Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/80/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200578 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1015200578.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: Retail Value Stores, a.s., so sídlom Panónska cesta 16, 851 04 Bratislava IČO: 47 256 770, zastúpeného spoločnosťou JUDr. Michal Matulník, advokát, s. r. o., AK so sídlom Kýčerského 5, 811 05 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, so sídlom Dobrovičova č. 12, 812 66 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 4962/2014-420 zo dňa 18.03.2015, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie ministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky č. 4962/2014-420 zo dňa 18.03.2015 a rozhodnutie žalovaného č. 3781/2014-024 zo dňa 29.09.2014 z r u š u j e a vec vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobcovi sa p r i z n á v a úplná náhrada trov konania voči žalovanému, o výške ktorej rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. o d ô v o d n e n i e : I. administratívne rozhodnutia 1. Minister pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky (ďalej len „Minister'), podľa § 61 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok") a na základe návrhu osobitnej (rozkladovej) komisie (ďalej len „Osobitná komisia"), vo veci rozkladu účastníka konania: spoločnosti Retail Value Stores, a.s., IČO: 47 256 770 so sídlom Panónska cesta 16, Bratislava 851 04, zapísanej v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sa, vložka č. 6092/B (ďalej len „Účastník konania RVS"), ako nástupníckej spoločnosti Retail Value Stores, a.s., IČO: 43 768 083 so sídlom Panónska cesta 16, 851 04 Bratislava, ktorá vznikla dňa 1. februára 2015 na základe zmluvy o cezhraničnom splynutí vyhotovenej vo forme notárskej zápisnice N 17/2015 Nz 445/2015 NCRIs 454/2015 z 9. januára 2015 (ďalej len „Spoločnosť RVS, IČO: 43 768 083"), proti rozhodnutiu Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, č. 4947/2014-420 zo dňa 18.03.2015 (ďalej aj „Napadnuté rozhodnutie") rozhodol tak, že podľa § 61 ods. 2 Správneho poriadku zmenil rozhodnutie Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky č. 3781/2014-024 zo dňa 29.09.2014 tak, že spoločnosti Retail Value Stores, a.s., IČO: 47 256770 so sídlom Panónska cesta 16, Bratislava 851 04 (žalobca), zapísanej v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sa, vložka č. 4264/B ako nástupníckej spoločnosti Retail Value Stores, a.s., IČO: 43 768 083 so sídlom Panónska cesta 16, 851 04 Bratislava, ktorá vznikla dňa 01.02.2015 na základe zmluvy o cezhraničnom splynutí vyhotovenej vo forme notárskej zápisnice N 17/2015 Nz 445/2015 NCRIs 454/2015 zo dňa 09.01.2015 za dohodnutie neprimeranej podmienky v období od 28.02.2013 do 31.12.2013 vo svoj prospech podľa § 4 ods. 4 písm. h) zákona č. 362/2012 Z. z. o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch, ktorých predmetom sú potraviny, za uplatňovanie neprimeraných podmienok vo svoj prospech v obchodnom vzťahu so spoločnosťou VEPY, spol. s r.o., IČO: 36 401 293 so sídlom Oravická 633/31, 028 01 Trstená - požadovanie dodatočného platobného plnenia alebo nepeňažného plnenia po prevzatí potraviny uzatvorenom na základe Zmluvy o kúpe a predaji tovaru potraviny zo dňa 28.02.2013 uložilo spoločnosti Retail Value Stores, a.s. (žalobca) podľa ustanovenia § 8 ods. 2 zákona č. 362/2012 Z. z. pokutu vo výške 16.600,- eur. II. námietky žalobcu 2. Žalobou doručenou Krajskému súdu dňa 02.04.2015 sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia ministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky č. 4947/2014-420 zo dňa 18.03.2015 a rozhodnutia Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR č. 3781/2014-024 zo dňa 29.09.2014. Uviedol, že ako odberateľ spolu s dodávateľom (spoločnosť VEPY, spol. s r.o.) uzatvorili Zmluvu o kúpe a predaji tovaru potraviny (ďalej len „Zmluva"). Podľa ustanovenia či. V bod 5.5.2 Zmluvy bol dodávateľ povinný dodávať žalobcovi tovar tak, aby ku dňu jeho dodania uplynula maximálne 1/3 doby jeho použiteľnosti a zároveň pri každom dodaní tovaru bol dodávateľ povinný informovať žalobcu v písomnej forme o tom, kedy bol tovar vyrobený. Podľa Prílohy číslo 3 Zmluvy bolo medzi zmluvnými stranami dohodnuté, že zmluvná pokuta pre prípad porušenia povinností podľa článku V bod 5.5.2. Zmluvy je vo výške 100 € za každé porušenie povinnosti. Podľa označeného ustanovenia Zmluvy teda vznikla dodávateľovi zmluvná povinnosť (jednoznačná/zrozumiteľná/nezameniteľná) informovať (ďalej len „Informačná povinnosť") žalobcu pri každom dodaní tovaru, v písomnej forme o tom kedy (dátum) bol tovar (jednotlivé to vary/výrobky) vyrobený. Táto zmluvná povinnosť bola dojednaná v či. V bod 5.5.2 Zmluvy, pričom sankcia za jej porušenie bola medzi zmluvnými stranami dojednaná v Prílohe č. 3 Zmluvy obsahujúc odkaz na čl. V bod 5.5.2 Zmluvy. Záväzok dodávateľa informovať žalobcu o skutočnostiach uvedených v bode 5.5.2 Zmluvy (informačná povinnosť) má svoje opodstatnenie jednak v obchodnej rovine, jednak je splnenie informačnej povinnosti nevyhnutným predpokladom pre to, aby si žalobca mohol plniť svoje zákonné povinnosti. Z ustanovenia § 12 ods. I písm. p) zákona č. 152/1995 Z. z. o potravinách (ďalej taktiež „Zákon o potravinách" alebo ako „ZNP“) ako aj § 4 ods. 4 písm. u) bod. 2 zákona č. 362/2012 Z. z. o neprimeraných podmienkach vzťahov, ktorých predmetom sú potraviny, je zrejmé, že bez toho, aby žalobca poznal dátum výroby tovaru nie je schopný postupovať spôsobom súladným s uvedenými zákonmi. Pokiaľ žalobca pri dodaní tovaru nedisponuje informáciou o dátume jeho výroby, má žalobca v takom prípade iba informáciu o tom, kedy sa skončí tzv. doba spotreby, resp. doba minimálnej trvanlivosti takéhoto tovaru. Pokiaľ disponuje iba informáciou o skončení príslušného časového úseku (v tomto prípade doby spotreby) a nemá informáciu o momente jeho začiatku, nedokáže stanoviť jednotlivé časti daného časového úseku, resp. určiť jeho dĺžku (napr. určiť, či došlo k uplynutiu 1/3 doby spotreby, 3 doby spotreby a nedokáže určiť, či je doba spotreby jeden, päť alebo pätnásť dní). Rovnako ak má žalobca zákonnú povinnosť nakladať kvalifikovaným spôsobom s tovarom, ktorého trvanlivosť je viac ako štyri dní, musí vedieť, či daný tovar má trvanlivosť štyri dni alebo viac, ale túto informáciu sa nedozvie z tzv. dátumu expirácie. Preto Zmluva obsahuje ustanovenie bodu 5.5.2 Zmluvy, ktoré zakladá tzv. informačnú povinnosť dodávateľa. Dodávateľ je totiž subjektom, ktorý touto nevyhnutnou informáciou disponuje resp. ju dokáže zabezpečiť a zároveň žalobca nemá inú možnosť, ako by takúto informáciu získal. 3. Dodávateľ si však svoju informačnú povinnosť nesplnil, Zmluvu porušil a žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty. V priebehu celého správneho konania nikto - ani správny orgán (ministerstvo/minister), ani dodávateľ vyššie uvedenú skutočnosť nespochybňoval, dodávateľ porušenie svojej povinnosti priznával, v konaniach paralelne prebiehajúcich so Správnym konaním porušenie svojej povinnosti obhajoval a vysvetľoval ba pokúšal so ho bagatelizovať. V správnom konaní teda nebola táto skutočnosť (teda či došlo k porušeniu Zmluvy zo strany Dodávateľa a tým k vzniku nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty) sporná. Na základe žalobcom vystavených faktúr fakturoval dodávateľovi tam uvedenú sumu titulom zmluvnej pokuty. Dodávateľ fakturovanú sumu v lehote splatnosti faktúry a ani následne nezaplatil. Žalobca ho preto listom vyzval na zaplatenie zmluvnej pokuty, avšak dodávateľ zmluvnú pokutu ani na základe listu nezaplatil. Žalobca preto vykonal jednostranné započítanie vzájomných pohľadávok podľa ustanovenia § 580 Občianskeho zákonníka a to v súlade s ustanovením čl. IV bod 4.12 Zmluvy. Žalobca si teda svoj nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty od dodávateľa uplatnil riadne a včas, v súlade so Zmluvou ako aj aplikovateľnými právnymi normami. 