Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/230/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015201782 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1015201782.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: DALUDAN, s.r.o., IČO: 34 130 276, Račianska 72, Bratislava, právne zastúpený: Advokátska kancelária SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., IČO: 36 862 711, Šoltésovej 14, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1284618/2015 zo dňa 12.08.2015 jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1284618/2015 zo dňa 12.08.2015 ako aj rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 542097/2015 zo dňa 11.05.2015 z r u š u j e a vec vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobcovi sa priznáva úplná náhrada trov konania voči žalovanému, o výške ktorej rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie pred správnymi orgánmi 1. Daňový úrad Trnava vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na zistení oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) za zdaňovacie obdobie marec 2006 a nebol mu priznaný nadmerný odpočet DPH vo výške 379.316,24 eur a bola mu určená vlastná daňová povinnosť vo výške 9.531,97 eur. O tomto vydal Daňový úrad Trnava rozhodnutie č. 649/231/83198/07/Tat. zo dňa 05.09.2007. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. I/227/13260-91902/2007/990033- r zo dňa 18.12.2007, pričom prvostupňové rozhodnutie Daňové riaditeľstvo SR zrušilo a vec vrátilo správcovi dane na nové konanie. V novom konaní vydal Daňový úrad Trnava rozhodnutie č. 649/231/19248/08/Bur zo dňa 17.03.2008, ktorým opätovne žalobcovi nebol priznaný nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie 2006 v sume 379.316,24 eur a bola mu určená daňová povinnosť 9.531,97 eur. Proti uvedenému rozhodnutiu žalobca podal odvolanie, pričom Daňové riaditeľstvo SR potvrdilo svojim rozhodnutím č. I/227/7801-49189/2008-990033-r zo dňa 10.06.2008 rozhodnutie správcu dane. Rozsudkom č.k. 3S 213/2008-44 zo dňa 11.05.2010 Krajský súd v Bratislave žalobu proti rozhodnutiu Daňového riaditeľstva SR zamietol. Na základe podaného odvolania proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 2Sžf/35/2010 zo dňa 21.09.2011 tak, že rozsudok prvostupňového súdu zmenil a rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR č. I/227/7801-49189/2008-990033-r zo dňa 10.06.2008 ako aj rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 649/231/19248/07/Bur zo dňa 17.03.2008 zrušil a vec vrátil Daňovému riaditeľstvu SR na ďalšie konanie. Rozsudok Najvyššieho súdu SR nadobudol právoplatnosť dňa 12.10.2011 a vykonateľnosť dňa 17.10.2011. Daňový úrad Bratislava (miestne príslušný správca dane) vrátil dňa 30.11.2011 žalobcovi nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie marec 2006 vo výške 379.316,24 eur. 2. Dňa 17.02.2012 doručil žalobca Daňovému úradu Bratislava žiadosť DAL - 50 zo dňa 17.02.2012 na zaplatenie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky predstavujúce nadmerný odpočet DPH za zdaňovacie obdobie marec 2006. Vzhľadom na skutočnosť, že daňový úrad Bratislava ani po viac ako 60 dňoch nevydal rozhodnutie o priznaní alebo nepriznaní nároku na sankčné úroky požadované žalobcom na základe podanej žiadosti o zaplatenie sankčných úrokov, doručil žalobca dňa 14.05.2012 Finančnému riaditeľstvu SR (žalovanému) žiadosť o vydanie rozhodnutia druhostupňovým orgánom (námietka nečinnosti Daňového úradu Bratislava). Žalobcovi bolo následne v mesiaci august 2012 doručené rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 9103303/5/2093515/2012 zo dňa 31.07.2012, v ktorom správca dane bez akéhokoľvek odôvodnenia s odkazom na príslušné právne predpisy žalobcovi oznámil, že mu neprináleží nárok na priznanie sankčného úroku. Dňa 06.09.2012 žalobca doručil žalovanému ďalšiu žiadosť, v ktorej sa dožadoval, aby vydal rozhodnutie o žiadosti o zaplatenie sankčných úrokov namiesto Daňového úradu Bratislava. Žalobcovi bolo následne v mesiaci november 2012 doručené oznámenie žalovaného k žiadosti o vydanie rozhodnutia druhostupňovým orgánom č. 1100302/1/1264271/2012/5131-r zo dňa 13.11.2012, v ktorom druhostupňový správny orgán oznámil, že žalobcovi neprináleží nárok na priznanie sankčného úroku. 