bvp) a Hlavné mesto ho porovnáva s relatívnym výškovým systémom územného plánu. Zdôraznili, že akákoľvek dokumentácia stavby musí používať buď relatívny alebo absolútny výškový systém. Napriek uvedenému prokurátor, žalovaný a minister tieto skutočnosti pri svojom rozhodovaní nebrali do úvahy a podľa žalobcov k preskúmavanému rozhodnutiu Okresného úradu pristupovali formalisticky, mechanicky porovnávali zmiešané číselné údaje a vôbec nerešpektovali správnu úvahu stavebného úradu a Okresného úradu, ktorá bola v súlade so zákonom. Na tomto mieste žalobcovia namietali, že Hlavné mesto v rozpore so svojou zákonnou povinnosťou nekoná vo veci opravy územného plánu. Súčasný stav je preto len dôsledkom nečinnosti Hlavného mesta, ktoré od roku 2011 porovnáva dokumentáciu vypracovanú na základe skutočne nameraných výšok terénu s nesprávnymi výškami, resp. regulatívmi z toho odvodenými v územnom pláne. Hlavné mesto považuje relatívne výšky podľa územného plánu za absolútne výšky Bpv, pričom ich rozdiel je až 3,5 metra. 22. Vo vzťahu k uličnému domoradiu a členeniu fasád žalobcovia uviedli, že v tomto prípade je dodržaná uličná čiara, ako aj rozmer vystúpenia strednej časti objektu, tzn. uličné domoradie je v súlade s územným plánom. Podľa žalobcov kritérium počtu samostatných celkov bolo dodržané, pretože bytový dom tvoria až tri samostatné celky, ktoré majú farebne aj materiálno odlíšenú fasádu a zároveň sú na dĺžku kratšiu ako 25 metrov. Z vyobrazenia uličného domoradia je splnenie tohto kritéria evidentné. V tejto súvislosti poukázali na záväzné stanovisko Hlavného mesta, v ktorom sa konštatuje, že členenie na architektonické celky nie je dôsledne dodržané. Z tohto podľa žalobcov vyplýva, že Hlavné mesto spochybňuje len mieru členenia a nie jeho existenciu. Taktiež v rozhodnutiach ministra a žalovaného je uvedené, že členenie fasády na smostatné celky nie je dôsledne dodržané. V zmysle vyššie uvedeného ide podľa žalobcov o svojvoľnú úvahu ministra a žalovaného, pretože z územného plánu a ani z iného regulatívu nevyplýva, čo sa presne rozumie pod pojmom „samostatný celok” a ako má vyzerať. 23. Vo vzťahu k strešnej rovine žalobcovia uviedli, že strešná rovina neobsahuje žiadne prvky technického zariadenia budov. V súlade s územným plánom je vytvorené technické podlažie - terasa, ktorá je zapustená do roviny strechy tak, že žiadne zariadenie nepresahuje strešnú rovinu a voči pohľadom z hora je zakryté (ťahokov). Z pohľadu smerom z hradu nie sú viditeľné. To znamená, že strešná rovina v súlade s požiadavkou územného plánu neobsahuje prvky technického zariadenia budov. 24. K maximálnej povolenej výške zástavby uviedli, že výška bytového domu je 176,2 m. n. m. výškového systému územného plánu, t.j. nie je prekročená maximálna výška 177,2 m. n. m. výškového systému územného plánu. Maximálna výška objektu je nižšia ako územný plán povoľuje a regulatív nie je porušený. Výška bytového domu prekračuje výšku susednej rímsy, avšak ide o zmätočný regulatív, pretože ani v pôvodnom stavebnom konaní nebolo možné sa s týmto regulatívom vysporiadať, čo nebolo Hlavným mestom pripomienkované. Keďže je územný plán chybný, nie je možné považovať rímsu susedného objektu za objektívne danú a smerodajnú. Výška rímsy voči terénu podľa územného plánu je 8,4 m a v skutočnom teréne je 6,2 m. Nikto v súčasnosti nevie, aká výška rímsy susediaceho objektu je tá záväzná. Napriek tomu, že rímsa susedného objektu je nižšia ako maximálna výška bytového domu, bol dodržaný koeficient stavebného objemu, ako aj všetky ostatné koeficienty územného plánu a nenaplnenie podmienok záväzných regulatívov pre výšku zástavby v súvislosti s celkovou koncepciou a zámerom územného plánu nebolo potvrdené. 25. Ohľadom limitu strešnej modelácie a maximálnej výšky hrebeňa strechy žalobcovia uviedli, že pri rešpektovaní výšky terénu stanovenej územným plánom, ktorá je v päte hornej časti bytového domu 166,1 m. n. m. a v dolnej časti H. O. 164,4 m. n. m., je maximálna výška bytového domu, t.j. limit strešnej modelácie 176,2 m. n. m., čo je nižšie ako povolený limit 177,2 m. n. m. Podľa žalobcov je neprijateľné, aby bolo vyžadované dodržanie v územnom pláne stanovenej maximálnej výšky 177,2 m. n. m. a údaj, z ktorého bola táto výška odvodená, t.j. 166,1 m. n. m. nie. Účelom stanovenia výškových kót v územnom pláne je stanovenie limitu výšky stavby voči reálnemu terénu a tú stavba podľa žalobcov v žiadnom prípade nepresahuje (stavba je o 1 m nižšia ako povoľuje územný plán). Zdôraznili, že nie je prípustné, aby si ktokoľvek vyberal a kombinoval výšky z územného plánu (relatívne) a skutočnosti (absolútne) podľa svojej ľubovôle pri posudzovaní ktorejkoľvek stavby. V prípade, ak by sa pri posudzovaní výšky objektu uplatňoval jeden výškový systém (je jedno, či relatívny v územnom pláne alebo absolútny Bpv) bytový dom nepresahuje ani nedosahuje stanovené maximálne výškové limity. Mali za to, že Okresný úrad rozhodol správne, keďže povolená celková výška objektu voči terénu v územnom pláne nie je bytovým domom prekročená. 26. V súvislosti so spôsobom ukončenia objektu a vyššej zvislej steny žalobcovia namietali, že minister aj žalovaný používajú pojem „plytší”, ktorý je však vágny. Neuvádzajú o koľko stupňov je strecha bytového domu plytšia, ani akým spôsobom vypočítali, resp. zistili, aký je rozdiel medzi „šikmosťou” strechy ako piatej fasády viditeľnej z hradného kopca a „šikmosťou” strechy bytového domu. Skutočný rozdiel sú 4 stupne a podľa žalobcov je vylúčené, aby bol tento rozdiel v exteriéri viditeľný a rozpoznateľný. Sklon šikmej strechy nie je územným plánom predpisaný. Úvaha ministra a žalovaného nie je výsledkom žiadneho objektívneho merania, a preto ju možno považovať za svojvoľnú. Taktiež výška zvislej strechy nie je v záväznej časti územného plánu definovaná. Ministrom a žalovaným použitý pojem „oveľa vyššia zvislá stena” je taktiež vágny. Neuvádzajú, o koľko je zvislá stena vyššia, ani to, aká je záväzná výška zvislej steny a o koľko mala byť prekročená. Preto je úvaha ministra a žalovaného aj v tejto časti svojvoľná a nevyplýva zo žiadneho objektívneho merania. 27. Záverom žalobcovia namietali, že v rozhodnutiach ministra a žalovaného nie sú ostatné vytýkané vady výslovne uvedené, keď je len konštatované, že Okresný úrad sa nevysporiadal aj s ďalšími skutočnosťami. Minister prevzal argumentáciu žalovaného o tom, že žalobcovia nedodržali záväzné regulatívy týkajúce sa členenia architektonických celkov, strešnej roviny a maximálne povolenej výšky zástavby, ktorá nie je rovnako vysoká ako rímsa susedného objektu. Tieto vady bytového domu sú podľa žalobcov výsledkom subjektívneho ponímania architektonických prvkov a účelovej interpretácie záväzných dokumentov, bez prihliadnutia na chybný záväzný plán a z toho plynúcu nerealizovateľnosť niektorých záväzných regulatívov. Zdôraznili, že bytový dom by nespĺňal podmienky stavebného zákona, ak by mal byť postavený podľa pôvodnej projektovej dokumentácie, resp. by ho nebolo možné vôbec postaviť. Stavebný zákon je vyššej právnej sily ako územný plán, a preto stavebné orgány schválením upravenej projektovej dokumentácie a vydaním nových rozhodnutí uznali existenciu pochybení územného plánu a novými rozhodnutiami iba reagovali na nutné zmeny tak, aby bol bytový dom podľa zákona realizovateľný. Pôvodný projekt bol totiž nerealizovateľný a zmena bola preto nevyhnutná. Zmenou stavby pred dokončením stavebníci nezväčšili zastavanú plochu ani úžitkovú plochu objektu, nezískali ani podlažie naviac, teda hodnota bytového domu sa nezvýšila. Cieľom zmeny stavby bola snaha stavebníkov, ako aj stavebného úradu a Okresného úradu, napriek nezrovnalostiam a chybám v územnom pláne, zmysluplne dokončiť zahájenú stavbu s dovtedy povolenými parametrami (úžitková plocha, plocha bytov, podlažnosť a pod.) pri maximálnom rešpektovaní územného plánu. Za týchto okolností majú žalobcovia za to, že ako stavebníci znášajú následky chýb a zlých rozhodnutí orgánov samosprávy a štátnej správy, pričom postupovali podľa zákona v úzkej súčinnosti a koordinovane so stavebným úradom a pamiatkovým orgánom, rešpektujúc odporúčania Krajského stavebného úradu v Bratislave, neskôr Okresného úradu, zámery územného plánu a ostatné právne predpisy. Dodali, že minister v tomto prípade nekonal v súlade s precedenčnou zásadou, keď v inom konaní, ktoré svojím rozhodnutím č. 127/2014, č.k. 17839/2014/D220-SLP/53543-M zo dňa 15.09.2014 zastavil, prihliadal na práva účastníka, ktoré nadobudol dobromyseľne. Mali preto za to, že v ich prípade bola porušená zásada právnej istoty a dobromyseľnosti nadobudnutých práv. III. Vyjadrenie žalovaného 28. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 17.04.2015, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. K jednotlivým žalobným námietkam sa vyjadril nasledovne. Poukázal na priebeh správneho konania vo veci dodatočného povolenia predmetnej zmeny stavby pred dokončením a konštatoval, že ani stavebný úrad a ani Okresný úrad sa v uvedenom konaní žiadnym spôsobom nevysporiadali s Hlavným mestom namietaným spôsobom ukončenia objektov, ktoré musí byť uskutočnené tak, že zastrešenie musí byť realizované šikmými strechami s architektonickou a dizajnérskou úpravou strechy ako piatej fasády viditeľnej z R.R. Y., ktorý je však do H. O. oproti pôvodnej projektovej dokumentácii stavby plytší, strešné roviny nesmú obsahovať prvky technického zariadenia budov, na II. NP je riešená oveľa vyššia zvislá stena (bez číselného údaju) pri napojení na šikmú časť strechy a pod. Podľa žalovaného krajský prokurátor správne poukázal na to, že nesúhlasné stanovisko Hlavného mesta tvorilo prekážku rozhodnutia o dodatočnom povolení predmetnej zmeny stavby pred dokončením a konajúce orgány neboli oprávnené „prelomiť“ túto prekážku správnou úvahou negujúcou závery Hlavného mesta, podporenou súhlasným stanoviskom KPÚ BA, spracovateľa územného plánu a už vôbec nie opretím sa o požiadavky vlastníkov susedných nehnuteľností predmetnú stavbu čo najrýchlejšie ukončiť, alebo požiadavky samotných stavebníkov. 