4. Podaním Ministerstva označeným ako „Oznámenie o začiatku kontroly' zo dňa 14, februára 2014 bolo žalobcovi oznámené začatie kontroly (ďalej len „kontrola") ministerstva vykonávanej na základe poverenia ministra č. 15/2014 z 11. februára 2014 (ďalej len „Poverenie"). Žalobcovi bolo následne v súvislosti s jednou kontrolou (kontrolou vykonanou na základe poverenia) doručených nepochopiteľne celkom až devätnásť (19) protokolov o vykonanej kontrole. Jedným z týchto protokolov bolo aj podanie ministerstva označené ako „Protokol o vykonanej kontrole" z 22. mája 2014, č.j.: 1998/2014-020/14124/2014 (ďalej len „protokol"). V protokole ministerstvo uviedlo, že kontrolná skupina identifikovala, že v obchodnom vzťahu medzi žalobcom a dodávateľom došlo k porušeniu tam špecifikovaných ustanovení zákona o neprimeraných podmienkach. K protokolu sa žalobca vyjadril podaním označeným ako „Vyjadrenie účastníka konania k oznámeniu o začatí správneho konania". Dňa 02.10.2014 bolo žalobcovi doručené prvostupňové rozhodnutie, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 225.200 eur s poukazom na to, že sa žalobca mal dopustiť správneho deliktu podľa ustanovenia § 8 ods. 1 ZNP a to údajne dohodnutím si neprimeraných podmienok vo svoj prospech v období od 28.02.2013 do 31.12.2013 podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. t) ZNP a uplatnením si neprimeranej podmienky vo svoj prospech dňa 16.12.2013 za obdobie od 28.02.2013 do 16.01.2013 v zmysle ustanovenia § 4 ods. 4 písm. y) ZNP. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca proti prvostupňovému rozhodnutiu rozklad, kde uviedol a opísal procesné pochybenia ministerstva, ktoré predchádzali vydaniu prvostupňového rozhodnutia ako aj hmotné a procesné nedostatky samotného prvostupňového rozhodnutia, kedy v závere žalobca vzniesol aj námietku predpojatosti ministra a navrhol, aby bolo rozhodnuté o vylúčení ministra z prejednania a rozhodovania v predmetnej veci. O rozklade rozhodol minister rozhodnutím tak, že zmenil výrokovú časť prvostupňového rozhodnutia a to tak, že uložil žalobcovi pokutu za to, že sa mal dopustiť správneho deliktu podľa ustanovenia § 8 ods. 1 ZNP uplatnením neprimeranej podmienky vo svoj prospech podľa ustanovenia § 4 ods. 4 písm. h) ZNP. Podľa názoru žalobcu je napadnuté rozhodnutie z viacerých dôvodov protiústavné, protizákonné, celkom zjavne arbitrárne a v mnohom nepreskúmateľné. 5. V prípade tvrdeného porušenia ustanovenia § 4 ods. 4 písm. h/ ZNP celkom zrejmá nesprávnosť a z nej vyplývajúca nezákonnosť Druhostupňového rozhodnutia vplýva už zo samotného znenia Ministrom aplikovanej právnej normy. Úplnou podstatou a jadrom Druhostupňového rozhodnutia je totiž tvrdenie, že „... spoločnosť Retail Value Stores, a.s. naplnila uplatňovaním a vymáhaním zmluvnej pokuty skutkovú podstatu správneho deliktu neprimeranej podmienky, vymedzenej v § 4 ods. 4 písm. h) zákona.... Z pojmového vymedzenia neprimeranej podmienky podľa § 4 ods. 4 písm. h) ZNP ako aj zákonných definícií pojmov peňažné a nepeňažné plnenie je celkom zrejmé, že zmluvnú pokutu, už z jej samotnej podstaty, nie je možné považovať ani za peňažné ani za nepeňažné plnenie a teda legitímnym uplatnením si nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty nemohlo dôjsť zo strany žalobcu k spáchaniu správneho deliktu. Záver, že zmluvná pokuta je peňažným plnením podľa § 2 písm. d) ZNP je celkom zjavne nesprávny. Pokiaľ by tomu tak bolo, de facto každá zmluvná pokuta by bola Zákonom o neprimeraných podmienkach zakázaná (nakoľko by z logiky veci musela byť dodatočným peňažným plnením po prevzatí potraviny). Takýto záver však zo Zákona o neprimeraných podmienkach vôbec nevyplýva (ZNP zmluvné pokuty nezakazuje), naopak Zákon o neprimeraných podmienkach s existenciou zmluvných pokút počíta, v ustanovení § 4 ods. 4 písm. t) ZNP len kvalifikuje také zmluvné pokuty, ktorých výška je zjavne neprimeraná s ohľadom na hodnotu a význam porušenej zmluvnej povinnosti, ktoré splnenie je zabezpečené touto zmluvnou pokutou. O takú pokutu však v prípade žalobcu nejde, keďže k tomuto záveru dospel aj samotný Minister, keď v Druhostupňovom rozhodnutí skonštatoval, že o neprimeranú podmienku podľa § 4 ods. 4 písm. t) ZNP v prípade žalobcu nešlo. Z vyššie uvedených skutočnosti je zrejmý zámer Ministerstva penalizovať žalobcu v podstate za každú cenu a pokiaľ možno v čo najväčšom rozsahu. Takmer rok sa Ministerstvo pokúšalo subsumovať uplatnenie si nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorý žalobcovi riadne vznikol porušením povinnosti dodávateľa, pod ustanovenie § 4 ods. 4 písm. t) ZNP. Zrejme v dôsledku uvedomenia si absurdností takéhoto postupu sa Ministerstvo po roku rozhodlo pre aplikáciu ustanovenia § 4 ods. 4 písm. h) ZNP. Napriek značnej a celkom zrejmej elasticite mnohých ustanovení Zákona o neprimeraných podmienkach je pravdepodobné, že tento zákon zmluvnú pokutu nezakazuje. V tejto súvislosti možno za osobitne účelové považovať viaceré závery uvedené v odôvodnení Druhostupňového rozhodnutia. Tieto závery sú kontradiktórne, navzájom sa vylučujú. Nie je jednoducho možné konať „vo všeobecnosti v rozpore so zákonom“. Pokiaľ Ministerstvo dospelo v Prvostupňovom rozhodnutí k záveru, že žalobca konal v rozpore so zákonom, malo tým nepochybne na mysli rozpor s ustanovením § 4 ods. 4 písm. t) a y) ZNP. Pokiaľ však Minister v Druhostupňovom rozhodnutí dospel k záveru, že ustanovenie § 4 ods. 4 písm. t) a y) ZNP aplikovať nemožno, nemohol Minister zároveň dospieť k záveru, že „ministerstvo dostatočne preukázalo, že žalobca konal v rozpore so zákonom“, lebo to, čo malo Ministerstvo dostatočne preukázať Minister zrušil a zmenil priamo vo výrokovej časti Druhostupňového rozhodnutia. V súvislosti s argumentáciou Žalobcu proti aplikácii ustanovenia § 4 ods. 4 písm. t) a y) ZNP sa žalobca v ďalšom odvoláva na skutočnosti uvedené v časti 2 Rozkladu. 6. Podľa žalobcu akokoľvek mätúco až čudne môže ustanovenie § 8 ods. 1 ZNP znieť, rozhodne z neho nemožno vyvodiť, že by do právneho poriadku SR zavádzalo nový pojem „správny delikt spáchaný formou uplatnenia". Podľa § 8 ods. 1 ZNP sa kvalifikovaný subjekt môže dopustiť správneho deliktu iba tak, že niečo vo svoj prospech dohodne. Predpokladom dohody je potom aspoň formálny, v relevantnej forme zachytený a preukázaný, konsenzus aspoň dvoch subjektov (v prípade ZNP pravdepodobne dodávateľa a odberateľa). Je zrejmé, že v konkrétnom prípade k ničomu takému nedošlo. Zo skutočností uvedených v žalobe vyššie vyplýva, že pokiaľ žalobcovi vznikol z platnej zmluvy nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty a žalobca si tento nárok uplatnil, nemohol žalobca spáchať žiaden správny delikt podľa Zákona o neprimeraných podmienkach. V tejto súvislosti ešte žalobca zdôraznil, že ani správny orgán, ani dodávateľ nespochybňujú, že Zmluva bola platne uzavretá; Zmluva obsahuje platné ustanovenie ukladajúce dodávateľovi informačnú povinnosť; dodávateľ Zmluvu (informačnú povinnosť) porušil; pre prípad porušenia informačnej povinnosti si strany platne dohodli zmluvnú pokutu, ktorej výška nebola neprimeraná; porušením povinnosti dodávateľa vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty; žalobca si nárok uplatnil