3. Žalobca podal proti Daňovému úradu v Trnave na Krajskom súde v Bratislave žalobu zo dňa 05.05.2014 proti nečinnosti žalovaného ako orgánu verejnej správy, pričom Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 6S 90/2014-53 zo dňa 19.09.2014 uložil Daňovému úradu Bratislava povinnosť konať a rozhodnúť v lehote 60 dní od žiadosti o zaplatenie sankčného úroku za neoprávnené zadržiavané peňažné prostriedky predstavujúce nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2006 v období od 25.06.2006 do 29.11.2011 v zmysle žiadosti žalobcu zo dňa 17.02.2012. Toto uznesenie Krajského súdu v Bratislave nadobudlo právoplatnosť dňa 04.11.2014 a vykonateľnosť dňa 08.11.2014. Daňový úrad Bratislava vydal rozhodnutie č. 542097/2015 až dňa 11.05.2015 (prvostupňové rozhodnutie), ktorým nevyhovel žiadosti žalobcu o zaplatenie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky a sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky žalobcovi nepriznal. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 1284618/2015 zo dňa 12.08.2015, ktorým prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. II. Žaloba 4. Žalobca vo svojej včas podanej žalobe poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/35/2010 zo dňa 21.09.2011, podľa ktorého nebola daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2006 vykonaná v súlade so zákonom a protokol v nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. 5. Keďže správca dane v uvedenom prípade jednoznačne postupoval v rozpore so zákonom, právny stav uvedenej veci zodpovedá stavu po podaní daňového priznania, pretože doposiaľ nedošlo k žiadnym ďalším relevantným úkonom správcu dane, ktoré by tento stav boli spôsobilé zmeniť. Skutočnosť, že správca dane v rámci začatej daňovej kontroly vykonával zisťovanie je pre právne posúdenie prípadu irelevantná, keďže správca dane svoje zistenia zákonným spôsobom nevyhodnotil, nevyhotovil zákonný protokol k daňovej kontroly, ktorý by zákonným spôsobom prerokoval so žalobcom a nedošlo k vydaniu zákonného rozhodnutia vo veci. Z uvedených dôvodov bola suma nadmerného odpočtu vo výške 379.316,24 eur správcom dane po lehote uvedenej v § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom do 31.03.2009 zadržiavaná neoprávnene. 6. Takýto záver podľa žalobcu vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/21/2009 zo dňa 14.05.2009, v zmysle ktorého správca dane na základe žiadosti daňového subjektu vyplatenie sankčného úroku zo dňa 11.10.2005 a podania vo veci sankčného úroku zo dňa 14.11.2005 vydal rozhodnutie, ktorým podľa § 35b ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov nevyhovel žiadosti daňového subjektu a sankčný úrok nepriznal z dôvodu, že sa nejednalo o neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu a správca dane pri vrátení nadmerného odpočtu postupoval podľa § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v platnom znení. Najvyšší súd zistil, že spor o výklad § 35b ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. spočíva v okolnosti, že po zrušení pôvodného rozhodnutia správcu dane a vrátení veci na ďalšie konanie a rozhodnutie Daňovým riaditeľstvom SR, správca dane nevydal nové rozhodnutie vo veci. Správca dane dôvodil, že nakoľko neexistuje do dnešného dňa nové rozhodnutie, nie je možná aplikácia § 35b ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb., a teda sa nejedná o neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Napriek tomu, že § 35b ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. v správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov predpokladá existenciu rozhodnutia, je nevyhnutné konštatovať, že rozhodnutie je tu mienené ako právna skutočnosť, s ktorou zákon spája vznik a zmeny výšky nároku na plnenie. Je tu daná