29. Žalobcami poukazovaný historický pohľad na umiestnenie stavby žalovaný považoval vo vzťahu k rozhodovaniu o dodatočnom povolení predmetnej zmeny stavby za irelevantný. Za nedôvodnú žalovaný považoval aj námietku žalobcov o uplynutí zákonnej lehoty na rozhodnutie. V tejto súvislosti uviedol, že protest krajského prokurátora bol doručený na Okresný úrad dňa 15.05.2014 a následne listom zo dňa 12.06.2014 predložený žalovanému na rozhodnutie o proteste podľa § 69 ods. 2 Správneho poriadku. Keďže v tomto prípade ide po právnej a skutkovej stránke o zložitú vec, požiadala príslušná organizačná zložka žalovaného (sekcia výstavby) listom zo dňa 02.07.2014 ministra, ako orgán príslušný na rozhodnutie o rozklade, o predĺženie lehoty na rozhodnutie s návrhom, aby táto lehota bola predĺžená do 05.06.2014. Minister udelil s predĺžením lehoty súhlas, pričom o proteste prokurátora rozhodol žalovaný dňa 03.09.2014. Žalovaný nesúhlasil s námietkou žalobcov, že žalobou napadnuté rozhodnutie bolo vydané po uplynutí zákonnej lehoty. Dôvodil, že na protest prokurátora proti rozhodnutiu sa vzťahuje § 27 zákona o prokuratúre a podľa ods. 1 tohto ustanovenia aj § 26 s odchýlkami uvedenými v písmenách a/ až e/, nie § 25, ktorý upravuje protest prokurátora proti všeobecne záväznému právnemu predpisu. Na tomto mieste žalovaný poukázal na § 24 ods. 2 zákona o prokuratúre o primeranej aplikácii ustanovení Správneho poriadku (§ 49 ods. 2). Žalovaný nesúhlasil ani s námietkou žalobcov, že napadnuté rozhodnutie ministra bolo tiež vydané po uplynutí zákonnej lehoty a minister bol údajne povinný o ich rozklade rozhodnúť do 08.12.2014. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že rozklad žalobcov bol ministrovi doručený dňa 07.11.2014 a podľa § 49 Správneho poriadku bol minister vzhľadom na zvlášť zložitý prípad povinný rozhodnúť najneskôr do 60 dní, t.j. do 06.01.2015, pričom do tohto dátumu nebol povinný účastníkov upovedomovať o predĺžení lehoty na rozhodnutie. Minister rozhodol v zákonnej lehote dňa 23.12.2014, pričom rozhodnutie bolo odoslané na poštovú prepravu účastníkom konania dňa 29.12.2014 (čo je podstatný dátum pri rozhodnutí v správnom konaní) a rozhodnutie bolo prevzaté účastníkmi dňa 05.01.2015. Žalovaný odmietol názor žalobcov, že ak na rozhodnutí ministra chýba dátum vydania, spôsobuje to nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladajúcu dokonca možnosť jeho zrušenia. S poukazom na § 46 a § 47 Správneho poriadku dôvodil, že rozhodnutie ministra obsahuje všetky podstatné náležitosti, a to riadny výrok, odôvodnenie a dostatočné poučenie o opravnom prostriedku. Preto aj prípadné nedoplnenie dátumu vydania rozhodnutia ministra nie je takou vadou, ktorá by vytvárala nezákonnosť, prípadne nepreskúmateľnosť rozhodnutia. 30. Ďalej žalovaný uviedol, že argumentácia žalobcov súhlasným stanoviskom KPÚ BA je nepodstatná. Podľa žalovaného KPÚ BA podáva ako dotknutý orgán stanovisko z hľadiska ním sledovaných záujmov a požiadaviek, ktoré nie sú totožné s požiadavkami a záujmami iného dotknutého orgánu. Žalovaný poukázal aj na skutočnosť, že KPÚ BA v liste zo dňa 20.11.2012 stavebnému úradu oznámil, že k zmene stavby už vydal nesúhlasné stanovisko č. BA-12/237-2/762/FER zo dňa 07.02.2012, v ktorom ako jeden z dôvodom bolo stanovisko Hlavného mesta konštatujúce rozpor so záväznou časťou územného plánu. Žalovaný zdôraznil, že toto stanovisko KPÚ BA zo dňa 07.02.2012 sa v predložených spisoch stavebného úradu a odvolacieho orgánu nenachádzalo. 31. Ohľadom možnosti použitia analógie v súvislosti s § 136 stavebného zákona žalovaný uviedol, že zákon takúto možnosť v tomto prípade nepripúšťa, nakoľko sa jedná o určenie pôsobnosti štátnych orgánov, kedy je analógia podľa zásad správneho konania a súdnej praxe vylúčená. V prípade, ak by zákonodarca chcel, aby za Hlavné mesto rozhodovalo ministerstvo, takýto postup by upravil priamo v právnej norme. Stavebný zákon určuje zákonný postup pre prípad rozporov orgánov, ktoré majú nadriadené orgány. Podľa žalovaného ustanovenie § 136 stavebného zákona je aplikovateľné len pre orgány štátnej správy, nie na orgány územnej samosprávy. 32. Dôvodil, že existencia chýb nadmorských výšok územného plánu v porovnaní so skutočnými nadmorskými výškami nemá vplyv na žalovaným konštatované nedodržanie výškového regulatívu, pretože výška rímsy je vyššia ako rímsa susedného objektu V23, pričom maximálne povolená výška zástavby v regulačnej jednotke V22 je po výšku rímsy susedného objektu V23. Regulatív uličného domoradia nespĺňa kritérium členenia na limitované architektonické celky, pretože uličné domoradie tvorí jeden stavebný objekt - samostatný celok a nie minimálne počet dvoch stavebných objektov - samostatných celkov. Posúdenie stavu je podľa žalovaného objektívne, pretože samotné stavebné povolenie je vydané na stavbu (Bytový dom) a nie na minimálne dva stavebné objekty. V regulatíve je jednoznačne definovaný pojem samostatného celku vyjadrený syntaxom so stavebným objektom. Podľa projektovej dokumentácie investora je na terase umiestnené zariadenie VZT, čo nie je v súlade s regulatívom, podľa ktorého takéto zariadenia tu nesmú byť umiestnené. Na terasách je možnosť uplatnenia strešnej zelene. 33. Záverom vyjadrenia žalovaný k námietke žalobcov o tom, že ich rozklad (doručený žalovanému dňa 06.10.2014) bol ministrovi predložený na 32 deň uviedol, že žalobcami namietané 2 dni sú zanedbateľné vo vzťahu k meritu veci - zistenému rozporu dodatočne povoľovanej zmeny stavby pred jej dokončením so záväznými regulatívmi územného plánu. Podľa žalovaného predloženie rozkladu, jeho doplnenia a súvisiaceho spisového materiálu ministrovi dňa 07.11.2014, ktoré bolo spôsobené poštovou prepravou, nemá zásadný vplyv na správne posúdenie veci. IV. Vyjadrenie Krajskej prokuratúry Bratislava 34. Krajská prokuratúra Bratislava podaním doručeným súdu dňa 13.06.2017 oznámila vstup do konania pred správnym súdom a zároveň podala vyjadrenie k meritu veci. Uviedla, že protest prokurátora bol založený jednak na argumente nezákonného prelomenia záväzného stanoviska Hlavného mesta konštatujúceho viaceré aspekty rozporu stavby so záväznou časťou územného plánu a jednak aj na nedostatočnom odôvodnení záveru, prečo konajúce správne orgány v opozícii so záväzným stanoviskom predmetnú stavbu posúdili ako súladnú so záväznými regulatívmi územného plánu - teda aj na dôvode nepreskúmateľnosti protestom napadnutého rozhodnutia. Krajská prokuratúra Bratislava ďalej vo vyjadrení poukázala na časť odvolania Hlavného mesta proti rozhodnutiu stavebného úradu zo dňa 23.09.2013 (viď bod 6 tohto rozsudku), kde Hlavné mesto dôvodilo, že nárast výšky objektu o 2,5 m nie je spôsobený formálnou technickou chybou územného plánu, ale nárastom konštrukčných výšok 1. PP, 1. NP a zmena predmetnej stavby pred dokončením nie je v súlade s územným plánom, nakoľko nie sú splnené záväzné regulatívy pre výšku zástavby. Podľa krajskej prokuratúry sa s týmto základným argumentom nevysporiadal ani odvolací správny orgán v konaní o dodatočnom povolení stavby (Okresný úrad) v rozhodnutí zo dňa 09.12.2013. Súčasne sa podľa krajskej prokuratúry konajúce správne orgány, pri zameraní len na regulatív výšky objektu, opomenuli vysporiadať s ostatnými záväznými regulatívmi, ktorých porušenie bolo konštatované v záväznom stanovisku dotknutého orgánu. V. Vyjadrenie Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy 35. Podaním doručeným súdu dňa 15.08.2017 sa Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavy vyjadrilo k podaniu Krajskej prokuratúry Bratislava. Hlavné mesto uviedlo, že zmenou stavby, ktorú dodatočne potvrdil stavebný úrad rozhodnutím zo dňa 23.09.2013, stavebník zmenil pôvodnú stavbu, umiestnenú a povolenú v rokoch 2009 a 2010, a tým sa dostal do rozporu so stanovenou reguláciou v zmysle územného plánu. Poukázalo na časť odvolania proti rozhodnutiu stavebného úradu o dodatočnom povolení stavby, v ktorom okrem iného konštatovalo, že predmetný objekt bytového domu bol umiestnený v zmysle územného rozhodnutia č. 6761/41094/2009/URS/Klo-UR zo dňa 15.10.2009 tak, že „podlažie prístupné z komunikácie F. G. s výškou 166,80 m. n. m. (1. PP) bude obsahovať vjazd a parking v zakladačoch“, hoci územný plán v tejto časti predpisuje výškovú kótu 164,40 m. n. m. (stavba už bola v tomto mieste umiestnená o 2,4 m vyššie ako predpisuje územný plán). Výškové osadenie objektu bolo povolené s malými odchýlkami od reálneho terénu a nie podľa výšok v pätách objektu zadefinovaných v územnom pláne (od začiatku kóta 164,40 m. n. m. uvedená v územnom pláne nebola v dokumentácii pre územné rozhodnutie ani v územnom rozhodnutí dodržaná). Podľa Hlavného mesta je zrejmé, že disproporcia vo výškovom kótovaní priľahlého terénu bola projektantom dobre známa od počiatočnej fázy prípravy projektovej dokumentácie. Architektonický ateliér H., Y., O., ako projektanti predmetného bytového domu a súčasne spracovatelia územného plánu, mali podľa Hlavného mesta k dispozícii reálne zameranie terénu, a preto osadili objekt podľa reálnych kót. 36. Hlavné mesto ďalej uviedlo, že v označení výškových kót terénu na H. O. (regulačná jednotka V22) sa vyskytla formálna zjavná technická chyba, pričom táto chyba je zrejmá a nachádza sa iba vo výkrese Regulácia územia - priestorové usporiadanie - 9b. V ďalších výkresoch, kde sú vyznačené kóty výškopisu - vo výkrese Návrh technického vybavenia - koordinácia - 5 a vo výkrese Návrh technického vybavenia - vodné hospodárstvo - 5a, je výšková kóta terénu na H. O. uvedená správne, podľa mapových podkladov poskytnutých obstarávateľom na spracovanie územného plánu. Hlavné mesto v tejto súvislosti poukázalo na to, že na jeho opakované urgencie vo veci opravy tzv. chyby v kreslení spracovateľ územného plánu - spoločnosť AUREX, s. r.o., v zast. IT.. Z.. Y., ktorá zmluvne zastupuje zúčastnené architektonické ateliéry, nereagoval. Hlavné mesto zdôraznilo, že ako obstarávateľ územného plánu sústavne sleduje, či sa nezmenili územno-technické, hospodárske a sociálne predpoklady, na základe ktorých bola navrhnutá koncepcia predmetného územného plánu a pravidelne preskúmava schválený územný plán v zmysle príslušných ustanovení stavebného zákona, a to za účelom, či nie sú potrebné jeho zmeny alebo doplnky alebo, či netreba obstarať nový územný plán. VI. Posúdenie veci 37. Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutie v rámci žalobných dôvodov (§ 182 SSP), a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nutné zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 38. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 39. Podľa § 6 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 40. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 41. Podľa § 12 ods. 2 stavebného zákona územný plán zóny ustanovuje najmä a/ zásady a regulatívy podrobnejšieho priestorového usporiadania a funkčného využívania pozemkov, stavieb a verejného dopravného a technického vybavenia územia, b/ zásady a regulatívy umiestnenia stavieb na jednotlivých pozemkoch, do urbánnych priestorov a zastavovacie podmienky jednotlivých stavebných pozemkov, c/ pozemky, ktoré sú v zastavanom území obce, stavby na stavebných pozemkoch a podiel možného zastavania a únosnosť využívania územia, d/ nezastavané pozemky za stavebné pozemky vrátane určenia pozemkov, ktoré podľa územného plánu nemožno trvalo zaradiť medzi stavebné pozemky, e/ chránené časti krajiny, f/ zásady a regulatívy nevyhnutnej vybavenosti stavieb a napojenie na verejné dopravné a technické vybavenie územia, g/ zásady a regulatívy začlenenia stavieb do okolitej zástavby, do pamiatkových rezervácií, do pamiatkových zón a do ostatnej krajiny, h/ umiestnenie zelene, významných krajinných prvkov a ostatných prvkov územného systému ekologickej stability na jednotlivých pozemkoch, i/ vecnú a časovú koordináciu novej výstavby a asanácie existujúcich stavieb, j/ pozemky pre verejnoprospešné stavby, stavebnú uzáveru a na vykonanie asanácie. 42. Podľa § 13 ods. 1 stavebného zákona územnoplánovacia dokumentácia sa člení na záväznú časť a na smernú časť. V Koncepcii územného rozvoja Slovenska sa ako záväzné vymedzujú zásady a regulatívy, ktoré usmerňujú požiadavky najmä odvetvových koncepcií na priestorové usporiadanie a funkčné využívanie územia Slovenskej republiky a jej regiónov v súlade s princípmi trvalo udržateľného rozvoja, ochrany životného prostredia, prírodného a kultúrneho dedičstva. 43. Podľa § 30 ods. 1 stavebného zákona orgán územného plánovania, ktorý obstaral územnoplánovaciu dokumentáciu, sústavne sleduje, či sa nezmenili územno-technické, hospodárske a sociálne predpoklady, na základe ktorých bola navrhnutá koncepcia organizácie územia. Ak dôjde k zmene predpokladov, alebo je potrebné umiestniť verejnoprospešné stavby, orgán územného plánovania obstará doplnok alebo zmenu územnoplánovacej dokumentácie. 44. Podľa § 30 ods. 4 stavebného zákona obec a samosprávny kraj sú povinné pravidelne, najmenej však raz za štyri roky, preskúmať schválený územný plán, či nie sú potrebné jeho zmeny alebo doplnky alebo či netreba obstarať nový územný plán. 45. Podľa § 62 ods. 1 písm. a/ stavebného zákona v stavebnom konaní stavebný úrad preskúma najmä, či dokumentácia spĺňa zastavovacie podmienky určené územným plánom zóny alebo podmienky územného rozhodnutia, 46. Podľa § 62 ods. 3 stavebného zákona stavebný úrad zabezpečí stanoviská dotknutých orgánov, ich vzájomný súlad a posúdi vyjadrenie účastníkov konania a ich námietky. 47. Podľa § 88a ods. 1 stavebného zákona ak stavebný úrad zistí, že stavba bola postavená bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním, začne z vlastného podnetu konanie a vyzve vlastníka stavby, aby v určenej lehote predložil doklady o tom, že dodatočné povolenie nie je v rozpore s verejnými záujmami chránenými týmto zákonom, najmä s cieľmi a zámermi územného plánovania, a osobitnými predpismi. Ak bola stavba začatá bez právoplatného stavebného povolenia, ktoré už bolo vydané, stavebný úrad posúdi súlad stavby s verejnými záujmami na základe záväzných stanovísk podľa § 140b a podkladov predložených v stavebnom konaní. 48. Podľa § 88a ods. 4 stavebného zákona v rozhodnutí o dodatočnom povolení stavby stavebný úrad dodatočne povolí už vykonané stavebné práce a určí podmienky na dokončenie stavby alebo nariadi úpravy už realizovanej stavby. 49. Podľa § 126 ods. 1 stavebného zákona ak sa konanie podľa tohto zákona dotýka záujmov chránených predpismi o ochrane zdravia ľudu, o utváraní a ochrane zdravých životných podmienok, vodách, o ochrane prírodných liečebných kúpeľov a prírodných liečivých zdrojov, o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu, o lesoch a lesnom hospodárstve, o opatreniach na ochranu ovzdušia, o ochrane a využití nerastného bohatstva, o kultúrnych pamiatkach, o štátnej ochrane prírody, o požiarnej ochrane, o zákaze biologických zbraní, na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, o odpadoch, o veterinárnej starostlivosti, o vplyvoch na životné prostredie, o jadrovej bezpečnosti jadrových zariadení, o prevencii závažných priemyselných havárií, o správe štátnych hraníc, o pozemných komunikáciách, o dráhach a o doprave na dráhach, o civilnom letectve, o vnútrozemskej plavbe, o energetike, o tepelnej energetike, o elektronických komunikáciách, o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, o civilnej ochrane, o inšpekcii práce a o štátnej geologickej správe, rozhodne stavebný úrad na základe záväzného stanoviska dotknutého orgánu podľa § 140a, ktorý uplatňuje požiadavky podľa osobitných predpisov. 50. Podľa § 136 ods. 1 stavebného zákona ak dôjde pri prerokúvaní územnoplánovacej dokumentácie, územnom konaní, stavebnom konaní alebo pri iných konaniach, ktoré vykonávajú správne orgány podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov pre stavby letísk a leteckých zariadení, stavby dráh a na dráhe, stavby pozemných komunikácií, vodohospodárske diela a stavby elektronických komunikačných sietí, k protichodným stanoviskám medzi orgánmi štátnej správy spolupôsobiacimi v konaní, riešia taký rozpor orgány nadriadené týmto orgánom dohodou. 51. Podľa § 136 ods. 2 stavebného zákona ak sa vzniknutý rozpor nepodarí odstrániť dohodou orgánov podľa odseku 1, rozhodne ministerstvo po prerokovaní s príslušnými ústrednými orgánmi štátnej správy. Ak ide o stavby, kde konanie vykonávajú orgány podľa osobitných predpisov, rozhodne o rozpore ústredný orgán štátnej správy nadriadený týmto orgánom obdobným postupom. 52. Podľa § 140a ods. 1 písm. a/ stavebného zákona dotknutým orgánom podľa tohto zákona je orgán verejnej správy, ktorý je správnym orgánom chrániacim záujmy uvedené v § 126 ods. 1, ak konanie podľa osobitného predpisu upravujúceho jeho pôsobnosť je súčasťou konania podľa tohto zákona, má naň nadväzovať alebo s ním súvisí, 53. Podľa § 140a ods. 1 písm. b/ stavebného zákona dotknutým orgánom podľa tohto zákona je obec, ak nie je stavebným úradom podľa tohto zákona a konanie sa týka pozemku alebo stavby na jej území, okrem stavby diaľnice alebo rýchlostnej cesty. 54. Podľa § 140a ods. 3 stavebného zákona dotknuté orgány v konaniach podľa tohto zákona chránia záujmy uvedené v § 126 ods. 1 v rámci svojej pôsobnosti najmä tým, že majú právo nazerať do spisov, podávať záväzné stanoviská podľa § 140b, zúčastňovať sa na ústnom pojednávaní a miestnej obhliadke a vykonávať so stavebným úradom spoločné úkony podľa tohto zákona. 55. Podľa § 140a ods. 4 stavebného zákona obec ako dotknutý orgán uplatňuje v konaniach obsah územnoplánovacej dokumentácie, najmä zásady a regulatívy záväznej časti územnoplánovacej dokumentácie a ďalšie záujmy, ak jej to vyplýva z osobitných predpisov. 56. Podľa § 140b ods. 1 stavebného zákona záväzné stanovisko je na účely konaní podľa tohto zákona stanovisko, vyjadrenie, súhlas alebo iný správny úkon dotknutého orgánu, uplatňujúceho záujmy chránené osobitnými predpismi, ktorý je ako záväzné stanovisko upravený v osobitnom predpise. Obsah záväzného stanoviska je pre správny orgán v konaní podľa tohto zákona záväzný a bez zosúladenia záväzného stanoviska s inými záväznými stanoviskami nemôže rozhodnúť vo veci. 57. Podľa § 140b ods. 2 stavebného zákona dotknutý orgán je oprávnený uplatňovať požiadavky v rozsahu svojej pôsobnosti ustanovenej osobitným predpisom. Vo svojom záväznom stanovisku je povinný vždy uviesť ustanovenie osobitného predpisu, na základe ktorého uplatňuje svoju pôsobnosť, a údaj, či týmto záväzným stanoviskom zároveň nahrádza stanovisko pre konanie nasledujúce podľa tohto zákona. 58. Podľa § 140b ods. 3 stavebného zákona dotknutý orgán je viazaný obsahom svojho predchádzajúceho záväzného stanoviska, ktoré vo veci vydal; to neplatí, ak došlo k zmene ustanovení právneho predpisu, podľa ktorých dotknutý orgán záväzné stanovisko vydal, alebo k podstatnej zmene skutkových okolností, z ktorých dotknutý orgán vychádzal. Ak dotknutý orgán vydá neskoršie záväzné stanovisko, uvedie v ňom, či jeho predchádzajúce záväzné stanovisko sa neskorším záväzným stanoviskom potvrdzuje, dopĺňa, mení alebo nahrádza s uvedením dôvodov podľa zákona. 