riadne a včas. 7. Žalobcovi bolo v súvislosti s jednou kontrolou (kontrolou vykonanou na základe poverenia) doručených celkom devätnásť (19) protokolov o vykonanej kontrole a následne vyše pätnásť oznámení o začatí správneho konania. Postup ministerstva opísaný vyššie je s prihliadnutím na obsah relevantných právnych noriem postupom svojvoľným, protizákonným a protiústavným a predstavuje zjavne arbitrárny zásah do jeho práv. Uvedenú skutočnosť naviac umocňujú mediálne výstupy ministra, ktorý takýto postup avizoval (dokonca pred ukončením kontroly) a odôvodňoval ho výlučne snahou o udelenie kumulovaných pokút v čo možno najväčšom rozsahu. Či už ustanovenie § 6 ods. 7 ZNP alebo ustanovenie § 13 ods. 1 Zákona o kontrole, predpokladajú, že výsledkom kontroly je buď jeden záznam alebo jeden protokol, ktorý sa má vzťahovať na všetky kontrolou zistené porušenia. Rozhodnutie vydať pre každé, jednou kontrolou identifikované, porušenie zákona samostatný protokol a na základe neho začať samostatné správne konanie výlučne z dôvodu snahy udeliť čo možno najvyššiu pokutu (naviac takýto zámer verejne vyhlásiť - Minister verejne vyhlásil, že z jednej začatej kontroly odvodí 19 správnych konaní, aby mohol uložiť čo najvyššie pokuty) je jednoducho protiústavné. V súvislosti s argumentáciou žalobcu o nezákonnosti druhostupňového rozhodnutia sa žalobca v ďalšom odvoláva na skutočnosti uvedené v časti 3.1 rozkladu. 8. Konanie predchádzajúce vydaniu prvostupňového aj druhostupňového rozhodnutia trpelo vadou spočívajúcou v porušení ust. § 11 ods. 2 písm. g) Zákona o kontrole, keď protokol nebol prerokovaný s vedúcim kontrolovaného subjektu. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, že jedným z podkladov pre rozhodnutie boli aj vyjadrenia účastníka konania - dodávateľa. Tento podklad pre rozhodnutie však žalobcovi nikdy doručený nebol a žalobca nemal možnosť sa k nemu vyjadriť, čím došlo k porušeniu práva žalobcu podľa § 33 ods. 2 SP. Žalobca v časti 5 rozkladu tiež uviedol relevantné skutočnosti a pripojil zodpovedajúce listinné dôkazy preukazujúce predpojatosť prof. Ing. O., CSc. a zároveň navrhol, aby bolo rozhodnuté o jeho vylúčení z prejednania a rozhodovania v predmetnej veci. S uvedenou námietkou zaujatosti a návrhom na vylúčenie z prejednania a rozhodovania v predmetnej veci sa v druhostupňovom rozhodnutí vysporiadal sám (namietaný) Minister a to nadmieru stručne nasledovným konštatovaním: „Osobitná komisia k uvedenému návrhu uvádza, že vylúčenie Ministra prof. Ing. O. Y., CSc. z prejednávania a rozhodovania vo veci možné nie je.". Vzhľadom na tvrdenia a skutočnosti uvedené v časti 5 rozkladu, s prihliadnutím na obsah listu ministerstva z 5. decembra 2014 a na obsah odpovede žalobcu na tento list - v druhostupňovom konaní rozhodoval a druhostupňové rozhodnutie vydal subjekt, ktorý mal byť pre predpojatosť vylúčený z prejednania a rozhodovania v predmetnej veci. Súčasne mohlo vadou, majúcou vplyv na zákonnosť rozhodnutia aj to, že správny orgán nerozhodol formálne o námietke zaujatosti v súlade so zákonom, teda zákonom predpísaným spôsobom. Faktom síce je, že rozhodnutie o zaujatosti pracovníka správneho orgánu je rozhodnutím predbežnej povahy, ktoré nepodlieha súdnemu prieskumu, ale toto rozhodnutie predchádzalo vydaniu rozhodnutia, ktoré už súdom preskúmateľné je. 9. Z mnohých vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že druhostupňové rozhodnutie, okrem toho, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je rozhodnutím zmätočným, nezrozumiteľným a teda v podstate nepreskúmateľným. Osobitne sa táto nepreskúmateľnosť týka uloženej pokuty (jej výšky). Z druhostupňového rozhodnutia nie je zrejmé, akého správneho deliktu sa mal žalobca akým konaním dopustiť a z akého dôvodu Minister zrušil a zmenil prvostupňové rozhodnutie (namiesto ustanovenia § 4 ods. 4 písm. t) a y) ZNP je potrebné aplikovať ustanovenie § 4 ods. 4 písm. h) ZNP). 9. Z obsahu druhostupňového rozhodnutia je zrejmé, že napriek viacerým všeobecným konštatovaniam uvedeným v jeho odôvodnení zostala výška uloženej pokuty v podstate neodôvodnená. Argumentácia žalovaného v odôvodnení druhostupňového rozhodnutia je úplne scestná a druhostupňové rozhodnutie z tohto dôvodu absolútne nepreskúmateľné, keďže teda jeho argumentácie jedno koľkých a akých správnych deliktov sa mal žalobca dopustiť, mal však dostať pokutu 16.600,- eur. Prečo má platiť tento princíp však druhostupňové rozhodnutie nevysvetľuje a preto v je tejto časti nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. III. Zhrnutie argumentov žalovaného 10. Žalobca ako odberateľ uzatvoril dňa 28.02.2013 so spoločnosťou LA VEPY, spol s.r.o. ako dodávateľom Zmluvu o kúpe a predaji tovaru (ďalej len „Zmluva"). Podľa ustanovenia čl. V bod 5.5.2. Zmluvy o kúpe a predaji je Dodávateľ povinný dodávať Žalobcovi tovar tak, aby ku dňu jeho dodania uplynulo maximálne 1/3 doby jeho použiteľnosti a zároveň pri každom dodám tovaru bol Dodávateľ povinný informovať Žalobcu v písomnej forme o tom, kedy bol tovar vyrobený. Podľa prílohy č. 3 Zmluvy o kúpe a predaji bolo medzi zmluvnými stranami dohodnuté, že zmluvná pokuta pre prípad porušenia povinností podľa čl. V bodu 5.5.2 Zmluvy okúpe a predaji je vo výške 100 eur za každé porušenie povinnosti. Žalobca poukazuje na ZNP, ako aj na zákon o potravinách v platnom znení vo väzbe na dátum výroby tovaru a uvádza, že bez toho, aby žalobca poznal dátum výroby, nie je schopný postupovať spôsobom súladným s uvedenými zákonmi. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že Žalobcovi nehrozilo uloženie žiadnej pokuty a porušenie § 4 ods. 4 písm. u) bod 2 ZNP, keďže predmetné ustanovenie umožňuje predaj, neprikazuje, resp. nestanovuje ako zákonnú povinnosť predaj potraviny konečnému spotrebiteľovi za nižšiu jednotkovú cenu v prípade uplynutia 3/4 doby spotreby alebo minimálnej trvanlivosti. Jedinou povinnosťou Žalobcu je povinnosť umiestniť oddelene a/alebo takýto výrobok označiť informáciou pre spotrebiteľa o blížiacom sa ukončení doby spotreby, ktorá vyplýva zo Zákona č. 152/1995 Z. z. Žalovaný poznamenáva, že správne konanie za správny delikt voči Žalobcovi bolo začaté z dôvodu porušenia Zákona č. 362/2012 Z. z. a nie z dôvodu porušenia Zákona 1152/1995 Z. z. 11. Žalovaný zároveň poukazuje na spôsob prevzatia tovaru, pri ktorom žalobca mal povinnosť skontrolovať dodržanie dodania tovaru v súlade s ustanovením bodu 5.5.2. Zmluvy okúpe a predaji, ktorý určuje, že potravinárske výrobky budú dodané Žalobcovi tak, aby ku dňu ich dodania uplynula maximálne 1/3 doby použiteľnosti (maximálnej trvanlivosti výrobku vyznačenej na obale výrobku). Podľa bodu 5.5.4. Zmluvy o kúpe a predaji tovar dodaný v rozpore s podmienkami tejto zmluvy sa bude považovať za tovar s vadami. Žalobca zdôrazňuje, že nemal možnosť vypočítať 3/4 doby spotreby dodaného tovaru, avšak opomenul skutočnosť, že už po prevzatí dodávok tovaru mal zistiť, či dodanému tovaru neuplynula v zmysle bodu 5.5.2. Zmluvy o kúpe a predaji maximálna 1/3 doba použiteľnosti. Žalovaný k vyššie uvedenému podotýka, že Žalobca na jednej strane kladie veľký dôraz na zistenie 3/4 doby použiteľnosti dodaného tovaru, avšak na druhej strane vedomosť o uplynutí 1/3 doby použiteľnosti nepovažuje za podstatnú vo väzbe na skutočnosť, či dodaný tovar mal Žalobca považovať za tovar s vadami. V bode 5.4.3. Zmluvy o kúpe a predaji sa uvádza, že v prípade vád, ktoré budú zjavné pri dodaní tovaru, bude žalobca reklamovať vady tovaru na dodacom liste a na základe vlastného rozhodnutia je oprávnený uplatniť nároky zo zodpovednosti za vady, vrátane odmietnutia tovaru a jeho vrátenie Dodávateľovi. Žalovaný má za to, že Žalobca nevyužil svoje právo na reklamovanie vád tovaru a po dobu deviatich mesiacov uvádzal podľa Zmluvy o kúpe a predaji na trh tovar s vadami podľa bodu 5.5.4. v spojení s bodom 5.5.2. Zmluvy okúpe a predaji. Žalovaný je toho názoru, že Žalobca mal možnosť výberu medzi uložením zmluvnej pokuty za porušenie zmluvnej povinnosti Dodávateľa a odmietnutím prevzatia tovaru s vadami v zmysle Zmluvy o kúpe a predaji. Žalovaný má za to, že Žalobca po zvážení týchto dvoch možností, účelovo uplatnil uloženie zmluvnej pokuty za porušenie zmluvnej povinnosti, z ktorej mal majetkový prospech. 