súvislosť s ustanovením § 30 ods. 1 prvá veta zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého v daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť alebo priznávať práva len rozhodnutím. Nárok na nadmerný odpočet však nie je podmienený existenciou rozhodnutia správcu dane, pretože tento nárok vznikol ex lege (§ 79 zák. č. 222/2004 Z.z.), následne bolo rozhodnutím správcu dane zmenený tak, že nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní a následne zrušením tohto rozhodnutia došlo ex lege k obnoveniu stavu pred rozhodnutiami, t.j. podľa podaného daňového priznania na DPH za zdaňovacie obdobie november 2004. 7. Žalobca poukazujúc na § 35b ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. účinnom do 31.12.2008 trval na tom, že správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Erópskej centrálnej banky platnej v deň, keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu. Správca dane podľa § 35b ods. 7 zák. č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.12.2008 do 15 dní od poukázania neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov podľa ods. 6 zaplatiť daňovému subjektu sankčný úrok. V súvislosti s uvedeným je podľa žalobcu zrejmé, že nárok na nadmerný odpočet nie je podmienený existenciou rozhodnutia správcu dane, pretože tento nárok vzniká na základe § 79 zák. č. 222/2004 Z.z. ex lege. 8. Na základe uvedených skutočností žalobca žiadal, aby súd zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie daňových orgánov oboch stupňov a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie žalovaného 9. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 11.12.2015, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Žalovaný zotrval na svojom doterajšom právnom názore, že v danom prípade neprišlo k neoprávnene zadržiavaným peňažným prostriedkom. Ak neboli splnené podmienky existencie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov uvedené v § 35 ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb., nie je daný zákonný predpoklad na zaplatenie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky. Nie je naplnená definícia uvedená v tretej vete § 35 ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb., právoplatným rozhodnutím nebol priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítateľný časť. Pokiaľ najvyšší súd v rozsudku 3Sžf/21/2009 zo dňa 14.05.2009 konštatoval, že zrušením rozhodnutia prišlo k obnoveniu stavu pred rozhodnutím, potom to nie je stav po podaní daňového priznania, ale stav, v ktorom treba vziať do úvahy všetky zákonne zistené skutočnosti a dôkazy a výsledky vykonaných zisťovaní aj vyjadrenia samotného žalobcu pred správcom dane, najmä v súvislosti so získanými dôkazmi týkajúcimi sa hmotnoprávnej stránky veci. V tejto súvislosti žalovaný polemizoval so závermi rozsudku ESD Enel Marica Iztok vo veci C/107/10, pretože predpokladom riadneho fungovania spoločného systému DPH je správne vyberanie dane. Každý členský štát musí prijať legislatívne a správne opatrenia, aby zabezpečil, že splatná DPH bude na jeho území vyberaná v plnej výške a v tejto súvislosti sú členské štáty povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. V Slovenskej republike je po prijatí do EÚ platný a účinný zákon o DPH, ktorého ustanovenia vychádzajú zo 6 Smernice a z primárneho a sekundárneho práva EÚ. Cieľom vykonávania kontroly nevráteného nadmerného odpočtu DPH je zabrániť neoprávnenému vyplateniu finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu a zamedziť daňovým únikom. Žalovaný sa taktiež nestotožnil s tvrdením žalobcu, že na základe konštatovania súdu, že kontrola bola vykonaná po zákonnej lehote, vznikla po zrušení rozhodnutia správcu dane aj druhostupňového orgánu povinnosť správcovi dane vrátiť nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie marec 2006. 