59. Podľa § 140b ods. 5 stavebného zákona pri riešení rozporov medzi dotknutými orgánmi vyplývajúcich zo záväzných stanovísk sa postupuje podľa § 136. Ak námietky účastníkov konania smerujú proti obsahu záväzného stanoviska, stavebný úrad konanie preruší a vyžiada si od dotknutého orgánu stanovisko k námietkam. Ak dotknutý orgán stanovisko nezmení, stavebný úrad si vyžiada potvrdenie alebo zmenu záväzného stanoviska od orgánu, ktorý je nadriadeným orgánom dotknutého orgánu. Počas prerušenia konania neplynú lehoty na rozhodnutie veci stavebným úradom. 60. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. 61. Podľa § 3 ods. 4 Správneho poriadku správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. 62. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 63. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 64. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 65. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 66. Podľa § 49 ods. 1 Správneho poriadku v jednoduchých veciach, najmä ak možno rozhodnúť na podklade dokladov predložených účastníkom konania, správny orgán rozhodne bezodkladne. 67. Podľa § 49 ods. 2 Správneho poriadku v ostatných prípadoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak, je správny orgán povinný rozhodnúť vo veci do 30 dní od začatia konania; vo zvlášť zložitých prípadoch rozhodne najneskôr do 60 dní; ak nemožno vzhľadom na povahu veci rozhodnúť ani v tejto lehote, môže ju primerane predĺžiť odvolací orgán (orgán príslušný rozhodnúť o rozklade). Ak správny orgán nemôže rozhodnúť do 30, prípadne do 60 dní, je povinný o tom účastníka konania s uvedením dôvodov upovedomiť. 68. Podľa § 57 ods. 2 Správneho poriadku ak nerozhodne správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, o odvolaní, predloží ho spolu s výsledkami doplneného konania a so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní odo dňa, keď mu odvolanie došlo, a upovedomí o tom účastníka konania. 69. Podľa § 69 ods. 2 Správneho poriadku ak takto správny orgán plne nevyhovie protestu sám, je povinný predložiť ho spolu so spisovým materiálom v lehote určenej v proteste, a ak lehota nie je určená, do 30 dní na rozhodnutie nadriadenému správnemu orgánu najbližšie vyššieho stupňa (§ 58); ak ide o ústredný orgán štátnej správy, predloží protest svojmu vedúcemu, ktorý rozhodne na základe návrhu ním ustavenej osobitnej komisie (§ 61 ods. 2). 70. Podľa § 20 ods. 1 zákona o prokuratúre (v znení účinnom v čase podania protestu) prokurátor vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. 71. Podľa § 21 ods. 1 písm. a/ zákona o prokuratúre (v znení účinnom v čase podania protestu) právnym prostriedkom, ktorým prokurátor vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy je protest prokurátora. 72. Podľa § 24 ods. 2 zákona o prokuratúre (v znení účinnom v čase podania protestu) ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie o proteste prokurátora sa primerane vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. 73. Podľa § 22 ods. 1 písm. c/ zákona o prokuratúre (v znení účinnom v čase podania protestu) prokurátor je oprávnený podať protest proti rozhodnutiu, ktorým bol porušený zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis. 74. Podľa § 26 ods. 3 zákona o prokuratúre (v znení účinnom v čase podania protestu) ak orgán verejnej správy protestu prokurátora nevyhovie alebo mu vyhovie iba čiastočne, je povinný do 30 dní od doručenia protestu predložiť protest spolu so spisovým materiálom na rozhodnutie svojmu bezprostredne nadriadenému orgánu alebo dozerajúcemu orgánu určenému osobitným predpisom; ústredný orgán štátnej správy predloží protest prokurátora na rozhodnutie vláde Slovenskej republiky. 75. Podľa § 26 ods. 5 zákona o prokuratúre (v znení účinnom v čase podania protestu) orgán uvedený v odseku 3 je povinný o proteste prokurátora rozhodnúť do 30 dní od predloženia protestu na rozhodnutie orgánom verejnej správy (odsek 3) alebo do 30 dní od podania protestu prokurátorom (odsek 4). 76. Podľa § 27 ods. 1 zákona o prokuratúre (v znení účinnom v čase podania protestu) na protest prokurátora proti rozhodnutiu sa vzťahujú ustanovenia § 26 s odchýlkami pod písm. a/ až e/. 77. Podľa § 27 ods. 1 písm. e/ zákona o prokuratúre (v znení účinnom v čase podania protestu) protest proti rozhodnutiu môže prokurátor podať do troch rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia; ak ide o rozhodnutie, proti ktorému nemožno podať riadny opravný prostriedok, do troch rokov od jeho vydania. 78. Úlohou súdu bolo v tomto prípade posúdiť, či správne orgány (ministerstvo a minister) postupovali v konaní o proteste prokurátora správne, keď predmetnému protestu prokurátora vyhoveli a zrušili pôvodné rozhodnutia správnych orgánov (stavebného úradu a Okresného úradu) vydané v konaní o dodatočnom povolení zmeny stavby pred jej dokončením. Zásadná právna otázka sa preto týkala opodstatnenosti dôvodov protestu prokurátora, podľa ktorého správne orgány v konaní o dodatočnom povolení zmeny stavby pred jej dokončením porušili zákon. 79. Podľa názoru žalobcov neboli v danom prípade splnené dôvody na podanie protestu prokurátora, nakoľko prokurátor v proteste (viď bod 8 tohto rozsudku) namietal len úvahu správnych orgánov v konaní o dodatočnom povolení zmeny stavby pred jej dokončením, ktorou sa správne orgány snažili vyriešiť stav rozporu záväzných stanovísk dotknutých orgánov v konaní. Predovšetkým v tejto súvislosti podľa žalobcov neobstojí názor prokurátora o nutnosti aplikácie ustanovenia § 136 stavebného zákona, ktorý hovorí o riešení situácie protichodných stanovísk orgánov štátnej správny spolupôsobiacich v konaní. Súd prisvedčil názoru žalobcov, s ktorým sa stotožnil aj žalovaný a podľa ktorého je analógia v tomto prípade neprípustná. Poukazuje pritom na názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžo/251/2009 zo dňa 19.05.2010, podľa ktorého „v správnom práve, ktoré je odvetvím verejného práva je možnosť analógie ojedinelá a iba vtedy, ak to zákon výslovne pripúšťa. V prípadoch, v ktorých ide o určenie právomoci, pôsobnosti, resp. príslušnosti štátnych orgánov, ktoré býva v právnom štáte vymedzené jednoznačne a kauzisticky, je analógia vylúčená.“ V kontexte tohto právneho názoru najvyššieho súdu je nutné prisvedčiť žalobcom, že neexistujúci nadriadený orgán nie je možné nahradiť analógiou. Sám minister v napadnutom rozhodnutí v tejto súvislosti správne uviedol, že ustanovenie § 136 stavebného zákona je aplikovateľné len pre orgány štátnej správy a nie pre orgány územnej samosprávy. V tomto prípade protichodnosť záväzných stanovísk nastala medzi orgánom územnej samosprávy - Hlavným mestom (ako dotknutým orgánom podľa § 140a ods. 1 písm. b/ stavebného zákona) a orgánom štátnej správny - KPÚ BA (ako dotknutým orgánom podľa § 140a ods. 1 písm. a/ v spojení s § 126 ods. 1 stavebného zákona). 80. Súd zastáva názor, že protest bol prokurátor oprávnený podať. Protest prokurátora je totiž právnym prostriedkom, ktorým vykonáva prokurátor dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy. Pri proteste prokurátora je správny orgán viazaný len jeho rozsahom ako návrhom „sui generis“ a nie i jeho dôvodmi. Nie je úlohou správneho súdu nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy. Takisto to nie je úlohou prokurátora pri výkone netrestného dozoru prokuratúry. Keď prokurátor namietal nezákonné prelomenie nesúhlasného stanoviska hlavného mesta Bratislavy dotknutými orgánmi, ide o legitímny dôvod na podanie protestu prokurátora. Nie je však namieste, aby prokurátor v proteste prokurátora hodnotil správnu úvahu orgánu verejnej správy vo vzťahu k odôvodneniu výroku rozhodnutia. Určiť, či je rozhodnutie dostatočne odôvodnené môže len funkčne nadriadený správny orgán, ktorý tak učiní na základe vykonaného dokazovania, zhodnotenia dôkazov a z toho vyplývajúcej správnej úvahy. V tomto prípade prokurátor poskytol v proteste prokurátora analýzu technických detailov a žalovaný ich bez všetkého prevzal do svojich rozhodnutí. V kontexte uvedeného vyvstáva otázka, či námietka arbitrárnosti rozhodnutí predstavuje v tomto konaní zákonný dôvod pre podanie protestu prokurátora. Ak žalovaný totiž ustálil, že analógia podľa § 136 stavebného zákona neprichádza do úvahy a teda nedošlo k nezákonnému prelomeniu nesúhlasného stanoviska hlavného mesta, odpadol dôvod zaoberať sa ďalším dôvodom uvedeným v proteste a to arbitrárnosťou vo vzťahu k odôvodneniu nezákonného prelomenia nesúhlasného stanoviska. Ak však žalovaný v 1. aj 2. stupni mal za potrebné preskúmať aj túto námietku uvedenú v proteste prokurátora a na jej základe protestu vyhovieť, nakoľko ide o špeciálny prostriedok autoremedúry, musel by presvedčivo a dostatočne odôvodniť prečo považuje správnu úvahu poskytnutú v pôvodných rozhodnutiach za nedostatočnú a nahradiť ju úvahou právne dokonalejšou. Súd skúmal postup žalovaného v 1. aj 2. stupni ohľadom uvedeného a popísal ho v nasledujúcich bodoch rozsudku. Podaním protestu prokurátora vzniká právny vzťah medzi správnym orgánom a prokurátorom. Jeho základným obsahom je právo prokurátora žiadať vybavenie protestu a povinnosť správneho orgánu rozhodnúť o proteste prokurátora. Od podania protestu až do vydania rozhodnutia o proteste nevzniká právny vzťah medzi účastníkmi konania a konajúcim správnym orgánom, ani medzi účastníkmi konania a prokurátorom - podanie protestu nie je závislé na vôli účastníka konania, a to ani vtedy, ak naň dal podnet. Ak správny orgán, ktorý rozhodnutie vydal, protestu prokurátora vyhovie, ide o špeciálny prípad autoremedúry, nevyžadujúci súhlas účastníkov konania. Účastník konania má ale zákonné právo podať proti rozhodnutiu o proteste prokurátora riadny opravný prostriedok. Súd skúma najmä to, či protest prokurátora bol podaný oprávneným subjektom, či bol podaný v zákonom stanovenej lehote a či dôvody v ňom uvedené nevybočujú z rámca zákona. Inštitút protestu prokurátora ako osobitný prostriedok slúži predovšetkým na nápravu nezákonných rozhodnutí - na odstraňovanie nesúladu medzi ustanoveniami zákona a určitým rozhodnutím. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžrk/1/2016 zo dňa 29.11.2017). Nakoľko však úlohou právnej úpravy vzťahujúcej sa na správne súdnictvo je upraviť postup súdu a účastníkov v súdnom prieskume rozhodnutí správnych orgánov tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, potom musí súd vysloviť svoj názor aj k prv uvedenej otázke jednotlivých technických regulatívov, tak, ako je uvedený v nasledujúcich bodoch rozsudku. 81. Keďže predmetom odvolania (rozkladu) je rozhodnutie o proteste prokurátora, súd bol povinný riešiť otázku, či bol protest prokurátora podaný v zákonom stanovenej lehote a bolo potrebné odôvodniť záver, že dôvody protestu nevybočujú z rámca zákona. Preto bolo povinnosťou súdu vysporiadať sa vo svojom rozhodnutí aj s týmito otázkami (týkajúcimi sa zákonnosti protestu prokurátora), čo súd aj učinil (viď dôvody uvedené nižšie) a vysporiadal sa s náležitosťami protestu prokurátora, s otázkami dodržania lehoty na jeho podanie, ako aj s otázkou jeho opodstatnenosti a zákonnosti. V danom prípade nebolo sporné, že protest bol podaný prokurátorom Krajskej prokuratúry Bratislava ako oprávneným subjektom v zákonom stavenej lehote 3 rokov od vydania rozhodnutia Okresného úradu (viď body 7 a 8 tohto rozsudku). V tomto prípade bolo úlohou správnych orgánov rozhodujúcich o proteste prokurátora posúdiť, či dôvody uvedené v proteste nevybočujú z medzí zákona. Ako bolo uvedené vyššie (viď bod 79 tohto rozsudku), jeden z dôvodov, pre ktoré prokurátor považoval rozhodnutia Okresného úradu a stavebného úradu (body 6 a 7 tohto rozsudku) za rozporné zo zákonom (absencia aplikácie analógie ustanovenia § 136 stavebného zákona), bol žalovaným a ministrom posúdený správne ako nedôvodný. Podľa názoru súdu však správne orgány v konaní o proteste prokurátora svoje rozhodnutia neodôvodnili dostatočným spôsobom vo vzťahu k nezákonnému prelomeniu nesúhlasného stanoviska Hlavného mesta a nesprávnemu vyhodnoteniu splnenia záväzných regulatívov územného plánu stavebnými orgánmi (stavebný úrad a Okresný úrad). 82. Z konštantnej judikatúry súdov vyplýva, že v odôvodnení správny orgán musí uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal pri vydaní rozhodnutia, ako sa vysporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 4 So 226/04). 83. Nedostatočne odôvodnené rozhodnutie správneho orgánu negatívne ovplyvňuje ústavné právo navrhovateľa na súdny prieskum rozhodnutia správneho orgánu v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko sa účastníkovi správneho konania dotknutému v jeho právach alebo právom chránených záujmoch odopiera možnosť efektívne spochybniť takéto rozhodnutie, lebo samotný účastník môže iba odhadovať právne dôvody, na základe ktorých by mal úspešne uplatňovať svoje subjektívne právo (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 So 115/2010). 84. Z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Najvyšší súd uvádza, že správny orgán i pri voľnom uvážení nesmie nerešpektovať zákon, ako i prekračovať jeho medze, a tiež nesmie pri použití voľnej úvahy prejavovať svoju ľubovôľu. Rubom diskrečného oprávnenia správneho orgánu je povinnosť voľnú úvahu použiť a jej použitie zdôvodniť (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sžo/29/2013). 85. Súd na tomto mieste považuje za dôležité zdôrazniť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky dlhodobo a ustálene judikuje (porovnaj napr. rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, ďalej len „Zbierka“ pod č. R 29/1996), že rozhodnutie súdu, ktorým ako nepreskúmateľné zruší rozhodnutie správneho orgánu, ak rozhodnutie nie je náležite odôvodnené (§ 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.) je vecne správne. 86. Ako podporné rozhodnutia, ktoré potvrdzujú ustálenosť judikatúry najvyššieho súdu v otázke nárokov na náležité odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu možno uviesť aj rozhodnutie publikované v Zbierke pod č. R 3/2014, podľa ktorého za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom nemožno považovať rozhodnutie, ktoré je zrozumiteľné iba pre správny orgán, ktorý ho vydal; najmä ak ide o rozhodnutie, ktoré samo osebe znamená prekážku výkonu vybraných činností, tiež rozhodnutie uverejnené v Zbierke pod č. R 60/2000 podľa ktorého, zákonné požiadavky na konanie o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb stanovené zákonom č. 71/1967 Zb., nie sú naplnené tým, že správny orgán v rozhodnutí doslovne paragrafovaným znením alebo voľne uvedie ich znenie a ustálenými formuláciami deklaruje, že sa nimi pri rozhodovaní riadil. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda posúdiť, či správne orgány splnili povinnosti stanovené zákonom. 87. Pre porovnanie najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 10Sžo/323/2015 poukazuje na obdobnú judikatúru Nejvyššího správního soudu (napr. rozsudok zo dňa 22.01.2004, č. j. 4 Azs 55/2003-51), z ktorej vyplýva, že rozhodnutie správneho orgánu, v odôvodnení ktorého absentuje úvaha, ktorou bol správny orgán vedený pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal ako aj správna úvaha, ktorú použil pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, rovnako tak aj chýbajúca argumentácia ako sa vyrovnal s námietkami žalobcu ako účastníka správneho konania je v rozpore s § 47 odst. 3 Správneho poriadku a takéto rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. 88. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku skutkových dôvodov, o ktoré sú opreté rozhodovacie dôvody. Za takýto nedostatok je možné považovať prípad, keď nie je zrejmé, z akých dôkazov žalovaný v konaní vychádzal, resp. nie je zrejmé, aký vplyv mali skutočnosti zistené z vykonaného dokazovania na samotné rozhodnutie. Je potrebné, aby rozhodnutie správneho orgánu obsahovalo správnu úvahu o tom, ako sa správny orgán vysporiadal a ako vyhodnotil skutočnosti získané vykonaným dokazovaním, a teda, aby jeho rozhodnutie netrpelo nedostatkom dôvodov. Žalobou napadnuté rozhodnutia tieto požiadavky nespĺňajú, nakoľko z nich nie je dostatočne zrejmé, akou správnou úvahou sa riadili, keď konštatovali, že zmena stavby je v rozpore s územným plánom, resp. chýba v nich riadne zhodnotenie všetkých dôkazov s odbornou starostlivosťou a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu. Nie je pritom jasné, akým spôsobom sa žalované správne orgány vysporiadali s rozporom medzi nesúhlasným stanoviskom Hlavného mesta a názormi KPÚ BA, spracovateľa územného plánu a v neposlednom rade Okresného úradu ako bývalého KSÚ BA. Súd teda prisvedčil žalobcom, že z rozhodnutí správnych orgánov nie je možné zistiť, akými úvahami boli vedení pri hodnotení dôkazov a ako sa vysporiadali so správnou úvahou použitou stavebným úradom a Okresným úradom pri vydaní pôvodných rozhodnutí. 89. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného vychádzajúc z obsahu protestu prokurátora, ktorý namietal arbitrárnosť rozhodnutí stavebného úradu a Okresného úradu (body 6 a 7 tohto rozsudku) vo vzťahu k prelomeniu nesúhlasného stanoviska Hlavného mesta. Správne orgány pri preskúmavaní protestu prokurátora posudzovali voľnú úvahu správneho orgánu v pôvodnom konaní (Okresného úradu), ktorá zahrňala odborné posúdenie veci technického charakteru. Správna úvaha Okresného úradu v pôvodnom konaní (konanie o dodatočnom povolení zmeny stavby pred dokončením) sa totiž nesmie vymykať z medzí zákona, a to aj s ohľadom na posúdenie prípadných technických otázok súvisiacich s dodržaním regulatívov územného plánu. Súd prisvedčil námietke žalobcov, že minister pri posúdení voľnej úvahy ponúknutej Okresným úradom len prevzal argumentáciu z rozhodnutia žalovaného a z protestu prokurátora, bez riadneho dokazovania a odôvodnenia. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že nielen žalovaný v rozhodnutí o proteste prokurátora vydanom v prvom stupni, ale aj minister v konaní o rozklade, sa vecne opierali len o stanovisko svojej organizačnej zložky (odboru územného plánovania) a jej názor vo vzťahu k porušeniam jednotlivých regulatívov územného plánu považovali za jediný správny. Pričom ani z tohto stanoviska nebola zrejmá správna úvaha, ktorá viedla k prijatému záveru. Tu je opäť na mieste prisvedčiť žalobcom, že žalovaný a minister nekonali v medziach zásady materiálnej pravdy, podľa ktorej má dokazovanie správneho orgánu viesť k jedinému cieľu, a to k nazbieraniu dostatočného množstva použiteľných dôkazov, na základe ktorých môže správny orgán objektívne a správne rozhodnúť. Podobne ako dôvodili žalobcovia, aj súd zastáva názor, že stanovisko organizačnej zložky správneho orgánu nemožno považovať za dôkaz v správnom konaní, ale iba za samotný právny názor žalovaného, keďže ide o totožný právny subjekt. Na to, aby žalovaný mohol kvalifikovane rozhodnúť o proteste prokurátora, musel dôkladne poznať celý administratívny spis a predpokladá sa, že ako orgán metodicky nadriadený stavebnému úradu aj odborne problematike porozumel. Súd však po preskúmaní obsahu napadnutého rozhodnutia, administratívneho a súdneho spisu zistil v tomto smere určité pochybnosti. Svedčí o tom aj názor vyslovený žalovaným, že strešná rovina - terasa obsahuje prvky technického zariadenia budov, na terase sú umiestnené zariadenia VZT. Súd po preštudovaní administratívneho spisu (fotografie stavby) a súdneho spisu (náčrty, ktoré doložil žalobca na pojednávaní dňa 26.04.2018 - Vizualizácia projektu Zmeny stavby, ktoré ale sú aj súčasťou administratívneho spisu) zistil, že uvedené zariadenia síce v určitých nákresoch vidno, ale je zrejmé, že je to len z dôvodu, aby bolo jasné, že sa týka umiestnenia vzduchotechniky. Správne čítanie technických výkresov žalovaným sa pritom predpokladá. V administratívnom aj súdnom spise sa nachádzajú fotografie stavby, z ktorých jasne vyplýva, že zariadenia vzduchotechniky nie je vidno z výšky (pohľad z hradu), ani zo žiadneho iného uhla. Uvedené fotografie mal žalovaný v čase rozhodovania k dispozícii. Navyše, v prípade pochybností bolo možné vykonať dokazovanie obhliadkou na mieste, čo sa však nestalo. Taktiež konštatované nedodržanie regulatívu - „uličné domoradie nie je členené na limitované architektonické celky. Počet samostatných celkov - stavebných objektov v regulačnej jednotke je jeden“ nezodpovedá vyobrazeniu predmetnej stavby na technických náčrtoch a fotografiách, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu. Aj v tomto kontexte teda súd konštatuje absenciu správnej úvahy žalovaného, keď nie je jasné, čo ho viedlo k vysloveniu rozporu s územným plánom. 90. K otázke konštatovaného porušenia regulatívu výšky - výška rímsy je vyššia ako rímsa susedného objektu, súd uvádza nasledovné. Z administratívneho spisu súd zistil a v danom prípade je nepochybné, že územný plán obsahuje chyby vo vzťahu k výškovým regulatívom (chybné výškové kóty) regulačnej jednotky V 22, ktorej sa týka predmetná stavba. Potvrdilo to aj Hlavné mesto vo svojom nesúhlasnom stanovisku zo dňa 30.05.2012. V tomto stanovisku Hlavné mesto okrem iného tiež uviedlo, že nie je dôsledne dodržané členenie fasády na samostatné architektonické celky, sklon šikmej strechy je plytší a zmena stavby pred dokončením nerešpektuje výšku rímsy susedného objektu (nedodržanie výšky je spôsobené nárastom konštrukčných výšok I. PP, I. NP oproti pôvodnej dokumentácii o 1,15 m a oveľa vyššou zvislou stenou - bez číselného údaju pri napojení na šikmú časť strechy na II. NP). Ďalej Hlavné mesto v uvedenom stanovisku uviedlo, že maximálna výška hrebeňa strechy celého objektu je 179,7 m, a preto nerešpektuje maximálny limit strešnej modelácie, ktorý je do výšky 177,2 m. n. m. a taktiež limit uličnej modelácie, ktorý stanovuje dodržať výškovú kótu rímsy susedného objektu. Na základe nesúladu zmeny stavby pred dokončením s územným plánom, nakoľko nie sú splnené záväzné regulatívy pre výšku zástavby, Hlavné mesto vyjadrilo s predmetnou zmenou stavby nesúhlas. Na tomto mieste súd, podobne ako žalobcovia, poukazuje na stanovisko spoločnosti AUREX, spol. s r.o., v zastúpení V.. Z.. Ľ. Y., zo dňa 02.03.2012, zn. 048/2012, a zo dňa 20.03.2013, zn. 048/2013, ktorá sa ako spracovateľ územného plánu k danej veci vyjadrila tak, že regulácia funkčného využitia objektu je zachovaná, koncepčný zámer priestorovej regulácie je dodržaný, regulácia proporčných vzťahov objektu je zachovaná, a to aj vo vzťahu k nižšie položenej zástavbe a k susednému objektu. Tiež je uplatnené diferencované výškové stvárnenie ukončenia jednotlivých architektonických celkov v regulačnej jednotke, v diaľkových pohľadoch zachováva stavba stúpajúcu líniu zástavby H. O. (vo väzbe na stúpajúci terén ulice) a napriek výškovému rozdielu objekt V 22 primerane proporčne stúpa spolu s H. a F. O.. Konštrukčná výška objektu V 22 ešte stále nedosahuje výšku pôvodnej historickej zástavby, objekt rešpektuje celkovú koncepciu navrhovanej hmotno-priestorovej štruktúry, objekt V 22 podľa spracovanej dokumentácie tvorí primeraný kompozično-priestorový celok. Záver zástavby H. O. by zniesol aj výraznejší výškový akcent ako oživenie výškového členenia hmotno-priestorovej štruktúry a akcentovanie domovej línie. Vo vzťahu k regulačnej jednotke V 22 je podľa spracovateľa územného plánu stanovený záväzný regulatív maximálnej povolenej výšky zástavby po výšku rímsy susedného objektu, pričom limit strešnej modelácie, ktorý umožňuje diferencované výškové stvárnenie ukončenia objektu, povoľuje maximálnu výšku zvýšiť maximálne do výšky 177,2 m. n. m. s podmienkou, že bude dodržaný stanovený koeficient stavebného objemu. Okrem toho sú v územnom pláne zóny uvedené aj regulatívy, ktoré stanovujú širšie súvislosti požiadaviek na budúcu stavbu. Je to najmä vzťah k susedným objektom v domoradí a k budúcim objektom na opačnej strane ulice, celková línia siluety severnej strany H. O., vzájomné súvislosti siluet jednotlivých plánov domoradí, ako aj požiadavka zachovania cezúry zelene hradného kopca. Z tohto dôvodu je potrebné pri posudzovaní výšky objektu vziať do úvahy nielen absolútnu výšku, ale aj regulatív, ktorý predstavuje rozdiel medzi absolútnou výškou pri päte regulačnej jednotky a výškou MAX LIM, ktorý predstavuje výšku objektu nad terénom, a tieto vzájomne posudzovať s koncepčným zámerom regulácie, reguláciou proporčných vzťahov a vlastného objektu vo vzťahu k nižšie položenej zástavbe a k susednému objektu. Súd považuje za nevyhnuté, v záujme riadneho, odborného a zákonného rozhodnutia, vysporiadať sa aj s uvedeným stanoviskom a technickými náležitosťami v ňom uvedenými. Zvlášť s prihliadnutím na argumenty žalobcov obsiahnuté v žalobe (body 10-27 tohto rozsudku - legitímne očakávania). 91. V kontexte uvedeného v predchádzajúcom bode súd považuje za dôvodné námietky žalobcov ohľadom nesprávneho posúdenia splnenia záväzných regulatívov správnymi orgánmi v konaní o proteste prokurátora. Zo všetkých okolností daného prípadu je zrejmé, že technická chyba v územnom pláne (odlišné určenie výškových kót v regulačnej jednotke V 22 v porovnaní výškovými kótami v projektovej dokumentácii stavby schválenej stavebným povolením) spôsobila nerealizovateľnosť stavby podľa pôvodnej projektovej dokumentácie. Súd na tomto mieste poukazuje na argumentáciu žalobcov, podľa ktorej územný plán používa vlastný výškový systém - relatívny, ktorý nie je zhodný s výškovým systémom všeobecne používaným pri spracovaní projektových dokumentácií (vrátane projektovej dokumentácie na predmetnú stavbu), kde sú absolútne výšky vzťahované k úrovni Baltického mora - tzv. Bpv (Balt po vyrovnaní). Výška existujúceho terénu udávaná pri päte stavby uzemného plánu 166 m. n. m. je relatívna a zhodná so zameranou výškou absolútnou 169,69 m. n. m. Bvp. V zmysle tejto argumentácie, s ktorou sa správne orgány v konaní o proteste vôbec nevysporiadali, nie je možné považovať subjektívne vybrané výšky územného plánu za relatívne (výšky terénu) a iné za absolútne (hrebeň strechy, rímsu a pod.). Z uvedeného vyplýva, že nezrovnalosti vo výškach by mohli byť spôsobené pre aplikáciu odlišného výškového systému v projektovej dokumentácii stavby (absolútny - Bvp) od výškového systému použitého v územnom pláne (relatívny). K uvedenému opäť absentuje úvaha žalovaného, pričom z hľadiska svojej podstaty ide o závažnú námietku, ktorá nepochybne mohla mať vplyv na správne posúdenie situácie. V prípade, ak by sa pri posudzovaní výšky objektu uplatňoval jeden výškový systém (je jedno, či relatívny v územnom pláne alebo absolútny Bpv) by totiž bytový dom nepresahoval ani nedosahoval stanovené maximálne výškové limity. Všetky regulatívy je potrebné v danej veci (vzhľadom na uvedené nezrovnalosti) posudzovať vo vzájomnom spolupôsobení. To znamená, že ak je z pohľadu projektovej dokumentácie nesprávne určený výškový regulatív územného plánu, nemôže byť dodržaný regulatív susednej rímsy. Na tomto mieste stojí za zmienku argumentácia žalobcu, že výška rímsy voči terénu podľa územného plánu je 8,4 m a v skutočnom teréne je 6,2 m. Ak teda žalovaný vo svojom rozhodnutí konštatoval, že existencia chýb nadmorských výšok v územnom pláne so skutočnými nadmorskými výškami nemá vplyv na konštatované nedodržanie výškového regulatívu, pretože výška rímsy je vyššia ako rímsa susedného objektu V 23, pričom maximálne povolená výška zástavby v regulačnej jednotke V 22 je po výšku rímsy susedného objektu V 23, javí sa takéto vyjadrenie vo svetle uvedeného ako rozporuplné. 92. K námietke žalobcov o nedostatočnom odôvodnení napadnutých rozhodnutí oboch stupňov súd prisvedčil aj vo vzťahu k odôvodneniu odvolacej námietky číslo 1 a 4. Žalobcovia namietali, že stavebný úrad a Okresný úrad vo svojich rozhodnutiach správne a odborne posúdili otázku, či dodatočné stavebné povolenie je alebo nie je v rozpore s verejnými záujmami. Obe tieto rozhodnutia podľa žalobcov nemožno považovať za svojvoľné, nakoľko vychádzajú z dôkladného, odborného a technického posúdenia a stanovísk orgánov pôsobiacich v oblasti stavebného konania. Naopak, podľa žalobcov napadnutým rozhodnutím bola popretá odbornosť a kompetentnosť rozhodovania dotknutých orgánov a organizácií (stavebný úrad, Okresný úrad, KPÚ BA, Aurex, s.r.o. - spracovateľ a autor územného plánu, Krajský hygienik, Krajské riaditeľstvo hasičského a záchranného zboru Bratislava a iní). Minister v napadnutom rozhodnutí k námietke č. 1 len uviedol vyjadrenie odboru územného plánovania žalovaného. Je nutné konštatovať, že aj v tomto smere nie je rozhodnutie riadne odôvodnené. Minister poukázal na toto vyjadrenie bez všetkého. Samotné vyjadrenie obsahuje iba strohé body, kde sa konštatuje nesúlad stavby s územným plánom. K námietke číslo 4 minister spomenul len nesúhlasné stanovisko Hlavného mesta a uviedol, že argumentácia súhlasným stanoviskom KPÚ BA je nepodstatná. KPÚ BA podáva ako dotknutý orgán stanovisko z hľadiska ním sledovaných záujmov a požiadaviek, ktoré nie sú totožné s požiadavkami a záujmami iného dotknutého orgánu. Takéto odôvodnenie považuje súd za nedostatočné. Žalovaný sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s relevantnými dokladmi, ktoré boli v konaní o dodatočnom povolení stavby predložené. Ide hlavne o stanovisko spracovateľa samotného územného plánu spoločnosti AUREX, s.r.o., ale aj ostatných stanovísk, ktoré bolo nutné posúdiť vo svojej vzájomnej súvislosti a až na základe takto zisteného skutočného stavu rozhodnúť. 