12. Žalobca ďalej v žalobe poukazuje na legitimitu dojednania ustanovení čl. V bod 5.5.2. Zmluvy okúpe a predaji, v ktorej je dohodnutá zmluvná pokuta za neuvedenie dátumu výroby a doby použiteľnosti tovaru. Žalovaný nepopiera legitimitu dohodnutia zmluvnej pokuty, ale poukazuje na spôsob uplatnenia zmluvnej pokuty dohodnutej v Zmluve okúpe a predaji, ktorá vykazuje znaky neprimeranej podmienky podľa ustanovenia § 4 ods. 4 písm. h) Zákona č. 362/2012 Z. z., keďže umožňuje požadovať dodatočné peňažné plnenie po prevzatí potraviny. Žalobca vystavil štyri faktúry za opakované porušenie zmluvnej povinnosti týkajúcej sa viacerých dodávok tovaru až po deviatich mesiacoch po prvom porušení predmetnej zmluvnej povinnosti. V prípade Žalobcom tvrdenej existencie závažného rizika udelenia pokuty za nedodržanie ustanovenia § 4 ods. 4 písm. u) ZNP ako aj nevyhnutnosti disponovať informáciou o dátume výroby bezprostredne po dodaní tovaru, má žalovaný za to, že Žalobca neupozornil na porušenie povinnosti bez zbytočného odkladu, ale až po 9 mesiacoch od prvého porušenia neuvedenia dátumu výroby Dodávateľa. Na základe vyššie uvedeného žalovaný konštatuje, že Žalobca účelovo uplatnil zmluvné pokuty v mesiaci december 2013, kedy bolo zrejmé, že Dodávateľ nebude môcť vypovedať Zmluvu o kúpe a predaji, keďže výpovedná doba je zmluvne určená na dobu dvoch mesiacov ku koncu kalendárneho roka. Práve z dôvodu, že Dodávateľ nemal možnosť vypovedať Zmluvu o kúpe a predaji ku koncu roka 2013, platnosť Zmluvy o kúpe a predaji sa predĺžila aj na nasledujúci kalendárny rok. Takto účelovo uplatnené zmluvné pokuty zo strany Žalobcu, keď nedošlo k uplatneniu primárnej funkcie zmluvnej pokuty, je možné považovať za získanie majetkového prospechu, ktorým sa Žalobca obohatil. O uplatnení nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty za porušenie povinnosti uvádzať dátum výroby riadne a včas možno hovoriť vtedy, ak by si Žalobca uplatnil svoj nárok bez zbytočného odkladu potom, ako sa o porušení povinností Dodávateľa dozvedel. Z dôvodu účelového uplatnenia zmluvnej pokuty až po deviatich mesiacoch od prvého zistenia, sa zmluvná pokuta niekoľkonásobne zvýšila. Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že je potrebné skúmať okolnosti, ktoré s výkonom práva súvisia, t. j. či sa nárok na zmluvnú pokutu neuplatňuje za takých okolností, ktoré odporujú zásadám poctivého obchodného styku. Možno to dokumentovať rozsudkom Najvyššieho súdu ČR z 28. mája 2007, sp. zn. 32 Odo 202/2006). 13. Listom žalovaného zo dňa 14.02.2014 „Oznámenie o začiatku kontroly“ bolo žalobcovi oznámené začatie kontroly vykonávanej na základe Poverenia č. 15/2014 z 11.02.2014. Žalobca namieta vydanie 19 Protokolov o vykonanej kontrole v súvislosti s jednou kontrolou vykonávanou na základe Poverenia č. 15/2014 zo dňa 11.02.2014 a následné začatie 8 správnych konaní. Spôsob ukončenia kontroly vo všeobecnosti upravuje ustanovenie § 6 ods. 7 ZNP a žalovaný má za to, že citované ustanovenie § 6 ods. 7 ZNP nevylučuje končenie kontroly viacerými protokolmi. Osobitná rozkladová komisia Ministerstva na základe preskúmania a vyhodnotenia podkladov pre vydanie rozhodnutia preukázala, že žalovaný sa dopustil správneho deliktu podľa § 8 ods. 1 ZNP, a to uplatnením si neprimeranej podmienky vo svoj prospech v období od 28. februára 2013do 31. decembra 2013 podľa § 4 ods. 4 písm. h) ZNP požadovanie dodatočného peňažného plnenia alebo peňažného plnenia po prevzatí potraviny, v obchodnom vzťahu s dodávateľom, tvorenom na základe Zmluvy o kúpe a predaji. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že zmluvnú pokutu už z jej samotnej podstaty, nie je možné považovať ani za peňažné, ani za nepeňažné plnenie, teda legitímnym uplatnením si nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty nemohlo dôjsť k spáchaniu správneho deliktu. Pokiaľ by tak tomu bolo, de facto každá zmluvná pokuta by bola ZNP zakázaná. Žalovaný k predmetnému tvrdeniu Žalobcu uvádza, že pri každom správnom delikte, podstatou ktorého je uplatnenie zmluvnej pokuty, je nutné skúmať iné skutočnosti, ktoré vedú k uplatneniu zmluvnej pokuty, a to najmä naplnenie účelu zmluvnej pokuty, spôsob uplatnenia zmluvnej pokuty, úmyselné kumulovanie zmluvnej pokuty a pod. a nielen samotný pojem inštitútu zmluvnej pokuty. Žalovaný v spojitosti s uplatnením zmluvnej pokuty poukázal na judikatúru, podstatou ktorej je skúmanie opísaných skutočností. Nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v prípadoch, ktoré nespĺňajú podmienky vymedzené v judikáte (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 28. Mája 2007, sp. zn. 32 Odo 202/2006). Žalovaný pri skúmaní všetkých okolností a spôsobu konania, ktoré viedli Žalobcu k uplatneniu zmluvnej pokuty, dospel k záveru, že išlo o porušenie ustanovenia § 4 ods. 4 písm. h) ZNP, teda požadovanie dodatočného peňažného plnenia po prevzatí potraviny. Žalovaný posudzoval účel konania Žalobcu, teda konanie „skryté“ pod inštitút zmluvnej pokuty a nie legitímne dohodnutú zmluvnú pokutu v Zmluve o kúpe a predaji. Uvedené tvrdenie žalovaný preukazuje konaním Žalobcu, ktorý neuplatňoval zmluvnú pokutu na všetky druhy tovarov, resp. na jednotlivé druhy tovarov v rámci jednej dodávky. Žalobca tvrdí, že je zrejmý zámer žalovaného penalizovať Žalobcu v podstate za každú cenu a pokiaľ možno, v čo najväčšom rozsahu. Žalovaný namieta tvrdenie Žalobcu a trvá na tom, že postupuje v súlade s platnou právnou úpravou. Žalovaný naopak poukazuje na skutočnosť, že práve Žalobca má zámer penalizovať “za každú cenu a pokiaľ možno v čo najväčšom rozsahu“ svojich dodávateľov. Toto tvrdenie nepochybne preukazuje konanie Žalobcu, ktorý spätne 9 mesiacov uplatňuje zmluvné pokuty“ voči svojim dodávateľom. Uvedené tvrdenie žalovaného preukazuje aj skutočnosť, že voči Žalobcovi bolo okrem žalobou napadnutého Druhostupňového rozhodnutia právoplatne ukončených ďalších 7 správnych konaní. K tvrdeniu Žalobcu, že každá zmluvná pokuta by bola porušením Zákona č. 362/2012 2. z. žalovaný podotýka, že v rozhodnutí nikdy neskonštatoval, že nie je možné uplatniť zmluvnú pokutu v súlade s platnou legislatívou. Prvostupňový správny orgán nesprávne subsumoval protiprávne konanie Žalobcu pod skutkové podstaty neprimeraných podmienok podľa ustanovení § 4 ods. 4 písm. t) a § 4 ods. 4 písm. y) Zákona č. 362/2012 Z. z., avšak druhostupňový správny orgán neskonštatoval, že Žalobca neporušil predmetný Zákon č. 362/2012 Z. z., ale konanie Žalobcu vyhodnotil ako naplnenie inej skutkovej podstaty neprimeranej podmienky podľa ustanovenie § 4 ods. 4 písm. h) Zákona č. 362/2012 Z. z. 14. Žalobca v žalobe namieta, že žalovaný zavádza nový pojem „správny delikt spáchaný formou uplatnenia“ a že podľa § 8 ods. 1 ZNP sa kvalifikovaný subjekt môže dopustiť správneho deliktu iba tak, že niečo vo svoj prospech dohodne. Žalovaný sa k citovanej námietke odvoláva na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžo/l 1/2012, v zmysle ktorého „Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“ 2 toho vyplýva, že účelom ZNP je nepochybne postihovať nielen dohodnutie, ale aj uplatňovanie neprimeranej podmienky, a to z dôvodu, že zmyslom dohody je následne plnenie obsahu dohody. Ak by zákonodarca nemal úmysel postihovať uplatňovanie neprimeranej podmienky, samotný ZNP by bol v značnej miere nevykonateľný, pretože podstatná časť protiprávnych konám spočíva práve v uplatňovaní neprimeranej podmienky, z ktorej má subjekt prospech a nie v jej dohodnutí. To znamená, že v prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu, sa uprednostňuje výklad „e ratione legis“ pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Aj v samotnej dôvodovej správe k ZNP je uvedené: „Účelom zákona je upraviť posudzovanie, zamedzenie, kontrolu a konanie vo veciach uplatňovania neprimeraných obchodných podmienok v zmluvách medzi odberateľmi a dodávateľmi potravín“. Na základe vyššie uvedeného má žalovaný za to, že správnym deliktom je nielen dohodnutie, ale aj uplatňovanie neprimeranej podmienky. Žalobca takisto uvádza, že správnym deliktom nie je vystavenie faktúr. Žalovaný s uvedeným tvrdením súhlasí, pričom uvádza, že protiprávne konanie zostalo zachované, a to započítaním si splatnej pohľadávky na zaplatenie zmluvnej pokuty. Žalobca ďalej namieta, že Druhostupňové rozhodnutie vychádza z nesprávneho posúdenia veci. Takisto namieta, že nie je zrejmé, akého správneho deliktu sa mal Žalobca, akým konaním dopustiť, z akého dôvodu minister zmenil prvostupňové rozhodnutie, ako vlastne a kto rozhodol o námietke zaujatosti ministra. Žalovaný sa nestotožňuje a zotrváva v názore, že druhostupňový správny orgán jasne a zrozumiteľne uviedol, akého správneho deliktu a akým konaním sa Žalobca dopustil. Žalovaný v Druhostupňovom rozhodnutí uviedol, že Žalobca porušil ustanovenie § 4 ods. 4 písm. h) ZNP, a to požadovaním dodatočného peňažného plnenia po prevzatí potraviny. Námietka týkajúca sa zmeny Prvostupňového rozhodnutia bola druhostupňovým správnym orgánom odôvodnená tým, že Žalobca nenaplnil skutkovú podstatu neprimeraných podmienok podľa § 4 ods. 4 písm. t) Zákona č. 362/2012 Z. z., keďže nie je možné posúdiť dojednanie zmluvnej pokuty, ktorej výška je zjavne neprimeraná s ohľadom na hodnotu a význam porušenej povinnosti, ktorej splnenie je zabezpečené zmluvnou pokutou z dôvodu, že nedošlo k uplatneniu dojednanej zmluvnej pokuty a podľa ustanovenia § 4 ods. 4 písm. y) ZNP - získanie alebo snaha o získanie akékoľvek prospechu alebo platby od dodávateľa, ktorá nezodpovedá žiadnej skutočne poskytnutej obchodnej službe alebo je zjavne neprimeraná vo vzťahu k hodnote poskytnutej služby z dôvodu, že zmluvná pokuta nenapĺňa znaky obchodnej služby. 15. V časti žaloby označenej ako bod 2.2.2 Porušenie práva vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie Žalobca namieta, že žalovaný neprerokoval protokol s vedúcim kontrolovaného subjektu podľa § 11 ods. 2 písm. g) Zákona č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v platnom znení (ďalej len „Zákon o kontrole“). Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že na výkon kontroly sa v zmysle § 6 ods. 8 ZNP vzťahujú primerane ustanovenia osobitného predpisu, ak odseky 1 až 7 neustanovujú inak. Ministerstvo uvádza, že v zmysle ustanovenia § 6 ods. 7 ZNP je kontrola ukončená záznamom o vykonanej kontrole, ak neboli zistené porušenia tohto zákona alebo protokolom o vykonanej kontrole, ktorý obsahuje opatrenia na odstránenie zistených porušení tohto zákona. Z uvedeného vyplýva, že na ukončenie kontroly sa nepoužijú primerane ustanovenia Zákona o kontrole týkajúce sa prerokovania protokolu. Takisto ustanovenie § 13 ods. 1 Zákona o kontrole nevylučuje vydanie viacerých protokolov ako spôsobov ukončenia jednej kontroly. Žalobca ďalej poznamenáva, že mu počas správneho konania nebolo doručené vyjadrenie dodávateľa, a tým mu bola odopretá možnosť vyjadriť sa v zmysle ustanovenia § 32 ods. 2 Správneho poriadku, t. j. vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia k podkladu i k spôsobu jeho zistenia, Čím došlo k porušeniu jeho práv. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že Žalobca mal počas celého správneho konania možnosť nahliadať do administratívneho spisu správneho konania, pričom toto právo nevyužil a ani nežiadal kópie písomností tvoriacich podklad pre vydanie rozhodnutia. Žalobca ďalej v žalobe uvádza, že v časti 5 rozkladu uviedol relevantné skutočnosti a pripojil tomu zodpovedajúce listinné dôkazy preukazujúce predpojatosť prof. Ing. O., CSc. a navrhol, aby bolo rozhodnuté o jeho vylúčení z prejednania a rozhodovania v predmetnej veci. Žalovaný informoval Žalobcu, že návrh bol vybavený neformálnym spôsobom, a to listom - Oznámenie skutočnosti zo dňa 05.12.12014 Problematiku vylúčenia zamestnancov správnych orgánov alebo členov správnych orgánov upravujú §§ 9 až 13 Správneho poriadku. Uvedené ustanovenia Správneho poriadku teda umožňujú vylúčenie len zamestnancov správnych orgánov alebo členov správnych orgánov. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy ministerstvo riadi a za jeho činnosť zodpovedá minister. Kompetenciu rozhodovať o rozkladoch proti rozhodnutiam ministerstva Správny poriadok podľa § 61 ods. 2 zveruje vedúcemu ústredného orgánu štátnej správy, teda v tomto prípade ministrovi. Z uvedeného vyplýva, že minister, ako vedúci ústredného orgánu štátnej správy, má postavenie správneho orgánu, teda nevystupuje v pozícii pracovníka (zamestnanca) alebo člena správneho orgánu. Vzhľadom na uvedené, ako aj s odvolaním sa na Stanovisko Konzultačného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pre aplikáciu správneho poriadku zo 6. októbra 2003, č. 3, publikovaného vo Vestníku vlády Slovenskej republiky, ročník 13, čiastka 7, vydaná 5. novembra 2003, preto použitie ustanovení Správneho poriadku, ktoré sa týkajú príslušnosti na prijatie oznámenia o skutočnostiach nasvedčujúcich vylúčenie vedúceho ústredného orgánu štátnej správy a nadväzne na to príslušnosti na rozhodovanie o tom, či je takáto osoba vylúčená z konania nie je a z rovnakých dôvodov preto tieto skutočnosti ani nemôžu spôsobiť začatie konania v tejto veci. 16. Záverom žalovaný konštatoval, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade s platnou právnou úpravou, je zákonné, zrozumiteľné a riadne odôvodnené. Žalovaný neuvádza žiadne zásadne nové skutočnosti, ktoré by neboli obsahom napadnutého rozhodnutia. 17. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne vyjadril podaním doručením Krajskému súdu v Bratislave dňa 02.02.2018. V tomto podaní uviedol, že vyjadreniu Žalovaného vo všeobecnosti chýba systém resp. členenie, ktoré by Žalobcovi umožnilo prehľadne sa k nemu vyjadriť resp. sledovať líniu úvah Žalovaného, ktoré sú vo Vyjadrení zachytené skôr nahodilo a bez uvedenia aspoň minimálne nevyhnutného kontextu. Z tohto dôvodu sa Žalobca vyjadruje k nasledovným trom okruhom úvah, ktoré je sčasti možné z textu Vyjadrenia systémovo vyčleniť: (i) Polemika Žalovaného o ne/opodstatnenosti zmluvného dojednania (čl. V bod 5.5.2 Zmluvy) a nesprávnosti jeho aplikácie; (ii) Výklad ustanovenia § 4 ods. 4 písm. h) ZNP a (iii) Zamyslenie sa Žalovaného nad spôsobmi ukončenia kontroly podľa § 6 ods. 7 ZNP. Žalovaný vo Vyjadrení naznačil, že podľa jeho názoru, je ustanovenie čl. V ods. 5.5.2 Zmluvy ustanovením zbytočným. Takýto záver možno vyvodiť z tvrdenia Žalovaného: „ ...Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že Žalobcovi nehrozilo uloženie žiadnej pokuty za porušenie § 4 ods. 4 písm. u) bod 2 Zákona č. 362/2012 Z.z.. keďže predmetné ustanovenie umožňuje predaj, neprikazuje, resp. nestanovuje ako zákonnú povinnosť predaj... “ (str. 3, prvý odsek Vyjadrenia). Vo vzťahu k riziku pokuty súvisiacej s aplikáciou podľa § 4 ods. 4 písm. u) bod. 2 ZNP dospel teda Žalovaný k záveru, že toto nehrozí, keďže Žalobca nemá zákonnú povinnosť predávať potraviny za nižšiu jednotkovú cenu. Túto skutočnosť však Žalobca nikdy netvrdil. Žalobca však počas celého trvania sporu argumentoval, že pokiaľ tak robia ostatní súťažitelia (teda pokiaľ ostatní súťažitelia predávajú tovar za nižšiu jednotkovú cenu), dostáva sa Žalobca do značnej komparatívnej nevýhody, ktorej dôsledkom je strata obratu a počtu zákazníkov. V každom prípade však Zákon o neprimeraných podmienkach nie je normatívnym rámcom pre to, aby orgán dohľadu vykladal ekonomickú/hospodársku opodstatnenosť bilaterálnych obchodných vzťahov dvoch súkromných subjektov. Tie, na rozdiel od správneho orgánu obmedzeného ustanovením čl. 2 ods. 2 Ústavy, majú v zmysle čl. 2 ods. 3 Ústavy kategoricky iný „manévrovací priestor“ pre realizáciu svojich obchodných záujmov. Bez ohľadu na túto skutočnosť však treba uviesť, že Žalovaný už v závere citovaného odseku zmysel svojho pôvodného tvrdenia poprel, keď uviedol, že: Jedinou povinnosťou Žalobcu je umiestniť.... ...ktorá vyplýva zo Zákona č. 152/1995 Z.z.“. Žalovaný teda v zhode so Žalobcom dospel k záveru, že údaj o dátume výroby je nutné, v záujme dodržania platných právnych predpisov poznať. z niektorých tvrdení Žalovaného uvedených na str. 3 Vyjadrenia (napr. že „Žalovaný má za to, Že Žalobca po zvážení týchto dvoch možností účelovo uplatnil doženie zmluvnej pokuty ...“) je zrejmé, že Žalovaný jednak nerozlišuje medzi nárokmi zvád tovaru a nárokom na zaplatenie zmluvnej pokuty, jednak, že si Žalovaný v odôvodnení svojich rozhodnutí zásadne odporuje. Nedáva predsa zmysel, ak správny orgán na str. 3 Vyjadrenia tvrdí, že celé ustanovenie čl. V bod 5.5.2 Zmluvy je zbytočné a zároveň ak na tej istej strane Vyjadrenia správny orgán dospeje k záveru, že „nepopiera legitimitu dohodnutia zmluvnej pokuty“. 18. Žalovaný vo Vyjadrení tvrdí, že sa Žalobca dopustil správneho deliktu „ a to uplatnením si neprimeranej podmienky vo svoj prospech podľa § 4 ods. 4 písm. h) Zákona §4 ods. 4 písm. h) zákona“ (str. 5, druhý odsek Vyjadrenia). Žalobca mal túto neprimeranú podmienku „uplatňovať^' tak, že si riadne uplatnil svoj nárok, ktorý mu platne podľa Zmluvy vznikol. Hoci si Žalobca uplatnil riadne (spôsobom daným Zmluvou resp. aplikovateľným právnym predpisom) a včas (v rámci premlčacej doby) svoj nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty (ktorý mu platne vznikol, nakoľko si dodávateľ porušil svoju zmluvnú povinnosť, ktorá bola zmluvnou pokutou zabezpečená), správny orgán v tom videl viac - konkrétne správny delikt spáchaný formou „uplatnenia“. Správny orgán totiž, v súvislosti s § 4 ods. 4 písm. h) ZNP, zmluvnú pokutu považuje za „dodatočné peňažné plnenie po prevzatí potraviny“. Takáto úvaha je celkom zrejme scestná. 19. V tretej časti Vyjadrenia (str. 4 Vyjadrenia) sa Žalovaný zamýšľa nad možnosťou ukončenia jednej kontroly viacerými protokolmi a následným iniciovaním viacerých správnych konaní (napríklad devätnástich). Tieto svoje úvahy odôvodňuje strohou citáciou ustanovenia § 6 ods. 7 ZNP a následným záverom, že ....citované ustanovenie.... ....nevylučuje ukončenie kontroly viacerými protokolmi“ (str. 5, prvý odsek Vyjadrenia). Žalobca v tejto súvislostí len stroho uvádza, že „sa vylučuje“. Nie je totiž jedno, či sa kontrola skončí jedným alebo devätnástimi protokolmi. Rozdiel medzi jedným a devätnástimi protokolmi je v prípade aplikácie ZNP v krajnom prípade 5.400.000,- Eur. Nad rámec vyššie uvedeného Žalobca uvádza, že Žalovaný nijakým spôsobom nevysvetlil, prečo počet protokolov nie je odvodený napríklad od (i) počtu správnym orgánom identifikovaných správnych deliktov alebo (ii) počtu vystavených faktúr alebo (iii) počtu kontrolovaných druhov tovarov alebo (iv) počtu časových úsekov alebo (v) počtu zamestnancov správneho orgánu participujúcich na kontrole a pod. Výklad správneho orgánu by mohol viesť k absurdnej situácii, že by tento v rámci kontroly zistil kolíziu niektorého ustanovenia „štandardizovanej“ kúpnej zmluvy používanej so všetkými vyše 600 dodávateľmi, čo by správnemu orgánu umožnilo uložiť kontrolovanému subjektu celkovú pokutu 1,8 mld. eur a to z titulu jednej kontroly. III. Pojednávanie 20. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný § 9 ods. 1 SSP nariadil pojednávanie podľa § 107 ods. 1 SSP a rozhodol vo veci dňa 07.02.2018 v prítomnosti právneho zástupcov účastníkov konania rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil. 21. Zástupca žalobcu sa pred súdom pridržiaval na doterajšom právnom názore, žiadal, aby súd zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného vydané v oboch stupňoch a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V prípade úspechu si uplatňuje náhradu trov konania. Nad rámec písomnej žaloby nič nedodáva. 22. Zástupca žalovaného uviedol, že sa pridržiava písomného stanoviska k žalobe. IV. Relevantné právne predpisy 23. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 24. Podľa § 1 zákona č. 362/2012 Z.z. tento zákon upravuje vymedzenie neprimeraných podmienok v obchodných vzťahoch (ďalej len "neprimeraná podmienka"), ktorých predmetom je potravina1) alebo služba spojená s predajom potraviny, kontrolu neprimeraných podmienok, konanie vo veciach neprimeraných podmienok. 25. Podľa § 2 písm. d/, písm. e/ zákona č. 362/2012 Z.z. na účely tohto zákona sa rozumie peňažným plnením platba poskytnutá dodávateľom alebo odberateľom súvisiaca s dodaním potraviny vrátane platby na obchodné aktivity odberateľa potraviny, najmä zľavy, dary, bonusy, rabaty, skontá (písm. d/), nepeňažným plnením iné plnenie ako plnenie podľa písmena d) súvisiace s dodaním potraviny, najmä vecné dary a služby, marketingová aktivita na podporu pri otvorení novej prevádzkarne, rozvoz potraviny zo skladov odberateľa do jeho prevádzkarní (písm. e/). 26. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 362/2012 Z.z. dohodnúť neprimeranú podmienku medzi odberateľom a dodávateľom sa zakazuje. 27. Podľa § 4 ods. 4 písm. h/ zákona č. 362/2012 Z.z. za neprimeranú podmienku sa považuje aj požadovanie dodatočného peňažného plnenia alebo nepeňažného plnenia po prevzatí potraviny. 28. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 362/2012 Z.z. kontrolu neprimeraných podmienok vykonáva Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo"). 29. Podľa § 6 ods. 7 zákona č. 362/2012 Z.z. kontrola sa ukončí záznamom o vykonanej kontrole, ak neboli zistené porušenia tohto zákona (písm. a/), protokolom o vykonanej kontrole, ktorý obsahuje opatrenia na odstránenie zistených porušení tohto zákona (písm. b/). 30. Podľa § 6 ods. 8 zákona č. 362/2012 Z.z. na výkon kontroly sa vzťahujú primerane ustanovenia osobitného predpisu, ak odseky 1 až 7 neustanovujú inak. (Osobitným predpisom sú ustanovenia § 8 až § 15 zákona č. 10/1996 Z.z.) 31. Podľa § 8 ods. 1 až ods. 3 zákona č. 362/2012 Z.z. správneho deliktu sa dopustí právnická osoba alebo fyzická osoba - podnikateľ, ktorá v obchodnom vzťahu dohodne vo svoj prospech neprimeranú podmienku uvedenú v § 4 ods. 2 až 4 (ods. 1). Ministerstvo uloží pokutu za správny delikt od 1 000 eur do 300 000 eur (ods. 2). Ministerstvo spolu s pokutou určí lehotu na odstránenie neprimeranej podmienky (ods. 3). 32. Podľa § 9 ods. 3 zákona č. 10/1996 Z.z. kontrolu vykonávajú zamestnanci orgánu kontroly (ďalej len "pracovníci kontroly") na základe písomného poverenia vedúceho orgánu kontroly alebo ním splnomocneného zástupcu, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 33. Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 10/1996 Z.z. o výsledku vykonanej kontroly, ktorou boli zistené nedostatky, vypracujú pracovníci kontroly protokol, ktorý obsahuje najmä označenie orgánu kontroly, ktorý kontrolu vykonal, označenie kontrolovaného subjektu, meno, priezvisko a titul pracovníkov kontroly, ktorí kontrolu vykonali, miesto a čas vykonania kontroly, predmet kontroly, kontrolované obdobie, preukázané kontrolné zistenia, zoznam príloh protokolu, dátum vypracovania protokolu, dátum oboznámenia vedúceho kontrolovaného subjektu s protokolom, vlastnoručné podpisy pracovníkov kontroly, podpis vedúceho kontrolovaného subjektu, ktorý bol s protokolom oboznámený, prílohy k protokolu, správu o zistenej nezrovnalosti, ak kontrolou zistený nedostatok je nezrovnalosťou podľa osobitného predpisu. 34. Podľa § 13 ods. 2 zákona č. 10/1996 Z.z. pri kontrole, ktorej predmet je osobitý alebo náročný a vyžaduje zaznamenať stav predmetu kontroly priamo na mieste v určenom čase, vypracujú pracovníci kontroly za účasti zamestnancov, ktorí sú za príslušný úsek zodpovední, alebo ďalších zamestnancov, priebežný protokol (písm. a/), zaznamenať stav časti predmetu kontroly z dôvodu potreby osobitného postupu pri kontrole alebo osobitného spôsobu riešenia zistených nedostatkov, vypracujú pracovníci kontroly čiastkový protokol (písm. b/). 35. Podľa § 13 ods. 4 zákona č. 10/1996 Z.z. ak sú proti kontrolným zisteniam podané opodstatnené námietky podľa § 11 ods. 2 písm. e), pracovníci kontroly vypracujú dodatok k protokolu, ktorý je jeho súčasťou. Pri jeho vypracovaní sa postupuje primerane podľa odseku 1. 36. Podľa § 13 ods. 8 zákona č. 10/1996 Z.z. kontrola je skončená prerokovaním protokolu. Protokol sa považuje za prerokovaný aj vtedy, ak sa vedúci kontrolovaného subjektu bezdôvodne nedostaví na prerokovanie protokolu alebo odmietne podpísať zápisnicu o prerokovaní protokolu. Tieto skutočnosti pracovníci kontroly uvedú v zápisnici o prerokovaní protokolu. Kontrola, z ktorej sa vypracúva záznam, je skončená jeho podpísaním pracovníkmi kontroly a odovzdaním vedúcemu kontrolovaného subjektu. V. Posúdenie veci správnym súdom 37. V predmetnej právnej veci ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo zmenené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o uložení sankcie za spáchanie správneho deliktu podľa § 4 ods. 4 písm. h/ zákona č. 362/2012 Z.z. 38. Je nepochybné, že právna teória v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva trestné činy, priestupky, iné správne delikty, v ďalšej špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti, vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných správnych deliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť. Formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, či už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov (rozsudky ESĽP vo veci Öztürk proti Nemeckej spolkovej republike z 21. februára 1984, č. sťažnosti 8544/79, Escoubet proti Belgicku, z 28. októbra 1999, č. sťažnosti 26780/95, Zolotukhin proti Rusku z 10. februára 2009, č. sťažnosti 14939/03). 39. Trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) má podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v Trestnom zákone a Trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 Odporúčania o správnych sankciách, podľa ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle Rezolúcie (77)31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. 40. Pri súbehu viacerých správnych deliktov je s ohľadom na nedostatok špeciálnej úpravy pre administratívne trestanie potrebné metódou analógie legis aplikovať pravidlá pre ukladanie úhrnného trestu podľa Trestného zákona. Použitie absorpčnej zásady pri administratívnom trestaní za viaceré správne delikty je z hľadiska výslednej výšky sankcie v prospech žalobcu, pretože v prípade uloženia sankcie za každý zo zbiehajúcich sa správnych deliktov by výsledná sankcia uložená žalobcovi bola podstatne vyššia. Pokiaľ subjekt spácha viacero deliktov, správny orgán uloží sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný. Najprísnejšie postihnuteľný správny delikt je delikt, za ktorý možno uložiť pokutu s najvyššou sadzbou. Pri rovnakej sadzbe pokút správny orgán uloží úhrnnú sankciu podľa toho ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na najzávažnejší delikt. V každom prípade však platí, že subjektívny záujem žalobcu na individuálnom sankcionovaní každého zo zbiehajúcich sa správnych deliktov nemôže viesť k vylúčeniu trestnoprávnych štandardov, ktoré sú nedeliteľnou súčasťou systému administratívneho trestania (rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/123/2014 zo dňa 17.6.2015, rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžo 28/2007 zo dňa 6.3.2008, sp. zn. 2 Sžo 46/2012 zo dňa 18.9.2013). 41. V predmetnej veci sa kontrola u žalobcu realizovala na základe poverenia č. 15/2014 zo dňa 11.2.2014 so začatím kontroly dňa 14.2.2014. Na základe tejto jednej kontroly a výsledkov v nej zistených boli vypracované minimálne tri protokoly, ktoré boli podkladom rozhodnutí preskúmavaných Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 2S/48/2016, 2S/49/2016 a 2S/15/2016. Je nepochybné, že v uvedenom prípade ide o súbeh deliktov, pri ktorých sankcionovaní je nevyhnutné aplikovať analógiu legis a postupovať podľa absorpčnej zásady, tak ako to stabilne konštatuje Najvyšší súd SR v už citovaných rozsudkoch sp. zn. 8 Sžo 28/2007 zo dňa 6.3.2008, sp. zn. 2 Sžo 46/2012 zo dňa 18.9.2013 ako aj Krajský súd v Bratislave v rozsudku sp. zn. 2S/123/2014 zo dňa 17.6.2015. Prvostupňový správny orgán preto nemohol uložiť za tieto delikty tri sankcie, ale len jednu úhrnnú sankciu (absorpčná zásada), t.j. sankciu za najprísnejšie sankcionovateľný správny delikt. Zákon č. 362/2012 Z.z. umožňuje uložiť za všetky tri delikty rovnakú sankciu (1.000,- € do 300.000,- €); v takomto prípade je bezpredmetné, aby žalovaný identifikoval len jeden správny delikt, ktorý je z hľadiska rozsahu sankcie najzávažnejší, pretože všetky delikty sú závažné v rovnakej miere; takýto myšlienkový sled však musí byť v rozhodnutí zachytený, čo sa v predmetnej veci nestalo. Pokuta má byť pre podnikateľa natoľko citeľná, aby ho od podobného konania v budúcnosti odradila, avšak nemôže byť pokutou likvidačnou (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžhpu 3/2011 zo dňa 22.5.2013, sp. zn. 1 Sžhpu 1/2008 zo dňa 25.1.2011). Ak žalovaný, resp. prvostupňový správny orgán uložil za súbeh troch deliktov tri sankcie, konal v rozpore s ustálenou judikatúrou ESĽP a Najvyššieho súdu SR ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (publikovaný v Zbierke zákonov SR pod č. 209/1992 Zb.). 