10. Žalovaný tiež dodal, že zásadnou otázkou zostáva, či prináleží vnútroštátnemu súdu, aby v prípade absencie vnútroštátnej právnej úpravy úrokov z omeškania z nadmerného odpočtu stanovil primeraný právny režim úrokov vlastnou úvahou na základe analógie iuris. Dikcia uznesenia Súdneho dvora vo veci C-654/13 Delphi Hungary hovorí, že „pri neexistencii právnej úpravy EÚ prináleží vnútroštátnemu poriadku u každého členského štátu ...“. Rozhodnutia všeobecných súdov však nie sú prameňom práva v Slovenskej republike a nie sú súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku. Ako vyplynulo z vyššie uvedeného rozhodnutia súdu v Slovenskej republike neexistuje právna úprava na priznanie úrokov z omeškania nadmerného odpočtu. Žalovaný tiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 6Sžf/24/2011 zo dňa 30.05.2012, v ktorom sa uvádza, že podľa názoru súdu nemožno odstraňovaním nezákonnosti postup správcu dane v riadnom odvolacom konaní spôsobiť ďalšiu nezákonnosť a zaťažiť daňové konanie vadou, ktoré spôsobuje jeho nezákonnosť z dôvodu prekročenia trvania daňovej kontroly nad rámec zákonného limitu. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR nemožno tvrdenie o nezákonnosti daňovej kontroly z dôvodu prekročenia jej dĺžky trvania generalizovať a je treba prihliadnuť okrem iného na udržanie rovnováhy medzi fiškálnymi záujmami štátu a výkonom práv daňových orgánov, keďže daňová kontrola predstavuje zásah orgánu verejnej správy do súkromnoprávnej sféry subjektu. IV. Právne posúdenie 11. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je v medziach žalobných dôvodov posúdiť, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Po preskúmaní veci súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného obsahuje všetky zákonom stanovené formálne i obsahové náležitosti a že ho vydal orgán na to príslušný, pričom postupoval v medziach zákonom stanoveného postupu. Právomoc a príslušnosť súdov v správnom súdnictve je primárne daná základným zákonom štátu - Ústavou <http:// www.epi.sk/form/goto.ashx?t=26&p=1015819&f=2>, ktorá v článku 142 ods. 1 <http://www.epi.sk/form/ goto.ashx?t=27&p=2109246&f=2> ustanovuje kompetenciu súdov preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Rovnako tak čl. 46 ods. 2 Ústavy SR <http://www.epi.sk/form/ goto.ashx?t=27&p=2108584&f=3> zakotvuje právo každého, kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd s cieľom preskúmania zákonnosti takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Ústava však zároveň splnomocňuje zákon na úpravu preskúmavacej kompetencie v rámci správneho súdnictva. Takýmto zákonom je Správny súdny poriadok. Správne súdnictvo predstavuje oblasť so samostatnou súdnou právomocou pre spory vyplývajúce z tzv. vertikálnych administratívnych právnych vzťahov. 12. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. 13. Podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6, 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7. 14. Podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH, ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru. 15. Podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH, ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca. 16. Podľa článku 183 smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. 17. V demokratickom štáte, ktorý je chápaný predovšetkým ako materiálny právny štát, nemožno pripustiť použitie zákonného alebo podzákonného ustanovenia, ktorý odporuje niektorej z fundamentálnych ústavných zásad. Pri aplikácii ustanovenia pripúšťajúceho viacero výkladov je úlohou všetkých štátnych orgánov interpretovať dané ustanovenia ústavne konformným i eurokonformným spôsobom. 