93. Žalobcami poukazovaný historický pohľad na umiestnenie stavby žalovaný považoval vo vzťahu k rozhodovaniu o dodatočnom povolení predmetnej zmeny stavby za irelevantný. Súd neprisvedčil tejto argumentácii žalovaného. Keďže v prejednávanom prípade ide práve o problém výšky stavby v porovnaní s výškou susedného objektu, čo sa javí hlavne ako potenciálny problém možného rušivého zásahu do okolitého prostredia, sa práve tento aspekt javí ako kľúčový. Ak totiž spracovateľ územného plánu uvádza, že samotná výška danej stavby (ako celkovo, ale aj vo vzťahu k susednej rímse) nie je v rozpore s územným plánom, potom do popredia vystúpi práve táto otázka. 94. Vzhľadom na vzniknutú situáciu žalobcov v spojení s dobromyseľne nadobudnutými právami žalobcov, bolo povinnosťou žalovaného zvážiť všetky aspekty, aby vedel posúdiť prípadný rozpor stavby s verejným záujmom (vrátane stanoviska KPÚ BA). Žalovaný však namiesto toho len formalisticky pristúpil k výkladu § 140a stavebného zákona a trval na tom, že nesúhlasné stanovisko Hlavného mesta nie je možné prelomiť. Tým, že sa dôsledne nezoberal všetkými dôkazmi, nevyhodnotil ich v súvislostiach a neprihliadol na dobromyseľne nadobudnuté práva žalobcov, spôsobil nezákonnosť svojho rozhodnutia. Navyše, územný plán predpokladá maximálnu limitnú absolútnu výšku stavby 180,0 m.n.m., ktorá prekročená nebola (teda dodatočne povolená zmena stavby nemôže byť pri použití zásad elementárnej logiky z dôvodu výšky nezákonná). V napadnutých rozhodnutiach mal žalovaný povinnosť sa s tým vysporiadať. Vytrhnúť z kontextu jediný parameter, neberúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti bez náležitého odôvodnenia, je v rozpore so zásadou materiálnej pravdy a popiera právo žalobcov na riadne odôvodnenie rozhodnutia. 95. Podľa názoru súdu správne orgány pristupovali formalisticky (podobne aj Hlavné mesto vo svojom nesúhlasnom stanovisku) nielen vo vzťahu k výškovým regulatívom, ale aj vo vzťahu k ostatným regulatívom. Pokiaľ ide o regulatív počtu samostatných celkov, z predloženého vyobrazenia bytového domu a vyobrazenia uličného domoradia má súd za to, že bytový dom tvoria až tri samostatné celky, ktoré majú farebne aj materiálno odlíšenú fasádu a zároveň sú na dĺžku kratšiu ako 25 metrov. Ani Hlavné mesto vo svojom stanovisku (viď bod 90 tohto rozsudku) dodržanie členenia na architektonické celky nespochybnilo. Konštatovalo len, že členenie na architektonické celky nie je dôsledne dodržané, čo prevzali aj správne orgány do svojich rozhodnutí, a to bez bližšej konkretizácie. Takýto postup však súd nepovažuje za súladný so zákonom. O to viac, ak územný plán vyslovene nekonkretizuje, ako má architektonický celok vyzerať. Príliš formalistický a neodôvodnený sa súdu javí aj názor Ministra, že stavba nespĺňa regulatív, podľa ktorého strešná rovina nesmie obsahovať prvky technického zariadenia budov. Opäť poukazujúc na predložené vyobrazenie stavby súd konštatuje, že stavba je v tejto súvislosti v súlade s územným plánom. Stavba obsahuje technické podlažie - terasu, ktorá je zapustená do roviny strechy tak, že žiadne zariadenie nepresahuje strešnú rovinu a voči pohľadom z hora je zakryté ťahokovom. Týmto spôsobom technické zariadenia budov nie sú viditeľné z pohľadu smerom z hradu, a preto strešnú rovinu je potrebné posudzovať za súladnú s požiadavkou územného plánu neobsahovať prvky technického zariadenia budov. To isté platí aj v súvislosti so spôsobom ukončenia objektu a vyššej zvislej steny. Minister aj žalovaný vo svojich rozhodnutiach bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia použili pojem „plytší” a „oveľa vyššia zvislá stena”. Podobne ako žalobcovia, aj súd považuje úvahu ministra a žalovaného v tejto časti za svojvoľnú a nevyplývajúcu zo žiadneho objektívneho dokazovania. 96. Hlavné mesto odmietlo zaujať stanovisko k problému a opakovane len poukázalo na svoje pôvodné nesúhlasné stanovisko. Vôbec sa však pri tom nezaoberá rozpormi, ktoré územný plán obsahuje (a za správnosť ktorého je samo zodpovedné) a v dôsledku ktorých nie je možné konkrétny regulatív výšky stavby vo vzťahu k susednému objektu dodržať. Právny stav, ktorý takto navodilo Hlavné mesto ako dotknutý orgán bol však ďalej neudržateľný. Bolo potom úlohou stavebného úradu (nakoľko neexistuje nadriadený orgán Hlavnému mestu) túto situáciu zákonne vyriešiť, vysporiadať sa odborne so vzniknutou situáciou a patový právny stav odstrániť. Ako už bolo uvedené vyššie, podľa názoru súdu preto námietka prokurátora o nezákonnom prelomení stanoviska dotknutého orgánu nie je dôvodná. Prisvedčením tejto námietke by súd navodil stav prílišného právneho formalizmu, ktorý je v právnom štáte neprípustný. Ak by sme totiž pripustili, že nesúhlasné stanovisko Hlavného mesta bez všetkého je prekážkou vydania akéhokoľvek stavebného povolenia, vložili by sme do rúk Hlavného mesta právomoc „zablokovať“ akékoľvek stavebné povolenie, a to aj bezdôvodne, či dokonca v rozpore so zákonom. Rozhodovanie orgánov verejnej správy je rozhodovaním o individuálnych právach a ako také musí prihliadať na špecifiká každého prípadu. Zákonodarca pritom posúdenie zákonnosti realizovaných stavieb zveril práve stavebným úradom. V demokratickom právnom štáte, ktorý je postavený na princípoch ochrany základných práv a slobôd, obmedzenej verejnej moci a ktorý do stredobodu svojej činnosti stavia človeka (Preambula Charty základných práv Európskej únie) sa za nevyhnutnú súčasť právnej normy musí považovať jej účel a zmysel. Formalistický prístup a redukovanie práva iba na text je prvým krokom k zlému a neefektívnemu fungovaniu celého právneho systému a orgánov verejnej moci a tým aj celej spoločnosti. K použitiu analógie § 136 stavebného zákona sa súd vyjadril v bode 79 tohto rozsudku. 97. Nezanedbateľná je aj skutočnosť, že žalobcovia opakovane žiadali kompetentné orgány o metodické usmernenie ako postulovať vo vzniknutej neštandardnej situácii. Krajský stavebný úrad v Bratislave vydal dňa 30.09.2011 v uvedenej veci metodické usmernenie. Potvrdil v ňom chybné zameranie absolútnej kóty terénu prenesené aj do územného plánu, ktoré znemožňuje zmysluplnú realizáciu stavby podľa projektu, navrhnutej funkcie a ostatných záväzných regulatívov územného plánu ako je aj podlažnosť s tým, že by došlo k nežiadúcim kolíziám pri začlenení stavby do terénu a s prihliadnutím na fakt, že z hľadiska § 37 ods. 2 stavebného zákona zvýšením osadenia stavby o reálnu výšku cca +2,5 m nedochádza k zjavným zmenám podmienok umiestnenia stavby a najmä k nežiadúcim svetlotechnickým dopadom na okolie, nakoľko na tangovaných, insolovaných S, SV a SZ pozemkoch sa nenachádza žiadna zástavba. Z hľadiska dominantných záujmov ochrany pamiatok v lokalite bolo dané súhlasné stanovisko rozhodujúceho orgánu štátnej správy. Odporučil teda postupovať formou stavebného konania jeho zmenou. Naproti tomu napadnuté rozhodnutie neobsahuje vo vzťahu k uvedenému žiadnu správnu úvahu. Prokurátor v proteste nerozporoval uvedené zistenia, namietal arbitrárnosť rozhodnutia vo vzťahu k odôvodneniu prelomenia nesúhlasného stanoviska Hlavného mesta. Posúdiť dôvodnosť protestu prokurátora bez toho, aby sa žalovaný dôsledne vysporiadal s argumentami uvedenými vyššie nie je možné. Súd na tomto mieste konštatuje, že ak je objektívne nemožné splniť jeden záväzný regulatív, nemožno to od žalobcov spravodlivo požadovať. 98. Okrem uvedených nedostatkov správne orgány vo svojich rozhodnutiach ani neuviedli, akým smerom sa stavebné orgány (stavebný úrad a Okresný úrad) majú uberať, keď len stroho konštatovali, že je potrebné sa vecou nanovo zaoberať a posúdiť súlad navrhovanej stavby s územným plánom. Súd v tejto súvislosti poukazuje na postup žalobcov ako stavebníkov po zistení nezrovnalostí v územnom pláne, čo je overené z administratívneho spisu (viď body 10-12 tohto rozsudku) a zároveň postup stavebného úradu (viď body 1-6 tohto rozsudku), v rámci ktorého sa nielen stavebníci, ale aj stavebný úrad, snažili vyriešiť vzniknutú situáciu. Je nutné si v tomto kontexte uvedomiť, že žalobcovia v žiadnom štádiu konania nepostupovali svojvoľne, či v rozpore s vydanými povoleniami, či zákonom. Súd teda poukazuje na dobromyseľnosť žalobcami nadobudnutých práv a ich ochranu. 