42. Prvostupňový ani druhostupňový orgán v rozhodnutiach zákonným spôsobom nevysvetlili, prečo z jednej kontroly vystavili minimálne tri protokoly. Argument žalovaného, že išlo o zložitejší prípad v tomto kontexte neobstojí. Zákon č. 362/2012 Z.z. ani zákon č. 10/1996 Z.z. neumožňujú, aby boli z jednej kontroly začatej na základe jedného a toho istého poverenia zameranej na ten istý predmet u toho istého subjektu vystavené viaceré protokoly (§ 6 ods. 7 zákona č. 362/2012 Z.z., § 13 ods. 1 zákona č. 10/1996 Z.z.). Oba zákony pri slovách „kontrola“ a „protokol“ používajú jednotné číslo (pri tvorbe návrhu právneho predpisu sa používa oznamovací spôsob, prítomný čas a jednotné číslo, ak z kontextu návrhu právneho predpisu nevyplýva inak - Príloha č. 1 k Legislatívnym pravidlám vlády SR bod 3). Z kontextu oboch zákonov však nevyplýva, žeby výsledkom jednej kontroly mali byť viaceré protokoly. Zákon č. 10/1996 Z.z. v zložitých prípadoch umožňuje vypracovať priebežný protokol alebo čiastkový protokol (§ 13 ods. 2), no nie viaceré finálne protokoly. Správny súd poukazuje aj na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať len na základe Ústavy, v jej medziach, a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Čl. 2 ods. 2 Ústavy SR určuje nielen to, aký druh právnej úpravy štátny orgán použije pri rozhodovaní, ale aj to, akým spôsobom prikročí k jeho výkladu v súlade s princípom právneho štátu; ústavný príkaz zakotvený v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR je súčasne aj ustanovením povinnosti vykladať ústavné a zákonné normy tak, aby sa tento príkaz rešpektoval v celom vymedzenom rozsahu (napríklad nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 143/02 zo dňa 5.11.2002). Keďže zákon č. 10/1996 Z.z. ani zákon č. 362/2012 Z.z. neumožňujú vypracovať viaceré protokoly z jednej kontroly zameranej na ten istý predmet u toho istého subjektu, žalovaný tak nebol oprávnený urobiť. Ak tak napriek tomu urobil, porušil zákon č. 10/1996 Z.z., č. 362/2012 Z.z. a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Ústavný princíp, na základe ktorého konajú orgány štátu, si nemožno zamieňať s oprávnením fyzických a právnických osôb zakotveným v čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, ktoré má opačný cieľ - každý môže konať to, čo mu zákon nezakazuje (samozrejme za situácie, že tento článok ústavy nevytvára právny základ pre protiprávne konanie). 43. Napriek uvedeným pochybeniam oboch orgánov verejnej správy, ktoré vedú k zrušeniu rozhodnutia žalovaného aj prvostupňového správneho orgánu, správny súd považuje za potrebné sa vyjadriť ku skutkovej podstate správneho deliktu podľa § 4 ods. 4 písm. h/ zákona č. 362/2012 Z.z., v zmysle ktorého za neprimeranú podmienku sa považuje aj požadovanie dodatočného peňažného plnenia alebo nepeňažného plnenia po prevzatí potraviny. Žalovaný sa nevysporiadal so skutočnosťou, či zmluvná pokuta ako taká predstavuje peňažné plnenie podľa citovaného ustanovenia zákona č. 362/2012 Z.z. a podľa § 2 písm. d/ tohto zákona. Zmluvná pokuta je vo všeobecnosti prostriedkom zabezpečenia záväzkov, ktorý vzniká na základe právneho úkonu (dohody) medzi dvoma a viacerými subjektmi. Ide o účastníkmi zmluvného vzťahu dohodnutú peňažnú sumu, ktorú sa dlžník (subjekt porušujúci zmluvu) zaväzuje zaplatiť druhej zmluvnej strane v prípade porušenia jeho zmluvnej povinnosti. Povinný účastník zmluvného vzťahu je zaviazaný zmluvnú pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda. Zaplatenia zmluvnej pokuty sa oprávnený subjekt môže domáhať už len na základe toho, že došlo ku skutočnosti, pre ktorú bola pokuta dohodnutá. Právna úprava poskytuje účastníkom dohody o zmluvnej pokute značnú dispozičnú voľnosť z hľadiska práv a povinností z nej vyplývajúcich (§ 544 a nasl. OZ v spojení s § 1 ods. 2 ObZ). Možnosť moderácie zmluvnej pokuty súdom zákon pripúšťa len v prípade jej neprimeranej výšky (§ 545a OZ, § 301 ObZ); otázka neprimeranej výšky zmluvnej pokuty však nie je predmetom tohto preskúmavacieho konania. Zmluvná pokuta má prevenčnú funkciu, represívnu aj reparačnú funkciu (Luby, Š.: Prevencia a zodpovednosť v občianskom práve II. Vydavateľstvo SAV, Bratislava 1958, s. 398 a nasl.). Žalovaný sa v uvedenom kontexte nevysporiadal s tým, či zmluvnú pokutu možno považovať za „dodatočné“ peňažné plnenie alebo „dodatočné“ nepeňažné plnenie po prevzatí potraviny. Krátky slovník slovenského jazyka, Slovník súčasného slovenského jazyka a Synonymický slovník slovenčiny slovo „dodatočný“ vysvetľujú ako uskutočnený po dokončení niečoho, urobený až po dokončení, po uzavretí niečoho, teda bez ohľadu na penalizáciu nedodržania zmluvnej povinnosti (http://slovnik.juls.savba.sk/?w=Dodato%C4%8Dn %C3%BD&s=exact&c=ff39&d=kssj4&d=psp&d=sssj&d=scs&d=sss&d=peciar&d=ma&d=hssjV&d=bernolak&d=obce&d=priezviska&d=un&d=locutio&d=pskcs&d=psken&d=noundb&ie=utf-8&oe=utf-8). Vysvetlenie pojmov „dodatočné peňažné plnenie“ za dodané potraviny vo vzťahu k zmluvnej pokute zo strany orgánov verejnej správy oboch stupňov absentuje, pričom ide o základný prvok skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 4 ods. 4 písm. h/ zákona č. 362/2012 Z.z. aj v nadväznosti na § 2 písm. d/ tohto zákona. 44. Na druhej strane sa správny súd nestotožnil s námietkou žalobcu o vylúčení ministra z konania a rozhodnutia o podanom rozklade podľa § 61 ods. 2 SP. Podľa § 9 SP môže byť v administratívnom konaní vylúčený len konkrétny zamestnanec správneho orgánu. Z tohto dôvodu nie je možné použiť ustanovenia o vylúčení v prípadoch, keď ako správny orgán vystupuje jediná fyzická osoba, ktorá navyše nemá postavenie zamestnanca správneho orgánu; preto neprichádza do úvahy vylúčenie vedúceho ústredného orgánu štátnej správy pri rozhodovaní o rozklade (Košičiarová, S.: Správny poriadok. Komentár, Heuréka, Šamorín 2013, s. 44 a nasl.; Sobihard, J.: Správny poriadok. Komentár, IURA EDITION, Bratislava 2005, s. 51 a nasl.). Zamestnancom správneho orgánu sa rozumie osoba, ktorá je v pracovnoprávnom, služobnom alebo štátnozamestnaneckom vzťahu k správnemu orgánu. Minister ako vedúci ústredného orgánu štátnej správy nie je zamestnancom ministerstva v pracovnoprávnom, služobnom, štátnozamestnaneckom ani obdobnom vzťahu, je členom vlády, ktorý stojí na čele ministerstva (§ 3 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov), je menovaný prezidentom SR na návrh predsedu vlády. Ministerstvo je úradom predstavujúcim súhrn osobných a vecných prostriedkov zorganizovaných do jedného celku za účelom výkonu určitého vymedzeného úseku verejnej správy. Ministerstvo je organizované monokraticky; vedené je členom vlády menovaným prezidentom na návrh predsedu vlády (nález Najvyššieho správneho súdu č. 302/46-7 zo dňa 23.10.1947 publikovaného v Bohuslavovej zbierke nálezov Najvyššieho správneho súdu vo veciach administratívnych pod číslom Boh. A 1729/47 30296, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžo 72/2007 zo dňa 31.1.2008). Navyše, v prípade vylúčenia ministra z konania a rozhodovania o rozklade Správny poriadok neupravuje postup ani subjekt, ktorý by o podanom rozklade rozhodol. 45. Na margo veci je potrebné uviesť, že osobitná (rozkladová) komisia má len poradnú funkciu a nie je kompetentná o rozklade rozhodnúť, môže predkladať len stanoviská k rozkladu, ktoré minister môže ale aj nemusí akceptovať. V tejto súvislosti nemožno opomenúť ďalší formálny nedostatok žalobou napadnutého rozhodnutia, keď v odôvodňovaní druhostupňového rozhodnutia sa uvádza výlučne právny názor osobitnej (rozkladovej) komisie, ktorá však má len poradnú funkciu, no názor ministra ako kompetentného a funkčné príslušného orgánu podľa § 61 ods. 2 SP prakticky absentuje. Tento nedostatok spôsobuje nezrozumiteľnosť rozhodnutia v tom smere, či svoj právny názor prezentuje minister alebo osobitná (rozkladová) komisia ako orgán rozhodujúci o rozklade. 46. Sumarizujúc správny súd uvádza, že žalobou napadnuté rozhodnutie ministra vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo je dôvodom na jeho zrušenie spolu s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, ktoré trpí rovnakou nezákonnosťou ako druhostupňové rozhodnutie, podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. 47. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu § 191 ods. 6 SSP). 48. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 49. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).