18. Súd poukazuje na viackrát vyslovený právny názor Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého za určitých okolností prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy bez ohľadu na ich právnu silu: ustanovenia zmluvy (porovnaj napr. Costa p. ENEL, 6/64, 15.7.1964, Zb. s. 1141), všeobecné zásady úniového práva (napr. Wachauf, 5/88, 13.7.1989, Zb. s. 2609, bod 17), nariadenia (napr. Politi, 43/71, 14.12.1971, Zb. s. 1039, bod 9), smernice (Becker, 8/81, 19.1.1982, Zb. s. 53), rozhodnutia (Salumificio di Cornuda, 130/78, 8.3.1979, Zb.s. 867), medzinárodné zmluvy uzatvorené úniou (Kupferberg, 104/81, 26.10.1982, Zb. s. 3641). Zjednodušene povedané, akákoľvek úniová právna norma má bez ohľadu na jej právnu silu v úniovom právnom poriadku a bez ohľadu na jej priamy účinok vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek vnútroštátna norma. Úniové právo má prednosť pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo časovú pôsobnosť, t.j. bez ohľadu na to, či boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami územnej samosprávy, alebo či sa jedná o normy skoršie alebo neskoršie (napr. Pigs Marketing Board, 83/78, 29.11.1978, Zb. s. 2347, bod 69). Súdny dvor tiež potvrdil, že účinnosť úniového práva nemôže byť rozdielna podľa jednotlivých oblastí vnútroštátneho práva (Hubbard, C-20/92, 1.7.1993, Zb. s. I-3777, bod 19; Sail, 82/71, 21.3.1972, Zb. s. 119, bod 5), čo znamená, že zásada prednosti úniového práva sa vzťahuje na všetky vnútroštátne právne odvetvia. Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržiavať všetky zložky štátnej moci: vláda, štátna správa, zákonodarca aj súdne orgány. 19. Keďže úniové právo sa na základe jeho bezprostrednej aplikovateľnosti priamo stáva súčasťou právnych poriadkov členských štátov, môže sa dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou normou. V takom prípade má úniové právo podľa prípadovej praxe Súdneho dvora EÚ prednosť pred vnútroštátnym predpisom, ktorý je s ním v rozpore a ktorý by nemal byť ďalej aplikovaný (Simmenthal, 106/77, 9.3.1978, Zb. 629, bod 17). Zásada prednosti práva únie ukladá povinnosť nielen súdnym, ale všetkým orgánom členského štátu umožniť plnú účinnosť úniových noriem (Larsy, C-118/00, 28.6.2001, Zb. s. I-5063, bod 52; Komisia p. Taliansku, 48/71, 13.7.1972, Zb. s. 529, bod 7; Komisia p. Taliansku, 19.1.1993, C-101/91, Zb.s. I-191, bod 24). Na základe judikatúry Súdneho dvora odvodenej z čl. 4 ods. 3 ZFEÚ (bývalý článok 10 ZES) sa povinnosť členských štátov prijať všetky primerané opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy vyplývajúce z práva únie vzťahuje na všetky orgány verejnej moci členských štátov, najmä na súdne a správne orgány v rozsahu ich právomocí. 20. Vnútroštátny súd sa stáva všeobecným súdom aplikácie úniového práva, pretože je povinný v rámci svojich právomocí zabezpečiť úplný účinok úniových právnych noriem a chrániť práva, ktoré tieto normy priznávajú jednotlivcom (Francovych a Bonifaci, C-6 a 9/90, 19.11.1991, Zb. s. I-5357, bod 32; Factortame, C-213/89, 19.6.1990, Zb. s. I-2433, bod 19; Simmenthal, 106/77, 9.3.1978, Zb. s. 629, bod 16). Ak eurokonformný výklad vnútroštátneho práva nie je možný, je vnútroštátny súd povinný v medziach svojich právomocí a voľnej úvahy aplikovať úniové právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom a to tak, že vychádzajúc zo zásady prednosti práva únie nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom únie (ČEZ, C-115/08, 27.10.2009, bod 138; Luigi, C-357/06, 18.12.2007, Zb. s. I-12311, body 28 a 29; Engelbrecht, C-262/97, 26.9.2000, Zb. s. I-7321, bod 39 až 40; IN.CO.GE., C-10 a 22/97, 22.10.1998, Zb. s. I-6307, bod 20; Murphy, 157/86, 4.2.1988, Zb. s. 673, bod 11; Simmenthal, 106/77, 9.3.1978, Zb. s. 629, body 21 až 20). Vnútroštátny súd teda nesmie aplikovať ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom únie a môže v súlade so zásadami rovnocennosti a účinnosti na ochranu úniových práv použiť a vhodne interpretovať vnútroštátne ustanovenie, ktoré sa pôvodne malo vzťahovať iba na vnútroštátne situácie bez úniového prvku (Vereniging Nationaal Overlegoggaan Sociale Werkvoorziening, C-383 až 385/06, 13.3.2008, Zb. s. I-1561, bod 49; Leffler, C-443/04, 8.11.2005, Zb. s. I-9611, bod 51). Judikatúra Súdneho dvora priznáva úniovej norme vo vzťahu k vnútroštátnemu právu abrogačný účinok, pretože prednosť úniového práva spôsobuje neaplikovateľnosť či už skorších alebo neskorších vnútroštátnych noriem, ktoré sú v rozpore s úniovými normami a nepriamo núti vnútroštátne orgány, aby takéto vnútroštátne normy zrušili (Simmenthal, 106/77, 9.3.1978, Zb. s. 629, bod 17). 