99. Na tomto mieste súd považuje za potrebné upozorniť na úlohu orgánov verejnej správy. Vo všeobecnosti je ich úlohou zabezpečovať riadny chod verejnej správy. Verejnou správou rozumieme formu intenzívneho pôsobenia na život spoločnosti a jednotlivých občanov. Verejná správa je odvodená z výkonu funkcií štátnych a samosprávnych orgánov, ktorými sa zabezpečujú rozhodnutia zákonodarných zborov, súdnej a výkonnej moci v rôznej štruktúre a na mnohých stupňoch. Zjednodušene, verejná správa je správa, ktorej cieľom je správa vecí verejných a jej vykonávanie je vo verejnom záujme a subjekty, ktoré ju vykonávajú (orgány verejnej správy), ju realizujú ako právom uloženú povinnosť, a to z titulu svojho postavenia ako verejnoprávnych subjektov. Verejná správa má byť dobrou správou. Základným dokumentom, ktorý sa venuje dobrej správe je odporúčanie CM/Rec (2007) Výboru ministrov členských štátov Rady Európy z 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe (ďalej len „Odporúčanie“).1) Odporúčanie obsahuje niekoľko základných princípov, ktorými by sa mal riadiť každý orgán verejnej správy vo vzťahu k súkromným osobám. Právo na dobrú verejnú správu potom vyjadruje právo súkromnej osoby, aby mu štát garantoval, že verejná správa bude fungovať na princípoch verejnej správy.2) Koncept dobrej správy obsahuje jednak pravidlá zakotvené v právnych normách hmotnoprávnej a procesnej povahy a zároveň aj ďalšie požiadavky, ktoré síce nezaväzujú správne orgány k dobrému správaniu silou právne záväzných a vynútiteľných noriem, ale pôsobia ako štandard verejnej morálky a všeobecnej slušnosti na úrovni súčasného civilizačného vývoja. Základné princípy dobrej správy podľa Odporúčania obsahujú napríklad princíp dodržiavania zákonnosti, resp. viazanosť právom, rovného zaobchádzania, právnej istoty, vylúčenia diskriminácie, objektivity a nestrannosti, predvídateľnosti, legitímnych očakávaní, primeranosti, zodpovednosti alebo zásady činnosti správnych orgánov. Právo nikdy nemôže byť hodnotovo neutrálne. Neexistuje samo pre seba, ale preto, aby chránilo konkrétne hodnoty tým, že im dá formu právnej normy. 100. V danom prípade sa súdu napadnuté rozhodnutie javí v nesúlade s princípom proporcionality a princípom právnej istoty. Princíp proporcionality tiež možno odvodiť z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, čiastočne je vyjadrený aj v čl. 13 ods. 4 Ústavy SR. Zmyslom tohto princípu je napomáhať hľadať spravodlivú rovnováhu medzi cieľom a použitými prostriedkami. Prejednávaný prípad je nepochybne prípadom, keď dochádza k stretu verejného záujmu, ktorým bude riadne dodržanie zákona pri umiestňovaní stavby a súkromného záujmu žalobcov. Čo sa týka princípu právnej istoty, tento je tiež odvoditeľný z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Je to najmä požiadavka na jasnosť, zrozumiteľnosť a predvídateľnosť právnych noriem, predvídateľnosť postupu orgánu verejnej moci, ochrana práv nadobudnutých v dobrej viere a zákaz retroaktivity právnych noriem. Judikatúra najvyššieho súdu sa na tento princíp odvoláva vždy, keď všeobecne záväzný právny predpis alebo rozhodnutie orgánu verejnej moci porušuje niektorý z týchto princípov. Súdu sa javí, že aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie porušujú túto zásadu dobrej správy, keď sa bez náležitého odôvodnenia vyhoveli protestu prokurátora, pritom sa prekvapivo odchýlili od právneho názoru vyjadreného v právoplatných predchádzajúcich rozhodnutiach správnych orgánov popísaných v bodoch 6 a 7 tohto rozsudku, na základe ktorých žalobcovia konali v dobrej viere. 4) 101. Čo sa týka samotného protestu prokurátora, súd uvádza, že je potrebné, aby posudzoval každý prípad so zreteľom na všetky okolnosti prípadu v zmysle proporcionality výsledku zamýšľaného žalobou a práv účastníka nadobudnutých v dobrej viere. Ide o názor vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci so sp. zn. 8 Sžo 440/2009 zo dňa 18. marca 2010, kde sa najvyšší súd zaoberal obsahom oprávnení prokurátora v správnom konaní. V dôvodoch rozhodnutia uviedol: „Prokurátor pri podaní žaloby postupuje v súlade s § 249 ods. 3 OSP tak, aby práva, nadobudnuté v dobrej viere, boli čo najmenej dotknuté. Táto podmienka predstavuje osobitnú náležitosť žaloby. V preskúmavanom prípade nemohol Najvyšší súd SR žalobným dôvodom prokurátora vyhovieť, keďže práva vedľajšieho účastníka by boli dotknuté vo väčšom rozsahu než predpokladá citovaný § 249 ods. 3 OSP.“ Ďalej najvyšší súdu uvádza: „Uplatnenie princípov dobrej správy v praxi, okrem iného, znamená, že pri rozhodovaní správny orgán musí vychádzať z princípov ochrany nadobudnutých práv a legitímneho očakávania, ako aj z princípu proporcionality. Účastník konania postupoval v súlade s pokynmi správneho orgánu, preto by bolo v rozpore s týmito princípmi dobrej správy v tomto konkrétnom prípade, ak by sa vyhovelo dôvodom uvedeným v žalobe.“ Uvedené rozhodnutie je možné analogicky použiť aj v tomto prípade. 102. V súlade s uvedeným rozhodnutím, nakoľko účinnosť princípov dobrej verejnej správy v prostredí slovenského právneho poriadku sa zásadným spôsobom posilňuje práve prostredníctvom judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, mal žalovaný postupovať v naznačenom smere. Mal teda dôsledne zvážiť, či dobromyseľne nadobudnuté práva žalobcov nebudú jeho rozhodnutím neprimerane dotknuté. Mal v tomto smere podrobiť problém testu proporcionality a poskytnúť účastníkom konania uspokojivé odôvodnenie obsahujúce relevantnú správnu úvahu. Namiesto toho sa obe rozhodnutia žalovaného javia prekvapivo neodborné, argumenty v nich uvedené sú celkom zjavne vytrhnuté z kontextu, či už po odbornej, alebo právnej stránke (bod 9 tohto rozsudku). Útržky odborných argumentov, ktoré sa v nich predsa nachádzajú, sú povytŕhané z kontextu a nie sú posúdené komplexne tak, ako je to v tomto prípade nutné. Žalovaný v nich iba prevzal právne aj odborné argumenty prokurátora, ktoré trpia rovnakými vadami, vôbec sa nezaoberal dopadom na dobromyseľné práva žalobcov, čo súd považuje v tomto konaní za rozhodujúce. Žalobcovia totiž počas celej doby správneho konania postupovali v súlade s pokynmi správneho orgánu, preto by bolo v rozpore s princípmi dobrej správy v tomto konkrétnom prípade, ak by sa vyhovelo dôvodom uvedeným v proteste prokurátora bez náležitej správnej úvahy. 103. Záverom súd uvádza, že námietku žalobcov o porušení koncentračnej zásady nepovažuje za dôvodnú. V stavebnom konaní platí koncentračná zásada, ktorá znamená, že po termíne určenom stavebným úradom sa na pripomienky a námietky účastníkov konania neprihliada a stanoviská dotknutých orgánov, ktoré sa nevyjadrili, sa považujú za kladné. Účelom zásady koncentrácie konania v stavebnom konaní je stanovenie určitých limitov stavebného konania a jej cieľom je zamedziť neustálemu generovaniu nových námietok, ktoré by v konečnom dôsledku bránili akejkoľvek stavebnej činnosti (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžp/20/2013 zo dňa 17. 09. 2014). Žalobcovia nesprávne poukazujú na to, že Hlavné mesto v konaní o dodatočnom povolení zmeny stavby pred dokončením poukazovalo na dôvody, o ktorých bolo už predtým právoplatne rozhodnuté vydaním stavebného povolenia. Súd však poukazuje na to, že v pôvodnom stavebnom konaní ukončenom vydaním stavebného povolenia sa Hlavné mesto vyjadrovalo k projektovej dokumentácii schvaľovanej vtedy v stavebnom povolení. Následne v konaní o dodatočnom povolení zmeny stavby pred dokončením bolo vypracovaná a žalobcami predložená nová projektová dokumentácia, ku ktorej sa Hlavné mesto ako dotknutý orgán malo právo vyjadriť, čo aj učinilo a uviedlo z jeho pohľadu zistené nezrovnalosti (nedodržanie záväzných regulatívov územného plánu). To znamená, že v tomto prípade nebola porušená koncentračná zásada zo strany Hlavného mesta. Súd sa nezaoberal dodržiavaním lehôt na rozhodnutie o proteste prokurátora, nakoľko by prípadné nedodržanie týchto lehôt zo strany správnych orgánov v kontexte vyššie uvedených dôvodov zrušenia napadnutých rozhodnutí nemalo žiadny význam. 104. Na základe zistených skutočností v tomto konaní súd dospel záveru, že napadnuté rozhodnutia žalovaného trpia vadou nepreskúmateľnosti a nesprávneho právneho posúdenia a ako také je potrebné ich zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný v ňom bude viazaný vysloveným právnym záverom súdu (§ 191 ods. 6 SSP) a bude jeho povinnosťou vo veci opätovne konať a vydať rozhodnutie, ktoré bude dostatočne odôvodnené, s dôrazom skutočnosti a dôvody uvedené v predchádzajúcich bodoch tohto rozsudku. V ďalšom konaní bude jeho úlohou dôsledne zvážiť, či dobromyseľne nadobudnuté práva žalobcov nebudú jeho rozhodnutím neprimerane dotknuté. Musí v tomto smere podrobiť problém testu proporcionality, odpovedať na otázku, či zmena stavby (výška rímsy) je s ohľadom na všetky okolnosti prípadu v rozpore s verejným záujmom a poskytnúť účastníkom konania uspokojivé odôvodnenie obsahujúce relevantnú právnu úvahu o potrebe vyhovieť, či nevyhovieť protestu prokurátora. Musí pri tom zobrať do úvahy stanoviská všetkých dotknutých orgánov, hlavne zhotoviteľa územného plánu a KPÚ BA a tieto posúdiť v ich vzájomných súvislostiach. Nie je možné len formalisticky vytrhnúť z kontextu jeden technický regulatív a jedno stanovisko Hlavného mesta a konštatovať na základe nich rozpor zmeny stavby s územným plánom a s verejným záujmom. Prejednávaný prípad je totiž súbor komplexných otázok a uprostred všetkých stoja súkromné osoby, ktorých práva boli rozhodnutiami žalovaného dotknuté. Súd opakuje, že uplatnenie princípov dobrej správy v praxi, okrem iného, znamená, že pri rozhodovaní správny orgán musí vychádzať z princípov ochrany nadobudnutých práv a legitímneho očakávania, ako aj z princípu proporcionality. Účastníci konania postupovali počas celého správneho konania v súlade s pokynmi správneho orgánu, preto je nutné, aby sa žalovaný týmto aspektom zaoberal, poskytol riadnu správnu úvahu, teda aby svoje rozhodnutie v tomto smere riadne odôvodnil. 105. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP a vzhľadom na úspech v konaní bol žalobcovi tento nárok priznaný, pričom podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením. 106. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP, § 145 ods. 2 písm. c/ SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/20160701.html> SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/20160701.html> SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).