21. Súd dáva po pozornosti, že základnými vlastnosťami komunitárneho práva sú jeho priama uplatniteľnosť a prednosť. Priama uplatniteľnosť spočíva v bezprostrednej aplikovateľnosti (norma komunitárneho práva sa stáva automaticky súčasťou vnútroštátneho pozitívneho práva členských štátov) a v priamom účinku ako materiálnej stránky priamej uplatniteľnosti, kedy komunitárna norma môže sama osebe zakladať práva a povinnosti pre jednotlivcov. Prednosť komunitárnej normy je nutné vnímať tak, že táto má vyššiu právnu silu ako akákoľvek vnútroštátna norma. Povaha komunitárneho práva, najmä jeho nezávislosť od vnútroštátnych právnych poriadkov, nevyžaduje jeho transformáciu alebo preberanie do práva členských štátov. Osobitný charakter komunitárneho práva neumožňuje členským štátom voľný výber teórie, ale priamo predpokladá monizmus s prednosťou komunitárneho práva, ktoré sa stáva súčasťou právneho poriadku uplatniteľného na území každého členského štátu. Bezprostredná uplatniteľnosť sa týka v prvom rade primárneho práva, ktoré musí vnútroštátny sudca aplikovať ako právo komunitárne a nie vnútroštátne. Na rozdiel od bežných medzinárodných zmlúv vytvorila Zmluva o založení Európskeho spoločenstva vlastný právny poriadok, ktorý sa okamihom nadobudnutia jej platnosti stal súčasťou právnych poriadkov členských štátov a ktorý je záväzný pre vnútroštátne súdne orgány. Bezprostredne aplikovateľné sú však aj nariadenia, rozhodnutia a medzinárodné zmluvy uzavreté spoločenstvami a samozrejme aj rozsudky súdnych inštitúcií EÚ. 22. Správny súd toho názoru, že sudcovská tvorba práva sa v súčasnom kontinentálnom systéme práva javí ako nezastaviteľný a stále sa prehlbujúci proces. So vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie došlo k významným zmenám aj v oblasti aplikácie práva. Do slovenského právneho poriadku bolo prevzaté množstvo právnych noriem a s nimi nevyhnutne nastúpili aj zvýšené nároky na všetky orgány aplikujúce právo. Judikatúra Európskeho súdneho dvora (ESD) je rozhodovacou praxou Súdneho dvora EÚ, ktorú vytvárajú rozhodnutia tohto súdu v jednotlivých preskúmavaných záležitostiach. Súdny dvor je jedným z orgánov EÚ, na ktorý členské štáty tejto nadnárodnej organizácie preniesli určité rozhodovacie právomoci, a tak rozhoduje spory medzi vládami členských štátov a európskymi inštitúciami a prejednáva aj žaloby jednotlivcov či organizácií proti inštitúciám EÚ. Zároveň dohliada, aby členské štáty dodržiavali európske právo a preskúmava aj súlad právnych aktov vydávaných inštitúciami EÚ so zakladajúcimi zmluvami, ktoré tvoria akoby ústavu Európskej únie. Judikatúra súdneho dvora má pritom najmä zabezpečovať jednotný výklad práva EÚ a tak aj jeho rovnaké uplatňovanie v jednotlivých členských štátoch. Práve v prípadoch, kedy ESD podáva právny výklad ustanovení európskeho práva, či už v jednotlivých rozhodnutiach alebo na žiadosť súdov členských štátov či iných orgánov a inštitúcií EÚ, má judikatúra ESD všeobecnú záväznosť. To znamená, že týmto výkladom ESD sa musí riadiť nielen súd, ktorý o výklad požiadal či štát alebo inštitúcia EÚ, ktorej je rozhodnutie určené, ale všetky členské štáty, ich orgány a obyvateľstvo, ako aj samotné orgány EÚ. Judikatúra ESD má preto povahu prameňa európskeho práva. Jedným z najvýznamnejších rozhodnutí, v ktorom výklad práva nadobudol takúto všeobecne záväznú povahu (stal sa právnou normou) a ktoré patrí do judikatúry ESD, je prípad Costa v. Enel. Vyplynula z neho zásada nadradenosti európskeho práva nad právom vnútroštátnym. Toto pravidlo pritom nie je súčasťou zakladajúcich zmlúv, na základe konkrétneho prípadu však o ňom rozhodol ESD, na základe čoho už vo všetkých členských štátoch EÚ platí, že ak je akékoľvek vnútroštátne pravidlo (napr. zákon, vyhláška) v rozpore s európskym právom, orgány daného štátu ho nemajú uplatňovať. 23. Ako na to už poukázal spomenutý rozsudok ESD C-107/10, článok 183 DPH smernice, posudzovaný z hľadiska zásady daňovej neutrality, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť, sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly. Aj keď postupy na uplatnenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH upraveného v článku 183 smernice o DPH v zásade patria do procesnej autonómie členských štátov, nič to nemení na skutočnosti, že táto autonómia je vymedzená zásadami ekvivalencie a efektivity. Podľa ustálenej judikatúry navyše platí, že členské štáty musia pri uplatňovaní právnej úpravy únie dodržiavať zásadu ochrany legitímnej dôvery (pozri rozsudok ESD - Marks & Spencer, C-62/00). Právo na odpočet je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade ho nemožno obmedziť. Toto právo sa predovšetkým okamžite uplatňuje na celkovú výšku daní, ktoré zaťažujú plnenia uskutočnené na vstupe (pozri najmä rozsudky ESD - C-62/93, C-368/06). Pokiaľ ide o možnosť upravenú v článku 183 smernice o DPH stanoviť, aby bol nadmerný odpočet DPH buď prenesený do nasledujúceho obdobia, alebo vrátený, súdny dvor spresnil, že hoci členské štáty majú určitú slobodu pri stanovovaní podmienok vrátenia nadmerného odpočtu DPH, tieto podmienky nemôžu spochybňovať zásadu daňovej neutrality tým, že zdaniteľná osoba bude povinná znášať túto daňovú záťaž v celom rozsahu alebo sčasti. Uvedené podmienky musia najmä umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie sa uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom a prijatý spôsob vrátenia v nijakom prípade nesmie pre zdaniteľnú osobu predstavovať finančné riziko (pozri rozsudky Komisia/Taliansko a Sosnowska). 24. Z uvedeného súd dospel k záveru, že právny názor žalovaného o neoprávnenosti nároku na úrok uplatňovaný žalobcom od uplynutia všeobecnej lehoty, sa nepohybuje v rámci voľnosti priznanej členským štátom EÚ, pokiaľ ide o stanovenie podmienok náhrady nadmerného odpočtu DPH a je v rozpore s vyššie opísanými zásadami fungovania systému DPH, ako aj so zásadou ochrany legitímnej dôvery, ktorá sa vzťahuje na každú dotknutú osobu v obdobnej situácii. K vráteniu nadmerného odpočtu bežne dochádza vo všeobecnej lehote (30 dní), čo je lehota, ktorá je sama osebe v súlade s článkom 183 smernice o DPH a povinnosť platiť úroky z omeškania z nevrátenej sumy vzniká až po uplynutí tejto lehoty. 25. Predpokladom riadneho fungovania spoločného systému DPH je správne vyberanie dane, a preto každý členský štát musí prijať všetky legislatívne a právne opatrenia, aby zabezpečil, že splatná DPH bude na jeho území vyberaná v plnej výške. V tejto súvislosti sú členské štáty povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné uzávierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Keďže však zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov ako istou paušalizovanou náhradou škody, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. 26. Podľa názoru súdu by bolo v rozpore s princípmi právneho štátu, keby tým daňovým subjektom, u ktorých bola uskutočnená daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly neskôr bez akejkoľvek kompenzácie. Práve na tento účel slúži štátom platený úrok zo zadržiavanej sumy za obdobie už odo dňa uplynutia uvedenej všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia. Súd je toho názoru, že prístup správcu dane i žalovaného, ktorí právo na takúto kompenzáciu popierajú, je neproporcionálny, nie je ničím opodstatnený ani spravodlivý a znevýhodňuje daňový subjekt len na tom základe, že u neho bola vykonaná daňová kontrola. 27. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalovaný, ako aj orgán prvého stupňa posúdili vec po právnej stránke nesprávne, a preto bolo potrebné ich rozhodnutia ako nezákonné zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude právnym názorom súdu viazaný. 28. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP. Prihliadol pritom na skutočnosť, že žalobcovi v tomto spore trovy nevznikli, preto mu ich súd nepriznal. 29. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).